Závan motýlích krídiel

Z

Bola dobrá, ani neviem kde som ju stretol. Už si spomínam, stála vedľa cesty. V ruke držala sedmokrásku a s pokojným úsmevom na tvári trhala lupene, ktoré ako v spomalenom filme váhavo padali na zem. Stopovala a nestopovala. Keď drobné lupene dopadli na zem, náhle sa stratili, ani čoby nikdy neboli. Zostal po nich len zvláštny cinkotavý efekt. Pomaly sa zmrákalo. Večer sparného letného dňa. Vzduch bol ťažký, ako keby bol z olova. Keď som zastal pri nej, predstierala, že si ma nevšíma. Privoňala ku kytičke a celá sa čudne krútila. Potom jemne pootočila hlavu. Svoj kvetinový odpočítavací rituál opakovala.

„Ideš do mesta?“ Zakričala, keď dopadla na sedačku vedľa mňa. Premeral som si ju pohľadom a prudko zošliapol pedál. Stále vystierala ruky pred seba a švitorila niečo o nádhernom dni. Cítil som sviežosť jej pazúch i jej mladosti. Keď som odbočil na odpočívadlo k malému motelu, vyzrela z okna a zase sa ticho vrátila k svojim lupeňom.

„Vyšlo ti niečo?“ Spýtal som sa. Iba zošpúlila ústa, zasmiala sa a niečo spokojne zahundrala. Keď som objednával izbu, diskrétne sa držala bokom. Poskakovala pred zrkadlom v hale. Vošli sme do malej nevyvetranej izby. Rozhliadla sa, otočila sa naspäť do chodbičky a vrhla sa ku dverám záchodu. Zvalil som sa do postele, ako podťatý. Bol som k smrti unavený. Keď som sa zobudil bolo po polnoci. Dal som si sprchu a zaplatil som za izbu. Kamiónom som sa pomaly, rozvážne vnáral do ďalšieho neoznačeného dňa.

Vytvorené 9. mája 2009

Ohviezdičkujte článok!

Pridať komentár

Od herman

kategórie príspevkov

Najnovšie príspevky

Prejdite navrch