herman Moja tvorba

Veď nie je z cukru

V

Michal bol veľmi spokojné dieťa, nemrnčal, skoro vôbec neplakal, dobre papal a najradšej spal. Bol decembráčik. Keď sa na obed napapal materského mlieka, poriadne sme ho zababúšili do fusaku z pravej ovčej vlny a zavinuli aspoň ešte do šiestich dek, vystrčili sme ho von na mrazivý balkón. Zima v devädesiatom roku bola veľmi tuhá. Cez deň bolo aj mínus desať stupňov. Michal spal ako zabitý. Obaja s Milenou sme sa opätovne ponúkali, aby šiel niekto z nás na balkón a skontroloval, či je Michal v poriadku. Keď som Miška po niekoľkých hodinách doniesol z vonku dovnútra a rozbalil, hicoval ako piecka. Bol celý rozhorúčený. Spokojne sa vrtel a krútil nosíkom. Vyzliekol som ho do dupačiek a priložil k prsníku mamky. Potom sa tak akosi divne skrútil a pokakal sa. Dal som ho do poriadku a uložil na sedačku, aby sa trochu popreťahoval.

Michal vo fitness centre

V tie prvé dní po narodení, bol Michal sotva dve hodiny denne hore. Ľahli sme si spolu s Miškom vedľa seba a ja som sa mu počas tejto krátkej doby prihováral. Rozprával som mu podivuhodné príbehy. Bolo zaujímavé, ako sa pri tom ksichtil. Od prvého týždňa adekvátne reagoval. Dokázal sa mračiť i smiať a mal som pocit, že na tých správnych miestach môjho rozprávania. Keď som rozprával o princeznej, ktorá chodila na Krížnu, aby sa tu predávala, normálne sa zamračil. Už vtedy bol poriadne kritický. Som presvedčený, že mi rozumel. A ešte jednu dôležitú vec vám chcem: Poznal ma! Nebol som pre neho niekto cudzí. Niekto koho treba poznávať. Vedel veľmi dobre, kto som. Ja som sa mu počas celého tehotenstva cez mamine bruško prihováral. Stále sme spolu komunikovali. Preto dobre vedel, kto som. Dokázal si ma spojiť s tým človekom, ktorý sa mu z druhej strany, celé tehotenstvo prihováral.

Veľa sme sa s Milenou rozprávali. Plánovali sme Michalov život do najmenšieho detailu. Chodili k nám dievčatá z cirkevného zboru, aby nám pomáhali. Nemôžem povedať, žeby som nestíhal práce v našej domácnosti, dalo sa to utiahnúť, ale bol som naozaj rád, že k nám chodili aj tieto milé a Bohu oddané ženy, aby nám zo všetkých síl pomáhali. Vzali kočár a šli s Michalom na prechádzku. Mali sme mnoho času, aby sme sa s Milenou jeden druhému venovali.

Milena, vravel som jej Milka, sa mi zdôverila s istými obavami, že sa bojí dotýkať sa Michala, aby mu vraj nejako neublížila.

“Veď nie je z cukru,” smial som sa.

Ohviezdičkujte článok!

Debatovať môžu aj neprihlásení

herman Moja tvorba

kategórie príspevkov

Najnovšie príspevky

Top príspevky na stránke

Prejdite navrch