herman Moja tvorba

Ten film už dopremietali

T

Sedeli sme oproti sebe. Biely obrus bol plný zákuskov. Priložila si k ústam šálku a jemne sa napila kávy. Stále klopila zrak. Ako v spomalenom filme sa nenáhlivo, ako keby unavene, pozrela na mňa. Obrovské mihalnice sa jej otvorili, začul som čarovný šum mora. Ústa našpúlila do spokojného úsmevu, jazykom si obradne olizla pery, ako keby sa chcela fotografovať. Nemohol som sa na ňu vynadívať. V hrudi mi dozrela orchidea.

Rozkašľal som sa. Začal som sa dusiť ťažkým, lopotným kašľom. Načiahla sa ponad stôl a chytila ma jemne za ruku, zľahka ju položila na obrus a pohladila. Upokojil som sa. Naše nevypovedané myšlienky sa nám knísali tesne nad hlavami, pôsobili ako obrovské prezreté, ťažké strapce hrozna. Všade dookola boli tony kvetín. Kto je zodpovedný za ten gýč? Akoby vedela, že sa v duchu hnevám, usmiala sa a zatlačila mäkko na moju ruku. Uvidel som polárnu žiaru. Hlava sa mi točila, nemohol som uniesť tu presladenú, dokonalú, atmosféru. Vzala z tácky nadýchaný ľahučký, biely zákusok a obradne ho naservírovala na malý tanierik. Drobnou striebornou lyžičkou do neho načrela a kus sladkého obláčika mi opatrne niesla k ústam. Smiala sa, akoby ma kŕmiť, bol ten najzábavnejší úkon, aký kedy robila. Chytil som sa. Začal som sa rehotať ako idiot. Horúčkovito som naberal zákusky. Oboma rukami som ich devastujúco presúval na tanierik. Ten som si potom priložil k ústam a zákusky som si negustiózne hádzal do úst. Potom som náhlivo vstal a začal šklbať všetky tie nádherné, rozprávkovo farebné kvety, čo nás obklopovali. Pre teba by som zložil k nohám všetko! Kričal som ako ju milujem, potrebujem, zbožňujem. Kvety, čo som nakmásal z obrovských črepníkov, som hádzal pred ňu na stôl. Smiala sa. Počujem nádherný božský spev, ako keď nebeskí anjeli iba nám dvom prajú…

Pristúpila ku mne korpulentná čašníčka a spýtala sa: “Priali by ste si platiť?” Udivene som sa na ňu pozrel. V tú chvíľu všetky kiná na svete dopremietali svoj film a zažali oslepujúce svetlá. Návštevníci kín pomaly vychádzali do studenej zimnej reality. Pozrel som sa na jej miesto, bolo prázdne. Okolo mňa spúšť. Zákusky i natrhané kvety sa váľali všade. “Áno pani!” Podal som rozmrzenej čašníčke svoju kreditnú kartu.

Napísané 4. februára 2007

Ohviezdičkujte článok!

Debatovať môžu aj neprihlásení

herman Moja tvorba

kategórie príspevkov

Najnovšie príspevky

Top príspevky na stránke

Prejdite navrch