Farebný svet – Deti

F

“Bojím sa mať deti,” Ticho riekla Magda.

Nebol to oznam, bolo to zásadné vyhlásenie. Znelo, ako dačo o čom sa nepolemizuje. Také veci sa neriešia, sú uzavreté, hneď ako ich vyslovia. Bolo o nich dávno rozhodnuté. Bojím sa mať deti – Bolo to slovné spojenie, snáď ako každé iné. Toto však, tak ako bolo Magdou vyrieknuté, nepredpokladalo nejaký ďalší rozhovor, nejakú vzájomnú partnerskú polemiku, aby sa veci vysvetlili. Slová boli silné a narúbené priamo do Magdinej duše. Zavrhni vlastných rodičov, začni spávať s iným pohlavím, zavrhni všetko, čo ti bolo doposiaľ milé! Pomaličky, bol to veľmi pomalý proces, jej všetko, čo vyznávala a čomu dodnes verila, vyrastalo z duše. Jej duša si po celý čas, celú mladosť, veci jednostaj odriekala. Toto nemôžeš, toto nesmieš, kam sa to rútiš? Revalo dačo z vnútra na ňu. Si slepá, tak čo chceš? Zbavovala sa preto niektorých veci, ktoré jej v hlave prirodzene rástli. Zbavovala sa ich ako starého, nepoužívaného šactva. Akoby si mohla vychovávať deti?

Toto môžeš a toto zase nie. Nevidím! Bolo to v nej vystavané na základe “má dať, dal”. Bolo to ako neúprosné počty! S emóciami sa nerátalo. Silné a nekompromisné, ako viera. Prestupovalo to všetkými doterajšími Magdinými skúsenosťami, všetkým čo dosposiaľ zažila. Malo sa to len ticho rešpektovať a prijať bez odvrávania. Tak ako to prichystala. Malo sa prijať a neodporovať. Bolo to narichtované, ako koláče v ošatke. Aby aj táto vec bola postupne zahrnutá pre proces rozhodovania. Či ju raz partner bude chcieť, alebo nie. Je to na ňom.

Tomáš sa k Magde privinul. Žena sa mu roztopila v náručí.

“Spi, ja už pôjdem.”

Nežne ju pobozkal na vlasy a vstal z postele.

“Nechceš prespať?” Zašepkala.

Chalan sa na ňu prekvapene pozrel. Malo ísť o prvé prespanie. Nič nepovedal, opäť sa posadil, prehodil cez svoje nahé telo paplón a natiahol sa. Nepovedal ani slovo. Obaja sa otočili, každý na svoju stranu. Nestalo sa vôbec nič a predsa sa stalo tak veľa. Obohatilo to svet každého z nich. Cítili, že sa posunuli kamsi, ani poriadne nevedeli k čomu a predsa tu obrovskú zmenu, medzi nimi, privítali. Nebolo treba hovoriť, zhodnocovať nejako ten moment. Obaja sa vo svojom vťahu posunuli o poriadny kusisko ďalej.

Vždy chcela rodinu, ale detí sa bála. Nevidela ich už vo svojich predstavách a potrebách, zamurovala tieto túžby v sebe, poriadne ich pred sebou ukryla. Nik by ich nenašiel. Nedokázala si, ani len pripustiť, žeby raz ona mohla mať deti. Akoby im venovala bezpečie a svoju starostlivosť? Deti sú taká malé živé striebra. Teraz je tu a o chvíľu zas celkom inde. Akoby ich ustriehla. Zdalo sa jej, že by to nezvládla.

Mať deti? Či raz nebudú slepé ako ona, či to na ne neprenesie. Pomaly, ako kráčala svojim mladým životom sa odnaučila mať deti vo svojej hlave, vyhnala ich odtiaľ, kebo sa tam, kuťuhy jedni krásne, fort promenádovali, ako u každého dievčatka, od mala. Všetko je o premýšľaní. Dostať to do hlavy i von z nej. Všetko je o rozhodnutí. A dospeniu k tomu. A potom sa s tým uspokojiť a akceptovať to. Ako dačo cudzie a cudzopasnícke. Nechcem mať deti.

Musela prijať myšlienku, že je čudná a naučiť sa s touto inakosťou žiť. Ženy vždy chcú mať deti, je to pevne v nich. Je to súčasť ich života a ženskosti. Si monštrum, ak premýšľaš inak. Je to ako zásadná liberálna tehla s ktorou sa od mala mocovala. Pomaly sa sunieš a postupom času začneš veci spracovávať a meniť ich. Meniť seba samú. Či chceš alebo nie. Nakoniec to prijimeš, inak sa s tým zadusíš. Žena je a vždy bývala synonymom slova matka.

Nevidela viac deti vo svojej hlave blízko nej sa hrať, postávať s prštekom v ústach, keď snívala o svojej raz-rodine. Muselo by ísť o nevšedného chlapa a výnimočného človeka, ktorý by jej s touto časťou jej snenia pomohol. Musel by to byť výnimočný muž. Čí ho stretla v Tomášovi naisto nevedela. Pochybovala preto, že Tomáš nie je anjel z nebies. Mala ho rada, či ho však môže zadláviť tou najdôležitejšou vecou, ktorú tajne v duši, napriek všetkému, prechovávala, nevedela.

“Ty nemôžeš preniesť svoju slepotu na deti.” Zašepkal Tomáš.
“Prečo si to myslíš?”
“Si nedonosená, tvoje oči sa ešte nestihli vyvinúť, keď si sa narodila. Buď ti oči spálili doktori kyslíkovou liečbou v inkubátore, alebo sa nestačili vyvinúť. Tam nie je genetika.”
“Ja viem.”
“Naše deti budú v poriadku.”

Ohviezdičkujte článok!

Pridať komentár

Od herman

kategórie príspevkov

Najnovšie príspevky

Prejdite navrch