herman Moja tvorba

Farebný svet – Električka

F

Mala už vycibrené ucho pre hlasy. Vedela o ľudských hlasoch všetko. Niektoré hlasy boli neuveriteľne ladené. V absolútnom akorde. Niektorí chlapci, keď prehovorili, podlomili sa jej kolená. Chcela svoj prvý bozk. Nahlas by to nepovedala nikomu, ani vlastnej mame.

Raz tak mať svoju vlastnú rodinu, o ktorú by sa starala. Deti. O sexe nechcela uvažovať, odmietala to, zdalo sa jej to nevhodné. Niektoré dievčatá z ústavu na Dejláku v Prahe sa jej chceli dotýkať, ale ona to rázne odmietala. So vzťahmi nemala žiadne skúsenosti. Prvá pusa. Dostať ju tak od chlapca s neuveriteľným hlasom. Jej hruď sa naplnila nežnosťou.

Vynoril sa odkiaľsi z električky. Nesadala si, chcela so svojou slepeckou palicou stáť. Zdalo sa jej komplikovanejšie, vyteperiť sa na poslednú chvíľu zo sedačky a bežať ku dverám, aby stihla vystúpiť. Postavila sa s palicou vedľa dverí a kymácala sa v rytme.

“Môžem ti nejako pomôcť?”
Po tom oslovení si musela sadnúť. Tak sa stočila okolo tyče, ktorej sa držala a dopadla na sedačku. Električku poznala dokonale, nemohlo sa jej nič stať. Raz jej šofér dovolil ohmatať si celú električku, keď raz večer omylom skončila až na konečnej v Dúbravke na otočke. Veľmi jej to pomohlo, dnes sa v električke dokonale orientuje.

“Nie, ďakujem,” v rozpakoch reagovala Magda na chlapca, ktorý ju oslovil.
Cítila ako sa ten chalan nad ňou postavil. Voňal. Zacítila jeho deodorant i jeho sviežu vôňu tela, ktorá sa za vôňou deodorantu jemne týčila. Jeho hlas v nej moduloval tie najkrajšie pocity, ktoré kedy poznala.

Hlas mal posadený hlbšie, ale pôsobil veľmi chalansky. Glenn Madeiros. Takto nejako by hovoril, keby len nespieval, napadlo ju. Zodvihla hlavu a usmiala sa. Z chlapcovho hlasu cítila inteligenciu, ale aj krásu. Ľudia s pekným hlasom musia byť pekní. Pustila sa tyče a podišla ku dverám. Električka zastala. Magda vyčkala, kým zastaví úplne. Bielou palicou si naťukala schodíky. Svižne po nich zbehla a opáčila palicou obrubník chodníka. Nechala sa chodníkom viesť. Počula ako za ňou niekto dýchčí. Bol to on. Srdce jej šlo vyskočiť z hrude.
“Mohli by sme zájsť na zmrzku?”
Bol vecný a nenútený. A rýchlo ešte dodal:
“Ja som Tomáš.”

Chytil ju jemne pod lakťom. To slepci nemajú radi. Vzala jeho ruku a starosvetsky sa do neho zavesila.
“Takto máme spolu omnoho lepší kontakt a ja budem vedieť kam ma vedieš, aby som mohla včas na tvoje signály zareagovať.”
“Aha,” odpovedal chalan.

Zvykla si už, že byť závislý na niekom, je istou záťažou. Byť samostatný je najväčší druh slobody, ktorú si Magda nikdy nemohla dovoliť. Tomáš prirodzene rozvíjal rozhovor.

“Akú máš rada?”
“Milujem jahodovú a stracciatellu,” riekla príliš nahlas.
Vždy sa k nemu pootočila, keď k nemu hovorila.

Cítila jeho svieži dych. Nebol fajčiar a jeho chrup bol v poriadku, uvažovala. Dávala si pozor, aby mu nezačala stískať ruku. Uvedomovala si, že aj keď vystupoval jednoducho a živo, jeho slovná zásoba bola bohatá. Je buď na strednej alebo na vysokej škole, záleži na tom, koľko má rokov. Šli po Račianskej. Kúštik odtiaľto je cukráreň so zmrzlinou. Prechádzali cez cestu, takže ju vedie práve tam. Než vkročili do cesty, chytil ju jemne za chrbát. Ten chalan je neuveriteľný. Nejaké známosti už má asi za sebou, premietala Magda.

“Chodíš niekam na školu?”
“Na fildu, na dejiny umenia.”
Aha, takže nutne nemusí mať tieto dobré spôsoby zo vzťahov so ženami. Je to umelec a ti takéto spôsoby majú, premietala Magda.

“A ty?”
“Skončila som ekonómiu a pracujem v nemocnici, ako vedúca telefonistiek.”
“Tak ty si staršia, ako ja?”
“Asi to tak bude,” odpovedala Magda pobavene.
“Mám rád staršie dievčatá.”
Ticho povedal chalan, akoby sa za to hanbil. Magda náhle zastala a jemne trhla rukou, ktorú mala zavesenú do chlapca.
“Niečo sa tu zmenilo!”
“Ja neviem,” reagoval Tomáš a rozhliadal sa zmätene okolo seba.
“Máš pravdu. Od rána tu postavili lešenie. Na tomto dome. Ráno som šiel tadeto a nebolo tu ešte nič.”
“To bude ono,” vydýchla si Magda, zase sa do chlapca zavesila.
“To tá akustika,” dodala spokojnejšie. Zahli sa roh a vošli do dverí.

Tomáš usadil Magdu ku stolu a pobral sa k pultu objednať zmrzlinu.
“Milujem vôňu cukrárne. Už od mala. Matka ma brala do cukrárne. Objednala zákusky a zmrzlinu a zmizla do vedľajšej krčmy. Za dve-tri hodiny si má vyzdvihla a vrávorajúc ma viedla domov. Bála som sa, že obe skoncíme pod kolesami auta. Cukrárne mám aj tak rada. Mama bola dobrá. Piť začala, keď jej lekári oznámili, že budem slepá. Môjho otca v ten deň vyhodila z bytu a začala sa o mňa starať sama. Síce svojským spôsobom …ale dala mi všetko, čo som potrebovala. Cez týždeň som bola v slepeckom Deylovom ústave v Prahe a na víkendy som chodila k mamine do Bratislavy. Vždy sme to nejako zvládli.”
“Čo je s ňou?” Zaujímal sa Tomáš.
“Upila sa k smrti.”
“Aj ja,” ticho povedal Tomáš.
“Čo aj ty?”
“Aj já mám rád cukrárne.”
“Ťa to nejako vzalo,” ľútostivo povedala Magda.
“Asi áno,” ticho odpovedal chlapec.
Najradšej by ho objala a silno pritisla k sebe, premietala v mysli slepá žena.
“Život je hnusný!” Povedal Tomáš.

“A zelená farba je farba smejúceho sa dieťaťa. Dieťa tiež rastie a vyvíja sa ako zelená tráva a kvety. Zelená je veľmi dôležitá farba. A láska je zase sivej farby…”
“Prečo je láska sivá?” Opýtal sa Tomáš. Obaja ležali vyzlečení v posteli a debatovali. Celé hodiny takto dokázali tráviť.
“Sivej je vo vašom svete málo. Sivé oblečenie. Sivá zem, kruhy pod očami a sivá je i morská hladina. A sivý býva aj zachmúrený zimný deň. Mne sa sivá spája s láskou. Aj tej je medzi ľuďmi málo …a často býva zachmúrená, ako ten zimný deň.”
“Zaujímavé,” komentoval Magdin monológ chlapec.
“A čierna farba je farba života a biela je, naopak, farbou smrti,” povedala Magda.
“Aj Rómovia to tvrdia.”
“Čo?”
“Že biela farba je smrť a čierna predstavuje život,” vysvetľoval chlapec.

Magda vstala z postele a prekročila Tomáša. Umyla si ruky a prešla ku chladničke. Vytiahla z nej tanier s obalenými rezňami. Podišla ku sporáku a zápalila ho. Opatrne naklonila ucho k panvici. Snažila sa zachytiť v panvici nejaký život. Jej napätá tvár sa po chvíli uvoľnila a počala z taniera brať v strúhanke obalené rezne a pomaličky ich vkladala do rozhorúčeného oleja. Po celý čas sa pozerala na stenu pred sebou.
“Nechceš s tým pomôcť?” Spýtal sa chlapec a chvatne dodal:
“Je to pre teba nebezpečné! Nechaj to, ja to spravím. Ja sa o nás postarám, nič nerob, len seď, ja všetko urobím,” jachtal rozrušený Tomáš.

Postavil sa za Magdou a snažil sa ju odtiahnúť od horúceho šporáka. Nevidomá žena sa tvrdo vymanila z jeho objatia.
“Tomino, nikdy mi nesmieš brániť, aby som sa postarala o svojho chlapca. To už nikdy neurob. Zachraňuješ ma od toho, čo som si od mala vysnila. Čo som si tvrdo po nociach vymodlila. Zachraňuješ ma predomnou samotnou. To nerob, ak nechceš zničiť, čo je pekné medzi nami. To už nikdy viacej nerob, lebo všetko zničíš.”

Ohviezdičkujte článok!

Debatovať môžu aj neprihlásení

herman Moja tvorba

kategórie príspevkov

Najnovšie príspevky

Top príspevky na stránke

Prejdite navrch