herman Moja tvorba

S babami to neviem

S

Raz budem stáť na obrovských javiskách. Spievať, dávať ľuďom niečo dobré zo seba. V skutočnosti som vôbec spievať nevedel. Bolo to len bohapusté snenie. Ako chlapec som miloval noci, pretože vedia byť súkromné a diskrétne. Vždy som si veci do detailov plánoval. Koho zajtra navštívim, čo spravím, keď prídem zo školy a tak. Na mojom súkromnom nebi boli len same krehké, šľahačkové oblaky.

A just som sa potreboval prejsť po ihrisku. Kde práve chalani hrali dôležitý futbalový zápas. Pozbieral som z hracej plochy všetky kvety. Chalani do mňa sácali a nakoniec ma nakopali do zadku. Kytičku som hodil do potoka a vyčúral som sa na plávajúce rastlinné tielka, ktoré sa malebne vznášali na hladine. Spokojný som smeroval domov.

„Aha, ide Ľudo,“ štuchali do seba dedinčania, keď som prechádzal malým unaveným námestím. A keď sa teta Hájková, či tetuška Malkech odlepili od diskusných hlúčkov, vzal som ich nákupné tašky a odprevadil každú domov.

Babičke Gizke som pravideľne čítal knížky, ktoré som bral z knižnice. Niekde v strede Čenkových detí prestala dýchať. Bál som sa pozrieť. Vedel som, že zomrela. Čítal som ďalej. Neuveriteľne rýchlo, ani som sa nestačil poriadne nadýchnuť. Po lícach mi tiekli obrovské slzy, dusil som sa vlastnými vzlykmi, ale čítal som ďalej, ani čoby som zošalel. Chytala ma hystéria, myslel som, že sa zvalím zo stoličky na zem. Nakoniec ma z toho pekla vyslobodila jej dcéra, ktorá sa vrátila domov.

Dedinskí hasiči boli aktívni. Usporadúvali piatňajšie zábavy. Týmto spôsobom si vylepšovali svoj rozpočet. Zábavy som mal rád. Ešte skôr, než sa vypredali párky, nebola ešte ani polnoc, stačili sa chalani medzi sebou pobiť. Tu som vždy nastúpil ja. Rozbraňoval som bijúcich sa chalanov. Ti sa spojili, zavrčali na mňa a dali mi po papuli. To sa opakovalo každý piatok.

S dievčatami som si moc nezačínal. Robil to kadejaký hlupák. Dokonca aj idiot Ferienčík mal babu. Takže to pre mňa nebolo zaujímavé. Asi som sa dievčat bál. Napriek tomu všetkému ma v deviatke vyhlásili za najkrajšieho chalana v škole. Bol som zmätený. Skôr som negatívne vnímal všetky svoje pohlavné i nepohlavné znaky. Dievčatá ma mali radi, pretože som ich dokázal oddane a bez prerušovania počúvať. Aj celé hodiny. Pravdou je, že som nevedel, čo mám hovoriť. Vedel som, ktorá baba menštruuje a ktorá sa v tomto smere opozdila. Povedali mi také vecí, že som bol z toho riadne vykoľajený. Niektoré veci, ako pubertiak, nepotrebujete počuť. Súčasťou môjho dozrievania bol aj novo-nadobudnutý poznatok, že dievčence tiež chodia na záchod – s tým som sa nevyrovnal dodnes. Prvá baba, ktorá ma dostala, ma musela zbaliť sama.

Niekedy v prvom roku na strednej škole, som sa vrátil domov, po trojdňovej žúrke a videl som našu staručkú lipu, ktorá rástla na dvore, smutne ležať na zemi. Počul som ako ťažko vzdychá. Plakal som. Nič smutnejšieho som nikdy nevidel. Naši ju museli spíliť, lebo hrozilo, že sa zrúti na náš dom. Do dvora sa nahrnulo kopec svetla. Staručká lipa mi chýbala. Nedalo sa nič robiť. Brána môjho života sa naplno otvorila.

Vytvorené 13. januára 2017

Ohviezdičkujte článok!

Debatovať môžu aj neprihlásení

herman Moja tvorba

kategórie príspevkov

Najnovšie príspevky

Top príspevky na stránke

Prejdite navrch