Rinaldo Oláh

R

Slovenský husľový virtuóz

Úvod

Otočil sa a jemne, trochu lišiacky sa pousmial. A aby naozaj zostalo aspoň niečo zo starého, dobrého Rinalda, rozosmial sa hlučne a búrkovito. Bol vysoký a driečny. Javil sa inak, než aký naozaj v skutočnosti bol. Kto Rinalda poznal, vie, že to bol skôr malý spuchnutý chlapík. Večne najedovaný a poriadne spenený. Ale tak troch figliarsky tak kujónsky. Teraz bol navlečený do nádherného bieleho obleku a žiaril, ani čoby náležal k dôstojným nebeským vojskám. Žiara, ktorá sa vlnila okolo neho sálala, ako rozhajcovaná piecka, ktorú rozhorúčili do biela. Muzikant sa uklonil, vzal do ruky husle a spustil jedno z Paganíniho capric. Každý pohyb sláka i prstov cifrujúcich po hmatníku huslí mal prepočítaný na milimeter. Skladbu po chvíli zakončil energickým záverom a chvíľu zastal so široko rozovretým náručím. pomaly vydýchol. V zamyslení takto chvíľu zotrval a nechal ruky spolu so slákom a husľami spadnúť pozdĺž svojho tela. Potom sa uklonil a zmizol.

Bude naozaj zvláštny

Matka Eva sa šťastne túlila ku svojmu dieťaťu. Bolo to jej prvé dieťa, chlapec. Drobučký a nádherný. Malý je, bude sa treba o neho poriadne starať, chrániť ho, aby ho niečo nepostihlo. Matka sa nedokázala na neho vynadívať. Chúlili sa k sebe v malej izbietke, hneď za kuchyňou. Starostlivý otec im to tam nachystal, aby im bolo dobre, kým sa bude matka o neho starať, až kým chlapec trochu nespevnie a nebude sa môcť mama vrátiť do spoločnej postele s manželom. Nešlo o samostatnú miestnosť, kde Evka so synom ležali, iba o akýsi malý výklenok z hlavnej a jedinej izby v chyžke. Pahreba, vari jediné podstatné miesto v príbytku Rómov, to najdôležitejšie, sálala príjemné teplo do celého ich, dnes mimoriadne požehnaného príbytku. Otec Ján prešľapoval nervózne v kuchyni. Ženy ho vyháňali von, vraj aby nezavadzal, že sa to nepatrí, aby tu v tejto chvíli bol. Otec im prekážal, spoločne s čaptavým Imrom. Obaja robili v kameňolome, kam dochádzali na týždňovky.

Bola nedeľa. V chyžke bola aj stará mama Irma. Pred chvíľočkou vyšla z domčeka. Všade v osade už ľudia pozhasínali lampy v domoch. Irma vzala lampáš, aby priniesla ešte nejaké plachietky na prebaľovanie. Zídu sa, okolo dieťaťa je vždy nejaká galiba. Spolu s Erikou vyšli do chladnej noci.  

Erika s Irmou nedošli ani ku Krížu, keď so strachom zastali a obe zostali civieť, ani čoby boli obarené, na oblohu. Vypadalo to, ako padajúca hviezda, len to bolo viac intenzívnejšie. To čudo na oblohe malo podobu obrovskej hviezdy, aké sa zvyknú gýčovito kresliť na vianočné pohľadnice. Hviezdica ťahala za sebou ohromný ohnivý chvost, bol ku hviezde pripevnený zlatou zicherhajskou. Sunula sa po oblohe, ako starý cigánsky voz zapriahnutý za dobre kŕmeným veselo erdžiacim koníkom. S ľahkosťou opisoval nebeský polkruh. Keď sa ten úkaz prepadol za horizont, do priestoru intenzívne vyžiaril zlatú hmlu, ktorá postupne hasla, aby sa nakoniec utopila za samým okrajom oblohy, ktorá bola prišpendlená o cigánsku osadu. To videnie obe ženy doslova prikulo k zemi. Irma už bola stará, zapotácala sa a takmer spadla na zem. Obe ženy sa zúfalo chytili za ruky. Od údivu ani nedýchali. Zrazu sa už takmer vyhasnutá žiara rýchlo vynorila a prudko rozrezala oblohu. Doslova ju rozčesla na dvoje.

„To som ešte nevidela,“ reagovala Irma.

„Ani ja,“ trochu nelogicky povedala Erika, bola ešte veľmi mladá, aby si čokoľvek pamätala.

„Ten chlapec bude zvláštny,“ ozvala sa Irma a pohla sa smerom ku svojmu domčeku.  

Mamička Oláhová sa ústami pritisla na hlavičku novorodeniatka a zašepkala mu do ucha jeho tajné meno. Chlapec zavrtel nosíkom. Rómovia dávali svojim deťom hneď tri mená. Jedno z nich bolo komunitné, také meno, ktoré bude používať rómska komunita v kontakte s dieťaťom po celý jeho život. Meno ho bude predurčovať a prepožičia mu, podľa cigánskeho chápania vlastnosti, ktoré sú v samotnom mene potencionálne ukryté. Stane sa časťou jeho osobnosti. Ďalšie meno bude gadžovské – úradné, ktoré bude dôležité pre oficiálne použitie v styku so svetskými úradmi. Toto meno môže byť totožné s menom komunitným. A posledné z mien, ktoré dajú dieťaťu bude prísne tajné. Toto meno sa nesmie nikto dozvedieť. Známe bude iba matke, ktorá ho sama vybrala. Za žiadnych okolností ho nesmela nikomu prezradiť. A to ani vtedy, ak už dieťa odrástlo. Toto tajné meno malo zmiasť revenantov (Guĺi daj), upírov, aby dieťa nejakým spôsobom nepoškodili, pretože Rómovia pokladali nepokrstené dieťa za mimoriadne ohrozené.

Verili, že len krst dieťa ochráni pred všetkým zlým. Guĺi daj mohol dieťa uhranúť – tým sa malo na mysli, že dieťa náhle, akoby bez zjavnej príčiny zomrie, alebo ho mohli upíry zameniť. Zamenené dieťa v jednej chvíli zmenilo svoje vizuálne znaky a počas nasledujúcich niekoľko málo dní chradlo, chudlo, prestalo jesť, neustále kričalo a malo vysoké horúčky. Nakoniec umrelo. „Zamenené“ mohlo znamenať aj pomerne ľahšiu variantu, že dieťa sa rodičom zdalo hnevlivé a veľmi zlé.

Dieťa bolo až do krstu obradne nečisté, spolu so svojou mamičkou. Matka nesmela od pôrodu, až po krst nikam von. Nesmela vyjsť z domu, ísť na ulicu, nesmela opustiť svoju chyžu ani keby išla na návštevu k rodine, či k niekomu blízkemu. Ba nesmela ani variť, nemohla sa ničoho dotknúť. Varili ostatní členovia domácnosti, pretože, ak by sa matka niečoho dotkla, bolo by to nečisté. Takýto predmet, ktorého sa matka dotkla, mohol potencionálne iným uškodiť. Stal sa počarovaným. Rómska matka, okrem dojčenia, nemala na starosti nič.

Ak sa matke narodil syn, bola to v celej osade výnimočná udalosť. Zošli sa všetci ľudia z osady a chceli, každý jeden, popriať mamičke a synovi. Mužský potomok bol nositeľom ďalšieho pokračovania rodu. Bol nositeľom dôstojnosti a zmysluplného pokračovania cigánskeho života, vôbec. Ak sa narodilo dievčatko, bolo prijaté s úctou, ale jej poslanie bude skôr v zabezpečovaní, povedzme, že servisu a pohodlia svojho budúceho muža. Toho, ktorého si raz vyvolí, či skôr, ktorého jej rodina vyvolí, ako sa podľa starých obyčajov patrilo. Keď takéto dieťa – dcéra dosiahla ôsmych rokov, často aj skôr, pomáhala svojej matke okolo domácnosti i okolo starostlivosti o mladšie deti, teda súrodencov. K tomu, aby sa raz z dievčatka stala dobrá gazdiná, smerovala celá jej rodinná príprava a výchova.

Rómsky muž bol na druhej strane, z hľadiska pohlavia i z hľadiska prostých rodinných väzieb, podstatným prvkom. Starší synovia mali určitú voľnosť a mohli, ako sa hovorí dobiť svet. Najmladší syn však zostával v rodičovskom dome, aby doopatroval rodičov – bola to jeho povinnosť. Z toho sa nedalo vyvliecť. Potom, keď doopatroval a pochoval rodičov, mohol sa i on začať venovať vlastným ambíciám. Žiadny rodič nemohol, vďaka tomuto rozumnému a múdremu, hlavne však láskavému sociálnemu opatreniu, zostať na staré kolená, bez pomoci. V synoch bola obsiahnutá nielen prítomnosť rómskej rodiny, ale aj istá budúcnosť, dôležitá kontinuita a bolo takýmto spôsobom zabezpečené pokračovanie rómskeho rodu.   

Aj keď sa narodilo v cigánskej rodine dieťa, čas sa v rómskej osade nezastavil. Všetko plynie tak ako inokedy. Treba nachovať rodinných príslušníkov a všetkých návštevníkov, ktorí prišli mladej rodine zablahoželať a popriať im v súvislosti s narodením potomka. Ženy, ktoré pristupovali k posteli matky s dieťatkom, pozerali na malého Rinalda, len tak bokom, aby sa nebodaj na dieťatko nepozreli priamo. Možno sa báli, aby dieťa neuriekli, aby dieťaťu nejakým spôsobom nepoškodili, nepočarovali ho. A nosili dary, ako sa patrí.

Cinka, ako ju volali v dedinskej osade, doniesla zopár klasov v dlhej priesvitnej nádobe, ktorú kúpila ešte v lete na trhu. Priala, aby bol syn zrelý a plodný, ako sú zrelé a plodné tie žlté klasy, čo im teraz podarúva.

Cinkou ju volali po slávnej rómskej huslistke z devätnásteho storočia, pretože i ona hrala na husliach, tak ako mnohí v osade Úhrady pri Zvolenskej Slatine. Cinka z osady hrala tak dobre, že ju chlapi, Rómski muzikanti, brávali so sebou na zábavy.

O Cinke, čo prišla priať manželom Oláhovcom, sa hovorilo, že keď bola ešte mladé dievča, pokúšala sa zblížiť s niektorými rómskymi dievčatami. Cigáni nikdy netrpeli nejako zvlášť na predsudky, alebo sa nad niektorými vecami nezamýšľali a tak, bez toho aby veci príliš prevaľovali v hlavách, poskytli každému osadníkovi zo svojho stredu, príležitosť na slobodné rozhodovanie. Mať predsudky je tak -trochu gadžovské, Ak by sa takáto žena vydala a potom by robila svojmu mužovi hanbu, strestali by ju, asi by ju vylúčili zo svojho stredu, či ju rovno vyhnali z osady. Ak však takáto žena žila sama podľa vlastného spôsobu, vlastného životného štýlu, rešpektovali to. Trvať vehementne na prísnom posudzovaní veci, by znamenalo, vzdať sa kusiska svojej vlastnej slobody. Bolo to ako zakazovať iným dýchať. To by Rómovia pokladali za číre bláznovstvo.  

Evke, Rinaldovej mamičke sa ešte mlieko nezačalo poriadne tvoriť, iba také akési plané mledzivo, ktoré bolo treba cicaním poriadne rozťahať, aby sa začalo v prsníkoch tvoriť materské mlieko, ktoré bude plné a výživné. Ako sa na jednu dojčiacu matku patrí. Chlapčekovi pridávali polievku, čistý vývar zo zeleniny a z mäsa, aby sa decko nasýtilo. A ešte zeleninu rozpučenú do polievkového vývaru.

Rinaldo sa narodil s niekoľkými zubami, ktoré mu čúhali z hornej čeľuste. To bol obraz výnimočnosti – tak to Rómovia vnímali. Tieto zubáky mu po niekoľkých týždňoch vypadali. A po pol roku sa mu začali kľuť normálne mliečne zuby. Takže celkovo za svoj život zažil tri generácie zubov. To nemá hocikto. Normálne mlieko, ktoré malého Rinalda naozaj dokázalo zasýtiť, sa začalo jeho mamičke tvoriť po troch dňoch, od narodenia. To bola pre rodinu naozajstná úľava.

Niektorým matkám z osady sa po pôrode mlieko nezačalo tvoriť nikdy. Z prsníkov vychádzalo nanajvýš to plané a nevýživné mledzivo, ktoré sa pomaly strácalo, až načisto vyschlo. Museli začať svojim deckám dávať kravské mlieko a to nie je pre rómsku mamičku dobrá vizitka. Je to v očiach iných rómskych žien hotová hanba. To, čo je podstatné a čo jediné sa od rómskej ženy očakáva, je, aby bola zdravá. A aby v jej tele fungovalo všetko, tak ako má.

Zima udrela (2)

V rómskej osade Úhrady, pri Zvolenskej Slatine, prichádzala zima vždy skôr. Zima v roku tisícdeväťstodvadsaťosem prišla nečakane rýchlo a udrela poriadne silno. Už koncom novembra sa do krajiny naváľalo snehu. Ľudia v osade sa pomaly chystali na Vianoce. Rómovia sa nikdy kresťanskému odkazu Vianoc nebránili. Brali čo bolo naporúdzi a to so všetkým, čo bolo k tomu pribalené. A tak vzali za svoje pálenku, hudbu, sex i náboženstvo.  

Rómske spoločenstvo je, dá sa povedať, kultúrou smrti. Viac si vážia smrť, ako život. Veria, že je mocnejšia. Rómovia pozerajú na svet zvláštne pochabým spôsobom, ako keď sa pravou rukou škriabete na ľavej strane. A predsa vidia veci nevídané. Obrázky, ktoré sa oddávna nazývajú – tie medzi nebom a zemou. Pohľad viac orientujú za odvrátené hranice sveta, ktoré málokto z Gadžov vidí. Pretože u Rómov sa lampy kladú vždy pod stôl a nie navrch stola, ako do v duchovnom zmysle vnímajú bieli. 

Rómovia sú z historického náboženského hľadiska označovaní v historických knihách za kniežatá, ktorým bolo už dávno určené, že uvidia iba také veci, ktoré sa bežne neukazujú. Z ktorých možno nikto z nás nezmúdrie, avšak sú to práve tie múdra, ktoré ukazujú netušený a neobnosený smer. Možno len na kratučkú dobu, však o to intenzívnejšie a vari aj hlasnejšie. Stali sa, už v dávnej minulosti výžnymi strážcami zapovedaných tajomstiev.

Rómovia vždy sadali ku spoločnému prestretému duchovnúmu stolu, jednak ku vlastnému i k takému, ku ktorému ich pozvali. Neokúňali sa, stolovali a pili s každým. Veselili sa pokiaľ hostiteľ nezakričal – dosť. Nikdy netrvali na vlastných náboženských prístupoch. Kam došli, dokázali sa prispôsobiť. A nikdy nemali svoj vlastný domov, hrudu, prach či rodnú hlinu, ktorú by mohli zobrať do dlane a presypať si ju do druhej ruky a potešiť sa – toto je moje. Nepatrí im nič a predsa im patrí všetko. Spolu s nespočetnými bohmi. A dedia všetko, spolu s temnými silami s ktorými si tak dobre rozumejú.

A tak i tu, okolo Zvolena sa Rómovia chystajú osláviť, vari najkrajšie svatky v roku. Sneh krajinu pohladí a upokojí a zaoblí jej ostré hrany, aby ju opätovne po dlhšom čase upokojil. Opatrne ako keď ukladáte dajaké rozmrzelé dieťa k spánku. Už zase nastal čas oddychu a príjemného spočinutia, pre krajinu, zvieratá i pre ľudí.

Krajina je ako stará žena, ktorá má určený čas na prácu, ale i na únavu. A nakoniec aj čas odpočinku na rozhorúčenej lavici vedľa láskavej pece, aby si konečne starena zohriala svoj kľavý chrbát a nazbierala sily pred ďalším ťaživým dňom.

Ale tentokrát vskutku zima pri Zvolene poriadne udrela. Denne v kraji zúrila metelica. Obrovské siahy snehu obalili kraj. Zdalo sa akoby všetko naokolo bolo spôsobené dielom rúk nejakej dobrej a šikovnej cukrárky. Mráz štípal do líc. Ľudia ak mohli, trávili čas doma. Pokiaľ nemuseli byť na robotách po okolí, čo sa týkalo najmä rómskych chlapov. Rómske ženy chystali vianočné pečivo, ktoré potrebovalo čas nato, aby riadne odstálo a bolo najchutnejšie vo vianočné dni. Všade naokolo vládol tichý chladný a odovzdaný pokoj.

Anika z vedľajšej chyže, kamarátka čerstvej mamičky, si všimla, že nie je po ruke žiadna soľ. Zhíkla a zhrozená sa pokrižovala. Varila polievku zo zeleniny a z mäsa, aby čo najskôr mamičke Eve, naskočilo mlieko. A potom polievku riadne zasmažila. Práve zásmažka mala byť účinnou ingredenciou, ktorá mala naštartovať, ale i udržať tvorbu materského mlieka. Aby mohla matka dojčiť svojho chlapca. A ešte tvaroh, ten je na tvorbu mlieka naoza súci. Zopár dní nechať mlieko, aby si sadlo, kým trochu nakysne a potom ho pomaličky na platni odohriať. Nikto nevedel taký tvaroh, ako Anika. Každá z rómskych žien používala rovnaký postup pri výrobe tvarohu, a predsa bol výsledok vždy iný. V tom musia byť nejaké čary. Niekedy bol tvaroh jemný a vláčny ako maslo a inokedy, nič moc.

Dostatok mlieka na dojčenie, ale i poriadny kopec detí pod strechou, to bola známka úspechu každej rómskej matky. Žena Rómka musela byť zdravá a silná, aby dokázala porodiť a vychovať čo najviac detí. Počet detí závisel od všeobecnej úcty, ktorá bola takejto matke v komunite preukazovaná. Bola pozývaná na vážne porady do iných chyžiek a ženy si ju predchádzali. Ak nebolo súceho chlapa, mala takáto statná žena i slovo v takých záležitostiach v ktorých bol tradične rešpektovaný muž.

Ak však zmizla soľ, len tak z ničoho nič sa stratila z celého domu, bol to veľký problém. Večer si idete ľahnúť a ráno nádoba, v ktorej mala byť soľ, je prázdna. Bosorky úradovali, či čo? Je to maličkosť, ale v živote Rómov podstatná. Zvlášť ak by sa soľ stratila počas veľkých sviatkov v roku, či tesne pred nimi. Táto obľuba soli nemala nič spoločného so „soľ je nad zlato“. Šlo skôr o to, že Rómovia si soľ spájali so spolupatričnosťou a súdržnosťou a celkovým stmeľovaním rodiny. Soľ je dôležitou podstatou chuti. Tak ako sú láska, porozumenie a priateľstvo dôležité v ľudských vzťahoch všeobecne.

Soľ mala i schopnosť viazať na seba niektoré typy počarovania, či prejavov zlej energie, najmä takej, ktorá spôsobovala človeku bolesti. Takéto porobenie mohol človek pokojne na seba stiahnuť, napríklad nedodržaním niektorých pravidiel, ktoré súviseli s mágiou a čarovaním. Mnohé Rómske vedmy, ktoré nedodržali správnosť niektorých obradov, keď čarami snímali z iných kliatbu a brali ju na seba, často potom trpeli obrovskými bolesťami tela. Tie im poľavili iba vtedy, ak si na boľavé miesta prikladali silné soľné obklady, alebo sa vykúpali v soľných roztokoch.

Ak by sa stalo, že by sa z rómskeho domu vytratila soľ, musela byť preliata krv. Taký bol zákon. Preliať krv – preboha nie dajakým zásadným a krutým spôsobom. Stačila krv zvieratka, vtáčika, ktorá bola s úctou obradne použitá. Aby sa opäť do cigánskeho domu vrátila radosť a pokoj. Vzala sa vrana a pichli ju do oblasti hrude a pár kvapiek bolo vycedených na zem, hneď pred vchodom do príbytku, či  domu alebo malej zemľanky. Tento magický obrad vrátil domu jeho úctu a ľudia sa tak mohli i naďalej tešiť z pokoja a súznenia s daným miestom.

Eva s Jánom verili, že príbytok v ktorom prebývajú má svoju vlastnú dušu a je potrebné v niektorých prípadoch, aby sa s domom narábalo, ako so živým organizmom. Pretože Rómovia vždy verili, že domy, tak ako ľudia môžu byť nemocné, ba ale aj prekliate. A takto domy môžu priamym spôsobom ovplyvniť človeka, ktorý v nich prebýval. 

Krv bola používaná v rôznych obradoch, aby naprávala život Rómov, hrala veľmi dôležitú úlohu, najmä v mágii a čarodejníctve. Krv bola spojená s každým významným obradom. Ak by cigánska vedma povedala, prikladaj si na to vymáčanú slamu a potom si ranu zaviaž, nebolo by to úplne ono. Rómovia potrebovali prítomnosť krvi vo svojich obradoch. Ak v kúzle nebola prítomná krv, neverili v účinok čarov. Vycedená krv, či menštruačná krv, ktorá bola z panny, mala magickú a silne čarovnú moc. Zmes krvi a rôznych iných prírodných veci a predmetov, boli pozorne všívané do oblečenia, ba i do periniek malých detí, ako tomu bolo aj v prípade malého Rinalda, aby táto magická vec dôsledne chránila jeho malého užívateľa.

V prípade nepokrsteného dieťaťa, museli byť Rinaldovi rodičia obzvlášť dôslední a pozorní. Viac než inokedy bolo potrebné, aby sa prala zvlášť mužská a zvlášť ženská bielizeň. Bolo jedno, ako starí boli muži, či ženy, ktorým sa pralo. Táto rodová izolácia, ktorá sa dodržovala nielen pri praní, ale platila aj pri vrstvení bielizne na seba v skrini, či nakladaní s niektorými osobnými vecami rodinných príslušníkov, sa vždy prísne vyžadovala. Ak by toto nedodržali, hrozilo, že môže ich dieťa, či iný rodinný príslušník, ktorého bielizeň takýmto spôsobom poškvrnili, ochorieť a už nikdy sa nevyzdravieť.

Evka, čerstvá mamička, si každé ráno, potom čo vstala z postele, skôr než vykonala čokoľvek iné, opatrne vyčesala vlasy. Verila, že sa takýmto spôsobom magicky očisťuje. Harmonizuje s prírodou. Nie s Bohom, pre boha to nerobili, mali svoje božstvá. Postupovať musela opatrne. Na jej dieťatko nesmel padnúť ani jediný vlas, vyčesaný z hlavy. Bolo potrebné sa zbaviť prípadných zlých a škodlivých energii.

Rómovia verili, že tento, česaním odchádzajúci zlý element, sa prejavuje praskaním vlasov pod hrebeňom. Súčasťou tohto ranného dennodenného rituálu bolo aj zapletanie si vrkočov. Cigáni verili, že zapletaním vrkočov sa odvracala negácia a pôsobenie zlej energie a ta sa takýmto spôsobom transformovala na dobré vyžarované fluidá, ktoré mali osobu harmonizovať a chrániť. Rómka si nikdy nesmela ofarbiť vlasy. V takomto prípade jej takmer s istotou hrozilo, že bude navždy zatratená. To sa mohlo prejaviť na najdôležitejších a najzraniteľnejších veciach, ktoré so ženou v rómskej komunite na výsosť súviseli. Nemožnosťou nájsť si partnera, alebo dokonca neschopnosťou otehotnieť.   

Oheň a voda

Oláhovci boli pokrstení. Nikto z nich ale kostol nenavštevoval. Ich prístup k viere bol prírodný a dalo by sa povedať, veľmi prirodzený. Milovali odkaz Panny Márie, ostatných svätcov však už nepotrebovali. Korili sa veciam nadpozemským, nikdy by sa však neklaňali niekomu, kto býval kedysi obyčajným človekom. Mnohým Rómom sa odkaz panenky Márie ako kultu mohol zliať s ich tradičným kultom matriarchálnych tónov, ktoré vyvierali z ich rodovej kulturality. Cigánska história ukazuje viac na matriarchát, než ako dnes tvrdia vedci, patriarchát. Muž bol podstatnou súčasťou rodu, ale stará rómska žena, ktorá odchovala svoje deti sa tešila minimálne rovnakej úcte ako mužská hlava rodiny.

Oláhovcom, najmä otcovi, námezdnému robotníkovi, sa v kostole vždy, keď sa tam vybral, na naliehanie iných, robilo nevoľno. Točila sa mu hlava, rozbolel ho žalúdok a bojoval so silnými pocitmi mdlôb. V stredoveku by ho už len za tieto telesné ťažkosti, spojené s návštevou kostola, postavili pred inkvizičný súd. Aj Rinaldo Oláh mi pri predajnom stánku na bratislavských Ostredkoch s pohárikom vína v ruke vravel, že radšej by išiel na komunistickú schôdzu, ako, čo by len jediný raz, do kostola.

Rodičia Rinalda Oláha so svojimi deťmi prebývali v malej chyži, zemľanke o obvode iba pár metrov, zapustenej pol metra do zeme. Na udupanú podlahu naskladali tvrdé a farebne pojaté, kobercové tkaniny, ktoré hriali a zároveň izolovali domácich od studenej ílovitej podlahy. Dookola postavili múry z piesku a hliny, ktoré vytvrdili slamou a čečinou. Navrch, ako strechu položili vetvy, obrátene druhou stranou. Uprostred stavby v streche bol otvor, ktorým unikal dym z chyže. Na predok domu natiahli vrecovinu, ktorá sa odkrývala, keď chcel niekto vstúpiť do príbytku. To bol iba základ domu. Dom neustále počas rokov vylepšovali, čo sa týka zmien stavby ale i kvality stavebného materiálu a tiež príbytok postupne rozširovali. 

Iba pár dní pred tým, ako sa Rinaldo Oláh narodil, vybehla jeho matka v noci na Štedrý večer von z chyže s plným vedrom vody. Bola skoro nahá, oblečená len v bielej nočnej košeli. Okrúhle bruško a husté čierne vlasy, ktoré v mesačnom svite dostali tmavomodrý havraní nádych. Na dne vedra s vodou bolo vhodených zopár malých mincí. Tancovala, napriek tomu, že bola vo vysokom stupni tehotenstva. Smiala sa a nadšením kričala. Bol to radostný a šialený tanec. Vonku mrzlo. Mesiac svietil a všetko naokolo sa čarovne belelo. A mince na dne vedra svetielkovali a blyšťali sa ako hviezdy na oblohe. Tento prastarý cigánsky tanec mal Evkinu rodinu zabezpečiť po materiálnej stránke. Ak sa mince navyše takto prenádherne zrkadlili, znamenalo to, že ich život bude naozaj šťastný.

Záclony, hrubé a neforemné, ťažké a nepriehľadné, zavesené na drobných okienkach ich malej chyžky sa neustále pohybovali. Aj keď žiaden prievan nebol. Domácich to vyľakalo. Rozbehli sa po osade a rozprávali každému, koho stretli, že sa u nich dejú husté čary. A potajme sa z tejto skutočnosti tešili. Niektorí ľudia z osady sa prišli pozrieť. Domáci verili, že sú požehnaní, pretože celkovo sa u nich, teraz pred pôrodom, diali čudné veci. Tak ako s tou soľou, keď všetka náhle zmizla. Entity, ktoré chránili ich domov sa hlasno hlásili o slovo. A živo s domácimi komunikovali.

Aj Oláhovi mali obrovskú úctu k ohňu. Oheň bol posvätný a nielen to, bol v ponímaní prírodnej rómskej filozofie, žijúcou a vážnou entitou. Starí Rómovia verili, že oheň je naozajstným nositeľom osobnosti, ktorá vyžaduje korenie sa a žiada si od ľudí posvätnú úctu, teda od tých, ktorí ho používajú. Ak sa nejakému Cigáňovi v živote nedarilo, isto nemal v úcte oheň. To bol základ. Bolo to ako Otčenáš.

Mimoriadne veľkú cenu mával oheň, ktorý bol dlho udržiavaný. Oheň, ktorý sa zakladal odznova, neustále zapaľoval znovu a znovu, nemal magickú moc. Tú získaval až oheň, ktorý sa udržoval celé týždne, ba i celé mesiace. Kontinuita pahreby signalizovala spojenie a silu rodinného spoločenstva. Jej tvrdosť a spoľahlivosť. Od nej záviselo šťastie každého jedinca. Ti, čo opakovane zapaľovali oheň, nemali to základné, chýbal im skutočný vzťah ku svojej rodine. Bolo to akoby sa stále a dokola opätovne sobášili. Sľubovali a prosili o ďalšiu, už bohvie koľkú šancu.

Ich život neplynul, nezurčal spokojne ako voda v potoku, čo obmývala päty cigánskej osady. Ich život bol neustále zliepaný a nastavovaný a štopkaný odznovu, zas a zas. V osade žila jedna stará Rómka, pomáhala ženám, ktoré mali problémy s otehotnením, ale aj s inými chorobami. Ta udržiavala pahrebu vo svojom domčeku celých tridsaťosem rokov. Nikdy jej nevyhaslo. Ženy jej dôverovali a verili, že im pričaruje dieťa. Verili, boli presvedčené, že stará Fárinka má spojenie s nebesami.  

O oheň bolo potrebné sa starať. Prestavoval ochranu i život. Bolo naozajstným umením vedieť kedy do ohňa priložiť, kedy ho nechať odpočinúť, aby si vedel zdriemnuť, učupený pod drobnými žeravými uhlíkmi. A vedieť kedy ho rozhajcovať a nechať poriadne obživnúť.

Oheň je ako láska, vari aj sloboda. Ak máš čo do žalúdka a si spokojný, je to taktiež sloboda a je omnoho lepšia ako všetky tie panské – gadžovské huncútstvá. Spokojný Cigáň je veľa. Je to naplnenie odvekých, starých úfaní, vecí po ktorých každý Róm v hĺbke svojej duše volá. Sloboda, ako ju chápu bieli, je pre Cigáňa, len akási ľahká žena, ktorej ste ponúkli malý peniaz. Iba sa okúňa a skúša na vás kadejaké ledačiny.

Aj chuť jedál, ktorá jediná sa dá nazvať chuťou, býva zabalená do starostlivých láskavých ohnivých pazúriskov, ktoré i z obyčajného jedla vždy spravili jedlo kráľovské. Oheň je všetko. Zakaždým keď mama Oláhová zamiesila na koláč, hodila trochu múky do ševeliaceho prispaného ohňa. Ten sa vždy spamätal a rozzúril do nepríčetnosti. To bol hukot, až sa domáci vyľakali. Múka sama osebe príliš nehorí, ak aj s ohňom takto agresívne reagovala, znamenalo to dôležitú spätnú väzbu. Oheň v takýchto prípadoch doslova ožil a dodal rodine prepotrebnú živú energiu, ktorá bola pre život a srdcia Rómov dôležitá. Za tento spätný pocit by dali čokoľvek. Mali istotu, že ich rodina je zhora dobre chránená.    

Proroctvo: Vyneste ho oknom (3)

Ten príbeh mi Rinaldo Oláh rozprával mnoho krát. Neustále dookola ho opakoval. Ide o trochu temný prorocký príbeh starého žobráka, ktorý predpovedal narodenie Rinalda, jeho mamičke, ktorá bola v ôsmom mesiaci tehotenstva. Čo už je to za proroctvo? Aj blázon vidí na žene s bruchom, že za chvíľu zľahne. Bolo v tom však omnoho viac. Rinaldo rozprával tento príbeh každému, takpovediac na počkanie. Ja som ho počul hneď prvý deň, ako sme sa poznali. A potom ešte miliónkrát.

Stalo sa to tesne pred Vianocami, pred tým, než sa Rinaldo Oláh narodil. Na Štedrý večer roku tisícdeväťstodvadsaťosem. Na dvere ich domčeka, niekto nečakane zaklopal. Prekvapená Eva šla otvoriť. Manžel sedel za kuchynským stolom. Eva zbadala stáť vo dverách žobráka s obrovskou pastierskou palicou. Manželia Oláhovi sa práve chystali ľahnúť. Starý Róm s dlhou bielou bradou a v sandáloch na bosých nohách. Zdal sa iný, než aký zvyknú bývať rómski starci. Na hlave mal zelený vavrínový veniec. V zime. A ten jeho pohľad. Taký vídala len na svätých obrázkoch.

Rinaldo mi vlastne celé rozprávanie svojej matky prerozprával sám, ako keby to hovorila jeho mama. Bol v akomsi miernom tranze. Zdalo sa mi, že sa trochu trasie. Ako keby sa stal médiom, na ktoré je niekto, práve v tejto chvíli napojený. Bolo to hodne zvláštne. Ani čoby sám nevnímal poriadne svet, ktorý okolo neho plynul. Bol hlboko ponorený vo svojich spomienkach na mamino rozprávanie.

„Potom moja mamička v rozprávaní pokračovala,“ hovoril Rinaldo.

Jeho hlas bol monotónny, akoby sa prihováral odniekiaľ, kde som ja za ňou nemohol.  

Sedeli sme s Rinaldom za stolom, pod košatými, letom rozohriatými stromami a koštovali sme dobré víno.  

Odstúpila som od dverí. –  pokračoval v čudnom ženskom parte môj priateľ Rinaldo. Pôsobilo to magicky a trochu ma to desilo.

Nezmohla som sa na slovo. – spomínal Rinaldo a odosobnene pokračoval v rozprávaní ďalej.

Starý muž vošiel dovnútra nášho domu. Zložil si čapicu z hlavy. To starí Cigáni nikdy nerobili. Sadol si za stôl. Mala som uvarený čaj, bylinkový s harmančekom. – nevychádzal muzikant zo svojej čudnej role.

A tak som ho ponúkla čajom. – mal som pocit, že prostredníctvom primáša Rinálda Oláha ku mne hovorí história. Takmer sedemdesiat ročná história.

Žobrák pokýval hlavou na znak súhlasu. Pomaly uchlipkával čaj z hrnčeka. Nabrala som mu halušiek, kapustu a kus pečeného mäsa na ražni. Pozrel sa na moje bruško a povedal mi, že týždeň po Troch kráľoch, porodím syna. Synovi mám dať meno Rinaldo. – Prerozprával mi Rinaldo časť dávnej reči svojej matky.

Otec Ján sa na celý rozhovor svojej manželky so starcom, ktorý zabúchal na dvere, iba mlčky pozeral. Ján Oláh nezasahoval do rozhovoru. To sa nepatrilo. Veci rodiny vždy organizovali rómske ženy. Muž do takýchto vecí nezasahoval, tak ako by nezasahoval do prípravy jedla, opatrovania detí, či nejakých  magických úkonov na ochranu rodiny. To boli ženské veci. Vlastne, dá sa povedať, že všetko podstatné, čo sa v rómskej rodine dialo, mali na starosti ženy.  

Rinaldo bolo v cigánskej komunite nezvyklé meno. Dnes, deväťdesiat rokov po udalosti, je na Slovensku asi tridsať nositeľov mena Rinaldo. Väčšina ľudí, ktorí ho nosia sú Rómovia. Zrejme obdivovatelia husľového majstrovstva Rinalda Oláha. Pred Rinaldovým narodením, asi nik živý toto meno v našich končinách nenosil. Istá obdoba tohto mena je prítomná v španielsky hovoriacej časti Ameriky či Európy.  

Zdalo sa mi, akoby sa Rinaldo vynoril zo svojho súkromného mora myšlienok a spomienok. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval v rozprávaní ďalej. Teraz už nehovoril ako jeho dávno zosnulá matka, ale hovoril sám za seba.

„Potom ten starý muž, vstal od stola a pokojne mame povedal, že keď ma budú niesť ku krstu, aby ma nevynášali z domu dvermi, ale aby ma vyniesli von oknom, ale nohami napred. A keď ma zase budú, po krste vracať späť, majú ma dnuká do domu vsunúť zase cez okno. Ale tentokrát nohami smerovanými do vnútra domu.“

V tejto časti, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, je pomerne silný odkaz. Rinaldo dobre rozumel významu týchto slov. Podstata celého tohto, pomerne zvláštneho odkazu bola v tom, akým spôsobom vnímali Rómovia posmrtné ukladanie a narábanie s ostatkami mŕtvych. Nohy mŕtveho mali vždy pri vynášaní tela smerovať na východ. I do hrobu mal byť zosnulý vložený tak, že mu nohy vždy smerovali na východ. Východ predstavoval, nádej vzkriesenia, ochranu, čistotu, a pokoj v smrti vo večnom spánku. Ale hlavne zmysluplnosť zakončenia dlhého Cigánského života. To boli veľmi dobré veci, ktoré zosnulého chránili. Aby jeho duša mohla nájsť „večné odpočinutie“ – ako vravievali starý Rómovia.

Rinaldo nemal byť vynesený normálnym spôsobom ku krstu, teda dverami z domu. Ale mal byť vynesený oknom. To malo naznačovať zvláštnosť osoby. Osoby s ktorou sa malo dobre zaobchádzať. Rovnako to mohlo naznačovať zvláštnosť a jedinečnosť celoživotného poslania. Pretože okno predtavuje nebesia a svetlo, predstavovalo to teda rozlet a život, ktorý prúdi do každého cigánskeho domu.

Rinaldo mal byť chránený – to všetko predstavuje okno – jas a svetlá bieloba. Je potrebné si uvedomiť, že tento obraz nie je až tak optimistický. Biela farba v ponímaní starých Cigáňov predstavovala smrť – takto celé videnie naznačovalo silný dramatický tón.

No a dvere, cez ktoré nemal byť Rinaldo vynesený na krst, sú len ľudskou, teda podružnou a málo podstatnou symbolikou. Cez dvere totiž vchádzajú mnohí.

To, že malo byť krstniatko vynesené oknom nohami dopredu, naznačovalo jeho úlohu, ktorá mala byť orientovaná von, teda k účinnému podmaňovaniu si sveta. Snáď to mohlo znamenať i to, že časť jeho poslania naplní svet bielych. Rinaldo mal dobiť svet.

Druhá časť proroctva bola rovnako dôležitá, Rinalda, mali po návrate z krstu do chalupy vsunúť oknom. A to nohami smerovanými dovnútra. Mŕtvi sa nikdy nevnášajú naspäť do domu. Ani nohami dopredu, ani nohami dozadu. Mŕtvi sa ukladajú do hrobu, je to ich posledná štácia. Pokiaľ bolo žobrákom nariadené, aby Rinalda vrátili späť oknom, napred nohami, znamenalo to jediné: Rinaldo mal celú svoju životnú púť realizovať za mocného, vždy prítomného citu obojstrannej opätovanej lásky –  ku svojej rodine, domovine a vlasti. Vždy sa mal nadšene vracať domov.

Táto časť proroctva ešte predznamenávala akési vyhnanstvo, umelé vytrhnutie zo svojho vlastného spoločenstva, ku ktorému tak silno náležal. Ak dvere v prvej časti znamenali niečo podružné, v ďalšej časti – i keď nevysloveným spôsobom – naberajú dvere vážnu dôležitosť. Rinalda cestou späť z krstu v kostole, opätovne nepreniesli cez dvere, ale zase ho vsunuli do domčeka, oknom. Jeho návrat  do domu sa podobá vniknutiu zlodeja do opusteného nočného domu. Mal byť niekým,  kto prelezie okno, narýchlo sa rozhliadne po dome, schmatne nejakú cennosť a rýchlo utečie. Vyhnanec a cudinec bez domova.

Ak ste poznali posledné roky Rinaldovho života, neustálu snahu dostať sa domov z Bratislavy, z ktorej v minulosti realizoval svoje umelecké výpady do celého sveta, aby ľudí tešil svojim umením, iste viete, že táto časť osudového proroctva sa do bodky naplnila. Rinaldo, sa napriek svojim úporným snahám o návrat domov do Zvolena a do Slatinky, nikdy nevrátil. Nech robil, čo chcel, nepodarilo sa mu na staré kolená vrátiť sa ku svojim. Rinaldo Oláh dodnes nie je nikde pochovaný, napriek tomu, že veľmi túžil, aby jeho ostatky raz spočinuli doma. To sa dodnes nestalo. Dvere pre neho zostali navždy zabuchnuté!  

No a nakoniec, pretože celé toto proroctvo bolo odvodené od symboliky smrti, malo toto videnie ako celok, znamenať ešte jednu fatálne dôležitú vec. Že to, čo Rinalda Oláha, počas jeho života vynesie do nebeských výšin, to isté ho aj pochová. Tie sily, ktoré ho na jeho ceste životom obživia a vynesú až hen, k nebesiam, tie isté sily ho aj načisto duchovne usmrtia.

Rinaldov otec (4)

Krajina okolo Zvolenskej Slatiny odpočívala i naďalej pod perinou a veru nemala šancu sa odkopať, bola poriadne zababušená v prívetivom bielom paplóne, zakrytá riadne až po ušiská. Otec Ján sa vrátil z roboty u najbohatšieho sedliaka z neďalekej dediny. Zjedol polievku s kusom chleba a vzdychajúc sa natiahol na lavicu, vedľa pece. Evka, mladá mamička, práve uspávala chlapca. Všade bolo ticho a pokojne. Z okna zrazu prenikla do miestnosti žiara a rozsvietila celé vnútro chalúpky. Otec spal, ani čoby ho zamordovali. Evka sa zľakla svetla prenikajúceho zvonku do miestnosti a rýchlo sa pokrižovala. Podišla ku ohňu a opatrne sa ho skraja dotkla. Prstom ušpineným od popola si siahla na čelo a opätovne sa prežehnala. Rýchlo zakryla malého Rinalda dekou a vybehla von z chalupy, ako medvedica potrebovala chrániť nielen bezprostredné okolie svojho dieťaťa.
 
Oblečená iba v tenučkej košieľke vybehla von z chalupy. Žiara sa tiahla, plazila od poľa pod lesom. Ako sa matka blížila k poľu za osadou, pár metrov nad zemou sa vyjavila obrovská žena. Zaklonila hlavu poriadne dozadu, až ju v krku zabolelo, Keď sa snažila obzrieť ju. Žena, ktorá sa zjavila sa čoraz viac pixelizovala, odspodu až nahor. Zdalo sa akoby sa odniekiaľ vynárala a stále viac sa rozjasňovala, až sa napokon v priestore načisto vykreslila. Zdalo sa, ako keby ženisko na oblohe na ničom nestálo, len tak visela vo vzduchu a žiarila ako dajaká atómová pec. 

Evka sa takmer od ľaku pocikala. Napriek úzkosti, ktorú pociťovala ju ani nenapadlo, aby bežala naspäť do domu, do bezpečia. Eva zachytila v tvári obrovskej žiariacej bytosti nejaký druh nedočkavosti, možno istej rozmrzenosti. Určite nemá na starosti iba ju. Iba v šľapkách, len v takých nazúvačkách sa pomaly blížila k obrovskej pani. 

„Lačho džives,“ pozdravila Rinaldova matka a rýchlo ešte po rómsky doložila, „prepáčia mi“. Rómovia v minulosti onikali, hlavne osobám, ktoré ich nejakým spôsobom prevyšovali.
  
„Musela byť krásna,“ doložil som v zasnení smerom k Rinaldovi, ktorý mi tento príbeh rozprával. 
„Čo myslíš?“ Opýtal sa Rinaldo.
„Myslím tu pani, čo sa tak nečakane zjavila tvojej mame.“
„Ale vôbec nie. Mama hovorila, že to bola tučná žena, oblečená v žiarivých farbách, takže pôsobila ako dáka sprostá lokomotíva. Mohla to byť ktorákoľvek cigánka z našej osady, ak by si ju pred tým prifúkol pumpou na bicykel. Ani veru neviem, ako sa tam hore vyteperila. Bola ako nákladná vzducholoď.“
„Všetko sa stane tak, ako sa má stať,“ rozkázala tajomná žena.

„Áno, pani moja,“ reagovala Rinaldova matka. Zjavenie, nech už to bol ktokoľvek, napokon zahrmelo:

„Nech svojim umením zasiahne celý svet!“ povedala a zhasla.  
„To bola posledná čudesná vec, ktorá sa okolo môjho narodenia stala. Už nikdy ku nám nik neprehovoril. Prorocké veci navždy onemeli a stíchli. Vybledli ako stará fotografia. Teraz bolo na mne, aby som začal hovoriť,“ uzavrel odhodlane Rinaldo Oláh.

„Pani Olahová, už mu tu stužku dajte z ruky dolu,“ nástojil farár, hneď potom, čo v kostole odslúžil krst. Červená stužka, uviazaná na pravej ruke novorodeniatka ho mala ochraňovať pre zlými silami a prekliatím, ku ktorému v rómskej komunite. Nemuselo ísť o zlý úmysel, jednoducho sa pritrafilo. Niektorá zo žien sa zahľadela na dieťa a už to bolo. Evka sa bránila tomu, žeby sa mala prestať spoliehať na stáročia vypestované rómske zvyky.

Nebolo jej pochuti bezmocne sa oddať v jednej chvíli niečomu novému, o čom tak strašne málo vedela. Jej viera a viera jej rodiny bola zvykovou záležitosťou, než nejakým premysleným racionálnym prístupom. Bolo to však mocné. Evka potrebovala veci kontrolovať. Bola už taká. Prirodzená a živočíšna. Potrebovala cítiť, že ma veci pevne v rukách. Že sama dokáže svoje dieťatko ochrániť a nie sa len bezmocne prizerať. Kostol, kde prebiehal krst jej syna bol plný, ľudia sa tisli až vonku. Každý chcel dnu. Veľmi rýchlo sa rozšírila zvesť o žobrákovej návšteve u Oláhových počas Vianoc. Každý sa chcel dotknúť perinky, tohto na výsosť požehnaného dieťatka. 

„Kmotor, kmotra, bežte dopredu, ja vás dobehnem,“ kričala Evka tisnúc si ku hrudi synka. 
„Pán farár aj vy príďte,“ dodala rýchlo a rozbehla sa k svojmu domu. 

Hostina trvala celé štyri dni. Ľudia v osade i v dedine sa predháňali, kto vystrojí onakvejší krst. Pretekali sa medzi sebou. Krst v rómskej komunite predstavuje omnoho cennejšiu hodnotu, ako je svadba a tak i vyzerajú hostiny spojené s krstom. Krstinná hostina je vyberanejšia, ako je svadobná. Krštiny vždy boli dedinskou vecou súťaže, ale i spoločenskej prestíže. 

Na druhý deň krstín už mal farár predsa len trochu upité, aj keď sa snažil držať. Niekto zrazu začul krik zvonka. Ľudia sa zhŕkli pri potôčiku. Kňaz tam bezmocne ležal v ľadovej vode a reval ako zmyslov zbavený. Nemohol sa ani pohnúť, taký bol z tej studenej vody skľavený. Ak by mal sutanu, asi by sa už utopil. Takto v nohaviciach sa mohol rozkročiť a zaprieť sa nohami, aby sa úplne neponoril. Ľudia sa k nemu vrhli a rýchlo ho vytiahli z vody. Triasol sa ako osika. Možno si drkotal popod zuby aj Otčenáš. Chlapiská ho hodili na lavicu pri peci a začali ho šatstvom po holom tele trieť, až mu celé brucho sčervenalo. Starý Ondrej mu nalial poriadny kus pálenky. Potom zababušený a uveličený v handrách sa kňaz otočil k peci a tvrdo zaspal. 

/////

Všetky slávnosti sa raz končia a neobyčajné dni vystriedajú tie obyčajné a život vo Zvolenskej Slatine sa vrátil do starých koľají. 

Muž náhle vbehol do zemľanky. Pôsobil vystrašene. Eva postávala pri hrncoch, ktoré veselo klokočili. S obavami sa pozerala na svojho muža. V rukách stískala syna.
„Čo sa deje?“ obrátila sa na neho. Ten zastal zadychčaný pred dverami a rukami si nervózne brhlil tvár. Zdal sa veľmi rozrušený. Podišiel pomaly k posteli a zvalil sa do nej, ako snop. 
„Medveď,“ vypadlo z neho z pretlaku. Potom sa obrátil ku stene a znehybnel. Eva v rozpakoch a so strachom nakukla snáď do všetkých troch hrncov na plotni naraz. Bola vystrašené, nevedela čo sa deje. Po chvíli zaregistrovala mužov pravidelný dych. Ak zaspal, asi bude dobre. Vyzrela z malého okienka v kuchynskej časti príbytku, von. Zbadala Imra. Vedela, že spoločne s Jánom chodia na roboty. Vybehla aj so synom na rukách pred chalupu. 
„Poď, poď,“ ťahala statného Cigáňa dnu. „Čo sa deje?“ Nástojila ďalej. 
„Ja neviem,“ povedal muž. 
„Jak nevieš? Veď si s ním stále,“ nedala sa Evka. Malý Rinaldo zneistel. Mrnčal a ošíval sa v maminom náručí. 
„Poď, sadni si,“ začala dirigovať obrovského Imra. V jednej ruke držala syna a druhou ukazovala na stôl a na stoličku.
„Sadni si!“ Opakovala. 
„Dačo s ním je, …ja neviem.“
„Prišiel domov a vravel niečo o medveďovi.“ V jej naliehaní bol i oznam i otázka zároveň. Eva visela Imrovi na perách. 
„Nikto žiadneho medveďa nevidel. Boli sme tam traja chlapi. Jano začal kričať, medveď, medveď. Nikto žiadneho medveďa nevidel.“
„Ako?“ Nechápala žena.
„Mala by si ho poslať k doktorovi do mesta,“ navrhol Imro. Postavil sa od stola a pobral sa ku dverám. 
„Imro, daj mi, prosím ťa, na neho pozor!“

Eva si uvedomovala, že Ján sa niekedy správa čudne. Budieval sa v noci, celý spotený. Dlho ho nevedela prebrať. Zdalo sa jej, že i počas dňa upadal do akéhosi zvláštneho stavu. Nikdy si nepamätal na tieto epizódy do ktorých tak zhurta a nečakane padal. Netušil, čo počas nich robil. Evku desili Jánove stavy. Niekedy sa ešte v posteli z takéhoto stavu prebral, pozrel sa jej do očí a nežne ju pohladil. Potom vstal a šiel si z vedra nabrať vody. Napil sa a hlboko si povzdychol.
„Zase?“
„Áno,“ ticho odpovedala jeho mladučká pani. 
Potom sa v posteli k sebe pritúlili a dlho takto ležali, kým nezaspali. 

„Môj otec bol veľmi citlivý, senzitívny a umelecky založený pán. Viem, že počul veci, ktoré iní ľudia nepočujú, ale napriek tomu vedel dobre, čo je život a veľmi dobre svtetu rozumel,“ rozrozprával sa môj dobrý priateľ Rinaldo Oláh. Sedeli sme tentokrát na akejsi terase záhradnej reštaurácii v Bratislave. Niekedy sme menili podniky a labzovali, len tak, po celej Bratislave. Môjmu priateľovi sa to páčilo. Rinalda som vždy vyzdvihol autom. Nechodil už dobre. A mentálne sa mi už zdal tiež akýsi popletený. 

„Otec bol dobrý človek. Mali sme sa radi a spolu nám to klapalo. I keď aj on mal svoje muchy. Kto ich nemá? Niekedy sa strácal, unikal. Neviem kde sa vtedy túlal. Bol s nami a zároveň s nami nebol. Jedno som vedel, nedalo sa ísť za ním. Chcel som za ním, potešiť ho a byť sním, nedalo sa. Niekedy bol celý vyľakaný, keď sa z takéhoto myšlienkového sveta vrátil. Najhoršie bolo, že si nič nepamätal. 

Keď cvičil na husle a pripravoval sa na verejné vystúpenia, svadby, či na dedinské zábavy, dakedy sa mi zdalo, že zase kamsi zapadol. V sobotu celý deň cvičil. Pristúpil som k nemu, Bol zahĺbený do nejakej skladby, ktorú stále dookola precvičoval a niekoľko krát som mu zaklopal na chrbát. Potreboval som sa ho niečo spýtať. Nevnímal ma, hral ďalej. Keď som bol neobytný a ďalej som ho otravoval, náhle sa strhol. Ako keby som ho pri niečom zlom prichytil. Celý sa triasol a zalial ho pot. Jachtal a nebolo mu rozumieť. Mal som pocit, že ani nevie, kde práve je. Potom sa posadil na posteľ a zhlboka dýchal.

/////

Keď som mal ísť prvý krát do školy, naraz Ocino vyhlásil, ja s ním pôjdem! Nedalo sa namietať. Keď si náš otec niečo zaumienil, ani párom volov by ste ho nezastavili. Poumýval sa, dal si tmavý oblek, bielu košeľu a čierny klobúk si nasadil na hlavu. Bol vychystaný ani keby šiel na svadbu. Bol som hrdý, že so mnou ide. A keď sme prišli zo školy domov, mama mala pre nás nachystané kapustníky. My sme ich však, okrem kyslej kapusty plnili aj pomletým mäsom. To bolo moje obľúbené jedlo. Cigáni sú mäsožravce. Bez mäsa by sme dlho nevydržali. 

Poznal som jedného takého,” rozprával Rinaldo, “čo sa dal na vegetariánstvo, či ako sa tomu hovorí. Čo bolo ale zaujímavé je to, že to bol Róm. Prestal jesť mäso. Načisto!“ Rinaldo spokojne sedel na barovej stoličke. Chvíľu mlčal, iba oči sa mu smiali. Naraz vykríkol: „Do roka bolo po ňom!“ 

/////

Krása, živočíšnosť a prirodzenosť. Cigáni z osady Úhrady pri Zvolenskej Slatine sa schádzali hneď zjari hromadne po večeroch neďaleko osady. Spoločne si založili oheň a od marca trávili večeri hromadne. Matky držali svoje deti na rukách, spokojne usadené v ich lonách. Starí muži sa vzájomne prekárali v rozprávaní tajomných príbehov. Každý jeden bol, ako ináč, o láske. Príbehy zmarenej a nekonečne silnej rómskej lásky. 

Vedno sa takto prebúdzali z práve odchádzajúcej zimy, aby v sebe opäť pocítili dravú prirodzenosť a spontaneitu. Niektoré ženy sa odhodlali a začali okolo ohňa prestupovať neisto na nohách a ich telom krútilo a mykalo. Stále viac sa odhodlávali, aby sa ešte pred polnocou vnorili do ošiaľu vlastných, doposiaľ zimou spútaných emócii. Tancovali a očisťovali sa, aby pred letom stali pred svojimi mužmi krásne a naplno vykúpené. Akoby všetky ženy z osady užili zázračný letkvar, ktorý v nich odomkol niečo, čo bolo doposiaľ, počas zimy, zakliate a neprístupné. Krásna a zvodná noc. V samom jej omamnom rozkroku sa kus tejto neobyčajnej krajiny, naokolo rozprestretej, ponorilo dovnútra jej temného ale opojného nočného tela. Noc plná slobodnej rómskej slasti a omámenia.

„Si veľmi pekná, keď si osvetlená ohňom. Si najkrajšia a jediná. Tvoja pokožka je, ako keby bola posiata briliantami,“ ozval sa Ján, Rinaldov otec, robotník a muzikant. Evka sedela s chlapčekom vedľa neho a usmievala sa. Pokladala za šťastné rozhodnutie, že sa k Jánovi nakoniec prisťahovala. Odrádzali ju. Ba i jej vlastní rodičia. Ona nedbala. Nezvyklo sa takto v cigánskych rodinách sa na zadné stavať. Jej sa to však oplatilo. Našla svoje šťastie. Tu v maličkej osade pri Zvolene. 

„To len tak hovoríš,“ s rozpakmi reagovala žena a uprene pozerala do zeme. Usmievala sa. Zdalo sa, že jej je dobre. Moc dobre.  

Noc nakoniec zachrípla a prehupla sa cez polnoc. A o niečo pevnejšie objala krajinu naokolo. Pri ohni spočívalo ešte zopár dvojíc. Hlúpa Adrika sem tam niečo vykríkla. Vraveli, že je hlúpa, ale nik to nemyslel zle, skôr ju tak označovali, pre jej jednoduchosť a pre jej postihnutie. V každej osade sa taký niekto nájde. Stále sa smiala a vykrikovala nezmyselné vety, ktoré sa nijako nevzťahovali k situáciám, ktoré boli aktuálne. Bola proste mimo.

Ohník sliepňal, už bol podvyživený, nik doň dlhšiu dobu neprikladal. Ďalší deň v osade nakoniec dokonal a nový sa ešte sotva ujal moci. V tomto medzičase, ako keby všetko pomrelo. Medzi Evkou a Jánom ležal pevne zavinutý Rinaldo, spal ako keby ho do vody hodili. Ján natiahol ruku k manželke a pohladil ju po tvári. 
„Nejdete do osady?“ šepol niekto. 
„Ešte nie!“ Reagoval Ján, ani sa neotočil. 

Noc bola čoraz sladšia. Túžba spolu s krásou sa nad oboma hojdali ako strapce prezretých šťavnatých hrozien. Anka, verná kamarátka Evky s napoly tmavou a spoly bielou šticou, kvôli nejakej vrodenej poruche vlasového farbiva s úsmevom siahla za chlapcom v zavinovačke a vzala ho na ruky. Ten sa spokojne v spánku pomrvil, niečo zahundral a spal ďalej. S pochopením sa s ním vzdialila. Anka, volali ju skôr Anika, pajdala tiež na pravú nohu, taká nešťastnica. Nik z mladých Cigáňov si ju ani nevšimol, bola ako tieň, dobrá a neviditeľná. Vzala Rinalda na ruky a pobrala sa s ním smerom k osade. 

Na tú chvíľu nebesia čakali. Z oblohy sa spustili laná a na nich visela obrovská hojdačka so všetkými tými prajúcimi vysmiatymi škriatkami, čo držia ľudské milostné sviatosti pozorne v evidencii. Všetci do jedného mali vrazené palce v ústach a cmúľali si ich ostošesť. A prekvapene pozerali na dvojicu, zvíjajúcu sa vzrušením v tráve. Anjeli mali okále vyvalené, ani volské oká. V tú chvíľu všetka krása sveta zamdlela a zvalila sa zo stromu nad nimi, na zem. Žuchlo to ako vrece zemiakov. 
„Nikdy ťa neopustím,“ zašepkal muž.

Matka a nevesta Eva (5)

„Vitajte, stará mama,“ oslovila ju Eva.

„Ako sa tu máte?“ Povedala ticho žena. Akoby dlhokánskym nožom práve nakrojila zlatistú bábovku. Rozpaky, možno dáka dávna ťarcha, čo čelila jej pokojným slovám, práve nimi pitvajúc tichý interiér chalúpky. Možno ťažoba, ktorá bola zakliata v otázke starej ženy. Rodinné tajomstvo. Tajomstvo obnažené až na samotnú kosť, súčasne ale zababušené v kožuchu. Nemé. Dôsledne a opatrne obchádzané.

Nie je to dávno, čo si Jánova matka posadila Evu vedľa seba a navrhla jej, že ak chce, môže odísť. Nie, žeby mala k tomu nejaké dôvody, skôr riešila vlastnú neistotu. Vravela, že keď odíde, nikto z rodiny sa na ňu nebude hnevať. že ma právo odísť. Eva sa rozplakala a vybehla von do noci. Potrebovala ovládať vlastnú rýchlosť s akou sa vyrovnať s niektorými vecami. Nechcela mätúce intervencie. Desilo ju, ak mala brať na vedomie aj okolité signály. Plné neistôt druhých ľudí. Sama toho mala dosť. S nikým sa nechcela deliť o svoju obrovskú lásku k Jánovi. Ani o vlastné pocity, ktoré s ňou tak lomcovali. Akoby jej čumeli rovno do spálne. A čo má byť, že je chorý?

Svokra sa hanbila ako pes. Eva vnímala tie pohľady, keď sa chlapi, bratia i bratranci z jednej i druhej strany, v sobotu večer, než sa vybrali do dediny muzicírovať, pousádzali okolo ich stola v kuchyni. Všetci sa na ňu pozerali. Ako ju skúmali a hodnotili pohľadmi. Vie to už, alebo ešte nič netuší? Nikto nič nepovedal. Najradšej by sa zmárnila. Starena bola rada, že nevesta zostala.

Eva uderila na starenu. To už asistovala pri siedmych Jánových nočných záchvatoch. Tá jej napokon vyrozprávala všetko. Ako sa to objavilo niekedy počas Jánovej puberty, upadal do zvláštne desivých stavov. Vyvrátene a neprítomné oči, ktoré tlačil nahor, ako keby si chcel nakuknúť do vlastnej hlavy. A celý sa triasol a kričal ako zmyslov zbavený. Neraz sa pomočil. Jeho otec už nežil, nikdy o tom nechcel ani počuť. Vytesnil túto časť synovho sveta zo svojho života. Bol to kus života, života matky a jej syna. Tiché, mĺkve tajomstvo, ktoré medzi nimi pučalo.

Eva odmietala platiť planým súcitom za svoju čistú a nezištnú lásku. Chcela svoje manželstvo, nechcela nič, čo jej nepatrí. Stará žena prešla okolo nej a jemne ju, akoby náhodou, pohladila po chrbte. Nikdy sa už na tému Jánovho zdravotného stavu spolu nebavili. Toto ich od seba vzďaľovalo, ale aj približovalo súčasne. Tento pocit visel nad nimi, kedykoľvek sa stretli. Svokra jej to mala povedať. Mala!

„Bože, ten je nádherný.“ Rozplývala sa stará žena nad novorodeniatkom. Eve to robilo obrovskú radosť. Obe sa radostne skláňali nad Rinaldom, ktorý veselo kopal nožičkami do vzduchu.

„A nemá tie vajíčka nejaké moc opuchnuté?“ Robila si starosti stará žena.

„Myslíš?“ Pridala sa Eva.

„Radšej pošlem po Nisku, nech sa pozrie,“ riekla starena a rýchlo sa prežehnala. 

Rómska receptúra na impotenciu (6)

V rómskych osadách si takmer všetky ťažkosti, vrátane zdravotných, riešila komunita svojpomocne. Liečba, ktorú poskytovali, zväčša stareny, ktoré sa, každá jedna, špecializovali na rôzne typy ochorení, bývala účinná. Takáto liečba spočívala v podávaní základných liekov, ktoré vedmy nakupovali v meste. Hlavne však spočívala v zbere a aplikácii všakovakých byliniek, ktoré bývali aplikované samostatne, ale aj v umne zostavených kombináciách. Tieto bylinky, kôru a rôzne prírodné ingrediencie sa lúhovali, sušili, strúhali, macerovali a pripravovali na rôznorodé formy pre vnútorné i vonkajšie použitie. Rómovia boli presvedčení, že na každý ľudský neduh existuje nejaká bylinka, či prírodný produkt. Boli presvedčení, že ide o jemne a dôsledne doladený samo-obnovovací systém, ktorý garantuje, že žiadny chorý nezostane bez pomoci. Rómska terapia zasahovala aj do pomerne tajomnej oblastí čarov a mágie. Práve v tejto oblasti bol prístup Rómov preslávený a mnohí veria, že i mimoriadne účinný.

Cigáni nepotrebovali inštitucionalizované biele zdravotníctvo. Vystačili si sami s vlastnými, po stáročia overenými postupmi. Na niektoré veci však nestačili, alebo nechceli. Tou bola oblasť duševného zdravia. Do tejto nezasahovali. Verili, že duševné poruchy súvisia s temnými silami démonov a rôznymi prírodnými silami, ktoré tu a tam jedinca postihli svojou ťažkou drvivou silou. Verili i v edukatívnu, odmeňujúcu i trestajúcu silu boha.

A tak jediná oblasť postihnutia, ktorou Rómovia mohli trpieť a zároveň zostať bez liečby a pomoci, boli duševné poruchy. Rómske babice dokázali odpomôcť od slabších depresii a smútku, ktorý jedinca napadol. Aplikáciou mnohých byliniek a prípravkov, ale do závažnejších postihnutí nešli. Takíto “vyšinutí” nešťastníci, navyše bývali vyhnaní z kruhu svojich rodín, pretože sa verilo, že môžu negatívne ovplyvňovať kvalitu života celej rodiny. Potom sa bezcieľne potulovali po svete, možno boli najímaní do cirkusov, aby bavili svojimi „víziami“ a predstavami zábavou chtivých divákov.

Cigánska osada pri Zvolenskej Slatine mala mocnú phuri daj – bola to stará rómska matka, ktorá jediná vykonávala čarodejnícke rituály. Nik iný nesmel. Nevedelo sa, koľko mala rokov, identifikačné papiere nemala, ale porovnávaním niektorých živých a zomrelých osadníkov sa usudzovalo, že musela mať asi sto rokov. Miestny kňaz tvrdil, že má stodvadsať rokov. Napriek tomu bola čulá a mentálne spôsobilá.

Raz liečila rómskeho mladíka, ktorý nebol schopný erekcie. Pochádzal z majetnej a váženej rodiny. Nedávno sa oženil so štrnásťročnou dievčinkou, ktorú si priviezol z Rumunska. Ak sa Rada osady, ktorá pozostávala z vážených občanov, uzniesla na tom, že manželka silno túži po dieťati a neboli prekážkou iné súvislosti, odporúčala málo využívanú zvyklosť. Že mladuchu mohol oplodniť biologický otec jej manžela. Fyzická i duševná plodivá sila otca a syna je absolútne totožná. Sám otec sa však odmietal podvoliť tejto náhradnej zvyklosti. Po osade sa rozkríklo, že mu v tom bránila jeho zostarnutá žena.

„Opováž sa!“ začuli niektorí osadníci z domčeka.

Týmto bol výnos Rady načisto zmarený, zablokovaný. Mladý Róm sa musel podrobiť liečbe u phuri daj. Či chcel alebo nie. Na liečbe trvala matka mladej ženy. Práve otec Rinalda Oláha sa s nim večer pred exekúciou opil v dedinskej krčme. Mladík plakal a sťažoval sa, že o jeho „galotových“ problémoch vedia už aj malé deti.

„Vykašli sa nato, nemôžeš si to tak brať,“ nabádal ho Ján. Chalan sa ešte viac rozplakal.

K nariadenej exekúcii, ktorá sa mala konať u miestnej babici, ho odvádzal kamarát Ján. Oboch riadne smädilo. Celá dedina sa prizerala nato, ako chalan zmizol vo dverách  tmavého domčeka starej vedmy.

Nik nevie, čo sa dialo vo vnútri chyžky. A chlapec o tom nikdy neprehovoril. Keď sa ho chlapiská v krčme pýtali, iba sa mlčky postavil a odišiel. Jedno je isté, tamto …oné …mu od tej chvíle fungovalo bez vady. Veru žiadna žena, ani jeho pani, sa od tej chvíle nesťažovali.

Rinaldov otec zomrel (7. kapitola)

Rinaldo bol až do svojich neskorých liet pyšný na silný príbeh so žobrákom, ktorý ich navštívil na Vianoce roku tisícdeväťstodvadsaťosem. Mal obrovskú radosť, že je súčasťou toho odkazu. Jeho radosť nebledla ani postupne ubiehajúcimi rokmi. Bol v zajatí niektorých vzorcov premýšľania i vlastnej čírej spontánnej duchovnosti. Tešil sa presne z tých vecí z ktorých by sa tešilo malé dieťa.

Mal obzvlášť silný vzťah k mame. Bola pre Rinda, tak mu vraveli priatelia, všetkým. A to aj po desaťročiach, od jej smrti. Neustále sa v spomienkach, nech sme hovorili o čomkoľvek, vracal k jej hrejivej a silnej osobnosti. Bola analfabet, nikdy sa nenaučila čítať a písať. K nikomu ale nemal takú úctu, akú živo prejavoval práve k nej.

Je známych iba málo príbehov, ktoré by mal s mamou spojené. Určite nie, preto že by žiadne nezažil. Možno si ich potreboval nechať pre seba, chrániť ako niečo cenné. Čo sa nevystavuje, neustálym omieľaním by zovšedneli a vybledli.

Jeho vzťah k matke bol iný. Určite bol poznačený stratou otca, ktorého na prahu dospievania ubili na smrť. Cigáni si ho vyčkali, keď sa v noci vracal domov. Vedeli, že má u seba výplatu. Rinaldov vzťah k matke bol skôr opatrovateľský. Milý, úprimný a ochranársky. Bol taký, aký má byť, keď sa trinásťročné dieťa musí nečakane ujať vedenia domácnosti.

Počúval som rád, trochu všeobecné, spomienky Rinalda na svoju matku. O jej vľúdnosti, milote i o jej neuveriteľnej kuchyni. O jedlách, ktoré tak rada chystala. Ako mu spievala. Nádherne spievala. Často spomínal, ako sa vracal zo zahraničia domov. Boli to najkrajšie chvíle. Ohromný kontrast, sofistikovaného bieleho sveta s prostými objatiami matky. 

Vraj chlapec bez otca nikdy riadne nedospeje. Rinaldo stratil otca na prahu svojho dospievania. Práve kvôli pradávnemu rómskemu rodinnému nastaveniu, mohli veci v  rodine naďalej fungovať bezpečne. Musel sa vo svojej rodine predčasne ujať role otca. Matka to rešpektovala, rovnako ako on musel rešpektovať, že jeho, pomerne bezstarostné detstvo sa navždy skončilo.

Ak sa rodina v rómskom spoločenstve dostala do ťažkostí, vždy napomohli súrodenci rodičov, či iní blízki. Rómska rodina nemá jasné určiteľné hranice, kto do nej patrí a kto už nie. Do rodiny patria bratranci, sesternice so svojimi rodinami, bohvie z koľkých kolien. Patria sem aj blízki. Blízki ľudia, ktorí nie sú pokrvní príbuzní. Rodinou sú všetci, kto chce byť. Rómska rodina je organizmus, ktorí nekontrolovane rastie a dýcha. Rindo s mamou, napriek strate otca, nikdy nestratili spojenie s rodinou.      

Narodil sa do muzikantskej rodiny. V ich famílii nebolo nikoho, kto by nehral na nejakom hudobnom nástroji, ba i vacerých. A to dokonale. Každý z jeho strýkov vedel po maďarsky, po cigánsky aj samozrejme po slovenský. Ovládali noty, zápis i čítanie z nôt. Dokázali zapísať akýkoľvek hudobný kus. Ovládali kompozíciu, harmóniu, ba dokonca sa orientovali aj v religionistike, týkajúcej sa miestnych máp hudobnej ľudovej produkcie a slovesnosti. A to nielen v slovenskej hudbe. Po pár taktoch, každý jeden z nich dokázali určiť o akú skladbu ide. A to dokonca s presnosťou na konkrétnu dedinu. Niektorí z nich mali absolútny hudobný sluch. Mal ho i Rinaldo Oláh ale i Ján Berky-Mrenica, brat jeho mŕtveho otca. Takto vyškolení ľudia by sa i dnes pokladali za mimoriadnych.

Smrť v prípade otca Rinálda Oláha sa nejako zásadne neohlásila, nebúchala mocne na dvere, tak ako k tomu niekedy dochádza v rómskej komunite. Jeho mužským predkom sa pred smrťou snívalo, nejaký jasný náznak z ktorého sa dalo usúdiť, že tu dlho nebudú. Malý čierny vták s korunkou na hlave si sadol na okno a uprene pozeral dovnútra. Niektorým sa mohol zdať smutný. A nedal sa odplašiť – vtedy to už bola istota. Ak sa ľahko vyplašil, neznamenalo to nič. Ak mal na hlave korunku a stál ako prikovaný, bolo zle. Operený posol smrti. U Jána Oláha nič také. Iba drobučký nenápadný príbeh, v tú noc predtým, než ho zlodeji ubili na smrť.

Všetci už spali. On s manželkou na širokej posteli a Rinaldo, ktorý už ťahal na trinásty rok, bol obďaleč roztiahnutý na posteli pri peci. So strýkom počas dňa chystali drevo na zimu. Iste bol unavený. Ján sa prebudil. Bola jeseň. Stromy sa kývali a šušťali. A okna sa nebývalo beleli, napriek tomu, že bola noc. Niečo ho ťahalo von. Uvedomil si, že je smädný. Podišiel ku krčahu, ten bol prázdny. Vyšiel von z chalupy. To hviezdy tak všetko naokolo rozsvietili. Nádherná noc. Len pár krokov od ich chalúpky, bola nová studňa. Ešte nedávno museli po vodu až do dediny. Spustil vedro do studne. Po chvíli okov narazil na niečo pevné. Nebola to zem. Bolo to niečo silné a pevné. Nedobytné. Ľad? Teraz na jeseň? Vonku bolo príjemne a teplo. Na dno studne však nedovidel. Vytiahol okov von. Vošiel dovnútra domčeka a potichu si ľahol nazad do postele. 

Rinaldové husličky (8. kapitola)

Žobrák, ktorý sa objavil na Vianoce, tesne pred Rinaldovom narodením, nikdy nespomenul v čom Rinaldo vynikne. V čom sa preslávi. Nikto ale nepochyboval, že to bude vďaka hudbe.

„Vari nebude farárom,“ povedal otec, a huncútsky sa štipol do fúzov, keď viedol chlapca na jednu zo zábav, ktorú mali spoločne s rómskymi muzikantmi odohrať.

„Veru tak,“ prízvukovali chlapi.

Niekedy si organizátori svadby, či dedinskej zábavy, vyžiadali Rinaldovu prítomnosť. Už ako šesťročný hrával s chlapmi na verejných vystúpeniach. Prítomní sa dobre zasmiali na otcovom vtipe, že vraj farár.

Prvá cesta za zákazkou viedla do krčmy. Sála, kde mali hrať zväčša susedila s krčmou. Chlapi sa najskôr potúžili a až potom začali rozkladať hudobné nástroje. Cimbal opatrne poskladali a všetky nástroje naladili. Ale až potom, čo sa nástroje prispôsobili teplote v miestnosti. Počas tejto doby zase trochu posedeli v krčme.

Niekedy ich organizátori doviezli na voze až do dediny, kde sa mala produkcia konať. To ale nebývalo často. Väčšinou šli po vlastných. Muzikanti sa báli, že im predstavitelia dediny, kam prišli, skrátia plácu. Tak ich radšej s ničím navyše neunúvali.

Rinaldo denne cvičil prstoklad a všetky hudobné stupnice, durové i molové. A stále dokola. Cvičil tak hybnosť prstov i hudobnosť mysle.

„Ak toto zvládneš, zahráš čokoľvek,“ vravel otec. „Nikto ťa neprekvapí.“

Niekedy som hrával s primášom Rinaldom takú malú psychologickú hru. Vlastne je to asociačná psychologická metóda, keď sa chcete o človeku niečo dozvedieť. Povedal som niekoľko slov a Rinaldo mal ku každému slovu povedať iné, ktoré ho práve napadne.Na slovo „otec“, ktoré som vyslovil, Rindo odpovedal; po prvý krát „hudba“ a potom povedal slovo „ľútosť“. Vzápätí sa opravil: „plač“.

„Nikdy neprestaň cvičiť, lebo je s tebou amen,“ poučoval ho otec. 

Rinaldo sa nákazlivo smial, keď spomínal na to, ako zahral nejaký akord, ktorý moc neznel. Otec hrozil, že ak to spraví ešte raz, že mu nasolí prsty.

„A prečo soľ,“ pýtal som sa, nechápajúc pointu.

„No, vieš si predstaviť ako by to štípalo, keby mi nasolil prsty? To si nedokážeš predstaviť. A ako by som potom chytal akordy? Čo si dilino, keď také ľahké nechápeš?“ Povedal na moju adresu.

Jedného dňa ich zavolali hrať do Lieskovca. Hlboko po polnoci skončili. Rinaldo tam bol spoločne so strýcmi Hriskovcami z matkynej strany. Pochádzali z Očovej. Bola to pekná akcia. Ľudia dali peniaze aj pálenku. I dobrého jedla. Aj na dve ďaľšie svadby sa dojednali. Peniazi nikdy nie je dosť. 

„Predseda spolku rybárov, pre ktorého sme hrali, nebol zrazu k nájdeniu. Ľudia hovorili, že ešte pred chvíľou tu bol. Chceli sme, aby nám zaplatil, ako sme sa pred zábavou dojednali. Došli sme až k jeho chalupe. Hrad to bol a nie chalupa. Zabúchali sme na vráta. Nik sa neozýval, a tak sme sprobovali ešte niekoľko krát. Zvnútra sa ozval krik, vraj aby sme sa pratali, že inak zavolá četníkov.“ Vysvetľoval Rinaldo. 

„Nuž a ako to dopadlo?“ Spýtal som sa.

„Ako by to dopadlo? Zavolal na nás žandárov.“

„To vážne?“

„Platiť sa mu nechcelo.“

„Ako to dopadlo?“

„Nijako! Šli sme domov.“

„Bratia môjho otca, nech je im zem ľahká, Juro Gergeľ, cimbalista a tercista, bol požehnaný od pána boha. A strýko Totko, vychýrený primáš – to boli páni muzikanti. Juro Gergeľ mi rozumel, vždy vedel na čo pri hraní myslím, ako keby mi videl do duše. Stále som pri nich sedel. A počúval ako hrajú. Chcel som to vedieť ako oni. Hltal som ich majstrovstvo. Stačilo si vypočuť raz. Potom som skladby cvičil sám. Sedával som pred chalupou, alebo pri rybníku a cvičil som, až ma prsty rozboleli.

A vždy to muselo znieť ináč. Rozkladal som a cifroval. Muzikant nie je ten, kto dokáže napodobňovať. Musíš variovať, vložiť do skladby vlastný názor, vlastný pohľad, svoju melódiu a svoje srdce. Ináč nie si žiadny muzikant. A vždy keď skladbu zahráš, bude inakšia, pretože tvoja duša sa mení. Dýcha a pulzuje, spieva a plače. Musíš byť unikátny. A keď ma už od cvičenia boleli prsty, mama mi ich natrela bravčovou masťou a zaviazala do plachietok. A takto som šiel spať. Na druhý deň som bol fit,“ rozprával Rinaldo.“  

Aj bratia z maminej strany – Hriskovci, to boli muzikanti! A všetci sa schádzali u nich po večeroch. Diškurovali o tom, ako čo zahrať. Kde nastúpia husličky a kde zaznie cimbal a husľové sólo. Spoločne zocvičovali repertoár. Rinaldo sa vždy tešil na tieto stretnutia, rovnako ako na akcie, ktoré potom spoločne hrávali. Tieto stretávania boli plné hudby, dobrého jedla a pálenky.

„Noty som sa naučil u učiteľa Ondreja Sokola. Bol prísny ale dobrý. Pán učiteľ vravel, že keď nebudem poriadne hrať, vraj mi strčí prsty medzi dvere. Čo to ti dospelí stále mali s mojimi prstami? Otec mi ich chcel nasáľať a pán učiteľ privierať medzi dvere. Keď som bol malý, pre istotu ma pán učiteľ vodieval domov, až do osady. Bola vojna. U nás sa síce nebojovalo, ale zákony boli k Rómom prísnejšie a tak sa oplatilo poslúchať. Niekedy býval nariadený všeobecný zákaz vychádzania. Učiteľ vedel, že keď si četníci vypili, nebola s nimi sranda.

Pán učiteľ Sokol býval v učiteľskom domčeku v dedine, často som k ním chodieval. Pochádzal odniekiaľ zo Západného Slovenska. Ku nám ho pridelili, potom, čo  absolvoval učiteľský ústav. Bol to dobrý chlap a dobrý huslista. Ale jeho hre dačo chýbalo. Niečo spontánne a živočíšne. Asi v tomto prípade platí ono biblické, je dobré ak žiak prerastie svojho učiteľa. Mal som ho rád.“

***

Sedel som s Rinaldom pri stánku, ktorý som si v to leto prenajal na Ostredkoch. Bola silná podvečerná búrka. Chránila nás iba vlnitá, trochu pretŕčajúca strecha malého domčeku. Stôl sme si prirazili až ku stene. Ľudia utekali pred dažďom. Všetko voňalo od lístia a prudko schladeným, ešte pred chvíľou rozhorúčeným asfaltom. Krátka letná búrka. Vietor fúkal a tancoval zmätený mihotavý tanec, spoločne s lístím, ktoré sa utŕhalo zo stromov nad nami a prudko, zaťažené dažďom padalo ranené k zemi. Všetko sa zatiahlo temnotou. Hrmelo a oblohu porciovali blesky. Spoločne s Rinaldom sme sedeli za stolom. Ostrý a agresívny dážď nás zboku bičoval. Nedalo sa rozoznať, či Rinaldo plakal alebo bol mokrý od dažďa.

„Otec ma nikdy nesekíroval v súvislosti s hudbou, tu sme boli partneri. Vždy to bolo za veci, ktoré s hudbou nesúviseli. Opil sa a potom bol, akoby ho zamenili. Mama sedela vo veľkom kresle a plakala. Niekedy hľadal príležitosť, aby sa na mne mohol vyvŕšiť. Keby ma bol udrel, nehneval by som sa. Odpustil by som mu všetko. Ako muzikant bol pre mňa autoritou. Jeho tón na husliach bol silný a veľký. Absolútny sluch mám po ňom. Mal právo mi nakričať, odpustil by som mu všetko.

Aj dnes mi ľudia hovoria, že som študovaný, že som poznal svet, ale otec vraj bol lepší. Nenamietam. Môj otec bol obrovský muzikant. Ak som mu chcel odporovať, mohol som, ale iba ak bol triezvy.Tak to bolo aj s tými spoločným hraním po sobotách. Niekedy ma zobral a potom zase celé týždne nie. Vzal som sekeru a zaťal som si do nohy. Ak ma nevezmeš so sebou, zatnem si aj do druhej, hrozil som. Bola to riadna rana. Otec sa zhrozil a rozplakal. Vzal ma a privinul ma k sebe.“ 

„Už nikdy ťa nenechám doma.“ Plakali sme spolu.

“A tak sa aj stalo. Otec sľub splnil. Mal som možnosť zrieť, neustále sa zlepšovať a zdokonaľovať. Pravidelné muzicírovanie spoločne s otcom mi dalo veľa. Jednak ma vybavilo neustálou snahou cvičiť, ale rástla i moja známosť, ľudia ma po okolí poznávali. Otec stál v kapele vždy rovno za mnou.

Táto muzikantská  škola mala pre mňa obrovský význam. Na strane otca sa tiež búrali osobné bariéry, ktoré stáli medzi nami. Cítil som, že ma ako hudobníka začína rešpektovať. Od mala ma podporoval, ale to ešte neznamená, že ma akceptuje. Rómsky otcovia sú hrdí otcovia, nič vám nedajú zadarmo. Postupne ma za hranie začal chváliť a to nielen pred rodinnými príslušníkmi, ale aj pred inými muzikantami. To už bol oficiálny stav. Mal som asi osem rokov, keď mi povedal, že včera na svadbe u Kornelyových som bol naozaj dobrý.“

Rinaldo dokázal v kuse rozprávať. Hovoril pomaly a rozvážne. Usmieval sa ako si všetko opätovne prehrával v mysli. Bol som tam navyše. Rinaldo by si pokojne vystačil sám.

„Politika ma nezaujímala. Bola vojna. Ale ľudia sa nakoniec unavili a navečer sa chceli baviť. Dosť bolo premýšľania, plánovania a vízii. Bolo si treba vypiť a zabaviť sa. Žiadalo sa poriadnej muziky a pálenky i dobrého jedla. A nato sme my Cigáni najlepší. Nech si každý čo chce vraví, ale za slovenského štátu bolo dobre. Dostatok všetkého, hojnosť a ľudia sa chceli baviť. Za jednu korunu ste sa bohato naobedovali v hocijakej krčme. To sa i chudobný cigánsky muzikant má potom dobre. Mňa politika nezaujímala. Na Slovensku sa za naše služby vždy dobre platilo. Zahral som aj Nemcovi, komunistovi i super-podnikateľovi. Ak mi potom dali trochu horúcej polievky, kus mäsa a pár drobných na pálenku, zaďakoval som a šiel. Panským veciam som sa vždy vyhol. Sme muzikálny a dobrý národ. Ľudia dokážu dobrého muzikanta vždy oceniť.“   

Zabudli sme sa spoločne s Rinaldom Oláhom za tým malým stánkovým stolom, poskladaným z latkového dreva. Na celom svete zostala len jedna stena polorozpadnutého neobývaného domčeka a k nemu prirazený malý záhradný stôl, za ktorým sme sa obaja krčili.

Starý muž spomínal. Vždy sa mu zrýchlil dych, keď sa zamýšľal nad životom. Oči mu svietili. Prestal byť rozhnevaným starým mužom. Stromy okolo sa v zamyslení kývali, ani čoby si uhli pálenky spolu s nami. Od severu sa zatmelo. Činžiaky si nasadili obrovský klobúk. Rinaldo sa prudko postavil.

„Odveziem ťa domov,“ navrhol som.

„Načo voziť, mám to kúsok.“

Vôbec nečakal na moje protesty, oprášil si košeľu, mávol na pozdrav a rozhodným krokom vyšiel do nečasu. V tej chvíli sa vietor roztočil, akoby čakal iba na túto chvíľu, keď sa Rinaldo rozhodne ísť domov. Zdvihol so sebou kvapky, čo nás doteraz atakovali a rozkrútil ich do obrovského vodného víru. Videl som ako sa okolo odchádzajúceho malého muža roztočil uragán. Rinaldo bol v samom strede jeho obrovskej tlamy. Tancujúci vietor všetku tu vodnú nádheru nabral obrovskou lopatou a roztočil ju nad jeho hlavou. Potom ju sústredil do priezračnej vodnej masy. V nej sa odrážali okolité činžiaky. Svetlo, ktoré prenikalo cez vodnú masu sa ako v dákom obrovskom zrkadle lámalo a vytváralo na vztýčených vodných stenách jagavý diamantový lesk.

Ten čudesný útvar sa zrazu rozdrapil, ako vody Červeného mora vo dvoje. Rinaldo spokojne kráčal. Jeho obrovské telo na drobných tučných nôžkach poskakovalo po chodníku. Nohami rýchlo prepletal a zdalo sa, že svoje okolie vôbec nevníma. A všetky tie zadržané vody viseli po jeho bokoch ako obrovské vlniace sa piliere. Tancujúce končiare čudesnej aleje sa vedľa neho opovážlivo týčili. Rinaldov pohľad smeroval dopredu, bol neustále zabodnutý do asfaltu. Ani kvapka sa ho nedotkla.  

Letom svetom (9. kapitola)

Začiatkom päťdesiatych rokov sa Rinalda zmocnil akýsi neosobný celospoločenský tajfún, ktorý však mal vlastnú vôľu i svoj vlastný dominantný smer. Schytil ho a unášal kamsi preč. Boli za ním konkrétni ľudia a zároveň za ním nebol nik. Tento prúd ho zo sebou šmýkal a posúval, kam bolo za potreba. Tento element sa ho dlho nechcel pustiť, držal ho pevne vo svojich pazúroch a nepustil. Vlastne to, že ho manažéri zo SĽUKu, kam po skončení konzervatória v Prahe nastúpil, viedli a určovali každučký jeho krok, bolo nakoniec pre neho pohodlné a príjemné. Muzikant má v prvom rade hrať. Nikdy sa nad vecou nejako zvlášť nezamýšľal. Len si chcel splniť svoje poverenie byť dobrým a úspešným muzikantom. Ak mal k tomu napomôcť nejaký systém, chvalabohu, že tomu tak bolo. Nech sa stane!

Koncertoval po celom svete. Dobrý plat a bohaté diéty, vyplácané v rámci častých zahraničných ciest, boli zaslúženým príspevkom k dostatočnej starostlivosti o rodinu. Starý a odveký systém, kedy sa rómsky muzikant stará o zabezpečenie vlastnej rodiny, bol do bodky naplnený. Chcel iba hrať a zabávať ľudí. Navštívil minimálne šesťdesiat štátov a kráľovstiev po celom svete. Väčšinu krajín opakovane.

„Nebol som zakladateľom SĽUKu,“ skríkol Rinaldo Oláh.  Nikdy som nič nezaložil, politika ma nezaujímala, vlastne som jej vôbec nerozumel. To sa len tak rozkríklo, snáď aby mi kolegovia spravili radosť. Bol som pritom, keď SĽUK vznikal, nič viac. Keď ma najali do SĽUKu, krátko nato ma povolali na základnú vojenskú službu,“ začal nahlas uvažovať.  

“Vojnu som si odkrútil vo vojenskom umeleckom súbore v Bratislave. Bolo tam veľa muzikantov. Veľa zlých hudobníkov. Dobrého muzikanta od zlého rozoznáte ľahko. A to ste ho nemuseli ani počuť hrať. Ti zlí nikdy necvičili na svoj nástroj, zato stáli vždy v prvých radách. Je to ako s tými kostolmi. Vždy sedeli v prvých radách. A šikanovali nás. Bol som mladý a niektoré veci som ešte nechápal. Keď sa nezaujímali o svoj hudobný nástroj, načo tam otravovali? Nakoniec zabudnete na všetko.

Už ani neviem, čo je pravda, a čo iba spomienka, vyžmýkaná z vlastného chcenia. Akoby som spomínal na život niekoho iného. Tak silno sa mi veci pripomínajú, že mám pocit, ako keby sa to všetko ešte len malo stať, alebo akoby sa to stalo niekomu inému a nie mne,“ bľabotal Rinaldo.

Keď som Rinalda v polovici deväťdesiatych rokov po prvý krát stretol, nebol už nikým. Pôsobil ako zabudnutý klaun s obrovským bruškom, dennodenne sadajúcim na stoličku vedľa malého predajného stánku na Ostredkoch v Bratislave. A v ruke držal pohár.

„Muzikant je vážny terapeut. Ježiš Kristus raz povedal, že prišiel za chorými, že zdraví nepotrebujú lekára. Muzikant je viac ako Ježiš. Muzikant je tu pre každého, pre chorého i pre zdravého, nerobí žiadne rozdiely.

V roku tisícedeväťstopäťdesiatsedem sme so SĽUKom navštívili Indiu. Bol to veľký zážitok. Už vtedy presakovali na verejnosť myšlienky, že Cigáni pochádzajú z Indie. Že India je ich dávna vlasť. Nezdá sa mi to,“ neveriacky krútil hlavou.

„Nemáme nič spoločné s hudbou, ktorú Indovia produkujú. Harmónia ich hudby je cudzia. Táto hudba nemá s Rómami nič spoločného. Naša hudba má skôr podobnosť so španielskou tradičnou hudbou. Ich flamengo je horúce ako oheň, clivé ako duša každého Róma a vznešené ako zrelá rómska žena, ktorá odchovala kopu synov. Harmónia i oheň spolu s emocionalitou je vkliata do andalúzskeho flamenga, rovnako ako je vpletená do cigánskych piesni. A vzorce tohto zápisu sú veľmi podobné. Ak by etnografovia, šialenci a blázni, aspoň trochu vnímali hudbu, nikdy by nás k Indom neprifarili,“ znechutene zakončil umelec.    

Keď som Rinalda spoznal, bol už osobnostne i citovo dosť rozpoltený, tak ako každý muž, ktorý je už mimo rozsah svojho produktívneho veku. Telo a zmysli mu pomaly vyhárali, však génius a duch žili ďalej. Všetci jeho blízki sa časom vytratili. Manželka s ním žila spolu s mentálne chorou dcérou. Žili v mestskom bratislavskom byte ešte v polovici deväťdesiatych rokov, napriek tomu, že oficiálne boli dávno rozvedení. Rozviedli ich ešte v sedemdesiatych rokoch.

Pripustiť a prijať toto zatratenie i samotu, akúsi spoločenskú opustenosť naplno, čo i len pred sebou samým, by sa rovnalo samovražde. Mal niekoľko krát zlomenú ruku. I jeho prsty, ktoré tak umne a radi cifrovali po hmatníku husličiek boli funkčne poznačené, snáď ich nadužívaním. Pred rokmi mu na malíček padol obrovský stojan na mikrofón. Stalo sa to na vystúpení v Amerike, kam odcestoval s malým folklórnym súborom SĽUKu. Ťažký stojan na mikrofón mu rozdrvil malíček. Odvtedy už písal koncertantné skladby tak, aby nemusel pri hraní užívať oslabený prst. Malíčku vravieval – maličký prst – bol to termín, ktorý vznikol transkripciou z rómčiny. Teraz po rokoch mal prst takmer nehybný, pretože mu ochrnul.

Spoznali sme sa, keď mal šesťdesiatšesť rokov. Už veľa pil. Rozhodne viac, ako by dokázal zniesť. Pil rád. Alkoholici pijú s utrpením. Rinaldo si dokázal svoj drink vychutnať. Jeho osobnosť bola pokojná, niekedy ale vypadalo akoby zaspával. Tichá odovzdaná chvíľa.

Mal obrovskú potrebu hovoriť, posťažovať sa iným a zdieľať s celým svetom svoje bôle a svoje životné straty. U iného človeka by takáto otvorenosť pripadala ako nevhodná. Po celý život bol zvyknutý prezentovať sa a to mu aj zostalo.

„Nikdy sa nepodvolím, neodídem bez boja. Budem opätovne cvičiť dvanásť hodín denne a celému svetu zase ukážem. Všetkým ukážem, kto je Rinaldo. Rinaldo sa nedá,“ zastrájal sa manicky. Keď bol rozrušený, často o sebe hovoril v tretej osobe. Rinaldo vám ukáže. Takto to robia malé deti, ktoré si ešte naplno neuvedomujú svoju identitu. Hovoria o sebe ako o niekom inom. Rinaldo týmto spôsobom neodsúval svoje meno, neodsúval ani svoju osobnosť. Naopak! Týmto odčleňovaním zdôrazňoval svoj postoj i seba. Odstúpil, aby znel jasnejšie. Tento spôsob hovorenia používajú aj ľudia, ktorí sú ťažko duševne chorí. U neho v tom bolo niečo neuveriteľne silného, až magického. Chcel poukázať na vlastnú dôležitosť a silu svojho neutíchajúceho živého ducha. Svojho nepokojného génia. Znamenalo to jediné – Ja Rinaldo to dokážem!    

„Keď ma zo SĽUKu vyhodili, bolo to, akoby mi vrazili nôž do srdca,“ žaloval sa Rinaldo.

„Vraj treba dať priestor mladým,“ hovoril s výsmechom. Ešte nejaký čas točil v Československom rozhlase, ale nebolo to ono. Pre rozhlas v tej dobe nahral desiatky skladieb. Šlo o nahrávky za ktoré dostal po tisícke. Šlo o občasné zárobky. Tieto paberky mu udržali nejaké to sebavedomie o tom, že ako umelec ešte žije. Tantiémy za tieto nahrávky nikdy nebral. Rinaldo nedokázal vyjednávať. Celý život len hral. Nič iného nevedel.  Bol len prostým Cigáňom, ktorý mal zázračné prsty.

Ako som Rinalda spoznal (10. kapitola)

Asi je to všetko o detstve, tvrdieval kokaínom ovínený Zigmund Freud. A mal pravdu. Z detstva sa veci neustále vynárajú, ako pena na hladine prevaľujúceho sa mora. Tu a tam sa objavia a zase sa zanoria a čakajú až dozreje čas. Niekedy udrú láskavo, inokedy s poriadnou vehemenciou.

Rinaldova veľká životná láska sa narodila v chalupe cigánskej osady, hneď vedľa nich. Po prvý krát svoju nastávajúcu videl, keď mal jeden rok. Matka, držiac ho na rukách sa vybrala k susedovcom, pozdraviť čerstvú mamičku, ktorej sa narodilo dievčatko. Už od prvej chvíle, čo ju malý Rindo uvidel, k nej žiadostivo naťahoval ruky. Neskutočným spôsobom sa jej dožadoval. Čo to je medzi nimi? Pýtali sa osadníci. Akoby ich niečo počarovalo. Toto puto predznamenalo celý ich život. Základy každého podstatného príbehu sú v detstve. Až tam čiahajú, aby raz pevne obstáli, keď sa opätovne vynoria.

Boli nerozluční. Rinaldo vzal opatrne trojročné dievčatko za ruku a doviedol ju k potoku. Tam ju posadil do trávy a začal hrať na husliach. Neskôr, než odišiel na vojnu, požiadal ju o ruku.  

Rindo sa natrepal do môjho života, ako potrundžená milenka. Bol ako dáky blesk, ktorý sa v jednej chvíli objavil a rozsekol oblohu naprieč celým mojim súkromným svetom, aby takto silno a zásadne ukázal, že je tu. A ja som, chtiac či nechtiac, musel jeho osobnosť vziať na vedomie.

Chcel som pokoj. Tak som si na leto prenajal malý dvojstánok. Rozhodol som sa, že tam budem predávať modranské víno a pečenú klobásu. Nič zložité. Nejaké alko a k tomu úsmev za babku. Stánok bol situovaný hneď naproti ministerstvu vnútra. Najal som si pani, ktorá mi mala pomôcť. Bola pracovitá, ale neskutočne hlučná. Tá si vymyslela akési zemiakové placky. Naplnila ich pikantnou zmenou pozostávajúcou z pečienky, dobre vyrestovanej klobásky a nejakej zeleniny. Ľudia si behom pár dní na našu ponuku neuveriteľne zvykli. Denne sme predali tristo porcii. K tomu sto litrov vína. Raz ma akýsi štamgast upozornil na Rinalda. Chlapík na neho ukázal.

“Ľa, to je on.”

Sedel za stolom s naširoko rozkročenými nohami a obzeral sa dokola. Vychádzal z neho pokoj. Mal vznešené spôsoby. Pôsobil ako človek, ktorý si svoje odžil a teraz len odpočíva. Zaujal ma.  

Nevšimol som si, žeby pristúpil k okienku nášho predajného stánku. Napriek tomu mal na stole stále nejaký drink. Ľudia ho častovali. Usmieval sa. Akoby vravel – toto mi patrí.  Mal obrovské brucho, ktoré mu viselo až na zem. Veľké spokojné ústa, ktoré si spakruky utieral. Niekedy si nahlas odkašľal. Spokojnosť z neho priam sršala.

Poznal ho každý, okrem mňa. Bol takpovediac pijan – šľachtic. Nikdy som ho nevidel potácať sa. Vtedy, keď už mal dosť, začala mu v ústach plávať protéza. Jeho správanie tým ale neutrpelo. Bol stále živý a pohotový. 

Bolo to jeden, alebo dva dni pred veľkými letnými prázdninami, kratko po poludní. Slnko pieklo, ako keby sa načisto pobláznilo. Rinaldo bol oblečený v modrej kockovanej košeli s krátkymi rukávmi. Jeho košeľa sa zdala byť drahá. Pôsobil obstarane. Pristúpil som k nemu a mierne som sa uklonil. Pobavene sa na mňa pozrel, akoby bol na takéto móresy zvyknutý.

“Kto ste?” spýtal sa Rinaldo Oláh.

To boli prvé slová, ktoré som od neho počul. Bola v nich zvedavosť i plná aktuálna orientácia. Jeho drobné tmavé oči sa smiali.

“Prenajal som si tento stánok a momentálne som váš hostiteľ.”

“Tak mi nalej!” Radostne zvolal. Prešiel rovno k tykaniu.

Zabehol som do stánku, naplnil pohár a dobehol späť. Drink som položil pred neho. Pravdupovediac, bol som dosť vyľakaný.

“Ďakujem ti Cigáň,” zareagoval môj vzácny hosť.

“Ja nie som Cigáň,” opatrne som oponoval.

Rinaldo sa pozrel na mňa. Zdalo sa mi, že mu stuhla tvár. 

“Doma sa spýtaj a uvidíš, čo ti povedia.”

Neskôr som pochopil, že tým, že ma nazval Cigáňom, ma vlastne vyznamenával. 

Mal som už dosť stretávania sa s nadutcami a podnikateľmi. Rozhodol som sa, že budem odpočívať. Doposiaľ som viedol organizáciu, ktorá sa zameriavala na pomoc a podporu slepcov. Takže moje povinnosti sa točili okolo jednania s mecenášmi, ktorí sa rozhodli z nezištných, či naopak zištných dôvodov, podporiť slepecký program v prospech nevidiacich. Už ma unavovali tie vypudrlíkované tváre. Asi som totálne vyhorel. Rozhodol som sa, že na nejaký čas spretŕham putá so svetom. Toto leto bude inaše. Moje a Michala, môjho syna. Od rozvodu s Miladou ubehli dva roky. Mal som pocit, akoby to bolo iba včera, keď nás rozviedli, Milada vyšla z budovy súdu a rozplakala sa. Do večera som ju upokojoval. Súd zveril do opatery Michala mne. Matka o neho ani neusilovala. Chlapec bol na mne závislý a ona to vedela. Niekedy, keď som Miška ukladal k spánku, zastonal. Ale počas dňa si na mamu ani nespomenul.   

Bál som sa budúcnosti. Nepatril som medzi tých zodpovedných, na starostlivosť naprogramovaných rodičov, ktorí ovládajú na všetky rodinné situácie, tie najlepšie riešenia. Vedel som jedno, že náš spoločný život s Michalom musím zjednodušiť. Deti majú radi jednoduché veci. Cítia sa bezpečne, ak dokážu svet kontrolovať.  

Miško mal päť rokov. Spoločne s chlapcom sme upratovali, varili, pozerali na rozprávky v televízii a čítali si knižky. Posedával alebo ležal a pozorne počúval. Miloval nádherne ilustrovanú knižku Leví kráľ. Žiadnu inú knihu nechcel. Výchova neexistuje. Idem vychovávať dieťa – to je hlúposť. Žijeme so svojimi deťmi a zoznamujeme ich so svetom. Ak niekto povie – výchova –  mohli by sa niektorým podlomiť kolená. Tak som nič neplánoval. V to leto, keď som si prenajal malý dvojstánok na bratislavských Ostredkoch, som spoznal Rinalda Oláha.

Rindo sa pri stánku objavoval každodenne. Niekedy prišiel napoludnie a inokedy až na večer. Jedno však bolo isté. Že príde. Keď ma uvidel, nadšene mi mával. Náš stánok nenavštevoval iba slávny Rinaldo. Chodila aj pani Mrvečková, manželka zosnulého herca Antona Mrvečku, ale aj Viliam Polónyi, ktorý tu a tam presídlil z viechy na Obchodnej ulici, ku nám. Nežiaril vtipom a nebol až taký veselý, ako sme ho vídali na televíznej obrazovke. Usmial sa však, keď som mu priniesol jeho drink. Prehodili sme zopár slov a nechal som ho odpočívať. Bol to veľmi príjemný pán. Raz sa postavil, potom, čo vyrovnal svoj účet a povedal:

„Máte to tu veľmi príjemné.“

Chodil aj pán Jozef Adamovič. Bez manželky, ale zato vždy v spoločnosti nejakého herca. Nebol príliš komunikatívny, nebol však ani nepríjemný. Zastavoval sa aj Ostredčan Július Vašek, ktorého všetci volali Ďuso. Nejeden pohár u nás vypil.

Rinaldo zamieril ku stánku. Položil si ruky na pultík a usmieval sa. Vždy zabral celý priestor vo výdajnom okne.

„Tak ako?“ Spýtal sa.

„Rindo, sadni si, hneď ti prinesiem pitie.“

„Ďakujem.“

„Budeš niečo jesť?“ Na to nikdy neodpovedal. Viem, že to mal s manželkou komplikované. Hovoril, že sa zo spoločného bytu odsťahuje a potom už bude mať konečne pokoj. Nachystal som mu jesť. Plánoval, že si zaplatí nejaký prenájom a bude tu žiť sám. S manželkou už boli dvadsať rokov rozvedení, napriek tomu bývali spolu. Vravel, že keď sa konečne odsťahuje, bude stále cvičiť na husle. Nemal už vlastné husle. Zaľahol si ich. Ostali po nich iba triesky. Vravel so smútkom v hlase, že ak huslista príde o husle, je s ním ámen. Mal šesťdesiatšesť rokov.

Chlapiská, čo chodili ku nám na víno, vraveli, že si na husle ľahol, keď spadol opitý do škarpy. Také veci sa nehovoria – okríkol som hostí. Nevymýšľali si. Rinaldo žialil za nástrojom. Mal husle po svojom otcovi. Zdedené asi tri generácie dozadu. Vždy bol dojatý keď hovoril, že svoj nástroj navždy stratil. Zaprisahával sa, že keď zoženie ešte niekedy dajaké husle, bude cvičiť a ľudia ho ako umelca zase objavia. Ja som Rinaldo – zastrájal sa.

V to leto mal podpísanú zmluvu s akousi súkromnou hudobnou školou v Dúbravke, kde učil hrať deti na husle. Vozili ho každé ráno autom. A potom aj naspäť. To sa vždy nechal vysadiť pri našom stánku. Nikdy svojich žiačikov neznevažoval, cítil som však, že tam nie je spokojný.

„Neviem, prečo, ale za komunistov bolo tých talentovaných deciek viac. Kam sa všetky podeli?“ Pýtal sa.

Navyše, bol za učiteľovanie, veľmi málo platený. Často spomínal na nejakého talentovaného chlapca. Bolo mu ľúto, že ten chlapec nie je Róm. Vraj bol dobrý. Ešteže mu husle v škole zapožičiavali. Musel cvičiť, aby sa pred tými malými mudrlantami neznemožnil.

„Kto to kedy videl, aby bol biely chalan primášom?“ Vravieval veselo. Cítil som, že ho to trošíčku škrelo. Rómovia si myslia, že naozajstný huslista môže byť iba Róm.

A čo si videl? (11. kapitola)

Rinaldo sa blížil z pravej strany k stánku. Pomaly, rozvážne prešiel okolo mäsiarstva a v zamyslení siahol jednou rukou do priestoru. V ruke sa mu objavili malé biele husličky, detské trojštvrťové. Zaľúbene sa na ne pozrel. Pohladil ich a vsunul si ich opatrne pod bradu. Všetci chodci naokolo náhle strnuli. Nik sa ani len nepohol. Slnko sa zmenilo v jednu veľkú, intenzívne žiarivú guľu, ktorá naplnila celý priestor nad nami. Niekoľko jagavých slnenčných lúčov sa ako kordy majestátne zapichli do zeme. V mieste, kde sa ligotavé šable stretli so zemou, sa rozprskol bohatý zlatkavý dážď. Rinaldo si husličky popravil pod krkom a niekoľko krát udrel do strún. Nespokojne zahundral a zase si ich popravil pod krkom. A uderil zase. Husle vydali škrípajúci, skoro rockový zvuk a potom dlhý čistý zamatový tón. Bol rozplajznutý ako cigánska duša. Rinaldo pristúpil ku mne.

„Si v poriadku?“

„Áno. Som v pohode,“ ubezpečoval som ho, prebúdzajúc sa zo sna.

„Kde si bol?“

„Ani neviem,” Vždy som sa pokladal za vecného, materialisticky založeného človeka.  

„Čo si videl?“ Nedal mi pokoj.

„Ale nič,“ povedal som rozmrzelo. Cítil som jeho skúmavý pohľad. Naklonil sa ku mne. Nosy sa nám skoro dotýkali.

„Ľudia vravia, že sa im niekedy v spojitosti so mnou niečo zvláštne vyjaví. Zvláštne a počarované.“

„Počarované?“ Opakoval som.

„Tak!“ zaklincoval Rinaldo. Už som nedokázal uhýbať, ani pohľadom ani svojimi odpoveďami. Vysvetľoval som.

„Zrazu som ťa uvidel, keď si odtiaľ prichádzal,“ ukazoval som pred seba. Vytrašene som jachtal. 

„…ako si siahol do prázdna a potom sa ti v ruke objavili husličky. Dal si si ich pod krk a začal hrať.“

Rinaldo ma počúval. Stále mi hľadel do očí.

„A boli biele?“

„Čo máš na mysli?“ Nechápal som.

„Tie husle.“

„Aha, áno,“ pripustil som.

„Včera som ti rozprával o žobrákovi, čo sa u nás objavil, pred mojim narodením. Nehovoril iba o narodení a krste, vravel aj, že Rinaldo bude výnimočný.“ Rindo opäť začal o sebe rozprávať v tretej osobe.

„Vravel, že budem ohlasovať čudné veci.“

„Ty si prorok?“ Opáčil som.

„Pokiaľ ti toto tu rozprávam, nikto k tvojmu stánku nepristúpi!“ Tvár mu sprísnela. Dodal, „aj keby som ti tu svedčil celé hodiny.“

„To nebude priaznivé pre môj biznis,“ namietol som. V skutočnosti som bol, napriek istej snahe veci odľahčiť, poriadne vykoľajený. Chcel som späť do svojej vľúdnej reality. Mal pravdu. Nik z hostí sa za Rinalda nepostavil. Žiadny hosť ku môjmu stánku nepristúpil. Keď nakoniec Rinaldo odstúpil, razom sa vytvorila šóra ľudí, ktorí chceli byť obslúžení. Ani netuším, kde sa vzali. Niektorí tu boli pred tým, ale objavili sa aj úplne noví, ktorí prišli z ulice. Pozoroval som reakcie mojich nových hostí, ich reč, gestá a skúmal som ich priania, ktoré mi adresovali do okienka. Obslúžil som všetkých dvadsať ľudí a posadil som sa na stoličku, vzadu za regálmi. Kolegynka Martiška sa postavila k výdajnému oknu. Po chvíli som rozmrzelo vstal a vyšiel von.

Narazil som na študentku Janku, ktorá sa s mojim synom Michalom vracala z bohvieakej detskej akcie. Bola platená hlavne zato, že po celej Bratislave vyhľadávala všetky detské, možné i nemožné akcie, na ktoré Miška, môjho syna vodila. Michal bol skoro hyperaktívne dieťa, stále vyhľadával nejakú činnosť. Kino, detské divadelné predstavenia, zmrzlina, cukrárne  a ja neviem, čo všetko ešte. Ale čas trávili aj u nás doma, najmä keď bolo zlé počasie, alebo Miška pohltil počítač. Synovi sa nie vždy chcelo zblíňať po meste. Zdalo sa mi, že Janku táto práca bavila, spolu s tým, že nemusela vyúčtovávať žiadne položky, ktoré spolu s Michalom a jej kamoškami použili. Navyše bola dobre platená, aby som ju motivoval poriadne sa o Michala starať. Niečo neurčité som smerom k Janke zamrmľal, vzal syna, natlačil do zadného priestoru auta a šliapol na to. 

Ten posledný výstup Rinalda, môjho nového priateľa sa mi zdal neláskavý a zlý. Nechápal som, čo to práve nacvičil. Bol som znechutený a nahnevaný. Takáto manipulácia sa mi nepáčila.

„Miško jedol si niečo?“ Otočil som sa za chlapcom.

„Boli sme s Jankou na obede. Papal som kurča, zemiaky a uhorkový šalát.“ Vzadu sa hral s nejakým roztomilým autíčkom. Ešte som ho nevidel, asi mu ho dnes kúpila Janka. Konečne som s ním. Nech to bolo medzi mnou a Miladou, jeho matkou, aké chce, bolo mi smutno. Michal to znášal lepšie ako ja. Zatočil som autom do dvora. Bolo pol druhej. Mal by som ho dať spať.

„Poď uložím ťa, pospíš si trochu.“

„A keď sa zobudím, pozrieme sa na telku, budú rozprávky na Cartoon Networku?“

„No jasné.“

Vyzliekol som chlapca do slipov a trička a uložil do postele. Mal rád, tento obrad, hlavne, keď som ho ukladal večer pred nočným spaním. Pozeral na mňa a smial sa. Keď som sa narovnal, že odchádzam, vždy kričal, „ešte, ešte“. A tak som paplón okolo jeho tela utesňoval, aby bol čoraz viac zababušený. To sa mu veľmi páčilo.

Sadol som si vedľa do kresla. Michal zaspal ihneď. I mne hlava riadne oťažela. Ako z dákej panoramatickej hodne zlomyseľnej šošovky sa nad mojou hlavou vynoril Rinaldo. Jeho hlava bola obrovská ako stan a ústa ktoré by dokázali pohltiť celé mesto. Bol pozliepaný z malých vankúšikov, akosi čudne mozaikovo poňatých. Celý bol členitý a roztiahnutý ani čoby bol práve vystúpil z nejakého starého smiešneho obrazu. Čoho som sa najviac obával, sa stalo. Prehovoril.

„A ty čo sa robíš? Čo sa na Cigáňov vyťahuješ? Nemysli si, že si lepší ako my! Myslíš si, že si lepší?“ Skôr než som stačil kompresorom nafúknutému Rinaldovi odpovedať na jeho otázky, zmizol.

Olašská kráľovná (12. kapitola)

Ľudia prechádzali okolo. Niektorí sa pristavili, iní pokračovali ďalej do svojich domovov. Ďalší mierili ku zastávkam električiek na Ružinovskú ulicu, aby sa nechali odviesť do mesta, kde to, naopak, k večeru všetko ožíva. Chcú viac natiahnuť svoj deň, ako žuvačku, sadnutím do obľúbenej reštaurácie, do kina s priateľkou, či priateľom. Každý okamih, ktorý ľudia prežijú, dostane svoju šancu – iba raz. Nič sa už nezopakuje. Všetko sa jediným šmahom zapíše, ako prežité a odfajknuté. Každý okamih ľudia odžijú naplno, pretože je to tak od veky vekov nastavené.

Napriek pohybu ľudí je cítiť vo vzduchu niečo ospalé, akoby unavené, čo sa za chvíľu odoberie k pokojnému večeru vytriezvenia. Plné nákupné tašky v rukách mnohých zakončujú verejnú, živú osamelosť, ktorá načisto zomrie hneď potom, čo sa kľúče mnohých objavia v zámkoch domových dverí.

Deti nebývajú citlivé na takéto zmeny, pretože ich vždy prehlušia svojou šialenou aktivitou. Lietajú a vyčíňajú bez toho, žeby dokázali vnímať fenomén zvečerievania sa. Vždy sa ho snažia preonačiť a plne si ho podrobiť do podoby hier. Na bicykloch, pri futbalových loptách, či iných detských lapajstvách. Každá časť Bratislavy ma iný rytmus, inú atmosféru. Sú to silne určujúce otlačky prstov mocného aglomeračného monštra, ktoré sa rozhodlo, že to bude tak a nie inak. Ostredky, časť Bratislavského Nového Mesta, ma tiež svoj špecifický pulz. Kto porozumie tomu rytmu vie, že je doma.

Stál som v okienku a pozoroval ľudí, ktorí prechádzali po chodníku okolo stánku. Rinaldo sedel za jedným zo stolov, spolu s nejakými miestnymi. Neskutočným spôsobom sa smial. A to tak, až sa za brucho chytal. Viselo mu až po zem a dupkalo po zemi. Nedokázal sa upokojiť. Dával absolútne voľný priechod všetkým svojim emóciám.

„Nielen, že mu zhorel dom, ale aj pes mu tam uhorel.“ Smial sa a zdalo sa, že ho nič nedokáže upokojiť. Vyklonil som sa z okienka.

„O kom to hovoríš?“

Rinaldo mi chcel odpovedať, ale nedokázal sa nadýchnuť, tak sa rehotal. Utieral si oči a celý sa natriasal.

„No o kom? O Berkym Mrenicovi. Pes mu zhorel aj s nábytkom i celým domom,“ vysvetľoval Rinaldo. Smial som sa aj ja, smiali sa i chlapi, čo s ním za stolom sedeli.

„Rinaldo, donesiem ti niečo?“ Muzikant sa trochu stíšil.

„Ale vieš, že nemám…“ zastonal muzikant a pár krát pošúchal ukazovákom o palec ruky.

Doniesol som mu koňak a pohárik vychladenej vody.

„A my sme čo, vari od psej matere?“ Protestovali jeho spolu stolovníci.

„Kúpte si,“ povedal som. 

„Ale musím trochu počkať, pil som teraz víno, ak by som vypil za tým koňak, asi by ma riadne poobracalo,“ natešene povedal Rindo a pokračoval,

„nebolo by dobré, aby sa tie dve veci v žalúdku zmiešali. Víno s koňakom.“ Smial sa Rinaldo. „To je ako keby sa zmiešal Cigáň so Slovákom,“ filozofoval hudobník.

„No a…?“ opáčil som.

„Ej, to by nebolo dobré. Za chvíľu by bola vojna,“ krčil nosom Rinaldo. „Len nech sú každý osve. Róm tam, kde mu pán Boh určil meter a Gadžo tam, kam tiež patrí. Olej s vodou nezmiešaš.“

„A vari by to bol nejaký problém?“ Nedal som sa.

„Olej s vodou nikdy nezamiešaš,“ trval si na svojom Rindo a rýchlo do seba húkol koňak.

Slávny muzikant sa zahľadel do diaľky, pozeral sa smerom k ceste, ktorá slúži pre peších i pre zásobovanie. Aj mne sa naskytol ten zvláštny pohľad. Postavil som sa. Po chodníku  kráčala žena, ktorá bola oblečená v pestrej suknici. Jej vzor i strih mali asociovať oblečenie na spôsob rómskeho štýlu. Najviac kričala čierna a červená farba. Bolo to súčasné, moderné a nezameniteľné. Na jednej strane od pása dolu, k spodnému lemu sukne sa tiahla vertikálna rada bohatých žltých strapcov, ktoré vynikali na tmavom podklade sukne. Žena mala na sebe jupku, pestro vyšívanú, ktorá jej zmyselne obopínala hruď. Celé oblečenie bolo v páse prerušené širokým opaskom z kože, na ktorom sa vynímali veľké pozlátené cvočky, ktoré boli vysádzané po obvode. Na hlave mala šatku, zaviazanú vzadu, ktorá dala vyniknúť jej pekne tvarovanej hlave.

Pani pôsobila ušľachtilo. Nohy mala holé, obuté v moderných remeňových šľapkách. Na chrbte niesla drobný kožený batôžtek.

Vedľa nej kráčali dve asi desaťročné dievčatá, ktoré sa svojim oblečením ponášali na mamu. Vlasy mali spôsobne vyčesané do jednoduchého účesu, ktorý u oboch dievčat obsahoval bohatý vrkoč spustený dolu. Chlapec, ktorý nasledoval matku po pravej strane mohol mať tak štrnásť, možno pätnásť rokov. Bol štíhly, oblečený v tmavých nohaviciach a červeno čiernej košeli, ktorá pôsobila jednoducho, ale pritom veľmi elegantne. Košeľu mal pojednanú stojatým otvoreným golierom, ktorý bol vpredu rozopätý tak, aby odhaľoval jeho hrudník. Na krku sa mu ligotal drobný prívesok vo farbe zlata. Na nohách mal obuté ľahké, bledou kožou matno lesknúce sa mokasíny. Bol mimoriadne pohľadný a živo a sebavedomo sa rozhliadal okolo seba.

Rinaldo sa postavil, na malých nôžkach sa rozcupital za nimi. Štvorica ľudí, ktorí sa absolútne nehodili k tejto časti sveta, zastala. Drobný, tučný Rindo sa postavil pred nich a uklonil sa. Žena sa usmievala. Vyžarovala z nej zvláštna orientálna dôstojnosť. Dievčatá i chlapec sa taktiež poklonili, boli to len náznaky úklony, avšak vykonané s rozvážnou a dôstojnou gráciou. 

Spoločne pristúpili k nášmu stolu. Stoly spočívali pod obrovskými lipami, ktoré zabezpečovali takýmto spôsobom pre hostí, príjemný chladivý tón. Žena si zložila z pliec kožený batôžtek a usmiala sa. Všetci sa usadili. Nemali sme takmer žiadnych hosti. Na podávanie obedov bolo ešte priskoro.

V rámci prvej pomoci sme hosťom ponúkli mojito v obrovských pohároch. Mojito, ale bez rumu. Robil som ho sám. Len čerstvú mätu, trstinový cukor a limetku. Namiesto sódy, iba čistú bez bublinkovú vodu – vtedy je nápoj ľahší a viacej človeka osvieži. Alkohol naši hostia odmietli.    

„Do you speak English?“ Pozrel som sa na pani. Zjavne sa im po mojej otázke všetkým uľavilo. Bolo na nich vidieť, že sú radi, že rečová blokáda, ktorá medzi nami doteraz panovala, bola prelomená.

 „Som naozaj veľmi rada.“ Pokračovala pani v angličtine. Jej oxfordská angličtina bola vynikajúca, bez akéhokoľvek akcentu. Rinaldo sa cítil trochu oklamaný, zmätene nás pozoroval. Po anglicky nevedel ani zívnuť. Snažil som sa mu všetko, čo zaznelo prekladať.

Stánok sme zásobovali mäsom, ktoré sme vozili zo Záhorskej Bystrice. Pán, ktorý nám vyrábal a predával mäsové výrobky, hrešil ako kočiš, vedel som však, že jeho výrobky sú vynikajúce. Špekáčiky, klobásy a iné pochúťky vyrábal podľa starých dobrých receptúr. Okrem obrovských chutných klobás, nám dodával v rovnakej kvalite i klobásky ktoré boli maličké, tak na jeden, možno dva detské hlty. Tieto mini klobásky som na grile opatrne upiekol a ponúkol som ich našej milej návšteve s bielym chlebom, chrenom a horčicou. Kolegyňa, ktorá mi pomáhala v stánku, rýchlo uklochnila zeleninový šalát so zvláštne dobrou zálievkou. Pretože Rinaldo, vzhľadom k  jazykovej bariére už nebol stredobodom pozornosti, buchol ma rukou do boku, využijúc tak čas, keď sa matka rozprávala s jednou zo svojich dcér.

„Vieš kto to je?“

„Chcel som sa ťa spýtať,“ povedal som.

„To je olašská kráľovná, Essillt“ oznámil hrdo, akoby v sebe nasilu zadržoval napätie, ktoré z neho aj tak v nadšení bublajúce unikalo.“

„Kráľovná?“ nechápal som. „Rómovia majú kráľovné?“

„Olašskí Rómovia majú. Olaši sú pánski cigáni, nie sú len tak hocijakí. Uznávajú ich všetci, nielen olašskí, ale aj normálni Rómovia. Je to vyššia trieda, ako sme my. A sú neuveriteľne bohatí. Autorita ich kráľovien je odvodená od autority manžela. S kráľom, svojim manželom, žijú dlhé roky v Paríži. A toto sú jej deti. Spolu s manželom vládnu všetkým Rómom v Európe,“ vysvetľoval Rinaldo.

„Počúvaj Rinaldo, ja hostím kráľovnú?“

„Veru tak a Cigáni ti to nezabudnú!“

Pristúpila k nám kolegynka. Niesla obrovskú tácku s nakrájaným červeným i bielym melónom. V strede tácky bol očistený čerstvý ananás a niekoľko obrovských strapcov hrozna.

Rinaldo sa postavil. Prešiel kúsok k ceste a postavil sa obďaleč. Nevedel som, čo sa deje. Pani sa na mňa pozrela a povedala:

„nechajte ho tak. Plače.“

„Prečo by plakal?“ spýtal som sa skoro bez úcty.

„Plače, pretože je vďačný, za vás, za nás. Je šťastný za všetko, čo pre neho robíte,“ povedala vznešene. Sadol som si na stoličku, skôr som na ňu dopadol, nedokázal som z tej neznámej, krásnej ženy oči odtrhnúť.  

Biele ruže (13. kapitola)

Za stolmi sedelo zo desať hostí. Bolo počuť vravu. Ľudia debatovali. S tými, ktorí sa tiež rozhodli stráviť spoločný večer. Lampy rozmiestnené okolo stolov dokresľovali príjemnú večernú atmosféru. Svetlo šíriace sa z lámp sa opieralo do zelených korún stromov. Prenikalo dovnútra a farbilo ich kopule do smaragdova. Erotická hra zelene, nežne milujúcej sa s tmou noci. Plastická scenéria večera, ktorá sa zmyselne vlnila v kúdoloch dymu z cigariet. Zdalo sa mi, akoby tie chuchvalce presvetlenej zeleňou, lietajúcej nad našimi hlavami, boli len nafúknuté balóny. Lampióny, ktoré nesú rozjarené deti, iba chumáčik bezhmotného svetla. To všetko nabíjalo ľahkú ťažobu letného večera, do ktorého sme sa pomaly čoraz viac vnárali. Okolo lámp krúžili stovky drobných mušiek a chrobače. Tu a tam niekto došiel od zatmeného sídliska, ticho si sadol za stôl a nechal sa obslúžiť.

„Rinko, počúvaj, chcem sa ťa niečo opýtať.“

Rinaldo sa na mňa pozrel. Vždy vedel vytušiť, kedy príde vážna otázka.

„A vieš, ako prorok, čo by si mal ľuďom povedať?“

„Myslíš ako posol od Boha?“

„Áno.“    

Rinaldo sa zhlboka nadýchol. Pozrel sa na mňa a usmial sa.

„Ty ma teda riadne spovedáš.“ Rukami si oprášil košeľu a povedal.

„Nie. Nepoznám obsah toho, čo mám verejne povedať. Neviem načo ma Boh použije.“

„Ani náznakom netušíš o čom to bude?“

„Nie!“ Povedal a prešiel si rukou po tvári.

„A nemohlo by sa to týkať hudby?“ Opáčil som.

„Nie, nemyslím si. Akoby sa to mohlo týkať hudby? Veď svoje posledné husličky som zaľahol, zostali po nich samé triesky. Už nehrám, ani necvičím. Ako hudobník som skončil, som na konci umeleckého života. Ak by som mal hudbou čo povedať, asi by sa to už stalo.“ Potom sa zastavil, zdalo sa mi, že sa mu v očiach zaleskli slzy. Povedal ticho.

“Hudba vykapala.”

Zachytil som ten smútok. Priznám sa, už nikdy som ho nepočul takto hovoriť. Chvíľu hľadel do pohára a zrazu ožil. Rýchlo si utrel slzy. 

„Budem pestovať ruže. Chcel by som mať malú záhradku, len so samými bielymi kvetmi. Budú obrovské ako moja dlaň, budú také kolosálne, ako úprimné smädné cigánske srdce. Každý jeden z tých bielych kvetov budem láskať…“

„Budeš záhradníčiť?“

Rinaldo pokračoval, dávkoval slová i myšlienky ako zo samopalu.

„Len záhradku s malým domčekom. Celý deň sa budem rýpať v zemi. I v časoch slávy som o tom sníval. Mať kus vlastnej zeme, ktorá bude patriť iba mne, Rinaldovi“

Zdalo sa mi, že som sa dotkol niečoho podstatného. Niekedy veci neformuloval jasne. Museli ste pozorne načúvať jeho niekedy dosť nesúrodým myšlienkam, aby ste dokázali zachytiť o čo mu ide. Možno mi chýbalo viac melanínu v tele, aby som to na prvý hlt pochopil.

Nikdy mu nič nepatrilo. Aj v jeho pokročilom veku nemal nič. Obýval trojizbový byt v Bratislave, kde žil so svojou bývalou manželkou a mentálne retardovanou dcérou. Zo sveta, ktorý mu kľakal pri nohách, si nič nedoniesol. Cudziu pálenku, ktorú si za vyplácané diéty privážal domov z celého sveta … a samozrejme spomienky, kopec spomienok. Toľko, že sa to do jedného ľudského života ani nepomestí. Spomienky, ktoré na druhý deň už nie sú pravdou.

Róm by aj chcel niečo vlastniť, starať sa o to, chcel by patriť nejakému miestu a priľnúť k nemu a spolu pevne zrásť, ale nič si nedokáže udržať. Je to dávna kliatba. Nakoniec všetky statky predá, alebo preje a prehýri. Všetko, čo mal mu plano prekĺzne medzi prstami. A keď sa i nejaký čas kŕmil bohatstvom a dostatkom, nakoniec zistí, že už zase nič nemá. A jeho dom sa opäť hostí chudobou a nedostatkom.

Na dverách visia drevené husličky, na ktoré ich pán zabudol. Ako sa nadychujú šťastím, keď ich niekto vezme do rúk a pevne stisne. A oni sa mu odmenia  čarovným, všetko odpúšťajúcim tónom. Tónom, ktorý všetko oživí a rozihrá, rozcifruje a staré veci navždy zmaže. Napokon ich Cigánisko zvesí zo dverí, rozlúči sa so ženou i s deťmi, ktorých je neúrekom a vyberie sa do sveta, pretože verí, že toto je jeho osud a prísne ordinované bohatstvo, ktoré mu nikto nevezme. 

„Biela ruža, prečo biela ruža? A nie čierna, alebo nejaká tmavá?“ Spýtal som sa.

„Nie, nie!“ Namietal primáš.

„Biela je v cigánskej kultúre dôležitá. Je to tajomná a veľmi silná farba. Je jednoduchá, priezračná a cigánska.“

„Cigánska?“

„Biela farba je vlastne čiernou. S nimi si vystačíš. Všetky iné farby sú povrchné. O tie sa nezaujímaj. V týchto dvoch je všetko. Začiatok i koniec. Farba života a farba smrti. Podaruj žene bielu ružu a nemôžeš jej dať krajší dar. Pretože jej dáš všetko. Vravíš jej, budem ťa nosiť na rukách a zložím ti clivú a zádumčivú pieseň, ktorú ti budem hrávať vždy po našom spoločnom milovaní. A ešte ti ju zahrám vždy ráno, keď sa zobudíš. Skôr, než sa napiješ iskrivej chladnej vody zo zamrznutého džbánu. A voda ti bude chtivo stekať po hrudi, aby si podmanila tvoje prsia, pretože ťa, cigánočka moja, ľúbim. A spravím ti desať detí a nebude žiadnej inej, ktorá by mi mohla ukradnúť srdce, družka moja rozmilá,“ zasníval sa Rindo.

„My v cigánskej kultúre sme lásku, ale aj smrť vždy spájali s bielou. farbou. I keď si šťastný, či hynieš od smútku, nakoniec vždy kráčaš po ceste smrti. Pre Róma už žiadna iná farba neexistuje. Cigáň alebo miluje alebo umiera,“ uzavrel Rinaldo.

Nikdy nepreleješ krv (14. kapitola)

Len čo Rinaldo dosadol na stoličku, začal rozprávať. Dalo by sa povedať, že mal akúsi viac premýšľavú, rozprávačskú náladu, ako inokedy. Možno dáky druh depresie, z ktorej sa potreboval vyrozprávať. preladiť myseľ niekam inam. Hovoril v pomerne dlhých monológoch. 

„Hrali sme vtedy v Nemecku, v Bonne. Na Slovensku som na koncertoch nemával toľko ľudí, ak sme práve nehrali na nejakom našom folklórnom festivale. Tie bývali natrieskané. V Bonne som rozdával autogramy, ešte skôr, než som začal hrať. A po koncerte zas. Vonku sme so SĽUKom vypredávali celé sály.

Len čo som udrel slákom do strún, ponoril som sa do nejakej zvláštnej scenérie. Môj zrak sa neskutočným spôsobom fixoval na jeden reflektor, ktorý ma mučil z pravej strany pódia. Bol tam kvôli televíznemu prenosu. Uvedomoval som si, že stojím aj s malým orchestrom SĽUKu na pódiu, ale vedomím som bol celkom niekde inde. Zrazu som sa ocitol na kraji lesa. Cítil som vôňu machu. A vo svite mesiaca, ktorý sa mi v mysli zlieval s bodovým reflektorom na pódiu, tancovali tanečníčky, čierne lesné víly. Na ušiach sa im hompáľali obrovské oringle. Boli zamyslené a celé akési povädnuté, zahalené len v bielych priesvitných závojoch. Veď len takto má biely priesvitný závoj svoj význam, ak telá tanečníc sú tmavé. Stál som tam ako obarený a nechápal som, čo sa deje. Keď víly dotancovali, zhŕkli sa ku mne. Chvíľu mávali závojmi …bola to čudná a nedotiahnutá choreografia. Pôsobilo to, ako keby boli pripité. Chichúňali sa, keď sa tanečným krokom strácali v lese.

Jedna z nich sa držala bokom. Pristúpila ku mne a povedala, že nikdy neprelejem žiadnu krv. Asi som sa tváril udivene, pretože mi to zopakovala. Nikdy nepreleješ žiadnu krv, povedala a aj ona zmizla v lese. Zdalo sa, že zakopla, keď bežala za svojimi spoločníčkami. Keď som sa prebudil z toho sna, opäť som bol v obrovskej sále. Uvedomil som si, že reflektor, ktorý svietil na mňa, mi vypaľuje dieru do hlavy. Ľudia tlieskali, boli neutíšiteľní. Dvadsaťdeväť krát som pridával. Počas koncertných prídavkov som už bol naplno pri zmysloch. Nemecké noviny sa na druhý deň šli zblázniť. Písali o mojom neuveriteľnom inštrumentálnom umení a o nevídanej muzikantskej kráse. Bolo to nepochopiteľné.“

„Ako to myslela?“ Opýtal som sa.

„Čo?“ nechápal Rinaldo.

„Tá víla, čo ti povedala, že nikdy nepreleješ krv.“

„Vtedy som to ešte nechápal, ale neskôr som sa dozvedel, aký dar som vyfasoval.“ Rinaldo sa odmlčal. Potom veľmi rýchlo povedal, akoby to, čo mi chce oznámiť, chcel mať rýchlo za sebou: „Nikdy som nekrvácal z rany. Mohlo sa mi stať čokoľvek, od tej chvíle mi žiadna rana nekrvácala.“

Nedokážem potvrdiť intenzitu cigánskej mágie, či mágie vo všeobecnosti, ale mal som o niekoľko dní možnosť presvedčiť sa o sile Rinaldovho tvrdenia. Stalo sa to o pár dní, potom čo mi Rinaldo hovoril o tom, aký dar v Bonne, v sedemdesiatych rokoch, obdŕžal.

Majster Rinaldo sa potácal pomedzi hosťovskými stolmi. Jednou rukou sa držal za hlavu. Bol zjavne dezorientovaný. Nezdalo sa mi to. Vedel som, že alkohol znášal dobre. A to aj v obrovských množstvách. Nevedel som, čo sa stalo. Práve som riešil nejaké partnerské nezhody mojej zamestnankyne. Zrejme mala pocit, že som povinný poskytovať jej nielen zamestnanie a obživu, ale aj rady v oblasti jej spackaného manželského života.

Rinaldo sa motal okolo stolov. Pribehol som k nemu. Nejakí ľudia sa už o neho zaujímali. Zbadal som nad jeho pravým uchom veľkú ranu. Niekoľko krát som sa spýtal, čo sa stalo. Niekto vravel, že ho nejaký chlap uderil pohárom do hlavy a potom zmizol. Rýchlo sme ho naložili do auta. Chlapi mi s ním pomáhali. Rinaldo protestoval, odmietal pomoc a niečo nezrozumiteľne bľabotal. Zdalo sa mi, že sa neorientuje. Mierne sa chvel. Nejaká žena so mnou nasadla do auta. Rinaldovu hlavu si položila na stehná.

Zamierili sme do Ružinovskej nemocnice. S neznámou pani sme sedeli pred dverami pohotovosti. Pani sedela vedľa mňa, Rinaldo z druhej strany. Neustále žvandrala, vyznávala sa z nesmierneho obdivu k umelcovi. Rindo odovzdane sedel a nehlučne pohyboval perami. Po chvíli sa žena nahnevala a silno zabúchala na dvere pohotovosti. Mala odhodlaný výraz v tvári. Doktor, ktorý vyšiel zo dverí sa jej neodvážil oponovať. Rinalda vzali dovnútra ambulancie. Po niekoľkých minútach vyšiel z dverí mladý lekár, aby nám oznámil, že si pána Oláha ponechajú v nemocnici. A my vraj môžeme ísť domov. Ešte sa medzi dverami otočil a dodal, že pacienta môžeme navštíviť zajtra na chirurgii. Keď za sebou zavieral dvere, rozrazil ich nejaký starší doktor a rozbehol sa k nám. Vychrlil na nás kopec informácii.   

„Čo nás mätie je jeho hyperkoagulačný stav …nejako to zvládneme.“ Nahlas premýšľal doktor. Zrejme mal potrebu s niekým Rindov stav konzultovať. Zjavne nechápal, čo sa s jeho pacientom deje. Pôsobil zmätene a vystrašene.

„Krv telo neopúšťa?“ kládol starší doktor otázku sám sebe.

„To je nejaká komplikácia?“ spýtal som sa.

„Za normálnych okolností áno! Dali sme mu lieky. Testy hyperkoaguláciu nepodporili. Podľa vyšetrení je všetko v poriadku.“

„Obávate sa možného trombusu?“

„Áno.“ Odpovedal doktor a poškrabal sa vo vlasoch. „Krv z rany iba mierne presakuje, čudné difúzne krvácanie. Celé by to malo vypadať ináč,“ zmätene drkotal lekár.

Doktor potreboval svoju popletenú vravu, zrejme ho to posilňovalo v jeho osobnom profesionálnom rozpoložení. Táto zápletka sa mi páčila. Bol som rád, že poznám pozadie Rinaldovho stavu. Zajtra ho v nemocnici navštívim. Musím mu rozprávať o tom dopletenom doktorovi. Cestou autom som sa usmieval. Pani, ktorá ma sprevádzala, stále niečo rozprávala. Autom som zastavil pred jej činžiakom. Vyložil som ju, stále som sa usmieval.

V predsieni sa svietilo. Opatrne som vošiel do bytu. Nakukol som do synčekovej izby. Študentka Jana sedela v koši, ktorý visel z plafóna. Spala. Michal spal vo svojej posteli. Paplónik mal zhrnutý na zemi. Jana precitla. Tvárila sa previnilo.

„Dobrý večer,“ oslovil som ju šeptom. 

Mám to doma zlé (15. kapitola)

„Je teplo,“ povedal Rinaldo len čo pristúpil k okienku predajného stánku. Na celej tejto pomerne prehľadnej situácii bolo niečo iné. Rinaldo sa zastavil pri stánku v predpoludňajšom čase, čo bolo dosť nezvyčajné. Bežne prichádzal popoludní. Nemali sme žiadnych hostí. Naplní sa to tu pred poludním, kvôli podávaniu obedov. Rinaldo svojou postavou zaplnil celé výdajné okienko. Niekoľko krát si vreckovkou utrel pot z čela.

„Mám to doma zlé!“ Povedal ticho, zdalo sa mi, ako keby to mne ani nehovoril, len to tak nezáväzne, neadresne precedil pomedzi zuby. Vedel som, že to u nich doma moc nefunguje. Vedeli to celé Ostredky, každému sa sťažoval. Nebolo to často, ale tu a tam sa stalo, že si pani Oláhová pre Rinalda došla. Jednoducho ho vzala pod pazuchu a odviedla ho domov. Čo sa dialo potom, sme si mohli iba domýšľať. Zrejme Rinaldo doma hovoril i o mojom podiele na jeho pitnom režime, pretože od istého času, keď si po neho došla, ostro sa na mňa pozrela.

Často sme v stánku ťahali do skorých ranných hodín. Mali sme na pľaci, oproti výdajnému okienku pripojenú obrovskú televíziu, ktorú sme pritiahli z kancelárie. Prehrávali sme na videu rôzne filmy o ktoré si hostia žiadali. Dokonca som spísal akýsi poradovník, aby sa dostalo na každého hosťa a na každý film. Neraz sa v noci zastavili i policajti. Vo vnútri stánku, aby ich nik nevidel, si niečo dobre vypili a pozreli si s nami kus filmu. Nebola to nijaká bujará zábava a ani finančne sa to moc neoplatilo, ale bolo to príjemné.

 „Vyháňa ma z domu! Mňa Rinalda vyháňa. Rozumieš tomu?“ Sťažoval sa primáš. Aby to bolo úplne jasné, doložil:

„Ani neviem, kam by som šiel.“ 

Zdalo sa mi, že sa od budovy ministerstva vnútra, zatiahla obloha. Oprel sa do nás vetrík.  

„Možno by sa s tým dalo niečo robiť.“ Povedal som povzbudivo. Rinaldo zodvihol hlavu a pozrel sa na mňa. Jeho pohľady boli úprimné, ako oči malého dieťaťa. Nech prežíval akýkoľvek pocit, vždy z neho šiel opravdovo.

„Ako by si mohol Rinaldovi pomôcť?“ Často hovoril o sebe ako o niekom inom. Bola v tom istá naivita, ale i detský odstup. Dieťa nie je vždy len úprimné. Má svoju identitu a niekedy sa potrebuje za niečo schovať. Rinaldo bol veľké, milé, úprimné i keď trochu odrastené decko.

„Vediem ubytovňu pre bezdomovcov. Máme trochu problémy s mestom, ale zatiaľ, chvalabohu, ubytovňa funguje. Ak chceš, môžeš sa nasťahovať.“

Potom Rinaldo zamieril rovno na podstatu.

„A je tam aj strava?“

„Samozrejme. Máme kuchyňu. Mám zamestnanú jednu silu. Pre všetkých ubytovaných podáva kompletný obed a večeru.“

Nalial som do pohára víno a prisunul som ho pred Rinalda.

„A ty by si ma ubytoval?“

„Samozrejme, bez problémov.“

Rinalda Oláha sme ešte v ten deň presťahovali na sociálnu ubytovňu, určenú pre ľudí bez domova, ktorá bola vtedy umiestnená na Piesočnej ulici v Bratislave. Je to pomerne odľahlá časť Bratislavy. Najskôr nám mestská časť dala súhlas k prevádzkovaniu ubytovne a od tej chvíle sa všemožným spôsobom snažila prekaziť nám všetky zámery so sociálnym ubytovávaním. Pred tým v celom objekte sídlila materská škôlka. Teraz škôlke obývala len časť objektu.

Rinalda som ubytoval s mladým žoldnierom, bol pre naše oficiálne úrady, niečo ako vyhnanec, ktorý sa nechal ilegálne najať v Juhoslávii. Bol to mladý veselý chlapec. Veselý bol z liekov, ktoré mu na psychiatrii podávali. Granát mu uhryzol kus hlavy, hneď nad ľavým okom. Nemal nárok na žiadne financie ani zaopatrenie zo strany štátu, pretože jeho vojenská činnosť bola ilegálna. Bojovať inak, než za svoju vlasť, je u nás zakázané. Umierať a mrzačiť sa môžete dať iba pre záujmy svojej krajiny. Ak sa vám niečo v takejto vojne stane, môžete byť radi, že vás nestíhajú..

Matka, ktorá Jula, tak sa žoldnier volal, vychovávala, už zomrela a on nemal žiadne zabezpečenie. Skonala, zatiaľ čo bol syn už najatý v Juhoslávii. Byt, ktorý mu zanechala, Július nedokázal, potom čo ho zraneného dopravili na Slovensko, platiť. To, žeby sa po, akom takom, vystrábení zo zranenia, zamestnal, neprichádzalo do úvahy. Neustále odpadával, mával epileptické záchvaty a  nebol schopný ani tej najľahšej systematickej práce. Účty za elektriku a plyn sa hromadili. Šlo o mestský byt. Nakoniec skončil na ulici.

Ako niekoho pošlete na ulicu? Vyjde na ulicu a zavrie za sebou dvere bytu zvonka. A čo teraz? V jednej chvíli je jeho bytom celý svet. A kam pôjde?  

Július sa z malého mesta na strednom Slovensku pobral do Bratislavy. Počul od iných, že v Bratislave je o bezdomovcov, lepšie postarané. Na ulici bol asi rok, keď za mnou prišiel. Neprosil, nezaprisahával ma, ako to robili iní. Skromne požiadal, či by som ho nemohol ubytovať. A potom tam stál a čakal na odpoveď. Spýtal som sa ho z čoho má ten úraz na hlave. 

„Nič, to nič,“ povedal. Zdalo sa mi, že sa hanbí. Nechcelo sa mu do spomínania. Podišiel som k nemu a položil som mu ruku na plece. 

„Dáš si kávu, alebo vodu?“

„Nemáte kúsok chleba?“ Spýtal sa mladík.

Druhý chlapec, ktorý bol v izbe nad schodiskom ubytovaný, bol schizofrenik. Raz bol spisovateľom, inokedy akademickým maliarom, hercom, najradšej bol vedcom.

Nebol nebezpečný, ale mal potrebu sa neustále utiekať do nejakého jednoduchšieho a vľúdnejšieho sveta. Stále sníval. V ľahu i počas dňa. V jeho rodine to nikdy poriadne  nefungovalo. Obaja rodičia boli vysokoškolskí učitelia. Jeden učiteľ v rodine bohato stačí. Ján nebol pre nich dosť dobrý. Stále ho za niečo sekírovali.

Keď obaja Janovi rodičia zistili, že ich syn nebude mať na to, aby dokázal poplnil všetky ich sny, zanevreli na neho. Nakoniec ho svojim správaním, a neustálymi požiadavkami, donútili k tomu, aby z domu odišiel. Neuspel ani u starých rodičov u ktorých hľadal pomoc.

Navštívil som jeho rodičov. Bolo to iba pár dní potom, čo som ho ubytoval. Boli slušní a distingvovaní. Matka hodne spomínala na Jána, keď bol malým chlapcom. Plakala. Keď som od nich odchádzal, pri bránke mi zašepkala, aby som dával na Jána pozor.

Jej prianie sa mi nepodarilo splniť, aj keď som si myslel, že na ubytovni má všetko, čo ku svojmu súčasnému životu potrebuje. Ján, týždeň potom, čo sa k nám nasťahoval Rinaldo Oláh, spáchal samovraždu. Niekoľko týždňov riešil nejakú neopätovanú lásku so slečnou, ktorú spoznal pri poslednej hospitalizácii na psychiatrickom oddelení. Plánoval s ňou rodinu, ona iba sex.  

Paradoxne Jánova samovražda, Rinalda utvrdila v tom, že na ubytovni chce zostať. Naštartovalo to v ňom nebývalý ochranársky inštinkt. Pasoval sa do role otca nad všetkými mladými mužmi, ktorí u nás bývali.

Rinaldo navštevoval klientov po jednotlivých izbách a rozprával im o svojom neuveriteľnom živote. Býval už menej pri našom predajnom stánku, viac sa venoval bezdomovcom. Rinaldo miloval ľudí, miloval spoločnosť, bez nej by nedokázal žiť. Myslím, že na ubytovni nabral akýsi druhý dych, objavil v sebe niečo silne sociálneho a ľudského.

Mladý chalan Jaro, z vedľajšej izby, mal len krátko po osemnástke, sa uprene pozrel na Rinalda a spýtal sa ho:

„Môžem sa vás niečo opýtať?“

Ležal na posteli. Rinaldo si postrčil bližšie stoličku ku chlapcovi.  

„No,“ vyzval ho Rinaldo.

Stal som pri dverách. Zavrel som ich a oprel som sa o stenu.

„Viete, Rinaldo, chcel som sa spýtať. Veľa som už o tom premýšľal. Keď nejaký dobrý spevák naozaj prežíva pieseň keď spieva, alebo huslista, keď hrá nejakú skladbu, čo sa s ním deje? Niekedy sa mi zdá, ako keby ani neboli na zemi, ale niekde celkom inde. Kde vtedy sú?“

„To si sa dobre opýtal,“ povedal hudobník.

„Veľa som o tom rozmýšľal?“ zopakoval Jaroslav.

„A ty na niečo hráš, alebo spievaš?,“

„Nie, na nič,“ odpovedal mladík.

„Lebo to je citlivá, až taká, povedal by som, umelecká otázka,“ vysvetľoval Rinaldo.

Chlapec sa usmieval. Popravil si vankúš pod hlavou.

„Vieš, keď som bol malý chlapec, stávalo sa mi také. Hral som na husle, cvičil som a niekedy som sa tak zabral, že som si nič nepamätal. Náhle som sa stratil a zrazu som zistil, že ani neviem, ako rýchlo sa zotmelo. Niekedy som cítil, že sa mi stratilo zo života niekoľko hodín.“

„To fakt?“

„Naozaj,“ potvrdil huslista.

„Teda…“ veselo komentoval chalan. Bol rád, že sa svojou otázkou tak dobre trafil.

„Hlavne keď som hral nejaké ťažké caprica. Nič iné som si nepamätal, než to, že som celý deň cvičil. Mama mi tvrdila, že som pred obedom narúbal drevo, A naskladal ho k prístenku. Potom som sa naobedoval a následne som jej pomáhal s prádlom. Ja som si nič nepamätal. Iba som hral. A dodnes si myslím, že nič iné, než cvičenie na husliach som nekonal.“

„To si viem predstaviť,“ komentoval Jaro. „To sa musí človek do takého hrania poriadne zabrať.“

„Kamsi ťa to unesie. Ako keby si odišiel.“ Doložil Rinaldo a pokračoval: „Má to ale háčik.“

„Aký?“

„Musíš byť vynikajúci muzikant. Ináč sa ti také nestane. To je len pre vyvolených.“

„Hm. A keď nie ste taký dobrý?“ Jaro bol neodbytný v kladení otázok.

„Tak nič!“ Uzavrel Rinaldo.  

***

Rinaldo bol v nasledujúce ráno veľmi vystrašený. Pribehol za mnou do kancelárie. Bol celý zadýchaný, aj keď zbehol dolu iba po pár schodoch. Dopadol na stoličku v kancelárii a začal hovoriť:

„Len čo som ráno vstal, za oknom našej izby bol malý vtáčik. Neustále ďobal do okna. Asi ma to zobudilo. Obaja chlapci spali. Vstal som a postavil som sa k oknu, odhrnul záclonu a užasnuto som hľadel na vtáčika. Stále ďobkal do okna. Celou silou sa rozháňal a búchal. A potom začal udierať do okna hlavou. Bolo to odhodlané a silné. Každým pohybom sa popravoval, každým úderom slabol, potreboval čoraz viacej sily, aby vykonal svoje smutné dielo. Stál som tam, ako obarený. Pred posledným úderom sa mi zdalo, že sa na mňa pozrel. V jeho očiach som uvidel obrovskú silu, spolu s bezmocnosťou. Mykal krídlami a nôžky sa mu podlamovali. Napokon spadol na parapetu a viac sa nepohol. Chlapci v izbe sa začali zobúdzať. Požiadal som ich, aby sa šli pozrieť za okno. Nič nevideli. Naozaj tam nič nebolo, ani stopa po vtáčikovi. Bez vysvetľovania som zbehol dolu. Ani pod oknom izby nič nebolo.“

„Dáš si kávu,“ opýtal som sa muzikanta.“

„Počúvaš ma vôbec?“

„Áno, počúvam.“

„Neviem, čo to bolo, netuším čo si mám myslieť,“ bezmocne volal Rinaldo.

„Nemusí to nič znamenať, vôbec nič to nemusí znamenať, príroda je popletená,“ reagoval som. Vstal som a podišiel som ku stolíku s kávovarom. Rinalda ten príbeh vzal. Sedel na stoličke so sklopenou hlavou. Otočil som sa na neho.

„A ty, Rindo, nevieš čo by to mohlo znamenať?“

Rinaldo sa na mňa pozrel.

„Možno viem,“ povedal ticho.

„Čo?“

„Môj otec!“ Rýchlo sa opravil, „duch môjho otca.“

„Prečo by to mal byť otec?“

Rinaldo asi nepočul moju otázku. Stále niekam unikal.

„Dodnes otec asi nenašiel pokoj, neoslobodil sa a jeho duša je tu stále. Jeho vraždu za vojny nikdy neobjasnili. Zabili ho, keď sa s výplatou vracal domov z krčmy.“ Pozrel sa smerom k oknu. V očiach sa mu leskli slzy.

„Otec bol nádherný človek, učil mnoho ľudí na husle a sám hral perfektne. Dodnes si pamätám každú jednu vec, každú skladbu, ktorú hral. Zomrel pred päťdesiatimi rokmi a predsa mi z jeho umenia nič neuniklo. Všetko mám v hlave, do posledného akordu. Bol to dobrý človek. Keď cigánska duša skončí svoju púť na zemi, nasťahuje sa do vtákov. Tam je dávne prepojenie, každá ľudská duša je jeden vták, ktorý slobodne krúži po nebesiach. Cigánske etnikum naďalej pokračuje v tých slobodných koráboch, ktoré brúsia po oblohe. To je viera i zákon Rómstva.“  

***

K priestorom bezdomoveckej ubytovne patril aj park, ktorý bol doslova obsypaný lavičkami, tu klienti trávili mnohé večery. Kto si vypil, viac než bolo zdravé, mohol skúsiť preliezačky všakovakých druhov. Snažili sme sa prijímať do nášho zariadenia ľudí bez domova v kombinácii s ťažkým zdravotným postihnutím. Naši klienti mali teda oprávnenú záľubu v hojdačkách, kolotočoch a podobných dušu obšťastňujúcich prvkov.

Rinaldo si vyvolil hojdačku, ktorá bola natretá na zeleno, hneď tu skraja od verejnej cesty. Holdoval jej, nie preto, že bola zelená, ale preto, že počas húpania, nevydávala žiadny škripotajúci zvuk. To bolo pre Rinalda dôležité, vzhľadom k jeho absolútnemu sluchu. Keď vŕzgali hojdačky iných klientov, nevadilo mu to, zle by bolo, ak by on sám spôsoboval disharmonický zvuk. Neskôr sme hojdačky natreli na istých miestach vazelínou. Rinaldo často s obdivom hovorieval, že nič, čo je prirodzené nie je disharmonické. Voda, dážď, ba i búrka produkujú plné a ľahko rozoznateľné, zaobalené, harmonické zvuky.

„Alebo taký ďateľ, počul si už niekedy ďatľa klopkajúceho v lese do stromu?“ Spýtal sa chlapcov na jednej z izieb ubytovne.

„Nie, veru nie,“ odpovedal jeden.

„To je absolútne plný zvuk, okrúhly a harmonický. Alebo lesná symfónia, všetky zvuky lesa spolu ladia, žiaden zo zvukov lesa nie je rušivý, všetko spolu ladí, ani čoby to naladil profesionálny ladič. Vezmi si taký pukot praskajúceho ohňa, to je najkrajší zvuk čo poznám, nie je nič lahodnejšieho.“

„A čo prd?“ opýtal sa jeden z chlapcov. Smial sa.

„Aj na to som myslel,“ ozval sa Rinaldo, „ak si zdravý, je to v poriadku. Keď je človek chorý, intervaly medzi jednotlivými tónmi sú nesprávne, a neznejú dobre, harmónia vtedy býva narušená,“ zakončil umelec citlivú tému. Chlapi sa smiali. Niektorí na znak toho, že téme porozumeli, uvoľnili nahlas vetry. 

Ľudia z okolia, dovtedy dosť nepriateľskí, sa dozvedeli, že v našom zariadení sa usídlil slávny Rinaldo Oláh. V polovici deväťdesiatych rokov to bola ešte stále významná celebrita. Niektorí naši susedia obmäkli do takej miery, že sa rozhodli niektoré večery tráviť spoločne s nami. Rinaldo bol naozajstným kráľom týchto stretnutí. Chýbali len husle.

Stalo sa to v jednom dni. Nedobrý, ťažký náklad na jeden obyčajný deň. Ráno sa obesil chlapec, Ján, schizofrenik, ktorý býval spoločne s Rinaldom na izbe. A poobede som prevzal od poštára telegram, v ktorom písali Rinaldovi zo súkromnej hudobnej školy. V telegrame stálo, že s Rinaldom Oláhom v nasledujúcom školskom roku už nepočítajú. Vyučoval tu detváky hre na husliach. A vôbec v ten deň bolo hnusné počasie.

Rinaldo sedel pri okne na chodbe, rovno pred izbou, v ktorej ležalo telo mladíka, ktorý bol po smrti. Mlčky pozeral z okna. Ján svoj posledný čin vykonal priamo v izbe v ktorej býval. Vyhliadol si chvíľu, keď boli všetci na raňajkách. Vedel, že do izby hneď tak niekto nevkročí. Obesil sa na akomsi spletenom povraze. Uviazal si ho na kľučku okna a potom sa spustil dole. Musel mať v sebe silné odhodlanie, keď to dokázal spraviť takýmto spôsobom. Po celý čas mal kontakt so zemou, kedykoľvek s tým mohol prestať Svoj čin dokončil. Jeho smútok musel byť obrovský.

Vzal som Rinalda do svojej kancelárie. Podal som mu do ruky pohár vína. Policajti so záchranármi už odišli. Po telo mladého samovraha mali čoskoro prísť.  

„Prečo to spravil?“ Opýtal sa smutne muzikant. Jeho otázku som nechal visieť vo vzduchu, zostala tam ešte poriadne dlho a smrdela. Čo som mal povedať?  

Posteľ mladíka, ktorý bol po smrti, som nechal odniesť inam. Vedel som, že kým neubytujem niekoho iného, bude lepšie, ak na izbe jeho posteľ nebude. Nejaký čas trvalo, kým sa klienti ubytovne, ako tak so samovraždou chlapca vyrovnali.

Aj keď schizofrenický chlapec Ján, nejedenkrát vystupoval ako spisovateľ, či maliar, alebo vedec, jedno je pravdou, že po ňom nezostala žiadna vedecká práca, či nejaké textové dielo. Čo však po ňom zostalo, bolo niekoľko kresieb, ktoré zachytávali neznáme scenérie krajiniek. Obloha bola hnedá, tráva červená a vrcholky hôr boli pojednané správne, teda v sýtej ružovej farbe. To všetko s vyspelosťou kresby malého nevinného dieťaťa. Boli zastrčené úplne naspodku horného šuplíka jeho nočného stolíka. Rinaldo o ne prejavil záujem. Dostal ich. Dnes ich mám ja, nedokázal som ich vyhodiť.

Rindo si veľmi rýchlo zvykol na ten, trochu ponurý, životný pach svojho nového domova. Domova, ktorý sa v celej naturálnosti vynáral, ako sa vynorí deva zo šumiacich penistých vôd a potom rozhodí svoje vlasy, aby nechala vidieť celú svoju vnútornú pravdu. S ubytovanými družne debatoval a poskytoval im zaručene najsprávnejšie riešenia na všetky bolesti života. Na všetko mal mastičku, pred žiadnym problémom sa nezastavil. A spolubývajúci jeho úsudok rešpektovali. Každý deň sa bavil s niekým iným. Chvíľu sa zasekol nad mladíkom, ktorý mu rozprával, ako ho týrali rodičia. Stále sa chlapca na niečo vypytoval. Nedokázal prijať to, že vlastný rodič dokáže ubližovať svojmu potomkovi. Obaja sa prechádzali po parku. Chlapec sa volal Miroslav.

„A načo existuje hudba, keď sa ľudia nemajú radi?“ Uvažoval Rindo nahlas.

„Hudba môže človeka smerovať. Vychovávať ho a zmäkčovať jeho dušu,“ vysvetľoval som smerom k Rindovi.

„Čerta starého,“ oprel sa do mojej myšlienky umelec, „najskôr musí byť človek spokojný, naladený a šťastný a potom dokáže prijať hudbu. Je to ako s alkoholom, naleješ si, keď si na tom zle, nikdy ti to však nepomôže. Budeš ešte viac vyľakaný a unavený. Aby si mohol hudbu prijať, musíš byť pripravený. Hudba je bonus, čerešnička na vrchole životnej lahody. Hudba ti nevydláždi cestu. Na to nemá silu. Hudba nie je bohom, aj keď sa tak tvári. Ak je človek prázdny a hladný, hudba mu nepomôže. Uvrhne ho ešte do väčšieho zúfalstva. Hudba je pre zdravých a spokojných. Trpiaci a zmátožení jej nikdy neporozumejú. “

„No dobre, dobre, myslel som si, že je hudba viac,“ nedal som sa.

***

Rindo stál pri okne na chodbe. Vypadalo to, že sa o chvíľu pokloní a dôstojne prednesie nejakú zásadnú reč k národu. Chodbička na poschodí bola bez akéhokoľvek nábytku. Tichá. Okno bolo dokorán. Otvorené okná vždy niečo predznamenávajú. Nechal sa dažďom bičovať do tváre. Tu a tam sa vzrušene utrel do košele. Prižmúril oči, ako mačka, ktorá striehne. Rinaldo mal rád podvečerné letné búrky z tepla. Rozplakal sa.

„Je krása viac ako láska?“ Kričal na mňa.

„Ja neviem,“ odpovedal som. 

„Mal som sa narodiť skôr, aspoň o sto rokov skôr.“ Kričal umelec.

„Prečo?“ Spýtal som sa.

„Lebo!“

Zrejme tento jeho nepokoj a odstup, ktorému bol v týchto dňoch intenzívne vystavený, začal v Rinaldovi otvárať jeho celoživotné trináste komnaty. Pekne jednu po druhej. Takmer denne riešil nejakú vnútornú bolesť. Riešil pocity, čo veci uzatvárajú a definitívne vyhodnocujú. Zákonité procesy, ku ktorým sa mnohí starí ľudia nikdy nedostanú, pretože sú zavaľovaní stále novými a nepokojnými podnetmi, ktoré ich dusia a rozptyľujú.

„Prečo si sa mal narodiť skôr?“

„Pretože všetci odišli a nikto už nezostal. Ľudia len málokedy pri niečom vydržia. Chvíľu so mnou boli a potom sa stratili. Ponáhľali sa kamsi, ako splašené kone. Pozrieš na ich miesto a oni tam nie sú. Čakal som, že sa vrátia. Toto tuná, to už nie je môj svet.“ Rozhodil rukami okolo seba. „Niekde v čase som sa zasekol. A spolu s nimi odišli i moje piesne, moje umenie i moje všetko. Som sám.“

„Rozumiem,“ povedal som ticho.

„A keď ich všetkých uvidíš, daj im vedieť. Daj im vedieť, že tu som.“

„Dám!“

Potom sa Rinaldo zo sedu prevalil na posteľ. Jeho tvár  smerovala ku stene. Na večeru neprišiel.

***

„V niektorom zo šesťdesiatych rokov, keď sme koncertovali v Belgicku, mi pobozkala belgická kráľovná Fabiola ruku. Skoro som odpadol, nemohol som tomu uveriť. Mne Cigáňovi Rinaldovi. Dokážeš si to predstaviť? Hral som jej na husliach  Škovránka, pozvala ma, aby som jej ho ešte raz zahral. Už zaznel v rámci koncertu ale chcela ho počuť znovu. Je to citlivá a emotívna skladba, plná nehy a lásky, ale v druhej časti aj dynamická a inštrumentálne veľmi náročná. Bol som unavený, ale lichotilo mi, že po tak dlhom koncerte ma chcela počúvať kráľovná zas.

Boli sme v malom prepychovom salóniku, všetko tam bolo zo zlata. Tá urodzená pani, bola kráľovnou len krátko. Hral som a ona sedela v malom kresle a pozorne načúvala. Vedel som, že aj ona je huslistkou, dokonca, že je vynikajúcou huslistkou a tak som pociťoval isté obavy z toho, ako bude reagovať. Nikto nás nesmel rušiť. Kráľovná počúvala a plakala. Nechápal som jej pocity. Neskôr som sa dozvedel, že iba pred pár mesiacmi prišla o svoje novonarodené dieťa. Bol to chlapček, nasledovník belgického trónu. Mal dačo so srdcom. Lekári ho rýchlo operovali, nedokázali ho už vrátiť späť. Pred tým Fabiola päť krát potratila. Zúfalo sa snažili s kráľovským manželom Baudouinaom I. o dieťa.

Pobozkala mi ruku, potom čo som dohral Škovránka a ešte nejaké iné skladby. Bola to zlomená a smutná žena. Zrazu to ale bola obyčajná žena, oblečená v jednoduchom bledučko modrom kostýme, zdrvená obrovským žiaľom. Keď som odchádzal z jej súkromnej divadelnej lóže, ktorá bola prepojená s apartmánom v ktorom ma súkromne hostila, niekoľko krát sa za mnou otočila. V očiach mala slzy a rukou si opatrne siahla na líce. Neviem prečo som ju tak uchvátil. Nebolo to iba hudbou, to som vedel. Bolo za tým niečo hlboké, ľudské a smutné. Možno niečo osudové a nevyrečené. Poznáš to,“ rozprával Rinaldo:

„To vždy poznáš, že všetko ešte nebolo povedané, veci a myšlienky visia vo vzduchu a veci sa neprepoja, neprehovoria a úľavou nevydýchnu. Nezmúdrejú a neskonajú v plnom porozumení. Mal som pocit, že sa musí ešte niečo stať. Snáď počas ďalšieho koncertu, až zase prídem do Belgicka. Nasadali sme do áut, ktoré nás mali odviezť do hotela, kde sme boli ubytovaní. Pristúpil ku mne pán v stredných rokoch a podával mi podlhovastú bielu obálku. Keď som ju prevzal, mierne sa uklonil a odišiel. Obálka bola prostá, bez akéhokoľvek potlače. Vo vnútri bola významná suma v amerických dolároch. Väčšiu polovicu mi vzal Československý štát. Obrazy tejto časti života ma prenasledovali po celý zvyšok života. Možno preto, že sa mi zdalo, že belgické udalosti nemali žiadnu rozumnú koncovku. Často sa mi vynáral pred očami živý, reálny obraz Fabiolinej tváre. Ten jej skoro mystický pohľad.“

Rinaldo si po celý zvyšok života myslel, že práve kráľovná Fabiola mala byť tá, ktorá mohla spolunaplniť prorocké videnie, ktoré sa Rinalda tak podstatným spôsobom dotýkalo a ktoré kedysi dávno vyslovil žobrák, tesne pred jeho narodením vo Zvolenskej Slatine. Tento žobrák predpovedal Rinaldovi nezvyčajnú kariéru. Zároveň naznačil, že Rinaldo má významným spôsobom ovplyvniť svet. Kráľovná Fabiola, bola od roku tisícdeväťstošesťdesiat významnou členkov Opus Dei.

Naozaj netuším, do akej miery bola kráľovná ponorená do mätúcich praktík Opus Dei, ktoré nikdy neboli verejné. Fabiola azda nakoniec upustila od toho, aby navrhla Rinaldovi Oláhovi, duchovnému klerikovi – laikovi, členstvo v tejto tajnej organizácii. Neviem, čo ju nakoniec odradilo. Možno bolesť zo straty synka. Kráľovná nikdy neponúkla Rinaldovi onú zmluvu, faustovský dlžný úpis dokonalosti. Kráľovná sa za Rinaldom obzrie, keď so svojim muzikantským  súborom odchádza z Belgicka a nesmelo sa usmeje. Siahne si na tvár, odovzdajúc tak nič netušiacemu Rinaldovi cenný dar, už len obyčajnej ľudskej všednosti. Podarovala mu vari takto slobodu?

Najčastejšie sa majster Rinaldo zdržoval na poschodí bezdomoveckej ubytovne, kde mal svoju izbu, ktorú obýval spoločne s mladým žoldnierom, ktorý sa nechal v deväťdesiatich rokoch najať do bojov v bývalej Juhoslávii. Aj keď sa nezdržoval v izbe, presúval sa najmä po poschodí. Často sedával v kultúrnej miestnosti. V poslednej dobe tu sedával často. Počúval hudbu, alebo si niečo čítal. Zháňal som pre neho literatúru. V jeho veku ľudia čítajú životopisy svätcov. Rinaldo lúskal životopisy slávnych hudobných umelcov.

Niekedy celé hodiny sedel v mojej kancelárii. Sám som na niečom pracoval, alebo som si niečo študoval a on sedel v kresle mlčky ponorený do svojich úvah. Mal som rád jeho prítomnosť. Tu a tam prešiel na balkón a pozeral mĺkvo von. Zdalo sa mi, že je spokojný. To sa na starých mužoch celkom pozná. Majú vždy naliehavú potrebu byť opatrení.   

Ostatní klienti posedávali po lavičkách v parku, akoby ich niekto po parku rozosial, porozhadzoval ako semená, keď ich sypete kurčatám. Bolo jedno z pokojných pracovných predpoludní. Celkovú symbiózu nehybnosti narúšal iba krik detí z vedľajšej materskej škôlky. Hučali ako divé. Hlasnejšia bola už len ich učiteľka, ktorá ich neustále napomínala, aby neboli hlučné. V tomto období sa po celom území Slovenska rušili desiatky materských škôlok, pre celkový nepriaznivý demografický vývoj. Deti matersko škôlkarského veku nedokázali naplniť predškolské objekty. Časti týchto značne podvyživených zariadení, neraz i celé objekty sa  prenajímali neštátnym zariadeniam.

Rinaldo sa vyteperil na strechu, dostal sa tam cez okno na poschodí. Nebolo ťažké sa tam vyštverať. Strecha zariadenia bola hodne členitá. Z okna na konci hornej chodby, odkiaľ Rindo často pozoroval okolie sa dostal na pomerne malú striešku časti objektu, ktorá však bola vzhľadom k zemi pomerne vysoko situovaná. Rinaldo sa napriamil a pomaly sa rozhliadol. Jeho pohľad spokojne kĺzal po povrchu. Bratislava bola prenádherne odetá do slnečného hávu, pôsobila ako spokojná mladucha, ktorá je prichystaná povedať svoje spokojné, utešené áno. Bratislava je slnečná loď, dýchajúca  v rytme stoviek električiek, autobusov a trolejbusov, ktoré ju každú chvíľu rozrežú na tisíce drobných lupeňov, ktoré postupne poopadávajú, aby ich potom autá, ako usilovné a radostné mravce poroznášali a vystlali nimi kraje ciest.

Rinaldo stál na samom kraji strechy a spokojne sa rozhliadal okolo. Nevnímal nič a jeho pohľad smeroval ďaleko dopredu. Aby bol pôžitok dokonalý, musíte stáť na samom kraji strechy, aby sa do pohľadu nedostali rušivé tóny. Vytesnili by vzácne rozhádzanú prítomnosť. Niektorí potrebujú mať svoj sen prestretý, ako nedeľný obrus na vzácnom stole.

Vchádzal som do areálu ubytovne, keď mi skrížila cestu riaditeľka materskej škôlky s ktorou sme zdieľali spoločný park. Neustále bola nahnevaná. I teraz sa na mňa zosypala so svojimi večnými výčitkami.

„Pani riaditeľka, sme ubytovňou, ktorá sa zameriava na ľudí s duševnými ťažkosťami.“

„S týmto nemôžem súhlasiť,“ ukázala žena na Rinalda, stojaceho na samom okraji strechy.

„Pani riaditeľka, deti z vašej škôlky…“ obrátil som sa na verejnú cestu, „…vybehli na cestu, postarajte sa o ne, a ja sa postarám o Rinalda.“

Nedokázal som na Rinalda zavolať, vytrhnúť ho z jeho sna. Jeho pohľad smeroval vysoko nad vrcholky stromov, ktoré stáli naokolo. Ani malé deti sa nebudia zo svojich zdaní. Vedel som, že zo strechy neskočí. Tak som tam stál a čakal. Keď sa Rindo, konečne vynadíval a postavil polku Bratislavy na nohy, pokojne prešiel k oknu a vliezol dovnútra.

Vošiel mlčky do jedálne a bez slova sa navečeral. Mali sme strapačky, naložil si hneď dvakrát po sebe.

 „Čo sa deje, Rindo?“

„Moja žena! Ani rozvod nás od seba neodlúčil. Rozviedli nás ešte v sedemdesiatych rokoch. Dodnes sme spolu. Ani jeden z nás sa nedokázal vzdať toho druhého. To nie je normálne,“ zamýšľal sa Rinaldo a pokračoval, „pýtal som sa mamy, či nás niekto nezačaroval. Zaprisahávala sa, že ona nie. Za moju ženu však nemohla ručiť. Manželky majú v rómskej kultúre právo i moc a odhodlanie tak silné, že ani tie najsilnejšie kone by s ním nepohli. Cigánky od vekov k sebe pričarúvajú svojich manželov a svojich milovaných, vymodlených a vyprosených partnerov. Ako keby nás zaživa pochovali kamsi do kamennej hrobky. Umierame zaživa.“ Bedákal primáš.

Rinaldo zastal pri okne, ktorým práve vliezol dovnútra a ticho s ľútosťou v hlase povedal: „Na nič iné som nemyslel, len čím sa pred svojim otcom blysnem. Bolo v tom niečo magického. V tej potrebe sa s mojim otcom porovnávať. Súperiť s ním. Neustále som myslel na to, ako ho dobehnúť, ako ho, ako muzikanta zdolať, aby som bol lepší ako on. Aby som bol lepší ako ktokoľvek. Tak strašne som otca miloval, až som ho nenávidel. Stále sa muselo okolo mňa niečo diať, aby som nemyslel na jeho skon a na veci, ktoré ma citovo pokorovali. A tak som sa utiekal ku samote. Neustále som cvičil. Asi som zanedbával svoju, žiaľom zlomenú matku. Chodila, ako v mrákotách. Každý sme si museli svoje odtrúchliť sám. Mal som iba trinásť rokov. Sadal som pri potoku, hneď naproti zamračenej Babiej strane  a hral som celé hodiny na husliach, aby som zabudol na nehostinný, opravdivý svet. Príroda u nás je nádherná. Ako nevesta, ktorá sa radostne schystala na svadbu. Voda potoka sa neustále vlnila, ako boky pripitej a rozjarenej ženy, mala vždy inú farbu. Bola modrá ako nebeská obloha, spolu s temným a zlovestným odrazom, ktorý niekedy naháňal strach. Niekedy zase bola celá čierna. Krajina pri Bukovinke sa vždy čertila. Hlavne na jar. Obďaleč, pri brehu, boli v močaristej pôde zapichnuté tri kríže. A kúsok ďalej zase jeden kríž. Neboli zdobené. Také sa dávajú na miesta, kde sa utopili nejakí nešťastníci. Keď som začal hrať, všetko naokolo náhle vyhaslo. Farby sa odiali do odtieňov hnusnej nehostinnej šedi. Vždy keď som udrel slákom do strún, farby zostúpili do útrob mojej vlastnej duše. Cítil som to. A celého ma rozsvietili zvnútra. Všetko naokolo však schladlo. Oslepol som na všetky farby sveta. A keď som dohral, zase sa všetko vyrumencovalo do nádherných farieb.“

Umelec si sadol do kresla v  kancelárii a akoby chcel spraviť bodku za svojim rozprávaním, ešte povedal.  

„Opustený domček vo Zvolenskej Slatine som prenajal jednej rómskej rodine, ešte začiatkom deväťdesiatych rokov. Týmto krokom som definitívne spretŕhal všetky spojenia so svojim milovaným domovom.“

***

„Rinaldo, prídeš dnes ku stánku, predávame zabíjačkové špeciality?“

„Asi nie, nechce sa mi dnes. Zájdem do knižnice, mám to naproti, iba cez chodbu a niečo si prečítam alebo si pustím nejakú hudbu. Nikam sa mi dnes nechce,“ povedal Rinaldo.

„Nezabudni si zájsť do jedálne na raňajky,“ zakričal som na umelca z chodby.

„Dobre.“

„A na obed máte zabíjačkové špeciality, kapustu a zemiaky, alebo si to dajte s chlebom,“ vysvetľoval som. Chlapi na chodbe sa tešili. Tešil sa aj žoldnier s chýbajúcim kusom hlavy. Včera absolvoval vyšetrenia v nemocnici na Kramároch, ktoré som tam vybavil. Nevypadalo to s ním dobre. Lekár navrhol hospitalizáciu. To však nebude tak ľahké, povedal som doktorovi, že pacient sa zúčastnil bojov v bývalej Juhoslávii. Lekár zodvihol ruky nad hlavu, ako keby sa niekomu vzdával a rýchlo odišiel. Vyšetrenia mu však nakoniec poskytli. 

Počasie je celé zakabonené. Od rána sa mračí a slnko ani nevyjde spoza ťažkých mrakov, ktoré dnes pôsobia akosi nazlostene. Na zabíjačku ako stvorené, pomyslel som si. Tu a tam spŕchne, dážď preleští zrkadlá chodníkov a ciest po celej Bratislave. Zamyslené, trochu nadurdené sobotné ráno.

Vychystali sme akúsi, povedal by som, mestskú zabíjačku. Nechali sme si u mäsiara vyrobiť mäsové výrobky na zákazku, paradoxne to vyjde lacnejšie, než keby sme si ich niekde kúpili. A navyše, chuť výrobkov sme si mohli u výrobcu doladiť.

Nie je nič dôležitejšie, ako byť spokojný, niečo dobrého si zajesť a vypiť. Z ničoho sa človek nepoteší viac, ako prostým a jednoduchým veciam. Nie je mnoho vecí, ktoré tieto maličkosti prevyšujú.  

Pozval som polo skrachovaných Jehovových svedkov, obaja sú muzikanti, aby nám v  sobotu hrali. Skrachovaných na lásku a poslušnosť. Boli ako malé deti, ktoré neskonalo milujú svojich rodičov, ale len čo sa od nich na chvíľu vzdialia, vždy vykonajú nejaké pestvo. Slobodné a krásne deti. A potom sa ku svojim rodičom zaprisahávajú, že už tento krát budú dobré. Vedel som, že tých kšeftov títo Jehovovi svedkovia nemajú moc. Obaja sa živili hraním výchovných koncertov pre základné a stredné školy.

Chcel som to celé naše sobotné podujatie, pojať ako štedrú veselicu, až do samej noci, či až do rána. S jedlom, pitím i tancom samozrejme. Obaja Jehovovi svedkovia ma ubezpečili, že poznajú aj iný hudobný repertoár, než ten zo svojho kancionálu. Jeden z nich dokonca hral v kapele Taktici. Mnoho starších ľudí túto kapelu, ešte i dnes po desaťročiach poznajú. Tá bola v sedemdesiatych rokoch celkom slávna.

Zišlo sa ľudí a ľudí. Bolo ich treba nachovať a dať im piť, tak ako sa patrí. Kolegyňa zo stánku sa mala čo otáčať. Už lietala ako včelička pomedzi stolmi s plnými taniermi zabíjačkových pochúťok a vína v džbánkoch. Požiadal som kolegyňu aby udusila množstvo kyslej kapusty, aby sa nám hostia nezčemerili. A aby ju pridávala ku klobáske, ku jaterniciam, ku mäsu.

Aj keby spŕchlo, to nevadí, nad stolmi sme mali primontované obrovské dáždniky. Nech si leje koľko chce. Obaja Jehovisti už mali rozložené hudobné aparáty. Všade bolo náramne živo. Ceny vína a alkoholu sme mali štandardné, také, aké by ste našli kdekoľvek inde, ale ceny klobás, jaterníc, zabíjačkovej kaše, pečeného mäsa a iných mäsových výrobkov boli veľmi nízke, sotva nám pokryli náklady. Stoly sme naznášali aj z neďalekého mäsiarstva a z lahôdok, aby sme mali kde hostí usadiť. Oni aj tak zavierali, bola sobota a úderom poludnia zavierali. Jehovovi svedkovia hrali staré slovenské šlágre a aj tie cudzie. Bolo to neuveriteľné. Prešiel som okolo Svedkov a zhúkol som na nich, že im zaplatím raz toľko ako sme si ujednali. Ti sa rozosmiali od ucha k uchu. Tuším aj vyšli z taktu, začali hrať rýchlejšie, ako bolo treba. Celá Bratislava vtedy došla na Ostredky.

„Som rád, Rindo, že si tu,“ privítal som muzikanta.

„Som prišiel, vlastne ma Gavalec doviezol,“ smutne mi oznámil Rinaldo.

„Čo sa deje?“ Zdalo sa mi, že sa Rinaldove nálady hodne často menili. V jeho obrovskej duši sa tie drobné smútky otĺkali vzájomne medzi sebou, vzájomne škobŕľali jeden o druhý. Nebol úplný ak nehral na svoje husle. Starnúci muzikant s dolámanými a kľavými prstami, ktorý by už nedokázal plnohodnotne vziať svoj nástroj do rúk, aj keby zrovna teraz nejaký mal. Hudba v ňom po celý život rozťahovala priestor, zvaný tiež vedomie a teraz všetky tie tlaky náhle ustali. Nemal kto, alebo čo, napĺňať jeho smädnú rozvalenú dušu. Krása sa zrazu niekam podela a zostalo len prázdno veľké, ako puzdro od husieľ.

„Musím sa vrátiť k žene,“ povedal ticho muzikant. Napriek vrave a životu okolo nás, ktorý súvisel so zabíjačkovým hostením, som počul, čo Rinaldo povedal. A možno som to len vytušil z pohybov jeho pier.

Kývol som k okienku, smerom ku kolegynke. Tá pribehla k nášmu stolu.

„Rinaldo, čo vám prinesiem?“ Operatívne sa stočila smerom k muzikantovi. Rinaldo sa pozrel k vedľajšiemu stolu a pozorne skúmal obsah tanierov iných hostí u stolu. Umelec sa pozrel na ženu a povedal:

„Svetlo!“

„Svetlo?“ užasnuto pozrela žena na umelca a dodala, „nemám rada svetlo.“ Potom sa narovnala, ruky s malým notesom a tužkou jej opadli a povedala, „nemám rada svetlo, svetlo ma ruší. Svetlo je otravné a je celé ušpinené, ako malé sprosté decko,“ pokračovala: „Radšej trochu pokoja, odpočinku, nemám rada svetlo, svetlo všetko odkryje, prezradí, vykričí, svetlo veru nie je dobré“.

„Zaujímavé,“ Reagoval Rinaldo. Náhle sa ako v mrákotách postavil od stola. Pozrel sa kamsi ku oblohe. Mal zvláštny oduševnený výraz. Mávajú ho ťažko duševne chorí ľudia, ale aj ti, čo chcú vyjaviť niečo dôležité. Muzikant sa na mňa usmial, potom sa obzrel na kolegyňu a nakoniec na všetkých čo stáli naokolo. Častoval ich širokým vše objímajúcim pohľadom. Zdalo sa, že obloha vzadu za malým trhoviskom sa začala zaťahovať. Aj od ministerstva sa zatiahlo. Odvšadiaľ sa na nás valila sprostá čierňava. Depresívny a nepokojný nebeský maliar začal po rokoch ničnerobenia opäť tvoriť – maľovať. Ľudia prechádzajúci naokolo sa zastavili a pozreli sa smerom k nášmu stolu a smiali sa. Chovali sa ako v dajakej slávnej obrazárni. Niektorí nám kývali, dajaký milý obrázok, ako keď si na verejnom mieste nejaká zaľúbená dvojica povie roztúžené „áno“. A ľudia naokolo, cudzí a prajúci sa pripoja k ich vysnívanému šťastiu. Vytiahnu fotoaparáty a mobily a začnú si ich horúčkovito fotografovať. Von vyšiel aj mäsiar z obchodíka za rohom. Mali sme s ním dohodnuté, že naši štamgasti sa môžu u neho na záchode vyčúrať. Ani ten si nenechal ujsť túto chvíľu, inak sa staral celý život iba o svoje porciovanie mäsa.

Všetko sa ponorilo do podvyživenej nejasnej tmy a klenba nad Ostredkami v Bratislave sa spustila nadol, rovno nad hlavy našich hostí i prizerajúcich sa ľudí. Zdalo sa ako keby pokľakla, aby dala priechod svojim novoobjaveným úlohám. Bola zrazu na dosah. Mohli ste sa jej dotknúť, keď ste chceli. Všetko pôsobilo, ani čoby mal skončiť tento svet. Širokouhlý temný a nepokojný záber.

Oblohu v tej chvíli preťal kŕdeľ divých husí, ktoré boli zvyknuté na smrad a špinu z čadiacich fabrík v Bratislave. Rinaldo sa vyšponoval. Zdalo sa mi akoby vyrástol. Zatlačoval brucho, aby vyzeral lepšie pred tým davom, čo nás pozoroval. Potom sa muzikant odlepil od zeme. I popletení muzikanti pochopili, že nastala zvláštna chvíľa a prestali drncať do aparátov.

Rinaldo mal na krku veniec zo znamenitých, výborne vyúdených klobás zo súkromnej výrobne v Záhorskej vsi. Okolo pása niekoľko krát obtočené špekáčiky s obrovskými okami slaniny, aké sa predávali iba za komunistov. A na ohnutých rukách sa mu hompáľali kyjaky vyzretej jemnej šunky. Krížom cez prsia ho zdobili bohaté vence jaterníc, ktoré už stačila moja kolegynka upiecť. Neustále ich udržiavala teplé, to muselo byť pre Rinalda trochu nepríjemné. Akoby nejakým neviditeľným výťahom stúpal nahor k pokľaknutým nebesiam. Jeho tvár bola ako z kameňa. Ľudia ho fixovali, každý jeden uprene pozoroval, čo sa deje. Nik nevydal ani hláska. Boli sústredení na nezvyčajný obraz, ktorý sa postupne menil. Nakoniec bolo z Rinalda vidieť už len nohy a obrovské, ešte nenaporciované rebrá, ktoré mal zakliesnene medzi stehnami a kolenami. Z bežnou fyzikou to nekorešpondovalo, ale čo už? A potom sa stratil úplne.

Doslov

Rinaldo o desať rokov potom zomrel, takmer nepozorovane a spoločnosťou nepovšimnute. Stalo sa tak 3 júna 2006. Niektoré zdroje uvádzajú, že zomrel o jeden deň, niektoré o dva dni skôr. Ťažko povedať, nebol som s ním, keď skonal. Ale proroctvo so žobrákom a jeho veľmi čudná reč sa naplnili do poslednej bodky. Patril niekam inam, než svetu s predvídateľným poriadkom a zmysluplnými reáliami, číslami a dátumami. Vyvolil si ho iný svet. A to už veľmi dávno. Snáď je mu tam lepšie.

Ohviezdičkujte článok!

Pridať komentár

Od herman

kategórie príspevkov

Najnovšie príspevky

Prejdite navrch