herman Moja tvorba

Príbeh z DeD

P

Môj príbeh z decáku (001)

Chcel by som tu písať o istom obdobá svojho života. Obdobie detského domova, ktoré som prežil vo svojich sedemnástich rokoch. Zhodou okolností som vo svojich sedemnástich rokoch stratil všetko, čo som dovtedy mal. Nádeje a sny a všetko, čo sme si spoločne s otcom dovtedy vysnívali. Stratil som aj otca, ktorý skončil v nemocnici s ťažkým ochorením. Nevnímal svet. Stratil som vtedy v ten prázdninový letný deň, úplne všetko. Bol som na strednej škole a užíval som si školské prázky. Počítač, kamoši a povaľovanie sa doma. Rozhodol som sa po mnohých rokoch, desiatci a ešte kúsok tuším, to tu všetko spísať, aby som to tu zanechal. Verím, že navždy. Kašlem na to, či to niekomu pomôže, ale bude ma baviť, ak to tuná zostane. Stačí ak si to niekto prečíta, iné ani nechcem. Môj otec skončil v nemocnici, a nemohol sa o mňa už ďalej starať. Pomaly ani nevnímal, že som tu. To sa vám zrúti svet. Z jedného dňa na druhý vás život tak nakope do zadku, až no. Predbežným opatrením sociálky ma umietnili v detskom mestečku v Zlatovciach, pri Trenčíne.

Všetko by bolo v pohode, systém tam nebol až taký zlý. To čo celú vec dramaticky komplikovalo, boli ženy. Vychovávateľky a úradníčky detského mestečka. Boli hlúpe a večne najedované. Viete, dovtedy som sa na ženy pozeral ináč. Vnímal som ich ako stelesneným lásky a obetovanosti. Dnes si to nemyslím a nemysleli by ste si to po tých skúsenostiach, ani vy. Odmietam, ak niekto začne v takejto súvislosti o ženách hovoriť. Sú to najhoršie čo môže byť, teda v systéme náhradnej starostlivosti. A to nevravím len ja, porozprávajte sa s inými chovancami a uvidíte. Prístup týchto vnútorne nemotivovaných žien, mám na mysli odborný a iný personál v Detskom mestečku v Zlatovciach, nemal nič spoločné s pedagogikou. O vľúdnosti a podobných veciach sa nedalo oni hovoriť. Ste v ich rukách len obyčajná handra. Na utieranie ich ega. Verte, že aj ženy majú ego. Nemám nič proti ženám, teraz už nie. Sú fajn. Je s nimi sranda. Ale v inštitucionalizovanej, náhradnej výchove nemajú čo hľadať. Nevravím to teoreticky, zakúsil som ich prístup na vlastnej koži. Pretože som na seba málo prísny, a viem, že nejaký chaos by ma zastavil v mojom pravideľnom uverejňovaní svojich blogov, rozhodol som sa, že tu rozviniem celý svoj príbeh a jednotlivé časti tu budem pridávať pravideľne. Pokúsím sa byť dôsledný, dúfam že v sebe túto prísnosť objavím. Takže zatiaľ sa majte.

Ako ma odviezli do decáku (002)

Prišli si pre mňa na parádnom fáre, aby ma krátko po obede odviezli do detského domova. Čierný opel, ten s lepšou výbavou. Ním asi rozvážajú zo sociálky decká do ústavov po okolí. Zamkli náš prenajatý domček, kde sme posledné roky s otcom žili. Ocino bol už od včerajšieho dňa v nemocnici. Prišli po mňa nejaká žena a chlap v čiernom obleku. Počkali až si vezmem veci, ktoré som si pobalil. Mali sme večer pred tým s chalanmi žúrku. Nebola vôbec smutná, ožrali sme sa ako kone. Ledva som videl. Chlap čo prišiel po mňa, aby ma odviezol do zlatovského mestečka pôsobil prísne. Žena, ktorá bola s ním sa usmievala, asi chcela tú chvíľu viac pretepliť. Chlap mi otvoril dvere a ja som si sadol. Natlačili sa mi do očí slzy. Nevedel som čo sa so mnou udeje, ani som len netušil, čo bude nasledovať. Nemali sme to ďaleko. Detské mestečko bolo len kúsok od Trenčína, vlastne aj s dedinou Zlatovce je súčasťou Trenčína.

Niekedy sme okolo areálu mestečka s otcom prechádzali, ani som len netušil… Doviezli ma pred malý domček, tých bolo rozosiatych po obrovskom parku hneď niekoľko. Po celom areály ústavu. Ten malý domček bolo diagnostické centrum. Povedali mi, že ma podrobia psychologickému skúmaniu, aby ma lepšie spoznali. Zdalo sa mi to postavené na hlavu. Prečo ma skúmajú pomocou nejakej vedy, čo sa so mnou neporozprávajú, aby ma lepšie poznali. V diagnosťáku bolo niekoľko malých romáckych deti. Boli protivní a nerozumeli sme si. Jedna asi 14 ročná sa do mňa ihneď v prvé dni zamilovala a ja som to využil na to, aby som sa dostal k nejakým cigaretám a službám ako, že za mňa spravila rajóny a služby, ktoré som mal na diagnosťáku pridelené. Samozrejme, že som chcel čo najskôr pozrieť otca v nemocnici. Povedali mi, že to nie je možné, kým ma riadne nezdiagnostikujú.

Ti malí Rómovia ma riadne štvali. Sedel som na chodbičke na malej lavičke a hral som sa s telefónom. Myslel som na opravné skúšky so Slovenčiny, ktoré som mal teraz na konci prázdnin absolvovať. Prišla vychovávateľka a postavila sa ku mne a dvom asi desaťročným Rómkam. Začala svoj pedagogický monológ. „Renáta ty máš za dnešok jeden mínusový bod a ty Majka tiež, lebo ste neposlúchali a ty Miško,“ akože ja, „…máš (mal som 16 a pol roka) bod plusový, lebo si bol dnes poslušný.“ Zrejme moju depresiu a obrovský smútok pokladala za poslušnosť. A odišla. Zrazu na mňa Majka ukázala prstom a nahlas povedala: „Teta vychovávateľka, Michal mi povedal, že som piča.“ Nič také som jej nepovedal, bol som ticho a hral som sa so svojim telefónom. Pribehla vychovávateľka a nahnevane povedala, že mám mínusový bod a zákaz vychádzok na neurčito. Došlo mi, že svojho otca v nemocnici len tak ľahko neuvidím. Bránil som sa. „Ale teta ja som jej nenadával.“ Odpovedala: „Michal, prečo by si to Majka vymyšľala?“ „Ja neviem, možno mi závidela môj plusový bod?“ Vysmieval som sa tej dispelej pozde. „Nie Miško neverím ti.“ Tej malej som ihneď pred vychovávateľkou vypálil zaucho.

Pomaly sa v decáku oťukávam (003)

Denne som psychologičku prosil, aby som mohol navštíviť svojho otca v nemocnici, že ho veľmi potrebujem vidieť. Musim povedať podstatnú vec. Ja som bol v detskom domove dobrovoľne. Nebol som tam umiestnený na rozhodnutie súdu, ako väčšina deciek. Vlastne som za tú dobu, čo som tam bol, nepoznal decko, ktoré by tam nebolo na priame nariadenie súdu. I keď vo výsledku je to asi jedno. Keď sa otcovi už veľmi priťažilo, šiel na úrad aj so mnou a veci sme tam vybavili. Obaja sme plakali. Ako som vravel, bol som z toho všetkého hotový. Nikdy nezabudnem na tie pocity, čo som vtedy zažíval. Už som zabudol na mená úradníčok na Obvodnom úrade v Trenčíne, na sociálke, ale na to ostatné, čo mi vtedy povalilo môj život, som doteraz nezabudol.

Tie prvé dni v detskom domove v Zlatovciach boli strašné. Z diagnosťáku, ktorý ma mal preskúmať po psychickej stránke, a umiestniť do výchovnej bunky s normálnejším režimom, som nemohol ani na krok. Ani na tu hodinu, čo o nej vravia medzinárodné dohody o právach deciek. Boli ešte letné prázdniny, keď som psychologičku poprosil, či by som mohol len na chvíľu pred domček, len si postáť na čerstvom vzduchu. Keď by bol už školský rok, nepýtal by som sa. O pár dní nastupujem do druhého ročníka Zdravotnej školy v Trenčíne, po škole chodíme s chalanmi a babami na kofolu. Sloboda! Rýchlo som si pred diagnosťákom zapálil cigaretu. Schovával som si cigaretu do dlaní, aby ma s ňou nikto nevidel a stále som rozmýšľal, či neujdem odtiaľto za otcom do nemocnice. Však sa vrátim. Aspoň chvíľu sa na neho pozrieť. Vždy keď som sa nabil presvedčením, že už-už odtiaľto ujdem, vyšla vychoška z bunky a zahnala ma dovnútra.

To nebola odborníčka, to bola čarodejnica. Akoby vždy vycítila, čo sa v mojom vnútri, v mojej hlave odohráva. Jedlo bolo ako tak uchádzajúce, také plané reštauračné, bolo ho ale strašne málo. My sme si s ocinom vedeli lepšie navariť. Asi skôr patrím medzi tých, ktorý svoju vnútornú vyprahnutosť riešia prejedaním sa. Tu však nebolo čo.

Chvalabohu v diagnostickej bunke som mal izbu sám. Nedali mi na izbu nikoho. Aké také súkromie, aspoň. Niekoľko krát som sa v noci prebudil. S úžasom a neľubosťou som zistil, že ma v noci zopár krát prebudila vychovávateľka Rákyová tým, že mi svietila do očí baterkou. Ráno som sa jej spýtal, prečo to robí. Že ma to obťažuje. Cítila sa nahnevane, keď som od nej žiadal jasné vysvetlenie, povedala mi, že sa musela presvedčiť, či som v izbe prítomný, že je to jej povinnosť. Tak som sa jej opýtal, prečo sa presvedčuje opakovane, niekoľko krát za noc. Jachtala, na to nemala žiadnu odpoveď. Myslím si, že bola úchylná.

Neverila mi nič. Čokoľvek som jej povedal. Bola hnusná. nqavyše bola podozrievavá a zlá. A sexuálne úchylná ako som už povedal. Ako vôbec môžete pristupovať k niekomu s neustálym upodozrievaním. Taká bola Rákyová. Mal som v sebe strašnú zlosť, ktorú som v sebe dusil. Asi by som jej natiahol. Len moja výchova mi bránila v tom, aby som tam po niekom nevyštartoval. Bolo toho na mňa dosť. A strašne mi chýbal otec.

Keď som stál pred bunkou diagnosťáku, prechádzal okolo mňa chlapec. Mohol mať tak desať rokov. Zastavil sa pri mne a začal sa ma vypytovať na meno a tak. Spýtal som sa ho, či nemá náhodou cigaretu. Povedal, aby som na neho chvíľu počkal. Nemohol som, lebo po chvíli ma zahnala vychovávateľka dovnútra. Za nejaký čas niekto na bunkových dverách zazvonil. Bol to ten chalanisko. Vychovávateľku požiadal, či by ma nezavolala, že len na chvíľu. Šiel som. Povedal mi, že sa mu podarilo niekomu ukradnúť sto korún a že mi bol v dedine kúpiť cigarety. Vtisol mi celé cigarety do rúk, a ešte vydané drobné do stovky, usmial sa na mňa a bežal bezstarostne preč. Stál som tam, ako obarený. Nechápal som. Neskôr snáď pochopím tu čudnú, až mafiánsku spolupatričnosť všetkých domovákov. Vtedy som sa nezmohol ani na obyčajné ďakujem.

V decáku musíte byť furt v strehu (004)

Bol som paralyzovaný z tej situácie. Oberú vás o súkromie o všetko. Ja viem, že za to, ako som skončil nikto nemohol. A už vôbec nie decká, alebo vychovávateľky a vychovávatelia z detského domova. Aj po desiatich rokoch od príchodu tam, to mám v duši poriadne zrolované. V prvom diely svojho spominania som hovorli o Veronike, 14 ročnej Rómke. Nevyzerala zle. Dokonca ma istý čas vzrušovala. Keby som nemal v srdci toľko smútku, iste by sme niečo poriešili. Veľa sme sa rozprávali. Rozhovor lieči, dáva zabudnúť. Rozprávala mi o tom, že robila striptíz a spala s chlapmi a že ju nakoniec vzala sociálka a umiestnili ju sem. Vraj ona nemôže isť do bunky s normálnym režimom, ako pôjdem ja. Nerozumel som prečo, ale tvrdila mi to. Viete bol somk otcom vedený k mravnosti. veril som, že zlé nepristojné správanie prinesie ovocie. A zrazu mi nejaká Cigánka tvrdí, že už v desiatich sa vyzliekala pred chlapmi a súlozila s nimi a nebude to pre ňu mať nejaké dôsledky?

Je teda ľahšie radšej jej uveriť, keď nemáte energiu ani na rozmýšlanie a nie to ešte na protirečenie. Len som tam sedel na postely a usmieval sa, keď sa ma spýtala, či ju počúvam, prebral som sa a po chvíli, keď začala zase hovoriť, upadol som do svojej priateľskej kómy. O pár dní ju prišli navštíviť rodičia.

Prišli na slušnom aute a boli dobre oblečení. Naozaj neviem čo si mám o tom všetkom myslieť. Nepotrebovali predávať svoju dcéru. Kašľať na to, fajčili sme v jej izbe. Raz vošla vychoška do izby a držali sme v ruke cigaretu. Najskôr sme tvrdili, že mi nič necítime, ale potom sme sa so smiechom priznali. „Decká!“ napomenula nás vychoška. Tie dobré vychovávateľky boli v menšine. Tie zlé svine kontrolovali všetko. Zlí sa vždy presadia, viacej ako ti slabší a lepší. práve táto vychovávateľka, ktorá nás načapala bola veľmi fajn.

Pomaly sa decká z okolitých buniek dozvedali, že v diagnostickom domčeku je nový chalan. Nový ústavan. Niektorí prišli zazvoniť a vypýtali si ma na chvíľu pred dvere, aby sa mi predstavili. Boli zvedaví. Aj ja som bol. Vítal som tento záujem. Mal som aspoň cigarety. Vedel som, že je dobré ísť veciam oproti a nie sa stále trápiť. Tak som poznal niektoré decká, s ktorými som mal neskôr zdieľať kusisko svojho života. Nie časom ale významom a hĺbkou.

Asi po týždni pobytu v detskom domove som ochorel. Dostal som silné horúčky. Otec v takýchto chvíľach vždy pri mne stál. Navaril kopu čaju, nakúpil lieky a citróny a vitamíny. Nie moc ovocia, to počas chrípky dráždi, ale skôr vitamínky. Umelé, chemické. A vždy navaril dobrú slepačiu polievku. Miloval som tie dni, keď som bol chorý, hlavne keď som bol malý, otec sa vždy o mňa starostil a to bolo moc fajn. Keď videl, že mi to robí dobre, tak to začal so strachom o mňa rochu preháňať. Dokonca začal naoko rumázgať, aby som bol šťastný. Tu v decáku som sa desil toho, že poskytnem svoju slabosť a chorobu, cudzím čudným a neznámym ľuďom. Zvaľte sa od slabosti do postele, keď musíte byť stále v strehu a kryť sa. Poďakoval som za čaj, čo mi doniesla vychovávateľka. Bol studený, ako ona. Keď odišla z mojej izby, plakal som.

Z decáku konečne do školy (005)

Bojoval som so sebou, aby som sa dokázal vysporiadať s tým, čo mizerného práve žijem. Pochopil som, že je to o mne, aby som dokázal otupiť ostrie vlastných citov, pretože to ja trpím. Otec v nemocnici ma skoro nevníma, ale ja som tu vystavený vlastnej zdrvujúce slabosti. Prestal som si veriť. Sám seba som pokladal za nešťastného a to neni dobre. To čo mi najviac vadilo na mojom pokakanom stave, bola vlastná nedôstojnosť s ktorou som sa musel reálne potýkať. Už som nebol nik. Len niktoš a lúzer. Vždy keď som došiel do svojej izby, sedelo nejaké decko za mojim počítačom a mlátilo do klávesnice. „Okamžite to nechaj a vypadni,” rozreval som sa na votrelca. Žena zo sociálky, ktorá pre mňa vtedy došla, aby ma odviezla do decáku, mi povedala, že si nemusím brať so sebou takmer nič, že v detskom domove majú všetko. A sladko sa usmievala.

Aj keby som jej veril, počítač by som si so sebou vzal vždy. Mal som vo svojom kompíku hry, empetrojky, filmy, a hlavne strašne veľa fotiek. Counter Strike, myslím tu hru, tá sa dá hrať aj offline, tak čo. V počítači som mal kamarátov i kamošky zo žúriek, spolužiakov zo základky. Ale hlavne zo strednej školy. Akoby sme na tej zdravotnej škole nerobili nič iné, len sa spolu fotili. Ak vám zoberú kamarátov a voľnosť, vzali vám úplne všetko, už vám nič viac nezostalo. O pár dni začne škola a ja uvidím všetkých, chalanov i naše baby. Na zdravotnej v Trenčíne sú najkrajšie babenky a najkúlovejší chalani. Bál som sa, ako to celé spolužiaci vezmú, že som zrazu z ničoho nič v decáku. Vlastne som sa dosť bál, či ma nevystrčia z kola normálnych stredoškolákov von. Nevedel som, či nemám tajiť, že som v decáku. Ale to by sa asi skoro prevalilo. Mali sme v triede len troch chalanov. Ja som bol štvrtý. Ostatok boli samé dievčatá. Veď hovorím o zdravotnej škole.

Nikdy som sa tak netešil do školy, ako práve teraz. Človek by si pomyslel, že som šprt. Bol som priemerný žiak. Nikdy som sa neučil. Rozhodol som sa už kedysi v prvej triede základky, že sa nebudem učiť, že si proste musím vystačiť s tým, čo sa dozviem na predchádzajúcej hodine. Pätorku som nikdy domov nedoniesol, takže sa mi to osobné rozhodnutie oplatilo. Dnes konečne vypadnem z bunky do školy. Raňajky som zjedol aj so svačinov, aj tak som bol hladný a rozbehol som sa na autobus. Vychovávateľka ma ešte pred bunkou zastavila a dala mi nejaké peniaze, aby som si kúpil kredit na kartu na mestskú dopravu. Vzal som peniaze a bežal som. Ak vám niekto podáva peniaze bez toho, aby sa na vás aspoň trošíčku usmial a pôsobil prajucne, účastne, potom zostáva len odstup a bezcitnosť. Podať niekomu peniaze pokladám skoro za intímnu vec. Aspoň v takomto prípade. Radšej som sa pozeral inde. Tešil som sa na tento deň, škola, chalani, spolužiačky a po škole si zájdeme ku Kozlovi na kofolku. Bude sranda. Akoby som ani nebol v decáku, V tej chvíli som už nebol. Bol som konečne slobodný. Všetko komplikovala moja návšteva ocina, ktorú som potom všetkom plánoval. Tá sa do toho všetkého nehodila. Nie žeby som sa na neho netešil, tešil som sa ako blázon, ale osudovo narúšala tento môj obrovský kôš šťastia.

Z decáku ku psychiatrovi (006)

Prekvapilo ma zdesenie deciek u nás v škole, keď som im povedal, kde je moje súčasné útočisko. Ich záujem a účasť ma dosť prekvapila. Účasť prejavili aj niektoré babenky s ktorými som v prvom ročníku zdravotnej školy nenašiel spoločnú reč. Prišiel som za Aďkou a pýtal som si od nej cigaretu. Priam sa išla zblázniť, keď nejakú hľadala v kabelke. Podala mi cigaretu a usmiala sa na mňa. Nikdy sa na mňa priamo neusmiala. Bola dvanástkou na stupnici od jedna do desať. Vzal som chalanov a išli sme si zapáliť. Kým som bol preč urobila Aďa v triede zbierku na mňa. Keď som sa vrátil podala mi šesťdesiat korún a povedala mi, aby som si kúpil cigarety. Všetky baby na mňa prajúcne zírali. Bol som v rozpakoch. Dnes je Valentína, všetkým babenkám zo Zdravky v Trenčíne posielam veľkú pusu. Aj tým našim i dnešným, vlastne všetkým babenkám.

Mal som problémy s kúpaním. Nedokázal som sa v spoločnej kúpelni v detskom domove ani vyzliecť. Vyzliecť zo seba šaty je stať sa hodne zraniteľným a slabým, ešte viac než som bol. Intímnosť a súkromie, to je to čo strácate v spoločných sprchách. Nekúpal som sa, pokiaľ to len šlo. Podobné pocity som mal aj s používaním záchoda. Psychológ by vám to možno vyvsvetlil, a možno ani nie, možno by nenašiel tu správnu tabuľku pre mňa. Poslali ma k psychiatrovi, to bolo v rámci diagnostického vyšetrenie, ktoré som mal postúpiť. Kvasnička známy detský psychiater v Trenčíne, sa tváril ako mudrc. Vychovávateľka si sadla vedľa mňa. Psychiater v ošuntelom svetri sa na mňa pozeral a počúval ma. Vlastne som nič nehovoril. Ak by bol poslal vychovávateľku za dvere, asi by som sa mu možno aj predstavil. Nezaujimal ma.

Bol som za ocinom v nemocnici. Pozeral na mňa a dlho si nespomínal. Sadol si na posteľ a zložil si ruky do klína. Nevedel ma nijako zaradiť, videl som ako sa snaží spomenúť si na koho sa to len podobám. To nevadí, ani ja si už nespomínam kto vlastne som. Objal som ho. „Ocinko, mám sa dobre, hodne veľa jem a som spokojný. Dobre sa tam o mňa starajú a sú tam na mňe všetci dobrí. Nič mi nechýba. Mám nových dobrých kamarátov a som veľmi šťastný. Mám všetko, na čo si len spomeniem.“ Otec sa rozplakal.

Z decáku do krčmy (007)

Ešte som to nespomenul, som ťažký dyslektik, nikdy zo slovenčiny neznámkovaný. Ak by mi aj dali pätorku, bolo by to vážne podhodnotenie mojich štúdijných výsledkov zo Slovenčiny. Za päťku sa už ísť nedá. Učiteľky na Zdravke mali pocit, napriek jednoznačnému postoju psychologickej poradne, že ma len tak ľahko nemôžu pustiť do ďalšieho ročníka, ako to odporúčal špeciálny pedagóg. Dali mi spraviť opravky, mal to byť ich osobný, nadpočetný a zbytočný vstup do problému. Porádek je porádek. Ak by ste mali po mne niečo prečítať, veru by ste sa riadne zapotili. Jediná vec je v ktorej som v rámci sloviny na základke vynikal, bol sloh. Na konci prvého ročníka strednej školy som teda robil postupové skúšky, aj tak som zo seba nič lepšie nedostal. Nevadilo mi to, bolo to celkom fajn spestrenie môjho kobkárskeho života.

Je školský rok. A ja môžem začať žiť život bezstarostného študenta. To bola vážna trhlina do systému môjho súčasného osobného väzenstva. Pred školu prišli aj ďalší chalani, čo robili opraváky. Šli sme ku Kozlovy. Utrhol som sa, ako z reťaze a začal som do seba hádzať jedno pivo za druhým, nejaká ta vodka k tomu. Prepíjal som peniaze na dobitie kreditu na MHD, ktorý mi v mestečku dali. Mestečkári sú všade. Zrazu sa ich okolo nás v krčme vyrojilo hneď niekoľko. Ty si ten nový, kričali. Za chviľu z toho bol taký malý Októberfest. Do bunky som prišiel až večer, po deviatej hodine napitý, ako Dán. Vychovávateľka zalomila rukami. Tvárila sa prísne, ja naopak rozjarene. „Prišiel si neskoro a ešte aj opitý!“ Sebakriticky som zhodnotil vlastnú situáciu: „Máme problém Hustone.“ „Dám podnet na tvoje umiestnenie do polepšovne,“ kričala vychovávateľka. To som začul, keď som zavieral za sebou dvere svojej izby. No to som teda dopracoval, povedal som nahlas, keď som dopadal oblečený do svojej postele. Tatko v nemocnici, život v prdeli a ja navyše v polepšovni. Keď som sa otáčal smerom k stene, spoločne s celou izbou, zdalo sa mi že kamsi padám. Doteraz som mal pocit, že už viac nemám kam padať. No, človek nikdy nesmie strácať hlavu.

Zobudil ma budík. Len čo som otvoril oči, otvorila, bez zaklopania, vychovávateľka dvere a zakričala na mňa, že za to, čo som vyviedol, pôjdem do polepšovne. A že mi dáva minusový bod. „Mrzí ma to teta. Viac sa to nebude opakovať.“ Ako keby som nič nepovedal. Hučala ako piliňák ďalej. Vyšiel som z kúpelne a šiel som na raňajky. Vychoška neustále mlela svoje o polepšovni. „Ja viem, prehnal som to.“ Stále spievala svoju pesničku o nápravnom ústave. Hodil som chleba na stôl a povedal som: „Vy sa mylite teta! Bol som sem zavretý, ale môj otec nedá nikdy súhlas k polepšovni. To si prosím zapamätajte. Som tu dobrovoľne a takýto súhlas od neho potrebujete.“ Keď som vychádzal z bunky, počul som jej dychčanie, zrejme potrebovala predýchať moju trúfalosť.

Do normálneho režimu Detského domova (008)

Svoje články tu nahrávam do rubriky Rodina, rozmýšľal som ešte o rubrike Jedlo, ale toho moc v detskom domove nie je. Možno ešte do rubriky Sťažnosti by sa dalo, ale kto by moje výlevy riešil. Nakoniec som teda zvolil nahrať svoj článok do rubriky Rodina. Chýba mi tu rubrika decák, alebo slušne povedané Detský domov. Pri dvadsiatich tisíckach blogerov sa bližšia personalizácia asi ani nedá.

Psychologička z diagnosťáku mi doniesla psychotesty. Mal som ich vyplniť a ráno jej ich odovzdať. Bola to podmienka aby som mohol byť zaradený do niektorých z výchovných buniek už s normálnym režimom. Večer som si k testom sadol. Za obalom testov bola zastrčená umelohmotná tabuľka. Objavil som ju tam náhodou. Bola to vysledková tabuľka mojich testov. Podľa nej som vyplnil celý test. Psychologička za mnou na druhý deň prišla a povedala mi, že som pravdepodobne človek s nemerateľným mimoriadne vysokým kvocientom. Usmial som sa a priznal som farbu. Usmiala sa aj ona a povedala, že i spôsob akým som test nakoniec vyplnil musí predpokladať mimoriadnu bystrosť. Vraj už len prísť na to, načo ta tabulka je náročné. Už nikdy mi žiadny test vyplňovať nedala. V nasledujúci pondelok som putoval do normálnej bunky.

Posledne ako som bol v škole vrátil som sa opitý, tým som si moc dobré meno nevytvoril. Nie žeby mi na tom nejako moc záležalo. To nie. A načo vlastne? Ak sme dobrí, sme dobrí pre niekoho, v takom mladom veku v akom som bol, to platí presne. Nemal som byť dobrý pre koho. Nebol už nikto konkrétny kto by o to stál. Potom, čo som sa spil s chalanmi u Kozla, cestou zo školy, si niktorá z vychovávateliek so mnou nesadla a nevysvetlila mi, že som kdesi spravil chybu. Nik ma nepovzbudil ani nedocenil prípadné poľahčujúce okolnosti. A tie sú vždy. Nakoniec som sa v tých výčitkách dusil ďalej a smažil, až som sa v nich zadusil. Proste som ten zážitok prijal ako svoj a splinul som s ním. Inými slovami, zrazu sa mi nezdala moja včerajśia opilosť tak zlá. Vlastne to bolo moc fajn. Vzbura je niekedy dobrá. Hovorí o nezávislosti a sile. A hlavne odhodlanosti. Ak by bola ďalšia príležitosť, spravil by som to zase. A veru som aj spravil! V skutočnosti nikomu z vychovávateliek nezáležalo na tom, aby som sa vrátil zo svojej zblúdilej cesty. Aspoň to niktorá z tych štyroch čo tam v diagnosťáku boli neprejavila. Len kričali a vyhrážali sa mi. To je zlý plán. Na mňa rozhodne nefunguje.

Prestal som s vychovávateľkami hovoriť. A prejavoval som voči ním len ľahostajnosť a pohŕdanie. Stál som o to, aby ma vychovávali, veľmi som stál o ich záujem. O lásku nie, nie som predsa malé decko. Ale o ich záujem som veľmi stál. Ranilo ma, keď mi ho neprejavovali. Tak som s nimi prestal komunikovať. Moja komunikácia sa obmedzila na ďakujem a prosím a podobné sračky.

Mám v decáku kamoša (009)

Niekoľko detí z detského domova, vrátane Veroniky z diagnosťáku ma upozornilo na istého chalana. Každý mi ho odporúčal ako kamaráta a správneho týpka. Vzťahy sú pre decká z decáku dôležité. Nemajú nič len samých seba. Pre každé decko bolo priateľstvo cenné. Upozorňovali ma stále na akéhosi Mira. Priezvisko radšej nedám. Práve nastupoval do Bratislavy, učiť sa za čašníka. Zrejme sa stal niekde nejaký omyl. Mal pôvodne nastúpiť do školy V Trenčíne, na Jilemnického ulicu. Niečo sa však v kancelárii v Mestečku poplietlo a tak musel nakoniec nastúpiť do Bratislavy. Neverím, že niečo niekde splietli. Mirovi nepomohlo ani prosby, že tu v Trenčíne ma svoju priateľku, kamarátov s ktorými tu chce byť. Prosil, no nepomohlo mu to. Vedenie Mestečka neustúpilo. Čo pedagogického bolo na tomto prístupe, tomu teda dodnes nerozumiem. Chlapec musel nastúpiť do učenia do úplne neznámeho prostredia mesta školy a internátu v Bratislave. Ako pätnásťročný. Stále ma niekto na neho upozorňoval. Vraj aby som ho v Mestečku vyhľadal.

Šiel som vyniesť kôš a vybehol som do výchovnej bunky, ktorá bola hneď naproti tej našej a spýtal som sa tam deciek na Mira. Miro nebol zrovna prítomný. Večer niekto zazvonil u nás v našej bunke. Bol som zrovna pri dverách a tak som otvoril. „Ja som Miro,“ povedal mi dobre vyzerajúci chalan. „Ty si ma hľadal?“ spýtal sa ma. „Áno.“ Odpovedal som mu a vysvetlil som, že ma viacero deciek na neho upozorňovalo, že ho mám vyhľadať. Na nič sa viac nepýtal a ťahal ma na Kamenec. To bola miestna malá dedinská krčma v Zlatovciach. Na kofolu. Pochopiteľne, vychoška ma nikam nepustila. Zrevala na mňa, aby som sa radšej netúlal, ale učil sa. Odpovedal som jej, že sa netúlam, že mi na to nedávajú dostatok príležitostí.

Príbeh Mira bol silný. Keď sa narodil istej pani, pred pätnástimi rokmi, ta ho odložila do starostlivosti svojho otca a šla do zahraničia. Nikdy sa odtiaľ nevrátila. Otec sa o neho nejaký čas staral. Potom prišla na neho nejaká kríza, nedostatok a musel chlapca umiestniť do ústavu. Keď si po čase našiel dobrú robotu i bývanie, začal vybavovať cez úrady, aby mu chlapca vrátili späť. Tesne pred rozhodnutím súdu však otec náhle zomrel. Chlapec zostal v ústave. Deti z domova si často svoj základný príbeh, vďaka ktorému sa v decáku ocitli vymýšľajú, vylepšujú ho, dotvárajú. Počujete tam tie najkurióznejšie príbehy. Syn ministra, profesionálneho závodníka alebo herca, či herečky. Dcéra modelky a superpodnikateľa a podobne. Mirov príbeh bol jednoduchý a priamy. Aj preto sa mi zapáčil.

Škola bola pre mňa to naj. Samozrejme až teraz, predtým rozhodne nie. Nikdy som ani len netušil, že sa škola stane mojou láskou a istotou, hlavne útočiskom. Bola mojou spojnicou s normálnym životom. Bavilo ma to. Preventívne lekárstvo na škole ma učil doktor Striženec. Bol to chápavý a milý človek. Pravdepodobne sa nikdy nedozvedel, že som sa ocitol zrazu v detskom domove, ale to je jedno. Tento človek bol ku mne vždy vľúdny a láskavý. V mnohých veciach sa podobal na môjho otca. Vždy keď spomenul slovo „mozog“, vyjadril ho ako modzeg, alebo modzog a navyše milo ráčkoval. Mimoriadne pôsobivé bolo, keď vyslovil také curvatura ventriculi aj s jeho typickkým silným ráčkovaním. Najradšej by som tu pripol zvukový súbor, aby som Vám ukázal ako to asi znelo. A to ide len o nejaké zakrivenie žalúdka. Nikdy som s ním neprišiel priamo k rozhovoru, neveril som si, aby som ho dokázal osloviť a povedať mu, čo pre mňa jeho hodiny znamenajú. Jeho hodiny boli pre mňa doslova svetlom. Jeho láskavosť a ľudskosť ma liečila. On o tom ani nevie.

Z detského domova každý deň do školy (010)

My sme tvoje mamky a toto tu sú tvoji súrodenci. Akoby mi práve toto oznámili, keď ma do detského domova na začiatku priviezli. Áno, moji súrodenci, ktorí mi od prvej chvíle vážnym spôsobom budú narušovať súkromie, denne mi budú kradnúť oblečenie, veci zo skrinky, súčiastky z môjho počítača, provokovať ma a žalovať na mňa za každú hlúposť vychoškám. A moje premúdrelé matere, hneď štyri naraz som ich mal, ktoré sa mi budú miešať do všetkého. Večne budú najedované a neprístupné (až na jednu vynimku), ktoré nikdy neporozumejú, že o tri mesiace budem mať osemnásť rokov a že potrebujem určitú mieru súkromia, alebo na druhej strane aj určitú voľnosť. Keď som sa vracal zo školy, navštívil som vždy na krátko otca v nemocnici. Aj s tým mali vychošky problém. Sestry na oddelení v nemocnici s tým problém nemali, aj keď zrovna neboli návštevné hodiny. „Už vás ocino čaká.” Volali z ďaleka. Nebol som dlho. V domove mi vždy nadávali. Vraj mám isť hneď zo školy domov. Aj za toto hrozili polepšovňou. Stále zakazovali. Žiadni kamaráti, žiadna nemocnica. Každú chvíľu som vyfasoval zaracha, hlavne cez víkend, aby to viacej bolelo.

Zle som niesol, že ma nechceli púšťať za otcom do nemocnice. „Máš ísť hneď domov.” A najhoršie to bolo s každodennými obedmi. Školu som mal pravidelne do pol švrtej poobede. Obedy sa v mestečku vydávali len do tretej hodiny. Aj keby som sa rozkrájal, nedalo sa to stihnúť. Ešte som musel stíhať návštevu ocina v nemocnici. Rozhodol som sa, že od návštev otca neustúpim, za žiadnu cenu. Aj keby mali naplniť svoje vyhrážky polepšovňou. Najhorší bol hlad, neustály hlad. Nemohol som stíhať obedy. Málokedy mi obed doniesli aspoň v obedári do bunky, aby som sa mohol najesť. Za pol roka som schudol pätnásť kíl. Moji známi, spolužiaci a priatelia ktorí ma poznali pred Mestečkom sa hrozili. Keď som to povedal na sociálke v meste, stopäťdesiatkilová kurátorka mi povedala, ako mi to teraz sluší. Neustále som mal stiahnutý žalúdok a srdce mi mlátilo o sto šesť. Najhoršie je ta bezmocnosť a pocit, že nejestvuje nikto, kto by vám pomohol. Zastal sa vás. Stále som mal depku. Do noci som bol hore a stále som si kládol otázku, kde sa stala chyba. Vedel som ako a prečo sa všetko udialo a predsa som nemohol spať. Stano, môj spolužiak zo zdravotnej, vždy chodil v elegantných oblekoch mi nosil pravideľne svačiny. Pred tým si nosil dva bohato obložené rohlíky, potom osem.

Keď som ráno vypadol z bunky, len vtedy som začal naozaj žiť. Po štvrtej popoludní som skapíňal. Už cesta do školy bola absolútne oslobodzujúca. Chalani v triede boli fantastickí. Boli sme len štyria chalani v triede. Elegán a lámač srdc Stano, bol na staršie baby. Ak mala tridsať, bola najfajnovejšia. Pohoďák, smilník a dobrák Michal bol dobrovoľný hasič a pekný chalan a nakoniec Samko. Samuel si maľoval nechty, hodne afektil, ale bol absolútne v pohode. Chvíľu mi to trvalo, kým som zistil že je fajn chalanisko. Stačilo zopár rozhovorov a spoločných ciest zo školy a zmenil som názor na všetkých gayov. Mal správne názory a bol slušný a chápavý. Na jednom ostrove by som s ním nezostal, ale pokojne by som ho obránil, keby ho na diskotejke napadli. Vlastne škola bol môj ostrov, ktorý ma každé ráno zachraňoval.

Z detského domova ku poslancovi (011)

Neodsúdil by som žiadneho mestečkára. Ľuboš, už som ho tu spomínal, zmenil som mu meno, aby keď sa stretneme v Trenčíne ma neprefackal. Na neho som proste nemal. Pekný vysoký chalan, športovec. Jeden z bratov dievčinky, ktorú si osvojil Bela Bugár. Tuším bol o rok starší ako ja. Okolo sedemnásť. Myslím si, že si mal Bugár zobrať všetkých súrodencov, bolo ich spolu šesť, aby zbytočne netrhal rodinu. Ľuboš, brat tej šťastnej “dcéry” Béla Bucgára bol nekorunovaným kráľom destkého Mestečka. A to nemusel o to nijako zvlášť usilovať, a ani neusiloval. Decká šli za ním, kam sa len pohol. To čo si decká v domove najviac vážili bola inteligencia a priateľstvo. Ak ste nejakému domovákovi povedali „si cool” roztrhal by sa pre vás. Dýchal by za vás. Ľuboš mal za sebou dva pobyty v polepšovni. A to naozaj nebol zlý chalan. Aj keď jeho celkové skóre navonok tak nevyzeralo.

V mestečku sa dávali deti do polepšovne za naozajstné prkotiny. Polepšovňa, čo je to pre boha? Je to Plán Bé v prípade zlyhania nemožných vychovávateľov? Opravná skúška z nezvládnutého predmetu? Druhá šanca pre neschopných pedagógov? Predložím vám jeden rébus. Ak skoro sedemnásťročný chalan, nehovorím teraz o Ľubovi, opije dvoch deväťročných chlapcov tvrdým alkoholom, nadája ich ako sprostý a potom sa smeje z ich reakcii, hádajte kto pôjde za toto do polepšovne? Máte absolútnu pravdu. Tie dve malé deti! Tak sa naozaj stalo. Vedenie detského Mestečka bolo totálne mimo.

Denne som sa potýkal s nesprávnymi rozhodnutiami vychovávateliek. Odkiaľ brali do Mestečka tieto zamestnankyne? Z nejakej inej planéty, alebo čo? Nikdy som vonku nevidel toľko neženskosti a nelásky, ako jej bolo v decáku. Česť výnimkám. V diagnosťáku sme mali jednu vychovávateľku. Bola naozaj fajn. Keď aj som niečo povyvádzal, chcela sa o tom so mnou porozprávať a dohodnúť sa. Ale ani tej som nedal šancu, aby ku mne nejako hlbšie prenikla. Dokonca mi navrhla tykanie. Ako slimák som sa stiahol do ulity. Zľakol som sa, nečakal som toľko ústretovosti. Dokonca som si myslel, že po mne vyjela. To tie ostatné vychovávateľky ma znechutili, že som nedôveroval absolut nikomu. V diagnostickej bunke detského domova som bol presne dvadsaťdva dní dvadsať hodín a zhruba štyridsať minút. Bolo to krátky čas na to, aby som tej dobrej vychoške a tiež mne dal šancu v tom, aby sme si porozumeli.

Konečne idem do výchovnej bunky (012)

Deň bol v detskom domove vďaka mojej škole ešte svetlejší a večer a noc, keď som sa vratil do ústavu, ešte tmavší a čiernejši. Bol som v napätí, čo si na mňa vymyslia vychovávateľky tentokrát. Riadne si si neustlal. Neupratal si rajón, ktorý si mal pridelený. Bol si zlý na iného chovanca. Drzí na vychovávateľku a podobne. Nič čo som urobil nebolo dosť dobré. „Dajte mi už pokoj,” zakričal som a treskol som dverami izby. Po chvíli som vyšiel z izby a spýtal som sa či mi nedoniesli z jedálne obed v obedári. „Veď si prišiel neskoro,” vysvetlila mi vychovávateľka. „A kedy som mal prísť, keď nám vyučovanie v škole skončilo o štvrtej a obedy sa tu vydávajú do tretej hodiny?” „Za chvíľu bude večera,” uzavrela náš rozhovor vychovávateľka. Nedal som sa len tak a opýtal som sa jej, či by mi nemohlo Mestečko platiť obedy v škole. Arogantne mi povedala, že to nejde, pretože navštevujem školu v Trenčíne a tak musím chodiť na obedy do ústavu.

Už som nemal silu jej opakovať stále dokola, že to vzhľadom k času konca vyučovania nestíham. Skoro ma porazilo, keď som sa dozvedel, že v Mestečku bolo zopár chovancov ktorým ústav obedy platil, aj keď navštevovali učňák, alebo školu v Trenčíne. S tými ženami sa proste nedalo nijako a v ničom dohodnúť. Raz som sa jednej vychovávateľky spýtal, či to náhodou nie je týranie dieťaťa. „Nebuď dramatický,” povedala s úškrnom a odišla.

„Zajtra ideš do bunky s normálnym režimom,” povedala mi vychovávateľka. Bolo mi to jedno. Neupínal som sa na túto informáciu nejako zvlášť a s nadšením. Neveril som, že sa niečo dramaticky zmení. Aj keď som vedel už, že decká z normálnych buniek majú viac voľnosti. Tu som už teraz mal aj ja. Vďaka tomu, že som navštevoval svoju školu. Vybral som si voľnosti koľko som potreboval. Niekedy som prišiel aj o deviatej večer. Stonali, kričali. Bolo mi to jedno. Pobalil som si veci, bola nedela večer. Rozhodli, že pôjdem do bunky vychovávateľa Lisníka. Bolo to hneď naproti diagnosťáku. Poznal som odtiaľ Mira, čo som ho tu už spomínal. Tešil som sa, že hlavný vychovávateľ bunky Lisník je chlap. Toto jediné mi dávalo istotu, aj keď samozrejme nie bohvieakú, že by to mohlo byť lepšie. Osobné veci som si natlačil do batoha a ľahol som si na posteľ.

Na druhý deň som sa vrátil zo školy. Vzal som si z izby zbalený batoh a zošiel som do haly. Boli tam dve vychošky. Ani neviem prečo, vyhŕkli mi slzy do očí. „No tak už choď, už ťa tam čakajú.” Asi som sa zbláznil, mal som ich chuť objať. Prehodil som si batoh cez plece a vyšiel som z bunky. Keď som prišiel do Lisníkovej bunky, všetky decká, bolo ich jedenásť sa zhŕkli ku mne. Vychovávateľ Lisník, mohol mať tak šesťdesiat rokov mi podal ruku a s úsmevom ma privítal. „Ty si Michal. Miško choď decká ti ukážu izbu, odlož si veci a dojdi potom dolu.” Vyznal som sa aj v ich bunke. Každá zo sedemnástich výchovných buniek v detskom mestečku Zlatovce sa podobala ako vajce vajcu. Keď som došiel dole aj s húfom detí, vychovávateľ mi povedal. „V diagnosťáku je to dosť tvrdé, tu ti bude lepšie, neboj sa.” Rozpačito som sa usmial a povedal som: „Som strašne hladný.”

Naša výchovná bunka v decáku (013)

„Michal pokojne choď von za deckami. Nemusíš sa stále pýtať. Tu už nie si v diagnostickej bunke. Ak pôjdeš mimo areálu do dediny alebo do mesta, potom nám daj vedieť a prestaň už stále prosíkať.” Tie slová vychovávateľa Lisníka mi zneli ako rajská hudba. Bol to v pohode chlap. Vlastne bol už dedo. Bol už stary. Preťahoval na dôchodku. Bol to snáď najstarší a najdôležitejší káder v Mestečku. Mal dve vysoké školy a bol kedysi v destkom mestešku trénerom plávania. Neviem to presne ale počul som že bol aj riaditeľom nášho detského domova. Poznal každého. Aj ľudí, ktorí nikdy v pedagogike nerobili. Kohokoľvek som spomenul, každého poznal. Bol neuveriteľný. Raz si z neho nejaký chalan z našej bunky parádne vystrelil. Prišiel za ním a spýtal sa ho, či pozná Anču Dlaňovú. Ujo Lisník bez zamyslenia vážne odpovedal. “Aj tú poznám” Možno to bol od neho vtip. Pobavil som sa. Všetci mu vraveli Jednička. Bolo to skoro oficiálne označenie každého hlavného vychovávateĺa v každej výchovnej bunke v Mestečku. Jednička. Bol vlastne šéfom vychovávateľov, ktorých sme v bunke mali. Choď za Jedničkou, nech to rozhodne, zbavovali sa zodpovednosti ostatné vychovávateľky.

Vychovávatelia nám mimo iné aj varili. Okrem obedov, ktoré sa podávali v spoločnej jedálni nám vychovávatelia chystali raňajky i večere aj svačiny. Raz sme sa celí uzimení vrátili z akejsi spoločnej akcie. Už ani neviem o čo šlo. Ujo Lisník nám uvaril vodu so sirupom. Keď sme protestovali, že to je nechutné, s pedagogickým a vážnym výrazom nám učene vysvetlil, že chcel aby sme sa zohriali a že nemohol v kuchyni nájsť žiadny čaj. Bol naozaj v pohode. Aj kura od neho bolo nechutné. Ale to jeho jedlo som mal radšej ako omnoho chutnejšie jedlo od iných vychovávateliek, ktoré neboli také ľudsky dobré ako ujo Lisník. Neraz si ku mne sadol a vyzval ma aby som mu rozprával o svojom živote pred Mestečkom. Rozprával som a on mi načúval. Potom mi vrazil do ruky nejaké napolítánky a zo dve jabĺčka a povedal. „Choď za ocinom do nemocnice a nechaj ho odo mňa pozdravovať.” Dovtedy ho nikdy nevidel.

Izbu v decáku som zdieľal s Marekom. Bol odo mňa o rok a pol starší. Mal krátko pred plnoletosťou. Jeho príbeh bol štandartný. Vychovávala ho samotná mamka, ktorá bola schyzofrenička. Keď sa vyzliekla naprostred ulice a začala spievať, odobrali jej deti. „Asi zle spievala,” povedal Marek. Ostatní jeho súrodenci vyrastali v detskom domove v Trnave. Marek navštevoval učňák tiež v Trnave, aspoň mohol byť so svojimi súrodencami. Neviem čo to bolo s nami dvoma, ale nerozumeli sme si. Bolo mi to ľúto, pretože bývať s niekym v jednej izbe a nebaviť sa s ním je dosť zlé. Cítil som z neho dobrotu, ale nejako sme sa nemohli spoločne zblížiť. Keď som niečo vysvetľoval chalanom v bunke ohľadom počítačových hier zahlásil: „No ty si nejaký múdry.” Stíchol som a posadil sa za stôl. Akési decko sa ma zastalo. „Čo ho nenecháš Marek, kým si bol cez týždeň na internáte, Mišo ti opravil počítač a nainštaloval nový systém a ty ho teraz okrikuješ.” Nebolo to často ale chytal neskutočné záchvaty zlosti. Ja som zažil tri jeho amoky. Dva súviseli so mnou. Boli to len také prkotiny, povedal som niečo čo sa ho dotklo. Keď sa na mňa rozkričal navreli mu tepny na krku. Doslova som sa ho bál. Z očí mu šľahali plamene. Prišiel som za Braňom, jediným vysokoškolákom z našej výchovnej bunky a opýtal som sa ho, či je Marek pri tých záchvatoch nejako nebezpečný. Povedal mi, že nie. Že nikdy nikoho nenapadol, že nemusím mať žiadny strach. Len keď ho to chytí, aby som už na neho nehovoril a šiel najlešie niekam preč. Braňo študoval učiteľstvo v Nitre. Vedel ako na to.

Môj vychovávateľ v domove (014)

„Miško si iný.” Zahlásil ujo vychovávateľ Lisník. „Ako to myslíte ujco?” Začal som mu hovoriť ujco. Oslovenie ujo mi pripadalo hlúpe. Príliš poddávajúce sa. Oslovenie ujco bolo viac nezávislé. Dovoľovalo mi určitý odstup. Nevadilo mu to. Vľúdne sa spýtal, prečo ho tak oslovujem. Vysvetlil som mu, že sme mali rodinného priateľa, ktorého som takto oslovoval. Sedel som v hale a pozoroval som ako ujco Lisník jedná s druhými deckami. Bol priateľský a prirodzený. Jeho prístup nehovoril jaVásIdemTerazVychovávaťVySmradi. Nikdy nás nehladkal po hlavičkách. Prejavoval sa ako naozajstný chlap. Férový a dobrý chlap. A prejavoval často vtipnosť. To je podľa mňa dôležité. Najdôležitejšie. Keď niekto s vami vtipkuje, znamená to že vás berie na vedomie. Toto už je len kúštik od kamarátstva. „Idem sa okúpať,” povedal som ujcovi Lisníkovi. „Ale neprežeň to,” zakričal na mňa. Neskôr som sa ho opýtal, „ako to myslíte ujco, že som iný?”

„Si veľmi úprimný a vychovaný.” Potom povedal, „je to len pár rokov, čo sa tu v Mestečku Zlatovciach zmenil celý systém výchovy. Bol to tu celé rodinného typu. Pracoval som tu aj s manželkou a boli sme skutočnou rodinou aj so všetkými deťmi. Boli sme rodičia, dnes sme iba vychovávatelia. Keby si tu bol vtedy s nami, bolo by to pre teba celkom iné. Dnes majú hlavné slovo v riaditeľskej kancelárii detského Mestečka. Celé sa to zmenilo. Samozrejme na škodu detí. Aj u nás v bunke sú decká, ktoré to ešte zažili. Je to len tri roky dozadu. Čo dnes povedia na riaditeľstve to platí. Páčilo by sa ti tu vtedy.”

Prišiel som neskoro do Mestečka. Bolo pol šiestej večer. Zdržal som sa u kamaráta. Bol som aj za ocinom v nemocnici. Službu mala jedna z vychovávateliek. Kričala na mňa, že kde som takú dobu. Nahnevaná mi nariadila, že sa mám ráno, skôr než odídem do školy hlásiť v hlavnej kancelárii, teda na riaditeľstve Mestečka a že mám im tam povedať o svojich neustálych neskorých príchodoch domov. Dôrazne som poučil vychovávateľku, že toto nie je môj domov, aby to vzala na vedomie. Nočnú službu mal ujco Lisník. Povedal som mu o tom mojom opakovanom previnení. Vravel som mu, že mám predsa právo na normálny študentský život a na návštevy ocina. Budem mať osemnásť rokov. Aj som mu povedal, že sa musím podľa príkazu tety vychovávateľky hlásiť na riaditeľstve a počkať si tam na trest za svoje neskoré príchody zo školy. Ujco Lisník sa rozčertil a zahlásil: „Nikam nepôjdeš.” Vyvalil som na neho oči. „Toto je moja bunka a ja som tu hlavný vychovávateľ. Tu mi do vecí nebude nikto zasahovať,” povedal a rozbehol sa k zošitu, ktorý mal položený na stole. Do neho si vychovávatelia zapisovali ako prebehla ich služba a písali tam aj všetky tresty a vôbec všetko čo sa udialo za ten deň v bunke. Potom to predkladali na riaditeĺstve. Vtedy niekedy som sa rozhodol že už nebudem kozmonautom, ani že raz budem pracovať pre Microsoft, ani že už viac nebudem pilotom so svojimi šestkami okuliarmi. Rozhodol som sa, že budem vychovávateľom. A nezabráni mi v tom ani silná dyslexia, dysgrafia a všetky tie dys, čo ich mám na krku.

Spomienka na mestečkára Karola (015)

Včera ma kamarát a spolužiak zo základnej školy, Marcel aj so so svojou priateľkou pozvali do reštiky. Mám to k ním kúsok. Reštika patrí rodine jeho dlhoročnej priateľky Kaji. Obaja sú moc fajn. Škoda, že nemajú na mňa viacej času. Marcel mi po chvili povedal, že jeden náš spolužiak zo základky pred tromi týždňami zomrel. Volal sa Marek. Chodili sme všetci spolu na Kubransku základku. Až v devine sme sa stali veľkí kamaráti, pred tým ani nie. Skôr sme sa obchádzali. Keď mi to včera Marcel povedal, na chvíľu mi od prekvapenia vyrazilo dych. Zaskočilo ma to poriadne teda. Takže vo svojich dvadsiatich jedných rokoch som už vo veku, keď mi vymierajú vrstovníci. No to je pekné. A to už je treti za sebou. Zaujímavé je že ani s jedným som sa zo začiatku príliš nebavil.

Ľudia sa ku mne dostávajú ťažko a ja k nim tiež. Proste sme nemali spoločné záujmy. Jeden z nich vlastne nebol spolužiak ale spoluchovanec Karol v detskom domove v zlatovskom Mestečku. Bol priamo z našej výchovnej bunky. Keď som tam býval nemal žiadne príznaky, ani len žiadny náznaky choroby. Karol bol dobrý športovec. V Mestečku sú všetci chalani športovcami. Nemajú čo robiť a tak behajú. Do pol roka od prvých ťažkostí bol mŕtvy. Na krku mal lymfóm veľký ako basketbalovú loptu. Len na jeseň minulého roku ho pochovali v jeho osemnástich rokoch. Ani neviem kam ho uložili. Možno na zlatovsky cintorín. Rovno medzi dedinčanov. Dedinčania nenadväzovali takmer žiadne kontakty s mestečkármi. Neviem o celej veci s Karolom skoro nič. Monika, baba z našej výchovnej bunky mi niečo o jeho konci hovorila cez facebook, ale nechcel som od nej vyzvedať, zdala sa mi na to príliš smutná. Karol bol sociálne úspešný. Svojou dravou osobnosťou dosť vytŕčal z kolektívu. Preto mal dosť kamarátov a vedel to s nimi. Teraz mi je ľúto že sme si viacej nerozumeli. Neviem o Karolovi jeho basic príbeh. Nepoznám dôvody prečo bol v Detskom mestečku. Skoro sme sa nerozprávali, pokiaľ zrovna na mňa neziapal. Spätne si vybavujem ako kričí na vychovávateľku, „a načo sa mám učiť?” Vlastne načo okolkovať, poviem to na rovinu. Obaja sme sa nenávideli. Vzájomne sme si ubližovali. Jeden z druhého sme mali silný rešpekt. Ba možno aj strach. Nikdy nebral ohľad na moje city, a ja som mu rovnako vracal. Vždy keď som okolo neho šiel drgol som do neho. Mestečkári sú z jeho odchodu hotoví. Na internete som narazil na ich úprimné slová na rozlúčku. Karol mal s mnohými deckami problém. Bola v ňom zlosť a hnev a dusil to silno v sebe. Bol to obrovský hnev, ktorý mal v sebe. Stále s niekym niečo riešil. Vyhýbal som sa mu, aby sme neprišli do ďalšej potýčky. Karol odpočívaj v pokoji, nemal si to ľahké.

V tom období ako ma presunuli do bunky ujca vychovávateľa Lisníka som navštívil iného svojho kamatáta zo základky v ich byte na sídlisku Sihoť, a poprosil som ho či nemá pre mňa nejaký bicykel, aby sa mi ľahšie prekonávali vzdialenosti medzi Detským mestečkom, zdravotnou školou a nemocnicou, kam som chodil za ocinom. Všade som chodil neskoro. Marek, aj tento môj kamoš sa volal Marek mi naznačil, že zadarmo to nebude. Povedal som mu že nemám žiadne peniaze. Uvedomil som si, že Marek je gamer, miloval počítačové online hry a tak som mu ponúkol steam na online hry na počítač. Mal som tam kúpených asi zo päť hier. Celkovo som mal dovtedy odohraných tisíc herných hodín. Marek súhlasil a hneď sa so mnou vybral do našej prenajatéj zamknutej chalúpky v Kubrej. Ten herný steam pre mňa ohromne veľa znamenal. Obetoval som ho, nepredpokladal som že sa vôbec niekedy ešte vymaním zo svojho zúfalého offline života. Bicykel od Marka sa mi totálne rozsypal po troch dňoch používania.

Spoločne s bohom v našej výchovnej bunke (016)

Jedna z vychovávateliek z našej výchovnej bunky v detskom domove Mestečko Zlatovce odišla na materskú dovolenku. Stále sa smiala. Zažil som ju len pri niekoľkých službách. Zdala sa mi v pohode. Ani si už nepamätám jej tvár, viem len že bola dosť mladá. Mala možno dvadsaťpäť rokov. Keď odišla, stále ju zastupovali nejaké iné vychovávateľky z iných mestečkárskych buniek. Striedali sa v zastupovaní. Pár dní jedna vychoška a potom zase prišla na jej miesto iná. Furt ste si museli na niekoho zvykať. Každá mala iné zvyky a iný prístup ku nám. Pani vychovávateľka Berdáková. Mohla mať tak päťdesiat rokov. Možno viac. Nikdy som ju nevidel usmiať sa. Myslím si že vychovávatelia by sa mali vedieť usmievať. Popri vysokoškolskom diplome by som to dal ako jednu z požiadaviek pri nástupe do roboty. S Braňom jediným vysokoškolákom z našej bunky, ktorý študoval za učiteľa v Nitre, sme sa dohodli že pôjdeme spoločne na pizzu. Pozval ma v rámci nášho spoločného poznávania. Mal tuším sociálne štipendium, bolo to nejakých šesťtisíc korún. Viete stále tu hovorím o korunách. Môj pobyt v decáku v Zlatovciach začal v tom roku keď ešte spoločne platilo euro aj koruna.

Prišiel som za tetou vychovávateĺkou Berdákovou aby ma pustila s Braňom do mesta na pizzu. Nikdy som pred tým Berdákovú nevidel, bola to jej prvá služba kedy som bol v Lisníkovej bunke. „Teta pustili by ste ma s Braňom do mesta?” oslovil som pedagogičku. Pozrela na mňa. „Ty si tu nový?” Povedal som, že áno. Nechala si moju prosbu zopakovať. „Vieš čo je to pokánie?” Zarazila ma jej otázka, nevedel som čo odo mňa chce. „Ja viem čo je pokánie teta. Ale chcem isť von s kamarátom na pizzu, pustíte ma?” Spokojne sa na mňa pozrela, „Michal ak neprejaviš pokánie, nikam nepôjdeš.” Absolútne som jej nerozumel. Niekoľko krát som sa je spýtal, čo odo mňa chce? Stále vravela, aby som prejavil pokánie, a že potom budem môcť ísť. „A čo ja vám mám prejavovať aké pokánie, čo ste vy nejaký boh?” Vytáčala ma. Vychovávateľka sa postavila a celú vec uzavrela, „nikam nepôjdeš! Ak by si prejavil pokánie za všetky svoje hriechy, čo si porobil vo svojom živote, pustila by som ťa von.” Vtedy mi došlo, že tá žena nás domovákov nenávidí. Pokladá nás všetkých za zlých a špinavých. Nahnevaný som jej povedal, že na tu pizzu jednoducho pôjdem a vybehol som za Braňom von z bunky. Tým u mňa táto žena skončila. Vedela vopred, že ma nechce pustiť nikam a iba ma vyprovokovala.

Na druhý deň k nám prišla Martinková. Zastupovala vtedy vedúcu výchovy. Sedela na riaditeľstve detského Mestečka. Povedala mi, že by chcela počuť čo sa včera stalo na službe vychovávateľky Berdákovj. Celý ten príbeh som jej po pravde rozpovedal. Martinková si ma vypočula a povedala, že na mojom správaní nevidí nič zlého. Keď som sa jej spýtal či ma nejako potrestá, povedala mi, že nie. Že nevidí žiadny dôvod na trest. Ujco vychováteľ Lisník mi na druhý deň oznámil, že mám zaracha. Že to nariadili z riaditeľstva detského domova. Nechápal som. Bežal som za Martinkovou a pýtal som sa prečo. Povedala mi, že musím byť hodne skazený človek, keď som jej takto zákerne o celej veci s vychovávateľkou Berdákovou klamal rovno do očí. Kričal som, že som neklamal. Okrem dochádzky do školy som sa nasledujúcich tri a pol týždňa nedostal von z bunky. Víkendy boli veľmi dlhé. Rád by som sa s odstupom rokov dozvedel, akú verziu tohto prípadu vychovávateľka Berdáková podala Martinkovej. Ja som totiž neklamal. Martinková si mohla dať robotu a celú vec si overiť od deciek v našej bunky. Celému incidentu boli prítomné. Ani vychovávateľ Lisník sa ma nezastal. Niečo sa týmto v mojom vnútry zásadne zlomilo.

Moja vnútorná katarzia (017)

Po tom poslednom extempóre s Lisníkom i Berdákovou a Martinkovou s riadiťeľstva sa v niečo vo mne zlomilo. Bolo toho na mna veľa. Hovorím hlavne o poslednom incidente s judge Martinkovou, o ktorej sa hovorilo že pred tým než prišla robiť do Mestečka, robila bacharku v kriminále. Pristup sprostej abatiši Berdákovej mi dal tiež zabrať. Došla mi trpezlivosť. Je to vlastne jedno aký v Mestečku som, ako sa tu budem správať. Či budem dobrý alebo zlý, je to absolútne jedno. Naívne som si myslel, že keď budem dobrý a ukáznený, lahšie to tu prežijem. Figu zasranú! Je to úplne jedno. Prišiel som na to, že výsledkom bude vždy len nespokojnosť a následovať budú len tresty a neustále šikanovanie zo strany vychovavateliek a personálu. Rozhodol som sa, že si budem odteraz žiť tak ako sám uznám za vhodné. Že si budem robiť, čo sa mi zachce. Nemá cenu sa snažiť o pozitívnu sebaprezentáciu. Vždy to nakoniec výjde na stejno. Malo to byť moje prebudenie sa naspäť do života. Moje oslobodenie a výsledok mojej katarzie, ktorú som práve kdesi hlboko vo vlastnom vnútre zavŕšil.

Na druhý deň v škole to bola celkom nuda. Spolužiak Stano do školy neprišiel a Samuel preberal celý deň s dievčatami najnovšie módne trendy v obliekaní a maľovaní. S Mišom sme sa dosť nudili. Na konci vyučovania navrhol Mišo, aby sme šli do Esa na kofolu. Slovo kofola obnášalo pivo, víno a všetky pre študentov dostupné lacné liehoviny. Opili sme sa ako kone. Potom som odviedol Michala na stanicu, naložil som ho do vlaku a sám som nastúpil na šestku autobus do Zlatoviec. Vošiel som do bunky. Vychovávateľka sa na mňa vyrútila. Vraj kde doteraz som. Okrikol som ju, „daj mi pokoj.” Viac som jej nevenoval ani pohľad.

Keď som po absolvovaní pobytu v diagnostickej bunke skončil v bunke ujca vychovávateľa Lisníka, niekde v tomto období sa otec v nemocnici pomaly preberal. Bol doposiaľ ponorený do svojho sveta. Nikoho do neho nepustil, dokonca ani mňa. Posadil sa na posteľ a vysporiadal a uzavrel vzťahy s našimi prenájomcami, ktorí nam doposiaľ prenajímali malý domček v Kubrej. Zostalo nám tak dostatok prostriedkov na naše osobné potreby. Zato sme sa ale obaja stali absolútnymi a pravoplatnými bezďákmi. Mojim aktuálnym sídelným miestom bolo detské mestečko Zlatovce a otcovým Nemocnica s poliklinikou Trenčín. Pristúpil som k ocinovi, položil som mu na stolík lacnú minerálnu vodu a objal som ho.

Nikto im nedal právo (018)

Keď ste vošli do našej výchovnej bunky ocitli ste sa v malej predsienke, v ktorej boli šatníky s botníkami a vešiaky. Napravo boli dvere do kuchyňky. Tu vychovávatelia pripravovali stravu pre všetky deti z bunky. Z predsienky ste potom vošli do obrovskej miestnosti, ktorá bola rozdelená na obývačkovú časť a jedálňovú časť. Vzadu napravo bola herňa s televízorom, spoločenskými hrami a nejaká ta herná konzola. Playstation a podobne. V prednej časti bol byt vychovávateľov. Pod schodami bola práčovňa. V strede tejto spodnej obytnej časti boli schody vedúce na prvé poschodie. Tu na poschodí boli sociálne zariadenia a izby chovancov. Takýchto buniek bolo v detskom mestečku sedemnásť. Podobali sa jedna na druhú. Boli porozhadzované po parku v čudných útvaroch po štyroch. Jedna bola zvlášť. Bola to diagnostická bunka, tá bola trochu iná. Tie štvorky buniek tvorili taký čudný obrazec. Podobal sa na hákový kríž. Nič som tým nechcel naznačiť. Bol rozdiel, ktorý vychovávateľ práve slúžil. Ak slúžil ujco Lisník, bol poriadok a čisto. Deti posedávali po priestore.

Všade bol pokoj a bezpečne. Niektorí sedeli pred televízorom. Rušnejšia skupinka sa mrvila pred hernou konzolou. Niektoré deti sedeli v jedálnej časti. Učili sa do školy, dievčatá si čítali. Každý po očku sledoval kde sa vychovávateľ Lisník práve nachádza. Vládol poriadok a rešpekt. Ak slúžila vychovávateľka Berdáková, všade bol chaos, krik a nepokoj. Decká sa hádali a boli na seba agresívne. Väčšina sa naháňala po bunke a ziapali na seba. Niektorí chalani sa medzi sebou dokonca mlátili. Všade bol neporiadok a napätie. V bunke bolo hodne nebezpečno.

Každý vychovávateľ bol proste iný. Mali sme ešte jedného vychovávateľa muža. Bol to vychovávateľ Golián. Bol to nevýrazný typ. Mal svoje dobré i zlé stránky. Dovolil deťom aby mu tykali. Aj keď na to moc nevypadal bol športovec a tréner detí na zimnom štadióne. Bol dosť férový ale niekedy to preháňal. Zabúdal že nie je náš kamarát, ale vychovávateľ. Raz sa o ňom pred inou vychoškou nevhodne vyjadril Miro. No akoby som to povedal. Miro ho prirovnal k mužskému pohlavnému nástroju. Vychovávateľka Forgáčová to napísala do knihy, kde vychovávatelia zapisovali priebeh každej služby. Keď prišiel vychovávateľ Golián ráno o šiestej do služby a prečítal si zápis v knihe rozbehol sa do Mirovej izby a spiaceho ho chytil pod krk oboma rukami. Stlačil mu krk a kričal, že ak sa to ešte raz stane, tak ho zaškrtí. Miro bol zrovna na maródke a spal v mojej izbe, aby som nebol sám. Miro nechápal vychovávateľa a ešte prebúdzajúci sa ani netušil čo sa deje.

Decká v domove sa často stretávali s nespravodlivosťou a nedobrým zaobchádaním zo strany tých ktorí ich mali v prvom rade ochraňovať. Pozorne som sledoval, čo sa okolo mňa v ústave dialo. Dával som dobrý pozor na to, ako sa jednotliví vychovávatelia k deckám správajú. Podľa toho som sa správal zase ja k ním. Ak som zistil že vychovávateľ alebo vychovávateľka zneužívajú nad niektorými deťmi svoju moc, stratil som k ním všetku trpezlivosť a rešpekt.

Ak niekto v spánku surovo napadne chalana je pre mňa obyčajný blbec. K takému už nemôžem mať žiadnu úctu. A pritom by stačilo jediné. Keby prišiel Golián za Mirom a povedal mu, prepáč. Môj otec ma nikdy nepotrestal v nepráve. Prejavoval ku mne vždy plný rešpekt a vo všetkom ma vždy podporoval. Nikdy mi neubližoval a nepovyšoval sa na mňa. Myslím si, že aj vychovávatelia v detskom Mestečku v Zlatovciach by sa ku nám mali slušne správať. Nikto im nedal právo sa na nás povyšovať a ubližovať nám.

Vzťahy a priateľstvá v detskom domove (019)

Vychovávateľ Golián neposkytoval to, čo dokázal poskytnúť ujco Lisník. Stále ste mali na jazyku nádavky a plné srdce hnevu. A bezmocnosti, samozrejme. Niekedy bol Golián ako dáka žena. Stále mi nadával za neskoré príchody za rajóny a ja neviem čo všetko. A furt sa chcel hádať. Bol nerozumný. Pri ňom som nebol nikdy v pohode. Cítil som, že je to slaboch ale chcel si svoju nevyrovnanosť kompenzovať na nás. Nedokázal nikoho inšpirovať. Ten incident, keď chytil Mira pod krkom sa nikdy nedostal na riaditeľstvo. Keď sa Miro, potom čo ho Golián chytil pod krk prebral zo spánku, počastoval Goliána ďalšími nádavkami. A mal prečo. Vychovávateľ Golián mu povedal, že si ho chytí mimo Mestečka, niekde v tme medzi barákmi a že si to s ním vybaví. Miro sa začal smiať. „Mimo Mestečka a v tme? To sa mi nikdy nestane. Nikam ma von nepúšťaš.” Miro bol z tejto veci tak rozhodený, že lanáril nejakých chalanov z vonku, aby dali Goliánovi nakladačku. Chválabohu nakoniec z toho zišlo.

Všetko sa v Mestečku prežívalo akosi silnejšie. Emócie, lásky, priateľstva, proste všetko. Deti si boli naozajstnými súrodencami. Chránili sa navzájom medzi sebou. Je to pre mňa až neuveriteľné, ale medzi deckami nebolo nikdy toľko zvád a násilia, ako je ho vonku medzi deťmi. Nebezpečenstvo im hrozilo skôr od vychovavateľov a personálu riaditeľstva. Decká sa mali v Mestečku medzi sebou radi. Ako medzi mafiánmi. Ak sa medzi sebou aj mlátili šlo skôr o akési naťahovanie medzi sebou. Aj to naťahovanie bolo teda intenzívnejšie ako všetky pocity, ktoré decká prejavovali. Keď deti smútili, bolo to silnejšie. Keď sa smiali tak to bolo tiež intenzívnejšie. Objímanie medzi mestečkármi. Mestečkári sa medzi sebou často objímali. Bez rozpakov často vzájomne narúšali svoju personalnú zonu. Ak som sa s niekym pár krát porozprával nemal som potrebu ho hneď pri ďalšom stretnutí objať. Oni však áno. Nemali pozornosť a lásku svojej rodiny a blízkych a tak si ju medzi sebou nahrádzali. A cítil som, že je to medzi nimi úprimné. Takáto spolupatričnosť nebola len medzi deťmi z jednej bunky. Bola rozšírená aj medzi deti z iných buniek. Naozaj decká medzi sebou pociťovali zvláštnu previazanosť. V Mestečku nás bolo celkovo stopäťdesiat. „To je mestečkár, nechaj ho,” bol v meste zákon. Trošku mi to pripomína väzby medzi mafiánmi. Mafiánov spája lumpačenie a vraždy. Mestečkárov spájal ich basic príbeh, ktorý si každý sám musel prežiť a ktorý ich nakoniec predurčil do detského domova. Bol ako zaklínadlo, ako zákon ako život. Mafiánsky a mestečkársky.

Aspoň nebudem decáku nič dlhovať (020)

Zdá sa, že som našiel svoju vnútornú cestu. Najskôr kamaráti spolužiaci a dievčatá, škola. Potom dhlo, dlho nič a nakoniec Mestečko aj so svojim pošahaným feministickým systémom. Len sa prísť vyspať, nič viac. Do ničoho sa nemiešať a viac menej kašľať na čudné vychovné postupy vychovávateľov a vychovávateliek. Proste sa obrniť a nič a nikoho si nepripustiť blízko k telu. To bola moja filozofia ktorú som objavil v sebe a ktorá čuduj sa svete dokonca dobre fungovala. Mať na háku, tak sa volala. Silvia chodila do našej triedy na zdravotnú školu v Trenčíne od prváku. Bola pekná a múdra. Páčila sa mi. Patrila k tým najkrajším babám v triede. Raz prišla ku mne, bolo to v druhom ročníku a spýtala sa, či chcem vedieť, čo sa jej v noci snívalo. Prekvapene som sa na ňu pozrel a povedal som, „radšej nie.” Napriek tomu pokračovala. „Miško, snívalo sa mi, že sme ťa vytiahli z Mestečka a adoptovali si ťa.” To čo bolo? Pomyslel som si. Celý zvyšok vyučovania som na ňu myslel a stále ju pozoroval. Keď ma na druhý deň uvidela zahlásila, „ahoj bratček.”

Dokonale ma tým namotala. Stále som si v hlave rozoberal ako ju pozvem na kofolu. Zároveň som sa zamýšľal i nad skutočnosťou že kotvu je najlepšie hodiť rovno pod seba a nie ju hádzať ďaleko od seba. Aby sa mi nakoniec môj vlastný svet neprevrátil. S láskou je to všeliaké. Vzhľadom k môjmu pobytu v Mestečku som bol ja nejaká Trojka a Silvia hotová Desiatka. Čo jej ako Mestečkár môžem ponúknuť? Kotvu treba hádzať vždy rovno pod seba, aby si sa neprevrhol.

Chalani z triedy ma pozvali ku Kozlovi. Na kofolu. Nič sa medzi nami, od vtedy čo som v ústave, nezmenilo. Boli príjemní a chapaví. Neoddeľovali sa odo mňa. Tak za toto som bol naozaj rád.

Tým, že otec uzavrel nájom nášho domčeku, mal som nejaké peniažky a rovnako som dostával aj vreckové z ústavu. Vreckové z Mestečka činilo sedemsto korún. Menšie deti dostávali menej. Viem nebolo to málo. Ale väčšina deciek ho nedostávalo v plnej výške alebo ho nedostávali vôbec. Vychoši im ho krátili alebo odnímali za rozbité okná, zničený majetok a podobne. Na to však idioti nemali právo. Bolo to však posväcované na riaditeľstve ústavu.

Raz mi chcela Pavlíková krátiť vreckové. Pokojne som jej povedal že to nemôže. Ak to spraví pôjdem sa žalovať na sociálku v meste. Dala mi ho v plnej výške. U nás v bunke boli chalani, ktorí nedostávali ani korunu, pretože im jednoducho vreckové nedali. Splácali kadejaké somariny, rozbité okná nábytok a podobne. Vravím bolo to ďaľší rafinovaný spôsob týrania zverených detí. Boli to parchanti.

Navštívil som po škole otca v nemocnici. Sedel na lavičke v pyžame a župane. Vonku bola celkom zima. Mohol byť nejaký október. Sadol som si vedľa otca a len tak sme tam spolu sedeli. Mal vedľa seba nejaké špinavé veci v taške. Vzal som mu ich do Mestečka. Prával som mu veci v našej bunke. Nikdo sa nič nedozvedel. Mysleli si, že je to všetko moja bielizeň. Ja som na oplátku pomáhal niektorým deckám s ich školskými úlohami. Aby som nezostal Mestečku nič dĺžny.

Aby sa mali decká z ústavov lepšie (021)

Nejde mi o to, aby som vzbudzoval planý súcit, keď píšem o sebe a deckách uväznených osudom v detskom domove v Zlatovciach. Ide mi o to, aby ľudia poznali tieto deti so silným osudom, ktoré nemajú nič len samého seba. Tieto deti sú bez úcty, lebo im ju nikto nikdy nedal a sú bez rodiny a priateľov z vonka. Vlastne nikam nepatria. Tie hromady deciek sa dusia medzi sebou ako sa dusí mäso v zavretom kastróle a neprijímajú nič cenného z toho sveta za ostatnatým plotom. Nemajú žiadne peniaze, pozornosť ani základné veci a nemajú ani priateľstvo a už vôbec nemajú lásku. Ani vlastnú posteľ. A ešte na nich ti, čo sa majú o nich starať kašlú a ukrutne im zhoršujú život, ktorý je už aj tak hnusný. Zopakujem to ešte raz. To čo robí deťom v Mestečku Zlatovce z ich života peklo sú mnohí ujovia vychovávatelia a tety vychovávateľky, ktorí su tu zamestnaní. O toto mi ide, aby som na to ukázal. Kto chce nech číta a kto nechce nech nechá tak.

Moja spolužiačka Silvia sa stala pre mňa nočnou morou. Usalašila sa mi hlboko v hlave. Kam som sa pohol, stále som na ňu musel myslieť. Pozoroval som ju v neustále v trede. Aj cez prestávku. Proste všade, kam sa pohla som ju zrakom sledoval.

Bral som si knihy z lavice a ukladal som si ich do batohu. “Nešla by si na kofolu?” zamrmlal som a čumel som do svojho batohu. Ani som sa nedokázal poriadne pozrieť na ňu. “Prečo nie,” reagovala na moju otázku s úsmevom. V ten deň som sa ani nezastavil za otcom v nemocnici. Bol to jeden z mála dní v ktoré sme sa počas môjho pobytu v detskom domove nevideli. Mrzelo ma to, vedel som, že na mňa bude čakať. Dnes sme mali výnimočne vyučovanie na zdravotnej len krátko, ani neviem prečo. Po druhej hodine nás poslali domov. Šuškalo sa, že na škole je inšpekcia. Odvádzal som si Silvinku ku Kozlovi ako keby som ju viedol do pätnásť hviezdičkového hotela v Dubaji.

Chalani na mňa mrkali a ukazovali vztýčené palce. Mal som pri sebe nejaké peniaze, ináč by som ju predsa nepozýval. Presedeli sme v reštike spoločne asi tri hodiny. Prebrali sme všetko. Hovoril som jej o svojom ocinovi. O Mestečku. O celom svojom doterajšom živote. Pozorne mi načúvala a stále sa usmievala. Tuším som ju počas tej doby ani nepustil k slovu. Rozprával som a rozprával. Bol som podvýživený na počty svojich poslucháčov. A ani som si neuvedomil, že pomaly a isto som prelaďoval náš začínajúci vzťah na úplne inú koľaj než som pôvodne zamýšľal. Či som chcel alebo nie, položil som základy skôr pre silné kamarátstvo a nie milostný vzťah. Asi taký vzťah aký často udržiavajú dievčatá s gay chlapcami. Plné priateľstva a pochopenia, možno súcitu. Bez dotykov a bez bozkov. Bol som silno zahľadený do seba, do svojich problémov. Odtiaĺto je len malá šanca dostať sa vo vzťahu s dievčaťom niekam ďalej. Keď sme odchádzali od Kozla povedala mi vo dverách, „no poď bratček môj”.

(022)

Otec sa v nemocnici pomaly zotavoval. Mohli sme viesť stále dlhšie a dlhšie rozhovory. Niekedy sa na chvíľu zamyslel a potom som z neho už žiadne slovo nedostal. Vzal som ho za ruku a vyšli sme spoločne po schodoch na oddelenie. Odovzdal som ho sestričke a pobral som sa do Mestečka. Niekedy mali lekári pocit že sa ocino cíti veľmi dobre, inokedy sa to náhle zmenilo. Ale celkovo som mal pocit že sa to zlepšuje. Spomínal si na mnohé veci a živo so mnou diskutoval. Začal som byť šťastný no zároveň som vedel, že sa to môže rýchlo zmeniť a ja zase utriem hubu. Neklesal som už toľko na duši. Vedel som, že keď sa otec vystrábi, nenechá ma v kaši a zastane sa ma vo všetkom. Potreboval som ho. Otec s matkou sa rozviedli, keď som mal tri roky. Matka pravidelne platila alimenty štyristo korún. Platila poctivo. Posielala peniaze zloženkou. často som tu časť zloženky žmolil dlhé hodiny v rukách. Predstavoval som si už ako väčší, že by nám moja skvelá matinka prestala platiť alimenty a my s otcom by sme ju nechali uvrhnúť do temnice a potom by som ju šiel do kriminálu navštíviť.

Nikdy sa so mnou nekontaktovala. Presťahovali sme sa s ocinom do iného mesta. Bola zrejme rada, že jej už nestojím v ceste. Matka vždy decku chýba, nech je aká chce. Bol som na ňu nahnevaný, že sa na mňa vykašľala. Nikdy jej to neopustím. Úrady pred tým, než ma na ocinovu žiadosť umiestnili v detskom domove kontaktovali moju matku, či by sa nemohla o mňa postarať kým bude otec v nemocnici. Matka sa vyjadrila, že ona ma svoj život a nech ma vraj pokojne umiestnia v detskom domove.

Viedli sme s ocinom pomerne jednoduchý, dá sa povedať komorný život. Bolo nám fajn. Furt sme spolu stáli v zásterách pri kuchynskej linke a niečo sme si klohnili. Otec veľmi dobre varil a mal som rád jeho jedlo. Mal som tak motiváciu stať sa dobrým kuchárov. Prekonať ho. Vedieť chutne navariť. Otec nikdy neurobí takú dobrú ryžu, ako ja. Mal aj v minulosti zdravotné problémy ale vždy sme to nejako spoločne vyriešili. Toto jeho posledné ochorenie sa však nedalo. Bolo to silné a pre neho zničujúce. Jeho lekár vravel, že to môže mať fatálne následky. A veru malo. Hlavne na náš spoločný rodinný život. Matka ma odmietla prevziať do svojej starostlivosti. Je už dávno vydatá za niekoho iného. A tak som nakoniec skončil, tam kde som skončil.

Deti z mestečka si radi zverujú svoj základný príbeh z minulosti. Je to indiviuálny podpis každého ústavana. Majú ho podobný. Kto by ho odmietol povedať iným deťom, neznamenal by nič. Nikdy ho koletív medzi seba neprijme. Takto to funguje. Niekedy sa deti pretekali v tom, kto zažil smutnejší príbeh, než sa dostal sem. Každý o každom všetko vedel. Boli sme si vzájomne jeden pre druhého hodne čitateľní. Kto sa odsúval a zatajoval svoju minulosť, nikdy s kolektívom nesplynul.

(023)

Všetky deti, ktoré boli v detskom domove v Zlatovciach dlhšie ako tri roky s nostalgiou spomínali na poriadky pred týmto obdobím. Mestečko bolo iné. V každej bunke bola vychovavateľská dvojica, manželia, ktorí mali pridelené svoje deti. I dnes je to podobné a predsa je to iné. Deti sa podriaďovali len tejto dvojici vychovávateľov, ktorá ich mala na starosti. To ti dvaja boli ich naozajstnou istotou a bezpečím. Decká s týmito rodičmi, skôr či neskôr, spojili svoje životy a oddali sa im. Prirodzene vznikali medzi nimi veľmi silné vzťahy. Boli to plnohodnotné rodičovské vzťahy. Deti mali rovno za chrbátom jasné silné rodinné príklady. Nemali v duši zmätok a chaos. Spoločne si všetci varili, upratovali, robili si úlohy do školy. Dnes do kuchynky málokoho pustia. Čo sa stalo v bunke, tam sa to aj vyriešilo. Nevynášalo sa to pred cudzích von na riaditeľstvo. Vychovávateľský dvojica a pridelené deti boli naozajstná rodina.

Manželia vychovávatelia mali vo všetkom absolútnu voľnosť. Vtedy keď bol v Mestečku režim rodinného typu sa decká jeden o druhého báli. Bolo to ako v normálnej rodine. Dnes im nasáčkovali do ich životov minimálne štyroch vychovávateľov a kopec pomocných vychovávateľov. Riaditeľku a všetky úradničky z riaditeľstva a kopu iných. Zo svojich bežných detských previnení sa musia spovedať pred ľuďmi o ktorých vôbec nič nevedia. Nemajú s nimi žiadny vzťah. Tie dospelé ženy si ani neuvedomujú, aké to musí byť pre tie deti potupné a nedôstojné. Decká ani nevedia keď sa im niečo stane, kam skôr a ku komu utiecť, aby ich potešil a upokojil. A tak radšej ani nikam nejdú. A pomaly hrubnú a st´tavajú sa cynikmi. Pohrdajú so všetkým, pretože pohŕdajú sebou.

Dnes v novom režime sa deťom stratila osobnosť a museli sa vzdať aj tepla svojho niekdajšieho domova. Istoty a spoľahnutie sa na niekoho sú totálne v kýbli. Mnohým deckám sa zrútil svet. Aj dnes je kopec detí v Mestečku, ktoré si na tu istotu rodiny pamätajú. Vyrastali v takomto režime od samého malíčka. Dnes sa však musia vysporadúvať hneď s niekoľkými autoritami, ktoré sú nad nimi. Ak je decko neisté a nespokojné a ešte navyše hladné, nečudujte sa, že je zlé. Takto fungujeme všetci. Decká na túto dobu spomínajú s ľútosťou.

Niekoľko buniek v detskom domové sú celkom opustené. Nikto v nich nebýva. Sú bez života. Neexistuje nič smutnejšie, ako je prázdny neobývaný dom. Po Mestečku sa šuškalo, že domov majú zrušiť. Decká mali porozhadzovať po iných domovoch v okolí Trenčína. Tri alebo štyri bunky boli načisto prázdne.

Decká sa raz po obede vlámali do jednej z nich. Nič plánované. Bola to otázka momentálneho vnuknutia. Decká sa nudili a tak vyvádzali. Nemali čo robiť. Prvé po čom prvom sa decká v prázdnej bunke vrhli bolo jedlo, ktoré bolo v ladničke. Pre mňa to bol veľmi silný a poučný príbeh. Hladní – nehladní, putovali by všetci bez rozdielu do polepšovne.

Ak by ste sa Mestečkára opýtali čo by si prial od zlatej rybky ani jedna vec z tých troch priani by nebolo jedlo. Oni akoby túto svoju potrebu ani necítili. Proste si ju neuvedomovali. naučili sa nejesť a s týmto nedostatkom sa vysporiadali Zvykli si. Aj keď som sa s nimi o tom bavil, že som v Mestečku neustále hladný, nenachádzal som pochopenie. Jedli aby nemali hlad, nie aby sa najedli. Takto nejako to bolo aj s túžbou po vlastnej rodine. Vyrovnali sa dávno s tým, že boli parchanti. Nechcení. Netrápili sa s tým. Boli v pohode. Kusali si však nechty, mali nečakané návali zlosti. Niektorí sa pocikávali i viac, boli čudní a všetci do jedného kričali zo spánku.

Bol to akýsi pedagogický rozhovor. Ujco vychovávateľ Lisník si ma zavolal aby som mu rozprával o svojej rodine. Som v tomto asi trochu blázon. Rozhovoril som sa. Rád rozprávam ľuďom o sebe o svojom súkromí. Cítim sa pri tom fajn. Nerobí mi to žiadny problém. Preberali sme môj život pred detským domovom. Rozprával som mu všetko. Keď sme skončili, povedal mi vychovávateľ, žeby raz veľmi rád poznal môjho otca. Bola to pre mňa poklona. Lisník bol proste fajn.
Decká sa okolo nás hrali, alebo si robili úlohy. Mali sme v bunke malého chlapca ktorý chodil do akejsi špeciálnej školy. Ťažko sa vyjadroval a bol celý ľaknutý. V našej bunke bol aj jeho rodný brat, Emil. Nijako nevytŕčal z radu. Bol normálny. Vždy svojho bratčeka chránil pred prípadným zlom iných detí. Nikdy som nemal súrodencov. Bolo cenné ich pozorovať ako sa k sebe majú. V Mestečku bolo hodne lásky ale aj nevšímavosti.

Dievčatá o mňa bojovali (024)

Aďa bola hotová manekýnka. Pozvala ma ku Kozlovi. U nás na škole boli pekné babenky. Zdravotná škola v Trenčíne je tým známa. Nemal som zrovna žiadne peniaze. Aďa mi povedala, že ona nejaké peniaze má. Bolo mi to dosť trápne ale súhlasil som. Moja osobná finančná situácia sa predsa len zlepšila. Otcov sociálny príjem sme už nemuseli dávať na ubytovanie, židne sme totiž nemali, a tak sme obaja mali na nwjaké výdavky. Ešte k tomu som dostával v detskom mestečku vreckové. Nesťažoval som si. Pred tým som musel predať kopec svojich osobných vecí. Veľmi drahý bicykel, ktorý som predal v bazáre len za zlomok jeho pôvodnej ceny. Obrovskú vežu so super subákom. Ale aj oblečenie. Empétrojka, cédečka s hrami aj svoju milú hernú konzolu. Pomaly som sa zbavoval všetkého, čo som mal. A nebol nikto, kto by mi ten výpredaj zarazil. Jediné čoho som sa nechcel vzdať bol môj počítač. Ten som nepredal.

Vychovávateľom to bolo samozrejme jedno a otec bol v nemocnici. Proste som predal všetko. Škoda, že ma nikto nezastavil. Kurz v Mestečku bol hodne nizky. Značkovú mikinu ste predali za dvadsať korún, alebo za pár cigariet. Nohavice len o pár korún viac. Tričká, ktoré pôvodne stáli cez tisícku, alebo okolo tisícky som predal za desať, možno dvadsať korún. Ale práve v tejto chvíli som nemal ani vyndru. Uvítal som, že môžem ísť s Aďkou na kofolu. Aďka mala svojho priateľa. Bol to fajn chalan, Peter. Vážil som si ho aj keď som mu to nikdy nepovedal. Prejavoval trochu názory cez čiaru. Myslím extremistické, ale vedel som, že to až tak nemyslí. Cítil som, že má naozaj dobré srdce. Mal som pocit, že Aďa s ním bola šťastná. Bol som rád, že ma Aďa vytiahne von. Nehrozilo, že sa dnes do Mestečka vrátim dnes načas. Tak ako včera. Keď som včera, výnimočne, prišiel do decáku načas a ujco vychovávateľ Lisník mi s nadšením zatlieskal. Tlieskali aj decká, čo okolo neho stáli, keď som sa nečakane ukázal vo dverách. To sa už nikdy nesmie stať.

Povedal som Aďke nech povie Silvii, že by som bol rád, keby išla aj ona s nami. Aďa došla za Silviou a povedala jej, že ideme ku Kozlovi, či nejde s nami. Musela predpokladať, že to Silviu naštve. Dievčatá mezidebou neustále zvádzajú boj. Silvia dobehla za mnou a spustila krik. „To čo má byť!”

So Silviou sme chodili spolu na kofču vždy v pondelok po telesnej, keď sme sa vracali zo Sokolovne. V Sokolovni sme mávali telesnú výchovu, lebo naša škola nemala vlastnú telocvičňu.

Nemal som bohvieaké skúsenosti s dievčatami. I keď hubu som mal vždy poriadne podrezanú. Ale toto je asi iné. „Mišo vždy chodíme na kofolu spolu a zrazu voláš Aďu a nie mňa.” Vyčítala mi Silvia. Počkal som až dopovie. Dievčatám sa nemá skákať do rečí. „Silvia, Aďa ma pozvala. Ja nemám peniaze preto som ťa nemohol pozvať.” Silvinka sa zarazila a povedala, „Aha.” A odišla. Bola zlatá.

žTrieda si o mne myslí že som zlodej (025)

Silvia nakoniec s nami na tu kofolu nešla. Bolo mi to ľúto, ale nemohol som to dať najavo, aby som Aďu neurazil. Sedeli sme tam až do večera. Tentokrát ma, pre zmenu Aďka nepustila ku slovu. Rozprávala, že to nemá doma ľahké. Hovorila, že už od štrnástich rokoch si musí na šminky a oblečenie privyrábať. Rodičia jej povedali, že jej tieto veci financovať nebudú. Prebrali sme vtedy u Kozla všetkých spolužiakov a spolužiačky. Bolo to moc fajn.

Na druhý deň oznámila Aďa triednej profesorke Borčányovej, že jej včera zo školskej tašky zmizol celý triedny fond, ktorý mala u seba. Aďa bola pokladníčka triedy. Triedna krútila hlavou. Povedala nám, že je veľmi sklamaná. Obrátila sa na nás a vyzvala všetkých, aby sa zlodej dobrovoľne prihlásil. Triedna bola hlúpa. Lup činil celkom Robilo to šestopäťdesiat korún. Triedna hovorila o nezodpovednosti a hrozila vylúčením zo školy. Samozrejme nik sa neprihlásil.

Potom profesorka rozdala každému v triede malé papieriky. Mali sme na papierik uviesť meno vinníka. Koho podozrievame. Mali sme napísať kto mohol tie prachy ukradnúť. To, že som tie peniaze ukradol ja, si myslelo hneď päť ľudí. Sedem študentov sa vyjadrilo, že si to ukradla Aďa sama. Bolo nás v triede devätnásť. Ja som napísal, že to spravil Fantomas. A chalani z triedy a ešte nejakí ďalší, neoznačili na papieriku nikoho. Takže tých sedem ľudí, ktorí označili Aďku ju možno skôr označili za zodpovednú za tú lúpež. Nakoniec, čo si budeme hovoriť, mala triedny fond na starosti. Takže podľa tohoto uvažovania, najdôležitejší potencionálny zlodej som pripadal do úvahy ja.

Triedna na základe tohto stupidného vyšetrovania povedala Aďe, že fond musí nahradiť. Aďa v nasledujúce dni ku mne ochladla. Prestala so mnou komunikovať a vyhýbala sa mi. Rovno som prišiel cez prestávku za ňou a potichu som jej povedal, „Aďka ja som tie peniaze nevzal. Ty si myslíš, že som ich vzal? Nejako si posledné dni prestala so mnou hovoriť.” Aďka sa pozrela na mňa a s bolesťou v tvári mi povedala. „Ale nie Michal nie. Nemyslím si to. Mám príšerné krámy.”

žAko bolo o deti v decáku postarané (026)

Ak si dobre pamätám, tak na oblečenie mal každý chovanec detského mestečka v mojom veku plánovaných tri tisíc korún za jeden rok. To mohol použiť na nákup spodného prádla, košieľ, tričiek, topánok a celkovo za oblečenie na jeden kalendárny rok. Vrátane zimnej bundy. Tá vydrží niekoľko rokov. Vreckové sme dostávali, aspoň chovanci v mojom veku, vo výške sedemsto korún. Na narodeniny a vianočné sviatky sme mali plánovaných po tristo korún na darčeky. Denný rozpočet na stravu bol osemdesiatdva korún na deň. Toto bolo u menších deti o ničo menej.

Toľko v základoch stojí ústavan tento štát. Iste, nezapočítal som peniaze na mzdy vychovávateľov a za ubytovanie, elektriku a energie. Tiež, zariadenie bunky. Uviedol som v kocke len tie najdôležitejšie čísla.

K dispozícii bola aj detská lekárka, ktorá mala ordináciu v diagnostickej bunke. Samozrejme ak dieťa potrebovalo odborného lekára bolo k takémuto špecialistovi odoslané. Základná śkola bola v areáli detského domova. Tu navštevovali aj deti z mesta, aby sa naplnila jej kapacita. Tu sa stretávali domováci z normálnymi deťmi zo Zlatoviec a z Trenčína.

Nakupovať potraviny sme chodili do miestneho dedinského obchodu v Zlatovciach. Ten obchod bol na tŕžby požehnaný. Každý deň sa tam nakupovalo jedlo pre stopäťdesiat deciek z celého Mestečka. Malý zastrčený obchod. Denne sa v malej kuchynke vo výchovnej bunke chystali raňajky, desiate a večere. Na obedy sme chodili do veľkej školskej jedálne, ktorá bola v areáli Mestečka. Každé ráno mal niekto z dvanástich deti z bunky povinnosť ísť nakúpiť do miestneho obchodu potraviny. Dostal na papieriku napísané, čo treba kúpiť a obdržal aj peniaze z kasičky, ktorá bola v opatere vychovávateľa.

Jedlo chystal pre deti vychovávateľ, ktorý mal službu. Jedlo bolo pestré ale z môjho pohľadu ho bolo žalostne málo. Ocino mi mohol poskytovať pravidelne nejaké peniažky, takže som mal na kofolu i pivko, keď sme šli so spolužiakmi ku Kozlovi. Keď som peniaze nemal, vyhováral som sa prečo nemôžem ísť s nimi. Aj tak vždy stiahli decká zo školy so sebou. Nie žeby boli spolužiaci nejakí pracháči, ale na jedno malé pivko pre mňa vždy peniažky mali. Ja som pivo nemusel. Nechutilo mi. Vtedy mi chutila najviac čapovaná vínea. Ani piť alkohol som nejako zvlášť nemusel, ale abstinent som nebol. Pitie fungovalo ako dáka brzda. Reset, aby som sa z toho všetkého nezbláznil. Proste opiť sa a zabudnúť na všetko. Niekedy som to potreboval.

Otec ma v tomto období dosť štval. Strašne na sebe šetril. Robil to preto, aby mi zostalo viac z jeho invalidného dôchodku. Okrem zubnej pasty si nič iné v nemocničnom bufete nekupoval. Preto, aby ušetril peniaze z dôchodku pre mňa. Žiadne sladkosti ani zákusky, ktoré miloval. Žiadne minerálne vody, nič z toho, čo si pacienti bežne v nemocniciach kupujú. Pil vodu z nemocničneho vodovodu.

A tak som mu kupoval veci v nemocničnom bufete ja, vždy, keď som šiel za ním na oddelenie. Stále mi nadával a frfľal za to. Okrem pár dní, kedy som za ním neprišiel, som ho navštevoval skoro denne. Toto som mohol, len ako svoj zásadný prejav neposlušnosti k nariadeniam mojich vychovávateľov. Nechápali, že otca musím vidieť. Že sme rodina.

Cez víkendy som sa za ním nedostal. To som mával často zaracha a nemohol som nikam. Keď som mal zákaz vychádzok, ktoré mi nariadili priamo z riaditeľstva od mužatky a bacharky Martinkovej alebo od hlavnej vedúcej výchovy Janišovej, nedokázal to zmeniť ani ujo Lisník. Musel som trčať v Mestečku celý víkend. Bola to strašná nuda.

V rámci školskej praxe sme raz boli ako študenti zdravotnej školy v nemocnici. Zavolal som ocina z oddelenia von. Predstavil som ho našim chalanom z triedy. Otec sa s nimi srdečne zvítal a môjmu spolužiakovi Stanovi zvlášť úprimne poďakoval za svačinky, ktoré mi z domu nosil. Potom sa otočil a odišiel.

Už mi povolili návštevy otca (027)

Janišová, vedúca mestečkárskej výchovy ma zavolala na riaditeľstvo detského mestečka v Zlatovciach. Vždy keď si niekoho z deciek zavolali na riaditeľstvo, neveštilo to nič dobré. Mal som obavy. Janišová spustila monológ o mojich neskorých príchodoch zo školy. Že mi to nebude viac tolerovať a nech sa konečne spamätám, lebo “vraj” pôjdem do polepšovne.

Už ma nebavilo opakovať stále to isté dokola. „Otca budem chodiť navštevovať, aj keby ste ma uviazali k posteli. Nemáte právo zakazovať mi to.” Povedal som. Janišová mi oznámila, že nie je nič jednoduchšie ako vypísať návrh na moje umiestnenie v nápravnom ústave. Často sa mi vyhrážala, gestapáčka sprostá. Nedal som sa. „Nie je nič jednoduchšie ako zájsť na sociálny úrad v Trenčíne a spýtať sa ich, či by s týmto tu, čo vravíte súhlasili. Určite nebudú mať nič proti tomu že navštevujem svojho otca v nemocnici,” presviedčal som vedúcu výchovy. Nedala sa. Neustále mlela o tom, že po škole musím ísť vždy rovno do bunky a tam sa hlásiť u službukonajúceho vychovávateľa.

„Keď ma umiestňovali zo sociálky v meste do detského domova, doktorka Havranová, vedúca sociálneho oddelenia v Trenčíne tvrdila, že svojho otca môžem kedykoľvek navštevovať. Hovorila niečo o potrebných kontaktoch dieťaťa s rodinou a podobné veci. „Nechápem prečo mi to teraz zakazujete.” Rozhodol som sa, že sa na sociálnom úrade v Trenčíne na budúci týždeň zastavím a budem sa pýtať, či môžem vídavať svojho otca.

Janišovej zazvonil na stole telefón. Dvihla ho. Ozval sa nejaký mužský hlas ktorý bol dosť najedovaný. Pochopil som, že je to jej manžel. Zháňal sa po ich spoločnom synovi. Jej syn mal iba šestnásť. Vedúca výchovy kričala do telefónu, že ho nevidela štyri dni. Muž na druhom konci zložil telefón.

Janišová vykrútila nejaké iné číslo. Ozval sa kamarát jej syna. Bolo jasne počuť, čo mladý hlas na druhom konci hovorí. Najskôr sa vyhováral, že o jej synovi nič nevie. Janišová na neho zvyšila hlas. Chvílku sa kamarát jej syna odmlčal a povedal, že jej syn je v Rakúsku a že tam bude aj kamošmi do konca mesiaca. Vykašľal sa na školu, vlastným rodičom nič nepovedal a šiel s kamarátmi do Rakúska. Tak toto by som ja svojmu otcovi neurobil.

Takáto matka, ktorá nezvláda ani svojho vlastného syna, nás ide vychovávať a dávať rozumy ako máme žiť. Keď vedúca výchovy Janišová skončila so svojimi trápnymi telefonátmi, zopakovala mi, že keď sa budú moje neskoré príchody zo školy opakovať, podá návrh na moje presunutie do polepšovne. A prepustila ma, že vraj už môžem ísť do bunky. Ešte vo dverách som jej na rozlúčku povedal, „nebojte sa pani, do Rakúska vám neodídem.”

Bolo zopár ľudí, ktorí boli viac než fajn. Patrila k ním aj vedúca sociálneho úradu v Trenčíne doktorka Havranová. Otec s ňou často rozprával. Sociálny úrad v Trenčíne, ktorému šéfovala bol nadriadený orgán detskému domovu Detské mestečko Zlatovce. Nakoniec mi doktorka Havranová pomohla môj problém s návštevami otca v nemocnici vyriešiť. Telefónovala do detského Mestečka a nariadila im, že návštevy môjho otca v nemocnici mám povolené. Bolo to fajn, veľmi som sa tomu tešil. Šlo o môj osobný priestor a nemali právo… Doktorka Havranová bola dobrá žena. Kiež by bolo takých pracovníkov viac. Takýchto anjelov strážnych nado mnou bdelo len veľmi málo. Niektoré veci sa vďaka úradu v meste vyriešili. Zase som však mal na dennodennom mestečkárskom tanieri, že sa chodím žalovať na úrady. To mi bolo jedno, zvysoka som na nich kašľal.

Detské domovy musia byť (028)

Viem, že detské domovy musia byť. Kam by sa dávali deti o ktoré sa ich rodičia nechcú alebo nedokážu starať?

Je zaujímavé, že u nás v bunke sme nemali žiadného Róma alebo Rómku. Ja som si pred tým myslel, že detské domovy musia byť plné tmavých detí. V iných bunkách boli aj také deti, ale v našej bunke nie. Taký Radúz. Bol inteligentný a dobrý chlapec. Bol čierny ako uhoľ. Mal len babku niekde v Košiciach. Bol vždy milý a priateľský. Mal sedemnásť rokov. Stále si privyrábal na brigádach. Kupoval si pekné oblečenie. Decká ho mali radi a rešpektovali ho. Každý s ním chcel kamarádiť. Možno, až sa Radúz z detského domova dostane do normálneho života, tak to už nebude mať také ľahké. Ľudia si hodne všímajú pokožku.

Často sa hovorí že Rómovia ako etnikum vraj majú špecifický pach. Ja neviem kam ľudia chodia na takéto povery. Zo žiadneho Róma som tu údajne špecifickú vôňu necítil. Kto také tvrdí, asi nevidel v živote žiadneho Róma.

Radúz sa učil za kuchára. Raz sa sprchoval v kúpelke a začalo ho napínať na vracanie. Šli z neho len tekutiny a hlieny. A ešte krv. Mal žalúdočné vredy. Radúz s tým nikdy nešiel ku mestečkárskej doktorke. Veľa domovákov má žalúdočné vredy. To z tých nervou a poškodenej psychiky.

Z rodiny mal iba babku, ani ta ho nechodila navštevovať. Chalan bol sám ako prst. Skoro žiadne decko v Mestečku nebolo navštevované svojimi blízkymi. Ak aj nejaký rodič navštívil svoje decko v domove, tak možno raz za rok. Návštevy boli v domoive vzácne. Rodičia tomu výnimočnému šťastlivcovi doniesli nejaké jablká a zopár napolitániek. A potom rýchlo zmizli.

Decká si teda pozornosť svojich najbližších dovymýšľali. „Boli za mnou pred týždňom naši.” Keď som sa rozprával s inými deckami, povedali mi, že nikto za ním nikdy nebol. Keď som to pred dotyčným spochybnil, oponovali až do roztrhania tela. Do detailov popisovali svoju návštevu, dokonca aj to, čo mali jeho rodičia oblečené. A poriadne sa jedovali, že som im neuveril. Naozaj tomu snu z plných síl verili. Ak by ste takémuto výmyseľníkovi niečo cenného vzali, nevadilo by mu to tak, ako keď ste neverili jeho dôležitému príbehu vzácnej fiktívnej návštevy. Keby som s takými útokmi zavčasu neprestal, stratil by som kamaráta. To bolo uzemie nikoho. Nedotknuteľné a len a len jeho.

Monika bola veľmi zlatá. Bola z našej výchovnej bunky. Bola uzavretá a celá taká nejaká zasnená. Veľa čítala. Romantické romány. Angeliku mala celú prelúskanu. Všetky diely. Bola zakukaná do jedného spolužiaka v škole. Bol futbalistom a bol pekný. Stále mi o ňom rozprávala. Neodvážila sa svojmu vyvolenému povedať že sa jej páči. Aj tak sa ten chalan obzeral za inou.

Musel som Monike v Mestečku rozprávať o našich babách zo zdravotnej školy. A pokiaľ možno, tak do najmenších detailov. Najviac ju zaujímalo, ako sa naše baby z triedy obliekali. Zaujímali ju ich priateľstvá a lásky. Všetko. Hodiny by ma dokázala počúvať. Nikdy ich nevidela a predsa si naše dievčatá zamilovala.

Monička mala trinásť rokov. V tomto období majú už dievčatá kabelku a nejaké šminky a všeliaké maľovátka. Monika nemala nič z týchto dôležitých vecí. Povedal som o Monike nasim babám v škole. Poskytli mi toľko maľovátiek, že by stačili pre desať mladých dievčat. Monika sa veľmi tešila.

Mamina jej pred rokmi, ešte keď bola malinká, zomrela. Potom sa o ňu starala mamkina sestra, teda teta. Po niekoľkých rokoch zomrela aj ona. Monča skončila v Mestečku. Mal som ju veľmi rád. Koľko krát sme zapadli do izby a kecali celé hodiny. Decká si začali šuškať. Tri mesiace potom ako som skočil v Mestečku, dostal som silnú chripku. Monika sa o mňa starala. Nosila mi čaj, jedlo z jedálne a trávila so mnou veľa času. Čo bolo na nej naozaj fascinujúce boli jej plány do budúcna. Dušovala sa, že nikdy nebude fajčiť a nikdy z nej nebude ľahká žena. Bola mimoriadne slušná a povahovo čistá. To bolo v mestečku nhaozaj výnimočné.

Vychovávatelia v detskom Mestečku (029)

Vychovávatelia v detskom domove v Zlatovciach sú alfou a omegou všetkého. Dôležitého sveta detí o ktoré sa starajú. Možno im pripadá táto práca náročná, ja viem, že ich robota je ťažká. Tu by som aj niečo odpustil. Ale sami si zvolili toto povolanie. Bohužiaľ u väčšiny z nich neexistoval v ich prístupe, žiadny osobný záujem. Len rutina. Bez lásky sa žiť dá. Nech si vravia vedci, čo chcú, ale bez záujmu sa žiť nedá. Vychovávateľ Golian bol pre mňa nečitateľný problém. Pôsobil ako človek, čo má nejaký vnútorný problém. Nebol v pohode. Bol neprístupný a tvrdý. Bol nekomunikatívny. Nedokázal riadne a na rovinu s deckami jednať. Nikdy ste poriadne nevedeli na čom u neho ste. To je u vychovávateľa dosť važný problém. Vychovávateľ detí by mal byť priamy a jednoduchý, taký ako sú deti o ktoré sa stará a nie nejaký nečitateľný úchyl.

Decká o sebe navzájom vedia všetko. Vedia o každej veci, ktorá sa v bunke šustne. Verejne sa v bunke vedelo, že z vychovávateľského bytu počaho služby o druhej hodine ráno vychádza jedna chovanka. Stalo sa to viac krát. Raz sa Braňo pri raňajkách spýtal vychovávateľa Goliána, čo to má s tými jeho čudnými nočnými návštevami znamenať. Braňo navštevoval výšku v Nitre. Študoval za učiteľa. Tá chovanka o ktorej hovorím mala sedemnásť rokov. Golián nikomu nič nevysvetľoval. Povedalm, že sa do toho nemáme čo starať. Že on si pokojne na riaditeľstve túto vec obháji. Podľa mňa pôsobil celkom presvedčivo. Moňo bol teplý a celé noci s tou chovankou len debatoval. Vychovávatelia malí svojich “psíkov”. A na tých nedali nikdy dopustiť. Lisník mal takého chovanca, bol ním Braňo, onen vysokoškolák, študujúci učiteľstvo v Nitre.

Musím priznať, že si nemyslím, že Golián robil s tou chovankou niečo zakázané. Ale aj tak si myslím, že úchylný bol. Golián však pri excelentznom prístupe k tej sedemnásťročnej chovanke zabudol na jednu vec. A to ma jeduje najviac. Že ústanské deti si vzájomne pozornosť dospelých, hlavne vychovávateľov závideli. Ak niektorí vychovávateľ uprednosťňoval iné dieťa, decká mu závideli a napádali ho. Mal na toto myslieť.

Nemal som rád vychovávateľa Goliána aj za túto nemúdrosť, totálnu hlúposť rád. Okrem vychovávateľstva v našej bunke bol Golián aj trénerom na zimnom štadióne v Trenčíne. Pýtali sme sa deciek, čo ich trénoval aký je Golián tréner. „Na hovno!” Odpovedali. Nemali potrebu to viac komentovať. Ani ja som sa ďalej nepýtal.

Raz som sa s ním, keď som bol ešte v bunke stretol v meste. Šiel som spoločne s dvoma spolužiačkami, najkrajšími babami z našej triedy. On šiel oproti nám so svojou priateľkou. Keď sme sa s Goliánom stretli večer v bunke pochválil som mu jeho priateľku. Iba niečo zahundral a šiel preč. Očakával som samozrejme ako chlap, že aj on pochváli moje kamošky. Bol to idiot, bol proste čudný.

O Berdákovej, ďalšej vychovávateľke v našej bunke som už písal. Nevadila mi jej fanatická viera. Nech si každý verí, čo chce. Vždy som si však myslel, že viera ma robiť človeka lepším. Spájal som si, aj kvôli svojej vlastnej výchove, vieru s dobrom. A nie len tak obyčajným dobrom, ale nadpozemským. Vychovávateľka Berdáková nás nemala rada. Cítil som to z každého jej posunku a z každého jej vyrečeného slova. Nebola len nahnevaná ale bola dokonca nenávistná a zlá. Nikdy som tak zlého človeka, ako bola vychovávateľka Berdáková, vo svojom živote nevidel. Myslím si dokonca, že s nami pohŕdala. Neustále mlela o láske a odpustení a pokore a hlavne o pokáni. Neustále po nás žiadal pokánie. Z hľadiska psychologickej projekcie si myslím, že nemala samú seba v láske a silno so sebou pohŕdala. A toto projektovala na nás. Bola to zmija. Som v tomto celkom normálny. Dokonca si myslím, že viera a výchova k sebe patria. Veď žiadny farár v kostole nekáže svojim ovečkám aby boli zlé. Naopak.

Raz sme boli aj s Mirom v sprche. Vychovávateľka Berdáková nám hlučne vošla dovnútra a začala revať niečo o neporiadku a nekázni v bunke. Nechápali sme prečo nás otravuje v kúpelni. Miro jej pripomenul, že sa zrovna sprchujeme. „Takých ako ste vy, som videla na tisíce.” Povedala. Miro sa trochu kŕčovite usmial a zaragoval, „takých ako sme my nie.” Berdáková sa na nás pozerala a odvrkla, „myslíš?” Miro tu napätú scénu nezvládol a zareval na ňu, „vypadni ty krava.” Pedagogička sa rýchlo pratala z kúpelne. Počkala si nás pred dverami, kým sme vyšli z kúpelne. Začala sa Mirovi vyhrážať a hovorila o jeho drzosti a samozrejme oko ináč o polepšovni. Miro na ňu nenávistne zagánil a rozhovor rázne uťal. „Choď sa modliť trapáčka!”

Teta vychovávateľka Forgáčová. Bola pokojná a dobrá. Jedine za ňou sme sa odvážili keď sme boli hladní pýtať si nejaké jedlo navyše. Pozorne nám natrela krajec chleba s maslom a s úsmevom nám ho podala. Zaujímala sa o naše problémy i zážitky, ktoré sme zažili. Pristupovala k nám s pochopením a možno aj so súcitom. Pre malé deti je to fajn výbava. Bola ale neistá a nerozhodná. Počas jej služby sme sa absolútne nikde z Mestečka nedostali. Pre istoru, aby nevznikli zbytočné problémy. Nič nedokázala rozhodnúť a svoju zodpovednosť prenášala na hlavného vychovávateľa Lisníka. „To musíš počkať na uja Lisníka.” Takže jej dobrota a záujem o nás nakoniec vyznievala do prázdna. Bola až úzkostná, ak sme ju postavili pred nejaký problém. „Môžem ísť za kamarátom do mesta? Pozval ma na návštevu.” Nič podobného nepripadalo do úvahy. Najradšej bola keď sme boli všetci na bunke a ona sa nemusela o nikoho a o nič strachovať. Jej služby boli pohodové, ale odporne nudné.

Chripku v domove liečite pol roka (030)

Tento príbeh z decáku som začal písať, jeho prvú verziu, pred piatimi rokmi. Pretože som si všimol, že niektoré detaily, mená ale aj situácie, sa mi pomaly vytrácajú z hlavy. Keď som o svojich zážitkoch niekomu rozprával, nedokázal som si spomenúť na niektoré veci. Nechcel som, aby som to raz všetko zabudol a preto som sa rozhodol veci zapísať. Otec mi vravel, že veci a udalosti sa z pamäti postupne vytrácajú. Vraj hranica je tak päť rokov. Potom sa začnú informácie v mozgu krútiť a deformovať. Niektoré si zidealizujeme a niektoré sa zmenia na horšie, než v skutočnosti boli. A niektoré sa úplne vytratia. Deje sa to u starších ľudí, ale aj mladších. Vek nehrá žiadnu rolu. Otec vravel ešte jednu podstatnú vec. „Spisovaním týchto spomienok ich utriediš a natrasieš ako podušku.” Potom hovoril o mojich zdravotných problémoch so žalúdkom. Trpím na žalúdok odvtedy, čo som sa vrátil z Mestečka.

„Je to ako u hodinára. Strašne veľa malých šuflíkov. Majster hodinár jeden zo šuflíkov vyberie, niečo do neho vloží a potom ho opatrne zasunie späť.” Táto spomienka v šuflíku už nie je zrazu bolestivá a zlá. Vraj sa to volá psychoanalýza. Potom sa oco na chvíľu zarazil a dopovedal, „Z psychologického hľadiska je dôležité, aby si veci z Mestečka spísal. Miško skús blog. Blog na SMEčku bolo prvé médium, kde som uverejňoval svoje spomienky z detského mestečka. Tu som sa stretol s nechápavým a hnusným administrátorom, ktorý ma bezdôvodne poresunul do abolútne čitateľmi nenavštevovaného rozhrania blogov. Samozrejme, že šlo o tupého a neinteligentného katolíka plného hnevu a závisti. Mňa nedojme, že si adoptoval cigánku. Je to len pretvárka, tak častá u admistrátorov SME blogov.”

Dostal som chrípku. Mestečko nie je moc zavedené pre chorých. Nikdy som svoju chrípku v decáku nedokázal vyliečiť. Doktorka z Mestečka ma vypísala. Keď decká ráno odišli do svojich škôl, mňa presťahovali do inej výchovnej bunky, pretože pomocná vychovávateľka Pavlíková musela ísť niečo vybaviť do mesta. A ja som sám nemohol zostať v bunke, bez dozoru. V horúčkach ma lifrovali do inej výchovnej bunky. Tam som sa samozrejme nemohol niekomu zvaliť do postele a ležať v nej s horúčkou. Nemal som ani žiadny čaj. Tak som musel celé predpoludnie v tejto bunke posedávať pred televízorom, po čas kým sa nevrátila pomocná vychovávateľka Pavlíková z mesta. Svoju chrípku som liečil pol roka. Stále a stále sa mi vracala.

Keď ma takto presúvali z jednej bunky do druhej, pretože mi neverili že bunku počas doobedia nezapálim, alebo nevyhodim do luftu, narazil som v bunke na jednu vychovávateľku. Už ani neviem ako vyzerala, ale viem, že bola mladá a veľmi pekná. Mohla mať tridsať. Rozprávali sme sa. Decká boli v škole a tak sme debatovali celé hodiny. Navarila mi čaj a predstavila sa. Keď som jej oplatil, povedala: „Michal ja viem kto si.” Ako to môžete vedieť, veď sa nepoznáme. Vysvetlila mi, že jej bunka mala o mňa záujem, keď som skončil v diagnostickej bunke a na riaditeľstv premýšľali ku komu ma pridelia. Ten záujem ma veľmi potešil. „A prečo ste ma chceli?” Vieš máme viacero chlapcov v tvojom veku. Aj u vás sú starší chalani. Ale všetci cez týždeň odchádzajú do škôl a na učňovské školy inam. My máme chlapcov, ktorí navštevujú školy v Trenčíne, takže sú po celý týždeň tu. Mysleli sme si, že by to mohlo byť pre teba dobré. Nakoniec ťa dostal Lisník. Až teraz som si jasne uvedomil, že cez týždeň je to v našej bunke doslova neznesiteľné. Pretože som stále len so samými malými deckami. Otravujú a škriekajú a ja nemám žiadne súkromie. Nie je nik seberovný s kým by som si mohol pokecať, prebrať baby a zájsť na kofolu. „To nič teta, to je v poriadku.” Povedal som dojatý tej mladej peknej vychovávateľke.

Ako sme sa v decáku najedli (031)

Nikdy sme v detskom Mestečku nenavštívili nejaké kultúrne podujatie. Divadlo, koncert alebo nejaký detský balet či nejakú inscenovanú hru v divadle. Za celý čas môjho pobytu sa tu nič také nestalo. Vidieť niečo pekné, jemné. Mnohé decka, snáď všetky, by to s nadšením uvítali. Ba dokonca ani poondiaté kino nám nedopriali. Za celých tých šesť mesiacov nám nič kultúrneho neponúkli. Trebárs obyčajný film, ktorý by nám spestril, prejasnil život, moment, chvíľu. Nehnevajte sa na mňa, ale tie ženy, čo sa o nás starali boli kultúrne absolútne tupé. Čo z nás mohli takto vychovať. Všetký tie vyhasnuté, tupé a nevzdelané deti majú na svedomí. To je hotový zločin proti ľudskosti.
Boli sme tak rovnakí, ako naše nekultúrne vychovávateľky. Nič jemné a vyššie v nás nebolo. Niečo krásne, čo by sa aspoň na malú chvíľu dotklo vášky, hviezd. Len televízia a okrem toho nič. Ani sa nečudujem, že v mestečku boli pomery aké boli. Vychošky sa na nás len jedovali a boli stále agresívne. Nemali záujem z nás niečo dobré vydolovať. Uspokojovali, aj to nie dostatočne iba naše bazálne fyzické potreby. Kultúra na bode mrazu.

Mali záujem držať celú svoju pokakanú vychovu v nejakom zúfalom krizovom režime. Aby sa z nás stali nekultúrni neandertalci. Rovnakí ako boli ony. Sme len tupé hladné zvieratá. Preboha, pýtam sa, prečo tento krízový poľný režim? Nebolo v ich záujme, aby sme aspoň raz do mesiaca videli niečo pekné a vznešené. Nikdy to nepochopím.

Mali sme mať na večeru zeleninové rizoto. Všetci sme mrnčali. Ja najviac. „Kedy sa tu konečne najem?” zahlásil som. Teta vychovávateľka Forgáčová nám väčším zverila menšie deti do opatery a vybehla z bunky von. Nevedeli sme, čo sa deje. Nikomu nič nepovedala. Jednoducho odišla. Zmätene sme sa pozerali jeden po druhom. Teta Forgáčová v zlatovskom obchode za svoje vlastné peniaze kúpila jeden a pol kila bravčového mäsa. Došla celá zadychčaná z obchodu a rozbehla sa hneď do kuchyňky. Podusila mäso spoločne s štátnou plánovanou zeleninou. Urobila nám k tomu ryžu. Najedli sme sa, ako v hotely. Všetci sme si sadli po večery k televízoru a spokojne sme odfukovali. Jeden na druhého sme sa milo usmievali. Takéto hody …to bol sen. Nikto z detí nebehal šialene po bunke. Nikto sa s nikým neklbčil. Všetci boli vysmiati a spokojní. Taký pokoj v bunke ešte nikdy nebol.

Prenajali sme si s ocinom byt (032)

Písal som, že bolo nutné byť v detskom mestečku stále v strehu. Nemal som na mysli nejakú opatrnosť. Skôr to znamenalo byť stále v kritickom strese. Báť sa. Boli ste v strehu, keď ste vstávali z postele, prežívali deň alebo ulíhali do postele. Nikdy ste nemali pocit pokoja a uvoľnenia. Nastavený systém v Mestečku vám neposkytol nikdy žiadny pokoj. Neustále som mal bičované nervy. Mal som bolesti žalúdka. Aj od hladu aj od neustáleho stresu. A často som vybuchoval do hnevu. Cítil som, že sa moja povaha zásadne mení. Často som na ľudí vo svojom okolí vyskakoval a slovne alebo ručne som ich napádal. Bránil som sa pôsobeniu akéhokoľvek dobra. Neveril som nikomu. Bol som stále v opozícii. Nedokázal som sa uvoľniť. Kašľať na všetko, to bola moja proklamácia. Ale čokoro som zistil, že kašľať na všetko sa nedá. To by musel byť človek z ocele, aby sa ho to, čo v Mestečku zažíval, nedotýkalo. Pomaly som prijimal bežnú a obvyklú normu Mestečka.

Bola ňou vzbura a neposlušnosť. Nikdy som si nemyslel, že pohoďáka Miša z našej triedy na zdravotnej škole niekedy chytím pod krk a šmarím o stenu. Bol raz toľký ako ja a navyše bol dobrovoľným hasičom. To mi bolo jedno. Bol som neurvalý aj ku dievčatám. To, čo sa obyčajne od dievčat požaduje s pokojom a romantikým kukučom, som si teraz žiadal rozhodne a suverejne. Táto nezmyselná bezprostrednosť ma pomaly premáhala a stávala sa súčasťou mojej bežnej povahy. Ak mi niekto povie, že sa skoro dospelý človek nemôže tak zásadne zmeniť, tak klame alebo ničomu nerozumie. U mňa to bol akýsi obranný reflex, ktorý ma nakoniec zdolal. Existovala jediná situácia, kedy som sa dokázal maximálne upokojiť a uvoľniť. Z môjho vnútra sa zrazu vytratila agresivita a oblial ma náhly pokoj. Bolo to počas chvíľ strávených s mojim otcom, ktorého som navštevoval v trenčianskej nemocnici.

Už som chcel otca objať na rozlúčku, keď mi oco povedal, aby som si sadol na posteľ, že so mnou musí niečo prebrať. Povedal mi, že už tu v nemocnici nechce viac byť. Tvrdil mi, že už je zdravotne v poriadku. Že chce ísť domov. Pomyslel som si, že si možno neuvedomuje, že nič také ako je domov, my dvaja nemáme. Prekvapil ma keď povedal, že vie o tom, že sme prenajatý domček vrátili naspäť jeho majiteľom. „Pretelefonoval som včera a dnes celý majland.” Povedal otec. „Prenajal som nám dvom byt v Zámostí tu v Trenčíne. Je to len kúsok od detského mestečka. Michal zajtra ho pôjdeš prevziať. Dostanem ťa odťiaľ. Naši noví domáci nám spravili veľmi dobrú cenu.”

Snáď svitá na lepšie časy (033)

Bol som šťastný ako blcha. Máme svoj byt. Prenajatú garsónku na Staničnej ulici číslo desať v Trenčíne. Domáci boli nejakí Horňáčkovi. Pani ktorá so mnou o prenájme jednala bola strašne milá. Bola to podnikateľka. Byt ktorý nám prenajala mal plávajúcu podlahu a plastové okná. Bol plne zariadený. Keď sa odo mňa dozvedela v akej sme situácii, doniesla do garsónky kuchynske riady, taniere, príbory a varič dvojplotienku. Dokonca zakúpila jeden paplón a podušku aj s prevlečením. Prenájom sme mali dohodnutý na päťtisícpäťsto korún. Aj na tú dobu to bol mimoriadne nízky prenájom. Neustále som si tu adresu bytu opakoval dookola. Vzal som od našich nových domácich zmluvu o prenájme bytu a doniesol som ju ocinovi na podpísanie do nemocnice. Otec do zmluvy vpísal rukou druhého užívateľa prenajatého bytu. Mňa. Otec má mimoriadne pekný rukopis. Nebol som plnoletý a teda môj podpis bol na prenájomnej zmluve ako hovoria vzdelaní právnici irelevantný. Otec však nástojil na tom, aby som zmluvu podpísal aj ja. Rozumel som týmto jeho veciam.

Vždy chcel aby som sa na všetkom podieľal. Od ničoho ma nikdy neodstrkoval. Vždy ma rešpektoval. Zákon – nezákon, otec vždy presadzoval svoje vlastné postupy. Bol to pre mňa balzám na dušu. Získal som tak silný pocit, že mám zrazu i ja svoj domov. Spoločný s mojim otcom. Aj keď som bol stále v Mestečku. Vedel som, že sa práve začína boj o to, aby ma otec vytiahol z detského domova. Vedel som, že preto spraví absolútne všetko. Nešlo len o akúsi zmluvu o prenájme bytu. Bola to priepustka z môjho väzenia. Lístok do normálneho života. Tak sme obaja tú zmluvu za stolom v otcovej nemocničnej izbe podpísali.

V ruke som držal prenájomnú zmluvu a kráčal som po nemocničnej chodbe k východu z oddelenia. Ocinov ošetrujúci lekár ma zastavil. „Michal môžem vás takto oslovovať?” opýtal sa ma doktor. „Jasné.” „Váš otec požiadal o prepustenie z oddelenia. Je ešte dosť dôvodov, aby sme ho tu nejaký čas držali. Ale pretože poznám vašu rodinnú situáciu, chcem vyhovieť jeho požiadavke. Musím mať však istotu, že keď otca od nás prepustíme, bude mať kam ísť. Rozumiete mi Michal?” Stále som sa usmieval. Páčilo sa mi, čo doktor hovoril. Roztiahol som ruličku našej prenájomnej zmluvy a ukázal som ju doktorovi. Položil mi ruku na pleco a povedal, „som veľmi rád Michal.” Tuším po mne normálne vyjel, napadlo ma v tej chvíli. Staral sa o môjho otca. Pokojne sa s ním budem vodiť za ruku po Mierovom námestí v Trenčíne. Pretože som už dosť meškal, pridal som rázne do kroku. Čakalo ma v Mestečku ešte vykonanie pridelených rajónov. Dnes som mal na starosti záchody.

Prestal som sa o ujca báť (034)

Rozprávali sme sa s ujcom Lisníkom o mojej zdravotnej škole. Chcel, aby som sa v škole zlepšil. Chcel mať zo mňa dobráho študenta. Pravdupovediac tento jeho záujem mi celkom lichotil. Povedal, že v slovenčine by som mohol pridať. Vysvetľoval som, že mám dyslexiu a dysgrafiu, že sa to nedá zmeniť. „To sa len tak vyhováraš.” povedal ujco vychovávateľ. Vravel som mu, že som aj vedený na psychologicko pedagofickej poradni v Kubrej ako školsky dysfunkčný. „Žiadnu poradňu ti netreba. Viacej cvič a píš a bude to omnoho lepšie. V tej slovenčine sa jednoducho zlepšíš. Rozumel si ma?” Pritvrdzoval ujco. Vysvetľoval som mu, že je to presne to isté ako keby chcel naučiť beznohého behať maratón. Stál predo mnou niekoľko metrov. Priskočil ku mne a zahnal sa rukou. Z prekvapenia som na neho zareagoval „poser sa!” To ho možno zastavilo. Dodnes neviem, či to počul.

Nevadilo mi, že ma vo veci dyslexie nechcel pochopiť. U starých učiteľov a vychovávateľov je to normálne. Oni tieto nové diagnózy jednoducho neberú. Žiaci sa kedysi delili na tých dobrých a usilovných a potom na lajdákov. Ďalšie delenie detí by už títo starí pedagógovia nezvládli. To, čo mi na celej veci vadilo bolo, že ma chcel udrieť. Čo pre boha berú na tých pedagogických školách? Kto vie viac kričať? Alebo kto lepšie dokope dieťa? To im nikto nevysvetlil, že žiadne decko neprijme agresiu od cudzieho človeka? To je citlivé územie. Odišiel som do svojej izby. Lisník za mnou poslal vychovávateľku Forgáčovú, ktorá zrovna nastúpila do nočnej služby. Niečo splietala o tom, že to možno ujco Lisník prehnal. Že on si to uvedomil a že ho to mrzí. Odpustil by som mu hneď ak by mi to prišiel povedať sám. Takto však nie”

Tete Forgáčovej som povedal, že u mňa týmto nadobro skončil. Že som si ho prestal vážiť. Ak som doteraz v bunke poslúchal nejakého vychovávateľa, tak to bolo preto, že som mu nechcel spôsobiť problémy. Ak sme ako chovanci v bunke svojho vychovávateľa neposlúchali, museli toto naše neposlúchanie vychovávatelia vysvetľovať na riaditeľstve. Prečo a tak. Ty si predsa za neho zodpovedný. Nezvládaš ho?

Ak sme s mojimi spolužiakmi zo školy sedeli po vyučovaní v krčme, zrazu som sa postavil a povedal som chalanom, že už musím ísť do Mestečka. Myslel som na ujca Lisníka. Aby nemal kvôli mne problémy na riaditeľstve. Že zase bude musieť vysvetľovať môj neskorý príchod do bunky. Chcel som ho toho ušetriť. Záležalo mi na tom. Záležalo mi na ňom. Týmto dňom som však na neho prestal brať ohľady. Zaradil som ho medzi ostatných vychovávateľov. Nebol som ani po tomto všetkom na neho drzý, ani som nijako nezmenil prístup k nemu. Jednoducho som sa už o neho prestal báť.

Ústavy poškodzujú rodiny (035)

S čím človek najviac bojuje je skutočnosť, že vlastne nikam nepatrí. Za sebou som nechal nefunkčného otca, ktorý ma sotva poznával. Už je to s ním predsa len lepšie, chvála bohu. Najhoršie na svete je, keď vás niekto blízky nepoznáva. Je to horšie ako zrada. Nemôžete sa k nemu zrazu dostať. Veľmi to bolí. V Mestečku vám aj dvere dávali najavo, že tam nepatríte. Že to nie je váš skutočný domov. Táto samota vás pomaly ničí.

Nikto to nedokázal zmeniť. Nikto to nechcel zmeniť. Systém bol od základu zlý. Zrejme aj keby sa všetci zodpovední rozkrájali, nedokázali by nám dať pocit domova. A im ani nezáležalo, aby sa niečo zmenilo. Bolo to celé zmätočné a nikam nevedúce. Náhradná vychova je vec s ktorou sa normálne nepočíta. Aspoň to tak v detskom domove v Zlatovciach vyzerá. Ja naozaj môžem hovoriť len o našom detskom domove. Neviem ako to vyzerá inde v detských domovoch. Aj toto všetko tu musím písať veľmi opatrne. Ak by som napísal všetko, asi by ma zastrelili.

Jedno viem naisto. To, čo naozaj zhoršuje opusteným deckám život v decákoch sú nepripravené emočné rozhodené ženy, ktoré sú ešte aj dodnes na vychovávateľských a riadicich postoch v Mestečku. Vo všeobecnosti, tu nejde o boj medzi detskými domovami a profi náhradnými rodiami. Kto si toto myslí je hlupák a zjednodušuje veci. Ešte by som akceptoval učiteľky, ženy učiteľky ale nedokážem akceptovať ženy ako vychovávateľky. Ženy nedokážu vychovávať cudzie deti. Nedokážu bez lásky a citovej angažovanosti vychovávať. Nie sú na to jednoducho uspôsobené. To je môj pohľad.

Jana aj s jeho dvoma sestrami si vzali z Mestečka do svojej rodiny manželia Slukovi. Pred tým robili vychovávateľov v Mestečku. Slukovci boli láskaví a vľúdni ľudia. Boli formálne aj naďalej zamestnancami detského domova ale teraz fungovali ako profesionálni rodičia vo vlastnej rodine. Jana som poznal veľmi dobre. Chodili sme spolu na základnú školu do Kubrej. Vtedy som ani netušil, že nás osudovo cesty života zvedú do jednej spoločnej. Jano pôsobil ako spokojný a bezstarostný chalan. Viem, že manželia Slukovi ako profesionálni rodičia mali vážne spory s riaditeľstvom detského mestečka. Napriek tomu sa súrodenci v ich rodine mali dobre. Ich pestúni sa o nich dobre starali. Mestečko jedného strašného dňa zrušilo dohodu a spoluprácu so Slukovými a všetky ich Mestečkom zverené deti sa museli vrátiť späť do Mestečka. Môj kamarát Jano bol zlomený. Cítil som, že sa mu nechce žiť. Bál som sa o neho. Jednoducho mu zo dňa na deň zrušili rodinu. Tento postup som absolútne nechápal. Myslím si, že na riaditeľstve Mestečka sa vtedy totálne zbláznili.

Ako som vravel Jana som dobre poznal. Chodili sme spolu do triedy na základnej škole. Vtedy ešte býval u manželov Slukových. Dokonca mi prebral v devine babu. Nebral som to nejako tragicky. S Kačkou ma to až tak nebavilo. S Janom som nastúpil na vtedy novozriadenu socialno pedagogickú školu v Trenčíne. Po mesiaci som ja prestúpil na zdravotnú školu. Jano tam zostal. Skoro za dva roky sme sa spoločne stretli v Mestečku.

Normálny deň v Mestečku (036)

Vždy, keď som si hodil v bunke do práčky prádlo na pranie, nikdy som nenašiel všetko to, čo som tam vložil. Alebo mi veci žerie práčka alebo Karol z našej bunky. Karol chodil neustále po bunke a bral zo skríň ostatným veci. A samozrejme najviac milovala naša práčka ponožky, strácali sa ako na páse. „Do boha kto nosí moje slipy?” Kričal som na celú bunku. To není normálne. Mizlo mi všetko. Oblečenie uteráky hygienické potreby, prosto všetko. Stále som vychovávateľa o niečo musel žiadať. Iné decká keď uvideli, že im niečo zmizlo, nahradili si veci tak, že zase oni okradli iné decká. Ja som na to nemal žalúdok, aby som kradol veci. Marek s ktorým som zdieľal izbu bol cez týždeň na učňovke v Trnave. V trnave mal celú rodinu a tak bol rád, keď s nimi mohol tráviť čas. Nenašli sme k sebe cestu, práve kvôli tomu, že bol stále na internáte. Až ku koncu. Lekárka ho vypísala s chrípkou. Potom sme sa mohli konečne poriadne porozprávať. Kecali sme o hrách, to nás spájalo. Stali sa z nás kamoši. Už som tu o tom písal, Marek mal v sebe nejaký amok. Niečo temné mal v povahe. Nejakého čierneho pasažiera, čo chcel stále von. Tak som to cítil. Bol to strašný, psychopatický hnev, ktorý z neho občas šiel.

Všímal som si, že mnohé deti mali v sebe niečo čudné. Prejavy ktoré navonok prezentovali, neboli normálne. To tie nervy, čo sa bez lásky rodičov poriadne nevyvinuli. Každý z nás je pako. Mňa i dnes boli z toho všetkého žalúdok. Asi budem mať vredy. Práve v týchto dňoch ma ocino nahovára aby som zašiel k lekárovi, aby sa na mňa poriadne pozrel. Mnohé decká mali poruchy. Keď nie nejaké ľahké mozgové dysfunkcie, tak určite niečo vážnejšieho. To nenechá človeka bez následkov. A zvášť decko. To je daň, ktorú musia za svojich podarených rodičov všetci zaplatiť. Tomu sa nik z nás nevyhol.

Prišiel som za tetou vychovávateľkou Forgáčovou a povedal jej, že sa nám v izbe riadne nekúri. Že bývam v izbe ktorá je úplne nakraji bunky a že sú tam stále studené steny. Spytal som sa, či by sa s tým nedalo niečo robiť. Že som stále poprechládaný. Povedala mi, že sa doma pozrie, či nemajú nejaký elektrický ventilátor a že by mi ho doniesla. Nemala. Povedala mi však, že môj spolubývajúci na izbe je cez týždeň na internáte v Trnave a že jeho posteľ je vedľa radiátora. Poradila mi, že nech si cez týždeň, kám je preč, ľahnem tam. A cez víkendy kedy je Marek v Trenčíne, nech ležím vo svojej posteli. Presunul som si veci do Marekovek postele. Bolo mi teplúčko. Riadne som si to vychutnal. Keď Marek prišiel na víkend do Trenčína presťahoval som sa do svojej ľadovej postele.

Teta vychovávateľka Forgáčová diktovala Mirovi rozpis rajónov, ktoré majú deti vykonať. Ona diktovala, ale Mirosi písal, čo chcel. A tak sa stávalo, že som mal na starosti hlavne záchody. To boli dve malé miestnôstky a malá chodbička k tomu. To som mal hotové za dve minúty. Čo je mokré, to je čisté. Ešte som nalial kyselinu do záchodov a hotovo.

Každý večer v bunke bol televízny. Ako ináč. Nič iného sa nedalo robiť. Ja som si alebo dorábal úlohy do školy, alebo som sa hral na počítači. Samozrejme len off-line hry. Internet v bunke sme nemali. Často som zaľahol do postele dosť skoro. Už aby bolo ráno a ja vypadnem z bunky von.

Ocina som presťahoval do našeho malého prenajatého bytu. Musel som jeho ošetrujúcemu lekárovi sľúbiť, že ho každé dva týždne privediem k nemu do ambulancie. Nevedel som síce, ako to zariadím ale sľúbil som mu to. Otc mal svoju hlavu a poriadne tvrdohlavú. Do obeda som v škole a poobede lekári neordinujú. Obaja s otcom sme boli veľmi šťastní. So sťahovaním vecí nám pomohol kamarát Martin. On nebol Mestečkár. Bol to kamarát zo Zlatoviec. Mal aj so svojim otcom v dedine krčmu. Taký malý bar. Veľmi sme sa s mojim otcom tešili z nášho prenájmu. Ťažko som niesol to, že som musel z nášho bytu po návšteve ocina vždy odchádzať do Mestečka. Vôbec sa mi nechcelo. Ocino mi sľúbil, že hneď zajtra okolo veci začne chodiť. A otravovať. Že už je zdravý a že nie je dôvod, aby som naďalej zostával v domove. Že sa nemusím báť, že ma tam nenechá.

Jano z detského mestečka (037)

Zaplať pánboh za Jana. Mnohé veci a záujmy nás v Mestečku spájali. Vtedy som si myslel, že sme sami pre sebe to najdôležitejšie. Mladí ľudia nie sú nijako zvlášť nároční. Vo vzťahoch to platí dvojnásobne. Boli sme starí spolužiaci zo základky. Mali sme už nejaký spoločný príbeh, bol mi teda niečo ako rodina. A rodinu som v Mestečku potreboval. Po vyučovaní sme jeden na druhého počkali pred školou a vyrazili sme spoločne do Mesta za ďalšími dobrodružstvami. S Janom to bolo dosť na hrane. Pohyboval sa na hranici zákonnosti a chuligánstva. Niečo sa v jeho vnútri po odchode z láskavej rodiny pestúnov Slukových zlomilo. Pubertiaci nedajú na sebe mnohé veci poznať. Tie nenápadné veci však s nimi lomcujú ako divé.

Od mala sa o neho jeho pestúni starali. Naučili ho láskavosti a dobru. To v ňom aj zostalo. Zmiešalo sa to však s cynizmom, skepticizmom a nedôverou. Vzniklo tak niečo nepríjemné až morbídne. Vo vnútri bol Jano ranený a stále krvácal. Slukovi sa o neho starali najskôr ako vychovávatelia a potom ako pestúni vo vlastnej rodine. V jeho šestnástich rokoch ho museli vrátiť naspäť do domova. Vďaka úchylnému nariadeniu riaditeľstva Mestečka. Nech mi niekto povie, že im záležalo na osudoch detí. Nejbláznite.

Všeobecne sa vedelo, že Slukovi mali s detským domovom vážne nezhody. Jana i s jeho dvoma sestrami museli vrátiť naspäť do detského domova. Pohádali sa s vedením Mestečka. To ono im deti pred dávnymi rokmi pridelilo. Stále rozhodovali o nich aj keď deti roky žili u Slukových. Mestečko im z jedného dňa na druhý zrušilo Domov.

Tak´to dieťa, ktoré pripravia o všetko zanevrie a neverí nikomu. Cítil som, že sa Jano niekam vrhá. Rád by som mu pomohol, ale nevedel som ako. Plánovaná, presne nakomponovaná samovražda. Pozoroval som to jeho tiché šialenstvo.

Jano študoval na sociálno pedagogickej škole v Trenčíne. Mal by z neho byť raz vychovávateľ. To mi k nemu nesedelo. Keď som zaviedol na túto tému reč, len sa na mňa pozrel a povedal potichu, „je to len škola.” Stále sa vrhal do niečoho, hlavou napred. Jeho humor bol tvrdý a neláskavý. Ale stále sa usmieval. Málokedy sa rozhovoril o svojom vnútre o svojich pocitoch. Nikdy som nemohol nakuknúť za tu jeho plentu chladu. Nevpustil ma tam. Raz, keď sme sedeli v Stepse, rozhovoril sa o svojom dedkovi. To bolo výnimočné. Ako sa vždy v noci dedko vrátil pripitý z krčmy a posadil sa na jeho posteľ. Vytiahol chlebík a nejakú salámu a rozdelil to všetko na dvojo. Spoločne pojedli. Inokedy ku nášmu stolu pristúpila nejaká bezdomovkyňa. „To ten pach, pivo s vodkou. Takto voňal môj dedo. Mám rád ten pach,” rozhovoril sa Jano. Vedel som, že ho v Mestečku zúfalo potrebujem, ale zároveň som cítil, že sa musím mať na pozore.

Čoskoro vychovávateľom začalo vadiť, že sa kamarádim s Janom. Spolu sme boli silná dvojka. Stále sme chodili do Mestečka neskoro a sem tam i potrundžení. Ani som sa nečudoval, že všetci vychovávatelia škrípali zubami. Keď som skoro ráno vypadol z bunky, vždy som vyčkal na Jana pred jeho bunkou a šli sme na pivo. Obaja sme svojim vychovávateľom povedali, že máme v škole nultú hodinu. Že musíme do školy skorej. Boli sme veľkí spojenci. Našli sme si jeden druhého, aby sme mohli účinne vzdorovať systému, ktorý bol viac skazený než my dvaja. Každý sám by sme to nikdy nezvládli. Keď naše kamarátstvo splnilo svoje poslanie dôsledne chrániť toho druhého, odlúčili sme sa. Za iných okolností, by sme si cestu jeden k druhému nikdy nenašli.

Vikendové návštevy môjho otca (038)

Základnou menovou jednotkou v detskom domove v Zlatovciach bola jedna cigareta. Skrátene jedna cíga. Za niekoľko cigariet ste si zjednali v Mestečku čokoľvek. Od sexu s ktoroukoľvek babou, cez hudobnú vežu až po perfektnú bundu. Osobne sa domnievam, že niektorí chlapci by vám zohnali aj obrnený transportér, ak by ste ich o takéto niečo požidali.

Ak ste k cigaretám pridali liter nejakého trvdého alkoholu, alebo dva mohli ste dostať od deciek ktoré sa na takéto veci špecializovali aj zbraň. A cena sa dala zjednávať. A to až na nulu. Všetko zaležalo od šikovnosti kupujúceho. Tráva či iné tvrdšie veci bola samozrejmosťou. I ja som si zadovážil. To preto, aby som sa raz a navždy utvrdil, že už nikdy žiadne drogy. Niektoré veci musíte vyskúšať, aby ste vedeli prečo ich nechcete. Postupne ma decká začali brať na vedomie. Aj tie mienkotvorné. Človek nikdy nie je vo svojej bunke prorokom. Decká ma brali, ale nezbláznili by sa kvôli mne. Všímal som si čoraz viac, že sa ústavanské decká spoliehali na môj názor v mnohých veciach. Naďalej očakávali odo mňa vtipnosť, ktorou som dokázal utrieť nejedného oprsknutého mestečkára. Čakali odo mňa vodcovstvské snahy, cítil som to, ktorým sa túžili podriadiť. Vnímal som tento tlak zo strany chovancov. Zľakol som sa toho. Nechcel som nikoho viesť. Nedokázal som viesť ani sám seba.

Na jednom z pravideľných výplachov žalúdka, ktorý mi často zabezpečovala vedúca výchovy Janišová, som sa dozvedel, že v Mestečku existuje niečo ako hostiteľské návštevy. Bolo to dôležité a doposiaľ nevyužívané opatrenie, kedy sa dieťa umiestňovalo počas víkendov, či sviatkov v rodine svojho blízkeho. Nemuselo ísť vždy o vlastnú rodinu. Decká počas víkendov skôr chodili do rodín svojich kamarátov, keď to rodičia ich kamaráta vyjednali s vedením Mestečka. Doslova som bežal za otcom do nášho prenajatého bytíku na Staničnej ulici, keď som sa to od Janišovej dozvedel, aby som to ocinovi povedal. Ani on nevedel o tomto opatrení. Nikto nám to doteraz nepovedal. Hneď, ako sa to oco dozvedel, bežal so mnou naspäť do Mestečka. Zamierili sme si to k Janišovej do kancelárie. Vedúca výchovy sa k môjmu otcovi správala s aroganciou a odstupom. Krátko mu povedala, aby si v tejto veci podal žiadosť. Otec požiadal vo vedľajšej kancelárii o papier a tužku a žiadosť o moje hostiteľské návštevy podal okamžite na mieste. Janišová nás oboch prudko schladila. Povedala, že vo vecí návštev musí otca v jeho penajatom byte navštíviť a potom vec alebo schváli alebo zamietne. Vedel som, že to nebude ľahké.

Bolo to o niekoľko dní, keď vedúca výchovy, Janišová navštívila môjho otca v našom prenajatom byte. O tu náštevu musel otec niekoľkokrát prosiť. Ja som bol v škole. Bolo to v ranných hodinách. Otec otvoril dvere a Janišová aj so svojou kolegyňou vkráčali dovnútra. V čižmách na vysokom a ostrom podpätku. Hneď sa rozbehla na balkón. Myslela si, že sa tam ukrývam, že som nešiel do školy. Otec sa na ňu začudovane pozeral. Náš prenajatý byt bol exkluzívny. Plávajúca podlaha, ktorú práve Janišová drvila svojimi ostrými podpätkami. Plastové okná a slušivé červené závesy a snehovo biele, jemné, nadýchané záclony. Na jednej posteli bol povlečený paplón a poduška. Otec to mal nachystané pre mňa. Sám spal na druhej posteli a prikrýval sa dekou. „Prečo nemáte paplón aj podušku na druhej posteli?” zaujímala sa. Otec jej vysvetlil, že hneď ako dostane dôchodok, že potrebné veci dokúpi. Janišová sa odporúčala ku dverám a povedala, že kým otec veci nedokúpi, ja na hostiteľké pobyty k nemu nemôžem. Otec bol zdrvený.

Fiktívna riaditeľka detského domova (039)

Stále som musel vyháňať nejaké decká z mojej izby. Prišiel som do izby a večne niektoré z nich sedelo na mojom počítači a divoko búchalo do klávesnice. Zamykať izby sa nedalo. Žiadne súkromie. To nemá Mestečko na jeden zámok s kľúčom do dverí? Decko v domove nemá právo na žiadne súkromie? „A čo chceš pred nami tajiť, Miško?” opýtala sa katolíčka Berdáková.

A to organizujú celý mestečkársky život v devädesiatichdeviatich percentách ženy. Vedú a organizujú život zhruba stopäťdesiatim deckám. Vytvárajú rozhranie pre všetky ich pocity túžby a nádeje. Samé sú matky. Každá vychováva svoje vlastné deti vo svojich vlastných rodinách. Prídu zrazu do Mestečka, rozumejte do roboty a stanú sa z nich nemilé a nechapavé zvery. Mohli ste prosiť spínať ruky, nič vám nepomohlo. Potom keď odchádzali z roboty, keď sa im už končila pracovná smena pomaličky sa rozjasňovali. Keď prišli domov určite už toľko nezúrili a nepenili. To by s ními ich deti ba ani manžel dlho nevydržali. Svine.

Na každom papieri ktorý som obdržal z Mestečka svietilo meno vtedajšej riaditeľky detského domova. Nikdy som ju nevidel, ani som s ňou nehovoril. Nikdy som ju nezahliadol. Bola podľa zákona mojim zákonným zástupcom. Bola podpísaná aj na záchodovom papieri, ktorým som si… veď viete.

Asi bola len virtuálna a dokonalo vymyslená. Raz som len tak premietal o nej, že ju možno na riaditeľstve už pred rokmi odstránili. Ako v tom filme Vražda v Orient exprese. Bodli si všetci. Napadlo ma, že ako dôvod by raz uviedli, že jedného dňa pohladila domováka. To by bol fakt dobrý dôvod. Teraz sa všetci ti čo ju zákerne zamordovali tvária, že naďalej žije. Nik z deciek v domove riaditeľku nevidel. Aspoň tie decká ktorých som sa pýtal. Každý o nej iba počul. „Zase mi tá krava ten papier nepodpísala.” Penil domovák Braňo. Prišiel som za Braňom a so záujmom som sa ho opýtal. „Braňo ty si ju videl?” Braňo sa prekvapene pozrel na mňa a vypustil zo seba. “Veď ti vravím, je to krava.” Nemyslite si, že som mu naletel. Aj on bol s nimi spolčený. Snažil sa vytvoriť zdanie, že riaditeľka existuje.

Chcel som s ňou hovoriť, keďže je mojou zákonnou zastupkyňou. Mojou veľkou matkou. Nikdy ma k nej nepustili. Mohol som sa tam aj rozkrájať. Jej auto vždy parkovalo vedľa riaditeľstva. Hnusný modrý peugeot s malou starou bábikou za zadným oknom. Pani riaditeľka sa volala Zuzana Lengyelová. Jej meno, ako som už uviedol, svietilo z každého papiera. Dodnes svieti so všetkých rozhodnutí a dokumentov ktoré mám poctivo odložené.

Otec sa u nej objednal milionkrát a nič. Chcel s ňou hovoriť o mojom zrušení pobytu v Mestečku. Nikdy ho neprijala. Nikdy si nenašla ani kúsok času, aby ho vypočula. Mal som kamaráta. Bol vyštudovaný lekár. Vynikajúci chalan. Vždy bez pózy vravel, že sa mu chorí ľudia hnusia. Zuzane Lengyelovej sa hnusili opustené decká.

Miško už ide tvoj otec (040)

Ten kontrast ma dostával. Pohoda a priateľské prostredie v našej triede zdravotnej školy a na druhej strane, moje strádanie, ako po psychickej tak i po telesnej stránke v detskom mestečku popoludní, keď som sa vratil naspäť. Potreboval som sa dostať z bunky, zúfalo a rýchlo, aby som sa nezadusil. Vyhýbal som sa decáku, ak to len trochu šlo. To prostredie sa mi hnusilo. Už ma prestali vychovávatelia otravovať a trestať v súvislosti s mojimi návštevami u otca. Aj tak si vždy niečo našli. Doktorka Havranová, šéfka Sociálneho odboru v Trenčíne, im telefónovala, aby ma prestali v tomto obmedzovať. Možno sa vychovávatelia báli konkurenie starostlivosti a pozornosti, ktorej sa mi dostávalo od otca. Mali chuť s ním bojovať. Otec ma počas pobytu v decáku stále podporoval. Keď bol pri vedomí. Odvtedy, čo už mal kontakt so svetom, sa živo zaujímal o moje šťastie. Keď som ho aj s kamarátom presťahoval z trenčianskej nemocnice do malej garsoniery Za mostami v Trenčíne, chodil za mnou na návštevy do ústavu. So železnou pravideľnosťou.

Zazvonil na našej bunke. Už som ho čakal. Vždy mi niečo drobného doniesol. Nebolo to bohviečo, pretože tým, že sme platili nájom garsónky, nezostávalo nám už mnoho finančných prostriedkov. Vždy to bolo niečo na jedlo a tak podobne. Niekedy nedoniesol nič, nemal. Bol som rád že vôbec prišiel. Vonku boli silné mrazy. V ten blížiaci sa koniec roka bolo hodne zima. Otec niekedy na mňa čakal aj niekoľko hodín pred bunkou, vtedy keď som sa zdržal v meste. Robil som v tom období na istom videoprojekte ktorý súvsel so slávnostnou akadémiou na našej škole. „Neboj Miško ja počkám,” trpezlivo vravel.

Mali sme v bunke dve vychovávateľky a dvoch vychovávateľou. Otec čakával niekedy na mňa aj niekoľko hodín. Vychovávateľky, ženy ho vždy pozvali dovnútra a podali mu šálku s čajom. Muži vychovávatelia nikdy. Nechali ho čakať pred bunkou sediaceho aj niekoľko hodín na studenej lavičke v mraze. Čo tým chceli povedať? Ani vychovávateľ Golián a ani ujo Lisník ho nikdy nepozvali dovnútra, aby tam v teple počkal. Nechali ho celý čas mrznúť vonku. Keď som sa pred otcom zastrájal že im to vytmavím, vždy povedal aby som to nechal tak. Hneď za dverami bunky bolo pripravené pohodlné sedenie pre hostí. Útulné a v teple. Okrem môjho otca na návštevu nikto nechodil. Tento postup mužov vychovávateľov som nikdy nepochopil.

Môj otec ktorý každý deň hodil za mnou, bol pre ostatné deti doslova úkazom. Neuveriteľný a tak trochu zo sveta ufo. Boli to deti, ktoré zväčša nikto nikdy neprišiel navštíviť. Keď videli, ako môj otec zamieril do areálu Mestečka, išli sa priam zabiť, aby dobehli do bunky a zvestovali mi ocinov príchod. Dobehli celí zadychčaní ku mne. „Mišo, ide tvoj ocino!” A zostali na mňa civieť s otvorenými ústami. Niečo nevídané. Videli na vlastné oči zázrak? Nikdy som v nich nevidel závisť. Priali mi tento pohodový, každý deň opakujúci sa zážitok. Krútili hlavami a boli radi, že sú súčasťou toho, čo nuveriteľné sa dialo. Vždy pekne a úctivo pozdravili môjho otca a bežali ozlomkrky za mnou. A stále sa mu prihovárali. Menšie deti sa ošívali a vraveli, že som fajn chalan. Otec sa pripravil. Nachystal si do vačku zimnej bundy zopár cukríkov a každému, kto sa mu prihovoril, dal po jednom. Trochu zo závisti na pozornosť, ktorú im otec s úsmevom rozdával, som mu povedal, “S tými cukríkami, čo deckám rozdávaš, vyzeráš ako pedofil.” Otec mi odpovedal, “Správne Miško, ja mám rád deti.” Zvyšok cukríkov, čo zostal, podal mne.

V tom najlepšom poriadku Miško (041)

Vychovávateľ Golián bol fenomén. Potreboval som istý čas, aby som sa nad ním zamyslel. Pochopiť toho týpka a stráviť. Aj tak som na nič neprišiel. Toľko pretvárky som ešte nevidel. Nevravím že falše. Kto sa rozhodne vychovávať deti, nebude tak zlý. „Pozri sa na tu ruku, ta ti zruší zubnú kartu,” vravel. A často to pred deckami opakoval. Malé deti sa smiali a hádzali s nadšením o posteľ. A potom pridal ďalší vtip. Vyvrátil som oči a odišiel. Bol veľký a silný kamarát. Decká by si ho určite zamilovali, keby neslúžil len každý štvrtý deň. To už stačili zabudnúť na všetky pozitívne podnety. Mal v sebe niečo priateľské a férové. Toto zaberalo hlavne na malé deti. Nemalo to však žiadny vplyv na staršie decká. Práve tento rozdiel, bola jeho zraniteľná časť povahy. Do tejto diery staršie deti vrazili ruku a natrhli mu face. Jeho achilova päta. Ženska časť jeho osobnosti. Upratoval varil a bol mimoriadne pedantný. Nik zo staršich chalanov ho nebral vážne.

Raz ku raňajkám spravil Golián perfektnú pomazánku. Nikomu z detí nechutila. Ja som sa išiel zblázniť. Nevedel som sa jej dojesť. Veľmi mi chutila. Decká ohŕňali nos. Zjedol som aj ich porcie. Osem rohlíkov hneď pri stole a ďalšie štyri rožky som si vzal so sebou do školy. Mrkvovo tvarohová pomazánka. A ešte v nej bola cibuľka a jemno nakrajaná šunka. Pytal som si od neho recept, aby sme si ju mohli s otcom spraviť. Ľuboš niečo zahundral a odišiel preč.
Mohli sme mu tykať. Aj toto bola známka jeho takzvanej férovisti. Mal problémy s komunikáciou. Veľmi dlho som sa k nemu dostával, ale veľmi rýchlo som ho potom aj stratil. Bola v ňom akási čudna ženskosť. Museli ste si jeho pozornosť dobíjať. Snažiť sa o to, aby si vás všimol. Pravý opak toho, ako by to malo byť. Vychovávateľa by si si mal vedieť získať ráchlo a veľmi ťažko, ak vôbec, ho stratiť. Istota je dôležitá. To som ešte nebol oboznamený s tým najdôležitejším mestečkárskym pravidlom. Ak chce vychovávateľ so mnou dobre vychádzať, musí sa snažiť o to v prvom rade on sám. Ináč povedané, kašlem na teba z vysoka.

Namoju pochvalu jeho pomazánky povedal: „Jasné odnes to a choď”. Bol odmeraný a nedostupný. A nikdy s nami netrávil spoločné televízne večery. Sadol si do vychovávateľského bytu a niečo tam písal. Bol by perfektný vychoš pre malé deti, ale k nám väčším chalanom sa ani len nepriblížil. I keď sa o to veľmi snažil.

Moja prvá hostiteľská návšteva. V tomto označení je toľko tuposti a sprostosti až no. Ja som hosťom vo svojej vlastnej domácnosti? Čo je to za blábol? To kto také niečo vymyslel? Po dlhej dobe som mohol s ocinom stráviť náš spoločný čas. Po dvoch mesiacoch. Bolo to uchvacujúce. Bolo to naše. Vtedy bola stravná norma pre chovanca v mojom veku sedemdesiatdeväť korún. Za nejaký čas ju zvýšili na osemdesiatdva korún. Niekde hodne vysoko mali pocit, že musia deťom v ústavoch na strave prilepšiť. Túto čiastku dostal otec dva krát, teda na dva víkendové dni, ktoré som mal s ním stráviť. Keď som došiel ku nám do bytíku mal pre mňa nachystané bravčové varené kapustu a knedľu. Nie pečené mäso, pretože sme nemali trúbu. Zistil som, že varené mäso v osolenej vode s korením je omnoho chutnejšie, ako keď sa upečie. Musíte ho však variť veľmi pomaly. Otec pri mne presedel na posteli celú noc. Stále na mňa pozeral. Niekoľko krát som sa prebudil a našiel som ho ako mal pohľad upretý na mňa. „Si v poriadku?” opýtal som sa ocina. „V tom najlepšom poriadku Miško.”

Hostiteľské pobyty u môjho otca (042)

Na hostiteľský pobyt som mohol ísť každý boží víkend. A každulinké sviatky. Bolo to pre mňa ako sen. Mal som pocit, že sa od šťastia zbláznim. Cez pracovný týždeň škola a navečer návrat do ústavanskej bunky. Nejako ten týždeň prežiť a potom v piatok zhodiť z pliec školskú tašku a rozbehnúť sa za ocinom. Bolo to nádherné a oslobuzujúce. Zrazu sa zo mňa stal len nejaký mladý človek, čo prežíva školský týždeň na internáte a na víkendy sa vždy vracia domov. Mohli na mne cez týždeň pokojne rúbať drevo. S vidinou nádherného víkendu, by mi nevadilo absolútne nič. Už nikdy ten beznádejný dlhý, nikdy sa nekončiaci čas, ktorý sa vliekol bez akejkoľvek nádeje na záchranu. Mestečkársky, nikdy nekončiaci čas, aký som zažíval pred hostiteľskými pobytmi u môjho otca.

Možno som sa zo začiatku trochu hanbil pred deťmi z bunky, že ja si pokojne chodím k otcovi domov na víkendy a oni tu musia trčať. To ma však rýchlo prešlo. Nezacítil som z ich strany ani tieň závisti. Nič také. Vonku za plotom Mestečka sa závidí medzi deckami všetko. Na tom je postavený celý svet mladých. Dokonca sa mnou menšie deti z našej bunky chválili iným. Vystatovali sa pred deťmi z iných buniek, že majú vo svojej bunke chalana, čo chodí každý víkend ku svojmu otcovi. Brali to ako ich osobné aktívum. Iné decká vypliešťali oči. Neskôr mi došlo, že závidieť sa ani nedalo čo – aspoň pre nich. Oni boli zvyknutí na svoj život v detskom domove. Od mala. Inú alternatívu si nevedeli predstaviť. Nikdy niečo iné neprežili. Túžte po niečom, čo ste nikdy nezažili?

Vychovávatelia mali ďalšiu mocnú kartu v rukách. „Nikam na víkend nepôjdeš. O to sa postarám!” A bola to veľmi silná karta. Hrali vždy nefér. Pri každej malej blbosti sa mi vyhrážali. „No zdá sa, že tento víkend svojho otca neuvidíš!” Nechápal som túto ich morbídnosť. Chceli panovať úplne nad všetkým. Aj nad mojim otcom. To mi však nikdy nedokázalo skaziť moju radosť. V piatok popoludní som vždy kráčal za svojim otcom na Staničnú ulicu do našej prenajatej garsonky.

Raz, ani neviem, čo som vyviedol. Tuším šlo o neskorý príchod do výchovnej bunky. Mohlo byť deväť hodín večer. Vychovávateľ Lisník sa mi zase, už po miliónty krát, vyhrážal, že mi hostiteľské pobyty u otca zakáže. Nechal som ho dohovoriť a spýtal som sa, „to vám fakt nezáleží na tom, aby som navštevoval svojho otca?” Vychovávateľ sa zarazil a povedal. „No dobre tak potom teda pôjdeš do polepšovne.” Jachtal. Presviedčal som ho, že také niečo by môj otec nikdy nedovolil. Lisník strieľal od boku ďalej. Povedal, že tak ma teda premiestnia do iného detského domova. Smial som sa. „Michal veď teba nemôžeme nijako potrestať. Nič na teba neplatí. Ako mám dosiahnuť aby si konečne poslúchal? Nič na teba nezaberá. Ja sa na to môžem vyprdnúť.” Bola to prvá a jediná rezignácia vychovávateľa Lisníka, ktorú kedy predo mnou takto očividne priznal. „Ujco, veď sa už toľko neondejte. Ja už si dám na tie neskoré príchody fakt bacha.” Ujco Lisník sa zasmial a povedal, „no tak už choď, večeru máš v kuchyni.”

Stále sa sťažuješ že si hladný (043)

Miestami otca popisujem ako nejakého svätca. Nie nebol svetcom. Ale nám dvom sa tak vtedy scvrkol život, že sa v našich povahách odkryla ta najzákladnejšia podstata. Tu máme všetci rovnaku. Nikto nie je zlý. Prestali mňa i otca zaujímať nejaké nepodstatnosti a sústredili sme sa na to najzákladnejšie. Chodil za mnou denne do ústavu. S úsmevom a pokojom znášal sťažnosti vychovávateľov na moje správanie a ignoranciu mestečkárskych pravidiel. „Je ešte dieťa.” Reagoval otec. Asi ho mali za hlupáka. Otec s pokojom a rozvahou poukazoval vychovávateľom na veci, ktoré boli podľa neho nesprávne. Vychovávatelia mu zase vysvetľovali, že sa na veci pozerá nesprávne. Nakoniec aj tak veci na ktoré otec poukazoval zmenili. Tým dali najavo, že mal vždy pravdu. Na jeho sťažnosti, že mi nie su poskytované obedy, pretože som v čase obeda ešte v škole, vychovávatelia rozhodli, že sa mi obedy budp nosiť z jedálne do bunky. Ani to však nefungovalo. Ku svojmu obedu som sa dostal tak raz do týždňa.

K oschnutému a studenému jedlu. Nezjedol som ho. Pretože som sa práve vrátil od otca a ten ma vždy riadne nachoval. Nemali sme dostatok peňazí a tak otec varil len veľmi jednoduché a nenáročné jedla. Fazuľovú polievku, granatírsky pochod, slepý guláš, nejaké tie zemiaky s klobásov, špagety, kapustnicu alebo zemiakové placky s údeným kolenom. A podobné fajn vecičky. Samozrejme, že keď som k večeru došiel do Mestečka, nedokázal som už zjesť hnusný, studený na ústa sa lepiaci štátny obed. Jané, že z toho bol hneď oheň na streche. „Najskôr sa sťažuješ, že si hladný a nakoniec ani nezješ to, čo ti dáme.”

Jano, môj bývalý spolužiak bol v Mestečku vychovávaný v bunke vychovávateľa Hnáta. Ján šiel raz na riaditeľstvo ústavu. Potreboval nejaké potvrdenie od vedúcej výchovy, Janišovej, pre jeho školu, ktorú navštevoval. Dvere do jej kancelárie boli pootvorené. Jano začul Karola, ktorý bol z našej bunky. Rozprával sa s Janišovou. Karol pravideľne donášal na riaditeľstvo veci, ktoré povyvádzali iné deti. Postupne vo svojom “hlásení” pooznačoval všetky deti z našej bunky. Ku každému menu pridal nejaké previnenie. Keď na niekoho nič nemal, proste si ho vymyslel. Karol bol hodne nešťastný chlapec. Pobyt v Mestečku znášal veľmi zle. Nemal som ho rád. Bolo v ňom strašne veľa hnevu. Celý čas som to chcel nejako zmeniť. Chcel som sa mu priblížiť. Nemám rád okolo seba ľudí, ktorí sa na mňa hnevajú. Posadil som ho za môj počítač a ukázal som mu nejaké gamerské fintičky. Okamžite sa ponoril do tohoto virtuálneho sveta počítača. Večer bol však zase veľmi nepriateľský. To, že chodil donášať na riaditeľstvo som nejako moc neriešil. V každom kolektíve sa nájde niekto taký. Čo ma však prekvapovalo, bola tá skutočnosť, že Janišová a jej podobní toto správanie prijimali. Akceptovali ho. Takýto chovanci boli zo strany riaditeľstva takmer nepostihnuteľní. „Som rada že si taký rozumný.” Povedala mu Janišová, keď skončil svoje žalovanie na nás. Na mňa nažaloval, že fajčím v areáli ústavu a že som zase včera prišiel neskoro a podgurážený do bunky. A potom prišli tresty. Karolov basic príbeh som nepoznal. Nevedel som, čo sa odohralo v jeho živote. Prečo sa dostal sem do ústavu. Zdá sa, že jeho príbeh nepoznal nikto. Možno ho ani sám nepoznal. Proste sa jednoho dňa ocitol v ústave a basta. Karol už nežije. Zomrel vo svojich osemnástich rokoch. Mal na krku obrovský lymfóm. Zomrel 11. 11. 2011. Numerológovia by si pošmákli. Keď som sa to nedávno dozvedel od Braňa, nepremohol ma žiadny smútok. Bolo to niečo iné. Taká akási divná zádumčivosť. Snáď ľútosť, že som neurobil viac, aby sme sa spolu viac zblížili. Mal som zlý pocit z premárnenej šance. Bola to šanca.

Chcel som bojovať s celým systémom (044)

Myslel som si, že keď budem so svojim otcom každý víkend, že sa postupne upokojím. Vypadnúť na sobotu a nedeľu z tohoto režimu, ktorý ma oberá o všetko. Hlavne o dôstojnosť. Víkendy s otcom boli úžasné. Toľko slobody ani neunesiem. Veľmi som sa tešil. Život mal zrazu pre mňa nejakú cenu. Neupokojil som sa však ani pri spoločných víkendochs otcom. Pretože som stále bolestne porovnával väzenie režimu v detskom domove s láskavým a bezproblémovým prístupom môjho otca. Ti v Mestečku na neho nemali. Nik z vychovávateľov na neho nemal. Chýbalo im to najpodstatnejšie. Vrúcnosť a dobro. Nevedel som sa dočkať, až konečne skončí školský týždeň. Zdal sa mi nekonečný. Po víkendových večeroch u mojeho otca som vždy vyrážal na večer za kamarátmi do mesta. Moji starí kamarádi, ktorých som tak dlho nevidel. Mnohí ani nevedeli, že ešte existujem. Viacerí nevedeli, že som v ústave. Ani raz som neprišiel za toto obdobie víkendových návštev môjho otca domov opitý. Nepotreboval som sa opíjať, keď som bol na návštevách u svojho otca.

Takéto opilecké výstrelky som si dovolil len v Mestečku. Unás na staničnej som mal kvôli komu sekať dobrotu. Otec mi zato stál. Ti smradi v Mestečku, ani bohovi. Mal som potrebu bojovať s celým systémom. Až totálne do vysilenia. Uvoľnila sa vo mne nejaká brzda. Ako keby som zrazu potreboval niekam uniknúť. Schovať sa pred svetom ale aj pred samým sebou. Niekam vyleteť, aby som si dokázal, že svoje zasrané krídla stále vlastním. Že mi ich tam neamputovali. Možno to bol prejav akéhosi tlaku, ktorý sa neustále zbieral v mojom vnútre.

Zo začiatku to tak nebolo. Na začiatku pobytu v decáku som sa chcel prispôsobiť. Žiť v rámci pravidiel. Poslúchať. Tento odpor som si vypestoval postupom času. Vlastne to oni, študovaní pedagógovia a odborníci na všetko, to vypestovali vo mne. Nechcel som s nimi bojovať. Bol som na to príliš zlomený. Chcel som to len nejako prežiť. Chcel som, aby so mnou narábali dôstojne a s rešpektom. Nič zlé som nevykonal. Nie som žiadny kriminálnik. Len som sa jednoho dňa ocitol bez opatery svojho otca. Nič zlé som nespravil, aby ma niekto takto stále trestal.

Vždy keď som sa vracal odniekiaľ z baru, kde sme sedeli s mojimi spolužiakmi a kamošmi, bolo mi úplne jedno, čo mi povie vychovávateľ alebo vychovávateľka, keď sa vrátim do bunky nadratý ako Dán. Ako keby sa v mojom vnútri všetko vyplo. Úplne iné to bolo, keď som sa vracal v noci z mesta do nášho malého bytu, kde ma netrpezlivo čakal otec. Mal som silno zovretý žalúdok. Mal som obavu, že sa o mňa otec bojí. Že sa o mňa strachuje. Čo je so mnou? A či sa mi niečo zlé nestalo. „Kde si?” Kričal na mňa otec, keď som si kľúčom otváral dvere. A to bolo všetko. Potom oco vstal z postele a ohrial mi jedlo. Ešte sme sa dlho do noci spolu rozprávali.

Také veci nepotrebuješ písať (045)

Môj spolubývajúci, Marek, bol cez týždeň na internáte. Takže som mal izbu sám pre seba. Nasťahoval som sa do jeho postele. Povolila mi to teta vychovávateľka Berdáková. Mali sme rohovú izbu a tak v nej bola veľká zima. Marek mal posteľ hneď vedľa radiátora a tak v nej mal príjemne teplúčko. Prehodil som si paplón cez radiátor a tešil som sa z nebývalej pohody. Zakázal som si rozmýšľanie nad svojim osudom. To ma vždy prenieslo do poriadnej depky. Snažil som sa rozptýliť. Skôr či neskôr predsa len zaspíte nech by sa vám zakuslo do hlavy čokoľvek.

O vychovavateľke Berdákovej som už hovoril. Mnohé vychovávateľky z Mestečka zastupovali jednu vychovávateľku, ktorá bola na materskej dovolenke. Stále sa miesto nej u nás niekto nový striedal. Berdáková neslúžila u nás v bunke často. Ale keď už slúžila, tak to stálo za to. Bolo to v jedno odpoludnie, skôr už na večer. V bunke bol doslova armagedon. Decká sa naháňali po bunke, všade bol krik a chaos. Nič a nikto nebol na svojom mieste. Všade bol totálny neporiadok. Takto nejako by vyzeral vojnový stav. Jednoducho to skrátim, slúžila Berdáková. Kričala na decká a nedokázala nastoliť riadny mierový stav. Nakoniec pribehla ku skrinke na elektriku a vypla v celej bunke elektriku. Zavládlo ticho. Každý stuhol na mieste, kde práve bol. Malé deti začali plakať. Potom Berdáková ističe zapla. Práve som si robil na počítači úlohu do školy. O sexuálne prenosných chorobách. Vyštartoval som na Berdákovú. Že mi zrušila hodinovú robotu do školy. Moja robota sa nedala v počítači obnoviť, pretože som ju robil v obyčajnom Notepade. Kričal som na vychovávateľku Berdákovú, že mi teraz úlohu napíše ona. Že ja ju nebudem viac písať. „A o čom si písal?” výsmešne sa zaujímala Berdáková. Povedal som jej, že sme mali napísať prácu o sexuálne prenosných chorobách. „Také veci nepotrebuješ písať,” ukončila vec.

Inokedy Berdáková napadla jedného trinásťročného chalana z našej bunky. Vlepila mu zaucho. Jeho kamarát okamžite na vychovávateľku vyštartoval. Strčil do Berdákovej. „To čo bolo? Prečo nás mlátiš?” Zreval na ňu jeho pätnásťročný kamoš. Deti neprijmu od cudzieho človeka trestanie. Musia mať k nemu nejaký citový vzťah, aby to dokázali prijať. To vyštudovaný vychovávateľ nevie? Berdáková takmer spadla na zem. Asi si neskôr uvedomila svoju chybu. Vec nikdy na riaditeľstvo nenahlásila. Ináč by chalana ktorý do nej strčil určite čakala polepšovňa.

Raz slúžila Berdáková v nedeľu. Ráno vzala dve najmenšie deti a vybrala sa s nimi na katolícku omšu do mesta. Asi sa rozhodla, že práve tieto dve malé deti uvrhne do všemocnej bože ruky. Ostatné deti nechala bez akéhokoľvek dozoru v bunke. Ostatné deti jej nestáli za záchranu. Prečo tie dve malé deti nevzala na nejakú protestantskú omšu, alebo na satanský obrad, alebo trebars na kolotoče? Alebo len tak na zmrzlinku, či do cukrárne. Ak by ste si mysleli že decká sa išli od radosti zblázniť keď zistili že sú bez dozoru, mýlili by ste sa. Posadali si na stoličky a snažili sa prebrať nezvyklú situáciu v hlave. Nedokázali pochopiť, že na nich nikto nedáva pozor. Že sú zrazu samé. Asi im to niečo z ich života pripomínalo. Stále sa pozerali na vstupné dvere. Nevedeli pochopiť, že sú zase opustené. Na druhý deň sme boli všetci natlačení v oknách, keď ujo vychovávateľ Lisník kričal na Berdákovú pred bunkou. Vravel jej aby už nikdy nevzala zastupujúcu službu u nás v bunke. Že ju v jeho bunke viac nechce vidieť.

Mestečko devastuje osudy chovancov (046)

Miro bol veľmi fajn chlapec. Mnohé decká mi ho odporúčali ako dobrého kamaráta, ešte keď som bol v diagnostickej bunke. Zháňal som sa po ňom. Večer zazvonil na diagnosťáku. Odvtedy sme boli dobrí kamaráti. Bol o rok aj niečo mladší odo mňa. Učil sa za kuchára na nejakej škole v Bratislave. Nechcel do Bratislavy. Ani neviem prečo ho tam umiestnili. Asi to mala byť nejaká vychovávateľská lekcia či čo. Keby som nepoznal vychovávateľov a úradníkov v Mestečku, nemyslel by som si, že niekto môže takéto niečo urobiť. Asi ho do Bratislavy umiestnili namiesto toho aby ho dali do polepšovne. Zničili mu život. Spretŕhali všetky jeho väzby, ktoré v Trenčíne mal. Čo najďalej od Mestečka.

Keď bol ešte môj otec v nemocnici, vzal som Mira so sebou. Miro sa choval k ocinovi priateľsky a otvorene. Pýtal sa ho, prečo je v nemocnici. Prejavoval chapavosť a porozumenie. Na pätnásťročného chalaniska bol neuveriteľný. „Tvoj otec je moc fajn,” povedal mi vonku. Než sme odišli z otcovej nemocničnej izby, otec sa so mnou rozlúčil a potom sa obrátil na Mira. „A ty sa chlapče drž.” Miro zareagoval, „ja sa budem, ale vy sa ujo hlavne držte.”

Ocino mi na druhý deň povedal, že chlapec vôbec nie je žiadny suverén ako by sa dalo na prvý pohľad usudzovať. Vraj vynakladá príliš veľa úsilia na to, aby svoju pohodu prezentoval pred druhými. I keď veľa trpí, vysvetľoval ocino. Tvrdil mi však, že Miro je veľmi smutný. Otec bol niekedy ako nejaký čarodejník. Velmi sa v ľuďoch vyznal. A s Mirom mal absolútnu pravdu. Miro naozaj nebol na učňáku v Bratislave spokojný. Ba naopak. Vedenie mestečka ignorovalo jeho zúfalé prosby, aby ho z Bratislavy stiahli, že sa chce učiť za kuchára v Trenčíne. Na učňovskom stredisku v Trenčíne boli voľné miesta. Že v Bratislave už nebude ani minútu. Miro mi moc toho nepovedal. Ale vedel som si celkom dobre predstaviť, aké to tam musí mať. Niekedy utrúsil niečo o drogách a šikane a podobných veciach. O bitkách a zlodejine.

Alebo sa všetci proti tebe postavia alebo sa k ním pridáš. Taký bol zákon v Bratislave na učňáku. Snažil sa situáciu riešiť sám. Unikal zo školy a vyhýbal sa dochádzke. Keď nebol na internáte, bol u nejakého kamoša, ktorý ho prichýlil. Na pol roku Miro zúfalo prosil na riaditeľstve Mestečka, aby ho preložili do Trenčína. Nereagovali na jeho žiadosti. Pritom si myslím, že s tým prekladom do Trenčína by nemusel byť žiadny problém. Okrem vágneho „nedá sa to,” si úradníci na riaditeľstve Mestečka nerobili ani námahu, aby mu vysvetlili, prečo sa to nedá. Nepomohol mu ani vychovávateľ Lisník. Kašľali na neho. Za každú cenu mali potrebu dokazovať akí sú mocní. Decku!

Miro školu na kuchára nikdy nedokončil. Odišiel odtiaľ. Cítil som, že tam má obrovské problémy. Nechcel o nich nič hovoriť. Bol zdesený z pomerov aké vládli na internáte. Keď dovršil plnoletosť z Mestečka ho poslali preč. Pretože už nenavštevoval žiadnu školu. Podmienkou pre ďalšie zotrvanie v Mestečku bola sústavná príprava na povolanie. Také deti, ktoré nejakým spôsobom ukončili vzdelávanie a spolu s dosiahnutím plnoletosti musia opustiť detský domov. Nedávno som po Mirovi trochu pátral. Chcel som vedieť, čo je s ním. Pokecať a pospomínať. Nedozvedel som sa nič pozitívneho. Chvíľu je tam a chvíľu zas tam. Ťažko sa prebíja životom. Nemá pri sebe absolútne nikoho, kto by mu pomohol. Odchovanci detských domovov nemajú dobrú povesť. A vezú sa bez príčiny aj nevinní a dobrí odchovanci. Miro bol jeden správny a dobrý chalan. Spieval v kapele, športoval a bol mimoriadne starostlivý. Mal potenciál na ktorom sa dalo stavať. Vždy sa bral do kuchyne, aby pomáhal s chystaním jedla pre iné deti. A bol priateľský. Je to iba jeden z viacerých ľudských osudov ktorý sa podarilo vedeniu Mestečka totálne rozbiť a zničiť. A na začiatku cesty tohto osobného ľudského a zbytočného pádu bola akási drobná roztržka Mira s vychovávateľom Lisníkom.

V detskom domove zhrubnete (047)

Navštevoval som zdravotnú školu v Trenčíne. Už druhým rokom. Učili nás samé dôležité veci. Ako sa účinne a odborne starať o zdravie ľudí. O ich pohodu a šťastie. Bolo to v rozpore s tým, čo som cítil a prežíval ja. Mal som skôr potrebu ubližovať ľuďom ako im zmysluplne pomáhať. Moja tolerancia voči systému Mestečka bola na konci. Už som nedokázal odolávať. Mal som v sebe nahromadenej príliš veľa zlosti. Odzrkadľovalo sa to aj na prístupe k mojim spolužiakom. Chvíľu som sa snažil svoje prepätie regulovať a ovládať sa. To sa však dlho nedá. Dlho to neudržíte. Mal som zlé a pichľavé poznámky na dievčatá z triedy. V snahe zahviezdiť pred ostatnými som používal narážky spolu s vulgarizmami a potom som sa rehotal ako blbec. Dievčatá ma mali po nejakom čase naozaj dosť. Aďka z našej triedy zorganizovala proti mne tvrdú ofenzívu. Niektoré mi otvorene povedali, že by si nikdy nepomysleli, že sa niekedy takto hnusne zmením.

Niektoré dievčatá sa prestali so mnou rozprávať a niektoré ma otvorene odmietali a pohŕdali so mnou. Chalani z triedy sa k ním síce nepridali, ale cítil som, že to u nich nemám bohvieaké. Bolo v tom zo strany báb isté kastovanie a odsúdenie. Ak by som bol rázny, možno aj vulgárny, a mal svoju rodinu a svoje zázemie, nikto by sa nad mojou zmenou nepozastavil. Podstatné bolo, že som bol z ústavu. Nejaký Mestečkár sa tu nebude rozťahovať. Pravda je len kus hovna. To už som pochopil.

V Mestečku ste sa museli zmeniť, zhrubnúť. Vedome či nevedome. Nakoniec musíte s tým pretlakom von, aby ste sa nezbláznili. A tak som sičal ako parný kotol. Ľudia ma nespoznávali. Na ničom mi nezáležalo. Všetko, čo som chcel som si bral prirodzene. So smiechom a hrabivo. Rozprával som sa o tejto mojej zmene s otcom, keď som bol u neho na hostiteľskom pobyte. „Si len strašne vystrašený,” povedal mi.

Možno práve hostiteľské pobyty u ocina, možno odpor dievčat v našej triede ma donútil zamyslieť sa nad tým všetkým. Od istej chvíli som už necítil potrebu urážať naše baby. Zosmiešňovať ich, či sa nad nich vyťahovať. Nejako to samé od seba odoznelo. Pomaly a do stratena. Veľa som o tom všetkom premýšľal. Možno baby usporiadali nejakú tajnú poradu a udelili mi na nej doživotnú milosť. Dohodli sa? Naozaj neviem. Bola to Mary, ktorá prišla ako prvá za mnou a niečo milého drkotala o problémoch s jej chalanom. Zastavil som ju a spýtal sa, či sa na mňa vôbec nehnevá. „Miško na teba sa nedokážem hnevať,” povedala. Dodnes som nepochopil ako to myslela.

Bolo ťažké udržať si v Mestečku čistotu (048)

Bolo veľmi ťažké udržať si v Mestečku čistotu. Mám na myslí morálnu čistotu. V porovnaní s niektorými mestečkármi bol za plotom detského domova hotový Raj. Myslím tým porovnanie našich ústavanských deciek a normálnych detí z mesta. Naše deti kradli fetovali a doslova zbíjali. Chalan vyniesol z obchodu na jedno navštívenie desať redbulov a desať krabičiek cigariet a ešte tvrdý alkohol k tomu. Jeden chalan vošiel do obchodu s luxusným oblečením. Celý sa obliekol do značkových vecí, akože si skúša veci a potom zrazu vystrelil z obchodu ako raketa. Nikto by ho nedobehol. Nebol z našej bunky. Ten čo kradol v potravinách si dole zaviazal nohavice a potom si lup z obchodu jednoducho nahádzal do nohavíc. Už kedysi pri kúpe nohavíc počítal s tým, aby sa tam čo najviac zmestilo. Ja osobne neviním nikoho z deciek v domove. Bol to následok výchovy a prístupu ľudí ktorí sa o decká v ústave starali. To boli naozaj žalostné výsledky. Ak by ľudia zaznamenávali takéto výsledky v ktoromkoľvek inom obore, tak poteš ma pán boh. Šlendriáni a neschopáci.

Deťom chýbala pozitívna motivácia. Decká z Mestečka by si dali povedať. Poznal som ich dobre. Boli tvárni ako plastelina. A stále takí detskí. Normálne decko z rodiny má ustálené hodnoty a vie, čo chce a čo nechce. A to už pomerne dosť skoro. Už ich nepresvedčíš. Majú svoje názory a ustálené hodnoty. Ústavani sú iní. Sú stále otvorení a pripravení, aby ich niekto vychovával. Sú totálne nezrelí. Milujú cudziu pozornosť a osobný prístup. Tešia sa z neho. To je ich osobná výhoda, ktorá tiež poskytuje šancu vychovávateľom. Aby ich okresávali. Ale s láskou a pochopením. Z revom nič nedosiahnú. Oni však na toto dlabú. Omnoho radšej ich trestajú. A posielajú do polepšovne. Hasia, čo sami zapálili. Stačilo by im venovať čas a osobný záujem. To by celkom stačilo. To zjavne vychovávatelia v Mestečku podcenili. Nie, nezastávam sa zlých vecí. Len sa zamýšľam nad podstatou. Vychovávatelia hasili, čo sami za tie roky spôsobili. To bola ich výchova, nikoho iného. A tak to aj dopadlo. Je to samozrejme sčasti vina systému. Ja si však myslím, že podstatnou časťou viny, je ich špatný osobný prístup s ktorým decká postupne zadusili.

Mal som problémy aj s hygienou v detskom domove. Nedokázal som sa vyzliecť a kúpať sa v cudzom nehostinnom prostredí. Robilo mi to strašné problémy a stálo ma to veľa sebazapierania. Človek sa nevyzlečie len tak hocikde. Aspoň podľa mňa ide o dosť intímnu a chúlostivú vec. Pre mňa je to niečo ako otázka pocitu bezpečia a osobnej integrity. Keď sa ocino nasťahoval z trenčianskej nemocnice do nášho prenajatého bytu v Zámostí, chodil som na záchod a sprchovať sa k nám do bytu. Muselo sa mi chcieť na záchod buď ráno alebo večer. Otec ma okolo siedmej hodiny ráno už čakal. Nachystal mi raňajky. Už druhé v poradí. A potom sedel na posteli a tešil sa z toho, že všade zase narobím bordel. Otec mi pral spodnú bielizeň, tričká, slipy a ponožky. Väčšie veci som si prával v práčke v Mestečku. Pral v malom umyvadle. Veci mi voňali čistotou a jeho starostlivosťou. A potom som spokojný a opatrený bežal na autobus do školy.

Ľudia mimo decáku sú dobrí (049)

Jeden zo štátnych prídeľov v detskom domove bolo tristo korún na každého ústavana. Za tieto peniaze si mohlo dieťa z detského domova kúpiť darček na narodeniny. A ďalších tristo korún na darček pod vianočný stromček. Bolo to niekedy v novembri, keď nás vychovávateľ Lisník všetkých zorganizoval na spoločný nákup vianočných darčekov. Pretože ja mám v decembri aj narodeniny, mohol som na svoje darčeky minúť dokopy šesto korún. Pamätám si, ako sme kedysi spoločne s ocinom chodili na vianočné nákupy. Vianočné trhy. Cigánska pečienka a voňavá klobása. Od mala na to rád spomínam. Boli to vždy chvíle plné pohody a lásky. Milujem dodnes vianočnú atmosféru. Všetko sa trblieta. Na svete je vtedy moc krásne. Ja si myslím, že ľudia sú vtedy takí, akí naozaj sú. Neverím, že sa práve na Vianoce pretvarujú. Potom po Vianociach ich zadlávi ruch bežného života. Práve vtedy sú iní. Ale na Vianoce sú autentickí. Nenechám si vziať túto radosť žiadným premúdrelým škemralom. Mne sa Vianoce veľmi páčia a nevadí mi ani ten obchodnícky duch v pozadí.

Všetci sme dostali hotovosť od vychovávateľa a mohli sme si v Tescu, okrem jedla a pornografie kúpiť čokoľvek. Ja som si nakúpil to, na čo som bol mimo ústavu zvyknutý. Pánský parfém, šampóny, mydlo a sprchové gely. Dosť mi vadilo, že sme si museli darčeky kupovať my sami. Nebolo to ono. Bolo to studené a málo vianočné. Darčeky sa predsa podarovavajú a nie, aby som si ich kupoval sám. Vychovávatelia mali zvláštny dar. Vedeli vždy ako všetko pekné zničiť a totálne skaziť. Keď sme prišli z mesta do výchovnej bunky v Mestečku, darčeky mi boli zabavené. Dostal som ich až o jeden a pol miesiaca, teda na Vianoce. Sotva som ku svojim voňavým veciam trochu pričuchol vytrhli mi ich z ruky.

Jeden postatný rozmer života by som nechcel zabudnúť. Je ňou solidarita ľudí vonku. Ľudí za bránami detského mestečka. Ľudia majú srdce. Často som sa o tom presviedčal. Nikdy som sa, keď som ešte býval doma s otcom nedostal ku vybaveniu si svojho prvého občianskeho preukazu. Stále mi otec nadával, že keď si nevybavím občiansky preukaz, tak dostaneme od policajtov obrovkú pokutu. Mal som ho mať vybavený už od pätnástich rokov. Vraj je to povinnosť a je na to aj nejaký zákon. Kašľal som na občaňák. Nechcelo sa mi ísť na políciu. Až keď som bol v Mestečku a mal som už skoro sedemnásť rokov som sa nakoniec k tomuto vážnemu kroku odhodlal. Pokuta mala byť niekoľko tisíc korún za to, že som si ID kartu doteraz nevybavil. Keď sa policajt dozvedel, že som z detského mestečka, začal sa škrábať na hlave a povedal, „no radšej už choď.”

Aj u nás v optike na námestí. Ta optika pod bránou, hneď vedľa mestského úradu. Potreboval som si nechať opraviť okuliare. Otec mi dal na opravu jednej nožičky od okuliarov tristo korún. Šlo o opravu značkových dosť drahých okuliarov. Napriek tomu, že vychovávateľ Lisník v rámci boja s otcovou priazňoum mi dal ďalšie tri stovky na okuliare. Majster v optike mi povedal, že to bude stáť viac než mám pri sebe. Že nejde o opravu ale o výmenu oboch nožičiek. „A kde mám tie peniaze asi v Mestečku zobrať?” Kričal som sa na neho. Verte alebo nie, dal mi tú opravu zadarmo. Nevzal si odo mňa ani korunu. Častokrát som sa stretával s takouto priazňou, ktorú mi úplne cudzí ľudia z vonka preukazovali. Nemuseli to robiť a predsa to robili. Som im za to vďačný. Cudzí ľudia boli ku mne zhovievaví a láskaví. Viac ako vyhovávatelia. Nechápem ľudí, ktorí často vravia, že ľudia sú veľmi zlí. Nie sú!

Peniaze, čo mi dal vychovávateľ Lisník na opravu okuliarov som aj s Janom v Stepse prepil. Tri stovky, ktoré mi dal otec, som mu vrátil naspäť. Otec ich však po mne poslal ujovi vychovávateľovi Lisníkovi.

Pred decákom, pred posledným bodom obnovenia (050)

Tu chripku nie a nie doliečiť. Už som s ňou bojoval niekoľko týždňov. Doma som liečil chripku maximálne tri dni. Otec vždy zanechal všetku robotu a bežal rýchlo za mnou. Bol vždy so mnou, keď som ochorel. Sadol si ku mne na posteľ a podal mi horúci čaj. Pobrčkavil ma. To znamená že mi pomrvil rukou moje brčkavé vlasy. Povedal som mu, „choď do riti”. Myslel som si však, „aký som rád, že si tu so mnou.” Doma som sa pár krát vypotil a bolo po chrípke. Otec ma tým naučil, že keď som chorý, alebo mám nejaké problémy, vždy sa o mňa postará. Aj keď som bol malý, stále behal do školy a riešil veci, keď ma niekto zo spolužiakov uderil. Ja neviem, či je to dobré, alebo zlé. Jedno vám to však napovie. Môjmu rodičovi na mne veľmi záleží – a to je to liečivé. Je to veľmi potrebný pocit – určite pre dieťa, ktoré vychováva len jeden z rodičov.

Keď otec ku nám doviedol nejakú ženskú, vždy som ju svojim správaním zahnal. Správal som sa ku nej tak, že radšej nakoniec sama odišla. Otec mi nikdy za to nenadával. Bral to ako niečo normálne. Bral to tak, že sa o neho nechcem s nikým deliť. Mohol sa oženiť ix krát. Ja som však celé svoje detstvo bojoval proti tomu, aby sa niečo podobného nenaplnilo. Keď som mal pätnásť rokov zo svojich vnútorných požiadaviek som trochu zľavil. To už však bolo neskoro. Otec už prestal domov vodiť ženy.

Keď sa otec s mamou rozviedli, mal som len tri roky. Vzal ma za ruku a šli sme. Prenajali sme si byt. Už si ani nepamätám, koľko takých bytov bolo. Každý jeden nám bol naozajstným domovom. Tam kde bol otec, bol aj môj domov. Od rozvodu mojich rodičov som svoju matku videl asi tri krát. Raz tuším na súde. Bolo to keď ocino požiadal o zvýšenie alimentov. Keď sme sa na súde dozvedeli, že matka už nepracuje ako telefonistka v Slovenskom rozhlase, ale sedí nezamestnaná doma, otec sa počas súdu postavil a stiahol návrh na zvýšenie alimentov. Mama bola nevidiaca. Keby matka s nami riadne komunikovala, a povedala nám včas, že už nepracuje, nemuseli sme ku žiadnemu súdu chodiť.

Jediný kontakt s matkou som mal prostredníctvom poštovej zloženky, ktorú posielala spolu s peniazmi. Pravideľne každý mesiac. Ženy matky sú asi zodpovednejšie, čo sa týka platenia alimentov. Matka platila pravideľne. Otcovi som to nehovoril, ale ťažko som niesol, že sme len my sami dvaja. Hlavne preto, že sme sa ako rodina odlišovali od druhých rodín. To bolo na celej veci najhoršie. Že decká ma posudzovali, ako toho, čo je s otcom sám. Decká neznášajú, keď sa niekto odlišuje. Robí ich to neistými. Ak by sa doma rozprávali so svojimi rodičmi, chapali by to. Rodičia sa však so svojimi deťmi nerozprávajú.

Rovnako to zneisťovalo aj moje detské lekárky. Od mala si pamätám ako všetky vysvetľovali otcovi, že toto a toto robí zle. Vraveli otcovi, že ma nemôže ako malé dieťa brať na rande s partnerkou. Otec vysvetľoval, že keď to nevadi mojej partnerke, prečo by to malo vadiť jej. Tvrdili otcovi, že muži nemajú na to, aby sa plnohodnotne postarali o deti. Že keď mi nezaberali antibiotiká, tak je viac než jasné, že mi ich otec ani nepodal. Vždy mi ich zodpovedne dával, ale ja som väčšinu z desiatich antibiotikových dávok vyvracal. Detská lekárka vytrvalo tvrdila, že nemôžem večer do postele ulíhať s ojazdenou pneumatikou, ktorú sused vyhodil k plotu.

Lekárka si raz môjho otca posadila vedľa seba, spravila mu kávu a položila si ruku na otcovu. Potom sa mu hypnoticky pozrela do očí a s plechovým ksichtom mu navrhla, aby ma dal do detského domova. Otec vzal kávu, ktorú mu doktorka nachystala a pomaly ju nalial do tanierika. Samozrejme, že pretiekla a rozliala sa jej po papieroch na stole. Potom sa postavil a vzal ma na ruky, a pobrali sme sa preč z ordinácie. Nahlásili sme sa u jej kolegyni naproti cez chodbu.

Ja viem, nemal som vždy čisto umyté uši. Ani perfektne vyžehlenú košeľu. A u nás doma to niekedy vyzeralo tak, ako keby tam práve padla bomba. Ale bol som vždy spokojné dieťa. Bol som spokojné a na výsosť šťastné dieťa, ktoré bolo na svojho otca vždy pyšné.

Vianoce v detskom domove (051)

Vyšiel som von z bunky, trochu sa vyvetrať. Medzi chalanov. Kamarát Ján nebol chovancom z Mestečka. Býval kusok od ústavu v dedine. Doniesol so sebou fľašu vodky. Napiť sa dožadovali aj malé ústavanske decká. Kopli sme ich do zadku. Bol som celý uzimený. Nedokázall som sa zohriať. Priložil som fľašu k ústam a poriadne som sa napil. Jano piť nechcel. Vraj už má celkom dosť. Doteraz sedel v krčme s chlapmi z dediny. Ešte som sa niekoľko krát z fľašky napil. Asi som to prehnal. Vypil som tak tri deci. Možno viac. Došiel som do bunky. Bolo už po večery. Vychovávateľke Dubinovej, ktorá zastupovala našu kmeňovú vychovávateľku, som povedal, že si idem ľahnúť a nech dozrie na to, aby ma nikto v izbe neotravoval. Spolunocľažník Marek bol v Trnave na internáte. Len čo som sa vyzliekol a ľahol si do postele, cítil som ako sa so mnou oztočil svet. Celá posteľ sa ako vrtula začala krútiť. Otec sa na mňa uškŕňal spoza plota mestečkárskeho sveta. Rehotal sa a ukazoval na mňa napriahnutou rukou. Jeho hlas sa mi v ušiach rozkladal na akúsi výsmešnú ozvenu.

Keď som sa ráno zobudil bol som premočený ako žďoch. Mohli ste mi pyžamo žmýchať. Konečne som sa jej zbavil. Bolo po chrípke.

Bolo už pred Vianocami. V Mestečku v kultúrnej miestnosti vedľa riaditeľstva sa chystalo vianočné posedenie. Deti predviedli kultúrny program a dostali od sponzorov a podporovateľov detského domova balíčky so sladkosťami. Bolo to veľmi fajn. Prišli mnohí významní ľudia z mesta. Všetci sa usmievali a priali nám pekný život. Tuším tu bol aj primátor a ešte nejakí dôležití ľudia. Vianočná hudba a koledy z magnetofóna sa niesli nevykúrenou sálou. Chýbal mi tu otec. Riaditeľstvo detského mestečko obyčajne pozýva roďičov, ktorý sa ku svojim deťom hlásia. Otec nebol na akciu pozvaný.

Otca v našom prenajatom bytíku na Staničnej ulici navštevovala pravideľne sociálna kurátorka z obvodného úradu. Hovorila tomu práca s rodinou. Bola mladá a hlúpa. A tučná. Keď jej otec povedal, že som priveľmi rýchlo v Mestečku schudol, povedala, že mi to takto viac sluší. Otec na ňu neustále tlačil, aby som už mohol z Mestečka domov. Pýtal sa jej, či už podala na súd žiadosť o zrušenie ústavného pobytu. Neustále podanie na súd odkladala. Bez akéhokoľvek bližšieho vysvetlenia. Otázke sociálnej práce vôbec nerozumela. Otec sa rozbehol na úrad a hovoril tam s vedúcou oddelenia. Tá bola úplne normálna. V ten týždeň sociálne oddelenie podalo žiadosť na súd o zrušenie ústavnej starostlivosti nado mnou. Do toho však prišli vianočné súdne prázdniny. Ešte som si musel nejaký čas počkať.

Možno by sa dalo očakávať, že príchodom Vianoc frekvencia a počet návštev blízkych a rodičov detí z Mestečka o niečo vzrastie. Nič také som nepozoroval. Nevidel som ani žiadne naladenie detí na Vianoce. Nevidel som žeby ich vianočný čas nejako zmenil. Zdalo sa mi, že ku sviatkom pristupovali konzumne a na môj vkus až príliš vecne. Vychovávatelia boli rovnako protivní a nechápaví ako v ktorekoľvek iné dni počas roka. Nikto za deťmi neprišiel a nedoniesol sladkosti, či nejakú pozornosť či záujem navyše. Boli to normálne šedé dni v nudnom neinšpiratívnom živote. Nič sa v našom živote nezmenilo. Jedine, čo dokázali decká oceniť, boli voľné dni bez školy a povinnosti. Vianoce boli pre nás v domove sterilné a bezvýznamné ako obyčajné dni. Jediné čo azda pripomínalo sviatky, boli ozdobené trblietajúce sa stromčeky. Každé dieťa, ktoré okolo stromku prechádzalo si do neho koplo, ako do niečoho čo sem akosi nepatrí. Čo sa sem vôbec nehodí. Niečo čomu deti úplne nerozumeli a čo ich rušilo. Vianoce boli príliš sladké na ich horký nechutný život.

Prázdniny u otca boli úžasné (052)

V lete, ešte pred pobytom v detskom Mestečku a otcovým ochorením, poskytol otec jednému človeku auto. Ten ho rozbil. Nabúral s ním do stromu. Otec mal už zdravotné problémy a tak nemohol a ani nechcel tento problém riešiť. Nikto z nás nevedel, že ten chlap bol gambler a feťák. Zranil nejaké dievča, ktore práve viezol v aute. Hrozil mu za to kriminál. Aby veci nejako napravil a urobil tak dojem na policajné orgány, vyrovnal sa s otcom finančne za nabúrané auto. Bolo to tesne pred Vianocami, keď dal otcovi peniaze za jeho auto. Otec mi hneď kúpil mobil. Bazarový ale drahší. Kúpil tiež televízor, aby som sa mohol cez Vianoce pozerať na vianočné vysielanie. Strašne som sa tešil na Vianoce. Mal som ich celé stráviť u otca. Nevedel som sa dočkať kedy sa začnú. Asi milión krát som si od vychovávateľov vypočul, že za trest na vianočná sviatky k otcovi nepôjdem. Iba som sa smial, bol som už ostrieľaný a vyhrážky pracovníkov mestečka som nebral vážne. V každom prípade tie peniaze od toho pána, ktorý otcovi rozbil auto, boli pre nás vyslobodením. Prišli v pravý čas. Mohli sme si do prenajatého bytu kúpiť potrebné vybavenie a pripraviť sa na naše spoločné prázdniny s otcom.

V škole to bolo už o niečo lepšie. Všetko sa vrátilo do starých koľají. Prestal som sa za svoju zlú náladu vŕšiť na druhých ľuďoch. Vzťahy s dievčatami v triede sa upokojili. Zase sme sa na seba usmievali. Pred prázdninami sme si odovzdali drobné, skôr vtipné malé darčeky.

Keď som prišiel za otcom do bytu, vyprážal práve v oleji nejaké koláčiky. Potom ich osušil a spojil jahodovým džemom. Nemali sme trúbu a tak otec tak trochu experimentoval. Doniesol som si v batohu nejaké veci z Mestečka. Mal som byť doma skoro tri týždne. Zjedol som zopár otcových koláčikov a bežal som za kamarátmi do mesta. Boli sme dohodnutí, že sa stretneme v Stepse. Tam sme hlučne s kamošmi odštartovali vianočné prázdniny. Veľa som počas prázdnin spal a veľa som jedol.

Otec furt vyváral. Väčšinou to boli rezne. A ešte španielské vtáčiky. Tie milujem. Navečer som chodil za kamarátmi. Boli to tie najúžasnejšie Vianoce aké som kedy zažil. Možno ani nikdy viac nezažijem. Otec prechod do Nového roku prespal. Ja som uderom polnoci vyšiel na balkón a snáď po prvý krát v živote som sa poriadne zamyslel. Delobuchy a svetlice a ostatné vojnové arzenály vonku besnili. Rok 2008. V ten úplne novučký rok som mal na jeho konci, 8. decembra dovŕšiť plnoletosť. Takže, ak sa aj domov k otcovi nedostanem skôr, dostanem sa domov určite na konci roka. To je Deathline. Vošiel som do bytu a opatrne som zobudil otca. Pripili sme si spoločne šampáňom. Prázdniny boli úžasné. Aby zážitok vynikol, potrebujete kontrast. A ten môj kontrast bol dokonalý.

O to horší bol návrat späť do Mestečka. Navyše sme si splietli dátum konca vianočných prázdnin v žiadosti o hostiteľský pobyt u otca. A tak som musel v Mestečku stráviť posledný deň voľna. To bol veľmi smutný deň.

Neverím že sa z decáku niekedy dostanem (053)

Neznášam január. Nenávidím prechod z rozprávky do surového života. A tento mesiac strašne dlho trvá. Je ako tri mesiace dohromady. A je zlý a nehostinný. Prebudenie do reality. Tvrdej, mestečkárskej. Otec chodil stále na úrady a bombardoval ich tam žiadosťami o moje prepustenie. Žiadosť zo strany sociálky už bola tam, kde mala byť. Na trenčianskom súde. Ležala na stole pred sudkyňou, čo mala na starosti agendu deti. Pojednávanie vo veci môjho prepustenia do domácej starostlivosti, bolo stanovené na dvadsiateho piateho februára. Ak sa v tento deň nedostanem domov, dočkám nejako do konca roku. Vtedy budem mať osemnásť rokov a potom pôjdem domov určite. Nezostanem tu ani o hodinu dlhšie. Nikto ma nezastaví. Ak by som sa v deň súdneho pojednávania dostal predčasne domov, bolo by to o celých desať mesiacov skôr. Radšej som sa však neupínal na ten februárový deň, aby som nakoniec nebol sklamaný. Všetci v Mestečku ma upozorňovali na to, že ešte sa nikto nikdy nedostal takýmto spôsobom domov. Že vraj súdy nikdy nie sú na strane detí, ale sú vždy na strane detského domova. Dokonca mi to tvrdili aj vychovávatelia.

Všetci vraveli, že dostať sa raz do Mestečka znamená dostať sa sem navždy. Teda až do plnoletosti. Že vraj s tým nič nenarobím. Pomaly som začal prijímať ich pohľad na vec. Vyrovnával som sa s tým, že sa skôr domov nedostanem. Ujo vychovávateľ Lisník mi to tvrdil tiež. Ako keby mi to nikto z nich neprial. Kašľať na nich. Nakoniec som ich neprajúci pohľad viac menej prijal.

Do Mestečka som sa chodil už len vyspať. Na ničom mi nezáležalo a nič som si z ničoho nerobil. Na víkend som bol u môjho otca. Večery v piatok a sobotu som trávil s kamarátmi z mesta. V neďeľu po obede, pred odchodom do Mestečka, som mal riadne stiahnutý žalúdok. Zase sa blížil čas môjho odchodu do detského domova. Po spoločne strávenom víkende s otcom. Otec ma po očku pozoroval. Sedel na posteli a bol tiež smutný. Vychystal mi do batohu veci do ústavu. Podal mi nejaké peniaze a opäť si sadol na posteľ. Nedele boli pre nás dvoch hodne náročné.

S Janom, bývalým spolužiakom na základnej škole, ktorý z pestúnskej rodiny nakoniec skončil v Mestečku, som trávil čas neustále. Ak som mimo Mestečka nebol práve s ocinom, bol som celkom isto s ním. Pomáhal mi znášať všetko to mestečkárske posraté peklo, čo nás obidvoch obklopovalo. Bez neho by to tu bolo naozaj zlé. Často sme si sami zo seba uťahovali. Bol to náš spoločný ventil. Stáli sme na zastávke autobusu. „Som posratý mestečkár, úbohý zasratý mestečkár. Nemám čo žrať a nemám ani na cigaretle. Som z toho všetkého zasratý až za ušami,” šaškoval Jano. Nahodil taký čudný hysterický a hodne umelecky štylizovaný výraz. Za chvíľu k nemu pristúpila akási pani a podala mu päťdesiat korún. Pôsobila dôstojne. Možno to bola nejaká úradníčka. Jano zostal hodne prekvapený. “Ja som len kecal,” povedal Jano neznámej pani. “Ale ste s Mestečka, chalani?” Pýtala sa nás pani. Odpovedali sme jej, že ano. Nešli sme teda rovno do školy. Najskôr sme šli na pivo, mali sme zrazu začo.

Už som prestal veriť, že súd, ktorý sa uskutoční v mojej veci 25. februára, niečo na mojom živote zmení. Prestával som veriť, že sa dostanem domov. Povedal som to aj otcovi. Otec sa zarazil. „Michal potrebujem tvoju podporu!” Vysvetľoval mi, že aj on sám potrebuje, aby som bol na jeho strane. Že musím veriť, že sa vo februári dostanem domov. Ináč sa nám to nepodarí. Vysvetľoval, že ak uverím, že pôjdem vo februári domov, budú sa mu veci ľahšie vybavovať. Že nesmiem takto vešať hlavu. Že nesmiem bez rozmyslu prijimať sprosté názory mestečkárskych bacharov. Bol som ticho. Neodporoval som ocinovi. Ale myslel som si svoje.

Zo života mi robili peklo, pretože som sa im nepoddal (054)

Vychovávatelia v Mestečku boli pre deti všetkým. I v tom negatívnom zmysle aj pozitívnom zmysle. Určovali im život. Boli jeho náplňou i formou. V dobrom i zlom. Tak či tak. Vychovávatelia pôsobili stále znudene a otrávene. Naozaj ožili, len ak niektoré dieťa vyviedlo nejakú neplechu. Mali potom pocit, že žijú, že ich život má dajaký zmysel. Doslova ožili, kreténi.

Nič som s tým voči vychovávateľovi Goliánovi nesledoval. Nemal som v úmysle mu nejako ublížiť. Žiadosť o hostiteľský pobyt u môjho otca sa ako u nejakých malomyseľných musel špecialne pre každý víkend neustále obnovovať. Žiadosť o víkendový pobyt som vzal k otcovi na náš byt a ten žiadosť podpísal. A potom som žiadosť odniesol vychovávateľovi späť na bunku. Raz si ma k sebe zavolala vedúca výchovy Janišová. Mal som pocit, že je stále viac a viac naštvaná. Ani neviem prečo som ju tak vytáčal. Jej tlak na mňa sa stále zvyšoval. Stále ma trestali zákazom vychádzok. „Pôjdeš zo školy rovno do Mestečka. A nikam ani na krok.”

Janišová ziapala ako bláznivá. Nedokázala sa ovládať. Víkendy u otca mi však nedokázali zakázať. Nikto z nich to nedokázal. Aj keď veľmi hceli. Nad tým bdela doktorka Havranová, vedúca sociálneho oddelenia v Trenčíne. Ta ubezpečila môjho otca, že sa k nemu na víkend vždy dostanem. “O to sa postarám!” Povedala otcovi. S tým nedokázali vychovávatelia ani so svojou slávnou vedúcou výchovy, Janišovou, nič spraviť.

Z toho pretlaku na moje nervy, som sa pred Janišovou prekecol, že nosím otcovi domov žiadosti o hostiteľský pobyt a že on ich doma podpisuje. Riaditeľstvo vyžadovalo aby sa otec vždy dostavil do bunky a žiadosť podpísal tam. Chceli ovládať aj môjho otca. Nestačilo im, že zotročujú mňa. Mali potrebu ovládať aj môjho ťažko invalidného otca. Keď sa Janišová dozvedela, že otec nechodí podpisovať zmluvu do Mestečka, spravila riadny bordel. Zjazdila všetkých vychovávateľov a špeciálne vychovávateľa Goliána na ktorého som v neznalosti následkov Janišovej povedal, že on o tom, že žiados%t o hostiteľský pobyt nosím na popis k otcovi. Nikdy mi to neodpustil, že som to na neho povedal. Nič zlé som s tým nesledoval. Nepokladal som túto informáciu za takú škodlivú. Nie je jedno, či otcovi žiadosť donesiem ja, alebo ju príde otec podpísať do Mestečka? Iba hlupáci trvajú na formalitách.

Došiel som na to, prečo ma tak vychovávatelia neznášajú. Nebolo to preto, žeby som nejako zvlášť neposlúchal. Poznal som dobre pomery v Mestečku. Z mojim poslúchaním, či neposlúchaním, to nemalo nič spoločné. Boli tam omnoho horšie decká ako ja. Dôvod pre ktorý sa na mne stále vŕšili, bol ten, že ma nikdy nedostali až na kolená. Chceli ma vidieť slabého a zraniteľného. Opatrovateľská psychopatia. Badal som ju hlavne u žien. Vychovávatelia až takí neboli – je to slabosť. Žena nedokáže zmysluplne viesť cudzie dieťa. Sú sprosté a závislé. Nato, aby mohli vychovávať dieťa, musia milovať. Svoje vlastné deti – potom sú úspešné. Cudzie deti nenávidia, nikdy si ich nazamilujú.

Nikdy som nedal vychovavateľom pocit, že ich potrebujem. Bolo pre mňa dôležité, aby som zostal silný a nezávislý. Nezazlievam iným deťom, že prejavovali odkázanosť na nich. Nemali nikoho na svete. Ja však svojho rodiča mám. Nepotrebujem sa hrať na oddané a závislé dieťa. Preto mi robili zo života peklo, lebo som ich nepotreboval. Preto im vadil môj otec, preto tie zákazy chodiť za ním. Vadil im úplne cudzí a nezúčastnený človek, s ktorým ich absolútne nič nespájalo. To je kvalifikovaná psychopatia.

Najlepšie by som zapadol, ak by som začal na ostatné deti na riaditeľstvo donášať. Ti najhorší, ktorí by ináč putovali do polepšovne si krk zachraňovali donášaním na riaditeľstve na iné deti. A tie hlupane na riaditeľstve Mestečka to prijimali. Najviac Janišová. Bol som príliš slobodný a nezávislý, než aby mi čokoľvek odpustili.

Nie je v záujme úradu dostať ma do polepšovne (055)

Niekde sa niečo pokazilo. Ujo vychovávateľ Lisník pomaly strácal nadšenie zo mňa. No a ja som postupne strácal nadšenie z neho. Nič tragického. Ja osobne som ho ku svojmu životu nepotreboval. Začal ma zosmiešňovať pred ostatnými deckami v bunke. Rozprával, že sa chodím sťažovať na úrad v meste, že som stále hladný. “No najedz sa pekne, aby si nám nebol hladný.” Smial sa. Prejavoval otvorene nespokojnosť s tým, že mi nedokážu vychovávatelia zakázať víkendové návštevy u môjho otca. Že keby bolo po jeho, nikam by ma na víkendy nepustil. Bol som rád, že sa stávam absolútne nezávislý na detskom domove. Vlastne som bol na to hrdý. Už som nepotreboval ich jedlo, ktorého bolo aj tak vždy žalostne málo. Rovno zo školy som bežal k otcovi a tam som sa dosýtosti najedol. Rovnako aj cez víkendy, ktoré som trávil spoločne s otcom. “Nebudem večerať. Najedol som sa u otca.” Vstal som od stola a šiel som do svojej izby.

Vedel som, že medzi mnou a Lisníkom zúri tichá vojna. Mestečko zaviazalo môjho otca k plateniu výživného na mňa vo výške sedemsto korún. Otec im na riaditeľstve jasne povedal, že alimenty platiť nebude. Od začiatku, čo som nastúpil do Mestečka ma otec finančne i inak podporoval. Stravoval ma a rovnako mi kupoval veci na oblečenie. Platil poplatky spojené s mojou školou. A tie neboli malé. Okrem jediných nohavíc a zopár ponožiek a ešte peňazí na vianočný a narodeninový darček som od Mestečka nikdy nič nedostal. „Pokojne si to obhájim aj pred súdom,” oznámil otec v kancelárii riaditeľstva. Nikdy to na súd nepodali.

Ráno som vypadol z bunky a večer som sa vrátil, aby som sa tu vyspal. Vychovávateľa Lisníka to neprestalo baviť. Stále sa mi vyhrážal polepšovňou. Dôvodom boli moje neskoré príchody do Mestečka. Klasika. Toľko krát sa mi vychovávateľ Lisník vyhrážal polepšovňou, že som sa začal báť, či to naozaj nemôže spraviť. V piatok, keď som prišiel na víkendový pobyt u otca som sa ho spýtal, či ma môže dať Lisník do polepšovne. Otec mi povedal, že sa na to na úrade v meste pýtal. Sociálny úrad v Trenčíne je niečo ako zriaďovateľ detského mestečka. Teda sú nad nimi. Pani doktorka Havranová otca uistila, že ma do žiadnej polepšovne nedajú. Že v záujme sociálky v žiadnom prípade nie je, aby som šiel do prevýchovného ústavu. Nakoniec pani doktorka povedala, že v naozajstnom záujme úradu je, aby som po rozhodnutí súdu dvadsiateho piateho februára, šiel natrvalo domov k otcovi. Plakal som.

V Mestečku je to horšie ako v polepšovni (056)

Ak môj otec podpísal niečo, čo súviselo s mojou strednou školou, bol zrazu poriadny oheň na streche. V Mestečku mi za to nadávali, ako keby som ja nejako za to mohol. „Otec sa o moju školu zaujíma. Čo je na tom zlé?” Pýtal som sa vychovávateľa. Kričal na mňa, že otec nemá právo niečo mi podpisovať. „Ešte ste mi stále nezaplatili príspevok na rodičovské združenie do školy.” Vychovávateľ Lisník si moju poznámku nevšímal. Tvrdil, že od toho sú tu oni aby mi podpisovali veci do mojej školy. Miesto toho, aby mali radosť, že mám rodinu, ktorá sa o mňa zaujíma, brali môjho otca ako nejakú konkureniu. To však mali vopred prehraté. Na neho nemali. Nikto z nich na neho nemal. Na úrade na to mali iný názor. Tvrdili že Mestečko a otec majú spolupracovať a majú záujem sa podeliť o moju výchovu. Neviem kde pani vedúca sociálneho oddelenia prišla na to, že Mestečko chce s otcom spolupracovať. Ale chápal som, čo tým chcela povedať.

No poviem vám, liezli sme im as s mojim otcom všetkým poriadne na nervy. Neboli sme dosť biedni pre mestečkársky ústav. Ja som mal starostlivého a dobrého otca. A to vychovávateľom a vedeniu Mestečka moc nevyhovovalo. Mali sme byť viac asociálni. Ak by ma ocino riadne nakopal do zadku a kašľal na mňa z vysoka, tak ako sa patrí na poriadného rodiča, ktorý ma v decáku decko, všetko by bolo asi trochu lepšie. Nezapadali sme.

Hovoril som s Ľubomírom. Je to brat tej dievčíny, vlastne už veľkej slečny čo si ju adoptoval Béla Bugár. Ešte nedávno som si myslel, že Bugár adoptoval chlapčiska. Všetci to tvrdia v Mestečku, že si vzal chalana. Je pravdou, že je to už dávno, čo si ju adoptoval. A ti čo to hovorili mne, to tiež len počuli od iných deciek. A tak sa tá informácia časom riadne skrútila.

Ľubo mi vravel, že bol v polepšovni. Dva krát za sebou. Za úplnú prkotinu. Vraj sa pobil. Bola to férovka s iným chalanom. Dali ho do napravného zariadenia. Aj môj ocino bol pri tom rozhovore. Chalan vravel, že tam musia minimálne na jednu hodinu decká von na čerstvý vzduch. Každý boží deň. Museli von, aj keby sa im zrovna nechcelo. Aj s ocinom sme si uvedomili, že v detskom mestečku v Zlatovciach je to horšie, ako v polepšovni. Ak si dostal zaracha v Mestečku, von si sa nedostal za žiadnych okolností. Tri a pol týždňa som raz vyfasoval z riaditeľstva Mestečka. Nikoho som nezabil! Podľa toho, čo Ľuboš o tej polepšovni a povinnej hodine vonku hovoril, vlastne ma napadá, že ak sa mi vychovávatelia stále vyhrážajú polepšovňou, vlastne mi chcú len moje najušľachtilejie dobro.

Kdesi som počul, že až sedemdesiat percent deciek z detských domovov sa neuchytia. Proste sa im v dospeláckom, naozajskom svete na druhej strane ostnatého drátu domova, nedarí. Buď sa dostanú do kriminálu, alebo sa potulujú bezcieľne a stále hľadajú príležitosti k tomu, aby zbíjali a robili zle. Kriminál im skôr, či neskôr aj tak hrozí. Je teda pravdou, že ani Mestečkári nemajú v Trenčíne a okolí nejakú moc dobrú povesť. Tie skvelé metódy vyhovávateľov Lisníka, Janišovej, Goliána, Martinkovej a mnohých iných totálne zlyhali. Nemajú žiadny dobrý účinok. Viac pokazia než spravia úžitku. Nemajú pre mňa žiadnu autoritu. Ak aj nejaká v minulosti bola, už dávno sa z môjho srdca vyparila.

Detské mestečko a sex (057)

Každý túži po rodine. Mestečkári nie. Túž po niečom s čím si sa nikdy nestretol. Čo si nikdy nezažil. Z ničim takým ako je túžba po rodičoch som sa tam nestretol. Možno v ich najtajnejších snoch. Do hlavy nikomu nevidíš. Ešte v malých deťoch som ten smäd po láske a rodine na chvíľu uvidel, ale u väčších deciek už nie. Je to asi otázka blednúcej pamäte, alebo nejakého čudného celoživotného vymytia mozgu. Ja vám neviem. Povedomosť o čomkoľvek sa dá udržovať. Školiť a udržiavať polienkami oheň, aby sa nestratilo čo je cenné. Aby bol charakter človeka úplný. U ústavanov je práve táto časť myslenia absolútne mŕtva. Tam kde má byť láska a spolupatričnosť k najbližším je len biela mapa bez ničoho. Ako keby ste im utrhli kus srdca. Kus ich osobnosti. A ani dušu mestečkári nemajú. Vyšla z nich spolu s hlasitým prdom, keď im špeciálna pedagogička v mestečkárskom diagnostickom centre ešte na začiatku položila otázku: “Kde máš svoju mamičku?” Vedia čo je priateľstvo, nevedia však čo je láska. Nepatria nikam a nič necítia. A toto je ich problém. Tu by som ja osobne videl poslanie naozaj modernej pedagogiky. Ale s novými a schopnými ľuďmi.

Vychovávať. Nie však stálym vyhrážaním sa a trestaním. To dokáže každý blbec. Ak aj ústavani nadviažu neskôr k nejakému partnerovi alebo partnerke vzťah, je veľmi povrchný a nestály. Skôr sa obmedzuje len na sex. Sex to áno. Ten je v Mestečku veľmi obľúbený. Nahradzuje pozornosť a pohladenia.

Niekoľko dievčat v Mestečku bolo, ktoré sa mi fakt páčili. A boli jedna či dve, ktoré boli naozaj pekné. Nechceli sa však kamarátiť. Chceli so mnou súložiť. Potrebujem sex ako ktokoľvek iný. Som mladý a pri chuti. Ale rovnako potrebujem s babou pokecať a skamarátiť sa. Vlastne potrebujem na všetko nejaký čas. Prsia sú pekná vec, ale aj ženský obdiv je rovnako pekný, ak nie ešte viac. S mestečkárkami sa však nedalo. Hneď by preskočili niekoľko krokov vo vzťahu a vhupli rovno na to. Nič pre mňa. A tak som radšej chodil s chalanmi na pivo.

Druhí chalani také zábrany, ako som mal ja nemali. Viem o deckách ktoré mali jedenásť či dvanásť rokov a mali už sex. Po trinástom roku to bola mestečkárska normálka. Takže vzťahy tu boli krátke ale intenzívne. A tak je to aj keď odrastú. Nedokážu udržiavať normálne vzťahy. Také čo aj vydržia. Čo sú naozaj pevné. Ich manželstvá sú len krátke a nenaplnia zvnútra. Radi by sa zaradili, ale nejde im to. Nemajú na to potrebnú výbavu. Chýba im kus srdca. A tak sa často stáva, že deti takýchto manželstiev, končia zase v ústavoch. Toto je to, čo detské domovy nikdy nevyriešia. Toto dokáže dať zanechaným deckám len rodina. Úplná rodina, zo svojimi stáročiami trvajúcimi pravidlami a vzormi.

Vychovávateľove súkromné boje s chovancami (058)

Miro bol proti svojej vôli umiestnený na učnovskej škole v Bratislave. Nechcel do Bratislavy, chcel do Trenčína. Od malíčka túžil byť kuchárom. Jednoducho ho to okolo hrncov bavilo. Kuchyňa je domov. A domov to už je rodina. Možno odtiaľto ten asociovaný záujem nešťastného chalana. Vychovávateľ Lisnik mal s nim podľa môjho názoru nejaký poblem. Ich vzájomná komunikácia bola vždy odmeraná a studená. Ba myslím si, až nepriateľská. „Ujo, môžem si vziať ešte chlebík?” opýtal sa Miro vychovávateľa. Lisník prikývol, aj sa trochu usmial. Ale všetky deti za stolom razom stíchli. Každý ten chlad cítil. Je to divné, pretože Miro vyrastal pod Lisníkom od svojich dvoch rokov. Ešte keď bolo Mestečko zariadením rodinného typu. Kde sa o deti v jednej bunke starali manželské dvojice pedagógov. Lisník tu pôsobil aj so svojou pani manželkou. Myslím si, že sa ujo Lisník potreboval Mira zbaviť. A to tým spôsobom, že ho vylifroval do školy v Bratislave. Pritom učňovské stredisko tu v Trenčíne malo voľný stav na miesto kuchára. Miro mohol bez problémov nastúpiť.

Chlapec sa potýkal v Bratislave s veľmi zlou spoločnosťou učňov. Drogy, zbrane a neustále bitky boli na programe dňa. Chlapec tu navyše stále hladoval. Mal podobné starosti ako ja. Nestíhal v učňovke obedy. Jedáleň mali až na druhom konci Bratislavy. Ani zvyšok dňa nemal žiadnu stravu. Len čo si sám niekde kúpil. Nebolo však za čo. Jedine v pondelok, kedy mal školskú prax sa poriadne najedol. Myslel si, že keď sa počas praxe poriadne natlačí, že mu ten pocit nasýtenia vydrží až do piatku, keď sa vracal naspäť do Mestečka. Mylil sa. Raz mali v škole akýsi ľahkoatletický turnaj učňovských škôl. Triatlon alebo niečo podobné. Miro sa umiestnil na štvrtom mieste. Bol vynikajúci športovec. Ale posledné metre dobehol do cieľa v totálnom omámení. Úplná tma pred očami. V cieli odpadol. Všetci sa vrhli k nemu. Miro sa po chvíli prebral a povedal ešte v omámení, že je strašne hladný. Podali mu nejaké sušienky a malinovku. Miro nikdy Lisníkovi nič nevyčítal. Len ho stále prosil, aby ho z Bratislavy stiahli a preložili do Trenčína. Veď to bola maličkosť. Nepomohli mu ani prosby na riaditeľstve. Lisník to mal asi s nimi dohodnuté. Ako ináč si mám vysvetliť to, že mu nik nechcel pomôcť. Nikto nechcel jeho prosby vypočuť. Skôr som tu písal, že Miro zo školy odišiel sám. Nie je to tak. Len pred pár dňami som zistil, že Mira zo školy vyhodili. Nastúpil na učňovku v Bratislave ale potom ho vyhodili.

Keď som došiel do Mestečka, bol to práve Miro, ktorý sa ma ujal a urobil mi začiatky v domove znesiteľné. Bol absolútne v pohode. Večne usmievavý a stále dobre naladený. Potom nastúpil na tu nešťastnú školu. Problémy s ktorými sa tu potýkal ho veľmi zmenili. Bol už podráždený a rezignovaný. A to už po pár mesiacoch. Podmienky ho tam totálne zlomili. Povedal mi, že to, čo ho na celej veci najviac štve, je nezáujem Mestečka pomôcť mu. Bolo mi ho veľmi ľúto. Jeho problém sa ma hodne dotýkal. Keď toto dokázali urobiť Mirovi, pokojne to môžu urobiť komukoľvek. Aj mne.

Na hlad ti dám jablko (059)

Hlavný vychovávateľ z našej bunky, Lisník, bol doslova zlenivelý. Nemám na myslí v manuálnej robote. Nie s tým nemal absolútne žiadne problémy. To iste nie. Zlenivel však mentálne. Nesnažil sa o to, aby sme mali v bunke pohodlie a veci ktoré bežne človeku spríjemňujú život. Vychovávatelia iných buniek sa snažili deckám prilepšiť. Napríklad vychovávateľ Meravý z inej výchovnej bunky. Mali absolútne nový nábytok, a všade pekne a moderne vymaľované. V bunke mali po stenách nejakým umelcom namaľované výjavy z prírody. Prostredie ich výchovnej bunky bolo priateľské a pestré. Dokonca mala bunka dohodu s nejakým súkromníkom, ktorý im pravideľne vozil mäso. Vychovávatelia z takejto bunky potom mohli z peňazí ktoré ušetrili, financovať iné aktivity v prospech detí. Dokonca sa deti z iných buniek dostali aj na kultúrne predstavenia. My v Lisníkovej bunke sme o takomto niečom mohli len snívať. V bunke u Meravých mali novú sedačku, koberce a úplne novú obývačku. My sme mali ešte pôvodné koberce z roku, kedy bolo postavené a zariadené Mestečko. Teda z roku 1973.

Iks krát sa na ten náš koberec vykakali deti. Na niektorých miestach bol už prederavený. V iných bunkách mali širokouhlý televízor. My sme mali v našej bunke taký ten starý televízor s obrovským bruchom vzadu. Decká z iných buniek sa mohli hrať na herných konzolách, dokonca im do nich zakúpili nejaké hry. Väčšinou si však deti do týchto systémov, hry zháňali sami. My sme mali playstation, ale ten doniesol jeden chalan z našej bunky. Bola to síce len jednotka, ale čo už.

Dokonca decká z bunky vychovávateľa Hnáta chodili raz do roka na dvojtýždňové dovolenky, ktoré im pravideľne platil jeden podnikateľ z Trenčína. Veškeré zariadenie niektorých buniek snaživých vychovávateľov bolo zariadené vkusne a veľmi moderne. Presne tak, ako to býva v bežných rodinách. Lisník si myslel, že to, čo dáva deťom zo seba samého im postačí. Podľa mňa nestačilo. Jeho mentálna lenivosť pravdepodobne nikoho neinšpirovala. Len prehlbovala nedôstojný pohľad detí na svoju vlastnú osobnosť. Keď som opustil detský domov snažil sa môj otec darovať vychovávateľovi Lisníkovi do bunky pre deti niekoľko počítačov. Lisník to rázne odmietol. Tento neandertálsky staromodný pohľad sotva pomôže deťom z jeho bunky. Výsledkom je, že ich analfabetizmus v obalsti počítačov im len málo umožní vyniknúť alebo sa uplatniť na zložitom trhu práce.

Ak bolo potrebné v Mestečku niečo vykopať, zverilo sa to Lisníkovi. Na manuálnu robotu bol dríč. Vykasal si ruky a dokázal v kuse aj štyri hodiny kopať. Dokonca prepotil zimnú bundu. Deti mu pomáhali. Potom tým, ktorí mu pomáhali, vrazil do ruky nejaké bankovky. Deti sa predsa zdierať nemôžu. Decká boli radi, že mali príležitosť si niečo zarobiť. Rovnako to bolo pri zbere jabĺk z jabloní, ktoré rástli v Mestečku. Potom nám tie jablká dávali, keď sme kňučali, že sme ešte hladní. Pojedol som toľko jabĺk, ako nikdy pred tým. Dodnes, keď sa povie slovo jablko, dostávam husiu kožu.

Aký vlastne bol môj vychovávateľ (060)

Vychovávateľ Lisník tvoril pre mňa v Mestečku základnú istotu. Nanútenú a nadirigovanú. Šlo to mimo mňa. Mal pomerne jednoduchú, ľahko čitateľnú povahu. Nečudo, že tu o ňom stále píšem. Bol hlavným vychovávateľom vo výchovnej bunke v ktorej som žil. Bol podstatnou súčasťou môjho vtedajšieho života. Rozhodne priamo ovplyvňoval život okolo mňa. Niekedy ma dokázal svojim prístupom príjemne prekvapiť. Niekedy som bol z neho zhrozený. Aj napriek tomu, čo som tu o ňom všetko popísal, si dodnes myslím, že bol dobrý chlap. Platí to, čo som napísal skôr. Sám už nedokázal účinne ovplyvňovať chod v Mestečku, ani vo svojej bunke. Všetky právomoci mu systém zmeny prístupu v detskom domove okresal. Jeho vplyv sa postupom času takmer počas štyridsiatich rokov, ktoré v Mestečku pôsobil, značne zmenšoval. Sám mi hovoril, že kedysi bolo jeho slovo veľmi silné. Dnes už nie je. Systém dnešnej výchovy v detskom mestečku ho prekričal. Vo svojej podstate to bol dobrý človek. To si naozaj myslím.

Počas Vianoc slúžil Lisník v kuse štyridsať osem hodín. Nebol som v tie Vianoce v Mestečku prítomný, ale detská vraveli, že si takúto službu vzal preto, aby deťom nenarúšal kontinuitu a zbytočne ich nemiatol v tieto sviatočné dni zbytočnou výmenou vychovávateľov. Takúto obeť som nepozoroval u žiadneho vychovávateľa v našej bunke. Decká nemuseli dokonca počas sviatkov ani upratovať. To preto, aby si sviatky riadne užili. Upratovanie presunul až na čas po Vianociach. Neviem, asi mu na deťoch naozaj záležalo.

Niekedy si ma zavolal a vyzvedal, ako sa mám u otca na hostiteľských pobytoch. Rozprával som mu o tom, ako si spoločne s otcom varíme. Že mu cez deň pomáham upratovať. I keď som musel pripustiť, že niekedy ma k tomu musí otec pohýňať. Hovoril som mu, ako sa po večeroch schádzam s kamarátmi v meste. Ako ma potom otec s obavami čaká doma. Ked sa v noci vrátim, že sa ešte dlho spolu zhovárame. Niekedy až do skorých ranných hodín. Potom dospávame.

Lisník sa zaujímal okolo čoho sa krútia naše rozhovory s otcom. Povedal som mu, že okolo posratého života v Mestečku. Potom sa ma opýtal, ako sa cítim, keď sa vrátim od ocina späť do ústavu. Povedal som mu, „strašne”. A vstal som a odišiel som. Nechal som tam Lisníka sedieť za stolom samého. Všetko si zapisoval. Neskôr som sa dozvedel, že práve zápis z tohto nášho spoločného rozhovoru, slúžil ako podklad pre vypracovanie stanoviska pre závery súdu, ktorý mal rozhodovať o mojom prípadnom umiestnení do domácej starostlivosti a zrušení ústavnej starostlivosti. Niekedy sa mi zdal ako buldozér. Nech sa dialo čo chcelo, furt robil tu svoju pomýlenú pedagogiku. A neuhol by ani keby sa okolo neho rúcal svet.

V Lisníkovom prípade dokážem pripustiť, že sa môžem v niektorých opisoch a hodnoteniach a nakoniec i v celkovom pochopení jeho osobnosti mýliť. V nikom inom, ale v jeho prípade áno. Niekedy sa mi zdal fantastický, inokedy som ho zase vnímal ako totálneho hlupáka plného hovien a rozporuplnosti. Ja neviem, svet je riadne zložitý.

Zavrite detské domovy (061)

Nemám rád nevyriešené veci. A tak som stále doliezal za vychovávateľkou Martinkovou. Chcel som od nej dostať, prečo ma uväznila na tri a pol týždňa v Mestečku, kedy som nemohol z bunky ani na krok. Dala mi zaracha, za ktorého by sa nemusel hanbiť ani Kájinek. Šlo o to, že som odišiel von do mesta napriek zákazu vychovávateľky Berdákovej, ktorá po mne chcela, aby som prejavil pokánie. Nikdy som tu ženu pred tým nevidel. Nemal som s ňou žiadnu minulosť. Veď v našej bunke po prvý krát zaskakovala za vychovávateľku ktorá odišla na materskú dovolenku. A rovno chcela po mne akési pokánie. Nerozumel som tomuto jej čudnému fanatizmu. Možno takto chcela dať dôvod svojmu postoju, že ma nikam nepustí. Toľko nástojila na tom, aby som prejavil pokánie za všetky svoje hriechy, že som dostal podozrenie, že ma provokuje. Za to si zaslúžila ignor. A to som aj spravil. Do mesta som odišiel bez jej posväcujúceho požehnania. Jednoducho som sa vzal a odišiel. Samozrejme, že ma nahlásila na riaditeľstve Mestečka.

Vedúca výchovy mala tuším dovolenku a tak sa celého prípadu ujala Martinková. Bývalá bacharka vo väznici pre ženy. Aspoň sa tak po Mestečku hovorilo. Vypočula si môj názor ohľadom toho, že som odišiel bez povolenia do mesta a povedala mi, že som v ničom nepochybyl. Potešil som sa. Martinková mala v Mestečku celkom dobré meno. Decká si ju považovali. Mala takú chlapskú a férovú povahu.

Na druhý deň mi bez akéhokoľvek upozornenia nariadila zaracha. Oznámila to mojim vychovávateľom v bunke. Tento zákaz trval viac ako tri týždne. Nerozumel som tomu. Bežal som na riaditeľstvo. Vôbec sa so mnou nebavila. Keď som už toľko do nej dobiedzal, nakoniec povedala: „Ty musíš byť riadne skazený, keď dokážeš takto klamať do očí.” Nevedel som, čo jej vychovávateľka Berdáková narozprávala, ale muselo to byť niečo hrozné, keď takto Martinková reagovala. Za celý môj pobyt v detskom domove som sa nedozvedel, prečo Martinková takto otočila svoj názor. Otočila o celých 180 stupňov. Nikdy mi to nevysvetlila. Berdáková sa mi na najbližšek službe smiala do oči. Nič mi nepovedala, iba sa na mňa pozerala a smiala sa. To bola jej osobná viera v Boha v praxi. „Pojeb sa!” precedil som na jej adresu. Záležalo mi na tom, aby to počula.

Veľa som rozmýšľal nad tým, prečo je to v detskom mestečku takéto. Či je tento stav následkom neschopnosti vedenia ústavu, kedy ti z riaditeľstva na všetko kašlú a podriadení si potom robia čo chcú, alebo je to v niečom inom. Toľko nespravodlivosti a prehliadania záujmov detí musí mať niekde svoju príčinu. Kde je teda chyba? Neviem či som na to prišiel a neviem ani či na to niekedy prídem. Jedno však viem určite. Detský domov je pre deti veľmi zlá vecička. V tomto sa s otcom často hádame. Ja tvrdím, že detský domov je naozaj to najhoršie zlo pre opustené decká.

Pedagogický stredovek v ústavoch (062)

Raz prišiel do detského mestečka skinhead. Aspoň to o sebe tvrdil. Ak majú byť jediným určovacím znamením skína jeho kanady, tak potom máme skinheadskú armádu. Aj vlasy mal podľa môjho názoru dlhšie, ako by sa patrilo. No a nakoniec ten cukríčkovský zelený svetríček, ktorý mal oblečený, jeho imidž riadne dotváral. Len čo je pravda. Bol to v skutočnosti trapák. Ožratý a sjetý trapák. Postavil sa doprostred ihriska. Mohol mať okolo dvadsiatky. Kričal na deti. Hlavne na tie tmavšie. Naraz schytil malého čierneho chalana, ktorý behal po ihrisku a začal ho mlátiť. Ostatné decká zastali a chvíľu sa pozerali na to čudné indivídum. No skrátim to. Decká ho dobili ako koňa. Na tom príbehu by nebolo skoro nič zaujímave. Čo však stojí za pozornosť je to, že mestečkári vždy spolu držia. Ten malý rómsky chlapec tam bol len niekoľko mesiacov. Ochranu si nijako zvlášť nezasluhoval. Ale od samého prvého dňa, čo bol v domove, si ho každý chalan a každé dievča zaradili do svojho pásma ochrany. Každý chcel chrániť toho druhého. Každý každého. A všetci všetkých. To bol zákon. Bol ústavan a bol brat. Takí sú mestečkári.

V detskom mestečku je jedna zvláštna bunka. Hovorí sa jej RB 10. Je to podľa starého označovania, ktorým sa kedysi označovali výchovné bunky. RB znamená rodinná bunka. Číslo určuje poradie bunky v systéme ústavu. Celkovo je v Mestečku sedemnásť buniek. V RB 10 sú najmä rómske deti. Ale hlavne túto bunku obývali preto, že navštevovali osobitnú školu. Tu najosobitnejšiu. Ich bunka bola vždy najčistejšia a najupravenejšia. Decká z nej nerobili nič iné počas dňa, len upratovali. Ihneď keď došli zo školy upratovali. A celé víkendy upratovali. Iné deti by sa z toho všetkého asi zbláznili. A oni len upratovali. Všetko v bunke i v bezprostrednom okolí sa skvelo čistotou. Len máloktoré z detí zo seba vypustilo súvislú inteligentnú vetu. Ja neviem kam ich potom dávali, keď dospeli do plnoletosti. Asi mafii na orgány. V živote som nikoho z nich už odrasteného nestretol v meste.

Bol tam jeden chalan čo robil bitbox. Pozrite si na youtube všetkych tých bitboxáckych bosov. A potom všetky ich výkony sčítajte. Nedostanete hodnotenie, aké by ste dali tomuto chalaniskovi. Bol perfektný. Tam som pochopil, čo je to, keď niekomu od údivu spadne sánka. Nahlas som skríkol „waw”, keď som ho po prvý krát počul. Odvtedy, keď ma ten chalan uvidel, vždy dal niečo zo svojho úžasného umenia. Bol proste geniálny. Keď práve produkoval svoj bitbox, mysleli by ste si, že má IQ aspoň 160. Nie. Mal sotva styridsať.

Bola tam baba, ktorá hrala veľmi dobre na flaute. Hudba ju bavila. Spájala s ňou svoje sny a svoju budúcnosť. Ani túto babu nikto zo zodpovedných v Mestečku nepodchytil. Dnes sa predáva na sex v Bratislave. Talent a nadanie v Mestečku vôbec nič neznamená. Pre vychovávateľov to neznamená bohatstvo do ktorého by sa dalo nejakým spôsobom investovať. Investovať čas a záujem. Aby vychovávatelia prejavovali citlivosť na talenty mestečkárskych deti, to predpokladá inteligenciu a skutočný záujem o ne. O ich šťastie a budúcnosť.

Čo mi dáte za trest, ujo vychovávateľ (063)

To, že som sa ocitol v detskom domove, malo za následok stratu niektorých kamarátov. Nebolo ich však mnoho. Verný nášmu kamarátstvu zostal aj Tomáš. Vážil som si toho. Chápal som, že ústavani všeobecne nemajú v našej spoločnosti moc veľkú podporu. S Tomášom sa poznáme už nejaký čas. Dosť sme toho spolu preskákali. V poslednej dobe nie som s ním v kontakte. Tomáš objavil veľký a nezávislý bratislavský svet. Raz som sa rozhodol, že s Janom nepôjdeme dnes do školy. Mali sme nejaké peniažky, kúpili sme si v potravinách fľašku a zamerili sme k Váhu. Na sedenie pri vode bolo dosť zima, ale aj postojačky sa tiež dá. Pridal sa k nám aj Tomáš. Jano asi o desiatej hodine odišiel do školy. Zostal som len ja s Tomášom. Tomáš to s pitím poriadne prehnal. Nebavilo ma to už, ale nemohol som ho tam nechať samého, zvlášť keď sa sotva udržal na nohách. Keď to z neho aspoň trocha vyprchalo, odviedol som ho domov. Jeho otec mi nadával. Pretože už bolo viac menej po vyučovaní, pobral som sa do Mestečka. Celá ta situácia ma hodne škrela. Nie som moc nadšený z takého štýlu života.

S pitím by to malo byť ako s nejakým doplnkom. Nemalo by nám to prerastať cez hlavu. Kašľať na to. Prišiel som do ústavu. Ležal som len tak natiahnutý na posteli. Asi o siedmej hodine večer mi zatelefonoval Jano. Vraj Tomáš leží v nemocnici so srdcovým infarktom. Do pekla, tak toto je už naozaj moc. Tomáš mal nejaké zdravotné problémy so srdcom už od malička. Bol som znechutený, hlavne zo seba. Zo svojho podielu na celej veci. Prišiel som za vychovávateĺom Lisníkom a povedal som mu, že musím ísť hneď teraz do nemocnice za kamarátom. „Nikam nepôjdeš!” namietal vychovávateľ. „Pôjdem, musím ísť,” trval som na svojom. Lisník krútil zamietavo hlavou. „Mne možno v nemocnici umiera kamarát a vy ma za ním nepustíte?” Opýtal som sa. Na odpoveď od neho som už ale nečakal. Proste som vybehol z bunky a kašľal som na uja Lisníka.

V nemoccnici sa ukázalo, že to nie je s Tomášom až také zle. Zo začiatku si doktori mysleli, že ide o infarkt. Nakoniec to bola hyperventilácia. Tomáš sa usmieval, ale pôsobil dosť unavene. Mal som k Tomášovi zvláštne puto. Bol cennou súčasťou môjho predmestečkárskeho portfólia kamarátov. Bol mi spolužiakom na zdravke. Chodil o ročnik vyššie, ako ja. Záležalo mi na našom kamarátstve. Aspoň ma to trochu udržovalo v spojení s normálnym svetom za ostnatým drátom ústavu. „Drž sa!” povedal som mu, keď som odchádzal z nemocničnej izby. Ešte som sa cestou do Mestečka zastavil za ocinom. Potreboval som si trochu prečistiť hlavu a vyrozprávať sa. Prebrali sme to celé spolu. “Michal, ty si nevedel, že ten chlapec má problémy so srdcom?” Opýtal sa ma otec. V jeho otázke bola odpoveď na všetko. Do Mestečka som sa vrátil dávno po desiatej hodine. Prišiel som za ujom vychovávateľom Lisníkom. „Čo mi udelíte za trest? Neposlúchol som vás.” Povedal som mu odovzdane. Nech sa deje vôľa. Lisník ma poslal spať. Nikdy už túto záležitosť viac nespomenul.

Michal, ty pôjdeš z decáku určite domov (064)

Na konci februára ma byť súd, ktorý rozhodne o zrušení mojej ústavnej výchovy v detskom mestečku Zlatovce. Stále ma niekto z decáku presvedčoval, že to určite nevyjde. Vraj aby som bol radšej na to pripravený. Aby som nakoniec nebol sklamaný. Nezabudli doložiť, že to akože so mnou myslia dobre. Nikto z vychovávateľov sa nevyjadril, že by to s tým súdom mohlo dobre dopadnúť. Nikto, okrem zastupujúcej tety vychovávateľky Dubinovej. Doslova povedala: „kolegovia majú pravdu, že to ešte nikdy nikomu v Mestečku nevyšlo. V tom sa naozaj nemýlia. Ale asi si nevšimli, že ty si úplne iný prípad. Si so svojim otcom v Mestečku unikát. Michal, ty pôjdeš dvadsiateho piateho februára domov, späť ku svojmu otcovi. Uvidíš!” Povedala teta Dubinová a začala kričať na deti, aby sa sústredili pri stole kvôli večeri. Bol som veľmi rád, že to povedala. Dodala mi hodne odvahy. Nepotreboval som v tomto počuť názor od ocina. Ten poznám veľmi dobre. Počuť však takýto názor od úplne cudzieho človeka, bolo viac než cenné.

Samozrejme, že celú noc som nemyslel na nič iné, ako na to, že pôjdem koncom februára domov. Otec mi povedal, že ma na ten súd vezme so sebou. Moja účasť na pojednávaní sa neočakávala. Povánku dostal len otec, ale sľúbil mi, že ma tam vezme aj keby z neba traktory padali. Spoliehal som sa na neho. A stovky krát som si v hlave preberal, čo na súde poviem. No len vtedy, ak mi udelia slovo. Bol začiatok februára a môj deň „D” sa už blížil. Naozaj som sa nevedel dočkať.

Zdá sa mi, že sa prístup vychovávateľov ku mne trochu zmenil. Akoby trochu upustili zo svojich nezmyselných zásad a odporúčaní. A už toľko nekričali. Videl som v tom svoju nádej. Akoby sami priznávali, že by to s koncom pobytu v Mestečku mohlo výjsť. Raz som sa pred otcom vyjadril o pomocnej vychovávateľke Pavlíkovej, že je z vychovávateľov asi ta najnormálnejšia. Asi sa to nejako celé rozkríklo, lebo aj Lisník utrúsil nezmyselnú žiarlivú poznámku. „No veď choď za Pavlíkovou, tu máš z nás najradšej.” Vzdelanie a školy sú na nič. Normálny ľudský prístup je viac než dve vysoké školy naraz. Normálnosť a pohodový prístup. A ten naozaj Pavlíková mala. Keď sa Pavlíková dozvedela, že si ju zvlášť považujem, už ma toľko nenaháňala kvôli lístkom na mestskú dopravu, ktoré som jej musel povinne odovzdávať. Bola ku mne normálna ba až priateľská. Vždy taká bola, ale teraz ešte viac pridala. Hľadela mi naložiť aj na tanieri v jedálni. Bola naozaj fajn. Stačilo tak málo, aby si nás vychovávatelia získali. Stačil normálny ľudský prístup.

Michal, ideš domov k otcovi (065)

V roku 2008 pripadlo dvadsiateho piateho februára na pondelok. V ten deň na ôsmu hodinu ráno sme mali plánované pojednávanie vo veci môjho vyradenia z ústavnej starostlivosti na okresnom súde v Trenčíne. Bol som s nervami hotový. Otec svoje slovo dodržal a na pojednávanie ma vzal so sebou. Sociálna pracovníčka z obvodného úradu v Trenčíne ma hneď zpražila poznámkou, že tam nemám čo hľadať. Že mám sedieť touto dobou v škole. Môj otec ju s láskavým úsmevom usmernil, aby sa starala o seba. Prišla aj moja mama. Moja mamka je nevidiaca. Nevidel som mamu desať rokov pred tým. Sudkyňa, ktorá rozsudzovala môj prípad, bola bez ruky. Môj otec je tiež invalidný. No, zišla sa nám tam pekná sebranka. Doktorka Rybárová, sudkyňa síce bez ruky, zato v taláre, hneď v úvode oznámila, že ruší moju ústavnú starostlivosť a že teraz len uvedie dôvody, ktoré ju k rozhodnutiu doviedli. Nepárala sa s tým. Nemala pravú ruku, zjavne jej však nechýbal mozog a srdce. Čítala hodnotenie od môjho vychovávateľa Lisníka. Ten v ňom uvádzal, že som sa v Mestečku nikdy poriadne neadaptoval. Uvádzal vo svojej písomnej správe, že mám silne puto k otcovi a všetky tie odborné veci. Uviedol, že sa so mnou dalo len veľmi zle vychádzať, pretože som chodil na návštevy k otcovi. Možno to povedal inými slovami, ale nejako v tomto zmysle. Môj otec sa potom pred pani sudkyňou zmienil o zlých metódach vládnucich v ústave v Mestečku. Hovoril o tom, že v Mestečku som schudol pätnásť kilov. A mnohé iné veci. Škaredá a tlstá sociálna pracovníčka mu skočila do reči a vyhlásila, že takéto veci iste súd nezaujímajú. Sudkyňa sa na ňu prísne pozrela a autoritatívne povedala, že naopak, súd tieto veci zaujímajú. Sudkyňa Rybárová ma potom vyzvala, aby som sa postavil a súdu o týchto veciach niečo bližšie povedal. A tak som tam rozprával. Možno aj dvadsať minút som rozprával. Som dosť ukecaný. Sudkyňa sa na niektoré veci ešte podrobnejšie povypitovala. Sociálna pracovníčka na mňa po celý čas gánila ako sprostá. Potom sa sudkyňa postavila a oficiálne vyhlasila záver veci. Proste ma oficiálne a dôstojne zverila do starostlivosti môjho dobrého otca. Potom sudkyňa Rybárová zatvorila niečo ako veľkú knihu z ktorej doteraz čítala, usmiala sa na mňa a povedala, „Ideš domov k otcovi“.

V detskom Mestečku v Trenčíne Zlatovce som bol presne na deň, pol roka. Šesť mesiacov, ktoré mi absolútne zmenili život. Rozbili vo mne ešte detskú panenskú chiméru. Chiméru o tom, že dospeláci sú dokonalí a múdri ľudia. Nie sú! Sú medzi nimi dobrí aj zlí, tak ako aj medzi deťmi. Dospelák môže byť rovnako bastard, ako je ním nevychované a sprosté dieťa, ktoré šikanuje a napáda iné deti. Niet v tom rozdielu. Nech sa zamýšľam nad vecou ako chcem, zažil som tu len veľmi málo dobrého. A ak predsa áno, vložil to tam môj otec. Práve ten mi robil tunajší pobyt aspoň trochu znesiteľným. Preto, aby som načisto nezošalel. Neprajem zúčastneným na mojom príbehu nič dobrého, ale ani zlého. Ale nech sa mi všetci do jedného pracú z cesty. Strávil som tam čas od 24. septembra 2007 do 25. februára 2008. Konečne môžem začať žiť. Pred tromi mesiacmi som dovŕšil svoje sedemnáste narodeniny.

Ohviezdičkujte článok!

Debatovať môžu aj neprihlásení

herman Moja tvorba

kategórie príspevkov

Najnovšie príspevky

Top príspevky na stránke

Prejdite navrch