No poď, budem ti ískať

N

Mama si po nejakom čase sadla za stôl v kuchyni a ruličkovala mince, ktoré pozorne, v zamyslení, štósovala do komínkov a následne balila do papierkov. V tej chvíli som pre ňu neexistoval, zostala len ona so svojimi valčekmi. Nevedel som, čo si práve myslí. Tam som za ňou nesmel. Niečo potom navarila, najedli sme sa. Nič nevravela, nijako tie chvíle neoznačila, nepredznamenala, len si sadla a začala v krabici prehrabovať mince, ktoré si naschránila. Bol to obrad a dodnes neviem, prečo ho tak silno prežívala. Na druhý deň ruličky odovzdala v banke, silno si vydýchla a usmiala sa na mňa.

Spomenul som si, ako si ku mne večer sadla na posteľ a premŕvala sa mi vo vlasoch. Vravela tomu “ískanie”. Od nikoho som potom to slovo už viac nepočul. “No poď, môj zlatý, budem ti ískať vo vlasoch.” Na internete som to slovo vyhľadal. Na odosobnenom, tupom internete ho vysvetľujú, ako hľadanie vší. Niekomu ískať vo vlasoch bývala nežnôstka, ktorá sa prejavovala deťom. Jemne sa dieťa hladilo po hlave a vlasoch a pritom mu staré mamy alebo mamy prehrabávali vlasy. Žiadne vši, tupelá!

Ískanie je krátky pobyt v nebesiach, kedy sa okolo teba všetko uzavrie a zostaneš len ty a ruky tvojej mamy. A odniekiaľ zdiaľky sa k tebe nesie jej pokojný hlas, ktorý sa ťa pýta, či máš spravené úlohy, či ti chutila večera. Či si pani Nemčokovej z domčeka odnaproti vyniesol smeti do kontajnéra, pretože má boľavé nohy. Len sladký polospánok, jemný ako vtáčie mlieko, práve vytiahnuté z rúry. A k tomu upokojujúci hlas mamy. Jej hlas bol ako strieborný vietor odovzdaných, láskyplných strapcov hrozna, ktoré sa lenivo knísali nad našimi hlavami.

Ohviezdičkujte článok!

Pridať komentár

Od herman

kategórie príspevkov

Najnovšie príspevky

Prejdite navrch