herman Moja tvorba

Nádej

N

Je ako tajomná ženština o ktorej, zdá sa mi, viem už všetko. A predsa tak málo. Ubytoval som ju u nás doma a predchádzam si ju ako dákeho vzácneho hosťa. Denne jej prezliekam posteľ a úslužne podstrojím niekoľko vankúšov pod hlavu, aby nás potom, čo sa poberie, neohovorila. Nebudem sa ondiať a priznám sa bez mučenia, mali sme spolu sex. Je mladučká a svieža.

Keď si ľahne, priskočím a čítam jej príbehy z vlastného života, tie naozaj miluje. Usmieva sa a mudruje do nich. Ako a čo by spravila ináč, kde som to prehnal a kde som mal viac pritlačiť. Keď leží v mojej posteli, necudne ju pozorujem. Teším sa až zľahne a porodí úžitok, svojho, …nášho očakávaného potomka. Je ako nepokojný a nesústredený žiak, čo stále o niečom v lavici sní. Tvrdí, že do rovnakej rieky môžeš vstúpiť tisíc krát. A bude to krásne. Láska je vždy naporúdzi, tvrdí. Stačí otvoriť okno a uchopiť ju. A potom držať a nepustiť. Myslím si svoje. Už jej nenaletím. Niekedy mi lezie na nervy, sviňa jedna. Keď ju zase uvidím, stíchnem a bez slova jej naložím pariacu polievku do taniera, aby sa poriadne najedla a odpočinula si.

Sedí za stolom a nahlas chlípe polievku, čo som nachystal. Utrhne si kus chleba, riadny kus a smeje sa. Máme taký obnosený, ošúchaný vzťah, ako starí manželia. Keď napokon doje, nahlas si uľaví a pohne sa k záchodu. Odhaľujem pred ňou najskrytejšie túžby svojho zmäteného, smädného a dopleteného srdca. Pozná aj moje spodky, čumí keď sa vyzliekam a až prirýchlo ich hádžem do koša. Pozná môj mokrý, zaslintaný vankúš, ktorý po nociach objímam. Priplichti sa, bez oznámenia vpadne dnu. Nikdy sa neohlási, vraj nemá kredit.

Nechodí často. Dlho nič a potom hneď niekoľko krát za sebou. Príde ako zatúlaná mačka za svojou zanechanou miskou, plnou mojich sĺz a dôvery. Keď ju zbadám z okna, letím jej otvoriť zábranu svojho zatvrdeného srdca. A zdiaľky jej nadšene mávam. Býva trúfalá a vynucuje si čas. Žiada výhradnú oddanosť. Keď zastane vo dverách, potmehúdsky sa smeje a hrozí mi prstom. Je úžasná a božská, chodí odetá v purpere, lemovanom zlatom. Keď vykladá karty, neuhne pohľadom. Čo povie, za tým si stojí. Len aby už zase prišla k nám. Už dlho som nepobozkal ženu na ústa.

Vytvorené 6. februára 2007

Ohviezdičkujte článok!

Debatovať môžu aj neprihlásení

herman Moja tvorba

kategórie príspevkov

Najnovšie príspevky

Top príspevky na stránke

Prejdite navrch