herman Moja tvorba

Michal ušiel z decáku

M

Michal zase ušiel. Mal desať rokov a nebol u nás dlho. Bol môj dobrý kamoš a spolužiak na základke. Zdá sa, že si ťažšie zvykal na detský domov. Iba nedávno ho umiestnili u nás. Musel svojim rodičom posluhovať. Sám varil, pral i pracoval v záhrade. Ak neposlúchal vyvreli ho v pivnici. Dávali mu ľadové sprchy a kruto ho bili. Základná škola stále posielala oznamy na sociálku, že má modriny po tele i na tvári. To, že mal modriny po tele hlásil telocvikár.

Chlapec sa neučil, kričal na učiteľky i na spolužiakov. Celá vec vyvrcholila, keď ho rodičia vystrčili v noci v treskúcej zime von na záhradu. Ich suseda vec nahlásila na Verejnú bezpečnosť. Bolo pomerne vzácne, že Michal pochádzal z veľmi dobre finančne i materiálne zabezpečenej rodiny. Zdalo sa, že zabezpečené rodiny nemali problémy postarať sa o svoje deti. Ústavan Róbert Šlez to skepticky komentoval, že bohatí skôr majú peniaze na dobrých právnikov.

Keď niekto z detského domova ušiel, akoby medzi nami a vychovávateľkami nastalo alesik prímerie. Zrazu nás potrebovali. Bez nás by sa nepohli. Len deti mohli vedieť, kam ma Michal namierené. Vychošky boli bezbranné. Nemohli vedieť o čom Michal v posledných dňoch uvažoval, čo riešil a o čom rozprával. Dieťa neutečie len tak, vždy má nejaký plán. Deti sú koncepčnejšie, viac než by sa zdalo. Cenné indície sme mohli poskytnúť len my, ktorí sme s ním boli v neustálom styku. Ani policajti by si neporadili.

Oslovil som tetu vychovávateľku Pavlu a s akýmsi nádychom hrdosti som jej povedal, že možno viem, kam Michal utiekol. Tak to rýchlo vyklop, netrpezlivo reagovala vychovávateľka. Idem s vami, pokúsil som sa ju vydierať. Teta Pavla sa vybehla pred ústav k červenej Karkuľke. To bol krvavočervený automobil MB 1000. Často ho parkovala pred detským domovom. Ja som natešený trielil za ňou.

Ostatné deti nás otrávene pozorovali. Rýchlo sme nasadli. Pohodlne som sa uvelebil vzadu. To vzrušo bolo fantastické, lepšie ako kovbojka. Zastali sme pod oknami rodinného domu tety Pavly, ktorý stál sotva sto metrov od decáku. Netrpezlivo zatrúbila. Z okna vykukol jej manžel. Teta na neho zavolala, aby sa obliekol a zbehol dolu. Muž sa stratil v okne. Bo zvyknutý poslúchať ju, To bolo pre nás deti večným povzbudeném.

Tak rýchlo hovor, vyzvala ma teta Pavla, otočiac sa na mňa. Bol som v aute a viezol som sa, takže v poho… A tak som sa rozhovoril. Mišo vravel, že chce ujsť ku kolotočiarom, stále o tom mlel, som si istý, že je u nich. Kolotočiari sú práve v Kostolnej. Putovali celé mesiace našim krajom.

Poskytol som vari najdôležitejšiu informáciu pre našu hľadaciu misiu. Teta Pavla vyšla na hlavnú a odbočila do dediny Kostolná Zárečie. Tá nebola z Kochanoviec ďaleko. O pár minút sme zastali v Kostolnej na voľnom priestranstve v strede dediny.

Bola streda večer a maringotky kolotočiarov boli opustené. Pri jednej, ktorá bola ako jediná vysvietená sa hrali tri čupiace deti. Aha tam je Mišo, ukazoval som na jedno dieťa. Keď nás Michal uvidel, postavil sa. Smutne sa na nás pozeral a čakal až kým sme k nemu nedošli. Aj ostatné deti vedľa neho sa postavili. Ja sa nechcem vrátiť do ústavu, povedal Michal a smutne pozeral na tetu Pavlu. Vychovávateľka k nemu pristúpila a milo sa na neho usmiala. Vzala Miša za ruku a obaja sa pohli ku Karkuľke. Ja s ujom, manželom tety Pavly, sme kráčali pár krokov za nimi.

Ohviezdičkujte článok!

Debatovať môžu aj neprihlásení

herman Moja tvorba

kategórie príspevkov

Najnovšie príspevky

Top príspevky na stránke

Prejdite navrch