Mám si s ním čo povedať

M

Býval som vo Vlčom Hrdle v slovnaftárskej ubytovni. A sem sme sa aj pobrali potom, čo Milku, Miškovú mamu, prepustili z Bezručovej nemocnice z pôrodníckeho oddelenia. Mali sme samostatnú dvojbunku na ubytovni Nitra. Dostali sme ju od samotného vedenia Slovnaftu.

Ubytovňa Nitra, kde sme zo začiatku bývali, s manželkou a synom je vzadu napravo

Vlastne ja som na tejto ubytovni býval aj pred tým, pretože som bol zamestnancom Slovnaftu. Pracoval som pri zásobovaní sedemnástich bufetov, ktoré boli situované po celom areálu Slovnaftu. Patrilo pod nás niekoľko celozávodných výdajní stravy a jedna obrovská reštaurácia s čudným názvom Spoločenský dom, Tu sa stravovali zamestnanci Slovnaftu. Keď sa vedenie Slovnaftu dozvedelo, že (ilegálne) prechovávam na svojej izbe nevidiacu pani, predvolal si nás oboch, do kancelárie námestník riaditeľa Slovnaftu a ten nám ponúkol dvojbunku na samostatné bývanie na tej istej ubytovni. Takmer som odpadol, aj Milena sa zapotácala.

Námestník nám nič nevyčítal, zodvihol telefón a nariadil správkyni ubytovne, aby nás ihneď presťahovala do dvojbunky. Bola na nás po celý čas, čo sme tam následne bývali, riadne nahnevaná – ani neviem prečo. V podstate šlo, aj čo sa týka rozlohy, o plnohodnotný dvojizebný byt. Za komunistov bolo ubytovanie na ubytovniach skoro zadarmo. Takže s nákladmi sme si nemuseli robiť takmer žiadne starosti. Za pár desiatok korún sme mohli bývať – ekvivalent vtedajšieho nášho mesačného nájomného, ktoré sme platili bolo 100 Kčs, čo je asi 3 eurá.

Bolo len pár dní po sametovej revolúcii. Nastala nová doba, ktorej atmosféru som ani nezaznamenal. Nemali sme s Milenou čas, aby sme sledovali dianie v prudko sa meniacej spoločnosti po roku 1989. Plne nás pohltila starostlivosť o malého Michala. Nemohol som sa zúčastniť všetkých tých holandských dražieb, ponúk, kedy sa odpredával socialistický majetok, obchody a prevádzky ba i fabriky, ktoré sa ponúkali doslova za pakatel. Po revolúcii, po dobu niekoľkých mesiacov, nik tento majetok nekupoval. Ľudia sa báli prípadného podnikateľského rizika, nik ho prvé mesiace nechcel. Až potom sa to rozbehlo. Nie, neľutujem, že vtedy moja starostlivosť exkluzívne patrila mojej manželke a synovi Miškovi.

Len škoda, že si toho Milena nevážila. Už vtedy začala mať zajačie úmysli. Bola pevne rozhodnutá opustiť našu rodinu, aby sa vrátila do vzťahu s predchádzajúcim partnerom, ktorý bol tiež slepý. Od začiatku jeho prízrak stál medzi nami dvoma. Odvtedy ale, čo sa nečakane rozviedol, nemala moja žena pokoj.

“Oboch vás mám rada, ale on je, tak ako ja, nevidiaci. Mám si viacej s ním čo povedať,” s plačom argumentovala moja žena Milena. Nakoniec nás po 4 rokoch opustila.

Ohviezdičkujte článok!

Pridať komentár

Od herman

kategórie príspevkov

Najnovšie príspevky

Prejdite navrch