Po Silvestri…

P

Krása si pomaly, rozvážne a s debilným kukučom uviazala slučku na krk a chvíľu sa mlčky pozerala z okna. Akoby prosila. Dačo zahundrala a potom skočila. Ruka vrúcne bozkala jej doplastikované pery. Vypadala ako Vondráčková. Keď vyzriem z okna, vždy mám pocit, že musí prísť nejaký zvrat. Že sa niečo pohne. Otvorené okno vždy znamená zúfalstvo alebo dáku dramatickú zmenu, môj milý, debilný Wittgenstein. Všetko sa pomaly súka do čiernej a ľudia besnia. Silvestrovská polnoc. Nikdy nevedia, kedy je dosť. Delobuchy, petlice a petardy sa škeria. Cestou svištia, kým sa z celého mesta nedoserú na náš malý balkón. Ležia tam ako vybuchlé zemiaky. Zamreté a mĺkve. A ľudia berú na ruky svoje sprosté deti a točia sa s nimi ako na dajakom ringišpíly. Bodaj vás šľak trafil. A tichá černota sa naďalej vkráda mestskými bránami. A všetci slávni sedia na sedadlách v chráme. Akoby sa nechumelilo. Úsmev im zamrel a všetko sa ponorilo do temnej hmly. Starosta si škriabe vajcia. Ticho nakoniec dohnalo aj mňa. Všade je prázdno a sterilne bielo. Nejaké malé decko, učupené vedľa obchodu s erotickými pomôckami, si pchá zopár kamienkov do úst. Obrovskými očami olizuje vyprázdnené námestie. Nikto neprežil. Iba zopár Cigáňov zo sociálnej ubytovne.

Vytvorené 9. januára 2017

Ohviezdičkujte článok!

Pridať komentár

Od herman

kategórie príspevkov

Najnovšie príspevky

Prejdite navrch