herman Moja tvorba

Farebný svet – Neistota

F

“Nikdy som si ťa poriadne neprezrela, neviem ani, ako vypadáš,” mrmlala si Magda pre seba.

Spravila neistý krok k Tomášovi. Vzala do svojich neistých, roztrasených rúk jeho tvár a jemne sa ho dotýkala. Bruškami mu po nej tancovala. Triasla sa. Do očí sa jej nahrnuli slzy, vzlykala. Zastavila sa na perách. Ich línie si urputne zapisovala do hlavy. A stále dookola ich obťahovala dotykmi. Ubehlo celé storočie. Jej pohľad bol zamyslený, akoby sa snažila niečo vyhodnocovať. Na tvári sa jej objavil náznak neistoty. Možno dáky rozpor, zblúdilá myšlienka, čo sa na chvíľku objavila. Bola zvyknutá, že veci okolo nej sú v pohybe. Tie nedokázala exaktne zachytiť, chvíľu ich poprevaľovať na podnebí úst. Vždy ju niečo na ľuďoch prekvapilo. Oni sa hýbu, ona stojí. Ako malé dieťa, ktoré sa stále utvrdzuje, že to, čo je naokolo, tam naozaj je. Veci okolo nej sa vynárali a vnárali späť. Niečo bola pravda, aby tomu o chvíľu bolo inak. Zrazu sa cítila zase sama. Potrebovala sa vecí dotknúť, aby nadobudla istotu, pocítila nejakú pôdu pod nohami, že sa celkom nestratia. Že tam na ňu vyčkajú.

“O čom to hovoríš, Magduška?”
“Neviem, neviem. Tomáš. Neviem piť, prehnala som to v robote s vínom. Trochu sme oslavovali. Nikdy s dievčatami na ústredni nepijem. To bolo za dva roky, čo som tam, po prvý krát. Dnes som neodolala a nechala som, aby mi kolegyne naliali. Boli poriadne prekvapené, že pijem. Už asi chápem, keď ľudia pijú, pretože sú nešťastní. Nikdy som to nechápala. Vravela som si, že ak niekto nechce, proste piť nebude. Je to akoby sa za tebou zrutil padací most a všetko pochoval …a ty sa napiješ. Je to ako koniec sveta.”

“Poď, uložím ťa,” povedal Tomáš.

Priblížil sa k Magde a jemne ju objal. Ani neskrýval, že mu v tejto situácii nie je pohodlne. Bol prekvapený z toho, čo sa dnes deje.

“Magdi.”

Žena nedbala na oslovenie a hudrala si svoje. Akoby zvádzala s myšlienkami vo svojom vnútri zápas. Na chvíľu zmĺkla. Obrátila sa na chlapca a zakričala.

“Tomáš, už ma nikdy nenechávaj samú!”

Rozplakala sa.

“Nenechám.”
“Celý týždeň si ma nechal. Nikdy som nebola tak sama, ako teraz.”

Nedbala na to, čo chlapec hovoril. Zdalo sa, akoby sa vracala odniekaľ z diaľky, keď sa ozvala zas.

“Ľudia sú iní, než akých ich mám v hlave. Akoby boli naporcovaní na kúsky. V hlave ich mám nasekaných ako filety, len ich naskladať na pánvivu. Sú ako dáka mozaika, ktorá sa zrazu rozplynie a nič zase nie je pravda. Čím viac sa snažím ľudí chápať, tým viac sa odo mňa vzďaľujú. Aj keď sa dotýkam maminy, je iná, než akú ju mám uloženú v hlave. Veci stále odznova objavujem. A keď si ich uložím v hlave, za chvíľu tam už nie sú. Odznova staviam svoj svet. Stále niekam uháňajú, náhlia sa, chvíľu nepostoja. Môj svet je statický, mĺkvy a navždy zaseknutý. A je v ňom zima. Myslela som si, že ľudia zostanú tam, kde som ich naposledy zanechala. Keď prídem späť, nie sú tam. Zmysly ma klamú. Všetko je iné, než skutočnosť. Svet sa myká, vzpiera. Pretože moja statická, usadená pravda je iba v mĺkvom, tmavom rozjímaní.

Chlapec sa natiahol vedľa Magdy na posteľ.

“Mrzí ma, že som ťa nechal samú. Už sa to nikdy nestane.”

Ohviezdičkujte článok!

Debatovať môžu aj neprihlásení

herman Moja tvorba

kategórie príspevkov

Najnovšie príspevky

Top príspevky na stránke

Prejdite navrch