herman Moja tvorba

Dvadsiatasiedma rana

D

Než vošla do izby, sedemstosedemdesiat krát zabúchala. Neotváral som. A tak dvere s rachotom vyvalila. Bol to kus. V šatách z bieleho, nadýchaného mušelínu s vysokým, dôstojným golierom. Pôsobila krehko. Civel som na ňu s otvorenými ústami. Cítil som, ako ma dačo ovanulo. Bol som už v pyžame. Škriabal som sa po zadku. Škriabem sa vždy, keď som neistý. Rozvážne sa obtrela o posteľ, lýsala sa ako mačiatko. Boli tri hodiny ráno. Čupla si k posteli. Naklonila sa a šepla:
„Čakal si ma?“
„…no a nie?“ Hlas mi preskočil.
“Miluješ ma?”
“Všetci to vedia.” Hlas mi tentokrát poriadne zakolísal. Hrozilo, že sa zrúti z poriadnej výšky, do priepasti našej spoločnej milostnej nezodpovednosti. Roztriaslo ma. Siahla hlboko pod šaty a vyzula si čižmy. Zablatené ich hodila k nohám postele. Zdalo sa mi, že z postele v tej chvíli vystrelili nahor drobné, trblietavé konfety. Bičovali priestor, ako zúrivý tropický dážď. Objal som ju. Z úst sa jej vydral závan odovzdaného, trochu clivého povzdychu. Moju neupratanú izbu naplnil akýsi chorál. Predpubertálne odporné chalanské hlasy. Kde sa to tu, prepánakrála, vzalo? Bola nadpozemsky krásna. Antická kombinácia zrelej skúsenosti a nežného juvenílneho prebúdzania.

Na podmaze chorálu, čo na nás ešte stále tupo hľadel, sa nočná návštevníčka posadila a oprela o stenu. Zdalo sa mi, ako keby bola nahnevaná. Nič nevravela. Spomenul som si, že mám ešte pod postelou fľaštičku čikuli. Empétrojka, pripojená na reprák, sa z ničoho nič rozrevala. Siahol som na stolík a zapálil si cigaretu. Okno sa z rachotom otvorilo. Vyletel som z postele, zahrešil a tresol oblokom. Ukázala na mňa rukou, akoby vravela, ty to máš na svedomí. Mierila na mňa dvadsiatou siedmou ranou. Cielila rovno na naše srdcia.

Vytvorené 20. mája 2009

Ohviezdičkujte článok!

Debatovať môžu aj neprihlásení

herman Moja tvorba

kategórie príspevkov

Najnovšie príspevky

Top príspevky na stránke

Prejdite navrch