herman Moja tvorba

Chcela by som vidieť červenú farbu

C

A čokoľvek sa teraz deje v našich životoch, je ako na palube pochabého Titaniku. Všetci hráme v tej nešťastnej kapele, ktorá stále znie z paluby. A loď sa pomaly sunie do hlbín. Už len jednu skladbu, kým sa neukloníme a nestratíme. A potom to už bude na každom z nás. Zostáva len nádej, ktorá odvšadiaľ ešte vykúka…

Čokoľvek sa v mojom malom živote dialo, neustále som cítil tú tiaž. Tá si na mňa ľahla, aby mi všetko vyrozprávala, aby sa so mnou bozkávala. Budúcnosť sa usmieva, cez plačlivý a krátky výraz hrôzy, ktorý určite zaklope. Je to ako pôrod, chvíľka bolesti, a potom nastane sloboda. Všetko čo mi doposiaľ osud štedro poskytol – moju milovanú ženu a naše dieťa – ma spravilo, asi ako každého seriózneho muža, viac zodpovednejšieho. Veľa som sa zamýšľal nad vecami. Strieborný ľahučký výťah ostražitosti ma pomaly vyviezol do výšin krehkej, jemnej a svätej krásy. Každého otca to, potom, čo splodí syna, postihne.

Moja žena, Miluška, ležala vedľa mňa na slovnaftárskej ubytovni. Miško spinkal, ležal odovzdane medzi nami dvoma. Milka sa ma spýtala, skôr by sa dalo povedať, že mi v zamyslení ticho oznámila:

“Ak by som raz mala umrieť, jedině, čo by som chcela uvidieť, na vlastné oči, je sýta červená farba. Musí byť nádherná. Modrá je tiež určite krásna, modré je nebo a voda, ktorá všetko hladí, ale červená farba musí byť rozprávková, magická, pretože je utkaná z krvi a z lásky.”

A potom, keď ta tieseň na konci prebolí, potom sa konečne vyjasní. Zavládne pokoj a priestor objíme nekonečná tíšina. Na tisíc rokov sa spustí dážď hojnosti. Láska bude pryšťať odvšadiaľ. Všade sa rozleje svetlo a blázniví začnú dávať zmysel. A Láska uľahne v dlani celkom malého dieťaťa.

Ohviezdičkujte článok!

Debatovať môžu aj neprihlásení

herman Moja tvorba

kategórie príspevkov

Najnovšie príspevky

Top príspevky na stránke

Prejdite navrch