herman Moja tvorba

Nákup

N

Včera som sa rozhodol, že pre svoju rodinu nakúpim. Chcel som spraviť dobrý skutok …len tak. Ak raz odídem z tohto sveta, tak si moji blízki povedia: A pamätáte sa na to, ako bol v meste nakúpiť? Dojímala ma tá predstava. Som dobrý človek. Toľko obety a lásky, to sa len tak nevidí! Len nechápem prečo moja polovička vo dverách tak márnivo zalomila rukami. Účinne som odmietol všetky jej protesty a pobral som sa do mesta.

Žijeme na dedinskom predmestí Trenčína. Prioritou je chlieb. Chlieb je základ, chlieb je všetko. Pár krokov od domu máme malý obchodík. Chlieb rascový, zemiakový, chlieb celozrnný, zemiakový, rožteky, koláčiky a hlavne oškvarkové pagáčiky, bez nich by to nešlo. Nabral som toho asi za dve igelitky. Pred obchodom som sa postavil na autobusovú zástavku. Tam som sa zamyslel, prečo sa vlastne terigám do mesta s plnými taškami? Došlo mi, že som mohol tieto veci kúpiť aj v meste. Nevadí aj majster tesár sa utne!

Keď som stúpal po schodíkoch k vodičovi, udrela ma do hlavy ďalšia obsedantná myšlienka: A načo nám budú štyri chleby a to obrovské množstvo pečiva? Sadol som si k oknu a stále spokojný sám zo sebou som sa rozhliadal po autobuse.
Susedka Mráčková s Gašparkou sú tu.
“Dobrý deň, kam ste sa vybrali?” opýtala sa Gašparová.
“Brý deň. Idem na nákupy do mesta, viete?” oznámil som dôležito.
Obe susedky sa na seba pozreli. Mám pocit že Mráčková si poklepala na čelo. Usmial som sa a zabodol som pohľad do asfaltky za oknom.

Zaťal som sa. Problémy ma vždy naštartujú k činnosti. Ja vám dám. Myslíte si, že chlapiská nevedia nakupovať? Dievčatá, čo dokážete vy, to mi muži zvládneme ľavou zadnou. Toto horúčkovité odhodlanie ma pohýnalo z jedného obchodu do druhého. Naplnil som asi deväť obrovských igelitových tašiek. Ukájal som sa predstavou ako prídem domov a začnem v kuchyni na stôl vykladať poklady, ktoré som kúpil.

Sadol som si na zastávku a otvoril malú krabičkovú malinovku a spokojne som sa napil. Mal som ich plnú igelitku. Rozhodol som, že odo dnešného dňa, sa bude u nás piť len toto. Tých maľovaných “100%” na obale ma úplne dostalo. Pred zástavkou zastal autobus a unavene si odfúkol. So syčaním otvoril všetky dvere. Ľudia doň nastúpili. Len akási babička, vyzerala ako z rozprávky, sa nemohla vyštverať na schodíky autobusu. Vraj sú čoraz vyššie, vravela. Mala na sebe dedinské sedliacke šaty a v jednej ruke obrovskú nákupnú tašku. Rozbehol som sa k nej a pomohol jej nastúpiť. Počkal som, kým si u vodiča kúpila lístok a pomalou, kačacou chôdzou, sa vnorila do autobusu. Vystúpil som z autobusu a pobral sa ku zastávke. No ako to všetko krásne ide. Na zastávke sedela mladá žena. Posadil som sa vedľa nej. Zrazu som sa strhol:
“A kde mám tašky?” Prudko som sa postavil
“Ja neviem …vy ste tu nejaké mali?” Opáčila žena na lavičke.
“Áno asi desať, nevideli ste niekoho?”
“Nikoho som nevidela,” odpovedala. V tú chvíľu som prestal pre ňu existovať.

Manželka sa ma na nič nevypytovala. Zo svojej pracovne som vyšiel za hodinu. Ako vždy i tentokrát sa z kuchyne šírila omamná vôňa obeda.

Ohviezdičkujte článok!

Debatovať môžu aj neprihlásení

herman Moja tvorba

kategórie príspevkov

Najnovšie príspevky

Top príspevky na stránke

Prejdite navrch