herman Moja tvorba

Anka Frňová – Bola som pri tom

A

Gustav Husák

26. októbra 2010 13:01, Prečítané 5 547x

anka
anka frňová

Pozerám na nejaký trafený hudobný program so Stašákom a tým fúzatým. Kazík? Ani si už poriadne nespomínam ako sa volá. Kedysi som vedela. Obaja chlapci sú len o niečo málinko krajší a mladší, ako som ja. Už niekedy pred desiatimi rokmi som jednému z nich vravela, aby sa nehyzdil tými svojimi trápnymi pohybmi keď spieva. Že vypadá ako hlupák. Ja by som zakázala tancovať všetkým ľuďom nad šesťdesiat rokov. Starí by nemali, pôsobí to smiešne a trápne. A nedôstojne! Staroba má byť predsa graciózna.

Bola som ako jedna z tých kovových skríň, čo sa skoro potajomky písomným rozkazom prevelili a vo veľkom potom sťahovali na Slovensko. Je dôležité podotknúť, že rozkazy k týmto transferom na Slovensko boli podpísané už v septembri roku 1989. Čo naznačujem? Nič. Len zhŕňam fakty a spomínam. Mnohé veci prevelili z Prahy na Slovensko, ako nepotrebnú  záťaž. Spolu so všetkými spismi aj mňa, moju nadpočetnú kádrovú entitu. Bola som zostarnutá a mumifikovaná kolektívna súčasť inventáru a nepodstatná súčasť systému pražského hradu. To všetko zodpovední bez vedomia verejnosti v tichosti lifrovali na Slovensko. Už vtedy sa vedelo, možno je vhodnejšie povedať „predpokladalo“, že onedlho (stalo sa tak za 3 roky) bude už len samostatné Slovensko a samostatné Česko. Ešte asi nedozrel čas. Bola som vtedy v hodnosti plukovníka a starala som sa s niektorými kolegami o hradný protokol a celkové fungovanie styku s verejnosťou na pražskom hrade a mala som na starosti aj veci preverovania „spôsobilosti“ ľudí, ktorí v húfoch smerovali na hrad, aby sa so svojimi vecami postavili pred zodpovedných. K týmto úlohám mi slúžil malý aparát súdruhov. Boli viac lojálni a zapálení než schopní. Pohybovala som sa služobne jednak v režime utajenia, ale i normálnej dostupnosti.

V tých chvíľach na konci roka 1989 pomaly už zdochýnala všetka sranda na staručkom pražskom hrade. Mala slabý krvný obeh. Začala sa doba  podozrievavosti a skutočnej konšpirácie. V tých posledných dňoch už nemal nikto na hrade istotu. Tá neistota sa zhromažďovala a bola priam hmatateľná a čoraz viacej sa zhmotňovala. Už od konca leta. Nikto nikomu neveril. Každý od druhého bočil. Bolo veľmi ťažké sa v tej dobe orientovať. V totalitných satelitoch sa to otriasalo. To leto bolo naozaj horúce. To Nemci nás tak vystrašili. Vždy krásni a lojálni Nemci. Každý mlčal a nechával si pocity pre seba. Mocní sa už na hrade nezdržovali. Prestali aj obľúbené piatkové večierky. Samozrejme že sa usporadúvali na počesť všetkých pracujúcich v Československu. Nikoho by ste v tých dňoch neskorého leta na hrade už nenašli. Dlhé chodby pražského hradu osireli a bolo v nich zrazu chladno. Každý každému horúčkovito prial mnoho šťastia a spokojnosti, akoby sa všetci niekam chystali. Kamsi na ďalekú cestu. Nik vtedy netušil, že tá cesta bude už navždy nevratná.

Sedím vo svojom dome a civím na televíziu. Preboha kto píše tie reklamy, asi dementi. To nikto nevidí. A čo zadávatelia tých reklám? Platia za to hovno? Asi sa celkom zbláznili. Ja nestaviam a nikdy som nestavala na morálke. Tá v skutočnosti ani neexistuje, ale na vkus určite. Na ten nedám nikdy dopustiť. To čo ma naozaj hnevá, je nedostatok vkusu, ktorý sa kamsi z našej spoločnosti vytráca. Aj keď partnerku nakoniec pomiluješ na jednom zo záchodíkov reštaurácie, dávaj si pozor či si jej pred tým pomohol vstať zo stoličky od stola, než sa pobrala napred na toaletu, dávajúc ti nenápadne signál. A potom, keď bude nakoniec po všetkom, jej nezabudni pomôcť do kabáta. A nezabudni pred ňou úctivo otvoriť dvere. Pretože reštaurácia, kde ste sa boli spoločne najesť, šetrí na úctivom dverníkovi v rovnošate. Ak ľudia rezignovali na morálku, to až tak nevadí, na tom sa dá vždy popracovať, nemali by však abdikovať na slušnosť a vkus.

Gustav Husák nebol zďaleka taká nepriestrelná figúrka ako sa v osemdesiatych rokoch verejne vnímalo. Ani najlepší mediálni odborníci dnes nedokážu vypracovať taký protirečivý image, akým dokázali v tej dobe vybaviť súdruha Husáka. Jeho osobný historik Dr. Plevza ho vo svojej nie príliš vydarenej knihe vykreslil ako nepriestrelného magora, plného moci zblúdilej charizmy a čudného a bodrého hrdinstva. Opak bol pravdou. Od roku 1977, kedy sa Husákovej druhej manželke Vierke prihodilo ono letecké nešťastie pri ktorom zahynula sa Husák už nikdy nespamätal. Bola naozaj jeho láska len „intelektuálna“ ako o nej píše Plevza vo svojich „Vzostupoch a pádoch“? Možno si Husák uvedomil, čo pre neho pani Vierka znamenala až po jej smrti. A možno je priateľstvo viacej ako láska. V každom prípade aj jeho blízki spolupracovníci tvrdia, že práve od roku 1977 sa Husák začal pomaly ale iste meniť. Strácať. Husák sa od tejto chvíle viac utiekal do samoty a mal len malú chuť podieľať sa na všeobecnej činnosti. Pôsobil akoby si potreboval teraz a hneď neodkladne ľahnúť. Pracoval ďalej, ale jeho niekdajšia dynamika, zápalistá iskernosť a presvedčivosť ustupovali do pozadia. Jeho plamenné prejavy, často krát realizované bez prípravy a ako Česi vravia z „patra“ boli už len minulosťou. Jeho odťažitosť sa rokmi nenápadne prehlbovala. Často po prednáškach, ktoré trvali aj celé hodiny pred sálou naplnenou ľuďmi, sedával vo svojej knižnici v súkromnej časti hradu  a dokázal takto presedieť aj celé hodiny. Nepohnute a nekonečne dlho smeroval jeho pohľad na jedno miesto. Na obrázok v pozlátenom rámovaní na ktorom bola tvár usmiatej pani Vierky, ktorý visel nad kozubom v knižnici. Niekedy som mu sama doniesla čaj alebo ľahký olovrant. Zrejme ani nezaregistroval, že sa v jeho okolí niekto pohybuje. Bol ako v hypnóze.

Neviem aký motív má jeho rodina, keď tvrdí že Husák miloval v skutočnosti jedinú ženu a tou vraj bola jeho prvá žena. Do srdca nikomu nevidíš, ale ja môžem povedať jediné. V jeho súkromných miestnostiach pražského hradu som nevidela jedinú fotografiu pani Magdy Lokvencovej, jeho prvej manželky. Možno šlo o dedičstvo. Všetko vždy začína i končí u peňazí. Na jednom z veľkých stolov v knižnici bola inštalovaná obrovská čítačka, ktorá Dr. Husákovi slúžila na zväčšovanie textu v tlačenom formáte. Mal obrovské problémy so zrakom, ktoré neustúpili ani po absolvovaní operácie na očnej klinike. Ten prístroj v knižnici zväčšoval akýkoľvek tlačený text, ktorý sa vložil do zásuvky tohto zväčšovacieho stroja. V posledných rokoch sa Husák prístroja takmer nedotkol.

Jediné, čo Gustáva Husáka dokázalo prebudiť bol detský smiech nesúci sa tu a tam studenými hradnými chodbami. Niektorí pracovníci sem chodili počas víkendov, keď potrebovali niečo dokončiť nejakú prácu. Vtedy na hrad brali so sebou aj svoje deti. Husák miloval malé deti. Niekedy mi pripadal, ako keby nemal žiadnu vlastnú rodinu. Iste že ju mal. Pôsobil však strašne sám, osamotene. Raz schytil jedno asi trojročné dievčatko do náruče a začal jej recitovať akúsi modlitbičku. Z miery ho nevyviedla ani skutočnosť, že si zrazu uvedomil, že ho pozoruje niekoľko ľudí. V období druhej polovice osemdesiatych rokov sa už nedokázal zmobilizovať. Senilita sa u neho stupňovala a nakoniec ako je všeobecne známe v roku 1987 ho zbavili funkcie generálneho tajomníka strany. V tej dobe už neudržal sliny v ústach. Triasol sa a mal problémy s chôdzou. Svoje kompetencie postupne prenášal na iných. Jeho depresie a starecká osamelosť sa neustále zvýrazňovala a čoraz viac prehlbovala. Usmieval sa už aj na poštovú schránku, to kvôli stále stupňujúcej senilite. Táto jeho pomaly sa vyvíjajúca agónia u neho trvala viac ako desať rokov.

Tak za pár dní, ak dožijem trošku zaspomínam zase.

Vaša Anka

P.S. Prosím odpusťte mi môj nezrelý pravopis, prežila som už tri kodifikácie Slovenského jazyka. Už neviem ani čia som.

Bola som pri tom, Gorbačov, Husák

1. novembra 2010 16:38, Prečítané 5 886x

Porazení majú tendenciu veci minula prepínať, preháňať a prizdobovať ich. Víťazi ich na druhej strane bagatelizujú. Viem, že výklad patrí tým, čo sú ovenčení vencami víťazstva, ti nakoniec rozdajú svoje karty, pretože ľudia potrebujú nové vízie a prísľuby. Tak priamo určujú výklady histórie a pozemských vecí. Umierajúci si môžu toto všetko odoprieť. Pretože sú slabí, dokážu sa vzoprieť akýmkoľvek tlakom. Pravda je ich dôverníčkou a žiadna maska nemá cenu.

Bolo normálne pekné aprílové ráno roku 1987.  Od  návštevy Michaila Gorbačova očakávali mnohí zásadnú zmenu, alebo aspoň náznak nejakej zmeny. Rasia Gorbačovová v Rudolfovej galérii poznamenala: „Niet viac slobody naporúdzi. Je jej toľko, koľko jej sami dokážeme uniesť.“ Súdruh Gorbačov sa v rámci akéhosi milého intelektuálneho partnerského boja na svoju manželku pousmial a doložil: „Je to ako s kopčekmi zmrzliny“. Michael Sergejevič narážal na príhodu, ktorú práve zažil pri prechádzke Prahou. V meste si spoločne s manželkou  kúpili zmrzlinu. V takej tej klasickej podobe, niekoľko kopčekov v jednoduchom kornútku z chrumkavého tenučkého cesta. Michaelovi Gorbačovovi jeden kopček zmrzliny spadol rovno na vyleštenú topánku.

Rovina straníckej a štátnej moci v Československu v osemdesiatych rokoch bola dosť komplikovaná, pre niektorých až dosť neprehľadná, nečitateľná záležitosť. Dokonca i pre mnohých zainteresovaných. Tieto dva štrukturálne prvky sa osudovo spájali v jedno. A to v ústavnej funkcii prezidenta republiky a generálneho tajomníka KSČ. A predsa bola každá časť autonómna a úplne samostatná. A verte či neverte, existovala medzi týmito elementmi istý druh rivality, ba až akejsi neznášanlivosti. Väčšinou sa to redukovalo len do rámca akejsi úradníckej podpichovačky. Ale každý cítil, že to bolo o niečo hlbšie. Michael Gorbačov so svojou manželkou boli pozvaní štátom, ktorý bol prezentovaný Hradom a Úradom vlády KSČ. Je osudovým náznakom že Michael Gorbačov spoločne s manželkou zdvorilým mlčaním odignorovali pozvanie k návšteve Československa Ústredným výborom KSČ. Prijali však pozvanie Hradu a Úradu vlády ČSSR. Jedine Československá tlačová agentúra, ak ma pamäť a moje zápisky neklamú, správne informovali o aký druh návštevy šlo. Ostatné média  vo svojich (čoraz viac autonómnych) komentároch, omylom alebo z neporozumenia veci, hovorili o straníckej a vládnej návšteve, s výnimkou ak doslovne neprebrali správu ČTK. Michael Sergejevič Gorbačov bol výhradne hosťom prezidenta ČSSR a hosťom vlády ČSSR. Ak nový parlament o nejaké tri roky (1990) ústavne zrušil vedúcu úlohu Strany v našej spoločnosti, Gorbačov ju zrušil už v apríli 1987. Tu bol počiatok istého prístupu komunistov k rozporuplnému významu jeho mimoriadne dôležitej návštevy.

Natvrdnutí chytráci z československého disentu nedokážu ani po rokoch pripustiť, že táto historická návšteva niečo zásadného v našich zemiach ovplyvnila, pretože by sa tým automaticky zmenšili ich zásluhy pri zmene režimu. Dôležití sú ako môj Max. To je môj zbastardený psík, stále ma oblizuje. Nepotrebujem aby mi lízal ruky, ale keď ho za to nepohladím, potom sa jeduje. V tieto aprílové dni 1987 sa jednoznačne zavelilo k ústupu z mocenských pozícii. Povel vyšiel z Moskvy. Ak by sa vtedajšia opozícia dokázala sformovať už v tom čase a byť plne k dispozícii, asi by všetko prebehlo skôr. Neboli pripravení. To niektorým predstaviteľom Strany vyhovovalo.  Disidenti kopali každý za seba. Niečo sprosté vykríkli a hneď sa schovali za kríček. Každý jeden za svoj. Stále sa hádali o peniaze, ktoré im chodili zo zahraničia. Vzájomne sa medzi sebou udávali. Tých ktorých uväznili vypisovali na hrad žiadosti o milosť a srdcervúco sa v nich očisťovali. Vždy bol takýto list ukončený žiadosťou o bezpodmienečnú diskrétnosť.

Ráno ma na vrátnici čakala pošta. Aj od tejto skutočnosti sa odvíjalo to, čo budem v ten ktorý deň robiť. Pošta chodila jednak civilnými ale aj bezpečnostnými kanálmi. Aj keď do privátnej časti pražského hradu som ráno takmer nechodila, niečo ma do Husákovho bytu ťahalo. Pravá časť Husákovho bytu bola málo vykurovaná na jeho žiadosť. Boli chladnejšie jesenné dni. Do súkromnej časti hradu patrila aj knižnica so stolíkom a pohodlným obrovským kreslom v ktorom Dr. Husák veľmi rád sedával. Od jeho súkromnej časti som mala kľúče aj ja. Dvere Husákovej spálne boli otvorené dokorán. Nebol tu. Zaklopala som na dvere knižnice a čakala som na vyzvanie. Nik sa neozval. Zaklopala som opäť. Zase nič. Vošla som. Vedľa obrovského kresla ležal Gustáv Husák na zemi a ťažko vzdychal. Bol v teplákovej súprave a ležal na boku. Jednu z rúk mal vyšponovanú nad hlavou, zdala sa mi strnulá, celá sa bezmocne chvela. Najmocnejší muž v krajine bol pomočený a zdalo sa mi že brble z cesty. Siahla som mu na čelo. Mal silnú horúčku. Podobnú príhodu opisuje aj Dr. Plevza vo svojej knihe. Táto sa však stala o niekoľko mesiacov skôr. On situoval túto príhodu na jednu z hradných chodieb. Podľa historika Plevzu mal Husák bezvládne ležať po celú noc pod otvoreným oknom. Ak Plevza vychádzal z tejto príhody, pravdou je že nik nemôže vedieť ako dlho Husák na zemi ležal. Chápem pána historika Plevzu, že mal potrebu príbeh upraviť a dodať mu viac trošku viac dôstojnosti. Potom sa už svojmu najvyššiemu veliteľovi venovali chlapci z vojenského a chyžné, ktoré konečne vydesené dobehli. Dr. Husáka previezli do vojenskej nemocnice. Mal silný zápal pľúc. Od tejto chvíle bolo medzi mnou a Husákom akési prapodivné spojenectvo. Vždy sa na mňa usmial keď sme sa stretli na chodbách hradu. Až do tejto chvíle to bolo naše spoločné tajomstvo.

Keď sa Dr. Husák vrátil z nemocnice, nejaký čas ma oslovoval krstným menom a vzápätí pokračoval vykaním. Netrvalo to však dlho. Zakrátko sa vrátil k obligátnemu „soudružko“.  Možno som povrchná, ale nikdy som nebrala žiadneho chlapa na vedomie, ak ma aspoň trošku nezaujímal ako muž. Nehovorím o sexe. Od muža potrebujem cítiť istú autoritu, akúsi silu ducha a pevnosť v jeho prejave v jeho prirodzenosti. Ak som v miestnosti s nejakým mužom, potrebujem vedieť, mať istotu, že plne kontroluje svojou charizmou priestor okolo nás. To očakávam od každého muža. A taký sa môže v mojej prítomnosti aj posrať a stále to bude môj pán a môj obrovský vládca. Mala som ho svojim spôsobom rada, ale ani v tom najmenšom som k nemu nevzhliadala. Husák bol pre mňa asexuálny a absolútne nemužný typ. Brala som ho na vedomie len ako človeka, ktorému poskytujem svoje služby.

O týždeň zase

Vaša Anka

B. Chňoupek a Marika Gombitová

11. novembra 2010 00:51, Prečítané 11 909x

Čo už narobím. Niektoré veci neovplyvníte aj keď ste zadali k ním len veľmi málo podnetov. Bola som jediný vyšší dôstojník ako žena na pražskom hrade. A „tešila“ som sa istému druhu povesti. Tomu sa nikdy neubránite, nech by ste boli „počestní“ ako mníška, no radšej to spresním; ako panna. Vojandy sú vždy pobehlice. Dá sa povedať, že ak som zostala s nejakým mužom sama v miestnosti, ten sa musel o mňa pokúsiť, alebo sa musel na druhej strane začať vyhovárať na niečo podstatné, prečo sa o mňa nepokúsi. Inak by stratil tvár predo mnou, alebo sebou. Toto si myslel. Alebo by stratil fazónu pred svojimi kamarátmi, že ma tam už dávno neprekotil. A predsa boli chlapi na hrade, absolútni muži, ktorí nikdy neprekročili hranicu spoločenského vkusu a s noblesou prekonávali hlupácke bariéry, ktoré si ti druhí nastavali pred sebou.

Dr. Bohuslav Chňoupek, bol jediný kabinetný minister s ktorým sme si tykali. Bol to naozajstný muž, galantný a pôsobivý. A majestátny nielen svojim zjavom, ale aj svojim vnútorným nikdy nezameniteľným vyžarovaním. Ženám sa podlamovali kolená, keď sa s ním pri nejakej príležitosti stretli. Kabrhelová bola z neho vždy vykoľajená. Nejedna hradná dáma čítala jeho prenádherné básne a potichu po ňom túžila. Vždy keď som vošla do jeho hradnej kancelárie, ďalšie mal na úrade vlády a na ministerstve zahraničia, vždy sa úctivo postavil a vyšiel mi usmievajúci sa oproti. Bozkal mi ruku, len v nepatrnom náznaku tak ako sa patrí. A pozorne, dôsledne a pomaličky, aby čo najviac zdôraznil účinok svojej šľachetnosti, ma usadil pred svoj obrovský pracovný stôl. A nerobil to len sem-tam, robil to vždy. Bol to jeho rukopis jeho životný štýl. Bol to skutočný gentleman. Posledný z posledných. „Kde sa to v tebe berie?“ Pýtala som sa uveličená. „To mám z tých mátoživých makovíc, čo sme sa po Petržalke dávno s ostatnými chlapcami nakmásali,“ vysvetľoval Bohuslav Chňoupek. „Boli tam ako dajaké šíky, pripravené celé leto k boju.“ Zamýšľal sa Bohuslav CHňoupek. Hovoril potichu, aby nás nepočuli chlapci z hradnej stráže. Kedysi to bolo tak, ak sa v daktorej hradnej miestnosti zdržoval minister z vládneho kabinetu, pred jeho dverami vždy stáli dvaja chlapci z hradnej stráže, až kým minister neopustil túto miestnosť. Nie preto aby ho ochraňovali, ale aby mu vzdali česť. Táto česť sa nikdy nepreukazovala vysokým straníckym kádrom, preukazovala sa výhradne najvyšším vládnym úradníkom.

Sedeli sme raz taká partia v zlatom salóniku vedľa kancelárie vojenského hradného velenia. Bola tam aj Gusta Fučíková, ktorá práve zháňala finančné prostriedky na svoje prednášky, o svojom manželovi, po všetkých stredných školách v Československu. Mohlo to byť tak rok pred jej smrťou. Pretože chodila na prednášky hlavne na stredné školy, robili sme si z nej srandu, že keď bude takto ďalej pokračovať, celkom iste sa bude tým mladíčkom zo stredných škôl o nej snívať. Gusta nikdy nepokazila žiadnu srandu a s radosťou doložila, „No veru mala by som už prestať, lebo to poznačí ich sexualitu.“ Kto z vás vie ako Gusta Fučíková vo svojich 83 rokoch  vyzerala, tomuto dobrému seba-vtipu v plnosti porozumie.

Bola tam aj „Žena za pultom“ pani Jiřka Švorcová, moc sme sa nestýkali, len keď prišla na hrad. Ale mala som ju moc rada. Vždy doniesla niečo zo svojej kuchyne. Nejaký koláč, alebo voňajúcu štrúdľu. A vedela vždy poriadne „utrieť“ i toho najdôležitejšieho nafúkanca. Vážila som si ju. A potom tam sedel istý vysoko postavený kňaz, ktorý sa vždy rád votrel do hradnej spoločnosti. Ani neviem, čo hľadal, pravdou je že sa veľmi rád a často zdržoval na hrade a pravidelne chodil aj s niekoľkými svojimi spolutrpiacimi v Kristu na stravu do hradnej jedálne. Napriek tomu, že ju nijakým spôsobom nemali nahlásenú, či nejako inak vyporiadanú. Bol to jeden z tých kňazov, ktorého vraj tak strašne a neľútostne prenasledoval komunistický režim, ako sa často po revolúcii v médiách uvádzalo. Osobne som s ním mala niekoľko konfliktov. Prepáčte ale bol to kretén. Ti katolícki pohlavári sú niečím šmrncnutí, poznala som ich dosť, aj toho čo chceli Česi blahorečiť, len čo stačil chudák v 1992 roku zavrieť oči. Dnes snahy o jeho svätenie ustúpili. Možno sa v rámci cirkevného šetrenia dozvedeli, že na hrade potľapkával po zadku aj upratovačky. Ani neviem čo to v tých duchovných je. Akási stupidita spojená s fanatizmom. Pridajte riadnu dávku nafúkanosti, povýšenectva a odblanenej a očistenej sebadôležitosti a to teda poriadny kusisko. To všetko poriadne poduste, aby sa ingrediencie spojili. A nezabudnite pridať aj cukor. Kopec lepkavého, vtieravého, hnusného a ťažkého cukru. Nakoniec dostanete hlupáka ako vyšitého. Vždy som rada varila. A nemýľte si dobrotu zo senilitou. Jedlo podávajte v brnení.

No a prišiel tam aj Bohuslav Chňoupek. Bolo to neplánované, spontánne, nijako pripravované stretnutie v malom zlatom salóniku, kde sa náhodne stretlo zopár ľudí. „Videli ste to?“ Vystrelil na nás všetkých Dr. Chňoupek a zastrčil VHS pásku do prístroja. „Včera v noci som si to púšťal neustále dokola. Nemohol som sa od tej pesničky odtrhnúť.“ Na TV obrazovke prepojenej s rekordérom sa objavila hudobná skupina s mladou speváčkou. Začala spievať. „Kto to je?“ opýtala sa súdružka Fučíková. „Je to nádherne a také akosi angažované, spieva o Máji.“ Podotkla Gusta. „Čerta starého!“ Reagoval Dr. Chňoupek. „Je to Marika Gombitová zo Stropkova. Počkajte preboha. Teraz…“ Chňoupek začal mihotať s rukami, ako keď sa plný očakávania a netrpezlivosti snažíte utíšiť spoločnosť a upriamiť ju na nejaký konkrétny bod. „Ten koniec pesničky  je famózny. Tam vyspieva slovo „máj“ keď ho v tej chvíli vytiahne až dakde do nebies. Potom jej to pán Žbirka rozhodí. No ale čo už. Zakončil Dr. Chňoupek. Po chvíľke sa prebudil a povedal: „Čo by sme mohli pre ňu spraviť?“ Marika Gombitova bola už dávno v tej dobe na vozíčku. Bolo to asi v roku 1986. Všetci sa tvárili akoby sa zamýšľali, len Jiřka Švorcová prehlušila ticho. Rezolútne povedala. „Jasné dajte jej Rád práce a nikto po tej chuderke už ani neštekne.“ Za túto pragmatickú pravdivosť som mala Jiřinu Švorcovú veľmi rada. V češtine v ktorej to pochopiteľne pani Švorcová povedala to znie viac  opatrovnícky a sociálne chápavejšie.

Jiřka rozhodne nebola zlá. Keď sa chcel niekto po revolúcii, hlavne jej kolegovia, nejakým spôsobom  dištancovať od režimu, musel sa dištancovať aj od takých ikon akou súdružka Švorcová bola. Zvalilo sa jej toho poriadne v tých porevolučných dňoch na hlavu. Všetci boli zrazu disidenti. Jiřka bola ľudská, chápavá a múdra. Bola taká, akú sama seba stvárnila v seriáli „Žena za pultom“. Bola navyše mimoriadne silnou osobnosťou a tu využila na to, aby sa nenechala v tomto seriály úplne znemožniť a stať sa doslova hlupaňou, akou postava Anny Holubovej pôvodne mala byť. Angažovaná, sprostá puťka, ktorá je lojálna a hlúpa. Takto ju pôvodne vykresľoval scenár. Svojou váhou dokázala do seriálu, hlavne do postavy predavačky Anny Holubovej dostať skutočnú ženskosť, láskavosť, akúsi materskosť a nebojím sa povedať, že aj múdrosť.

Dr. Bohuslav Chňoupek bol z postu ministra zahraničných vecí ČSSR o niekoľko mesiacov odvolaný, pre neustále a drzé naliehanie Biľaka. Dôvodom bola vážna snaha Dr. Chňoupka o reformne zmeny v našej spoločnosti.

Týmto vecný záujem o Mariku Gombitovú v najvyšších kruhov skončil. Pesničke, ktorej tak veľmi Dr. Chňoupek podliehal bola pesnička od pani Gombitovej Zelený Máj. Je aj na stránke YouTube.

Ináč veľmi pekne ďakujem za podporu na mojom emaily.

L. Štrougal, generál Dzúr a Klaus

24. novembra 2010 01:11, Prečítané 11 894x

Úvodom vám všetkým veľmi pekne ďakujem za reakcie. Bolo ich mnoho, hlavne na mojom emaily. Ani neviete ako veľmi ma tešia. I keď musím povedať že ani neviem čím sa Vám moje zápisky zapáčili. Budem v nich rada pokračovať.

Moje spomienky už majú nejaký ten vek a stále starnú spoločne so mnou sa rozpadávajú. Pamätajte že nemajú čokoľvek spoločné s objektívnou a všeobecnou pravdou o politike či nebodaj, s prepáčením, politológiou. Úplná  pravda neexistuje, aj napriek tomu, že niektorí také dačo tvrdia. Moje spomienky sú cedené cez moje vlastné vnútro a sú subjektívne ovplyvnené všetkým, čo som kedy zažila. Výtky nie sú na mieste. 17. September je moja klietka, moja zamurovaná komnata s ktorou sa v poslednej dobe potykám a ta sa ku mne stále vracia a ja veľmi nerozumiem veciam s ňou spojenými, ktoré sa naň narúbovali v poslednom čase.

Každá vec ktorú mocní urobia ma byť smerovaná vo všeobecný prospech ľudí. Nie som si však v prípade tejto misie moc istá, že toto dnešní mocipáni sledujú svojim nepríliš dôstojným počínaním. Dnešná situácia mi pripomína spúšť ktorú narobila Vezuv na svojom nešťastnom pompejskom podloží pred dávnymi dvoma tisícročiami. Všade sama púšť. Ani kameň na kameni nezostal so starých dávnych poriadkov, všetko je totálne spálené. Zostali len spuchnuté, obrezané sny a pohnútky nových politikov, ktoré málokedy, skoro nikdy nekorešpondujú so všeobecnými spoločenskými potrebami. Tá smršť proste zmietla všetko.

Ľubomír Štrougal bol narodený v znamení Váh. Ako iste viete Váhy sa dôkladne vyhýbajú konfliktom a stretom s inými. Nie preto, žeby sa báli. Tento postoj nepramení z váhavosti, pretože oni sú naozaj  povznesení nad konflikty a neplodné hádky alebo inter-personálne strety. Sú sebaistí, ale na druhej strane nenápadní. A žijú tak trochu sami pre seba. Sú to takí spoločenskí autisti. A to je základná črta tohto bývalého ešte stále dnes v ústraní žijúceho politika. Dokonca aj západ pokladal tohto človeka za mimoriadne inteligentného a pragmaticky vecného. Jeho erudovanosť sa všeobecne pokladala za významnú.

Na mňa však Dr. Ľubomír Štrougal pôsobil trošičku inak. Ja som ho vnímala ako bystrého človeka, ktorý využíva svoje prednosti nie vždy slušne. Jednoducho som ho vnímala ako dosť nafúkaného. Dá sa povedať, že bol komplikovaný. V jednaní s druhými som cítila z neho istú rezervovanosť až akúsi  tajomnosť. Možno sa prejavom takéhoto prístupu pred niečím chránil. Takýto prvok komunikácie som však cítila z pána Štrougala aj v jednaní s ľuďmi s ktorými nemal pracovne nič spoločné. Čo ma značne udivovalo, bola tá skutočnosť, že istú rezervovanosť prejavoval aj v jednaní s Dr. Husákom, prezidentom republiky a Šéfom strany. Aj v prípade neformálneho rozhovoru, Štrougal často Husáka opravoval, ak ten vecne v svojom monológu niečo netrafil. Dokonca ho opravoval aj v otázke zvládnutia českého jazyka. To som pokladala za absolútne nemiestne.

Na druhej strane jeho rozhodnosť a aktivita nevyvierala len z jeho srdca, zdá sa že nebola ovplyvnená ideológiou, vyvierala skôr z podstaty génia jeho múdrej mysle. Bola diktovaná jasnými rozumovými zásadami. Mal pomerne blízky vzťah s Bohuslavom Chňoupkom, s ktorým trávil aj voľný čas. Na druhej strane bolo zaujímavé, že Husák mu dôveroval a zdalo sa že si ho vážil. Rovnako bol v obľube aj u ministra obrany Dzúra, ktorý bol dosť podozrievavý a politicky silný partner, aj keď bol predsedovi Štrougalovi vlastne formálne podriadený.

Zvyknem tieto texty prekladať nejakými svojimi úvahami. Ako keď prekladáte kvalitnú sviečkovicu chutnou slaninkou. Osvieži to chuť. Chcem azda povedať, že homosexuáli  významne mätú ľudskú spoločnosť. Vysielajú čudné signály, ktorým azda nik nerozumie, len oni sami. Čo je užitočné na ich mimikry. Zakázala by som ich. Sú hnusní, nevkusní a čudní. A to ich kopulovanie. Nemám rada „posunovanie vagónov“ Je to vrchol úbohosti. Najradšej by som ich nakopala do … Óch bože. Dnes sa mnohí hádajú o mužskú  „podstatu“ Václava Klausa. Niekedy je dobré mať pamäť. Hneď po revolúcii tento štátnik, ešte ako minister financií obchytával a kopuloval s chlapcami z pražskej hradnej stráže. Bola som smutná. Moji chlapci, ktorých som mala tak rada, ako svojich synov. Srandovali sme s nimi, hlavne okolo ich čistoty a naivnosti a nevinnosti. Vždy to ťažko niesli. Akoby sa na nás hnevali. Doberali sme si ich. Bola to taká naša hra. Oni sa na nás hnevali a my sme im rýchlo dávali priepustky domov, aby sa mohli ukázať na pár dní svojim matkám. Aj potom sa tvárili, že sa na nás naďalej hnevajú. Boli to ešte deti. Nosili nám zo svojho vojenského žoldu zákusky. Vždy sme im to však vynahradili. Nádherné a podmanivé deti. Mali nás radi a vážili si nás. Dávali sme všetkým vedieť, že s nimi počítame a že ich obdivujeme. Ale toto od ministra Klausa bola silná káva. Najradšej by som ho vymiškovala. Klaus už za komunistov naháňal mladíkov po celej Prahe. Pražský homosexuáli ho medzi sebou volali „Kika“ alebo „Kikina“. Niektoré časopisy hneď po revolúcii s istými rozpakmi o tomto v náznakoch písali. Ešte nevedeli ako majú písať o ľuďoch z veľkej politiky. Dnes by Klausovi riadne naložili. Chudera Lívia. Hneď po revolúcii som bola niekoľko krát pozvaná na nejaké akcie Úradu vlády ČSR, kde bol prítomný aj minister financií Václav Klaus. Keď mi podal ruku, bolo to akoby mi do nej vložil mŕtvu rybu. Pevne som mu stisla ruku. Akoby sa v tej chvíli zobudil. Bodol prekvapene zrak do mňa.

Chlapci z hradne stráže boli nádherní. Boli to najkrajší mladí muži Československa. Hradná stráž bola naozajstná ozdoba prezidentského postu. Chlapci sa na toto určenie špeciálne vyberali. Ako celok mali symbolizovať čistotu a krásu a odhodlanosť. Ani do svätyne chrámov nemôžu vstúpiť len tak hocijakí ľudia. Musia byť ušľachtilí, dokonalí  a krásni. Nik sa ich za žiadnu cenu nesmie dotknúť. V stredoveku by takýto narušiteľ prišiel rýchlo o život. A Klaus sa na prezidentský stolec vysral. Akýmsi zadosťučinením je to, že dnes na tom pokálanom stolci sedí.

Lubomír Štrougal bol ku ženám úctivý a pozorný. Nie však tak živo a so záujmom. Celé mi to pripadalo strojené a neúprimné. Pôsobilo to tak akosi komisne. To čo k nemu patrilo bola akási plejbojskosť, vkus a šmrnc. Dnes by ho asi označili za metrosexuála. Vždy mal dokonalé nechty, perfektne zastrihnuté a modelované. Jeho košele neboli tuzemské, boli veľmi drahé a vždy mimoriadne vkusné. O oblekoch ani nehovorím. A účes bol dokonalosť sama. Bol prosto dokonalý. Pamätám sa že na akejsi schôdzi zavadil hlavou o vešiak na kabáty. Táto skutočnosť ho nesmierne rozzúrila. Do konca akcie s ním už nebolo normálnej reči.

Štrougal bol nevyspytateľný. Vo svojich pamätiach „Pamäte a úvahy“ uvádza, že sa nikdy poriadne nemohol spoľahnúť na to, čo Husák vyvedie na dôležitých jednaniach. Ba dokonca že s ním pohŕdal.  Husák bol sčasti problematický, pretože pri jednaniach prejavoval emócie a srdce. V tom bol iný a zvláštny. Druhá strana jednaní ho však akceptovala a brala, stalo sa nejedenkrát, že si doslova vypýtali za partnera pri jednaní o dôležitých veciach samotného Husáka, aj keď vec mal odkomunikovať Štrougal.

Neviem či teraz niečo nerozpútam, ale v onom 1985 roku, keď generála Dzúra Dr. Husák odvolal z postu Ministra obrany ČSSR, bolo to len 5 dni pred jeho smrťou, existovali informácie o istých čudných okolnostiach jeho smrti. V tej dobe pre takéto tvrdenia existovali isté náznaky a parciálne doklady, ktoré sa však neskôr plne nepreukázali ako pravdivé. Dôvody takéhoto prípadného konania by sa však dali predpokladať. Bol to práve Martin Dzúr kto vydal ničivý príkaz k vojenskému zásahu v roku 1969. Československé politbyro nedokázalo presvedčivo generovať jednoznačný postoj k udalostiam roku „69“. Dzúr vtedy túto neistotu drvivo prelomil. Postavil vlastných občanov proti sebe. Ešte by som videla isté dôvody pre odstránenie generála Dzúra. Nikdy nepozdravil dámu ako prvý a pri jedle strašne mľaskal.

Dá sa povedať, že Martin Dzúr bol fanatik. Vlastne každý, kto prešiel podivnými školeniami v Sovietskom zväze. Ja neviem či im všetkým niečo pridávali do vodky, ale bolo to tak. V tejto súvislosti ma napadá, že vysoký štátny úradníci mohli byť už od sedemdesiatych rokoch na kokaíne alebo na hašiši alebo kathe. Možno sa vám zdá táto informácia pritiahnutá za vlasy, ale je naozaj pravdivá. O tejto skutočnosti sa vo svojich pamätiach zmieňuje aj samotný Dr. Lubomír Štrougal. Ak sa totiž tieto drogy podávajú pod prísnym lekárskym dohľadom, čo sa skutočne aj dialo, dosahujú duševne ťažko pracujúci ľudia, kvalitné úspechy s potrebou nepomerne menším nasadením vlastných síl, a to bez akýchkoľvek nežiaducich vedľajších účinkov. Najmä v prípade kokaínu, ktorý sa pokladá v pohľade na nežiaduce účinky za absolútne bezproblémový. Naši mocipáni brali drogy pod dohľadom slávneho doktora Rjadovoja. Uvedomujem si, že postupným vývojom, ktorý významne poznačil pohľad na tvrdé drogy, sa môže dnes zdať táto informácia neuveriteľná. Verte či neverte, pod prísne odborným dohľadom sovietskych psychiatrov a neurológov takmer všetci naši ministri a významní predstavitelia vtedajšieho štátu a vedenia KSČ riadene fetovali.

V roku 1985 vial úplne iný vietor. Dzúr dosť dobre neporozumel novej dobe. Dobe vyjednávania, taktiky a zdržanlivosti. Bol nevyspytateľný, pod jeho vedením bola československá armáda v neustálej blízkosti vojenského nasadenia. Len veľmi ťažko ho Vláda československej republiky, ktorej bol sám súčasťou, držala na uzde. Napríklad v roku 1981 generál Jaruzelsky v Poľsku vyhlasuje výnimočný stav. Okolnosti sú známe. Dzúr neustále so zvyšujúcou agresivitou presadzuje drvivý vojenský zásah proti Poľsku.

Generál Václavík, jeho nástupca bol však z iného cesta. Zaradil sa k menšine múdrych, prezieravých a mimoriadne vzdelaných ministrov vtedajšej československej vlády. Jeho pohľad na mocenské štruktúry štátu nebol tak obhrublý a tupý ako bol pohľad rusofilného generála Dzúra. To že sa mocenské štruktúry v druhej polovici 80 rokov až nepochopiteľne osudovo štiepili na tzv. umiernenú pragmatickú a ortodoxne komunistickú časť dosť verne popisuje aj Dr. Viliam Plevza vo svojich historizujúcich i keď značne tendenčných dielach.

Ako keby mali nasledujúce veci narovnať svoje smerovanie, aby s nimi mohla budúcnosť historicky a účinne kooperovať. Je zaujímavé, že okolité satelity socialistických štátov túto osudovosť osemdesiatych rokov vnímajú rovnako. Ako takú, ktorá smerovala k horizontu konca jednej éry ľudského spoločenstva. Osemdesiate roky minulého storočia cestu k dnešku pripravili. Asi mali nakoniec veci dospieť, kam dospeli. K našej úžasnej prítomnosti. Zmysel tejto historickej rošády mne osobne uniká! Ako keby sa ľudské veci mali v konečnom dôsledku len zhoršovať. Netajím svoje sklamanie. V postupný vývoj lepších zajtrajškov nedúfajú len komunisti. V toto predsa dúfa celá ľudská história. Je to frustrujúce.

Ak by som mohla pána vedúceho tejto stránky poprosiť, či by mi nemohol do horného obrážteku dať panoramatický obrázok Hradčian a do toho malého obrážteku by som poprosila žltý karafiát. Úctivo Vám ďakujem.

vaša anka

Marie, Štrougal a Cigánka

8. decembra 2010 17:06, Prečítané 5 316x

Slaboduchý človek je človek, ktorý má slabého ducha. Teda človek, ktorý je nerozhodný s nejasným profilom a mäkkými názormi, človek ktorý je azda vzdelaný, je však bez vlastných názorov a pevných cieľov. Bojím sa, že toto je pandémia dneška, pandémia ako šľak. Na toto ľudstvo zanikneme. Dnes nemajú ľudia jasné ciele, majú už len jalové sny, ktoré sú spoločensky potrebné, asi tak ako sny úbožiakov z Modrého z neba. Veľmi rýchlo, behom jedinej generácie sme sa odnaučili premýšľať a popremýšľané potom rozumne vyhodnocovať. Informačná spoločnosť nás úplne dostala. Máme strašne veľa informácií, príliš veľa než aby sme ich dokázali spracovať. A tie nás už prevalcovali. Toľko neistoty nikdy medzi ľuďmi nebolo. Každý sa predháňa povedať nám ten svoj spásonosný názor a všetci sme už z toho množstva sračiek zúfalí. A existuje mnoho koncepcii, často i v jedinom obore ľudskej činnosti, ktoré sa zúfalo hlásia o slovo a ani jednej už ľudia neveria, pretože súčasťou bohatej a rôznorodej informačnej spoločnosti je aj Skepsa. A to je druhý apokalyptický jazdec. Skepsa. A tak to aj vypadá, ľudia vädnú a pomaly a isto usychajú. Otcom i materou dnešného zúfalého stavu je nerozhodnosť a nekompetentnosť. Rozhodni múdro, keď je prijateľné úplne ale úplne všetko. Vážení sme pred branou samotného pekla.

Márie pracovala na správe hradu. Mala na starosti kuchyňu, spoločne s jej zásobovaním. Pochádzala odniekiaľ z južnej Moravy. Zdala sa mi jednoduchá, ale na druhej strane veľmi priateľská a oddaná úplne všetkému. Aj strane. Pri príhovoroch a politických akciách často vybuchla do zúfalého plaču. Stačilo niečo také štylizované, ako keď stúpala naša alebo sovietska zástava po tyči smerom nahor a Márie sa rozplakala a nebolo ju možné niekoľko hodín upokojiť. Bolo to v deň slávneho 7. novembra, keď okolo nás prechádzal Dr. Gustav Husák, zastavil sa pri nás, pozrel sa na Máriu a nahlas povedal. „Mali by sme si súdruhovia, všetci čo sme tu brať príklad tuná zo súdružky.“ Všetci v sále sa pozreli na Máriu. Ta ešte väčšom zúfalstve zavila a vybehla zo sály von na chodbu. Chápala som, že to bol zo strany Dr. Husíka vtípok. Bolo občerstvujúce kamarátiť s Máriou. Jej jednoduchá priamosť mi dávala veľkú šancu odpočinúť si od častej strojenosti, pretvárky a falše. Vždy som vedela na čom som a to bolo na našom priateľstve cenné. Je veľmi oblažujúce si dopriať úľavu priamosti a vrelosti, i keď na úkor intelektuality. Tu predsa vždy nepotrebujete a v priateľstve skoro nikdy. No pripúšťam, že mnohí to tak nemusia vnímať. Najskôr sme spoločne chodili len na obedy, také tie bežné ženské rozhovory. Neskôr sme trávili aj čas mimo práce. Bola veľmi priateľská a pohostinná. Vždy keď doma niečo piekla, doniesla mi na ochutnanie. Spravili sme si kávu a spoločne drkotali.

Plačúca mi povedala, že jej brat sa v lete roku 1987 nevrátil z dovolenky a emigroval do Talianska. V tejto veci ma viac menej neoficiálne navštívil v kancelárii Ladislav Adamec a oznámil mi, že by bolo lepšie ak by Marie z pražského hradu čo najskôr odišla. Jeho návrh som ako jej nadriadená rozhodne odmietla. Marii niekoľko krát navštívili zo štátnej bezpečnosti. Chodila ako v mrákotách a neustále plakala. Vedela som, že ak nechcem aby Marie z hradu odišla, musela som niečo vykonať. Bol to práve Lubomír Štrougal, ktorý celú vec vyriešil.

V tejto súvislosti ma Dr. Štrougal zaviazal k spoločnej večeri v jednom z pražských hotelov. Jeho podmienku som dosť dobre nechápala. Ani počas večere ani neskôr sa tento muž o mňa, ako ženu nikdy nepokúsil. Počas večere bol mimoriadne pozorný a pohostinný. Nadviazali sme nebývalo príjemný rozhovor a z celej akcie som mala veľmi príjemný pocit. Dodnes neviem o čo mu vlastne šlo. Alebo si nikdy nerealizované „balenie“ rozmyslel, alebo mal iné pohnútky, ktorým som plne neporozumela. Možno to bol jeho spôsob, ako ma pokoriť. Necítila som sa pokorená, dodnes si myslím že to bol jediný moment, kedy mi Štrougal ukázal svoju príjemnú časť jeho nepríliš vábnej osobnosti. Tá nevábnosť azda spočívala v jeho často verejne vnímanej nevyspytateľnosti. Azda nakoniec predsa len trochu vnímam zmysel toho, čo sa vtedy udialo. Napadlo ma to až po revolúcii. Keď som pozorovala v médiách ako rád Dr. Štrougal poskytoval rozhovory novinárom. O mojej domnienke ma utvrdzovala aj Štrougalova úprimnosť s akou uvádzal novinárom skutočnosti z najvyššej politiky. Odkryl nejedno tabu. I jeho snahy o začlenenie sa do politiky po revolúcii niečo naznačujú. Osamelosť mocných. Dr. Lubomír Štrougal mi tou večerou zrejme poďakoval za to, že som ho brala na vedomie. Že som ho pokladala za hodného súkromne ho požiadať o pomoc. Ten rozmer že šlo o súkromnú požiadavku bol zrejme rozhodujúci. Jedna vec je byť predsedom vlády a druhá vec je byť vnímaný ako človek. Dokonca si myslím, že Štrougal nemusel byť zlý človek, i keď ho takto mnohí vnímali. Ja si myslím, že kto tak silno kamarátil s Bohuslavom Chňoupkom, musel mať niektoré vlastnosti aj dobré, možno až vynikajúce. Chybou azda bolo, že ich verejne až tak nevystavoval. Čudák. Niekedy som mala pocit, že sa ľudí bojí. A práve tu je azda priestor pre názory, ktoré o Štrougalovi všeobecne dodnes prevládajú.

Dali sme si predjedlo a hlavné jedlo. Všimla som si, že Dr. Štrougal sa takmer nedotkol jedla. Len udržoval čulý rozhovor a ako som uviedla bol nečakane príjemný. Počas hlavného jedla som si trochu pokvackala blúzku. Štrougal sa postavil a rozhodne zjednal pomoc. Nechal zavolať prevádzkarku, ktorá mi vo svojej kancelárii pomohla fľak vyčistiť. Keď som sa vrátila do hotelovej reštaurácie, všimla som si, že tanier môjho mocného spoločníka je prázdny. Kým sme spoločne s pani prevádzkárkou pracovali na odstránení fľaku, Dr. Štrougal svoje jedlo zjedol. Zdá sa, že takto sa správajú mimoriadne osamelí ľudia. Môžu mať okolo seba množstvo ľudí, ba i svoju rodinu, vo svojej najhlbšej podstate však zostávajú osamotení. Neviem presne čoho som sa vtedy v ten prenádherný letný večer dotkla. Niečoho určite. Mala som pocit, že obrovskej nevyslovenej samoty, azda aj istej intimity. Dr. Lubomír Štrougal vyrovnal náš účet. Pokladal naše stretnutie za súkromné, inak by využil možnosť služobného otvoreného účtu, ktorý sme aj v tomto hotely mali. Jeho šofér nás odviezol pred môj dom. Štrougal vystúpil z auta a doviedol ma až ku vchodovým dverám. Jednou rukou si sňal klobúk z hlavy a jemne sa uklonil. Poďakoval za pekný večer. Potom sa energicky otočil a nastúpil do auta. Nech už to bolo tak či onak, jedno je isté, Marie na svojom pracovnom mieste zostala naďalej.

Už nejestvujú detské pestvá, už zostala len zodpovednosť. Práve som čítala, že štrnásťročného chlapca pravdepodobne zavrú za to, že pýtal od iného žiaka 10 centov. Na desať tisíc občanov u nás pripadá asi štyristopäťdesiat policajtov. Je to najviac v Európe. Spoločne s Čechmi sme na samotnej špici. Toto je policajný štát. Stíhame už aj deti. Politici si na útlaku detí vyrábajú svoj skvelý image. Hovoria o bezpečnosti a hrozbe. Je mi z toho zle. Kedysi policajti pobrali výrastkov na dedinskej zábave, keď sa spoločne poruvali a dali im zopár zaúch a „fajka zhasla“. Nikde sa nič nehlásilo, nepísalo. Decká boli spokojné a policajti tiež. Štyristopäťdesiat policajtov na desaťtisíc občanov!

Marie priviedla rovno do mojej kancelárie starú cigánku. Bola oblečená v množstve pestrých farebných sukniciach a smrdela tabakom z fajky, ktorú stále zvierala v jednej ruke. Na hlave mala uviazanú šatku a mala hrozne nízko posadený hlas. Bola obrovská. Mohla mať tak dvesto kíl. Stále si niečo hundrala popod fúzy a to doslova „popod fúzy“. Na vstupe do hradu „chlapci“ spoločne s „oprávnenými ku vstupu“ púšťali kohokoľvek kto ich sprevádzal, stačil zápis do knihy na službe.  „Vyveští ti, je perfektná“. Uderila na mňa Marie. „Poznám ju dlho, predpovedala mi aj smrť mojej babičky.“ Vysvetľovala moja kamarátka. „Dobrý deň paninko, dopadne to dobre s tým vašim chlapcom. „Za tri dňa sa všecinko otočí a bude s chlapcom lepčie a lepčie. A úplne sa vyzdravie! Bude mať dlhý život.“ Povedala stará žena. Vedela som o čom hovorí. Môj brat mal v nemocnici dvanásťročného synka. Lukáša. Prestal jesť a celý spopolavel. Dostal sa až na hranicu metabolického rozvratu. Lekári naznačovali to najhoršie. Zagánila som na Marii. „Nič som jej nevravela.“ Bránila sa kolegyňa. Prudko sa mi zatočila hlava a dopadla som na stoličku. Ani som si neuvedomila, že som zrazu tej starej žene bozkávala ruku. Ako plukovník československej armády s vysokoškolským vzdelaním zameraným na služby v zbore ústavných činiteľov a kádre v diplomatickom zbore, rovnako hodnostne čakajúca na členstvo v generálnom štábe československej armády, hrdiaca sa mnohopočetnými vyznamenaniami. Ak by som si ich chcela všetky pripnúť na slávnostnú uniformu, asi by som ich mala pripnuté aj na sukni, toľko ich bolo, som zrazu kľačala pred tou starou, páchnucou cigánkou a bozkávala som jej lemy sukieň a ruky. Môj milovaný synovček Lukáško. Strašne som ho milovala. Táto Cigaňa mi ho darovala späť. Celej našej zúfalej rodine. Verila som jej. Dnes má Lukáš tridsať šesť rokov a sám ma tri deti. „Paninka a nebolo by dačo na zavlaženie?“ Prebrala ma z mrákot Cigánka. Pochopila som, jej gesto bolo jednoznačné. Vybrala som z baru fľašu koňaku a naliala som jej. Verte či neverte ta behom dvadsiatich minút vyzunkla celú fľašku koňaku. Takmer nedotknutá fungovala bez akýchkoľvek problémov ďalej. Do miestnosti sa zrazu vrútil obrovský Bohuslav Chňoupek, minister zahraničných vecí. Mal jednanie s Dr. Husákom, prezidentom republiky. „Kde ju máte“. Opýtal sa Chňoupek a potom sa s Cigánkou zavrel na celé dve hodiny do vedľajšej miestnosti, ktorú som používala na porady. Zdola z jedálne si nechali priniesť chlebíčky a dve obrovské nohy jablkovo-makovej štrúdle. Doniesla som im ďalšiu fľašku  francúzskeho koňaku. To všetko sme cigánke poznášali len ako závdavok. Mária ju potom odviedla do kuchyne a zabalila jej obrovské množstva mäsa a iných potravín do obrovskej tašky, ktorú sme kdesi vykutrali. Dostala načo si ukázala. Keď sme ju s Máriou vyvádzali cez hlavné nádvorie pražského hradu von, zastala uprostred neho a povedala: „Vy komunisti tu už dlho nebudete. Za dva roky v decembri skončíte navždy. Vyženú vás. Už ste si nahrabali dosť, prídu po vás ďalší.“ Bola stručná a vecná a vôbec nás nešetrila. Keď to povedala vyšpárala si prstom obsah oboch nosných dierok. Bolo leto roku 1987.  Neviem prečo hovorila o decembri roku 1989, keď revolúcia bola v novembri. I keď je pravdou, že skutočné mocenské zmeny v našom štáte sa naozaj udiali až v decembri roku 1989. Na hrad sme ju prepašovali ešte raz. Vyžiadali si ju štyria ministri vlády, jeden miestopredseda vlády a riaditeľ kancelárie Úradu vlády. Tomu oznámila, že o šesť mesiacov mu zomrie niekto blízky z rodiny. Stalo sa tak. Skoro na deň presne mu umrela manželka. Pri druhej návšteve sa Cigánka poučila. Z tejto návštevy hradu si odnášala asi desať tisíc československých korún a tony mäsa. Iné jedlo tento krát odmietla.

Vráťme sa k Marii. Marie vstala a pozrela sa von z okna mojej kancelárie. Pozorovala jemnú snežnú krásu zimnej Prahy. A rozplakala sa nad tou krásou, nad tým zdanlivým pokojom za oknom. „Ách bože Mařka, čo ti šibe?“ Napomenula som ju. „Keď vonku je tak nádherne.“ Reagovala kričiaca Marie. „No ale to nemusíš tak prežívať.“ Poučovala som ju. Potom do tej svojej nálady zahrnula aj problémy s manželom deti a na radu prišiel aj jej skazený a „skurvený“ život. Úplne sa rozsypala. O niekoľko dní som ju našla ako objíma chlapca z hradnej stráže, ktorý bol práve vo svojej nehybnej službe. Svoju hlavu mu tlačila na hruď a utápala sa v slzách nad jeho údajnou samotou a opustenosťou. Potom ho začala bozkávať a keď som k ním kráčala, aby som chlapca oslobodila, siahla mu do rozkroku. Chlapec nevedel čo má robiť, bol celý rozhodený, červenal sa a bol v nesmiernych rozpakoch. Keď som ju konečne odlepila z chlapca, vzpínala ruky k nemu a vravela niečo o tom, že spoločne vyčistia všetky lesné studničky. Zdá sa že som prišla včas. Odviedla som ju do svojej kancelárie. Požiadala som našu „závodnú“ lekárku, aby ma láskavo navštívila v kancelárii. Tá Mariu okamžite nechala hospitalizovať v Bohnickej psychiatrickej liečebni. Lekári u nej konštatovali hlboké depresie a postmenštruačnú hystériu. Marie na priepustke z liečebne, zhruba o dva mesiace, po umiestnení v Bohniciach, spáchala samovraždu. Pojedla niekoľko balení liekov.

Srdečne Vám ďakujem za reakcie a emaily /aj nesúhlasné/, ktoré som od Vás obdržala. Úprimná vďaka!

vaša anka

Jehovovi svedkovia

14. decembra 2010 22:53, Prečítané 21 569x

Pôvodne som chcela aby tento článok môj vyzeral ináč. Avšak zaujímavá debata pod článkom Teológa ma primäla k tomu, aby som svoj článok zamenila.

Jehovovi svedkovia, ako iste mnohí viete, boli prezentovaní v socialistickej spoločnosti ako zásadní nepriatelia režimu. Túto „výsadu“ svojho neblahého postavenia si vydobyli hlavne tým, že sa za žiadnych okolností nechceli zúčastniť akéhokoľvek vojenského výcviku, či prípravy v rámci základnej vojenskej služby, ale aj aktivít ktoré by, čo i len naznačovali zameranie k militantným či podobným aktivitám. Napríklad milicionárske aktivity a podobne. Pravdepodobne by odmietli účasť v akejkoľvek mocenskej forme služby. Jehovovi svedkovia by neusilovali ani o post vo vtedajšej Verejnej bezpečnosti. Čo si budeme hovoriť, vo vedení Verejnej bezpečnosti by o to asi nikto nestál. A nielen to, oni by sa nesnažili ani o post vo verejnej službe politického alebo diplomatického života. Vysvetľujú to tak, že oni už svoju vládu a zriadenie majú. Vraj je to nebeské kráľovstvo, čuduj sa svete.  Ak by neexistovali niektoré ich ďalšie  fanatické postupy, akou je napríklad odmietanie krvi v akútnych a život zachraňujúcich prípadoch, asi by si vyslúžili omnoho viacej úcty a rešpektu i vo vedení vtedajšieho štátu či zložiek štátneho aparátu, ale i bežných občanov. Mnohí si uvedomovali, že títo občania sa nechcú, odmietajú pripravovať na zabíjanie či vedenie vojny. Toto im do určitej miery zabezpečovalo v spoločnosti akýsi zvláštny obdiv a uznanie. Toto vedenie bezpečnostných zložiek štátu nepotrebovalo. To, že neslávili všeobecne prijímané Vianoce a iné dôležité sviatky nehralo pre rozhodovanie mocenských štruktúr štátu takmer žiadnu rolu. Naozajstným tŕňom v oku bola skutočnosť odmietania Základnej prezenčnej služby a otázka odmietania krvi a to i v prípade ohrozenia zdravia vlastných detí. Bol vypracovaný istý materiál, ktorí Svedkov označoval za reálnych nepriateľov štátu. Mne osobne sa zdali dôvody pre ich perzekúciu malicherné a takmer nepodstatné. Viac zločineckou sa mi v tej dobe zdala hnusná kolaborantská katolícka spoločnosť Pacem in terris, ktorá mala predstavovať v tej dobe reformovanú a plne kontrolovanú spoločnosť, ktorá združovala úplne všetkých kňazov, ktorí praktikovali verejne svoju službu. Jehovisti odmietali zobrať zbraň do ruky, za to boli väznení. Omnoho viac nebezpečnými sa mi zdali ti z Pacem in terris. Boli to hnusné čiernokabátnické kurvy s krivou papuľou, ktorí by zapredali aj vlastnú mater. Vážne ohrozovali celú spoločnosť svojim klamom a svojou pretvárkou a falšou. Koľkí ľudia sa pred útlakom tej doby utiekali ku svojim kňazom na svojich dedinách a farnostiach. Aj moja mamička im verila. A pritom všetci praktizujúci kňazi boli členmi Pacem in terris. So štátom kolaborujúca spoločnosť. Každému kňazovi navrhovali, písali a schvaľovali kázne štátny zamestnanci z ministerstva kultúry. Ak by do tejto bohom „neautorizovanej“ spoločnosti nevstúpili, nedostali by ku svojej činnosti štátny súhlas. Dnes tvrdia niečo iné. Vraj tam vôbec neboli. Ak boh jestvuje, čo silno nepredpokladám, je to riadny kus trkvasa ak používa takých zmrdov.

Je to presne tak ako s tými dnešnými veľkými demokratmi. Vykrikujú aká zločinecká bola naša doba. Nezabúdajte, že mala mimoriadne silnú podporu. Koho? Nás všetkých a keď bol niekto moc mladý, tak mala podporu jeho rodičov a dedov a všetkých členov z rodiny. 98.4% alebo 99,01%. Také boli účasti občanov pri každých voľbách. Tieto čísla sa nikdy necucali z prsta. Tak ako sa necucajú ani dnes. Boli reálne. A nezabúdajme, že v roku 1989 mala KSČ asi 2 000 000 členov a asi 150 000 čakateľov /kandidátov/. Takmer všetci sme podporovali tú dobu. V každej rodine bol minimálne jeden komunista. Chartistov a iných oponentov bolo do 2000. Všetci sme si hriali tú dobu na prsiach.

Na prenasledovaní Jehovových svedkov som mala i ja osobne istý podiel. Pred tým než som nastúpila na hrad, som spolupracovala s aparátom, ktorý sa aj metodicky podieľal na stíhaní Jehovových svedkov. Všeobecne to nemala byť len agenda Jehovových svedkov, ale nakoniec sa ukázalo, že našimi „klientmi“ sa stavali len obvinení Svedkovia Jehovu. Pred tým som v rámci získania praxe vypočúvala niektorých jehovistov a vypracovávala som i konkrétne podklady pre súdne konania. Bolo viac než nutné konať si slepo svoju prácu a držať sa vnútorných pokynov a zákonov. Aby človek prehlušil vo svojom vlastnom svedomí isté hlasy, ktoré sa parciálne ozývali. Bol rozdiel vypočúvať drsných a vypočítavých vrahov a na druhej strane mierumilovných a pokorných Svedkov. Vedela som, že z toho čoho boli obviňovaní, sú možno nevinní. Nevedela som to však úplne jasne. Všeobecná klíma ma zviedla. Aj keď sa za socializmu nesmelo v súdnictve používať slovo „súdruh“, konali páni sudcovia tak ako konali. Okrem otázky neprijímania krvi, Svedkovia nevykonali nič spoločensky nebezpečného. Vinili sme ich a súdili a následne zavierali hlavne preto, že sa odmietali učiť zabíjať ľudí. Taká je pravda.

Úlohou štátu bolo spoločenstvo Jehovových svedkov eliminovať a rozpustiť. Boli do ich radov nasadení agenti, ktorí mali spoločenstvo zvnútra rozkladať. Je pravdou že na vysoké posty tohto náboženského spoločenstva sa postupne dostalo niekoľko agentov štátnej bezpečnosti, ktorí boli mimoriadne efektívni vzhľadom k svojim povereniam. Zdalo sa, že Jehovovi svedkovia o tom nevedeli. Nakoniec sa ukázalo, že nielen že o tom nevedeli, ukázalo sa že je im to úplne, ale úplne jedno. Pokladali problém infikovaných ovečiek za vec medzi „jednotlivcom a bohom“ Nikdy sa nepodarilo toto podivné spoločenstvo, čo i len nalomiť. Mladí chlapci z ich radov boli väznení za svoj prísne neutrálny postoj k vojne. Avšak ich spoločenstvo odolávalo a dostávali sa k nám informácie, že i pracovníci štátnej bezpečnosti či „vnútra“ zúfali, vraveli že Svedkovia sú nezničiteľní. Čo bolo naozaj zúfalé bola tá skutočnosť, že zadávané prieskumy ukazovali, že ich počet neustále a neohrozene rastie. Za žiadnych okolností sa ich nedarilo dostať pod kontrolu. Ak sa pracovníci bezpečnosti dostali k nejakej tlačiarni na tlačenie náboženskej literatúry, za niekoľko dni svoju vnútrovydavateľskú činnosť v plnej miere obnovili.

Ako som uviedla, boli za odmietanie vojenskej služby väznení a rovnako i za to, že sa zhromažďovali v súkromných bytoch, kde viedli svoje náboženské rituály, hlavne krsty a utajované biblistické zhromaždenia. Stačilo i to, že sa odkrylo, že je niekto Jehovovým svedkom, aby bol ihneď predvedený. Dovoz a vlastnenie literatúry s ich textami boli dôvodom pred postavenie pred súd. V odkrývaní ich zhromaždísk vo veľkom pomáhala aj samotná verejnosť. V osemdesiatych rokoch sa už nepredpokladalo, žeby Jehovovi svedkovia boli dajakí špióni západných krajín, ktorí tu vykonávajú nejakú výzvednú činnosť. Tomu sa verilo v päťdesiatych rokoch. Pravdu povediac toto sa plne nepredpokladalo nikdy. Avšak štát mal neustálu potrebu ich i naďalej obmedzovať a kontrolovať ich činnosť aj v relatívne mäkšej dobe osemdesiatych rokov. O oficiálnom povolení ich náboženskej činnosti nemohlo byť ani reč, i keď sa o to myslím že v roku 1987 jej predstavitelia snažili. Žiadosť o rozhovory v tomto smere prišla z ich ústredia, z amerického Brooklynu.

Aj k nám na hrad prišli žiadosti niektorých uväznených Jehovových svedkov o milosť, ktoré boli adresované prezidentovi Husákovi. Prípadná prezidentská milosť sa mala týkať skrátenia alebo odpustenia väzenia. Bola to záležitosť trestu, nie samotnej viny. Husák pozorne skúmal aj tieto žiadosti. Bral úlohu udeľovania milosti mimoriadne vážne. Ak mu neboli niektoré okolnosti jasné, vyžiadal si k ním z „vnútra“ alebo „spravodlivosti“ doplňujúce informácie. Je pozoruhodné, že vo výnimočných prípadoch trval Dr. Husák aj na osobnom stretnutí so žiadateľmi o milosť. A naozaj sa s niektorými aj stretol. O jednom prípade viem, kedy sa stretol i so žiadateľom o milosť, ktorý bol Jehovovým svedkom, toho právoplatne odsúdili na tri roky nepodmienečne. Bol to odopierač vojenskej prezenčnej služby. Mladučký vystrašený chalan. To by nebolo pre Dr. Husáka až tak zaujímavé. Prijal ho aj preto, že chlapec odopierač sa staral o ťažko chorú invalidnú matku, s ktorou žil úplne sám. Keď sa Husák stretol s týmto mladým Jehovovým svedkom a spýtal sa ho, prečo nechce nastúpiť na vojnu, chlapec začal rozprávať o bohu. Dovolil si od Dr. Husáka, či by mohol použiť k svojmu vysvetlenie bibliu. Dr. Husák súhlasil. Hovoril o tom, že kresťan by nemal hovoriť o láske iným, ak sám berie do rúk zbraň. Sama vám neposkytnem súradnice textov v biblii, ktoré mladík použil, pretože ich jednoducho nepoznám, proste sa v biblii neorientujem. Rozprával nám príbeh, hovoril o apoštolovi, ktorý mal sám trestný problém a ten sa taktiež dovolával intervencie u vrchnosti tej doby, dokonca sa jej dovolával u samotného rímskeho cisára. Mladučký Jehovov svedok  povedal, že toto je i precedens pre súčasných jehovistov, že i takýmto spôsobom môžu postupovať pri narovnávaní svojich práv. Milí čitatelia, ak niekto poznáte túto pasáž z biblie, napíšte mi prosím kde tento príbeh nájdem. Rada by som si po rokoch toto pripomenula. Som ochotná si aj kúpiť bibliu. I keď sa vraví že Jehovovi svedkovia používajú inú bibliu, upravenú. Chlapec sa za celú dobu ani len nezmienil o svojej ťažko chorej matke. Dr. Husák chlapca omilostil. Potom čo  prezident Husák chlapcovi oznámil, že mu udeľuje milosť ma doslova uzemnil. Spravil niečo nevídaného. Než chlapec opustil pracovňu hlavy štátu, sa Husák postavil a podal mladíkovi ruku. Inštinktívne som vykročila smerom k dvojici. Policajti vo dverách siahli za pás. Prezident Husák poprial mladíkovi všetko dobré. Podal ruku nepriateľovi štátu a rozvracačovi socialistického zriadenia. Jednému z najväčších ideologických nepriateľov štátu. Toto som nevidela ani u omnoho dôležitejších ľudí, ktorých štátnik prijímal.

Môj príbeh by nebol celý, ak by som nespomenula jednu skutočnosť. Pred dvadsiatimi rokmi som začala krvácať zospodu. Lekárom sa krvácanie nedarilo zastaviť. Ak by som bola vtedy Jehovova svedkyňa, bola by som už dnes mŕtva.

vaša anka

P.S. Prajem Vám nádherné Vianoce.

Moje vízie a sny

28. decembra 2010 02:12, Prečítané 5 385x

Všetkým Vám úctivo ďakujem za Vaše láskavé, ale aj neláskavé reakcie. A to tuná, ale aj na mojom emaily. Naozaj úprimná vďaka všetkým.

Nie všetko je také čiernobiele ako sa zdá. Kto trošku pozná slovenskú či českú náturu, iste vie, že sa hodne líšia od nátury európskej. Jepičí povaha, vravia tomu Česi. Pri procese z Miladou Horákovou prišlo na podporu vtedajšieho mocenského postupu asi 80 000 podporných stanovísk z celej Československej socialistickej republiky. Spoločne so Stranou si odsúdenie Milady Horákovej, rovnako i jej buržoáznej zločineckej skupiny, priala celá krajina. Apelovali za odsúdenie Milady Horákovej. Niektorí občania žiadali smrť. Písali uličné i závodné výbory. Pracovné kolektívy, vojaci, komunisti, pracujúci, odbory, učitelia, úradníci, remeselníci aj vedeckí pracovníci, umelci, zväzy, záujmové združenia i architekti aj novinári a písali aj celé prevádzky, ba i jednotlivci. Písali matky, dôchodcovia ale aj mladí ľudia, že si prajú v povojnovom období už len pokoj a že si neprajú žiadny buržoázny rozvrat. Že chcú pokoj pre svoj život, že chcú v mieri vychovávať svoje deti a venovať sa už len svojim rodinám. Volali po umlčaní agentov zahraničného odboja a ukončení aktivít buržoáznej inteligencie. Bolo po vojne a ľudia už chceli len žiť. To my, všetci občania sme si stvorili, vymodelovali sme si zo svojich snov a základných potrieb Komunistickú stranu /KSČ/ samozrejme že i jej postupy. Boli sme tak šťastní, bolo po vojne a my sme túžili slobodne dýchať a milovať. Nič, čo nemalo podporu širokých más, by neprešlo. Nič čo by bolo v menšine. Vždy po každej vojne majú potrebu ľudia všetko prehádzať. Všetky fungujúce spoločenské poriadky. Nechcú sa až tak úplne vrátiť k pokoju a naozajstnému mieru. Odhodia flinty a vezmú do rúk fangle, vediac že majú šancu a dobrú východiskové pozíciu pre vyjednávanie. Mnohokrát sa dostanú ku slovu režimy utópie a snov.  Komunizmus, fašizmus či anarchia. Možno v každom z nich sú prítomné aj sny o dobre. Aspoň malý kúštiček. Často Cieľ je dobrý, len cesta nejak nefunguje. Celá naša história sú len samé prehry a sklamania. Čo nás ospravedlňuje je ten neustály nepokoj a zápas, ktorý vedieme v snahe vybudovať niečo dobré. Toto nás naozaj ospravedlňuje!

Všetci sme sráči. Nie zločinci ale sráči a sme slabé povahy. Niet v nás žiadneho hrdinstva. Preto sme ho nikdy neprejavili. Nikdy! Tu sklonenú a príliš poddajnú šiju máme proste v génoch. Celá skupina ikon Pražskej jari hodila vlastných občanov za hlavu, doslova sa na nich vykákala. Napriek sľubom, ktoré občanom ČSSR politici a ich reprezentanti dali. Jediný kto nepodpísal „kapituláciu“ procesu zmien Pražskej jari bol súdruh František Kriegel. Kriegel /aj to bol pôvodom Nemec/ spoločne s ďalšími dvoma poslancami zhromaždenia hlasujú aj proti pobytu sovietskych vojsk na území Československa. Naproti tomu Svoboda, Dubček, Černík, Smrkovský a Špaček podpísali všetkých pätnásť Sovietmi diktovaných podmienok tzv. Moskovského protokolu, čo fakticky znamenalo ich úplnú kapituláciu a rozchod z myšlienkami obrodného procesu Pražskej jari. Stalo sa tak 23 – 26. augusta 1968. Áno i generál Svoboda a Dubček. Ľudia im dôverovali. Možno by za nich aj mreli, ak by im dali šancu. Nestalo sa tak.  Ak by sa boli títo dvaja žijúci a predsa už zbožňovaní jedinci postavili proti, Sovieti by ich nedokázali nikdy zotročiť či ponížiť. To sami Sovieti neskôr prostredníctvom Leonida Brežneva výsmešne uznali. Dubček politik a miláčik más sa neskôr vyhováral, že mu dali Sovieti do pitia dajaké drogy a že bol navyše strašne unavený, preto vraj „kapitulačný“ vlastne kolaborantský protokol podpísal. Jeho lekár túto skutočnosť však zásadne poprel. Uviedol, že mierne utišujúce látky podal Dubčekovi až po návrate z Moskvy. V októbri roku 1969 navyše podpisuje Alexander Dubček „obuškový zákon“ aby sa tak zamedzilo ďalším masovým demoštráciam. Zákon mal spätnú platnosť od 22. augusta 1969. Nedávno sme chceli kdesi na Slovensku Dubčekovi stavať sochu. A šak nech aj Hitlerovi postavia, a nie?. No a potom sa celá krajina stiahla a postupne utíchla. Ani Palach a niekoľko iných mladých a nepokojných, živých planúcich pochodní nás nezobudilo. Nasledovali sme v šesťdesiatych rokoch len bábovky a samých sráčov. Preto sa nenaplnili sny mnohých ľudí.

Rada by som vedela, čo robili ti tzv. demokrati za socializmu, dnes slávni internetoví hrdinovia. Nech píšu svoje články a neotravujú pod tým mojim. Predpokladám, že čušali niekde ako voš pod chrastou. Dnes o to viac kričia, aby si kompenzovali vlastné frustrácie a neschopnosť a hlavne ten Strach. Určite neboli medzi tými dvoma tisíckami disidentov, ktorí sa naozaj odvážili /viac či menej/ postaviť režimu. Ja osobne si disidentov vážim, aj keď nič nie je až tak jednoduché. Ak ti hundroši a otravy nedrali školské lavice, nech radšej čušia. Internet heroes.

Dovoľte vrátim sa ešte k minulému článku. Zadovážila som si tu bibliu, aby som si prečítala tie texty o ktorých hovoril mladý Jehovov svedok, ktorého prijal v jednej so svojich pracovní na pražskom hrade Dr. Gustav Husák. Písala som o tom v predchádzajúcom článku. Stalo sa tak v rámci chlapcovej žiadosti o milosť. adresovanú prezidentovi republiky. Ten sa rozhodol v rámci výnimočnosti jeho prípadu preskúmať jeho kauzu odopretia nástupu na vojenskú službu a aj z toho dôvodu, že chlapec sa sám staral o svoju ťažko invalidnú matku.  Mladíček vysvetľoval prezidentovi, prečo sa k nemu odvolal vo svojej trestnej veci odopretia nástupu na vojenskú prezenčnú službu. Je pravdou, že Husák sa najskôr chlapcovi tak trochu posmieval, pretože sa ho pred tým opýtal: „A prečo sa nespoľahnete na svojho boha Jehovu, že vás ako odopierača vojenskej služby neochráni, prečo sa v tejto veci obraciate na prezidenta republiky?“ Chlapec sa nenechal vyviesť z kontextu a zalistoval vo svojej biblii. Dnes už vďaka čitateľom mojich článkov tuná viem, že čítal prezidentovi republiky z biblie práve túto pasáž: „Lebo ak krivdím a spáchal som niečo hodné smrti, nezdráham sa zomrieť; ale ak je nič, čo títo na mňa žalujú, nikto im ma nemôže darovať. Na cisára sa odvolávam! Vtedy Festus pozhovárajúc sa s radou odpovedal: Na cisára si sa odvolal, pred cisára pôjdeš.“ Áno bola to táto úžasne silná pasáž, ktorú mladík čítal hlave štátu. Biblia uvádza že šlo o apoštola Pavla. Potom sa svätý Pavol naozaj stretol s cisárom Ríše rímskej. Pavol sa tam obhajoval, rovnako ako chlapec odopierač pred prezidentom československej republiky. Viete aký mala účinok obhajoba svätého Pavla na rímskeho cisára? Ten zvolal: „Bez mála by si ma nahovoril stať sa kresťanom.“ Takto to je uvedené v biblii. Možno preto niektorí tak v debate pod moji článkom vyvádzali, lebo sa ich to čítané v mojom článku dotklo, rovnako ako cisára. Aj cisár rímsky potom okríkol svätého Pavla, ako niektorí v Debate pod posledným článkom okríkli mňa.

Ako sa iste pamätáte vyzvala som v minulom článku aby mi niekto túto pasáž, ktorá sa týkala odvolania apoštola pomohol nájsť v biblii. Na môj email prišlo hneď niekoľko reakcii od Jehovových svedkov. Od katolíkov, či evanjelikov alebo reformovaných alebo iných kresťanov či nekresťanov mi nedošlo nič. Ti asi o biblii nevedia zhola nič, len v debatách drístajú. Prišlo mi deväť reakcii od Svedkov Jehovových. Nikto z nich mi síce článok nepochválil, čo ma trošičku škrelo, okrem pána Teológa, ktorý v Debate môj článok ocenil. Všetci mi však v emailoch ponúkali jehovistickú bibliu a to úplne, úplne zadarmo. A samozrejme každý mi poskytol informáciu, kde nájdem onú predmetnú pasáž v biblii. Poďakovala som za ich záujem a biblie od všetkých som alebo odmietla, alebo som na túto časť proste nereagovala.

Ako na to, aby bolo lepšie? Áno pre mňa osobne je to otázka triedneho boja. Kapitál zhromažďovaný v rukách jednotlivcov je cesta do najhorúcejší ch pekiel. Ti čo na tých zopár neustále bohatnúcich robia, sa ocitajú v reálnom otroctve. Sú vydaní na milosť svojim otrokárom. Len ťažko sa dá takýto vzťah regulovať zákonmi a inými právnymi normami. To sa proste nedá. A toto je podstata. Spravodlivé prerozdeľovanie! Len ťažko sa vstupuje do súkromného vlastníckeho práva z vonku, nech y boli vízie reformátorov tie najlepšie. Dá sa to len ak kapitalista /ten čo zhromažďuje kapitál/ spolupracuje. Takýto vzťah je vo svojej samotnej podstate nespravodlivý a utláčajúci. A tak pracujúci sú v takomto prípade často v pasci. Musia prijať mnohokrát nedôstojné a utláčajúce podmienky a znášať zvôlu a roztopaš svojho zvrchovaného „pána“.

V minulosti sa urobilo niekoľko zásadných chýb. Mal sa dať priestor malým živnostníkom, najviac tak s piatimi zamestnancami. To sa síce v závere režimu stalo, ale to už bolo dosť neskoro. A chybná bola aj väzba na Sovietsky zväz. Marxizmus nevravel, že to všetko vyjde zo Sojúzu. A predsa sme sa tak strašne osudovo naviazali na „spásonosný“ Východ. Toto nás zničilo. Centrum malo byť ekonomicky silné a nie tak precitlivené, akým bolo. To bola azda najväčšia chyba. Postupujúca informatizácia a získavanie občianskej uvedomelosti by nebol problém, tá by sa dala postupne zvládnuť, nie však akousi pofidérnou často proklamovanou výchovou, ale výhradne zákonnou reguláciou. Len na tu ľudia počujú.

Súdruh Jakeš asi pred rokom pre české média vyhlásil, že teraz je ten správny čas na to, aby opäť u nás a v niektorých európskych krajinách bol nastolený komunizmus, respektíve socializmus ako zákonitý pred-stupeň komunizmu. Vraj kríza a všeobecný útlak môžu ľuďom ukázať tu správnu cestu, aby ti pochopili, že je čas na zmenu. Ja som presvedčená, že sa Milouš Jakeš mýli. Ľudia sú dnes celkom iní. Urazili cestu, dlhú cestu. Ja neviem či správnym smerom, ale rozhodne sú niekde úplne inde, ako boli na konci 80.tých rokov. Súdruh bývalý generálny tajomník Jakeš by si rozhodne mal dávať pozor na jazyk. Ešte je nás mnoho takých, ktorý z marxizmu leninizmu ovládame podstatnú skutočnosť a tou je to, že socializmus sa dá nastoliť výhradne krvavou cestou, krvavou revolúciou. A na to z nás pravoverných komunistov mnohí nemali a nemajú ani chuť ani žalúdok. Nejde len o otázku revolúcie. Sú ľudia na ktorých by sa dalo stavať, mnohým lezie dnešný svet riadne na nervy a sami by potrebovali, vyžadovali zmenu. Chýba tu však oheň a zápal, ten povojnový zápal konca štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Vtedy človek, či bol komunista, alebo nie, chcel a potreboval niečo zmeniť, niečo postaviť a vybudovať. Ľudia sú dnes nepoužiteľní. Sú plní nedôvery ku všetkému a plní zožierajúcej a spaľujúcej Skepse. Prepáčte, nepoužiteľný materiál.

Teraz vám chcem povedať, ako som sa teda dostala ku svojej prvej biblii, čo sa z nej teším už asi dva týždne, ja komunistka ako remeň? Šla som za kamarátkou, ešte pred týmito Vianocami, požiadala ma o nejaké korenie do vianočných medovníkov. Býva v našej dedine. Spravila mi kávu a naliala trošku domácej slivovičky. Rozprávala som jej o svojom účinkovaní tu na Pravde. Ihneď sa mi ponúkla že ma evanjelickú bibliu a že ak chcem, tak mi ju daruje. Povedala, že už ju celú pozná a že mi ju teda môže dať. Potom sa cela zatetelila a začervenala a povedala, že si kúpila a podarovala sama sebe niečo pod vianočný stromček. Videla som ako silno mi chce povedať o čo ide. Vytiahla zo skrine dlhú podlhovastú krabicu. Obrázky na krabici sa mi vôbec nepáčili. Potom z krabice vytiahla… ako by som to povedala, obrovský pánsky nástroj. Úd, taký ten na elektriku. Vravia tomu Róbertko. Viera ma skoro osemdesiat rokov. Vopchala to do elektriky a ono sa to začalo tak krivolako točiť. Začala som sa plná studu a rozpakov smiať. Nebola som schopná nič povedať. Nakoniec som vzala zo stola bibliu a povedala som kamoške. „Viera, ty si fakt krava.“ A šla som domov.

Keď som prišla domov začítala som sa do biblie. Prečítala som si v prvom rade tu predmetnú pasáž, o ktorej som vám vyššie napísala a ktorej súradnice mi nechal pán Teológ pod mojim predošlým článkom a Jehovisti poslali na email. A potom som začala čítať evanjelium Krista spísaného podľa svätého Matúša. Kristus ľudí učil, vychovával ich a vzdelával, a upokojoval ich a zázračne ich kŕmil, chlebom a rybami a staral sa o ľudí. Slepcom vracal zrak a liečil aj chromých. Nezabúdajte že komunisti v rámci výstavby v prvom rade trvali na výstavbe škôl, zdravotných stredísk a nemocníc. Toto malo absolútnu prednosť. Kristus nebol kresťan, podľa mňa to bol milý a príjemný proletár a silný, veľmi silný komunista. A vyučoval a vzdelával ľudí. Aj komunista je prospešný a potrebný len vtedy ak je vzdelaný a rozhľadený. A nasýtil chlebom a rybami zástupy. Potravinová sebestačnosť za socializmu bola dôležitou politickou konštantou. Farizejov /podľa Vikipedie to boli teológovia/ posielal do kelu, pohŕdal farizejmi a podobnými trubirohmi. Nie politika je cieľom, ako sa to dnes všeobecne vníma, ale dopady láskavej politiky na každého človeka je, mala by byť konečným cieľom. Kristus nadšene rozprával o nebeskom kráľovstve. Pokojne mohol mať na mysli komunizmus ako cieľ, dokonalý cieľ všetkých ľudských snažení. Podľa niektorých by už v tomto období u nás bol nastolený komunizmus, keby nedošlo v 1989 k prevratu. Boh možno poslal Ježiša Krista napred, ako neohrozeného pioniera Komunizmu!

s úctou,

vaša anka

Milan Lasica, generál Svoboda a Janko Palach

30. decembra 2010 18:12, Prečítané 13 300x

Ako obyčajne Vám ďakujem za všetky reakcie na mojom emaily. Súhlasné i… však viete.

Dostala som na pracovný stôl požiadavku exprezidenta generála Svobodu, ktorý bol asi pred dvoma rokmi odvolaný z postu prezidenta republiky. Stalo sa tak, vďaka špeciálne ušitému zákonu božského Federálneho zhromaždenia, pretože sa jenerál Svoboda odmietal dobrovoľne vzdať funkcie prezidenta Československej socialistickej republiky. Dalo by sa povedať, že na nej doslova lipol. Za iných okolností by azda armádneho generála Svobodu postavili rovno pred súd, za velezradu, alebo niečo podobné. Úplne ignoroval všetky svetské i stranícke odporúčania. Nedalo sa v ničom na neho spoľahnúť. Neustále sa vystatoval svojou vojenskou minulosťou. V ničom nespolupracoval. Bol úplne nevyspytateľný. Odvolával sa na svoju vojenskú prestíž a na metále na hrudi. Jeho megalomania, ako ju lekári – psychiatri označovali sa pričítala jeho opakovaným mozgovým infarktom a z toho vyplývajúcich zmenám na jeho osobnosti. Teraz je rok 1977, dva roky po. Mohla som tu jeho požiadavku na auto a šoféra zamietnuť. Rozhodla som sa však predsa len vyhovieť požiadavke armádneho generála Ludvíka Svobodu, hrdinu Sovietskeho Zväzu a hrdinu ČSSR, ktorého si naozaj vážil celý pokrokový svet. Nakoniec to bol môj bývalý šéf a vládca. Dôchodca Svoboda odoberal u nás v jedálni celodennú stravu, vozili mu ju priamo do domu, tak prečo nie aj služby automobilu s osobným šoférom. Jenerál Ludvík Svoboda auto so šoférom využil na jednu jedinú cestu a to na relatívne krátku cestu. ku nám na pražský hrad. Uniforma mu prešovala časť límca na košeli. Požiadala som ho, či by bol tak láskavý a dovolil mi límec mu upraviť. Odpovedal: „Nie!“ Metále na jeho saku nebrali konca. Zbadal na mojom stole denník Pravda s nápadným článkom o Charte 77. Rozhodne ukázal na článok v novinách a povedal: „Pred súd so všetkými a potom postrieľať!“ Asi sa zle vyspal, pomyslela som si. „Netrápte sa pán generál, veď proti ním je taká opozícia, že si to ani sami nepredstavovali.“ Čo? Máte na mysli tých odkundesov, čo proti Chartistom podpísali ten náš pamflet, čo sme im nanútili?“ Odpovedala som bojazlivo: „Hm“ na to sa Svoboda doslova rozzúril a začal prstom búchať do Pravdy, položenej na stole. „A týchto druhých rovno bez súdu, ku stene a postrieľať!“ Hromžil generál a pokračoval: „Ako sa volá, ten Žid, veľký oportunista režimu. Do čerta, čo robia humor aj s tým, obaja sú Bratislavčania. Obaja to podpísali. No ako sa len… ten vysoký, čierny, strašne nosatý… “Generál si nemohol spomenúť. „Myslíte Milana Lasicu?“ Generál Svoboda zajasal. „Áno aj ten Krivák to podpísal.“ Generál Ludvík Svoboda hovoril o Anticharte, ktorá ešte v tej dobe nebola známa pod týmto jednoznačným názvom. Potom počastoval neprítomného Lasicu niekoľkými veľmi mrzkými prívlastkami a nahnevaný vyšiel z mojej kancelárie. Toto bol dôvod jeho návštevy u mňa? Na toto si pýtal auto so šoférom? Nemohol predsa predpokladať, že u mňa nájde noviny Pravda s článkom o Charte 77. Šofér mi za chvíľu volal do kancelárie, že ide práve odviezť generála domov.

Akcia Anticharty začala v Januári 1977, Na prvej takejto podpisovanej akcii ju podpísali desiatky „predstaviteľov kultúrnej obce „. Anticharta mala byť záležitosť štátnej moci, ktorá sa snažila legitimizovať svoj postup voči signatárom Charty 77.  Už 12. februára 1977 oficiálna tlač hlási, že k odkazu Anticharty sa pripojilo 76 národných, 360 zaslúžilých a viac než 7000 ďalších umelcov z Čiech, Moravy a Slovenska. Anticharta bol nástroj legalizácie prípadných mocenských krokov, ktoré boli chystané proti Charte 77. Anticharta zamiešala osud mnohým jej signatárom, z ktorých sa mnohí veľmi ťažko vysporiadavajú z jej následkami dodnes. Mnohí signatári sa vyhovárajú, že vraj nevedeli čo vlastne podpisujú. Že podpisové hárky mali iba za prezenčnú listinu. Že boli oklamaní. Nie je to pravda. Z pódia jasne zaznelo, čo budú podpisovať a čo podpisovali. Z úst súdružky Jiřiny Švorcovej jasne zaznelo, čo sa od pokrokového umelca žiada a očakáva. Všetci chceli byť pokrokoví. I také veličiny ako Pán Vladimír Menšík, Werich, Chudík, a pod. Ďalšie takéto podpisovacie akcie moderovali pani Pilarová a ďalšiu ešte pán Karel Gott. Pozor, nie každý umelec je signatárom Anticharty. Je potrebne si uvedomiť, že k podpísaniu Anticharty boli prizývaní len osobnosti, významní a mienkotvorní umelci tej doby. Takže ak niekto povie, že Antichartu nepodpísal, to ešte neznamená, že bol k takému niečomu aj Mocou vyzvaný. Boli dvaja, ktorí boli vyzvaní aby dokument Anticharty podpísali a ti to aj naozaj odmietli. Bol to básnik národný umelec Jaroslav Seifert a herečka zaslúžila umelkyňa Vlasta Chramostová. Nikto iný!

Na druhej strane chápem, že niektorí umelci sa vyhovárajú, že nikdy nič také nepodpísali. Pred pár rokmi pani Helena Vondráčková podala podnet na súd, ktorý smeroval proti hudobnému publicistovi pánovi Rejžkovi, ktorý si dovolil napísať, že pani Vondráčková v minulosti podpísala Antichartu. Táto dáma požadovala ako satisfakciu, vysoké finančné odškodné. Súdu postačoval grafológmi potvrdený podpis na zberných hárkoch Antichartyz onoho 11. januára 1977. Pani Helena Vondráčková súd s publicitom Rejžkom samozrejme prehrala. Podobnú taktiku, údajnej neprítomnosti, na podpisovej akcii zvolila nielen pani Vondráčková ale aj Magda Vašaryová, manželka spolusignatára Anticharty a slobododemokrata Milana Lasicu. Vraj i pani Magda bola služobne mimo a preto vraj nemohla podpísať tento dokument. Nikdy sa s manželom k tejto veci rozumne nevyjadrili. Až na to, že pán Lasica raz vyhlásil, že jeho svedomie ho pre Antichartu neškrie. Doslova iba pred mesiacom však konečne Magda V. uviedla: “Antichartu som nepodpísala, nie, že by som bola hrdinka, ale natáčala som v Rimavskej Sobote a bolo veľa snehu. Nemohla som sa dostať do Prahy.” Magda Vášáryová to tvrdí napriek tomu, že Rudé právo deklaruje opak a ona ho nikdy nespochybnila. Rudé právo skenovalo zoznamy signatárov Anticharty a postupne ich v roku 1977 uverejňovalo.

Už po niekoľký krát v posledných svojich článkoch uvádzam, že to nie my, ale My a Vy všetci sme/ste menili politickú tvár našej zeme. Zásadným spôsobom sme menili jej tvár a pomaly sme jej vtláčali punc tej doby. Verím, že mnohí rozumiete, čo chcem povedať. Označovať niekoho za zločinca, je ako to ono známe „Ja nič, ja muzikant.“ Všetci sme hrali a zároveň aj tancovali, taký bláznivý majáles a niektorí z nás aj dirigovali.

Tak to bolo keď doba lenivo a fučiac prenikla postupne do obdobia osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Akoby sme sa zrazu ocitli pred neznámou a nehostinnou krajinou. Do Súčasnosti sa nám nasťahovali všelijakí ti krikľúni, revúci a kričiaci, ktorí v húfoch smerovali do pohostinnej Komunistickej strany Československa, aby sa nahltali sladkej smotany a chudobnú kyslú srvátku ponechali iným. Prostredie strany sa postupne premieňalo. Riedlo. Revolúcia, láska a odhodlanosť sa brala pomaly preč, ako keď sa vám návšteva už po niekoľkých dňoch zunuje a najradšej by ste ju vytrepali kamsi za dvere. A zbrane nášho odhodlaného revolučného boja strácali postupne svoj lesk. Celé osemdesiate roky niesli pečať tohto tragického ústupu z hrdých revolučných postov pokroku. Mnohí komunisti si to uvedomovali. Koncentrovaná skutočnosť sa postupom času menila na stále slabnúcu hovno-polievku bez akejkoľvek sily a chuti.

Poďme teraz trochu o skoro konci Husákovej kariéry. Gustáva Husáka v roku 1987 zbavili funkcie generálneho tajomníka Ústredného Výboru Komunistickej strany Československa. Zostala mu len bezzubá politicky jalová funkcia prezidenta republiky. Chápem, že to bola pre takého revolucionára akým Dr. Husák bol, len veľmi slabá náplasť. „Prečo?“ Opýtal sa Dr. Husák, hneď ako som vošla do jeho pracovne. Netušila som čo po mne chce. „Prečo? Prečo som musel svoje roky na tomto mieste premárniť. Čo ma k tomu primälo, aby som tu skazil všetky svoje sny a vlastné ideály. Utopili mi ich všetky do jedného, ako mačence, čo nikto nechce. Nezostalo mi už nič.“ Hovoril Dr. Husák kamsi do priestoru. Bol zjavne silno rozrušený. Zrazu som videla trasúceho a zlomeného starca. Prečo mi vlastne zazvonil v takomto stave? Poskytla som mu to o čo ma očami vyslovene žiadal. Sadla som si oproti jeho pracovnému stolu a s účasťou som načúvala jeho slovám, jeho vyšponovaným emóciám. „Nechcel som nič, len slúžiť ľuďom.“ Načiahla som sa ponad stôl a chytila ho za ruku.  „Mali sme to už dávno všetko zabaliť. Predstavenie nezmyselne pokračuje, zdá sa že už bez divákov. Dopadli sme ako (prepáčte ale on to naozaj povedal, prísahám) kokoti!“ Povedal Dr. Husák a pozrel sa upäto na mňa.

Ľuďmi milovaný generál Ludvík Svoboda, na jednej strane odmieta ako prezident republiky po augustových udalostiach vymenovať robotnícko roľnícku vládu pod vedením Vasiľa Biľaka, Aloisa Indru, Drahomíra Koldera a Jozefa Lenárta, čo by bolo pre politiku vtedajšieho Československa hotová katastrofa, na druhej strane však podpisuje kapitulačné dokumenty v Sovietskom Zväze, ktoré úplne zastavili proces Pražskej jari, alebo sa dokonca aktívne podieľa na normalizačnom procese v sedemdesiatych rokoch. Až do svoje smrti v roku 1979 bol generál Svoboda vnímaný neformálne ako akási „nedôveryhodná“ osoba. Mocní ho pokladali za osudovo nevyspytateľného – proste mu nedôverovali, nevedeli čo v skutočnosti môžu od tohto parda očakávať. Niektorí ho označovali za trójskeho koňa vtedajšej vysokej politiky. Odmietal uvažovať v intenciách akýchkoľvek direkcii, i keby mali prísť trebárs z Moskvy. Mal mimoriadne silnú politicko spoločenskú pozíciu. Jeho zásluhy o mier počas druhej svetovej vojny boli proste neprehliadnuteľné. Pre toto bol nebezpečný.

Rovnako Dubček bol rozporuplná veličina tejto doby. Jeho činnosť pred augustom roku 1968 bola úplne iného charakteru ako tá po auguste 1968. Alexander Dubček vysielal v týchto dobách úplne odlišné signály. O Dr. Husákovi ani nehovorím. Jeho lavírovanie medzi nemilosťou a absolútnou lojálnosťou k Strane bola viac než podivuhodná. Na jednej strane uväznenie Dr. Husáka za buržoázny nacionalizmus, kedy sa dostal do totálnej nemilosti Strany a na druhej strane jeho prudká neskoršia politická kariéra, ktorá ho vyniesla až na post generálneho tajomníka KSČ. Jeho podpora Pražskej jari a na druhej strane zásluhy a líderstvo v oblasti tzv. normalizácie na začiatku sedemdesiatych rokov, dodnes vzbudzujú mnoho otázok a rozpakov nad úvahami o morálnom profile Dr. Gustáva Husáka. Týchto tzv. rozporuplných osobností v povojnovej politike je viac než dosť. Preto si kladiem otázku: čo mohlo byť dôvodom, čo je spojovacím článkom týchto zásadných a podivuhodných zmien u ľudí v najvyššej politike? Odpoveď je pomerne jednoduchá a doslova sa ponúka. Človeka, žiadneho človeka nemožno posudzovať mimo kontextu danej doby. Podstata bola v tom, že každá dekáda od skončenia vojny bola úplne iná. Päťdesiate roky boli roky vysporadúvania sa s triednym nepriateľom, ktorý bol tak reálny, ako aj nereálny. Ak nebol po ruke, musel sa jednoducho vyrobiť. Roky šesťdesiate boli rokmi korekcie. Čo sa prešvihlo v dekáde predchádzajúcej, boli snahy o narovnanie týchto prešľapov. S tým súviseli aj zmeny odmäku a celkového otepľovania. Ako kyvadlo. Sedemdesiate roky pritvrdili. Poučenie s krízového vývoja otočilo polaritu. No a nakoniec osemdesiate roky, posledná dekáda. Bola to „zlatá éra“ pokrokovej doby rozvinutého socializmu. Homosexualita ako symbol pomýlenej nerozhodnosti a nejednoznačnosti sa v dobe 80.tých rokov ozvala so svojimi naliehavými, len ťažko pochopiteľnými  ponosami o tom akí sú buzeranti opustení a trestuhodne prehliadaní. AIDS im nahral, aby sa mohli vykecať. Vykukli spoza mreží čiernobielej farebnosti a naliehavej spoločenskej prítomnosti. V mládežníckych časopisoch, ktoré mali štátny súhlas, odborní  redaktori informovali mladých hochov a dievčatá, že ak chcú omnoho viac a účinnejšie masturbovať, majú zavrieť oči a zaviesť si prst do konečníka. Aké nesocialistické. Dovtedy sa usudzovalo, že pokrokový človek má mať vždy oči otvorené. Koniec už musel byť dakde nablízku.

To boli štyri zásadné zlomy v povojnovej politike až do konca osemdesiatych rokov. Štyri desaťročia, s ktorých každé bolo rovnaké a predsa úplné iné. Čím ďalej boli jednotlivé desaťročia od seba vzdialené, tým viac sa názorovo vzďaľovali. Politici prezentujúci sa v osemdesiatych rokoch svojimi názormi a postojmi, by boli rovno odsúdení k smrti, ak by svoje postoje a kroky uplatňovali v divných rokoch päťdesiatych. I keď stále šlo o jeden a ten istý komunizmus, každá táto doba bola iná. Ak chcel niektorý z politikov pokračovať do nasledujúcej epochy, musel sa prispôsobiť novej dobe, ale najzásadnejšie bolo, aby vôbec dokázal zachytiť zmenu danej doby. To nie každý dokázal. Identifikovať tieto zmeny bolo viac, ako sa im prispôsobiť. Príkladom citlivosti politikov na zmeny v spoločnosti sú vyššie menovaní. Svoboda, Dubček, Husák, ale aj mnohí iní. Nehovorím teraz o morálke. Toto chameleónstvo im prakticky zachraňovalo nielen život, ale predlžovalo kariéru. Vytrvalec profesionál bol v tomto ohľade Dr. Husák, prežil všetky tieto dekády, so zásadnými škrabancami na začiatku, ale prežil. Druhé miesto by obsadil asi súdruh Lubomír Štrougal. Vo vysokej politike pôsobil od roku 1958 až do roku 1989. Tento pán mal dokonca ambície viesť Stranu komunistov aj po roku 1990. To mu však už nedovolili. Kto nepochopí, kedy odísť, vždy sa nakoniec dočká posmechu a poníženia. To je údel prezleč-kurva-kabátnikov.

Chodievala som do Všetat do malej dedinky pri Neratoviciach, nie často, len niekoľko krát za rok som zašla blízkych z rodiny opozrieť. Pri cmitery sa vždy s loptou hrávali výrastkovia, chlapci z dediny. Vždy keď ma videli, zastali. „Dobrý deň teta, idete za Šeligovými?“ Opýtali sa chalani. Odpovedala som, že áno a pokračovala som spokojne ďalej. Niektorý z chlapcov pokračoval v monológu: „Minulý týždeň Šeligovým vytiekla žumpa na dvore, smrdelo to na celú dedinu.“ Informoval ma chlapec. Nevymýšľal si, naozaj sa to tak stalo, ako mi neskôr rozprávali Šeligovci. A takto to bolo vždy keď som šla k našim z rodiny na návštevu. Omnoho neskôr som sa dozvedela, že jeden z tých chlapcov hrajúcich sa pred rokmi s loptou bol Janko Palach. Ako my neskôr povedali ľudia zo Všetat, mohol to byť práve on, ktorý mi raz oznámil, keď som šla k našim Šeligovým, že kúpili od susedy štyri morky, ešte malinké na vychovanie a dve z nich im pošli, proste ukapali. Že vraj ich Janko (od) Palachú našim pomáhal prenášať. Janko mal už vtedy dievča, skôr dobrú kamarátku, ako mi ľudia vraveli. Volala sa Monička a neustále bola Jankovi nablízku. Aj keď prenášal tie morčiatka, dívala sa na neho, lebo sa ich sama bála a pozorovala svojho chlapca, ako ich jedno po druhom, berie do rúk a nežne im fúka na hlávky. Upokojovalo ich to. Keď Janko o niekoľko rokov ležal popálený v nemocnici, na jeho žiadosť nakrúcali s ním na televízne kamery, jeho posledné hodiny života. Tu necháva pozdravovať Moničku a prial jej v živote len to najlepšie. Tieto veci sa mi pospájali až „neskôr“ na základe rozhovorov s ľuďmi z dediny. Janko Palach sa ničím neodlišoval od svojich kamarátov z dediny s ktorými sa spoločne  hrával. Bol jednoduchý a prostý, ako sú všetci chlapci na konci základnej školy. Len mal snáď taký jemný, trošičku bojazlivý, dievčenský úsmev. Ochmôjbože je mi to tak veľmi ľúto.

S úctou,

vaša anka

P.S. Aj keď všeobecne neverím v to, že bude rok 2011 nejaký zvlášť dobrý, napriek tomu Vám želám do Vašich mikrokozmov, do Vašich hrejúcich rodín i naďalej veľa pokoja a lásky po celý rok 2011. To Vám naozaj úprimne a z lásky želám.

K odkazu Anticharty sa pripojilo 76 národných, 360 zaslúžilých a viac než 7000 ďalších umelcov z Čiech, Moravy a Slovenska. Niektorí: Rudolf Hrušinský, Jan Hrušínský, Radovan Lukavský, Oldřich Nový, Josef Bek, Vlastimil Brodský, Marie Rosůlková, Vladimír Menšík, Vlastimil Harapes, Ljuba Hermannová, Miloslav Horníček, Miroslav Zounar, Vítězslav Jandák, Otakar Vávra, Jan Werich, Karel Höger, Ladislav Pešek, Bohumil Bezouška, Viktor Preiss, Hana Maciuchová, Josef Vinklář, Josef Somr, Stella Zázvorková, Josef Zíma, Miloš Kopecký, Eva Trajtnarová-Hudečková, František Filipovský, Luděk Kopřiva, Iva Janžurová, Petr Haničinec, Zdeněk Řehoř, Vladimír Brabec, Jiří Vala, Jan Tříska, František Němec, Jiří Štěpnička, Václav Postránecký, Svatopluk Beneš, František Laurin, Věra Galatíková, Radoslav Brzobohatý, Jiřina Bohdalová, Ljuba Skořepová, Jiří Adamec, Luděk Munzar, Jana Hlaváčová, Jaromír Hanzlík, Jana Štěpánková, Otakar Brousek, Lubomír Lipský, Pavlína Filipovská, Boris Rösner, Helena Růžičková, Miroslav Moravec, Ladislav Frej, Ladislav Chudík, Zdena Hadrbolcová, Jiří Bartoška, Karel Heřmánek, Rudolf Pellar, Bronislav Poloczek, Jiří Lábus, Zdeněk Svěrák, Jan Přeučil, Karel Augusta, Jan Kanyza, Oldřich Vlach, Jana Brejchová, Jiřina Jirásková, Magda Vašáryová, Milan Kňažko, Pavel Soukup, Daniela Kolářová, Dagmar Veškrnová, Josef Karlík, Ota Sklenčka, Jiří Adamíra, Jaroslav Drbohlav, Ladislav Potměšil, Zdeněk Podskalský, Tomáš Töpfer, Luděk Sobota, Miloslav Šimek, Marta Vančurová, Libuše Šafránková, Petr Nárožný, Ladislav Rychman, Václav Vorlíček, František Vláčil, Jaroslav Satoranský, Zdeněk Mahler, Jiří Hubač, Milan Lasica, Július Satinský, Stanislav Zindulka, Jan Skopeček, Raoul Schránil, Jan Faltýnek Josef Laufer, Hana Hegerová, František Ringo Čech, Karel Gott, Yveta Simonová, Marie Rottrová, Jiří Korn, Petr Janda, Karel Vágner, Felix Slováček, Ladislav Štaidl, Václav Neckář, Waldemar Matuška, Olga Blechová, Helena Vondráčková, Jiří Suchý, Jitka Molavcová, Eva Pilarová, Karel Černoch, Jaroslav Uhlíř, Petr Eben, Jan Klusák, Jiří Sovák a mnohí iní.

Gustáv Husák, nesmelo a intímne

7. januára 2011 17:17, Prečítané 10 470x

Ďakujem Vám za všetky emaily.

Muži sú nádherní a ženy sú pôvabné. Rafinovane a skoro nadpozemsky. Azda im chýba potreba sa prebudiť do každodenného  uvedomenia si reálnosti a prirodzenosti. Akoby sa vznášali niekde medzi nebom a zemou a tuná s úľubou radi zostávajú. V tom starom bájnom tartare, kde prebývajú odvrhnuté sily. Akoby ženy boli utkané z vlastností, ktoré nie sú pre každodenné potreby, len pre vzácnosť a príležitosti nie každého dňa. Niekedy sú nespoľahlivé a ľahtikárske, ako malé deti. A niekedy je s nimi ťažká dohoda. Pretože odmietajú zásady a programy. A nedá sa s nimi vyjednávať, pretože sú absolutistické. Muži sú iní. Je v nich pokoj a smer, vždy vedia kam ísť, to napĺňa okolie pokojom. Sú priamejší a nemajú potrebu nejakého maskovania sa a líčenia, to rovnako uplatňujú vo vzťahoch. A nepretvarujú sa. Keď podajú ruku, tak ju naozaj podajú. Žena sa vám hneď úplne oddá, celá sa vám daruje a predsa to vôbec nič neznamená. Ženy potrebujú, aby boli s láskou a porozumením vedené. Sú nezrelé a neustále potrebujú usmerňovať. V tomto sú naozaj ako deti.  Sú plne v mužských rukách, aj keď si to nikdy nepriznajú, pretože i toto je ich súčasť slabej, prosto ženskej  osobnosti a ich krytia. A možno je to úplne inak. Možno nie sú vytvorené pre tento svet a jeho spletitý život. Možno sú z inej planéty a iného neznámeho prostredia a my nemáme trpezlivosť ich poriadne poznať. Vždy som sa cítila v prostredí, ktoré kontrolovali muži bezpečnejšie.

Matka Gustáva Husáka zomrela hneď rok po jeho narodení. Táto a jedine táto skutočnosť poznačila Gustáva Husáka viac než, ktorákoľvek iná skutočnosť z jeho života. Tá v ňom zapálila, svojou neprítomnosťou, ten neskutočne krásny a smädný a prahnúci oheň v jeho srdci, ktorý pretrvával po celý jeho život, oheň ktorý z neho spravil revolucionára a súdruha, ktorého si dodnes vážia, aj preklínajú, to patrí k veci, milióny ľudí na svete. Šlo o rodinu takpovediac zomknutú okolo robotníckeho proletárskeho spoločenstva s relatívnym fyzickým dostatkom. Komunisti sa snažili spraviť z rodiny Gustáva Husáka chudobnú a vážne nedostatkovú záležitosť. Nebolo tomu až tak. Husákovi na tom boli omnoho lepšie ako väčšina Dúbravčanov. Ešte ako meštiankár a neskôr gymnazista doučuje mladý Husák decká bohatých Bratislavčanov. Deti vyrastajúce bez matky bývajú priebojnejšie a viac zocelené, nebývajú tak precitlivené na okolnosti a náhle zmeny v živote. Toto Gustav Husák potreboval, akoby sa pripravoval na náhle zmeny, ktoré sa s ním onedlho osudovo zahrajú. Deti bez matky sa dokážu lepšie adaptovať, to pre ich citovú a emočnú oploštelosť, ktorá sa u nich skoro vyvinie a dokážu sa tak, chvalabohu, ľahšie prispôsobiť každej situácii. Stále je v nich prítomný odkaz a príklad ich osamelého rodiča, ktorý ich zaväzuje. Neustála snaha detí podobať sa silnejšiemu elementu v rodičovskom partnerstve je alfou i omegou citového sveta. Ak je rodič sám, formuje to deti istým zvláštnym spôsobom. Rozhodne to nebola chudoba, ktorá by potenciovala Husáka k ľavicovej orientácii, ako uvádzajú všetky doterajšie zdroje jeho životopisov. Bola to čisto rodinná a na výsosť intímna záležitosť. Citlivá a vnímavá duša mladého Augustína vnímavo konfrontovala malosť obyvateľov Dúbravky, ale i dedinskú zakliatosť bezprostredného okolia, ktoré ho formovalo a precízne určovalo. V mladučkom Augustínovi sa ozývalo čoraz viac ono veľkosvetské „odídem, až dorastiem, nebudem tu, radšej skúsim svet“. Jeho duša horela veľkým ohňom nepokojného génia. Jeho otec v roku 1914 narukoval do I. Svetovej vojny. V ten istý rok zomiera aj Gustávova matka, ešte skôr než sa vyvinul medzi matkou a synom akýkoľvek vzťah. Otec sa po nejakom čase navracia z fronty, ako vojnový invalid. Vtedajšia spoločnosť mu začne vyplácať pomerne slušný dôchodok, ktorý sa skladá z invalidného dôchodku a renty z fondu vyslúžilcov a veteránov. To je istota. Otec sedí každý deň na priedomku a navečer sa odterigá do krčmy. Je až na 80 percent svojej fyzickej funkčnosti invalida. O návrate do kameňolomu kvôli zdraviu nemôže byť ani reč. Celá široká rodina navyše podporuje otca s rodinou. Gustáv Husák má ešte dve staršie sestry. Gustáv otca na lôžku polohuje, keď sa vracajú bolesti z vojnových zranení. Tu sa niekedy otec žení po druhý krát. Vzťah nevydrží.  Neskôr sa otec trochu pozviecha. V roku 1925 navštevuje Gustáv Husák reálne gymnázium v Bratislave. Historicky ako jeden z troch stredoškolákov v Dúbravke. Je mimoriadne tvoriví, učitelia sú z jeho schopností doslova uveličení. Vyniká v písomnom používaní jazyka. Ako vysokoškolák bol v dedine jediný ktorý, kedy ukončil vysokoškolské štúdia. V roku 1933 vstupuje ako študent právnickej fakulty Univerzity Komenského do KSČ.

Raz, stalo sa to niekedy keď mal Augustín Husák asi 10 rokov, poruval sa s nejakými chlapcami. Veľmi ťažko to niesol. Na brehu Dunaja bola malá rybárska búdka jeho dedka. Nachystal si veľký zámok. A už s uzmierenými chlapcami sa stretli pred letným západom slnka. Nalákal ich do búdy a uzamkol ich v nej. A potom sa spokojne pobral domov, aby odniesol Gondárovým kanvicu s mliekom, ktorú mal neustále po celý čas pri sebe. Dostane zaň zopár šestákov. Ak by o 11. hodine v noci neprechádzal okolo rybárskej búdy akýsi rybár, ktorý začul chlapcov volať, chalani by tam stvrdli do samého rána.

Vstup do Komunistického zväzu mládeže v roku 1929 bol jedným z mnohých už následkov a nie samotnou prvo–príčinou Husákových nasledovných osudov, ako sa všeobecne o tom píše. Poznal osudovú rozmanitosť a farebnosť života na svojej mladej koži od samotného mala. To v ňom čoraz viacej rozsvecovalo odhodlanie a oheň silnej vôle.

Vo zväze mládeže mladému Husákovi jeden mimoriadne pekný mládenec vyznal lásku. Bol to syn akéhosi bohatého architekta z Bratislavy. Mladučký Husák, mohol mať tak 17 rokov, bol k jeho citom mimoriadne ohľaduplný. V jednej svojej reči k mládežníkom povedal: „Aj títo, čo majú svoj zvláštny životný štýl musia mať zaručenú ochranu. Nedáme ich. Aj títo musia nájsť v dokonalej spoločnosti svoje uplatnenie.“ Niektorí prítomní si očami podozrievavo prešli oboch, Augustína i toho nešťastného sličného mladíka. Husák týmto zvláštnym kamarátstvom vo svojom okolí vzbudzoval isté rozpaky. Raz sa väčšia skupinka študentov, medzi nimi aj mladučký Husák, vracala z akejsi viechy z Bratislavy do vzdialenejšej dediny Dúbravky, ktorá čítala vtedy asi 1000 obyvateľov. Všetci mladíci boli potrundžení. Chalan zamilovaný do Gustáva Husáka sa ho nevhodným spôsobom dotkol, keď sa vzájomne podopierali idúc cestou do Dúbravky. Husák ho prudko napomenul a týmto dňom ho akoby vyškrtol zo zoznamu svojich osobných priateľov. Už nikdy sa s ním mladý Augustín nekontaktoval. Kto vie však, aká bola skutočná podstata Husákovej partnerskosti, intimity či s prepáčením sexuality.

Mohol tento zážitok nejako ovplyvniť Husákovú mladú sexualitu? Niektorí odborníci, k počudovaniu si myslia že mohla. Nie ani tak v zmysle nejakej prezentovanej homosexuality, to iste nie, ale mohla azda táto príhoda pribrzdiť určité známe zreteľné mužské prejavovanie sexuality voči ženám. Psychologickým osídlom je aj osamelý rodič, otec, ktorý významne formoval osobnosť mladého chlapca. V oficiálnych životopisoch, skutočnosť nivelizujúci pisatelia Plevza a Formáčková nenájdete nič o úzkosti dospievajúceho Augustína, ktorý sa priam desil, keď sa blížil čas návratu jeho otca – vojnového veterána a invalida, ktorý sa už-už mal vrátiť z krčmy. Celé hodiny mu potom nadával a neraz ho aj vybil, keď mu niečo frnklo do nosa.

Jeho skúsenostné dedičstvo a odkaz spoločne  s nadobudnutou intelektualitou a vysokou sebakontrolou mohla určovať neskôr v jeho osobnostnom vývoji aj akési latentné, viac nenápadnejšie prejavovanie mužskosti a akejsi živočíšnej a tradičnej smelosti ku ženám ako takým. V mladosti mu chýbal dokonalý príklad. Kamarátky jeho otca boli len občasné a tak nedokázali vytvoriť naozajstnú rodinu.

Vie sa, že svoj prístup k obom manželkám bol zo strany Husáka nežný až nadýchane jemný. Bolo v ňom však málo vrelosti a spontaneity. To čo si na oboch svojich manželkách Dr. Husák vážil, bola hlavne ich intelektualita a múdrosť. Áno, to čo si na ženách Husák najviac cenil, bola ich duševná stránka, nie sexualita, ktorú zvyknú predsa muži tak často na ženách zdôrazňovať.

Priznám sa, že na pražskom hrade existovali situácie a príležitosti pre drobný, nenápadný a neškodný flirt, kedy mohol Gustáv Husák prejaviť, aspoň náznak svojej prirodzenosti, svoju spontánnosť a silu, po boku kráľov a prezidentov, ktorých prijímal z celého sveta, tam by sa to stratilo. Len drobný flirt, čo osvieži spoločnosť pri stole a dá vyniknúť šarmu a vtipu. Čo poteší dámu pri slávnostnej tabuli, ktorá je korunovaná pozornosťou gentlemana. Vždy bol však slušný a taktný. A nevšímavý.

V porovnaní s inými pohlavármi komunistickej éry mal Dr. Gustáv Husák zaujímavý prístup ku ženám. Doslova ich prehliadal. Ak bol postavený pred skutočnosť, že mal niečo prejednávať so ženou, snažil sa z tejto situácie vymaniť. Niekedy sa zdalo, že bol k ženám hrubý, nedôveroval ich schopnostiam. Ja neviem akým spôsobom stranícky a politicky vnímal úlohu žien v týchto oblastiach, jedno je však isté, jeho prístup k nežnej polovičke bol viac menej čudný. Verte, či neverte, ale raz po nejakej dosť bujarej akcii som sa na toto Dr. Husáka spýtala. Zdalo sa mi, že sa to hodí v tej chvíli. Husák sa na mňa tvrdo pozrel, keď so sformulovala v tomto zmysle svoju otázku, odpovedal: „Komunista by sa mal za každých okolnosti vždy ovládať.“ Touto odpoveďou mi Dr. Husák iba potvrdil moju už dávnejšiu predtuchu, že s intimitou mocných to nie je vždy tak priamočiare, ako by sa dalo predpokladať.

Ľúbim ťa, ľúbim ťa

Odpusť mi prosím ťa

Že som ťa nechal čakať

Za úsvitu ťa videl kúpať

Tieto slová sú naivné a detsky nevinné a predsa krásne. Sú staré takmer 80 rokov. Bez politiky a nánosu akejkoľvek plánovanej falše. Napísal ich Augustín Husák pre mladú Naďku. Bola z Bratislavy. Rodina to nevidela rada, že sa Augustín ťahá s dajakou dievčinou z mesta. Boli by najradšej keby si našiel nejakú mladuchu z Dúbravky, aspoň by ju mali pod merkom. Často som vychádzala spoločne s Gustávom Husákom z hradu v tmavom opancierovanom aute za bohatého doprovodu policajtov. Auto bolo bezpečné, viac už ani nemohlo byť. Vo východnom bloku nič bezpečnejšieho neexistovalo. Dr. Husák sa pritisol k zadnému tmavému oknu a ticho povedal. „Cítim sa sám.“

vaša anka

Miloš Jakeš

14. januára 2011 22:14, Prečítané 6 771x

Ľudia majú právo na dôstojné zaobchádzanie, je to rovnako o práve, ako aj o morálke. Za lopotu, ktorú každý jeden z nás zakúsi, za tie plné priehršle premárnených emócii, lásku a životnú silu, ktorú sme počas svojho života investovali a vypotrebovali a neraz možno podaromnici vypatlali, by sa mal štát a celé spoločenstvo o každého jedného z nás postarať, keď z nejakých dôvodov už nemôžeme. Odmeniť nás. za všetko Ľudia si to zaslúžia, pretože spoločne vytvárajú hodnoty, z ktorých majú úžitok nakoniec všetci. Ja mám silný pocit, že spoločne s novembrom 1987 sme na námestiach po celej krajine pochovali posledný režim, ako posledného mohykána z radov uznávaných bohatierov, ktorí v prvom rade hľadeli na potreby a záujmy obyčajných ľudí. Tie boli vždy na prvom mieste. Takmer nič v čo sme spoločne dúfali na preplnených  slovenských i českých námestiach v novembri 1989, sa doposiaľ nenaplnilo. Spoločnosť je dnes vo zvláštnom stave, kedy sa ako pri anafylaktickom šoku stiahli všetky komunikačné cesty, aby sa nakoniec úplne spretŕhali a zadusili v nás všetko dobro, lásku a samotnú nádej, ktorá ako zatúlaný jazdec sľubovala, že sa všetko na dobré obráti. A nakoniec v nás definitívne usmrtili jemnosť, pôvab a nádheru nášho snívania o slobode a dostatku.

Aj v minulosti sa urobilo strašne veľa chýb, sme nedokonalí a tak i činy, ktoré konáme, sú často nedokonalé. To čo však naše snahy obživuje, je dobrý úmysel. Za toto pôjdu mnohí do komunistického neba, ak také dačo existuje a sadnú si na trón vedľa batôžtekov svojich nenaplnených politických snov, ktoré naraz a predčasne sublimovali po novembri 1989. Ktovie kde sú teraz. Tieto nenaplnené a nedozreté sny, budú navždy nádejou pre ľudí, akoby sme si ich len odložili niekam bokom, za skriňu s úmyslom že sa k ním ešte niekedy vrátime, keď už vyskúšame všetko iné, keď nastanú vhodné lepšie časy. Pretože aj keď sa vo svojej dobe už skoro mŕtve zrútili, stále sú prítomné a  len jemne rosia priložené zrkadlo k nozdrám. Príliš veľa ľudí za ne zomreli, aby sme ich len tak zanechali. A to platí aj vtedy, ak sa pred nimi neskloní už nik, aj keby myšlienky na komunizmus zavrhol celý šíri svet. Ľudia nerozumejú ľudským veciam a božím tobôž nie. Možno sa tá doba snívania už nikdy nevráti. Je azda komunizmus už len jemný (sotva počuteľný) prísľub, ako tma nad priepasťou, a (už len) duch boží, čo sa (nad ňou bezmocne) vznáša, nad (kalnými) vodami?

Nie, nepôjdem na vás s dvojkorunovým mliekom a šesť korunovým chlebom, mala by som pocit, že urážam vašu inteligenciu. Ale porovnávať je potrebné. Je pravdou, že väčšina populácie Československa v sedemdesiatych rokoch žila na dedinách a vo vlastných čerstvo postavených domoch. A tu sa aj všetko odohrávalo. V sedemdesiatych rokoch nebolo snáď rodiny, na dedine, ktorá by nevlastnila malé hospodárstvo, niekoľko fliačikov zeme, spoločne s domácimi zvieratami. Bolo úplne normálne, že taká postnormalizačná dedinská rodina vlastnila desiatky sliepok, alebo moriek, či zajacov, ba i prasce. Neraz aj všetko dohromady. Niektoré odvážnejšie rodiny chovali aj kravy. Úplná mäsová a mliečna sebestačnosť. I vajcová s prepáčením. Taká rodina dokázala vychovať aj tri prasiatka za rok. Vďaka deputátnym prídelom z roľníckych družstiev mali pre svoje domáce zvieratstvo dedinčania obživu. Ľudia na dedinách takmer nekupovali mäso, úplne si vystačili sami. Úžasným vyvrcholením starostlivosti o svoje domáce zvieratá boli pravidelné dedinské zabíjačky. Bol to doslova rodinný sviatok. Decká sa už tešili až konečne zase uvidia podobraz zlapaného mäsiara a chlapov čo sa zišli na robotu okolo zabíjačky. Ľudia v ten deň, celá rodina bola na nohách už skoro ráno. Ženy i muži mali počas zabíjačkového dňa svoje tradične pridelené úlohy. Kráľom a ozajstnou „celebritou“ bol mäsiar, ktorého úloha bola nezastupiteľná. Jaternice, ovárek, slaninka, oškvarčeky, podbradok, zabíjačková kapustnica, alebo kaša, kusiská vareného, či pečeného bravčového mäsa. Neskôr úžasné pikantné klobásy a jemne vyúdená šunka a mäso. Ľudia obdarovali výrobkami zo zabíjačky polku dediny. Vždy sa im to však vrátilo, keď zase zabíjali obdarovaní, vrátili im rovnakou mierou ich bohatú pozornosť. Ako za dávnych vekov. Takto si rodina zabezpečila mäso na celý rok. Chudoba sa nám pomaly a zákerne vtrepala do príbytkov a my sme si nič, za tie desaťročia nevšimli.

Ozval sa miestny rozhlas. Sústredený hlas vyzýval dedinčanov, aby sa zúčastnili jarnej brigády na očistenie dediny po skončenej zimy. Dedinčanky ponadávali na predsedu a zaliezli do domov. Na chvíľu ešte vystrčili hlavy z domov, aby si vypočuli, že majú zavierať psov na noc vo svojich záhradách, či domoch a že miestne dedinské kino bude večer hrať Angeliku. Potom sa opäť rozozvučala Moravanka. Veru tak, skoro každá dedina prevádzkovala svoje vlastné kino, či knižnicu, ktoré s obľubou navštevovala nielen mládež.

Pražský hrad nemal nič spoločného s Ústredným výborom KSČ. Ani kádrovo ani organizačne. Všetka pozornosť sa sústreďovala spoločensky i politicky na Ústredný výbor strany. Ten sa tešil hlavnej a podstatnej pozornosti aj čo sa týka servisu služieb. Pražský hrad, hlavne prezident republiky, prakticky nemal vlastný aparát na zabezpečovanie svojich potrieb.

Pravdu povediac úrad prezidenta republiky býval dosť podstatným tŕňom v oku tvrdého jadra Strany. Niektorí jedinci z konzervatívneho krídla Strany vnímali úrad prezidenta, ako buržoázny prežitok. Neraz padali otvorené návrhy, hlavne na uzatvorených jednaniach strany, aby bol prezidentský úrad, alebo úplne upozadený alebo totálne zrušený. Pražský hrad sa mal dať k dispozícii deťom, pionierom a iskričkám a rôznym múzeám všakovakých robotníckych hnutí a profesii v rámci tradičných revolučných artefaktov, aby sa tieto odovzdali a zachovali pre budúcnosť. A takéto návrhy nepadali len v päťdesiatych rokoch, ale prekvapivo sa objavovali aj v rokoch osemdesiatych.

Bolo to len pár dní pred tým, ako zbavili Dr. Gustáva Husáka funkcie Generálneho tajomníka Komunistickej strany Československa. Vošiel do mojej kancelárie súdruh Milouš Jakeš. Mohlo to byť niekedy začiatkom decembra 1987. Sadol si naproti mňa a celý sa nejako netrpezlivo ošíval. Cítila som, že mi chce niečo závažného povedať. Položila som pero na stôl a sústredila som sa na súdruha Jakeša. „Nie žeby ste to vy osobne mohla  ovplyvniť, ale naša strana a myslím si, že celá naša krajina potrebuje naozajstnú politickú reprezentáciu. Rozumiete mi?“ „Áno rozumiem.“ Reagovala som. Vždy sa mi Milouš Jakeš zdal ako Ficko z Čachtického hradu, posluhovač a úchylák. Nikdy som ho ľudsky nebrala ako vládcu, už vôbec nie ako dajakého štátnika. Zdal sa mi úlisný a hlúpy. „Viete, myslíme si…“ Prešiel do plurálu. „…vyspelá socialistická spoločnosť, by sa mala oprostiť od istých tradičných znakov štátu. Uvažujeme, po vzoru Sovietskeho zväzu, o úplnom zrušení úradu prezidenta republiky v Československu.“ Asi si súdruh Jakeš nevšimol, že Michail Gorbačov bol prvým nositeľom funkcie predseda prezídia, čo sa vlastne rovnalo funkcii civilného prezidenta. Pochopila som kam Jakeš smeruje, ale prečo potrebuje k tomuto moju asistenciu, načo mi to preboha rozpráva. Veď nech si to odsúhlasia niekde tam hore na ÚV a mne s tým dajú pokoj. Prečo ma s tým vôbec otravuje? Vŕtalo mi hlavou. Ja mu s jeho plánmi nemôžem pomôcť, ani mu nemôžem hatať cestu. „Viete mali by ste sa nad tým zamyslieť, súdružka!“ Aha, už viem. Potreboval ma ako osobu, ktorou sa môže poprípade oháňať pri realizácii svojej slávnej a osvietenej myšlienky. Počítal so mnou ako s jednou z tých pokrokových súdružiek, ktorá načúva uvedomelým potrebám súčasnej doby. Chválapanubohu nič také sa napokon nestalo. Nič nad čím vtedy uvažoval súdruh Milouš Jakeš. Prezidentský úrad zostal zachovaný a to aj pre dnešné generácie ale aj pre tie, čo prídu možno za celé stovky liet. Genialita je obsiahnutá v tom, nie ako veci zásadným spôsobom meniť, ale ako ich účinne preskupovať. Asi za štrnásť dní bol Dr. Husák zbavený funkcie Generála Strany. Zostal mu práve len titul prezident republiky. Toto bolo pravdepodobne to postačujúce náhradné riešenie. Milouš Jakeš sa stal najvyšším šéfom Strany.

Až sedemdesiat percent všetkých domov na súčasnej dedine (sedemdesiatych rokoch) boli vystavané v sedemdesiatych rokoch. Len sa rozhliadnite. Ľudia stíhali so svojich príjmov živiť samých seba, svoje rodiny, postaviť dom a financovať celé svoje mnohokrát nie malé hospodárstvo. A ešte dokázali našetriť na bývanie pre svojich mladých. Alebo sa mladým rozhodli rovno postaviť dom. Garsoniéru mimo Bratislavy dokázali získať už za nejakých dvadsať tisíc korún československých. Nehovoriac o tom, že pri preferovaných zamestnaniach sa dal získať viazaný byt už za niekoľko týždňov a to bezplatne. Istota fondu „kultúrnych a sociálnych potrieb“ pri každom väčšom podniku mnohokrát zachránila finančnú krízu v nejednej domácnosti.  Ľudia na dedinách mali okrem mäsa a mlieka i svoje vlastné ovocie i zeleninu. Do obchodu chodili len pre chlieb a drogériu. Na rentabilitu obchodu sa vtedy nehľadelo, nebolo to proste podstatné. Prvoradá bola spokojnosť občana. U nás na Slovensku sa to až tak neujalo, ale v Českých krajinách sa ľudia mohli tešiť hlavne na odľahlých dedinách z takzvaných pojazdných predajní. Ľudia v tejto dobe minuli zo svojich príjmov celých 50 percent na stravu. Nepociťovali tlak, že nebudú mať dostatok prostriedkov na iné záležitosti, ktoré bolo treba zabezpečovať. A tak bohato prestierali na svoje stoly, pre svoju rodinu a pre svojich priateľov. Dnes ľudia škrtia a šetria práve na jedle, vravia, že na ničom inom sa ušetriť v podstate nedá. O kvalite potravín v sedemdesiatych rokoch ani nehovorím. Špekáčiky. Dnešní mladí ani nevedia, čo to v skutočnosti je. Kedysi do 1000 kilogramovej zmesi na výrobu špekáčikov šlo 400 kilogramov hovädzieho mäsa a 300 kilogramov bravčového mäsa. Dnešné špekáčiky, dá sa povedať že niekdajší významný potravinový symbol Československa neobsahuje ani 15 percent mäsa, niektoré sú dokonca bezmäsité úplne, napriek tomu, že obchodníci deklarujú niečo iné. O tradičných očkách slaninky v reze špekáčiky ani nevravím. Sú to práve nenažratí obchodníci, ktorí nás viac ako politici, oberajú o pohodu.

Milouš Ficko Jakeš bol tak trochu, ako žena. Narodil sa v roku 1922. Večne drkotajúci a všetečný a taký celý nejaký rozťahaný. Stále chcel niečo riešiť a organizovať. Chlapi z roboty v Zlíne v Baťových závodoch ho po šichte vyzlečú do naha a sotia do ženských šatní. Bolo to niekedy v roku 1939. Rozplakal sa, museli ho vtiahnuť späť. Bol nie úplne autonómnou osobnosťou. Pôsobil placho a nenápadne. Jeho osobnostná sila rástla iba vtedy, ak sa mal o koho oprieť. Nie je rodeným pracantom, dokáže sa však dotknúť sŕdc spolupracovníkov svojou zraniteľnosťou a úprimnosťou a tí mu kryjú chrbát. Bol vnímaný ako taký pomotaný rojko, ktorý naozaj úprimne veril snom o dokonalej vyváženej spoločnosti, ktorá uspokojí potreby všetkých pracujúcich. Raz sa chlapi z Baťovky dostanú do sporu s výrastkami, čo sa im posmievajú. Mladý Jakeš vezme nohy na plecia, ešte z jedným Pražákom utekajú ozlomkrky preč. Na druhej strane táto malá príhoda silno kontrastuje s inou príhodou približne z tej istej doby, keď Milouš Jakeš pozval dievčinu na tanec v miestnom kultúrnom dome pre pracujúcich v Zlínskej Baťovke. Nejaký opitý mládenec prišiel ku ich stolu a požiadal Miloušove dievča o tanec. Dievča odmietlo a dôvodilo tým, že je tu so svojim priateľom a milo sa pri tom usmiala na Milouša.  Zdá sa že to bolo navyše akési vyjasnenie partnerského stavu medzi dievčinou a Jakešom. Milouš sa zjavne potešil. Chlapec, ktorý žiadal dievčinu o tanec, však nezdieľal ich spoločné nadšenie a agresívne schytil dievča pod pazuchu a ťahal ju do kola. Milouš Jakeš sa prudko postavil a vrazil chlapcovi silnú ranu do tváre. Jakeš vzápätí zamdlel, zrútil sa na zem vedľa stola. Nedokázal emocionálne uniesť túto vypätú situáciu.

Neskôr Milouš tak trochu dospeje, vzhľadom ku skutočnosti, že v Baťových závodoch získava úspešným štúdiom na strednej škole maturitné vysvedčenie z oboru elektrotechniky. To je dobrý kádrový štart. Po vojne vstupuje do KSČ. Po tomto zastáva mnoho regionálnych straníckych funkcii v Zlíne. Veľmi skoro, od roku 1952 sa dostáva i do vysokých štátnych funkcii. V roku 1987 – 89 zastáva najvyššiu stranícku funkciu v Československu. 5 decembra 1989 ho vylúčia zo strany. Toto nedokázal prekusnúť dodnes. V roku 1989 Jakeš uvádza, že pád komunizmu v roku 1989 bol riadeným krokom Alojza Lorenca a Rudolfa Hegenbarta a niektorých iných súdruhov, ktorí plánovaným zásahom na Národnej triede chceli v konečnom dôsledku zdiskreditovať konzervatívne krídlo v Strane, ktorého bol Jakeš takpovediac ideológom. V roku 2003 ho súd očisťuje od údajnej vlastizrady, ktorej sa mal dopustiť sprisahaním proti vlastnej krajine, keď usiluje v roku 1968 o zostavenie tzv. robotnícko – roľníckej vlády. Na tomto súde sa príde na to, že nie je v skutočnosti Milouš, ako sa všeobecne usudzovalo, ale že jeho skutočné meno je Miloš. Je možné že dôvodom jeho premenovania je postava z knihy Zdeňka Jiroutku, Saturnin, kde jeden zo slaboduchých hrdinov je nejaký Milouš. Kdesi sa totiž Miloš Jakeš vyznal k obdivu ku tejto knižke.

Málokto vie, že významným vývozným artiklom, ktorý v sedemdesiatych rokoch zabezpečoval slušné devízy bola čokoláda. Naša vývozná čokoláda bola mimoriadne jemná a kvalitná. Odoberali ju aj Američania. Kofilu, Lipo, malinový drops, Gaštany, Karamelky, Rumové pralinky ale aj Granko nám závideli mnohí vo svete. Korunu v tejto oblasti niesli Lentilky, tie sme vyvážali do celého sveta, preto boli u nás často nedostatkovým tovarom. I keď je nutné podotknúť, že lentilky sme zdedili po prvo-republikovom potravinovom hospodárstve. Špeciálnu starostlivosť o pracujúceho človeka sa realizovala prostredníctvom Revolučného odborového hnutia, táto časť podpory bola smerovaná výhradne v prospech pracujúcich. Práve pracujúci sú v súčasnej demokratickej dobe reálne najohrozenejším „druhom“, dokonca viac ako dôchodcovia. Jedine a jedine oni vytvárali a dodnes vytvárajú skutočné hodnoty pre spoločnosť.

Desiatové polievky za pár halierov, významne dotované obedy, rekreácie, dovolenky príspevky na liečebné pobyty spravidla siahajúce až na 100 percentné prefinancovanie. To bola každodenná realita. Lieky a úplná zdravotná starostlivosť, ktorá bola bezplatná. Frflali sme vtedy aj na to, keď sme mali za recept na lieky zaplatiť 1 Kčs. Ak ste šli k doktorovi mohli ste využiť preplatenie cestovného, ktorá ste vynaložili na cestu za svojim lekárom. Rekreácie a zdravotné pobyty kúpeľoch, dovolenky v bezplatných podnikových zariadeniach.

Milouša Jakeša dnes asi nikto neberie vážne, i keď on rád rozpráva o spikleneckých teóriách s českými novinármi. Ja k veci plánovaného odovzdania moci môžem povedať len jediné. O tajnej schôdzke v lete roku 1989 v hotely Paríž viem. Skutočne sa udiala, existuje o nej i fotografická dokumentácia. Viem i o tom, že sa tejto schôdzky zúčastnili predstavitelia ŠTB (Lorenc, Hegenbart a iní) a niektorí vysokí stranícki funkcionári, ktorí tu mali jednanie s predstaviteľmi štátov NATO. Jednali o bezproblémovom predaní moci v štáte. Podobná schôdzka bola krátko nato. Tu predstavitelia nášho štátu vyjednávali s predstaviteľmi štátov Európskej únie. To všetko bez vedomia Miloša Jakeša. Následné vyvolanie napätia „mŕtveho“ Zifčáka po udalostiach na Národnej triede 17. novembra 1989 a plánované  vyvolanie napätia v krajine, ktoré im však akosi preliezlo cez hlavu, môže byť pokračovaním aktivít „vyjednávačov“ z leta 89 v hotely Paríž. Teória „bezkonfliktového predania moci“ je podľa môjho názoru reálna. Konala sa však za chrbtom Miloša Jakeša. Preto právom dnes kričí, že to bolo sprisahanie. Nikto ho však už neberie vážne.

Nakoniec sme sa všetci v 1989 dočkali. Námestia ožili, historickou šancou sa celé zadúšali, ako túžbou čakajúca nevesta. Eštebáci a antichartisti sa postavili na údajne víťazstvom a vavrínom ovenčené pódia, dodávali celému tomu divadlu, dôležitú osobnostnú patinu. Títo organizátori sa nemuseli o nič starať, všetko už mali pripravené na podnose, zhostili sa svojej jedinečnej životnej a málokedy sa opakujúcej šance. No a ako každému divadlu, nesmeli chýbať ani diváci a tlieskači. Ľudia sa prebudili, aj keď pred tým nespali. Skopali so seba hrejúcu, tučnú perinu a až nad hlavu si natiahli vystrašené, neurčité paranoické obavy o vojenskom zásahu, ktoré nik nechcel rozptýliť.  Jedna éra sa skončila a začala sa ďalšia, ktorá nakoniec nezožrala len samú seba, ako každá revolúcia, ktorá vždy požerie svoje milované deti. Táto revolučná garnitúra požrala nielen seba, ale aj všetkých svojich divákov, prihliadajúcich na vtedajších preplnených námestiach. Zostali z nás len suché, ohlodané koštiale. A mäso našich snov a ilúzii a viera o novom lepšom, dokonalom svete sa dakde načisto stratila. Ako som už písala, vytratilo sa  to z našich príbytkov, pomaly a plazivo sa porúčalo cez záchodové potrubie preč z našich domovov, aby sme všetci nakoniec zostali v onemení, oklamaní a hladní pozerať do svojich vyprázdnených tanierov.

Ak by osud počkal a nerútil sa ako splašený, v novembri  1989 sa šialene rútil, možno by všetko dopadlo ináč. Morálny základ starých kádrov súdruhov bol vyskúšaný, kádre preverené a osvedčené. Mali sme s nimi ešte chvíľu počkať. Miloš Jakeš vedel, aké má postavenie v strane a v spoločnosti. Vnímal svoju čudnú úlohu a komický image, ktorý si sám nevdojak v lete 89 vytvoril a táto až groteskná reputácia, ktorá sa šírila po republike bola známa aj jemu osobne. Vnímal ju naozaj kriticky a neskreslene. Pán Ladislav Adamec, predstaviteľ umiernenejšieho pragmatického krídla KSČ ho nabádal, tvrdo a nekompromisne k tomu, aby vyvodil z tohto svojho osobného stavu dôsledky. Miloš Jakeš ako generálny tajomník strany vedel, že má dni spočítané. Počítalo sa samozrejme s tým, že sa na politický dôchodok odsunie niekam na ambasádu niektorého európskeho štátu. Je známe, že Jakeš s týmto svojim koncom nakoniec i súhlasil. Predpokladalo sa, nakoniec sa tak aj stalo, že ho vo funkcii Generálneho tajomníka Strany vystrieda práve súdruh Ladislav Adamec. Je jasné, že sa v žiadnom prípade nepočítalo s demontážou komunistického systému. V toto pri jednaniach nedúfal ani Havel.

Zmeny, ktoré sa chystali komunisti predstaviť krajine na XIII Zjazde KSČ v 1991 mali byť nevydané. Tieto zmeny, by doslova zatočili dovtedajším politickým systémom. Dalo by sa povedať, že práve tesne pred revolúciou sa konečne v Strane ujali vedenia umiernené a pragmatické sily, ktorým Adamec vdychoval spolu s niektorými súdruhmi reálnu silu a dušu. Tieto sily, konečne bolo na čase, začali generovať veľmi cenné politické i spoločenské postoje. Otázka, prečo na seba nechali tak dlho čakať, je po ruke. Jednoducho konzervatívne krídlo KSČ nebolo ešte pripravené k zásadným ústupkom, ktoré si vyžadoval najnovší vývoj v spoločnosti. Gorbačovova perestrójka a glásnosť boli však realitou. Tie ústupky, chystané do pléna Strany na rok 1991, ako som už povedala, boli významné. V prvom rade bolo dohodnuté, že jednotliví ministri vlády už nebudú menovaní, ako politickí nominanti Komunistickou stranou Československa, ale že títo budú vyberaní priamo na konkrétnom ministerstve a to na základe, výhradne na základe príslušnej odbornosti. Komunistická strana Československa do tohto procesu už nemala zasahovať. Na program Zjazdu bolo prichystaných niekoľko návrhov ktoré mali doslova skokom nastoliť mimoriadne priaznivú platformu pre podnikateľské aktivity občanov štátu. Garantom pre túto oblasť realizácie bol navrhnutý, paradoxne súdruh Milouš Jakeš. Stratili sme minimálne desať rokov, tým, že sme úplne nanovo budovali nové štruktúry moci a riadenia. A to metódou pokus/omyl.  Počas etapy bezvládia a istej zahrievaciej doby sa ocitla spoločnosť v deväťdesiatych rokoch v procese totálneho nielen morálneho rozkladu, kedy sa to prejavilo vo všetkých oblastiach života. Na kriminalite, ako ekonomickej tak i spoločenskej všeobecne. Celkovo sa v deväťdesiatych rokoch zhoršila klíma v spoločnosti. Ľudia už nemali potrebu byť k sebe láskaví a doslova sa osobnostne utrhli. Niečo sa v ľuďoch zlomilo. Slušnosť začala byť smiešna.

Pri chystaní materiálov na nadchádzajúci Zjazd KSČ, ktoré sa už nikdy neuskutočnil, malo dôjsť k zmene otázky výsadného postavenia Komunistické strany Československa, ktorej exkluzivita bola garantovaná dokonca samotnou Ústavou. (paragr. 4., Ústavy ČSSR – Vedoucí silou ve společnosti i ve státě je předvoj dělnické třídy, Komunistická strana Československa…) Ja osobne mám silný pocit, že sme sa s tou novembrovou revolúciou nejako moc rýchlo poponáhľali. Škoda!

Miloš Jakeš nebol žiadny vodca, dalo by sa povedať že bol z hľadiska povahy, skôr pešiak. V roku 1987 kedy sa stal generálom Strany bolo vtedy „pri moci“ silné konzervatívne krídlo vo vnútri KSČ. Jeho usilovnosť a zápal ho dostali do tohto významného kresla. Vôbec tá doba priala usilovným a zapáleným. Bol vynikajúci a príkladný pešiak, vždy poslušný a lojálny, ktorý vedel, čo znamená plnenie úloh v rámci prúdu, ktorý svojou činnosťou významne spoluvytváral. Niekto by povedal, že ten svoj nos pchal úplne do všetkého. Neraz prejavoval túto svoju všetečnosť aj voči svojim spolupracovníkom, ba i k ženám. Zaujímal sa o súkromie spolupracovníkov a vždy bol pripravený poskytnúť radu. Ľudia ho nemali radi, vždy všetko vedel a všade bol. Záležalo mu však na tom, aby ho ľudia vnímali, ako nadmieru starostlivého a vždy sa snažil o to, aby ho videli, ako takého, čo sa vie postaviť za vec. Rozhodného, priameho a vševediaceho. Pre svoj rečnícky defekt ho prehliadali a nevnímali príliš intelektuálne. Jakeš hovoril čudne a niektoré jeho vety krívali na logiku i normálnu vetnú stavbu. Nevyhľadával nikdy malé priateľstvá, pokladal priatelenie za neprofesionálne  a tak trochu za slabošské a zbytočné. Dá sa povedať, že takmer nikoho nepokladal za priateľa. Hrdil sa však niektorými významnými vzťahmi. Mimoriadne si považoval osobné priateľstvo Nikolaja Ceausescu alebo Fidela Castra.

Zháňala som pre bratové deti céčka. Šlo o plastikové výlisky do tvaru písmena „C“ rôznych farieb vo veľkosti asi jeden a pol centimetra. Deti ich reťazili do dlhých „hadov“ a vo vtedajšom Československu označovali céčka každého mladého, že je takzvane „in“. O svojej potrebe som sa zmienila i Milošovi Jakešovi. Za niekoľko dní mi doniesol plnú škatuľu nádherne farebných céčiek. O finančnej odplate nechcel ani počuť. Bol by z neho vynikajúci nákupca – zásobovač.

K prezidentovi republiky sa musel každý písomne ohlásiť, nebolo možné hlavu štátu navštíviť len tak z voleja. Niektorí ministri to mohli skúsiť telefonicky,  nežiadala sa od níih predpísaná písomná forma.. Jediný kto mal z tohto programu výnimku bol Generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Mohol navštíviť prezidenta priamo, stačilo sa tesne pred návštevou ohlásiť, priamo mne, alebo kancelárii hlavy štátu. Požiadavku sme predostreli prezidentovi a postoj k tejto veci sme okamžite volali Generálovi Strany. To však neznamenalo, že Jakeša vždy prezident republiky aj rovno prijal. Ako som už v predchádzajúcich častiach uviedla, medzi ÚV a hradom boli isté nie príliš viditeľné rozpory. Tieto sa prejavovali aj v takýchto prípadoch obmedzovania komunikácie. Boli to viac menej osobné problémy, ktoré sa takýmto spôsobom inštitucionalizovali. Dr. Gustav Husák zjavne nemal rád Miloša Jakeša, pokladal ho za hlúpeho a vzhľadom ku skutočnosti, že Husák sa pokladal za reformného prezidenta, teda že fandil zmenám v spoločnosti a presadzoval širšiu platformu zmien v spoločnosti, nemohol Miloša Jakeša vnímať ináč, než ako ho vnímal.

A ešte jedného dôležitého mena bol Miloš Jakeš nositeľom, bolo to meno, jeho okolím plne autorizovaná nálepka: Nerozhodný. Táto jeho tragická vlastnosť poznačila vývoj celých dvoch rokov, ktoré strávil vo funkcii Generálneho tajomníka Strany (1987 – 1989) Keď nastúpil do funkcie po Dr. Gustávovi Husákovi, ako zástanca tvrdej ortodoxnej línie v Strane. Miloš Jakeš nedokázal nič rozhodnúť. Ani v prospech umiernených komunistov, ani v prospech ortodoxného krídla, ktoré práve skrze neho strácalo v strane vplyv. Reálna moc umiernených a pragmatických komunistov sa čoraz viac zvyšovala. Súdruhovia sústredený okolo Ladislava Adamca začali vytvárať systematický tlak na Miloša Jakeša a jeho prívržencov, aby začali seriózne uplatňovať reformy v celej spoločnosti. S týmto umierneným krídlom začali intenzívne komunikovať aj špičky ŠTB. Zatiaľ čo Jakeš navštevoval pracovné kolektívy po celej krajine a všade sa pracovníkov za prítomnosti televízie pýtal na to, či si dokážu vypočítať plat, alebo koľko zarobia, spoločenské zmeny a celkové povedomie dozrievalo. Od leta 1989 prebiehali utajované rozhovory s takzvanou opozíciou o „odovzdaní moci“. Pán Václav Havel by už mohol konečne prehovoriť. Možno ho čoskoro začne zase bolieť brucho a to už bude neskoro. Ľudia majú právo na to, aby sa konečne dočkali jednoznačnej pravdy. So zdiskreditovaným Jakešom už nikto nepočítal. Ani prezident republiky, ktorý jednoznačne podporoval umiernené krídlo KSČ a nepočítali s ním už ani jeho najbližší spolupracovníci. Stal sa naozajstným opusteným  „kůlem v plote“. Predstavitelia niektorých vysokých zložiek ŠTB začínajú osnovať plány na úplné odstránenie ortodoxných, konzervatívnych zložiek KSČ. Jednaní sa zúčastňuje aj dodnes nepochopiteľne mlčiaci pán Václav Havel. Chceli naozaj poľudštiť dovtedajšiu politiku a postup Komunistickej strany Československa, nie ju zvrhnúť. V decembri 1989 zrušili na Slovensku „vedúcu úlohu strany“ Vtedy Havel povedal onú známu vetu: „Slováci sú ďalej, ako my.“ Ak by Jakeš prejavil, čo len náznak rozhodnosti, nemuselo sa s stať nič z toho, čo sa na pozdnú jeseň roku 1989 stalo. Ak by sa rozhodne postavil na čelo umiernenej časti KSČ, mohol žať spoločne s KSČ naozaj vence víťazstva. Mal šancu nastoliť demokratickú spoločnosť bez zbytočných poryvov a napätí v spoločnosti, ktoré trvajú už celé dve desaťročia, až dodnes.

Áno Milouš Jakeš sa stal demontážnikom a deštruktorom celého socialistického zriadenia v Československu. Dnes obchádza novinárov a televízne okruhy v Českej republike, aby sústavne obviňoval rôzne kruhy komunistického Československa a robil ich zodpovednými za krach zriadenia v roku 1989. On sám je zodpovedný. Čím skôr si to uvedomí, tým skôr sa mu uľaví.

Keď ešte pracoval v Ústrednej kontrolnej a revíznej komisii KSČ. Bolo to v šesťdesiatych rokoch vybrali sa aj s manželkou Květenou niekam na letnú dovolenku do juhovýchodných Čiech. Pobývali na horskej chate a chodili denne k rieke, aby sa tu kúpali a rekreovali. Deti nechali u známych v Prahe. Jeho manželka Květena stála vo vode na kraji rieky a ovlažovala sa. Naraz ju zradila rovnováha a v jednom momente sa objavila v rieke. Nevedela plávať. Začala kričať o pomoc. Jakeš behal po brehu a zúfalo kričal o pomoc. Našťastie v okolí boli ľudia a jeho žene pomohli. Je nutné podotknúť, že Miloš Jakeš vedel dobre plávať.

Áno bol to Miloš Jakeš, ktorý ako prvý z oficiálnych politikov tesne pred-novembrovej éry pripustil už v júli 1989 roku, že komunizmus „mele s posledního“. Ak to pochopil Jakeš, tak to pochopil úplne každý. Táto jeho diagnóza rovnako zaznela v jeho legendárnom prejave na Červenom hrádku na Plzeňsku, kde odozneli z úst Milouša Jakeša ešte také perly ako „hodná holka Zagorová, bojleři alebo kůl v plotě“. Jeho susedka vraví, že je dnes absolútne bezproblémový, len sa vraj hnevá na jeho psa, ktorý neustále agresívne a útočne šteká na okolie. Tomu psiskovi hovoríme „Jakešák“ povedala veselo susedka.

Tesne po revolúcii, bolo to len pár dni po vylúčení Miloša Jakeša zo strany, stalo sa tak 5. decembra 1989, poskytol rozhovor mladým študentom novinárčiny už 17. decembra 1989. Študenti prijali pozvanie do Jakešovej luxusnej vily v Prahe v Dejviciach . Študenti sa ho, mimo iné, pýtali na to, v čom bol hlavný kameň úrazu jeho neúspešnej politiky. Jakeš odpovedal, že to bola skutočnosť, že neexistovala opozícia. Táto odpoveď vykúzlila nejednému človeku úsmev na tvári. Ale málokto pochopil, ako to Jakeš myslel. Naozaj neexistovala normálna opozícia, ktorej by sa dala odovzdať vláda nad Československom. Mnohí nedokázali akceptovať ľudí zoskupených okolo nadšeného pivára Václava Havla za vážnych reprezentantov budúcnosti. Kadejaké nafetované, prepité dlhovlasé „máničky“ rozhodne neboli zárukou skutočnej budúcnosti Československa. O tomto Jakeš hovoril. Že neexistovala skutočná inteligentná, vzdelaná a politicky skúsená opozícia s ktorou by sa dalo jednať o bezproblémovom odovzdaní moci. Chartistov len málokto pokladal za serióznych nástupcov, ktorí by boli schopní usadnúť na tie najvyššie posty v našej krajine.

Zdá sa že Miloš Jakeš prežil svoju vlastnú smrť. A takýmto spôsobom aj žije, v ústraní nepochopený a nemilovaný. Tu a tam dloubne do nejakého novinára, aby nám vysvetlil všetkým, ako to vlastne v skutočnosti bolo. Ľudia v susedstve ho stretávajú na svojich prechádzkach a naoko ho úctivo zdravia. A klopkajú si s utajovaným smiechom na čelo. Susedka naprieč ulicou vraví, že tu a tam navštívi miestne mäsiarstvo a kúpi si tam to najlacnejšie mäso. A neustále sa novinárom sťažuje na to, aká drahá je elektrika a všetky tie sieťové služby do domácnosti. Dôchodca Jakeš nenašiel svoj pokoj ani na vejminku, pripadá mi to, akoby nemal nikdy dôjsť k želanému pokoju, ako akási osudová kliatba, ktorá na neho po novembri padla, ktorá tohto mocného muža Československa navždy, na večné časy a nikdy inak, dostihla.

Ján Palach, prechádzka a Gustáv Husák

17. januára 2011 11:05, Prečítané 5 833x

Úctivo Vám ďakujem za všetky emaily.

Áno to je výčitka, silné pripomenutie, čin, ktorý so mnou dodnes otriasa, ktorý je tak silno spojený s komunistami. Proti nemu niet komentáru a vyviniť sa môže málokto, proste sa nedá. Tento čin Jána Palacha zo Všetat, ktorý sa upálil na protest proti pomerom vo vtedajšom Československu, nahlodáva nejedno z našich uveličených, vždy pripravených pokrokových svedomí. Náhle skonali sofistikované a kadejaké pokrokové a uvedomelé sračky v našich hlavách a jediné, čo sa naozaj dostaví je strach a otázky o tom, koľko z toho som osobne zavinila, aký podiel som mala na tom navždy zmarenom mladom živote. Ak to mala byť zo strany toho mladíčka silná pripomienka a výčitka, ktorá mala otriasť mocnými tej doby, tak áno, to sa mu naozaj podarilo. Viem, mala som možnosť vidieť mocných, ako sa k tejto smutnej veci postavili. Slýchala som po rokoch vyjadrovať sa k tejto kauze súdruha Bohuslava Chňoupka. Je mi ľúto, že spoločnosť takmer nezachytila jeho miestami aj verejné komentáre k tejto smutnej veci. Dr. Bohuslav Chňoupek, nebol len politik, bol to mysliteľ a humanista a to každým coulem svojej osobnosti. Vyjadroval sa o veci vždy s úctou a porozumením. Myslím, že pre list The Guardian povedal, že šlo o nebývalé hrdinstvo. Raz poskytol silné hodnotenie celého prípadu pre nejaké americké noviny, kde uviedol, že tento mladík svoj politický názor prejavil noblesne s gráciou a hrdinským spôsobom. Keď sa ho ten americký redaktor v rozhovore opýtal, či to takto otvorene povie aj doma, Chňoupek odpovedal, že Nie! Každý sme sa s tým vysporadúvali po svojom. Palachovo spálené telo takmer na 90 percentách povrchu, je gestorom i svedkom našich kolektívnych svedomí.

Pápežskejší ako pápež. Niektorí krajský tajomníci strany boli neudržateľní. Po roku 1970 sa nedali ovládať, mali na postup práce s ľuďmi rozdielne názory. Krotili sme ich, ale oni sa nedali. Domnievali sa, že ľudí treba neustále poučovať. Husák sa takýchto metodických schôdzok neskôr zúčastňoval a nabádal tajomníkov, aby zmiernili a netrestali ľudí za niečo, čo už je za nami, čo sa vyriešilo. Nedali si povedať. Boli akoby utrhnutí z reťaze. Konkrétne, mali sa so všetkými komunistami po sedemdesiatom roku viesť voľné rozhovory. Materiály obsahovali poučenie, že tieto rozhovory majú byť v priateľskej a uvoľnenej atmosfére, aby sa ľudia otvorili. Tieto direktívy dodnes existujú, toto je možné dokladovať. Skutočnosť však bola úplne iná. Nakoniec to dopadlo tak, že sa zriadili akési formálne komisie, ktoré vznikali na všetkých úrovniach. Pýtali sa jednotlivcov, či súhlasia s pobytom sovietskych vojsk na našom území. A potom vylučovali a nasledovali iné postihy. Takýto nezmysel nikdy ani len nevstúpil do hlavy žiadneho vrcholového pracovníka Strany.

Vravím niektorí to brali až príliš vážne. Boli pápežskejší ako pápež. Vedenie sa však nemalo s takýmto stavom uspokojiť, málo dôrazne proti takýmto svojhlavým postupom zakročiť. Viete veci sa vidia jasnejšie, až keď si kúsok poodstúpite a nie keď máte nalepený nos na samej obrazovke diania, takto nič nevidíte. Nevidíte nič, len nepodstatné detaily, ktoré sa vám zdajú hlúpe a nedozreté a malicherné. Horlivosť berieme ako cnosť, horlivosť je však hlúpa, dementná a degenerovaná, je ako pubertiak, čo ešte nedozrel, jeho prejavy sú často preexponované a hlúpe.

Palach azda ani netušil, nemohol vedieť, čoho sa dotkol a načo uderil. Poukázal hlavne na našu všeobecnú hlúposť s akou sme brali veci a nevšimli si podstaty tej obrovskej jednoduchosti, s ktorou sa každý rodíme, je v nás zabudovaná prirodzene a všetci na ňu počujeme, len niektorí ju naschvál, tu dobrotu, v sebe hlušíme, aby sme zvýraznili iné svoje potreby. Potrebujeme asi vzťahy nadriadenosti a podriadenosti, ovládať jeden druhého nás baví a pre toto sme ochotní aj hynúť, len aby sme konečne dostali suseda a nasadili mu ohlávku, motúz a odvliekli ho ako vola na porážku. Nemusí z toho nič kvapnúť, stačí ten opojný pocit moci, čo dáva silu a budí dávno zašlé sily, čo sme v ne už ani nedúfali. Toto je podstata človeka, len zlo a bezbrehá nespravodlivosť. Záchovný pud sociálny. Niektorí chcú robiť z toho čistú mužskú záležitosť. Odpusťte dievčatá, mám vás rada, ale žena je v tomto zmysle ešte vynaliezavejšia, je dobrou pomocníčkou a nezdržuje sa so servítkami, pretože musí živiť svoje malé deti. Je vari podstatou zla, len obyčajné úsilie o obživu?

Chodila som ako v mrákotách, stalo sa to tuším vo štvrtok. S nikým som nekomunikovala. O Palachovom čine vedeli zatiaľ len Pražania, bola snaha to utajiť, aby sa ľudia v krajine nič nedozvedeli. Správa sa však šírila, ako splašená. Nebolo možné hatať rozbúrenú rieku. Na druhý deň som nič v práci neurobila, absolútne nič, nedalo sa. len som sa tak povaľovala po kancelárii. Pošta, servis okolo môjho spokojného vládcu, všetko stálo. Keď sa mi ozval na vnútornú linku, povedala som, že mám niečo, čo nestrpí odklad. Rovnako i na budúci týždeň už po Palachovej  smrti. To bol môj spôsob protestu, ja viem, že je to zúfalo málo a čo ste robili vy, milí moji hrdinovia?

Základ všetkého historického zla je ľudská hlúposť a jej sestra, Snaha. Ovládnuť človeka človekom. Ľudia nemajú radi kolegialitu a súdružskosť v tej najčistejšej podstate, pokladajú ju za hlúpu a zbytočnú. Najzbytočnejšiu aká môže existovať. Komunizmus bol však vymyslený pre anjelov, pre ľudí čistých a krásnych, ktorí svojou nezištnosťou a odhodlaním chcú zachrániť svet. Prečo to ten syfilitický Lenin nepísal, že to nie je len tak pre hocijakých ľudí, mal napísať, že len s Marxom tupo rojčili, rovnako ako sa dnes mladí hrajú s tými počítačovými hrami, že len krátili chvíľu, medzi obedom a čajom opiatej, mohli sme sa vyhnúť toľkému sklamaniu. Truľovia, asi nepoznajú ľudí.

Poznala som za svojho dlhého, príliš dlhého života lásku i priateľstvo, aj nežný plač dieťaťa a všetko to cenné sa váľalo v útlaku a v špine, to jemné, čo sa s námahou kľulo z útrob zeme, ako z lona matky, však vždy zadusila sila, nevkus a tma.

Keď sa budem musieť pobrať a ja viem, že to bude čochvíľa, že to bude čoskoro, odovzdám pozdravy a porozprávam, vyrozprávam úplne všetko, možno spustia oponu a vykážu nás odtiaľ všetkých, ako neschopných dobra, budem prosiť aby nám vrátili každému lístky, budem naliehať, aby to už celé ukončili, ako nezdarený a trápny ľudský experiment, ktorý prosto nevyšiel. Spľundrili sme Eden, všetko, čo nám prišlo pod ruku sme znivočili. Poviem tam, budem žalovať, akí sme nenapraviteľní a zúfalí, že nám už nieto pomoci. Keď sa ocitnem v tom slávnom komunistickom nebi, poviem tam úplne všetko a nezamlčím vôbec nič. Už viem, že  netreba mlčať, už nikdy nebudem mlčať, budem mlieť pantom ostošesť a potom, keď už všetko nahlásim, ľahnem si na jeden z tých malých belasých, nadýchaných obláčikov a budem odpočívať, spať. Konečne si od všetkého odpočiniem a usmievaví bacuľatí anjeli z malými pišuláčikmi mi budú nalievať božský nektár a budem ho spokojne zajedať božskou ambróziou. No musím sa priznať, že mám radšej pivo, dobre vychladené v takých tých starých krígľoch s uchom a miesto božskej ambrózie, údené varené koleno s chrenom a horčicou. Tu a tam sa na svojom obláčiku prebudím, zájdem si na záchod a s úľavou sa napijem z obrovského pohára. A ani za nič sa nepozriem dolu.

Ešte dnes Palachova strašná pochodeň planie, i keď sa ľudia pozerajú na svoje seriály v televízii. Svojim činom nastolil, navelil všetkým v našej zemi, čiernu hodinku. Nie smútku, skôr zamyslenia sa nad tými najmenšími a nepodstanými vecami. Vecami, ktoré okolo seba zanechávame denne, necháme ich odpadať od seba, ako kusy nepotrebnej línucej sa hadej kože, s ktorou už nik nepočíta. Malá čierna hodinka.

Tento čin mladého študenta filozofie naozaj otriasol svetom vysokej politiky. Že sa vôbec človek dokáže, navyše tak mladý, dostať na takúto úroveň všeobecného a vše všeobjímajúceho myslenia. Že dokáže dieťa zaujať taký postoj, v rámci svojej snovej reality, vygenerovať ho. Nemyslel na spoločný život so svojou snúbenicou, či stváraní huncútstiev niekde na lúke. Dostal sa v jednom momente do takého stavu, že dovidel do všetkých sŕdc občanov národa, ktorí spali. Kurva všetci sme spali. A on nám kutral v hlavách a v našich opitých odhodlaniach a strachu, ktorý bol už tak nariedený, ako dajaké sprosté víno že sa cmúľal so zabudnutím. To asi nie je občianska vyspelosť, to je svätosť.

Palach nás prinútil, k tomu aby sme sa každý jeden zamysleli na svojou činnosťou a cieľmi, ktoré osobne sledujeme. Spolu s jeho telom horeli aj naše plamenné vízie o dokonalosti a absolútnej spravodlivosti. Veľké veci sa stali v jednej chvíli nedokonalé a nepodstatné, pretože boli obrovské a monumentálne. Zostala len živočíšna ľudskosť a bolesť žalúdka. A  horeli naše sny, ideologické základiny, na ktorých sme postavili svoje životy, pretože prišlo dieťa a naše idey postavené z kociek nám zrúcalo v jedinom momente. A všetko horelo, ako listy papieru, ktoré niekto vytrhol z knižky a porozmetal po okolí.

Mám v záhrade asi štyri kŕmitka pre vtáčiky, denne im chodím dosýpať, aby mali čo zobkať, aj na parapety okien zvonka nasypem. Potom ich raz za čas vydrhnem a teším sa, že sa vtáčikom u mňa páči. Od jari do pozdnej jesene mi potom spievajú, sme spoločne jedna duša a jedno telo porozumenia a súžitia. Každý deň chodím po dedine na prechádzky. Pozrieť psíkov a mačičky, zaujímajú ma najviac tie zatúlané a potom ešte ľudia. Bránku nezavieram, dokola sú samé domy, kto by šiel kradnúť rovno pred očami mojich dobrých susedov. Prejdem cez lávečku ponad našim potokom, je taký mierne vyklenutý, asi ako ten most v Bratislave. Kedysi bola lávečka neudržiavaná, ale to je už dobre dávno. Práve som zmaturovala a vracala som sa nadšená domov. Povolilo podo mnou jedno z tých širokých driev, čo boli na lávke naskladané vedľa seba. Celá som sa doudierala, ako som padala z dolámanej lávky do vody, dobre ma schladilo, aby som sa spamätala z toho nadšenia pred vstupom do ozajstnej dospelosti. Vymáchala som sa vo vode ako dajaká kačka. To malo byť asi nejaké životné osudové varovanie. Prechádzam sa so svojou skamarátenou palicou, keď ma ešte bolel stehenný kŕčok sme sa kedysi zoznámili a teraz aj keď už nebolí, ju stále nosím. Mám rada veci na ktoré si zvyknem. Stretávam decká, čo sa plašia dedinou. Milo ich okrikujem, aby na seba dávali pozor. A oni na mňa, že tetuška nebojte sa. Koťuhy jedni. Stretávam nášho pekára, ten prežil všetky tie búrlivé poryvy času a zriadení a nepoznačilo ho to, o nič sa nestará, len si vypeká ten svoj chutný chlieb. Prechádzam okolo starostovho domu. Pred pár rokmi mu zomrela žena. Odvtedy naháňa chlapov. „Tetuška vitajte, ako sa máte?“ Prihovára sa mi Peťko, Poznám ho od mala. Ide ku starostovi, len toť sa k nemu nasťahoval. Žije s ním ako s dajakou ženskou. Keď bol Peťulko malý, zomrela mu mama, staral sa len otec. „Preboha ako to môžeš?“ Skôr som konštatovala, než sa pýtala. „Je ku mne dobrý, tetuška veľmi dobrý.“ Tíško povedal chlapec. Otec mu už zomrel, pijan jeden starý. Bol ešte dieťa, nádherné nevinné dieťa. „Ale to predsa Peťko nemôžeš s takým starigáňom.“ „Ja viem tetuška.“ Keď vieš …ako môžeš?“ „Skôr sa na mňa pozerá, verte mi neubližuje mi …než čokoľvek iného“. Obaja sme sa významne pozreli na starostov honosný dom. „Už ho na mňa prepísal, aj s vecným bremenom, to bremä je on, musím ho doopatrovať.“ Pochopila som. „Postarám sa o neho, potrebuje ma, viete, že je na tom nedobre.“ Jeho tatko začal slopať a banka im nakoniec vzala dom strechu nad hlavou. „Ja viem nemáš to ľahké, ale s …?“ „Veď prídem aj k vám tetuška, keď chcete.“ Smial sa chalanisko. „Ideš ho, ty papľuh jeden mizerný.“ Zahnala som sa na neho. Priskočil ku mne a pobozkal ma, až to silno cmuklo. Peťko je nádherný a dobrý chlapec. Má dva metre a je stavaný ako hora. Aj keď som stará, sa mi podlomili kolená. A ožili spomienky. Pohladila so ho po jeho krásnej tvári, skôr potľapkala, ako malého poslušného psíka, aby som niečo nevyzradila svojou trasúcou rukou. Toľko nehy sa mi do hlavy a hrude navalilo. Pokračovala som v prechádzke. Keď som bola pár krôčikov preč, pribehol ešte Peter ku mne a spýtal sa ticho: „A tetuška ľudia o nás vedia?“ „Samozrejmá vec, že vedia a vari si myslíš, že sú slepí, čo nevieš?“ Chlapec prekvapene reagoval. „Nikto nič nepovedal, tetuška.“ Buchla som ho do hrudníka. „Veď choď do krčmy a naser chlapov a povedia ti, len sa neboj.“ Zastrájala som sa. Chlapec sa rozlúčil a pošiel do svojej novej neradostnej chalupy.

Prešla som okolo detského domova. Tie detská sú furt zavreté v malom parčíku ani vlastnú dedinu poriadne nepoznajú. Tie vychovávateľky to majú ľahké, zavrú decká do výbehu, ako dajaké zvieratá a majú na celý deň vystarané. Keď sa zase narodím, budem vychovávateľkou v detskom domove. Chuďátenká  malinké.

Tento text má byť o svete Gustáva Husáka, čo ho určovalo a formovalo. Ján Palach bol tiež jeden z tých ľudí, ktorí vytvárali Husákov svet. Jeho vnútorný, intímny svet. Azda som i ja trochu do neho videla. Palach bol jedna z konštánt, čo podstatne formovala a určovala Gustávove Husákove duševné prežívanie a jeho inteligentnú stravujúcu myseľ. Vývoj jeho pohľadu na túto vec bol zvláštny. Vnímal čin mladého chlapca v rozmanitosti tej najnepochopiteľnejšej škály protikladov. Od absolútneho odmietania všetkého, čo s Palachom a jeho zúfalými nasledovníkmi súviselo. Husák ho podozrieval z psychopatičnosti, že nedokázal zvládnuť svoje emóciie. Pohľad Husáka sa menil, prestupoval cez určité rozpaky, nad Palachovým činom, až po koniec škály s jeho verejným súhlasom a obdivom k jeho činu. Ten prezentoval aj na rôznych neverejných schôdzach. Keď sa dostal do tohto štádia nazerania na palachovskú vec, vôbec si nedával pozor na ústa. Palach sa stal jeho životnou čiernou morov. Stal sa jeho vnútorným mementom svedomia, ktorý neskôr, keď sa dostal Husák k moci určoval a ovplyvňoval jeho celkový pohľad na politiku. Bola to stále prítomná brzda, bola to jeho súkromná a intímna časť sebakontroly. Môžeš ľudí zavierať, manipulovať a ovládať, nedokážeš sa však, nech by si bol aký vládca, postaviť proti ľuďom, ktorí sú schopní niečoho takého, ako vykonal mladý, s prepáčením súdruh Palach. A spoločne s ním jeho zapálení mladí nasledovníci. Akoby ti všetci Husákovi svojimi odhodlanými činmi, zviazali ruky a zalepili mu obe oči. Alebo ich naopak úplne otvorili. V tomto edukatívnom zmysle mal čin Jána Palacha obrovský význam.

Ján Palach sa 16. januára 1969 na rampe Národného múzea v hornej časti Václavského námestia upálil. Záchranka ho okamžite odviezla na kliniku v Legerovej ulici. Na tretí deň v nemocnici po ukrutných bolestiach zomrel. Dňa 19. januára 1969. Bol ako Kristus, čo na tretí deň vstal z mŕtvych, aby nás tu všetkých mátal.

Václav Havel a Gustáv Husák

20. januára 2011 15:35, Prečítané 8 826x

Ďakujem Vám pekne za Vaše reakcie a emaily.

Husák raz povedal túto pamätnú vetu:„Ja tento národ musím zachrániť, aj keby mi mali všetci napľuť do očí.“ Bolo to v období, keď sa Bratislavou terigali sovietske tanky, Husák to povedal, akoby pre seba a s mimoriadne silným zanietením a odhodlaním. Tieto slová by sme mohli pokojne vložiť do úst Václava Havla, mali s týmto komunistickým funkcionárom veľa spoločného. Obaja potrebovali ľudí vychovávať a mentorovať ich. Keby Havel tušil ako veľa mal s Husákom spoločného, celkovo by zmenil svoje hodnotenia Husáka. Mali spoločnú potrebu sa prezentovať byť na očiach a vo svetle rámp reflektorov. Husák sa však svojou silou a hrdosťou, akýmsi nevinným spôsobom chválil, niekedy by sa dalo povedať, že sa ňou až vystatoval, Havel je v tejto seba-prezentácii trochu iný. Svoj charakter a vnútro skrýva, je to však podľa môjho názoru umelé, vedomé a príliš vypočítané.

Šla som teda s Husákom, nikto z kancelárie prezidenta republiky nebol po ruke. Nasadla som spolu s pánom prezidentom do tmavého auta a sprevádzaní bezpečnostnými zložkami, sme sa vydali na Úrad vlády. Prebiehala tam jedna zo schôdzok, ktoré súviseli s odovzdaním moci. Bolo to len niekoľko dní po 17 novembri roku 1989. Niesla som pod pazuchou materiály, ktoré mali súvisieť s jednaním. Vošli sme do malého salóniku, určenom na takéto príležitosti. Bol tu Havel, Dubček ale aj Štrougal, niektorí ministri vlády a nejaký pani z bezpečnostných zložiek štátu. Štrougal sa zazubil a doslova sa vrhol k Husákovi. Objal ho. Husák bol trochu z tohto prejavu priateľstva vykoľajený. „Gusta, som rád, že si tu.“ S úsmevom povedal Štrougal. Prezident sa po chvíli chytil a opätoval láskavosť Štrougalovi. Štrougal sa v roku 1988 vzdal všetkých štátnych a straníckych funkcii, lebo ako sám povedal, vie kam to všetko povede. Doslova povedal súdruhovi Husákovi do očí „Politicky sme prehrali, bude dobré, ak si to čo najskôr uvedomíme.“ Husák mlčal. Keď sa nakoniec (1988) so Štrougalom lúčil len ticho povedal: „Kto vie kam to všetko dospeje!“

Písal sa rok 1989, bolo to niekedy v decembri, snáď na konci prvej dekády. Keď sme vošli dovnútra miestnosti na Úrade vlády, všetci vstali a vojaci, ktorí stáli sa vyšponovali. Boli tam aj ľudia, ktorých som osobne nepoznala. V podstate tu zaznela informácia o tom, že Havel získal takmer absolútnu politickú podporu, veď nejaký Umelec nemôže nič pokaziť, aj keď mal isté „aristokratické“ črty, taký ako on, spravidla nič nepokazí.

Havel je príliš obyčajný, napriek snahám vypadať inak, je príliš tuctový a nezaujímavý. K tejto svojej osobnej výbave pristupoval, ako k istému daru, na druhej strane však s touto seba predstavou bojoval. Keď sa objavil prvý krát na pražskom hrade, pôsobil ako dajaký fuškár, ktorý si prišiel pýtať svoje zarobené peniaze. Žabiak čo sa v jednom momente  stal princom, kráľom. Celý sa ošíval a pri rozhovore neustále pohmkával a hundral. Možno ak by som položila pred neho na stôl nejaké peniaze, povedal by niečo povzbudivé a navždy by zmizol.

Preboha iste, že je za tým smútok za zašlými časmi, a čo iné by za tým malo byť. Sme len ľudia a niečo sme spoločne prežili. Skončila sa jedna etapa, jedno dôležité obdobie, ak by sme vtedy vedeli, čo bude za tým nasledovať, asi by sme sa tam všetci rovno postrieľali.

Havel pôsobil neohrabane, neskúsene a lúzersky. Všetko to zastieral tým, že bol hlučný a snažil sa pôsobiť žoviálne, až vtipne. Akoby nemal cit na správne povedané, v správny čas. Hovoril čudné veci, ktoré by sa hodili na neskôr, keď sa z Úradu vlády pobral do krčmy, plnej svojich verných kamarátov. Tu zapadol úplne.

Na Úrad vlády sme prišli spoločne s pánom prezidentom Husákom. Na stoloch boli už tradične mysy s chlebíčkami, malinovky a mušty. Prečo sa tie znamenité mušty niekam navždy vytratili? Havel sa vrhol na chlebíčky, asi mal pocit, že takto zakryje svoje rozpaky, ktoré sa ho očividne chytali. V tomto mimikry pokračoval, keď si naplnil rozjarené ústa chlebíčkami, a potom, nízko posadeným hlasom a intelektuálnym tónom povedal, že by to chcelo pivo. Pôsobil tam ako slon v porceláne. Bol so sebou spokojný, kedysi označil toto svoje chovanie za prevetranie zatuchlosti komunistickej éry. No neviem, čo si so svojimi povytiahnutými nohavicami prevetral, ja som videla len grobiana a burana. Prepáčte mi moju úzkoprsosť.

Samozrejme vzhľadom k mojim prideleniam som nebola priamo prítomná pri tých podstatných rozhovoroch, ktoré, ako sa neskôr ukázalo boli dôležité pre ďalší vývin Československa. Na Hrade to bolo, ako na mravenisku. Podávali si tu kľučky ľudia, ktorých som nikdy pred tým nevidela. Súdruha prezidenta navštevovali rôzni zástupcovia zahraničných ambasád v Prahe, ale aj novinári, ktorí boli doposiaľ v istej nemilosti štátu. Zrazu mali na hrad dvere otvorené. Nebývalo sa u nás striedali špičky straníckej nomenklatúry ale aj vysoký pracovníci ŠTB. Všetci smerovali ku Gustávovi Husákovi. Neustále som musela komunikovať so svojim oddelením, ale aj s civilnou kanceláriou prezidenta, aby som zabezpečila príslušné povolenia k návšteve. Ak sa zišlo u pána prezidenta viac ľudí, a šlo o pracovné stretnutie, prijímali sme ich v takzvanej Husákovni, čo bola obrovská knižnica prezidenta republiky. Neraz som robila i stenozápis z takýchto stretnutí.  Na pozíciu prezidenta republiky boli hneď štyria kandidáti. Ladislav Adamec, Alexandr Dubček, Čestmír Císař a Václav Havel..

Už niekedy koncom roku 1988 začali prenikať z ŠTB hlasy o nespokojnosti s konzervatívnym krídlom strany, ktorí otvorene volali po zmenách. Všetok ten nepokoj  sa miesil okolo súdruha Lorenca, posledného šéfa Štátnej bezpečnosti. Pamätám sa, že aj ten mal tiež niekoľko jednaní s Gustávom Husákom.

Nie sú mi sympatické Havlove nenávistné postoje voči oponentom, nie vždy to vidieť pri jeho prezentáciách ale niekedy naozaj verejne ujede. Svoju neľubosť, to je slušne povedané, prezentuje najmú voči komunistom a iným politickým oponentom. Keď sa potom o nich vyjadruje, býva hrubý a zjavne sa mu zhorší nálada. Možno potrebuje odvrátiť pozornosť od istých parciálnych hlasov spoločnosti, ktoré hovoria o jeho spolupráci a mnohých tajných dohodách s komunistami pred 89. o ktorých sa šušká a ktoré nie sú až takým úplným výmyslom.

Federálne zhromaždenie, ktoré bolo v plnej miere kontrolované komunistami 29 decembra 1989 jednohlasne! zvolí Václava Havla do funkcie prezidenta. Prečo taká jednoliata podpora? Federálne zhromaždenie Československej socialistickej republiky v počte 350 poslancov Havla potvrdilo ako prezidenta, nerozhodlo, potvrdilo. Bolo vždy pripravené splniť si súdružskú povinnosť. Takáto jednoznačnosť i na toto komunistické teleso, je nevydaná. V minulosti bolo bežným zvykom, zvlášť v rokovaniach s mimoriadnym  politicko spoločenským dosahom,  zaviazať politického kolegu mlčanlivosťou, písomne a s konkrétnymi  sankciami. Podobalo sa to mafiánskym praktikám. Mám jeden krk a dám ho pokojne za to, že po smrti Václava Havla sa odniekiaľ záhadne vynoria informácie, ktoré budú osvetľovať túto doposiaľ neznámu časť našich dejín. Mŕtvi môžu hovoriť, nič im nehrozí.

Zazvonil mi telefón na stole. Celý deň som mala na hovno, vôbec nič sa mi nedarilo. Na druhej strane telefónnej linky bol súdruh Miloš Jakeš. Požiadal ma, či by sme sa mohli stretnúť v Kráľovskej záhrade pred vilou prezidenta, že by sa so mnou chcel porozprávať o nejakej dôležitej veci. Spýtala som sa ho o čo ide, aby som si mohla z kancelárie priniesť vhodné materiáli. Úsečne odpovedal, že na mieste mi povie viac. Bolo to v nasledujúci pondelok po 17. novembri 1989. Bola som tam v dohodnutý čas. Miloš Jakeš meškal asi 15 minút. Potom sa prirútil, ako tajfún. Čo bolo nebývalé, v chvate sa ospravedlnil za svoje meškanie. „Viete, súdružka, žijeme ťažké dni, ktoré sa nám, zdá sa, vymkli z rúk. Je na každom z nás, ako sa k veci postaví. Teraz sa len ukáže, ako je každý jeden z nás na tom. Strana nám nikdy nezabudne, keď ju takříkajíc v těchto nesnázích podržíme.“ Neustále mlel podobné veci a mne sa zdalo, že sa nikdy nedostane k podstate. Hovoril o vracaní dlhov strane, a revolučných postojoch jednotlivca. Keď mi tam takto asi dvadsať minút udeľoval stranícke školenie, vzápätí sa pozrel na hodinky a povedal, že už musí isť, pretože vraj ešte niečo dôležité má. Hneď ako to dopovedal, uvidela som už len jeho chrbát, ktorý sa odo mňa rýchlo vzďaľoval. Mala som silný pocit a priznám sa, že ho mám dodnes, že Milošovi Jakešovi vtedy naozaj preskočilo. Jeho mentálny stav sa, následkom nadchádzajúceho núteného odpočinku trochu usadil, ale stále si myslím, že nie je dodnes úplne kompletný. Ten deň Blbec pokračoval. O chvíľu nato som prevrhla registračku, naládovanú papiermi. Poliala som sa kávou a nakričala som na veliteľa hradnej stráže. Mali sme mať v ten večer významnú rodinnú oslavu. Aj keď som pobehala asi tri obchody nikde som nezohnala šampanské. Ani to posraté sovietske. Nakoniec som sa vrátila do kancelárie a zobrala som si fľašu zahraničného šampanského. Keď už som konečne odchádzala napadlo mi, že sa vrátim ešte pre jednu, tu prvú som položila na stôl a keď som ju chcela vziať, spadla mi na zem. Takmer som sa zbláznila. Strelila, akoby mala odštartovať armagedon. Bol to veľmi zlý deň.

Ako by sa dal charakterizovať Václav Havel? Jednoznačne ambicióznosť, potreba aby s ním niekto rátal. To sú dodnes hlavé črty jeho osobnosti. Nebyť prehliadaný, byť videný. Václav Havel potreboval hodne svietiť. O tom svedčia aj jeho listy, ktoré vypisoval Gustávovi Husákovi. Niekedy je ľahké spliesť si motívy jednania človeka. Nadšenie sa dá zameniť za hlúposť, naivita za tuposť a láska za nadšenie. V tomto prípade mnohí z tých, ktorí čítali Havlové listy, ktoré písal prezidentovi Husákovi z väzenia uvádzali, že sú príliš „angažované“ a ponúkajúce niečo nevyslovené, mali vzbudiť v tom, komu boli adresované, pocity vlastnej nenahraditeľnosti. Akoby Husákovi ponúkal svoje služby. Sú koncipované tak aby ukázali, že pisateľ problematike politiky rozumie a orientuje sa v nej. Nie všetky listy, ktoré Havel vo svojich publikáciách a knihách prezentuje, ako jednostranná korešpondecia  Husákovi, boli aj v skutočnosti Husákovi poštou odoslané.

Havel nie je, podľa môjho názoru moc bystrý človek, tak ako väčšina umelcov, keď im dôjdu argumenty, prehrajú sa do akéhosi zvláštneho neprístupného múzického sveta, dákeho popleteného umeleckého levelu, kde sa dá úplne všetko. Dokonca aj pôsobiť múdro. Múzický svet je svet prevlekov, šálenia a klamu.

Arnošt Gellner  o Václavovi Havlovi povedal: „Havla ako sociálneho teoretika vôbec neobdivujem. Robí si strašné ilúzie, keď tvrdí, že komunizmus bol prekonaný slušnosťou… Ľudia z Kremľa už nemali záujem prejsť k nejakým vojenským reakciám… Preto sa východná Európa oslobodila. Hlavný Havlov omyl je sentimentalita a nereálnosť. Navyše nemám rád keď Havel stavia romantizmus proti vede, to sa mi vôbec nepáči.“ Proste šašo, umelec a snílok.

Zákon č. 15/1990 z januára 1990 o politických stranách, pomohol presadiť sám Vaclav Havel, ktorému záležalo na tom, aby v nasledovných voľbách mohli svoje volebné právo uplatniť aj komunisti so svojou partajou. Defacto tento zákon opätovne legalizoval Komunistickú stranu Československa. Oficiál dôvodom bola ako ináč v prípade Havla – humánnosť. Presadenie tohto zákona bola však súčasť dohodnutej spolupráce z leta 1989. Havel zrejme nemá problém s plnením dlžôb.

Vôbec ľudia potrebovali nejaký záchytný bod, potrebovali sa na niekoho spoľahnúť, potrebovali nejaký štít, za ktorý by sa mohli postaviť, ľudia si, možno podvedome, uvedomujú, že potrebujú vodcu, cítia, že potrebujú byť vedení. Prešli by aj sami, ale takto je to ľahšie, našľapovať po vychodených šľapajach. K takémuto vodcovi, šerpovi upínajú svoje idey a svoje sny. Takto zástupne realizujú svoje predstavy o svete a o všetkom . Preto je nanajvýš potrebné, aby na zodpovedných miestach sedeli ľudia, ktorý majú vysoký morálny kredit, prepáčte mi tie starosvetské názory, ale tak to cítim. Hore by mali byť ľudia, ktorý nás povedú a zároveň budú inšpirovať. Aby sme k ním, my obyčajní ľudia, dokázali vzhliadať. Ak si na tieto sväté miesta zasadnú ničomní a vypočítaví ľudia, ktorí nehľadia na nič len na vlastné záujmy, ľudia strácajú nádej, tá je ozajstnou krvou v spoločnosti. Obehovým systémom spoločnosti sa potom šíri rakovina a iné zhubné veci. Ľudia bez dôvery v politiku a politikov usychajú a vädnú. Kopú okolo seba a mrzko hovoria. Nakoniec strácajú úplne všetko, čo stojí za reč. Sú ako zatúlané mačiatka, ktoré tak rada po okolí zbieram, aby som ich zanášala do útulku v okresnom meste. Sú vždy vystrašené. Koľko je v nich krásy a nehy. Potom všetko to ľudské vyjde zo svojej ulity a nádherne sa rozvinie, keď ich nachovám a postarám sa o ne, než ich zanesiem kam je treba.

Aký bol odpočet, v akom stave sme odovzdávali štát Václavovi Havlovi? V roku 1948 sme prebrali hospodárstvo v stave horšom, ako sa všeobecne predpokladá. Naše národné bohatstvo, teraz mám na mysli objem základných prostriedkov, činili v tej dobe 757 miliárd Kčs, vrátane zásob a doposiaľ nie plne dokončenej a zrealizovanej výstavby. Ak by sme predpokladali opotrebovanie prostriedkov na 50 percent, dostali by sme sa na cca 400 miliárd vtedajších korún. Toto číslo zahŕňa výrobné i nevýrobné odvetvia. Na konci vládnutia komunistov, teda hospodárenia zločinných komunistov vlastnila ČSSR 6000 miliárd Kčs. Majetok oproti obdobiu konca 40 rokov vzrástol sedem a pol násobne. Uvažujme podobne ako v prípade stavu z roku 1948 a predpokladajme 50 percentné opotrebovanie základných fondov. Dostaneme sa k číslu 3 bilióny Kčs. Celých 70 percent, niektoré zdroje hovoria o 80 percentách, všetkých týchto prostriedkov boli obsiahnuté v komunálnom i osobnom vlastníctve. Časť osobného vlastníctva tvorili hlavne rodinné domy obyvateľstva a čiastočne boli prítomné aj v družstevnom vlastníctve.

V týchto číslach sú zakliate inštalované výkony elektrárni, ktoré vzrástli z roku 1948 z 2625 na 21 670 MW, vybudovali sa tisícky kilometrov ropovodného potrubia, plynovodné potrubia. Vybudovali sa stovky kilometrov diaľnic a železničných ciest. Sieť autobusových liniek narástla 5 násobne. Vybudovali sme flotilu námorných lodí, metro, desiatky priehrad a vodných nádrží. Bola budovaná moderná a akčná armáda, stovky moderných podnikov a sieť poľnohospodárskeho zásobovania a nákupu. Za toto obdobie sa postavili stovky škôl, všetkých typov, jasieľ, nemocníc a polikliník, kultúrnych domov, kde sa vo významnej miere sústreďovala kultúrna činnosť obyvateľstva. Stovky hradov a zámkov boli nákladne rekonštruované a mnohé iné.

Za celé obdobie štyridsiatich rokov takzvaného zločinného komunizmu bolo vytvorených 2 330 000 nových pracovných miest, kde základným rámcom bolo nielen právo na prácu, ale aj povinnosť pracovať, čo bolo garantované Ústavou. Tvorba zdrojov národného dôchodku sa zvýšila 7,2 krát. Spotreba obyvateľstva vzrástla 5 násobne. Najdôležitejšou informáciou v tomto smere je, že toto všetko sa vybudovalo výhradne s vlastných domácich zdrojov, bez akýchkoľvek zdrojov zahraničného kapitálu.

Státní banka Československa mala v roku 1989 k dispozícii 105 ton menového zlata, ktorého cena sa pohybovala okolo 17 miliárd Kčs. Štát mal navyše v tomto období na účtoch 85 miliárd Kčs, ako rezervu. Štát, obe republiky kraje a mestá nemali žiadne dlhy. Zahraničná zadlženosť štátu bola v roku 89 na úrovni zhruba 500 dolárov na obyvateľa, čo celkovo prestavovalo asi 7915 miliónov dolárov. Avšak vzhľadom k prevažujúcim aktívam v rámci zahraničných ekonomickým vzťahom, ktoré činili 23 miliárd Kčs sme mohli byť oprávnene v klidu. Z fondu kultúrnych a sociálnych potrieb, ktorý bol pri  každom podniku či závode, čerpali pracujúci, ktorým bol fond určený, nenávratne i vratné pôžičky vo výške takmer 9 miliárd Kčs. Medzi-podnikové pohľadávky, mám na mysli nesplatené pohľadávky proste neexistovali. Koruna sa za sledované obdobie upevnila o celých 60 percent, ak v roku 1948 bola hodnota doláru na 36 korunách, v roku 1989 to bolo 15 Kčs. Za rok sa v ČSSR narodilo asi 230 detí, neexistovala žiadna nezamestnanosť, ľudia bez výplat a bezdomovci. Narkomani, ak nejaký existovali boli plne pod kontrolou polície a zdravotníkov. Kriminalita všeobecne dosahovala od jednej tretiny po jednu štvrtinu, tej dnešnej, čo ukazovalo na zhruba 50 vrážd ročne. Dnes je to 3,12 vraždy na 100 000 obyvateľov, čo reálne dnes predstavuje asi 160 vrážd na Slovensku.

Z načrtnutého plynie jedna podstatná vec: Komunisti odovzdali ČSSR v roku 1989 do rúk tzv. reštaurovanému kapitalizmu, oni sa vyhýbajú označeniu – kapitalizmus, radšej majú označenie – trhové hospodárstvo, cenné dedičstvo.

Vďaka svojmu popletenému humanizmu udelil Havel, po nástupe do úradu, amnestiu nebývalého rozsahu. Nikdy v histórii a zrejme ani v budúcnosti, nebude niečo podobné realizované. Z 31 tisíc uväznených prepustil Havel dve tretiny, až 20 tisíc odsúdených a uväznených. Už do 24 hodín po týchto hodoch humanity sa niektorí prepustení dopustili zákerných a brutálnych vrážd. Havlova amnestia poznačila minimálne päť ďalších rokov práce polície a systému trestnej justície v celej našej spoločnosti. Humanita a ušľachtilé myšlienky sú vzácnym korením života, súvisia s krásou a umením, azda i s dobrom, pretože zušľachťuje a rozjasňuje. Do vysokej politiky v tej najprirodzenejšej podobe a surovosti, vo svojej najobnaženejšej podstate, proste nepatrí.

Súdruh demokrat Václav Havel by mal skrotiť svoje ústa, kedykoľvek sa vyjadruje ku komunistickej minulosti, hovorí s opovrhnutím a zlobou. Je zaujímavé, že všetci ti odporcovia, čo si na svojej dôležitosti postavili živnosť nadobudli slušné vysokoškolské vzdelanie, tešili sa z bezstarostného spoločenstva svojich kamarátov. Pili a fetovali a navštevovali undegrandové skupiny. V súlade s myšlienkou „ak sa má koza dobre, ide na ľad tancovať“  pomiešanej s mladíckou revoltou, kdesi vo svojich vnútornostiach dozrel čudne zavilý postoj. Postoj určovať ľuďom, čo je dobré a čo je zlé, ktorý si opovážlivo privlastnili, ako svoju osobnú agendu.

Ako kedysi Lubomir Štrougal pobavene a veselo prehlásil, niektoré zlé jazyky hovoria, že mal vypité, mne sa však jeho slogan páči. Vystihol situáciu v skratke: „Máme nízke ceny a lidé se maj.“

Teraz na chvíľu odbočím. Ľudia nám často, mám na mysli komunistom vyčítajú dobu päťdesiatych rokov a dobre robia. Na zlo sa má vždy reagovať. Pamäť je zázračná i v tom, že je hodne selektívna. Niekedy zredukuje všetko tak, že zostane len dobré a niekedy zase tak, že nám v nej uviaznu len tie zlé veci. Nebola to len zlá a nenávidená kolektivizácia majetku poctivých poľnohospodárov, ktorí celé desaťročia pracovali na svojich súkromných majetkoch. Väčšina ľudí na dedinách po vojne nemali skoro nič. Nezakladali sa len jednotné roľnícke družstvá, ale na zelenej lúke sa budovali takzvané Štátne majetky v ktorých sa následne zamestnávali ľudia, často aj z celej dediny. Tak mali možnosť získať prácu a spôsob svojej obživy. Zrazu mali možnosť živiť svoje rodiny a získavali tak zmysel svojej, dovtedy nevýchodiskovej  existencie. I toto bol spôsob, ako ľudia získavali dôveru v komunizmus a jeho prístupu k ľuďom. Kto vstúpil do družstva, hlavne v odsunutom pohraničí, mal možnosť získať bezplatne chalupu, ktorá mu bola dovtedy len prepožičaná. O spoločnom prerozdeľovaní úrody ani nehovorím. Prevod takej chalupy trval tri dni. Prosím vás aké majetky sa zabavovali a kolektivizovali, veď bolo po vojne, ak ľudia vôbec niečo mali, vzali im to už Nemci. Ľudská pamäť je hodne selektívna. Takých, ktorí mali obrovské majetky, ktoré nadobúdali kšeftovaním a úžerou na úkor slabých a biednych ľudí počas vojny, bolo jedno percento z množiny tých ktorí hospodárili na svojom. Nebolo problémom pre nikoho, ani činom proti vlastnému svedomiu, ak sa takýmto označeným ľuďom, majetky násilne kolektivizovali. K takémuto niečomu však dochádzalo výnimočne a to len ak počínanie konkrétnej osoby bolo zviazané s inými trestnými činmi. Kde nič nie je, spravidla ani smrť neberie.

Husák takmer s Havlom nekomunikoval, doslova sa stránil situácii pri ktorých by sa s ním mal stretnúť, tak trochu som mu pomáhala v predsavzatí sa s Havlom nestretnúť. To čo mu nemohol odpustiť, bola jeho nepripravenosť na politický život. Úloha prezidenta bola u nás chápaná dosť sofistikovane. Ľudia boli tradične naučení prijímať úlohu hlavy štátu, to vždy silno kontrastovalo s právomocami prezidenta republiky.  Ľudia aktívne spájali tento úrad s politikou všeobecne. Doslova k funkcii hlavy štátu upínali zrak. O tom svedčí i fakt, že sa so svojimi problémami, takmer neustále obracali na tento úrad. Adresovali sem svoje právne kauzy, ako civilné, tak i trestné. Písali i obyčajní ľudia, ktorí sa chceli s prezidentom podeliť o svoje susedské spory, ale aj bežné skúsenosti. Prezidentská kancelária bola pre nich ombudsmanská, ale aj obyčajná, nebojím sa to povedať, priateľská záležitosť. Snažili sme sa každému takémuto podnetu venovať, ak sme si s ním nevedeli rady, postúpili sme ho príslušnému ministerstvu a dozorovali sme naďalej celé jeho vybavenie.

Havlova pasívna agresivita je často balená do slaboduchých vtipov a bonmotov. Na recepcii po jeho slávnostnej inaugurácii mi jeho pani manželka Oľga pošepla do ucha. „Nebojte sa, jeho to prejde“. Nikdy ho to neprešlo, bola to milá pani, nech spí v pokoji.

Po abdikácii sa Gustáv Husák utiahol do ústrania svojej bratislavskej vily. Takmer z nej nevychádzal. Zo spoločných rozhovorov s historikom Viliamom Plevzom sa zrodila životopisná kniha o Gustávovi Husákovi: „Vzostupy a pády“. Vždy lepšie dielo, aj keď mám k nej isté výhrady. Na druhej strane zbytočný prepis pani Formáčkovej Husákovho života, ktorý bol celý napísaný podľa dokumentárneho filmu Českej televízie, ktorú autorka narýchlo zmastila. Táto kniha neprináša žiadny osobný autorský pohľad, je podivne koncipovaná a ťažko sa v nej orientuje. Aby sa to ľuďom uľahčilo, vydavateľ do knihy, pre istotu vložil do knihy cédečko s týmto pôvodným dokumentárnym filmom Českej televízie, ktorý Formáčkovej poslúžil ako absolútne doslovná predloha. Nechápem význam takýchto diel. Načo sú dobré takéto transkripcie?

V tých posledných  dňoch sa mi zdal Dr. Gustáv Husák pokojný a vyrovnaný. Ťažko sa pohyboval a mal veľmi vážne dýchacie problémy. Na prsiach a nohách mal obrovské podkožné krvné fľaky. Niekoľko krát som mu domov telefonovala, jeho hlas znel inak, než pred tým. Bol slabý a vyčerpaný, z jeho burácajúcej sily zostal už len prosiaci vzlyk. Niekoľko krát sa mi do telefónu rozplakal. Ku podivu myseľ mal čistú a nepoznamenanú. Emócie si už nestrážil. Možno tu som si uvedomila, že ho mám rada, že ho potrebujem. Pýtala som sa, či niečo nepotrebuje. Hovoril, že napriek tomu, že už celý rok je z hradu preč, že mu nevyplácajú žiadny starobný dôchodok, že mu pripadá, akoby na neho zabudli. To bola povinnosť kancelárie hradu, totálne sa na neho vysrali. To je Havlova chyba, mal sa o to postarať. Nasťahoval si na hrad päťdesiat odborníkov na všetko. Je tam úplný rozvrat. Obklopil sa samými kamarátmi a špekulantmi. Zavolala som príslušným pracovníkom ministerstva sociálnych vecí. Pracovala som už vtedy na generálnom štábe armády Československej republiky. Z ministerstva mi odfaxovali žiadosť o starobný dôchodok. Vyplnila som ju a kuriérom som žiadosť zaslala do Bratislavy, na konkrétny dotknutý úrad. Odtiaľ ma informovali, že podobnú žiadosť obdŕžali už od Husákovej rodiny, len pred pár dňami a že celú vec posúria a vyriešia veľmi rýchlo. To bola moja posledná služba Gustávovi Husákovi. Pár mesiacov po tom som z Generálneho štábu armády odišla na vlastnú žiadosť, nezdalo sa mi účinkovanie vo svojom novom pridelení ani trochu kompatibilné s predchádzajúcim pridelením. V tomto období už bojoval Husák svoj osudový boj s rakovinou. Na jeseň roku 1991 ho previezli do nemocnice, kde takmer okamžite upadol do hlbokej kómy, z ktorej sa už nikdy neprebral. 18. novembra 1991 Dr. Gustáv Husák  zomrel.

Vzhľadom k obyčajným dopadom všetkých režimov na jednoduchého človeka, by sa dalo povedať, že za obdobie poznanej histórie človeka, boli absolútne všetky režimy totalitné, neláskavé a voči väčšine ľuďom nepriateľské. Väčšina ľudstva bola vždy chudobná, ľudia boli prehliadaní. To je naše prekliatie. Základná esenciálne kryštalická myšlienka mojej celoživotnej skúsenosti je, že obyčajný človek vždy ťahal za kratší koniec. Vždy tu bola malá množina významných a zároveň bohatých. A na druhej strane boli vždy takí, ktorí boli zotročovaní a ovládaní, tých bola väčšina. Celá história je o nedostatku, moci a zotročovaní. Nedokážeme nastoliť všeobecný dostatok, dostatok pre každého človeka na zemi, to sa nám nepodarilo. Napriek tomu, že celou históriou sa tiahne, ako zlatá niť úsilie a snahy o toto významné dielo. To čo presakuje z celej histórie k nám do súčasnosti sú len vládcovia, niektorí vládcovia. Havel napriek svojmu úsiliu, nezanechal príliš veľkú brázdu v povedomí slabých, malých ľudí, zmaril tak podľa môjho súdu šancu na svoju nesmrteľnosť. Jeho dramatické a spisovateľské dielo je vágne a nevýrazne. ako jeho politika. Je plný frázy a debilnej intelektuálskej nerozhodnosti, všetko baliacej do humanity, akejsi nepoznane prezentovanej pravdy a lásky samozrejme. Odkaz multimilionára Václava Havla pravdepodobne navždy zapadne a o pár rokov si na neho nik ani len nespomenie. Zostupne smerujúci, silno degenerujúci osobnostný reťazec Svoboda-Husák-Havel sa pomaly vytratí z našich myslí a premení náš stále roztekaný záujem, len na vyšednutú  nostalgiu dávnych čias. A po Nich, kedysi autentických ohnivkách svojej doby, navždy zostanú len púhe letopočty a mŕtve dátumy, ktoré tak málo vypovedajú o skutočnom ľudskom živote.

Gustáv Husák, komunisti sú. . . a kardinál Tomášek

24. januára 2011 15:37, Prečítané 7 811x

Všetkým Vám ďakujem za reakcie pod mojim posledným článkom, rovnako i na emaily.

Nenávisť a nepokoj, to je dnes komunikačná veličina. Všetko je o dostatku, či skôr nedostatku, podľa toho z akého ideologického pohľadu sa na to práve pozeráme. Úzkosť, beznádej a nedostatok, to je dnešná téma dňa. Nikto z nás nežije vo vzduchoprázdne, všetci máme svoje rodiny, svoj domov a vnímame veci bezprostredného okolia. Pretože sa nás bytostne dotýkajú. Veci, ktorých sa môžeme dotknúť, ovoniavať ich a ktoré nás obklopujú, nie sú žiadna filozofia, každý z nás ich jasne vnímame. Sú to tie obyčajné veci, bez ktorých by sme neprežili. Tie musíme mať. Jedlo, vodu, rodinu a priateľov. Knihu zásadne nepotrebujeme, ani ju nevyhľadávame, ak máme nedostatok základných vecí, ktoré nás udržujú. Po divadle ani nevzdychneme ak niekto z nás žije na ulici. Tu končia všetky idey aj sny. Ja pravicové zmýšľanie nemôžem prijať, ani sa nad jeho posolstvom nejako moc zamýšľať, pretože je v prvom rade zahľadené do seba, do svojich sebeckých potrieb. Chýba mi na nej pohľad za horizontom sebectva, pohľad vnímavý, súdržný a kooperujúci aj s potrebami druhých. Pravicovosť je človečenská spustnutosť toho najhrubšieho zrna, pretože nemá oči, len vlastné nenažraté brucho. Ja vnímam pravicovosť, ako nedostatok podnetov z okolia, výchovný a osobnostný defekt. Sme tu pre druhých, aby sme ich inšpirovali a mali radi. Človek nie je osamelý pešiak, je spoločenský tvor, ktorý dozrieva, keď udržuje spoločenské styky s druhými ľuďmi. Možno budete namietať, že náboženstvo je predsa plné ducha a plné odovzdania sa. Je však aj plné pózy a falše. Náboženskí predstavitelia nikdy ľudí nenadchýnali, len takých ako sú oni sami. Ostatní sa ich báli. Ak by mali dnes reálnu moc, ako ju mali v histórii, presvedčili by sme sa na vlastnej koži, ako chutí moc ich svätosti.

Pamätám sa na svoju matku, ako sa plná strachu a nesústredenia chystala na nedeľnú omšu. Ten posvätný deň pokoja bol u nás vždy plný strachu a tlaku. Matka potom, ako sa vrátila z kostola ani neobedovala, čo v nej bol ťažko definovateľný pocit. Keď ju nevystrašil farár, tak vzorné kresťanky určite. Bála sa posledných dní, nikdy sa neupokojila a prežívala stále strach, hlavne nad tým, čo je na druhej strane. Nikdy som sa nedostala v rozhovore s ňou za ten jej múr božieho problému. Mama nebola v strane a predsa dostala ako dojička na našom družstve vysoké vyznamenanie. Nikdy neagitovala, nelanárila nikoho a nikam, bola odmenená len za svoju prácu. So Stranou nemala nikdy nič spoločné. Niekoľko krát ju vyzvali, aby vstúpila do KSČ. Iba sa usmiala a povedala: „Ďakujem, ale ja nie som pre vašu stranu dosť dobrá.“ Len pár týždňov pred smrťou, mala už nasadené halucinogény, aby sa nemusela potykať s prílišnými bolesťami, mi ustráchane povedala, že sa veľmi bojí. „Čoho sa mamička bojíte?“ Vždy som jej vykala. „Toho hore“. Povedala. Nikdy sa takto neosobne a stroho o bohu nevyjadrovala. Zhlboka sa nadýchla a povedala: „Ty máš lepšieho boha, celá kvitneš, moja milá.“  Zomrela v nepokoji. Strašne sa bála v tie posledné minúty. To tým zasratým panbičkárom nikdy neodpustím!

Všetci musíme jesť i spať a dačím sa je treba zakryť. Matéria je tak dôležitá, ako duša a jej potreby. To čo nám kalí a šáli zrak je často ideológia a filozofia, ktorá nás nachytala pri tom, ako si otvárame konzervu, aby sme sa najedli a drzo nám diktuje, čo je dobré a čo nie. Akoby nám naša duša chcela diktovať, ako žiť. Pozor na takého poradcu, treba ho vždy držať na silnej nepoddajnej uzde rozumu a vlastnej opatrnosti, aby sme sa nakoniec nesklátili do jamy vlastného rozčarovania. Preto máme mozog a srdce, tých verných a spôsobilých strážcov, aby tieto veci a drobné nuansy matériového sveta rozsúdili. Srdce je to, ktoré naozaj vidí. Srdce, mozog a ešte niečo hlbšie, naše najvnútornejšie odhodlania. Treba ich denne oprašovať, aby boli schopné rozumnej a vernej služby, aby nás nakoniec účinne chránili. Zmiešanina osobných pohnútok a intímnej osobnej politiky v spojení s vnímavým srdcom sa zvykne označovať aj ako intuícia, niekedy patrí k už vyspelému, sofistikovanému názoru jednotlivca a zväčša sa málokedy mýli.

Keď som ráno prichádzala na pražský hrad, zastavila som sa na vrátnici pre civilnú poštu a pre vojenské zásielky alebo zásielky z bezpečnostných zložiek. Poštu som mala vždy nachystanú na podateľni v zapečatenej malej skrinke, taký malý trezor. Keď ma Miriam z podateľne uvidela, zasmiala sa. Počkala až si vyberiem poštu a naklonila sa cez prepážku ku mne a povedala, skoro mi pošepla do ucha: „Mohla by som vás navštíviť v kancelárii, mám na vás prosbu, ak môžem.“ Povedala som že áno, že môže so mnou ísť hneď, že sa jej môžem venovať. Potešila sa a pridala sa ku mne. Miriam bola drobná blonďavá dievčinka. Zaregistrovala som ju asi pred pol rokom. Keď sme vošli do kancelárie, ukázala som jej na stoličku pred pracovným stolom a vyzvala som ju, aby sa posadila. Spýtala som sa jej, či si so mnou vypije kávu. „Ak môžem poprosiť, radšej by som si dala čaj, ak máte.“ Pomyslela som si, že jej rozhodne nechýba odvaha a komunikatívnosť. Zaliala som jej darjeeling a sama som si spravila kávu. Predstavila sa mi plným menom, ktoré som dovtedy nepoznala a napila sa zo šálku. „Viete, ani neviem ako vám to mám všetko povedať, vlastne neviem odkiaľ začať. Som tehotná s jedným chlapcom z hradnej stráže a plánujeme spoločný život, rozhodli sme sa vziať. Jeho matka trvá na zásnubách, je to pre rodičov veľmi dôležité. Prijali ma ako vlastnú dcéru a ja neviem…“ Prerušila som ju. „Ak sa môžem spýtať o koho ide.“ „Slobodník Valihora.“ Povedala Miriam. Nič mi to nehovorilo, niektorí chlapci z hradnej stráže sem vletia aj ku mne, donesú nejaké zákusky, kvety, aby si vzápätí požičali menší obnos peňazí, vedia, že nebudú musieť vracať, vždy som tie ich malú dlžôbky z repro fondu vykryla, nejako zašmolíchala. Vlastne to bolo také tiché nariadenie prezidenta, povedal mi však aby som výšku sumy strážila.  Chlapci zájdu aj do kancelárie prezidenta, medzi kočky, čo robia prezidentskú agendu, či na niektorú zo správy hradu, keď sa chalani nudia, len tak labzujú po hrade. Ale toto meno mi nič nevravelo. „A čo je za problém, prečo to nejde?“ Miriam trošku hlasnejšie, než by sa patrilo na mňa spustila: „Jeho veliteľ ho nechce uvoľniť, naschvál mu napísal službu, sme z toho obaja zúfalí, na zásnuby je všetko nachystané, ak nedôjdeme bude to rodičov veľmi bolieť. My tie zásnuby pravdu povediac nepotrebujeme, robíme to kvôli Milanovým starkým, aj kvôli našim.“ „Kto je chlapcov priamy nadriadený?“ Dievčinka odpovedala: „Desiatnik Dvořák. Už som s ním hovorila, nedá sa s ním, len stále dookola tvrdí, že to nejde a nejde. Keď som sa ho spýtala prečo, neodpovedal mi.“ Nejako sa rozhovorila, pomyslela som si. Nezdal sa mi ten problém neriešiteľný, podobné patálie som riešila každodenne. Vytočila som číslo jednotky hradnej  stráže. Ozval sa mladý mužský hlas, ktorý sa zjavne tešil, že počuje ženský hlas. Požiadala som tešiaci sa mladý mužský hlas v telefóne, aby mi dal k aparátu desiatnika Dvořáka. O chvíľu sa v aparáte ozval poddôstojník Dvořák. „Súdruh desiatnik, boli by ste taký láskavý a mohli by ste sa zastaviť v mojej kancelárii?“ Desiatnik sa rozhodne opýtal: „Kedy?“ „Ihneď!“ Odpovedala som. Zložila som slúchadlo. „Miriam prosím vás počkajte ma v podateľni, určite vás potrebujú, budem vás o všetkom informovať.“ Postavila som sa. Miriam tiež vstala a podala mi ruku. Podišli sme ku dverám. Pozrela sa na mňa a povedala. „Pomôžte nám prosím, veľmi sa na vás spoliehame.“ Prosby ma vždy tak-trochu vykoľaja. „Spravím čo sa dá, nebojte sa.“

Západ skôr vnímal, že do čela búrlivých zmien tesne pre novembrom 1989 sa postaví Dubček. Jaromír Sedlák, mimo iné poradca Lubomíra Štrougala o Dubčekovi v tejto súvislosti napísal: „Dubček je užitočný symbol, avšak jeho politické a intelektuálne schopnosti by sa nemali preceňovať, zvlášť ak by vznikali veľmi komplikované situácie“. Nie opozícia a už vôbec nie veľkohubá Charta 77, či ľudia okolo nej, spustili bezprostredné veci okolo „prevratu“ u nás. Na konci júla 1989 sa v Moskve sformovala medzi-oblastná skupina poslancov Zjazdu ľudových zástupcov. Na ich čelo sa postavili Boris Jeľcin a Andrej Sacharov. Celá skupina odtrhnutá od hlavného prúdu čítala asi 300 poslancov Sovietu. Títo jasne prezentovali, že zmeny v politickom živote musia prebiehať rýchlejšie. O takomto niečom sme mohli v Československu iba snívať. Jeľcin prehlásil: „Stávky ukazujú vysoké sociálne napätie v krajine a pracujúci začínajú strácať trpezlivosť a dôveru voči svojim politickým predstaviteľom“ Sacharov kontroval: „Gorbačov dosť dobre nechápe zložitosť doby, už nie je a nemôže byť jediným hlavným predstaviteľom prestavby.“ Generál Sergej Achromejev, ktorý sa neskôr dostal do nemilosti Gorbačova pre New York Times 22 júla 1989 povedal: „Vychodoevrópske štáty majú plnú slobodu opustiť Varšavskú zmluvu, ak si to sami prajú.“ Dňa 7. novembra 1989 na slávnostnej recepcii v Kremli pri príležitosti výročia októbrovej revolúcie Jindřich Řehořek, veľvyslanec v Moskve po rozhovore s Gorbačovom a Ryžkovom poslal správu nasledujúceho znenia do Prahy: „Nie je možné očakávať vojenský zásah zo strany Sovietskeho zväzu a to ani v prípade nezvládnutia celkovej situácie vnútornými prostriedkami.“  Táto správa obletela svet. Prevzali ju snáď všetky spravodajské stanice na svete. Vrátane Slobodnej Európy. Takto sa Československí občania dozvedeli, že im nič nehrozí ak vyjdú slobodne do ulíc. A oni vyšli do ulíc. Jaromír Sedlák sa domnieva, že ľudia prepínajú úlohu dezinformácie, ktorá pochádzala od novinára Petra Uhla o mŕtvom študentovi, ktorá zvýraznila, umocnila udalosti po 17. novembri. Áno, Sedlák správne dokladá, že situácia v zemi v novembri 1989 nebola zúfalá, ľudia nepociťovali nedostatok, hlad a biedu, pre ktorú by potrebovali vyjsť na námestia. Potrebovali však „politický“ podnet a ten im zabezpečili už nerušené rádiové okruhy po celom šírom svete a s tým spojený postoj predstaviteľov v Sovietskom zväze. Svetové stanice, čoraz viacej masírovali odhodlanie československých občanov, aby ti konečne buchli do stola a postavili sa na obranu svojich vlastných občianskych a politických práv. Ľudia silno vnímali, že ak prejavia svoj slobodný názor, nemusia sa báť sovietskych tankov a diel, ktoré by sa opätovne mohli objaviť v uliciach miest Československa. Takáto situácia by sa pravdepodobne nestala rok, pred Novembrom. Nejestvovali by oné popudy. Študenti podľa Sedláka by sa pravdepodobne venovali svojmu štúdiu, pripravovali by sa na pravidelné školské skúšky, bavili by sa, ako inokedy a nič z toho, čo sa udialo 17. novembra 1989 by sa nestalo. Viacero vecí sa v tie dni stretli a predurčili ten Osud. Nastala tá pravá a jedinečná hviezdna konštelácia priaznivých vecí. Chartisti a všetci ty seba dôležití páni majú ešte i dnes tú drzosť, aby bez mihnutia oka spievali stále tú istú pesničku. Že to vďaka ním padol predchádzajúci režim. Že to oni nás vyrvali z tlamy komunistického zločineckého režimu. Mýlia sa. Jiří Ruml 17 novembra 1995 uviedol: „Isté však je, že určitá časť ŠtB sa predovšetkým potrebovala zbaviť Jakeša a jeho najvernejších, aby mohli následne k rokovaciemu stolu pustiť predstaviteľov opozície, ktorá by bola jakž-takž prijateľná, pretože by sa bez nej už neobišli.“ Predstavitelia konzervatívneho krídla KSČ, ktorého predstaviteľom bol aj Miroslav Štěpán nazývajú odčlenených partajníkov, zradcami komunizmu. Dodnes nemôžu prekusnúť túto zradu.

Desiatník Dvořák, nadriadený slobodníka Valihoru zaklopal na dvere. „Vstúpte!“ zakričala som. Vošiel do miestnosti a spustil: „Súdružka plukovníčka, hlási sa desiatnik Jan Dvořák, dovoľte…“ Zastavila som ho. „Nešaškujte mi tu desiatnik a sadnite si.“ Povedala som pokojne a pokračovala. „Dáte si čaj, kávu, alebo niečo ostrejšieho?“ „Voda mi postačí.“ Vzala som z chladničky fľašu minerálky a naliala som z nej do pohára. „Tak čo sa deje okolo slobodníka Valihoru?“ Položila som priamo otázku. „Viete súdružka, je to komplikované…“ Váhavo odpovedal mladý muž. Zareagovala som, vlastne som ho prerušila: „Máme čas desiatnik, začnite prosím, pokúsim sa tomu porozumieť.“ Mladík bol nervózny, nepokojne si mädlil ruky. Povedal: „Sám neviem ako s celou vecou naložím, navrhujem postúpiť celú vec vojenskému prokurátorovi, to si predsa nemôže dovoliť.“ Vydesila som sa. „Čo si nemôže dovoliť, čo vyviedol? Po poriadku, povedzte mi čo sa vlastne stalo!“ „No čo sa stalo, pred dvoma dňami bol na vychádzke. Opil sa a vykrikoval na verejnosti vo vojenskej  uniforme, pred civilnými občanmi, že komunisti sú kokoti.“ Desiatnik stíchol. „Do riti!“ Zareagovala som. „Niekto zvonku vzniesol na jeho správanie sťažnosť?“ Zaujímala som sa. „To nie.“ Povedal poddôstojník a pokračoval: „Ale toto si predsa nemôže dovoliť! Počula ho vojenská hliadka, ktorá práve kontrolovala oprávnenosť vojakov na vychádzke.“ Vedela som, že tu sa asi nedá moc vyjednávať, musela som skúsiť niečo iné. „Pozrite sa desiatnik, mám záujem aby sa ta vec vyriešila, navrhujem „kázeňský“ trest a vec budeme pokladať za vybavenú. Vy mu udelíte tri dni a ja štyri ostrej basy a budeme pokladať vec za ukončenú.“ „Kázenský trest?“ Desiatník sa postavil zo stoličky.  Súdružka, to predsa nemyslíte vážne.“ Bol fakt dobrý, vedel že ja do toho nemám čo kecať. „Sú snáď komunisti kokoti?“ kričal desiatnik. Hlas mu vyletel do výšky. „No isteže nie!“ presvedčivo som zase zareagovala, akoby som chlácholila decko. S desiatnikom Dvořákom to nebolo ľahké. Vec sa mi podarilo nakoniec vyriešiť. Veliteľovi hradnej stráže som musela sľúbiť, že slobodníka Valihoru politicky preškolím. Musela som na neho použiť argument najhrubšieho kalibru. Opýtala som sa ho, či Strana neunesie neurvalosť a neuváženosť jedného pochabého chlapca. Na to ma Veliteľ doplnil: „Vojaka elitnej hradnej stráže!“ Keď sa slobodník Valihora vrátil zo svojich zásnub, putoval rovno do basy. Dostal celkovo 21 dní káznice. Prezident republiky Dr. Gustáv Husák mu udelil v rámci svojej osobitnej, zvláštnej veliteľskej právomoci 14 dní. Najskôr vydesene zakričal „Na lámacie koleso s ním!“ a potom chválabohu, trest zmiernil.

Veci sa v minulosti udiali, tak ako sa udiali. Reparát sa skladať nebude, ani sa nedá. Je však potrebné, aby sme sa všetci, čo sme u toho boli, dôrazne ohradili proti tzv. zločineckému obdobiu komunistického režimu. Zdá sa, že demokrati nie sú až tak demokratickí, ako sa sami verejne prezentujú. To ich známe, „všetci majú právo…“ zdá sa ma svoje hranice. „Zločinecký režim“ hanlivo označujú aj novinári, dokonca i niektorí politici, ktorí tým však, nenechajte sa zmiasť, len zakrývajú svoju agendu, rozpaky nad svojimi neúspechmi, to aby odvrátili pozornosť od samotnej podstaty súčasných spoločenských a politických problémov doby. Nikto im však nenaletí, pretože ľudia majú pamäť, občania majú pamäť a nie sú hlúpi, aby sa nechali nachytať lacnými tvrdeniami a klamom. Verím, som presvedčená, že príde doba, kedy sa ľuďom otvoria oči a ti zreteľne uvidia nielen svoju súčasnú neradostnú situáciu, ale dokážu sa dostatočne a fundovane zorientovať aj v dobách a vo veciach minulých. Veď história nás hlasno varuje i poúča, aby sme zbytočne neblúdili, keď kráčame, každý jeden z nás, svojou cestou zložitého života.

Bol november roku 1991, obstrihovala som jeden krík, čo ho mám pod oknom, moc sa rozkokošil, chcela som aby rástol skôr smerom hore, než nezmyselne do šírky. Sused mi vravel, že tento kríček mám ošetrovať práve v túto dobu. Z okna nado mnou som zmyslami periférne vnímala rádio z izby. Bol jeden z tých krásnych slnečných jesenných dní. Nejaké decká sa na ceste preháňali na bicykloch. Pietny hlas v rádií spomenul meno Gustáva Husáka. Zaostrila som pozornosť. „Pane bože.“ Mimovoľne mi vyšlo z úst. Nohy mi zoslabli. Pomaly som sa zosúvala k zemi. Všetko okolo mňa sa zrazu vyplo, jasne som vnímala len ten pietny smutný hlas z rádia. Zomrel Gustáv Husák! Kľačala som na zemi a sedela som si na pätách. Neustále som držala v rukách záhradnícke nožnice. Rukou, ktorou som ich držala som kymácala sem a tam. Zomrel Gustáv Husák! Pozerala som sa na svoju pohybujúcu ruku. Neviem ako dlho som tam takto bola. Sused dobehol za mnou a jemne ma držal za bradu a mykal mi s hlavou. „Ani, preber sa.“ Otvorila som oči, sused niečo drkotal. Bol hodne vystrašený. „Stále si hovorila, že už nechceš žiť, myslel som si, že si pojedla nejaké lieky. Zavolám sanitku.“ Boli sme veľmi dlho s Husákom spojení, veľmi dlho, mali sme už spoločný metabolizmus, boli sme zrastení ako dajaké sprosté siamské dvojčatá, tento proces násilného odtrhnutia sa od spoločnej pupočnej šnúry bol nutný. Ak by neprebehol, môj vládca by ma stiahol so sebou do jamy.

Osvedčujem, skôr akceptujem nové poriadky, nie nijak z veľkého nadšenia, skôr zo slušnosti a recipovaním istej plurality,  ako následok novembrovej politickej defenestrácie, všetkého čomu som verila. Chápem zmeny ako plne legitímne a nebojujem s nikým, ani sama so sebou. Aj dnes som našla svoj spôsob života, svoj svet, ktorý je silno živený z môjho vnútra a vyrovnala som sa s týmto neradostným stavom a svetom už pred rokmi. Splynula som so súčasnosťou a nerobí mi žiadny  problém plnohodnotne exitovať. Napriek tomu všetkému, vôbec nie som zástankyňou, či milovníčkou pravicového zmýšľania a jeho komplikovaného sveta. Rozhodne však odmietam súčasnú, až fanatickú pravicovú agendu antikomunizmu, často prejavovanej zo strany pravice, ktorá sa tak silno rozplevelila a rozsemenila po celej dnešnej Európe. Je však nutné nastoliť dialóg medzi našimi svetmi a poskytnúť ľuďom informácie o odlišných názoroch „a pozitívnych skúsenostiach z tzv. komunistickej totality.“, ako dokladá v tejto súvislosti  súdruh Lubomír Štrougal vo svojej knihe Pamäti a úvahy.Je nebezpečné neukázať výskytom významný jav v našej spoločnosti a to je skutočnosť, že ľudia nielen jasajú, ale rovnako trpia a hrbia sa pod jarmom útlaku a chudoby. Je snáď synonymom pravicovosti slepota, zavieranie očí pred ťažkým údelom mnohých ľudí, je to akoby ste si raz za čas vydrankali ich volebné hlasy a potom sa im arogantne obrátili chrbtom. Akoby ste ich na chvíľu zneužili ako dajaké „biele kone“ a potom ich zanechali podaromnici v ich zúfalom útlaku, splácať vaše vlastné dlhy nedôstojného ľachtikárstva a ničoty. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že časť obyvateľstva na Slovensku sympatizuje s ľavicovým chápaním sveta. Otvorme slobodnú nezaujatú debatu na túto tému a prestaňme ignorovať šťastie a osud mnohých ľudí. Už aj preto, že ľudia vidia rozpor medzi činmi predstaviteľov reálneho kapitalizmu a potrebami občanov nielen „ľavicovo“ zmýšľajúcich.

Tu a tam som si naladila Rádio Slobodnú Európu, vysielali z Mníchova. Až tu som sa konečne dozvedela ako vlastne žijem. A potom ešte Rádio Vatikán, často tam hovorili o vysokých cirkevných hodnostároch, ktorých sme tak zákerne a urputne prenasledovali. Komunizmom nenávidený kardinál Tomášek bol relatívne častým návštevníkom hradu. Stretal sa s prezidentom Husákom. Keď kardinál Tomášek kráčal dlhými chodbami hradu, potľapkával ženy z upratovacej čaty po zadniciach, len tie staršie. Vedel, že to skôr od neho prímu, boli už náležite nábožensky preškolené. Mal v očiach také nezbedné ohníčky. V päťdesiatych rokoch bol kardinál uväznený a tu prejavil naozaj mimoriadne silnú hrdinskosť. 50 roky, hlavne ich prvá polovica, bola vážna politická schizma. Mala len máločo spoločné s rýdzimi komunistickými ideálmi, ktoré s týmto šalením nemali nič spoločné. Vždy po vojne to ľuďom riadne šibe. Akoby sa im po tých rokoch strádania a napätia niečo v hlave pomotalo. Zbrane už dorinčali a ľudia bojovali ďalej, tancovali bez muziky, svoj šialený, ideologický tanec. Viacej nadšenia než rozumu, viac ideológie ako rýdzeho súdružstva a lásky. Každá vojna sa vysporadúva so svojimi odporcami a kolaborantmi, tento krát dostala odplata a pomsta červený kabát. Našla ho niekde na ulici a opovážlivo si ho obliekla.

Ľudia sa často pýtajú na rok 1953 a s ním spojenú menovú reformu. Vraj podvod na občanoch a podobne. Majú absolútnu pravdu, osobne som poznala človeka, ktorý spáchal samovraždu, pretože tohto pomerne zámožného človeka zásah menovej reformy pripravil o pomerne veľké úspory. Ľudia hovoria o zločinne ukradnutých úsporách občanov a o tisíckach ožobráčených a zničených osudoch.

Dňa 30 mája 1953 prijalo Národné zhromaždenie zákon o menovej reforme. Bolo pochopiteľné, že tento krok, aby bol vôbec efektívny sa musel utajiť. Nešlo o politické rozhodnutie, ako sa ešte dnes mnohí domnievajú. Šlo vyslovene o makroekonomické opatrenie. Ľudia sa o tom nejakým spôsobom dozvedeli. Dva dni pred zavedením sa utajované opatrenia s menou a peniazmi prevalili. Ľudia sa dozvedeli. Začala nákupná horúčka. Tá však aj tak narazila na vyprázdnené regáli, pretože súčasťou reformy bolo aj opatrenie obmedzenia zásobovania s tým, že potom sa má spustiť zásobovanie v omnoho väčšej miere, ako tomu bolo pred tým. Bolo chybou, že na upokojenie situácie v štáte bol zneužitý súdruh Novotný, ktorého požiadali o krátke prehlásenie k národu. Novotný, napriek počiatočnému odmietaniu, nakoniec súhlasil. V krátkom upokojujúcom prejave zaznela myšlienka, že ľudia sa nemusia báť, že sa nechystá žiadna úprava meny. Bolo to len 36 hodín pred reformou.

Reforma sa realizovala výmenou peňazí z vkladov diferencovane v pomere 5 : 1 až 50 :1. Bol zrušený povojnový prídelový systém. Inštalovali sa nové maloobchodné ceny, mzdy, platy a dôchodky. Menová reforma bola úspešné a potrebne riešenie, z hľadiska ekonomiky určite. Bola odpoveďou na povojnové, rozvrátené hospodárstvo, ktoré bolo nerovnovážne štrukturalizované. Menová reforma nastolila upokojenie menovej a cenovej stability a zaviedla mimoriadne efektívne cenovú stabilitu a rovnováhu. Dosiahnuť tento cieľ stability, bolo možné len za cenu znehodnotenia väčšej časti úspor obyvateľstva. Od tejto doby koruna už len rástla.

Je potrebné si uvedomiť jednu vec, nie je možne pred zavedením takejto reformy realizovať upokojovaciu a vysvetľujúcu kampaň. To sa proste nedalo. Utajenie bolo nutné. Reforma sa stretla s búrlivou odozvou. Ľudia vyšli do ulíc. V desiatkach miest v Československu vypukli demonštrácie.

Kardinál Tomášek stál nad mojim pracovným stolom. „Pán kardinál, vysvetlite mi prosím vás, ako je to možné, že sa toľko hovorí o prenasledovaní kňazov. Bola taká doba, ale teraz…?“ Bolo to krátko po tom, čo kardinál odobral cirkevný súhlas Katolíckym novinám k činnosti, niekedy v roku 1983. Pokračovala som ďalej: „Máte svoje platy, štát investuje obrovské prostriedky na udržovanie vašich stánkov, ľudia navštevujú bohoslužby… ja viem istá neznášanlivosť tu je, kto by ju nevidel, ale hovoriť neustále o prenasledovaní je silná káva.“ Kardinál sa posadil na stoličku a sebavedome spustil. „Písma sa musia naplniť, aj keby sa nakoniec mali prepísať.“ „Ako to myslíte pán kardinál?“ Kardinál vysvetlil. „V písmach je predpovedané, že Cirkev bude drsne prenasledovaná, že ľudia budú zabíjaní a vláčení pre svoju vieru a pre svoje presvedčenie, aby sa preukázala rýdzosť ich viery, ich postoj. A o to tu ide. Niektorým z nás až moc záleží na tom, aby sa božie slovo ukázalo ako také, ktoré je neomylné. Aj keby sme si mali mučeníkov sami vyrobiť.“ Uveličená som sa spýtala: „A nedá sa s tým niečo robiť?“ Kardinál Tomášek pokojne odpovedal: „Nemyslíte si, pani dôstojníčka, že v tomto sme si s komunistami veľmi podobní?“

Nechcem byť zlým prorokom, ale osobne v tomto desaťročí očakávam vážny ekonomický posun v našej krajine, zároveň si však uvedomujem, že nie je v súčasnej dobe na politickej scéne subjekt, ktorý by tak účinne a neohrozene vedel zasiahnuť, aby takéto niečo vedel odvrátiť. Naša ekonomika, prepojená s Európou  je dnes v takom stave, že žiadne šetrenie už nie je a ani nebude účinné. To chce silný politický ťah a risk, aby sa tento rozvrat podarilo účinne zvrátiť a ten dnes jednoducho nie je. Nedávno som hovorila s jedným dôchodcom, ekonómom vo výslužbe, kedysi pracoval v Štátnej banke a keď som sa ho spýtala prečo to dneska nejde, odpovedal mi. Nie politici, ale naozajstní reálni vinníci dnešného ekonomického stavu sú finančníci a obchodníci a ich tlaky na výrobu. Vyrába sa neplánovane a príliš. Nemalo sa ustúpiť od prieskumov a účinného plánovania výroby i spotreby, lebo na ich základe sa v minulosti vyrábalo. Neplánované hospodárstvo je to, čo nás zabíja. Ľudia, aj keď sú neustále masírovaní reklamou, takmer nič nenakupujú a to je základný problém. Nadvýroba. Prebytok v obchodoch vypadá dobre, ale ak ho nikto nekupuje, je to veľmi zlé, je to rakovina ekonimiky. Ideál je priame prepojenie výroby a spotreby. Sklady je marenie a mrhanie kapitálom. A potom ešte povedal: Aj naše virtuálne poukážky, ktoré zvykneme aj nazývať peniazmi nás sťahujú ku dnu. Neodzrkadľujú skutočné bohatstvo štátu. Sú len akýmisi poukážkami a žobračenkami na dlh budúcnosti, ktoré neustále kolujú a zbedačujú celú našu krajinu. Tento problém samozrejme súvisí s problémom vyššie, ale nekryté peniaze ho ešte viac komplikujú. A to je špirála, smrtiaca špirála, ktorá nás nakoniec všetkých zachlomaždí. A potom môj kamarát povedal, že tento, zrejme globálny európsky kolaps nás, ešte aj nás starých, zachytí. Vraj sa ho aj my dožijeme.

Som stará. Veľmi stará. Ak prihliadneme na priemer dožívania sa oboch pohlaví, dávno túto hranicu prekračujem. Inak povedané, väčšina ľudstva je v mojom veku už dávno mŕtva. Som tu ako dáke osudové neustále prítomné memento z filmu Zelená míľa. Ja často premýšľam, čo mám za poslanie, prečo som tu taká zanechaná, už bez väčšiny svojej rodiny a priateľov len tak prežívam. Som ako tá nesmrteľná myšička z  filmu. Myšička čo sa furt rýpe v záhrade. Vypestovať trochu zeleniny, nejaké zemiaky a nejaké kvety, tie ma bavia. Vždy keď na jeseň rýľujem záhradu aj s našimi, mám čudné pocity, akoby som niekoho pochovávala a vôbec tá pozdne jesenná rýľovačka ma deprimuje, je to čudná a smutná práca. Niečo tým končí a nič nového nezačína. Až na jar zase všetko ožije a to už tu nemusím byť. Aký to má všetko zmysel. Ak aj má, je mi doposiaľ utajený.

Mám rada pivo, rada si ho vypijem v kruhu známych. Nedokážem si otvoriť pivko len tak sama doma. Nemá to ten šmrnc. A tak sem tam, dva tri krát do týždňa zájdem do našej krčmy. Chlapi mi vravia náčelníčka. Keď stojím pri pípe, aby som si objednala, pokrikujú na mňa. Majú aj sexuálne narážky, v mojom veku je to milé. Vždy niečo odpoviem, čo ich pobavene rozosmeje. Mám rada chlapov. Rozumiem im. Keď si k ním prisadnem zmĺknu a iba sa na mňa rozpačito usmievajú. Sú ako malé deti. Akoby som im vyrazila dych svojou bezprostrednou blízkosťou. Mám ich všetkých naozaj rada. Keď niektorí z nich potrebujú spísať nejakú žiadosť, či s niečím pomôcť okolo vybavovania na úradoch, či napísať žiadosť o rozvod i pôžičku, stále ma pritom zaklínajú absolútnou mlčanlivosťou pred inými chlapmi z dediny. Takže naďalej pre ľudí pracujem v akomsi podivuhodnom utajení. V obchode sú ku mne zhovorčivejší. Komunikujú vlastne s mojimi peniazmi, preto sú také ukecané. Ešte, že chodia vodári a plynári odčitovať hodiny, ináč by som sa cítila zabudnutá. Priľnula som k opusteným tvorom, mačičkám a psíkom a snažím sa v našej dedine i vo vedľajších, zbierať opustených jedincov. S tými sa vždy nakoniec vyrozprávam a nemyslite si, že mi neodpovedajú. Trochu ich vypiplem, len pár dní, aby som sa do nich príliš nezamilovala a potom ich zanesiem do útulku. Pridám aj nejakú korunku, aby im niečo dobré na papanie pripravili. Minule mi Gustík, hádajte po kom som psíka pomenovala. Gustík mi povedal, aby sme sa šli poprechádzať po dedine. Tak sme šli, vždy som bola zvyknutá poslúchať a predstavte si, vyplatilo sa to. Našla som len kúštik pred obchodom dvadsať eur. To je veľký peniaz. Chvíľu na to som uvidela Elišku, od Marenčákových. Sadla si na múrik, ani ma nepozdravila, vždy ma pozdraví. Plakala. Podišla som k nej a spýtala som sa jej, čo sa jej stalo. Utrela si spakruky tvár a plačlivo mi povedala, že stratila peniaze, čo jej mamka dala na nákup. Vytiahla som zo zástery jej eurá. Nadšene mi ďakovala počas behu do obchodu. A možno že stále žijem práve pre takéto prkotiny.

Našu dedinu by bolo možné vnímať aj ako zaujímavú štatistickú jednotku, spojenú s interesantným preukazným potenciálom. A to aj preto, že je dosť veľká a svojou štruktúrou obyvateľstva sa blíži štátnym ukazovateľom a to aj dokonca pri sčítavaní volebných výsledkoch po voľbách. Väčšina domčekov sú prosté a jednoduché, ktoré sa postavili počas sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov. Máme niekoľko výstavných a vystatovačných milionárskych víl, ktoré pripomínajú skôr vyspelý západ, než naše biedne ustarostené ale milé Slovensko. Samozrejme krčma, v ktorej to vrie už od obeda, chlapi sa tam prekrikujú a stále nadávajú na režim. Bar navštevujú skôr mladí, „Nie je to bohvie čo.“ Povedal  Mirko, majiteľ, že to postačí tak akorát na všetky tie povinnosti okolo prevádzky. Kultúrny dom, kedysi pýcha dediny postavená v akcii „Z“ dnes chátra nezáujmom a zabudnutím. Je tu zložený starý nábytok z MNV a Jednotného roľníckeho družstva ba aj celá počítačová sústava na dierkový systém z osemdesiatych rokov, čo sme ju hrdo zakúpili, aby sme viacej pokrokovejšie vypočítavali mzdy našim družstevníkom. A kopec stoličiek po celom parkete kulturáku, sú to stoličky snáď z celého kraja. A na konci dediny až navrchu pod horou je opustené družstvo. Kedysi zamestnávalo cez pol dediny. Živočíšna a rastlinní výroba a ešte kusiská lesa čo obhospodarovali. Nikdy neboli v strate. Dedina sa mala naozaj dobre. Boli peniaze na všetko. Všetko šlo na rozvoj dediny. Odviedlo sa čo sa malo a zvyšok sa investoval a čo zostalo šlo na potreby dediny. A nebolo to málo. A to sa ešte financovala v osemdesiatych rokoch celá pridružená výroba kuchynských liniek a obývacích stien. A každoročné dožinky, bóžinku to vám bola nádhera, tie sa slávili vždy v kultúrnom dome. Najskôr sme sa všetci najedli a potom prišla pijatika a dobrý tanec. Chlapi sa zlápali ako kone, a ženy ich potom s nadávaním terigali domov. To boli oslavy zavŕšenej práce. Kravíny dnes zívajú prázdnotou a na hospodárskom dvore je niekoľko torz traktorov a strojov, ktoré pripomínajú zašlý dobrý svet našej dediny. Cesty v dedine sa tvária ako nové, na každom kúsku je však obrovský výmoľ. Ľudia chodia po dedine so zvesenou hlavou. A nezdravia sa. To kedysi neexistovalo, ľudia aj pocestní zdravili domácich a naopak, dnes sa ani susedia nepozdravia. „Prepáč, nevšimla som si ťa!“ Povedia. Sú veľmi ustarostení.

Stretla som Pagáča, jeden z tých milionárskych majiteľov domu v dedine. „Čo Jurko ako sa máš?“ „Teta, ani sa nepýtajte.“ Povedal sklamane. „A čože sa ty sťažuješ dom máš, auto také ako nikto a krásnu ženu, čo sa ty môžeš sťažovať?“ „Tetuška, čoskoro prídem o dom, auto a žena ma určite nechá, keď už budem mať holú riť.“ Mávla som rukou a povedala. „No zbohom!“ Obaja sme sa pobrali.

Milanko vyšiel z krčmy, povedal mi: „Bol som na jednom teta, veď to poznáte. „Poznám synček, poznám. A čo ako sa žije?“ Ľudia vedia, že ak sa spýtate na to, ako sa majú, že je čas hovoriť o robote, rodine a podobných starostiach. Je to už taká vychodená téma. Nehovoria o tom, že sa im podarilo niekomu nájsť štvorlístok, či pohladiť decko, nie oni začnú o základných existencionálnych starostiach. Je to dobou. Tie reakcie sa voľáko scvrkli. Milan pokračoval: „Stále hľadám robotu a žiadna nie je. Niekedy som už taký zúfalý…“ Milan je vynikajúci peciar, neviem presne ako sa tomu remeslu vraví. Ti čo stavajú tie pece s tými obrovskými kachľami. Sama mám doma takú pec v kuchyni, aj také tie moderné veci, ale na tejto peci si zvlášť zakladám. Upečená ručne ťahaná štrúdľa v elektrickej trúbe a v peci je obrovský rozdiel. To sa nedá ani porovnať. “Veď príď a pozri mi na komín a pec, či je všetko v poriadku.“ Ale teta veď som len nedávno pozeral. A zaplatila ste mi tak, že všetky obhliadky už máte doživotne zadarmo.“ „Ja viem, chcela som len pomôcť.“ „Tetuľka veď vás poznám.“ A na chvíľu sa ku mne pritisol. Kiež by ta chvíľočka trvala stáročia. Milan je zrejme predstaviteľom státisícov ľudí na Slovensku dnes. Milan je smutným priekopníkom ideologického marazmu dnešnej súčasnosti. Je naozajstný proletárom všetkých tých posmutnených ľudí, ktorí dnes nútene zakúšajú skutočnú aroganciu moci na svojej biednej koži. A potom opustených žien s malými deckami mi je ľúto, je ich čoraz viac. Také niečo na dedine neexistovalo. A decká svojich osamelých matiek behajú po dedine a ich telíčka halí len chudoba a nedostatok a matere na ne nestačia.  Kiež sa nám vyjasní na lepšie časy, priatelia.

Naša dedina, tak ako tá vaša, je živý organizmus. Pretože v nej žijú ľudia, ktorý majú svoje životy. A nielen tie navonok, čo je možné vidieť, ale aj tie, ktoré nevidíme, Ľudia ich radšej schovávajú, pretože sú to také ďalšie srdcia našej krehkosti a zraniteľnosti, tie treba rovnako rešpektovať a mať v úcte. Tam sú uložené sny o láske, budúcnosti, vzájomnosti a hlavne nádeje, ktorá je podložou pre všetky ďalšie cnosti. Bez vízie a nádeje, nemá cenu nič. Pomocou okuliarov nádeje vidíme, že raz bude všetko nádherné a že i náš život bude mať cenu. Sú to naše vnútorné myšlienky, životy, ktoré si chránime a nedovolíme aby sa ich niekto dotýkal. Sú skonštruované jemne, je to nanajvýš jemná mechanika, sú to predsa sny. A zapracúvame ich do jemného cesta našich vlastných potrieb, ktoré tak naliehavo pociťujeme, aby sme ich prebudili, keď sa napučia v rozohriatej trúbe našich realizácii a veríme, že nám ich žiadny truľo nepošliape. Sny o lepšom živote. Nepohŕdajme ľuďmi, ktorí ich snívajú. Mocní dneška by si mali uvedomiť, že ku slabšiemu a biednejšiemu sa nepristupuje z pozície sily, arogantne a hrubo. Je mi ľúto, že dnešná štátna moc nezaobchádza s ľuďmi s ohľadom na tieto jemné pavučinové potreby. Ľudia sú, podľa môjho názoru, to najcennejšie čo existuje na tejto planéte a to práve vďaka svojim vyžarovaniam, tohto snívajúceho vnútorného života, je krytý naozajstným menovým zlatom a preto je vzácny. Mocným musí stáť za to, zaoberať sa aj týmito najintímnejšími vnútornými človečenskými pokladmi.

Chcela som už domov, mala som toho už dnes tak akurát dosť. Zašla som ešte do „Husákovne“ – čo bola veľká knižnica i pracovňa zároveň. Tak sme jej hovorili, užíval ju len súdruh prezident Husák. Do týchto priestorov som mala prístup len ja a ešte zopár ľudí, nanajvýš však cezo mňa. Samozrejme že sa sem nosila prezidentovi strava i občerstvenie a všetko pre jeho osobnú potrebu. Od čerstvých novín po tematické tlačové rešerše až po jeho americké cigarety Camel. Ak šlo o menej oficiálnu návštevu prijímal pán prezident v „Husákovni“ aj svoje návštevy. Dalo by sa povedať, že väčšinou tento luxusný interiér, celý obložený knihami, slúžil súdruhovi prezidentovi na odpočinok. Cítila som, že má svoju knižnicu rád, akoby z ňou zrástol, naozaj tu trávil väčšinu dňa. Zaklopala som a vošla. Husák sedel v kresle a fajčil. „Pán prezident, budete odo mňa ešte niečo potrebovať?“ „myslím že nie.“ Odpovedal Gustáv Husák, ale vetu neukončil padnutím hlasu ale akoby čiarkou.  Potom sa zamyslel a riekol: „Ako budú ľudia na nás nazerať tak o dvadsať rokov?“ Toto sa udialo len pár dni po 17. novembri. Husáka chytali často takéto nostalgické chvíľky. Václav Havel v jednom dokumentárnom filme Českej televízie vysvetľoval, že to boli Husákove pošramotené nervy z čias jeho väzenského života, že takýmito čiernymi hodinkami, kedy celé hodiny dokázal hĺbať v kresle svojej knižnice blúmal nad svojim životom. Husák bol intelektuál a hĺbavý a vnímavý človek. Bol aj rozhodný a rozporuplný ale aj hĺbavý a citlivý. Havel sa vždy o Husákovi vyjadroval pohrdlivo a z vážnym odstupom. Preslopaný Havel si dokázal vycucať z prsta také nezmysli o Husákovi, vraj pred Husákovňou museli celé hodiny hlučne pochodovať dvaja vojaci, aby mal Husák akúsi zvukovú kulisu, predstavu väzenia z päťdesiatych rokov, ktorú vraj silno potreboval. Vraj sa takýmto spôsobom mentálne, akýmsi čudným obradným spôsobom očisťoval a relaxoval. Aj zarytí „nepriatelia“ označujú Husáka ako mimoriadne spôsobilého a inteligentného človeka, ktorého si vysoko vážili a ctili. Svoju bystrú a vecnú myseľ si udržal až do konca. Havlova autorská licencia umelca je pomýlená a chorá, podľa môjho názoru i nedôstojná. Sadla som si k prezidentovi a odpovedala som na jeho otázku: „Pán prezident snažili sme sa.“ Prezident zamrmlal niečo o tom, či sme sa snažili dosť.“ Ozvala som sa: „Pán prezident, vypijete si so mnou čaj?“ Bolo potrebné rozlišovať, kedy ako formulovať otázku. On so mnou má piť čaj? So mnou? Či skôr nie ja s Ním?. To je u vládcov veľmi dôležité, padajú aj hlavy ak v bontóne a protokole niečo popletiete. Volila som však otázku správne. On potreboval moju láskavosť dnes viac než ja jeho štátnické služby, bol už v nedobrom stave. Nemala som ho nikdy moc rada, toto sa však príchodom jeho konca zmenilo. Naozaj som sa do neho ľudsky zamilovala. Nebol v tom žiadny milostný cit, bola v tom čistá súdružskosť a vzájomnosť, ktorá nás oboch spájala. Preto som si ho dovolila zvať na čaj. Bolo to absolútne v poriadku. Husák sa na mňa usmial akoby sa práve prebudil. „ veľmi rád si s Vami vypijem šálku čaju..“ Zdvihla som telefón na jeho pracovnom stole a vykrútila som číslo. Ozval sa ženský hlas. Prepla som na hlasný odposluch a sadla som si do kresla. „Marika, prosím ťa mohla by si nám spraviť dva čaje, tak ako obyčajne. A chcela som sa ťa spýtať, či zostalo niečo z toho obedného plneného piškótu? „Zostalo ho veľa.“ „Tak prosím ťa, nakrájaj z neho, ale len suchého, plnku nedávaj ani lekvár, pokvapkaj ho prosím ťa punčom, len tak poprskaj a pošli zopár kúskov s tým čajom. A neposielaj službu, nech to niekto z kuchyne donesie pred knižnicu, ja si to zoberiem.“ Zakončila som. „To je pre starého, že?“ Marika si myslela, že volám zo svojej pracovne. Rýchlo som pustila aktivačné tlačidlo telefónu. „Prepáčte pán prezident, je prostoreká ale dobrá.“ „To nič Anka.“

Sadla som si ku krídlu a začala som na ňom jemne preludovať. Nádherný biely holúbok pristal na parapete okna. Nejakú dobu som vďaka hudbe bola úplne mimo. Zabudla som na Husáka, Prahu i na revolučnú pravdu. Niekde pri prednej nohe klavíra sa zo zeme dvihlo malé „rozčepéřené“ , pierko, ľahké ako dym, pomaly váhavo stúpalo hore ku stropu, zastavilo sa nad doktorom Husákom, kamera súbežne forestgumpovske pierko fixovala, zatiaľ čo sa celá tá obrovská knižnica s nami oboma točila, ako na dajakom  popletenom osudovom ringišpíli, potom sa pierko zastavilo, obrátilo sa smerom ku mne, pokrútilo hlávkou a vyletelo z okna. Gustáv Husák povedal: „Jsme totálně v prdeli“.

Gustáv Husák slabý a bezmocný a Vasiľ Biľak

13. februára 2011 10:01, Prečítané 12 442x

Gustáv Husák mal mimoriadne silnú vôľu, pevnú, ako ten najcennejší kameň. Toľko elektrizujúcej vôle, že ste na neho mohli pripojiť celé mesto a ono by sa rozsvietilo a navyše by sa trblietalo, ako dáky popletený vianočný stromček. Toľko sily a odhodlania mal v sebe Gustáv Husák. Možno mal v nebesiach niekoho známeho, nejaké sudičky, čo mu náruživo držali palce, bol takto dobre vyzbrojený, toľko silou a odhodlaním, možno aj preto,  aby všetky tie príkoria, čo mal v budúcnosti zažiť, aj naozaj dôstojne prežil. Bol vybavený na omnoho väčšie strádania, aké nakoniec sám musel prežiť. Ten zvyšok, ten rozdiel využil vo svoj prospech, aby sa ešte viac zocelil a ešte intenzívnejšie a kvalitnejšie pripravil, na to čo raz naozaj príde. Svoj život naozaj prežil tak intenzívne, že ho mohli pokojne prežiť hneď niekoľkí ľudia naraz.

Ľudia v Česku vnímali povojnový slovenský zbor povereníkov na Slovensku ako pokračovanie hanebného vojnového klerikálneho Tisovho režimu. Praha bola nespokojná s tým, čo sa dialo na Slovensku. Navyše na Slovensku vyhrala voľby po vojne Demokratická strana, ktorá dostala až dve tretiny hlasov, na rozdiel od Českých krajín kde vyhrala Gottwaldova KSČ. Praha svojou predĺženou rukou, ktorou bol Gustav Husák ako šéf povereníkov odvolala všetkých nekomunistických povereníkov, kvázi ministrov slovenskej vlády a nariadila podriadenosť povereníkov pod toho ktorého ministra v Čechách. To bol takpovediac taký malý predúnorový prevrat. Až 4 dni po tom prijíma Gottwald demisiu ministrov v Čechách. 6. februára 1951, ráno Gustáva Husáka zatkli v kancelárii ústredného tajomníka KSS na rozkaz ministra bezpečnosti. Traja muži s revolvermi mierili na neho. Dali mu na ruká putá a zaviazali mu oči a po 22 rokoch práce pre Komunistickú stranu, ho odviedli na neznáme miesto, neznámo kam. Gottwald raz povedal. „Nechcel by som mať Husáka v zádech.“, takto sa Gottwald vyjadril. Neskôr aj Novotný varoval. „Veď počkajte, čo sa z neho vykľuje, to ešte uvidíte!“

Dr. Husák  mi zazvonil na vnútornú linku. Okamžite som to dvihla, jeho linka bola asociovaná zo zeleným blikajúcim svetielkom. Vždy tak trochu vo mne hrklo, keď sa rozsvietilo. Priložila som si slúchadlo k uchu. „Pôjdeme na obed?“ Opýtal sa Dr. Husák. Nie nebol to žiadny namlouvací romantický rituál. Znamenalo to, že dnes sa prezident republiky nenaje vo svojich súkromných pre verejnosť a dokonca i pre mnohých zamestnancov neprístupných priestoroch. „Samozrejme, veľmi rada budem s vami obedovať, pán prezident.“ Nikdy som neoslovovala hlavu štátu oslovením súdruh, bol to vždy pán prezident. I keď on ma často oslovoval tým svojim „soudružko“. Nebol to z mojej strany nijaký skrytý protest. Ak som niekoho oslovila „pán“ chcela som mu takto zložiť väčšiu porciu úcty, ako keby som ho oslovila iba bežným „súdruh“. Nakoniec i Biľaka som oslovovala „súdruh“ a to som si predsa len prezidenta republiky vážila o niečo viac, ako súdruha Biľaka. Zošli sme do zamestnaneckej jedálne hradu. Neviem na čo to bolo osobne naviazané, keď sa Husák rozhodol obedovať zo dva tri krát za rok, v zamestnaneckej jedálni hradu. Bolo to proste exkluzívne. Nikdy som neprišla na to v akej súvislosti mu vystala takáto potreba strenúť sa so zamestnancami hradu, s ľuďmi ktorí mu bezprostredne slúžili. Boli to záhradníci, veľa záhradníkov, zamestnanci stavebnej správy hradu, archivári, zamestnanci iných odborov, ktoré súviseli z udržiavaním celého hradu, výskumníci, rôzni stážisti, novinári, hradná stráž, bezpečnostní pracovníci a mnohí iní. Nikdy tieto jeho riedko občasné návštevy jedálne neboli pripravované, ani prakticky nemohli byť, rovnako sa vedelo, že prezident republiky dostáva vo svojej súkromnej časti hradu, inú stravu, než ktorá sa podávala nám v jedálni hradu. Vošli sme do jedálne. Všetky zraky vo vnútri sa na nás upäto zahľadeli. Takmer všetci vstali. Niektorí svojho vládcu videli po prvý krát v živote. Husák im milo pokynul, aby sa posadili. Sadli sme si k voľnému stolu. Naproti seba. Dr. Husákovi chutilo. Ako hlavný chod sme si na táckach ku stolu doniesli ryžu a nejaké mäso na šťave. Husák sa s chuťou pustil do jedla. Potom sa náhle zháčil a oddelil na kraj taniera malú hŕstku ryže. Toto som dostával v krimináli, na začiatku keď som sa musel počas troch týždňov podriadiť výsluchom a mučeniu. Len toľkoto ryže a zaliata bola troškou nejakej biednej omáčky. To mi dali na celý deň. Iní väzni mali stravu tri krát za deň, ale mňa chceli nejako zvlášť zlomiť. Bol som pre nich dôležitý. Asi už mal po chuti, zvyšok jedla nedojedol. „Často na to myslíte?“ Spýtala som sa. „Každý deň.“ Odpovedal Dr. Husák.

Od leta 1949 zbierali jeho najbližší spolupracovníci materiáli proti Husákovi a predkladali ich Klementovi Gottvaldovi. Keď ho odvliekli tri týždne ho neskutočným spôsobom vypočúvali. A mučili. Vyšetrovateľ mu povedal. Tu ste mal rezervované miesto, ešte keď ste si myslel že ste kráľ na Slovensku. Namáčali mu hlavu do vlastných hovien, ako sa sám JUDr. Gustáv Husák, CSc vyjadril. Sám pokračuje v spomienkach: „Musel som cele hodiny stáť, nesmel som si sadnúť. V noci, každých 10 minút budíček a hlásenie, vyšetrovaný číslo to a to, vyšetrovanec jeden, všetko je v poriadku. 3 dni a noci som musel neustále stať, raz v mraze raz v horku. Pri minimálnej strave, bez sekundy odpočinku mi tak vyčerpalo celý organizmus, že mi prestávali fungovať zmysli. Nohy som mal opuchnuté, pomrznuté, srdce mi vynechávalo, mal som záchvaty mdloby. Vynechával mi zrak i sluch. Po prvý krát som v živote videl ako vzorce na koberci ožili a fantasticky sa pohybovali. Červené myšky liezli po stenách. Jazykom som nevedel hýbať. Sotva som vykoktal nejaké slovo. Prestával mi fungovať rozum, vôľa sa strácala. Narastala jediná živočíšna túžba, na chvíľu zavrieť oči, na chvíľu si ľahnúť. Tri týždne som strávil v tom stave hrúzy. Chorého, ubitého a s omrzlinami ma previezli späť do Ruzyne. Nohy opuchnuté a čierne od omrzlín, z tváre a rúk mi zliezala omrznutá koža. Dostával som srdečné záchvaty. Musel ma liečiť lekár.“ Navyše ho skoro denne bili samotní väzni, ktorí sa mu takto mstili za svoje osobné príkoria, ktorých vinu pripisovali „pánom“ z hora. „Začiatkom marce 1951, po prečítaní protokolu, som ihneď celú výpoveď odvolal, ako vynútenú lož.“ Uvádza Husák. Záver vyšetrovateľa, ktorý mal jeho prípad na starosti, mimo iné znel: „Robotnícku triedu nenávidí. Je rafinovaný a neurvaný. Ide o buržoázneho nacionalistu, ktorý nenávidí český národ.“ Napriek tomu, že Husák očakával šibenicu, toto hodnotenie vyšetrovateľa mu vynieslo nakoniec len doživotie. Je mimoriadne zaujímavé, že Husák veril, že tieto spoločensko politické deformácie, ktoré mimo iné spôsobili aj jeho osud, sú len detské choroby Strany, že budú postupne odstránené a rovnako bude očistené i jeho poškvrnené meno. Husák veril i naďalej v silu myšlienky na spravodlivý svet pod vedením Komunistickej strany Československa. Napriek všetkému Husák priznal, že z tohto celkového nespravodlivého stavu na neho padala beznádej a depresia. A to dokonca do takej miery, že pri niektorých momentoch, kedy sa ho zmocnili mimoriadne slabé myšlienky, chcel jednoducho hlavu strčiť do mašiny, na ktorej ako väzeň pracoval a takto všetko raz a navždy definitívne skončiť.

V máji roku 1960 Gustáva Husáka prepustili, po deviatich rokoch väznenia. Nie je to nejaký literárny obraz ale Gustáv Husák sa vrátil z väzenia ešte mocnejší, ako doň šiel. Bol pevne rozhodnutý svoj život pevne uchopiť a viesť ho podľa svojho najsvätejšieho vnútorného presvedčenia. Podľa svojho presvedčenia Komunistu a súdruha a človeka, ktorému to myslí naozaj politicky, ktorý sa nedá zdržiavať žabomyšími bojmi. Ctibor Filčík, milenec jeho prvej manželky Oľgy Lokvencovej a fenomenálny slovenský herec bol k Husákovi ohľaduplný a nikdy sa počas jeho pobytu vo väzení k Magde nenasťahoval, aj keď ta na neho naliehala. Pokladala vzťah so svojim manželom Gustávom za skončený a úplne vyhasnutý. Paradoxne však nemala v úmysle rozvádzať sa. Husák po návrate z basy, napriek vtedy všeobecným spoločenským zvyklostiam, predložil jednoznačnú požiadavku rozvodu.

Niekedy, keď už bol sám v zajatí plnej osamelosti svojho prezidentského úradu (po roku 1987) ma Dr. Gustáv Husák vytiahol do Kráľovskej záhrady. Tá bola vtedy  súčasťou jeho súkromného sídla na pražskom hrade, luxusný exteriér Kráľovskej záhrady bolo niečo nevídané. Súdruh Gustáv Husák sa mi zdôveril, že má čoraz väčšie problémy s pohybovou koordináciou a vystupovaním pri prehliadkach čestnej stráže, ktoré boli často spojené so štátnymi návštevami Československa. Povedal: „Viem, že mám jednať v tejto veci s inými, ako s vami, ale obrátil som sa napriek všetkému na vás, pretože Vám dôverujem.“ Sedeli sme na jednej z kamenných lavičiek a okolo nás bol vďaka hradným záhradníkom, ktorí boli vo svojom remesle doslova mágmi čara a krásy, prenádherný rozprávkový Eden, posiaty všakovakými kvetmi, okrasnými krami a jazierkami. Proste Raj. Požiadala som Dr. Husáka, aby mi dal krátky čas na zamyslenie. Pár sekúnd zavládlo medzi nami úplné ticho. Husák sedel na lavičke a pôsobil veľmi vystrašene, placho a ohrozene. Celý sa chvel stareckým trasom a ústa sa mu rovnako bezmocne triasli. Po chvíli som sa ozvala. Pán prezident, s týmto by nemal byť žiadny problém, jednoducho celú ceremóniu tančeku pri prehliadke stráže zjednodušíme, proste ju oklieštime a skrátime. Nechajte ma nech celú vec prejednám s kompetentnými a potom vám dám vedieť. A tak sa aj stalo. „Viete mám strach z jednej veci. Že raz dopadnem ako generál Svoboda, že mi prezidentské kreslo vytrhnú spod zadku. A ešte ma s ním na dôvažok ovalia.“ Položila som svoju ruku na jeho, tu mal položenú na stehne. Bola celá vetchá a atrofovaná, a triasla sa ako osika. Koža na nej bola o niekoľko čísel väčšia. Husák upriamil pohľad na malú vodnú fontánku pred sebou a so slzami v očiach povedal: „Ani neviete, ako strašne sa cítim.“

Ak sa Milouš Jakeš vyznačoval akousi láskavou a pomerne ústupčivou povahou, Vasiľ Biľak bol opačný extrém, bol podozrievavý a paranoidný a do všetkého sa starel, doslova sa nabúraval do problémov iných, neustále chcel disciplinárne riešiť svojich kolegov, bol to taký inter-personalný špiceľ. Človek by mal pocit, akoby problémy vyhľadával. Nemal múdrosť politika, ktorý vyčkáva a dáva priestor času, ktorý veci necháva uzrieť, pred svojou vlastnou dôležitosťou. Vždy mal pocit, že ho chcú ľudia nachytať. Bol sociálne zručný, proste vedel ako sa vo vzťahoch pohybovať, aby mohol so situácie nakoniec čerpať. Mal jednu zaujímavú črtu, vždy pri jednaniach hral úlohu nestranného, keď všetci vyhádzali svoje „tromfy“, nakoniec sám prekvapivo uderil. Hlúpy rozhodne nebol, ako sa o ňom všeobecne hovorilo. Bol hodne prefíkaný a rafinovaný. To čo mu ako politikovi vážne chýbalo, bola intelektualita a obyčajná mužská múdrosť a nadhľad nad vecou, ktorá často, zreje u starších, zrelých  mužov, ktorí v dokonalej sýtosti a plnosti už svojich prežitých dní spokojne a s rozvahou formulujú svoje postoje, v ktorých  hlavnou ingredienciou je práve vzácny a múdry čas, ktorý je pre vyzrávanie čohokoľvek, tak dôležitý. Toto však neplatí pre hlupákov. By si sa načakal, kým by niečo dozrelo.

Dr. Husák o Biľakovi nahlas hovoril ako o ťažko použiteľnom a neschopnom materiály, s ktorým sa nedá pracovať, ani s nim v ničom počítať. Celých dvadsať rokov ho Biľak sprevádzal ako dáka sprostá šedá eminencia, sedel mu neustále za zadkom, ako vždy prítomná tajomná ideologická entita. Bol naozajstnou prekážkou. Bol to Biľak, ktorý často hatal reformné zmeny vysokých predstaviteľov režimu. Biľakove prsty často dočiahli až do Moskvy, mal silnú pozíciu ktorú bolo nemožné prehliadať. Ľudsky a profesionálne zodpovedá za to, ako sa Strana vysporadúvala s krízou po sedemdesiatom roku. Bol naozajstnou prekážkou v procese uplatňovania reformných ekonomických zmien po roku 1985, ktoré sa snažil uplatniť Lubomír Štrougal ako predseda vlády, ktorý na každom plenárnom zasadaní Strany, horúčkovite poukazoval na potrebu zmien štandardov, ktoré sa všeobecne uplatňovali v ekonomike. Už koncom sedemdesiatych rokoch Štrougal poukazoval na škodlivosť direktívneho riadenia výroby. Argumentoval tým, že štát nie je a nikdy nemôže byť dobrým správcom majetku. Navrhoval do istej miery regulované súkromné vlastníctvo dovtedy verejných výrobných prostriedkov. Vedenie Strany takéto návrhy prudko odmietlo. Úsilie Dr. Husáka a Vasiľa Biľaka ako mocného muža straníckej politiky boli veľmi často v príkrom rozpore. Gustáv Husák neoficiálne počas celého obdobia svojho prezidentského pôsobenia nastoľoval otázku dočasného pobytu sovietskych vojsk. Nevystavoval sa nejakému zvláštnemu nebezpečenstvu. Od prezidenta republiky sa predsa očakávalo nastoľovanie takýchto vecí. Brežnev takéto rozhodnutie neustále odkladal. Od vedenia našej Strany Brežnev dostával pravidelné hlásenia, ktoré podstatne skresľovali skutočnosť o stave našej vnútornej bezpečnosti. Keď sa do vedenia Komunistov v Sovietskom zväze dostal Michail Gorbačov a zasadol aj na stoličku predsedu prezídia, čo sa rovnalo funkcii prezidenta, obrátil sa Gustáv Husák na neho oficiálne, kde v liste žiadal stiahnutie sovietskych vojsk z našej krajiny. Keď Michael Gorbačov navštívil Československo, Husák na neho naďalej opakovane naliehal a žiadal jeho stanovisko v tejto veci. Gorbačov sa nevyjadril žiadnym spôsobom. Takéto správanie je aj z bezpečnostného hľadiska ale aj z protokolárneho hľadiska absolútne nesprávne. Takéto niečo si nedovolil ani Brežnev, vždy aspoň zaujal aké-také stanovisko k požiadavke našich predstaviteľov, aj keď bolo nakoniec zamietavé. Pre takéto správanie, aké predvádzal Gorbačov sa vyhlasuje skoro vojna. Minimálne vážne ochladnutie vzťahov a stiahnutie veľvyslancov. Gorbačov mal plné ústa perestrójky a glásnosti, jeho slová sa však zásadne rozchádzali s činmi. To čo sa nakoniec v Sovietskom zväze stalo bolo nekontrolované a spontánne. O tom svedčia aj bezprostredné udalosti, ktoré vzápätí v Rusku nasledovali, aj týkajúce sa jeho násilného odstavenia od kormidla moci Jeľcinom. Dnes Gorbačova oslavuje celý svet, ako veľkého záchrancu a štátnika. Nie je, ani nikdy nebol. Ani jedno, ani druhé.

Vôbec netuším, či mal Vasiľ Biľak nejakých priateľov, určite viem, že mal politických spojencov a mnoho, nespočetne veľa oponentov. Aj v samotnej Strane. I keď toto nie je tak smerodajné, ako by sa na prvý pohľad predpokladalo, mocní nikdy nemajú priateľov, preto to možno tak ďaleko nakoniec dotiahnu, nikto ich nerozptyľuje a nikto ich neťahá za nohu. Priateľstvá sú len akýmsi temným a neužitočným súžením v tele, sú naozajstnou a reálnou prekážkou a sú len na máločo dobré. Osamelosť velikánom svedčí, akoby ich v plnosti dotvárala a prehlbuje, často sa ňou venčia, ako vzácnym vavrínovým vencom, je to istý závdavok na úspech, pretože samota je viac duchovná, je viac v spojení s vnútorným duchom, a je priama a čistá a je nebývalo úprimná. Je ako omáčkou pod vzácne jedlo, jej základom. Osamelosť často kopuluje s genialitou, pretože sa kúpe v samote vlastných snov a intímnych obsedantných úvah. Je to akoby sa na takýchto ľudí, často už pri narodení zvalil strop samoty a tichého zúfalstva v osamení, a ešte k tomu beznádej a svetobôľ a nakoniec Sláva, ktorá ich znenazdajky objaví. Mocní sú často zúfalo sami.

Vasiľ Biľak bol ten bodrý ujo, čo potľapkal traktoristku po zadku a hneď sa jej spýtal na jej politický postoj, aby jej vzápätí druhou rukou strelil zaucho. To bol jeho arzenál komunikačných prostriedkov, akoby sa vám zrazu vterigal do miestnosti bez akéhokoľvek upozornenia. Akoby sa vám niekto za hrozného rachotu vrútil cez presklenú strechu rovno na váš gauč do obývacej izby. Je to ako tykanie starej žene na blogu. Bola ho vždy plná miestnosť. Biľak nemal rád neistotu, pretože tá dáva mnoho otázok a bál sa že na ne nebude vedieť odpovedať. Mal rád veci jednoducho prestreté. Tak alebo tak.

Biľak mal zvláštne postavenie medzi komunistickými politikmi, jeho kolegovia sa ho báli a málokto vedel, čo môže od neho očakávať. I keď sa nikdy nedostal až na samotný vrchol politiky, považovaný je a vždy bol za mimoriadne významného hráča. Bol prívržencom ortodoxného, konzervatívneho krídla na vtedajšej politickej mape Československa a jej Komunistickej strany, ktorá bola plne kontrolovaná súdruhmi zo Sovietskeho zväzu. Bol považovaný za naozajstného ideológa. Jeho „svetonázor“ však nikdy nebol takpovediac zakalený, potvrdený naozajstným životným strádaním, ako to bolo v prípade Husáka či Svodobu. Dá sa povedať, že sa tak trochu na toto neoficiálne prizeralo. Zakalenosť tohto druhu sa vyžadovala. Bol to len papierový káder, ktorý nepožíval príliš veľkú súdružskú autoritu všeobecne. Podľa takéhoto posudzovania sa prizeralo aj v prípade zaradenia a postupu takéhoto kádru. Komunizmus bol predsa revolučný zápas. Aj preto nikdy Biľak nebol potvrdený do skutočných vysokých oficiálnych mocenských štruktúr. Aj obyčajné krčmové vzťahy, také sa nemusia odohrávať len v krčme, obyčajné vzťahy a priateľstvá, mali naozajstný politický význam. Možno väčší ako tie oficiálne postoje. Všeobecne bol Vasiľ Biľak ostatnými súdruhmi pokladaný len za akéhosi popleteného papierového komunistu. Svoje postavenie si vyzdobil v roku 1968, jeho snahy o politickú alternatívu, robotnícko roľníckej vlády, naháňala strach aj politicky významným kolegom a súdruhom, mu veru body navyše nepriniesla. I keď s ním niektorí politicky súhlasili. Súkromne si však málokto klame, sám pred sebou to nemá význam, načo by si niekto niečo navrával? Výsledkom jeho pôsobenia nakoniec bolo to, že Biľak bol počas celej svojej kariéry zúfalo sám.

Husák a Biľak sa dostali medzi politikov, ktorí museli do Sovietskeho zväzu v roku 1968 len pár dní po vstupu vojsk do Československa, na jednania do Kremľu akosi nadpočetne a neplánovane. Hovorím o násilne diktovaných jednaniach v Kremli. Husák sa vraj sám prihlásil, že bude na schôdzke zastupovať záujmy vlády Slovenska. Biľakova prítomnosť bola vyžadovaná samými Sovietmi. Delegácia letiaca do Moskvy sa pre Gustáva Husáka zastavovala v Bratislave, aby ho tam naložili do lietadla. Bolo dôležité, že v delegácii, ktorá mala konsolidovať pomery v Československu po auguste 1968 bol aj prezident republiky generál Svoboda. Pravdepodobne by všetko bez jeho mocnej autority vyzeralo ináč. Delegácia bola očakávaná 23. augusta 1969. Pravica sa mýlila ak si myslela, že Brežnev bude niekedy vyjednávať s Dubčekom, Smrkovským alebo s niekým z reformistov. Ti dokonca ani neboli ubytovaní v Kremli, ako Brežnevovi „blízki“ súdruhovia. Línia už bola udaná. Niekde tu sa ministerka Sedlákova opýtala Vasiľa Biľaka, či je naozaj zradca a či pozval spojenecké vojska do Československa. Biľak neodpovedal priamo na jej otázku, len sa ministerky opýtal tou svojou vygajdanou rozťahanou papuľou, niečo v tom zmysle, či vie definovať slovné spojenie „zradca najlepšieho priateľa“. Dubček sa tu choval, ako blázon. Simuloval horúčkovité ochorenie, mysliac si tak, že si nejako vylepší svoju pozíciu pre vyjednávanie so Sovietmi. To vzbudilo dojem v Československu, ktoré bolo takmer bez svojich vládcov, že s Dubčekom bolo v Moskve nejako zle nakladané. Nikto mu v Moskve ani vlások na hlave neskrivil. Kladiem za obrovskú vinu a politickú chybu, súdruhovi Dubčekovi, že tieto pochyby nijako verejne po návrate do Československa nerozptyľoval. Vďaka „chorobe“ Alexandra Dubčeka zmenil Brežnev svoj názor  o ubytovaní reformistov a nechal Dubčeka ubytovať v Kremli, nemysliac tak na svoje prvé slová o prípadnom „zneuctení“ slávneho Kremľa.  To čo vyrazilo dych celej delegácii, ktorá priletela do Moskvy, bola skutočnosť akým spôsobom ich Moskovčania privítali. Biľak vo svojej knihe pamätí spomína: Na letištní ploše stála čestná jednotka složená z několika druhů vojsk, včetně námořní pěchoty. Desetitisíce Moskvanů s československými a sovětskými vlaječkami a snad celé politbyro ÚV KSSS. Hrály se hymny a byly vypáleny 24 dělostřelecké salvy.

Bez ohľadu na to čo sa v Prahe odohrávalo, vítali Moskovčania generála a prezidenta Československa Ludvíka Svobodu, ako priateľa a to aj vtedy, keď bol v minulosti zbavený všetkých funkcii a robil iba účtovníka v JRD. Naša delegácia verila v úspešnosť moskovských rokovaní.

V predzáhradke som čosi kutrala v zemi, keď pred našim domom zastali chlapci, kopajúci si do lopty. Jeden z chlapcov, taký malý tučniačik, mohol mať tak deväť rokov, pristúpil k nízkemu plotu a opýtal sa ma: „Teta, vy ste komunistka?“ „No dúfam, že áno.“ Odpovedala som s úsmevom a istou opatrnosťou, obavou, čo z toho chlapca ešte vylezie. „Viete, môj otec hovorí že ste riadna to …“ ošíval sa chlapec. Jeho kamarát do neho štuchol a povedal „Kurva“. Všetci chalani sa rehotali. Usmiala som sa. „Také škaredé ti o mne povedal?“ Opýtala som sa tučniačika. Jeho otca poznám,, taký nespratný živel, nikdy poriadne nepracoval a stále sa len povaľuje, celé dni presedí v krčme. Nemá ani na útratu, väčšinou tam sedí na sucho a čaká, že mu niekto zaplatí pol deci. Siahla som do domácej zástery a vybrala som cukríky, dala som každému chlapcovi po jednom. Tučný chlapček sa usmial a povedal. „Nebojte sa tetuška, ja poviem môjmu otcovi, že ste dobrá, poviem mu, že nie ste žiadna, to…“ „Kurva.“ Dopovedal opätovne jeho kamarát. „Tak to som naozaj rada.“ Uzavrela som našu spoločnú debatu. Deti sú tak úprimné, svoj vyhranený politický názor dokážu zmeniť okamžite.

RSDr. Vasiľ Biľak sa narodil 11. augusta 1917 v Krajnej Bystrej ako Vasiľ Gula, s prídomkom Biľak, tento si ponechal neskôr, ako svoje oficiálne priezvisko. Vyučil sa za krajčíra, do komunistickej strany vstúpil v roku 1945. Zdalo sa, že súdruh Biľak bol mimoriadne sociálne zručný, to mu nahrádzalo, jeho skutočné ndobudnuté vzdelanie. Proste vedel sa v tom pohybovať. Uměl to.

Dr. Husák o ňom raz povedal: „Veci sa prikrývali mojim menom. Bolo to tak pred 1968, ale aj po ňom. Pričinil sa o to hlavne Biľak. Mal mnoho tvári, ale vždy dokázal nasadiť takú, ktorú práve potreboval. Veľmi rafinovane a zákerne šiel za svojimi cieľmi.“ Rovnako osobne, takpovediac ľudsky (aj politik má dušu) Gustáv Husák neznášal Biľaka.

Prezident republiky usporadúval pri rôznych príležitostiach bankety, recepcie a spoločenské akcie v prospech rôznych spoločenstiev a skupín. Deň žien nebol výnimkou. Tomuto „mecheche“ predchádzalo slávnostné odmeňovanie zaslúžilých súdružiek, ktorým osobne prezident republiky ďakoval za ich významný spoločenský prínos. Gustáv Husák sa aspoň na krátko vždy objavil i na nasledovnej  slávnostnej recepcii. Aj keď to bolo len v menšine, objavovali sa na tejto recepcii pre ženy, aj ženy samé.. Asi sa nedalo spoliehať na to, že jednotliví súdruhovia na túto akciu v prospech Dňa žien zoberú aj svoje manželky. Gustáv Husák bol v takýchto prípadoch šarmantný a pozorný. Keď sa zvítal s prítomnými, takmer s každým osobne, vrhol sa k šunkovým rolkám naplnených chrenovou šľahačkou. Nahlas zakričal, toto milujem najviac. Čerta starého, nepotreboval ani trochu tieto kulinárske komédie. Najradšej mal prosté, veľmi prosté a jednoduché jedlo. Predsedníčka a krajčírka Marie Kabrhelová (čo sa to s tými krajčírmi deje, všetci na ÚV vyšívali) bola mierne pripitá a hlučná. A ako vždycky bola tragicky doobliekaná. Bol to jej obrovský deň, niečo v tomto zmysle neustále opakovala prítomným. Ženský zväz mal v osemdesiatych rokoch jeden milión členiek, ktorý veľmi úzko spolupracoval s KSČ. Neberiem a ani nemôžem brať do úvahy, výhrady súčasných žien proti minulému socialistickému režimu. Každá, ak nebola priamo v KSČ, bola v ženskom  zväze. Prosto jednotný názorový front. Takmer nik nestál bokom. Samozrejme že tu boli prítomné i najvyššie stranícke i vládne kádre. Biľak sa tu pretŕčal so svojou manželkou. Keď sa Husák predieral návštevníkmi  a objavil sa pri Biľakovi, otočil sa zrazu k švédskym stolom a začal sa z nich ponúkať, aby nemusel privítať Biľaka. Toto gesto – negesto si všimli i ostatní prítomní. Biľak sa po chvíli, keď už ostatní z neho sňali svoje súhlasné pohľady, otočil sa na podpätku a odkráčal so svojou manželkou zo sály preč.

Rande s Gustávom Husákom

18. júna 2011 00:26, Prečítané 5 023x

I v tých najvyšších kruhoch sú ľudia túžiaci, ľúbiaci, dúfajúci, milujúci, rozchádzajúci a zoznamujúci a ja neviem akí ešte. Dr. Gustav Husák bol, podľa môjho názoru celkom fešný muž. Sedela som v kancelárii a uvažovala som nad tým, čo podniknem s dnešným večerom. Bola som len  niekoľko mesiacov po čudnom rozvode môjho krátkeho manželstva. Rozviedli nás v mojej i jeho neprítomnosti. Podrobnosti som tu už opísala v jednom z mojich článkov. Je tu stále umiestnený. Sedela som vo svojej pracovni a pretože som práve doasistovala pri jednej zo schôdzi krajských tajomníkov Strany, sedela som teraz za svojim pracovným stolom a popíjala jednu zo slabučkých káv, s kvapkou mlieka. Bez cukru. Netrepať, premiešať, ako vravel súdruh James Bond (Siedmy). Vošiel Gustáv Husák, potom, čo slabulinko zaklopal. Bolo to len také slabučké ťuky-ťuk. Preňho typické. Ak sa ozvalo energické a silné, bol to Štrougal. Ak také čudné nevyzreté škrabotanie a k tomu pomerne hlasne hmkanie, niekedy i fŕkanie, bol to Milouš  Jakeš. No a panebože, ak sa ozvalo, hrozitánske búchanie, akoby chcel niekto vyvaliť moje polstrované, vnútri kované, bezpečnostné dvere, tak to bol celkom určite Martin Dzúr, silový minister obrany. Ako som už vravela, tentokrát sa ozvalo, slušné jemne zaklopanie, chvíľka mierneho zaváhania a potom vstúpil. Dr. Husák. Videla som hneď, že s ním nie je niečo v poriadku. Voľáky bol, zdalo sa mi, čudný. S prepáčením, akoby mal zarazené vetry. Celý sa nejako ošíval a zjavne bol neistý. Nevedela som prísť na to, čo mi chce povedať. Človek by mal byť vždy o krok vpredu.

„Anička, chcem sa vás na niečo spýtať?“ Začal. Pripadal mi, ako malý chalan, ktorý niečo vyviedol a teraz hľadá slová, ktorými by mi to všetko skydol na moju úbohú hlavu. Váhal, ako by mi všetko to pestvo, čo práve niekde povystrájal, vyrozprával. Galgan jeden.

„Áno, pán prezident…“ Vždy som ho oslovovala pán, nikdy nie súdruh. Ani na oficiálnych stretnutiach, či akciách. Podarilo sa nám takýmto nenásilným používaním tohto civilného oslovenia, presadiť istú výhradu vo všeobecných i protokolárnych zvyklostiach. Naraz až prirýchlo z neho vypadlo:

„Chcel by som vás, Anička, pozvať na večeru.“ Použil tu najholejšiu vetu, akú v tejto súvislosti bolo možné povedať. Kratšie by bolo už len to, ak by ma schytil za ruku a zavelil, „Anča, poď.“ Nakoniec i po vojenskej línii bol môj najvyšší veliteľ. Bola som a dones som pomerne rozhodná. Tento krát mi však vyrazil dych. V jednej chvíli som bola postavená pred, takmer neriešiteľný problém. Vlastne hneď pred niekoľko problémov. Musela som si zaraz a hneď uvedomiť, že Gustáv Husák je muž. To bolo pre mňa veľmi ťažké. Doteraz som na neho pozerala, ako na niekoho, kto je predstaviteľom systému, že on sám je Systém. Systém, ktorý treba opatrovať, zabezpečovať, obsluhovať, chrániť. Ako Česi vravia, opečovávať. Nič viac. V ďalšom slede vyvstávala otázka vysporiadania sa z jeho konkrétnym a nezameniteľným návrhom. Eticky, profesionálne a nakoniec i ľudsky.  Toto boli tie najpodstatnejšie, najdôležitejšie otázky. Potom boli také tie menej podstatné, ale predsa len do určitej miery závažné otázky a to, čo si oblečiem, aké šperky si na seba dám. Vlasy. Kde teraz zoženiem dobrého holiča. Potom, kam vlastne spolu pôjdeme a podobne. Zo začiatku ma ani len nenapadlo, žeby som jeho návrh nejakým spôsobom odmietla. Bola som z toho všetkého taká zmagorená, že som si ani nepripustila inú možnosť, než tu, že sa dnes navečeriam s najmocnejším mužom krajiny. Súkromne. Nie, žeby som s Dr. Gustávom Husákom, nikdy nestolovala. Nejeden krát som s ním popila čaj v jeho obľúbenej knižnici, alebo obedovala v hradnej jedálni, kde sem tam pán prezident zamieril. Ale toto bola iná vec. Malo isť, zrejme, tak som to posúdila, o súkromnú večeru. Mimo, teda nad rámec služobného času a nad rámec služobných povinnosti. Nad bežný rámec služieb, poskytovaných hlave štátu. Skoro som sa hanbila to pripustiť. Podľa všetkého malo zrejme ísť, panebože o randevous, schôdzku, danie si scuka, či jednoducho o rande.

„A kam pôjdeme?“ Opýtala som sa. Rýchlo som, pre istotu, dodala:

„…pán prezident?“

„Anička, o ôsmej po vás príde môj šofér. Vyzdvihne vás. V hotely Praha nás čakajú o pol deviatej v súkromnom  salóniku.“ Zdalo sa mi, že sa mu vrátila späť jeho rozhodnosť. Príjemne vedieť, pomyslela som si. Keď odchádzal z mojej kancelárie, otočil sa vo dverách a ešte povedal:

„A šoféra a celú večeru neúčtujte, prosím, z verejných zdrojov, ale vykážte to, ako moju súkromnú záležitosť.“ Musela som sa tváriť čudne, lebo sa nakoniec pousmial a odišiel.

Ani neviem, ako som to celé stihla. Kúpeľ, holiča, šaty a všetko. V dohodnutý čas som bola nachystaná. Šofér prišiel tri minúty po ôsmej. Hneď, ako som vošla do vestibulu hotela, vyšiel mi v ústrety riaditeľ hotela a zaviedol ma do malého salónika na poschodí. Keď som vstúpila  do dverí malého reprezentatívneho salóniku, ponáhľal mi v ústrety Dr. Husák. Mal na sebe tmavý, dobre vystrihnutý oblek.

„Ste nádherná.“ Povedal. Takmer som odpadla, keď som ho začula. Takéhoto som ho nepoznala. Riaditeľ sa smerom k nám mierne uklonil a odišiel. Dr. Husák mi odsunul stoličku. Položila som si kabelku na stôl a sadla si. Prezident prešiel okolo nášho stola a sadol si naproti.

„Anička, som veľmi rád, že ste došli.“

„Som tu rada, pán prezident.“ Sklopila som koketne zrak. V tej chvíli vstúpili do miestnosti niekoľkí čašníci a začali nosiť na stôl. Pri polievke sa opäť prezident ozval.

„Viete, Anka, pozval som vás sem… chcem vás…“ Spôsobne som si naberala polievku na veľkú lyžicu, kontrolovala som každý svoj pohyb a čo najopatrnejšie som si ju niesla k ústam. Prezident pokračoval.

„Mali sme v poslednej dobe na hrade nejaké akcie s medzinárodným obsahom. A objavila sa tam istá žena…“ Vo vzduchu som sa zasekla so svojou spôsobnou lyžicou a zostala som čumieť na prezidenta republiky. Nedbal na mňa a pokračoval ďalej.

„Na niektorých akciách sa objavila istá žena z francúzskeho veľvyslanectva. Neviem nič, len to, že sa menuje Cosette. Myslím, že je tam na diplomatickej stáži, alebo niečo také. Kratučko som s ňou hovoril.“ Lyžička aj s rukou mi padla na stôl.

„Ta polievka je veľmi dobrá.“ Povedal prezident.

„Chýba jej korenie.“ Precedila som cez zuby.

„Korenie?“ Opýtal sa môj dôležitý spoločník, postavil sa k servisnému stolíku a podal mi koreničku. Vzala som ju a dôraznými pohybmi som si začala dochucovať polievku. Znechutená som sa pri tom pozerala do tváre Gustáva Husáka. Ten na nič nedbal. Otočil sa odo mňa, povytiahol si nohavice a usadil sa spokojne oproti mne. Položila som koreničku na stôl.

„A ako vám môžem pomôcť, pán prezident.“ Dostavala som sa naspäť do svojej role. Každý si predsa musí uvedomovať jasne svoju úlohu v živote. Profesionalita začala kraľovať nad mojou ženskosťou, azda i intimitou.

„Viete, myslel som, Anička, či by ste sa nemohli trochu o nej poinformovať. Nič oficiálne, skôr tak…“

„Ako?“

„Tak žensky. Páči sa mi. Je veľmi príjemná, zaujala ma. A je veľmi múdra. Viete má v sebe niečo…“

V tej chvíli sa vo mne niečo preplo. Zrazu som si uvedomila, že ho chápem. V tej chvíli mi došli isté veci. O tragickej osamelosti mocných. Na druhý týždeň som pani Cosette zavolala a na rovinu som jej povedala, že sa s ňou túži stretnúť prezident Československej socialistickej republiky, Dr. Gustáv Husák. Súkromne. Cosette odpovedala „No dobre“.

Gustáv Husák vytiahol mladíka z vody

21. júna 2011 09:51, Prečítané 6 095x

Chodievala som na Pražský hrad cez Hradčanské náměstí. Po nádherných, pokojnou atmosférou poznačených, Zámeckých schodech. Potom som sa po nich vyštverala hore, bolo ich deväťdesiatosem. Ak ste započítali aj ten drobný nízky, značne zvetraný schod, prvý nástupný, tak potom ich bolo deväťdesiatdeväť. Cez Prašný most ste sa potom mohli dostať k severnej časti hradu. Vyšli by ste na druhom hradnom nádvorí. Tade som často nechodila. Nepripadalo mi to už také malebné.  Tuším v sedemdesiatom treťom roku, sa skončila nákladná oprava Zámeckých schodů. Stála  dvadsať sedem miliónov korún československých. To bol obrovský peniaz. Dnes by už bolo treba tu-a-tam dačo poopravovať, ale vraj na to nie sú peniaze, povedal mi pred troma rokmi primátor Prahy.

Kráľovská záhrada, dnes už nie je, až taká kráľovská. Je sprístupnená širokej verejnosti. V jej srdci sa nachádza vila prezidenta republiky, v tej najčastejšie pobýval. Ten zásah do prezidentského súkromia, sa snáď už len vyrovná necitlivému aktu, keď sa kedysi na prezidentskej štandarte vymenila korunka českého leva za päť cípu hviezdu. Tento barbarský zásah previedli v roku 1960. Gustáv Husák po nástupe do prezidentského úradu, bojoval za zmenu hviezdy na jeho štandarte, neuspel však. Bránil sa, že prezident by mal vedieť ovplyvniť, ako bude vyzerať symbol na štandarde prezidenta. Ta nebola úplne totožná so štátnym znakom. Narazil však na odpor pri diskusii na ÚV. Predsedajúci dal o tejto veci hlasovať. Návrh pána prezidenta neprešiel. Ani vtedy, keď svoj návrh predložil opakovane.  Predstava, dokonca i súdruhov na ÚV KSČ, bola zdravá. Ako jednotlivci si mysleli a súhlasili, že do „prezidentovania“ by sa strana nemala miešať. Súhlasili s tým, že prezident by mal byť nad politikou Strany. Akýmsi garantom celkového diania v Československu. A nie byť Stranou obmedzovaný a neustále šikanovaný. Keď však prišlo na lámanie chleba, teda na nejaké to kolektívne rozhodovanie, nikdy pána prezidenta nepodporili. K celkovej chaotickosti veci, pridával aj fakt, že práve cez politické kanály Strany, vnikali do našej spoločenskej autonómie Sovieti, so svojimi poradcami. Práve tadeto účinne vplývali na všetko, čo sa vo vnútri štátu dialo. V minulosti naozaj silný československý prezident sa tak postupne menil na bábku v rukách Moskvy.

Neraz som s prezidentom Gustávom Husákom hovorila i na pomerne citlivé témy. Dotýkali sme sa aj jeho človečenského svedomia, vecí, ktoré za jeho kraľovania rezonovali v spoločnosti a rezonujú snáď dodnes. Jeho poaugustové „aj keby mi mali všetci napľuť do tváre, ja ich „zachránim“ je pre neho symptomatické. Prezident mál v úmysle svoj ľud zachrániť. Nejeden krát Husák predložil otvorené návrhy na stiahnutie sovietskych vojsk z nášho územia. Sama som stenovala takéto rozhovory s predstaviteľmi Sovietov. Bola to ešte doba, kedy zvukové nosiče neboli dosť oficiálne a dôstojné. Pozýval si k rozhovoru civilné stranícke kapacity sovietskeho štátu, ale aj sovietskych vojenských predstaviteľov. Títo mali v ZSSR mimoriadne silné politické postavenie i rešpekt. Prezident Husák využil každú oficiálnu i neoficiálnu príležitosť pri stretnutí s Brežnevom, aby zaviedol na túto tému reč. U nás, aj u nich, v Sovietskom zväze.  V tomto svojom úsilí zostával osamotený. Bočili od neho i také „rozumné“ kapacity akou bol, bezo sporu, Lubomír Štrougal. Západ, i verejnosť ho vnímali ako slušného a pragmatického politika, ktorý je pokrokový a pripravený. Tento obraz na verejnosti nebol až taký pravdivý. Dnes rozpráva, kade chodí, ako mal „Gustu“ strašne rád.  Ja vravím, že láska sa ma prejaviť skutkami.

Pri prechádzke po Kráľovskej záhrade som sa spýtala Husáka, niekedy v polovici osemdesiatych rokov, či sa neobáva toho, že ho ľudia nepochopia, práve ohľadom jeho dosť nejednoznačného postoja, ktorý prejavil počas pražskej jari. Zastal vedľa krušpánových kríkov ktoré obkolesovali fontánu.

„A co jsem mněl dělat? Mel jsem posvětit vojenský zásah? Sověčtí vojáci byli připravení. Pokud by jsme se nedomluvili …“

Vedela som, že keď pán prezident neprešiel do Slovenčiny, je všetko v poriadku. Vždy keď sa naozaj rozčúlil, prešiel do materčiny. Tento krát ešte nie.

„Bylo zapotřebí zbavit se některých, zvláště těch, kteří nechtěli naslouchat míru a klidu. Nechali jsme se unést, nevěřili jsme, že Sověti zasáhnou. Dubček by slabý, v Moskvě se podělal. Všichni jsme se podělali. Moskva nebila šance, jak to všeobecně vnímal lid. Zůstali dvě možnosti. Kapitulace, nebo šestnáctá svazová republika. Politik musí chránit svůj stát, někdy i proti vlastnému občanovi.“

Potom môj vládca povedal niečo, čo sa mi vtedy moc nepáčilo. Prešiel pri tom do slovenčiny.

„Ak toto moji Slováci nepochopia…“ hrímal Gustáv Husák. Vzápätí však zmiernil.

„…tak potom nechcem byť Slovákom.“

Obaja sme sa obrátili dozadu. Uvidela som mladíka, ktorý strihal krušpán. Pozrel sa na nás, vyvalil na nás svoje veľké úprimné oči. Možno sa mu zdalo, že nás pristihol pri niečom, začo bude, minimálne, zbičovaný. Prestal strihať ker. Stále na nás civel, ako také teliatko. Z rúk mu vypadli záhradnícke nožnice, buchli o zem. Chlapec začal vystrašený a celý zmätený cúvať dozadu.  S Husákom sme sa na neho stále pozerali. Každý sme si asi prehrávali v mysli náš predchádzajúci rozhovor. Naraz sa mladíček pätami zachytil o malý múrik, keď k nemu vydesený docúval. Múrik obkolesoval fontánu. Chlapca mierne skrútilo nabok a pred našimi očami sa ako snop zvalil do vody.

„To nie!“ Zakričal prezident. Nepomohlo, bolo neskoro. Mykalo mi kútikmi úst. Len to tak čľuplo. Bolo to ako v akejsi groteske. Prezident sa rozbehol k mladému pracovníkovi, ktorý sa zrazu váľal vo vode.

„Ste v poriadku, synček?“

„Majster mi prikázal ostrihať kríky. Nechcel som“ Nezmyselne vysvetľoval chlapec a utieral si rukami tvár. Fŕkal na všetky strany a snažil sa postaviť z vody.

„To nič.“ Vravel Gustáv Husák s úmyslom upokojiť mladíka. Podal mu ruku a ťahal ho z vody. Bolo jej tak po kolená. Rozrehotala som sa naplno. Predstavila som si, ako chlapec stiahne prezidenta republiky za sebou do vody. Proste som to nevydržala. A potom by nasledovala, za tónov nejakej francúzskej bláznivej harmonikovej hudby, scéna ako sa obaja celí mokrí, stále dookola, zachraňujú. A padajú do vody a zasa vstávajú. Čupla som si, aby som sa nepočúrala, tak som sa svojej predstave radostnila. Prezident vytiahol chlapca z vody, striasal rukami zo svojho obleku vodu, ako neblahý následok tejto dôležitej záchranárskej akcie. Prezident sa smial. Obaja sme pochopili odľahčenie tejto chvíle, možno okrem mladíčka. Tváril sa namosúrene. Asi si doteraz vraví, akí sme na tom hrade uderení.  Potom sa Gustáv Husák pozrel na mňa a niečo mi posunkom ruky naznačil. Pochopila som. Keď sa chlapec prezliekol z mokrých montérok, do svojho  oblečenia, vzala som ho do malej zasadačky. Za pomoci dievčat z kuchyne som mladíčka i jeho záhradníckeho majstra, riadne nachovala. Medzi druhým chodom a dezertom, vošiel prezident republiky. Vedela som, že v túto chvíľu mal mať nejaké dôležité jednanie. Majster doslova vystrelil zo stoličky, chlapec sa tiež postavil a snažil sa tváriť odmerane a urazene. Prezident ich požiadal, aby sa posadili. Stále sa usmieval. Na konci, pred tým, než Gustáv Husák odišiel, sa mi zdalo, že sme si toho chlapca, predsa len trochu získali. Doteraz sa smejem, keď si na túto milú príhodu spomeniem.

O modrákoch, hnedákoch a pani Marte Kubišovej

15. septembra 2011 15:20, Prečítané 7 858x

A sme si kvit

Nemám rada modrú farbu. A hnedú z duše nenávidím. A nenávidím slabosť z ktorej potom vyvstávajú intrigy, lebo len slaboši intrigujú. A hlúposť nado všetko. A ešte manipuláciu. Som za priamosť, povedať čo mi vadí a nie baliť všetko do asertivity a servítok. Takému nerozumiem. Na mňa treba priamo, inak ničomu nerozumiem. Som vtedy debilná. Počuj Anča to a to sa mi nepáči. Pre mňa platí jedna a jedna sú dve. Belasá farba mi nevadí. Je ľahučká, akoby ju práve zniesli anjeli z nebies. Tu môžem. Dajte vedľa seba modrú s hnedou a uvidíte. A nemám rada „K“ v názvoch všetkých politických strán, je mi z toho zle. To máte, milí moji, za všetky tie nadávky, ktoré ste mi zniesli na moju starú hlavu. Za všetky tie sprostanebarbarov a zločincov, ktorými ste ma v diskusii počastovali. A že vraj už nedokážem dobehnúť. By si sa čudovala, keby som ťa otiahla čogaňov. Ty by si mala problém dobehnúť, krásavica. Tak a teraz sme si úplne kvit. Tabula rasa.

Kam sa podela priamosť

Ľúbim prostých a jednoduchých ľudí, čistých ako ranné prebudenie, spontánnych a priamych. Je osviežujúce poznať takých. Neviem koľko ešte takých je, ale vždy, keď takého stretnem osviežuje ma svojou prostotou a svojim fresh duchom. Cítim ako sa mi do mojich starých žíl vlieva životodarná sila, stanem sa nesmrteľnou, ak sa budem obklopovať len takými. Akoby dnes v húfoch umierali. Takýma sa nechám pokojne vyučovať a môžu ma i karhať a poúčať, koľko chcú. Iní nie.

Ľavica je realita

Ľavicové vnímanie sveta na Slovensku, na našom krásnom Slovensku, chválabohu nevymrelo. Stále žije. Je realitou dneška. Veľmi sa z toho teším. Žije napriek cielenej a sústavnej genocíde revolučných myšlienok a to po dlhú dobu, zo strany takzvaných demokratov. Neuvedomujú si, že drobná zelená rastlinka sa prekľuje na svet i cez ten dusiaci, ťažký modro-hnedý asfalt. Vždy sa nakoniec prekľuje ku svetlu.

Marta Kubišová

Poďme ešte k minulajšej téme, milí moji. Vyvstali nejaké otázky, ku ktorým sa chcem, potrebujem vrátiť. Hovorili sme o správaní niektorých kultúrnych pracovníkoch v režime v Československu. Iste, že nie všetci sa správali ako hyeny. Ako zbabelci a a vlezdoprdelky. I keď musím povedať, že drvivá väčšina boli práve takí. Umelci však neboli iní, ako zvyšok národa. Nepochádzali predsa z inej civilizácie, boli proste naši. Boli ľudskej a človečenskej podstaty. Naša zbabelosť a ustráchanosť je povestná. Sami chceme byť dobrovoľne podrobení a priam sa hrnieme niekomu slúžiť a ohnúť pred ním chrbát. My tu v strednej Európe sme proste takí.

Aj do diskusie aj na môj email smerovali otázky o pani Kubišovej a bolo ich dosť. Týkali sa samozrejme jej zákazu činnosti. Nemám prístup a ani som nemala do zoznamov zakázaných umelcov a ak mám pravdu povedať, neviem či nejaké takéto zoznamy vôbec jestvovali. Môžeme sa len domnievať, ako to s pani Kubišovou bolo. Nie sme však úplne bez informácii, aby sme dokázali, ako tak rekonštruovať, čo sa vtedy stalo. Máme na to právo, pretože pani Kubišová sa v tejto veci nikdy riadne a jasne, hlavne uspokojujúco nevyjadrila. Poďme premietať, hlavne si celú vec nejako najskôr definovať.

Čo mohlo našim súdruhom na pani Kubišovej vadiť. Jej hlavným previnením mohlo byť zaradenie iste pesničky do svojho repertoára. Ide o pieseň „Modlitba pro Martu.“. Podľa môjho názoru šlo o veľmi kvalitnú pieseň, akýsi protest-song, ktorý v ten nebezpečnej dobe leta roku 1968 podstatne dotváral atmosféru tej doby. Ďalším „politickým prehreškom“ mohla byť „situácia s Alexandrom Dubčekom,  Zúčastnila sa na nej spolu s Ivou Janžúrovou, už vtedy známou herečkou. Prosím aby ste si na linkovanom videu nevšímali ten titulok o „Písni pre Rudolfa III“ To sa takto koncom šesťdesiatych rokoch v televízii motivovali diváci pred televíznymi obrazovkami. Proste im premietli niečo potešujúce, než sa mohli pozrieť konečne na svoj film. Tak je to predsa aj dnes. Dnes nám  premietnu niečo o „deláni pěkných psích hovínek“ alebo o gutalaxe. Ale vráťme sa k veci. Druhým nepriateľským počinom pani Kubišovej mohla byť práve táto uvítacia „pecka“  Tieto dva počiny mohli mať za následok katastrofálny a priam osudový koniec kariéry pani Marty Kubišovej.

Vždy som k hodnoteniu tejto kauzy pristupovala s nedôverou a pochybnosťami. Aj keď piesne pani Kubišovej (tie zo 60. th) doslova milujem. Napriek tomu som ju nikdy nevnímala ako obeť komunizmu. Pokúsim sa to vysvetliť prečo.

Pani Marta mala slušne nakročené na sólovú dráhu speváčky. Funguje takto niekoľko veľmi úspešných rokov. V novembri 1968 vzniká hudobné zoskupenie Golden Kids, ktoré tvorili pán Václav Neckář, Helena Vondráčková a pani Marta Kubišová. V tej dobe sa to vedelo, len to pripomeniem. Medzi pani Helenou Vondráčkovou a pani Kubišovou vznikli veľmi silné nedorozumenia a rozpory, ktoré sa nakoniec ukázali, ako neprekonateľné. Golden Kids sa napokon rozpadli. Samozrejme že šlo o finančné nezhody, ktoré vznikli ohľadom delenia honorárov medzi jednotlivých sólistov. Sčasti bol predmetom sporov aj repertoár. Takže Marta Kubišová v roku 1969 zo skupiny Golden Kids, sklamaná odchádza. Zapovedala sa, že do šowbízu sa už nikdy viac nevráti. Kto by ju bral vážne, nik ju vtedy nebral vážne. Každý sa jej hnevlivému vyhláseniu smial. Onedlho si berie za manžela významného režiséra Jána Němca.  O rok neskôr 1970 vyhrala Marta Kubišová populárnu anketu „Zlatý slávik“. Televízne kamery pri prevzatí ceny už nie sú.

V januári roku 1970 sa koná posledný koncert Golden Kids. Mnohí tvrdia, že skupina dostala zákaz. Ak by bola v nemilosti celé kapela, odniesli by to v budúcnosti aj Vondráčková a Neckář. Pokračujme v našom rozklade. Nezabúdajme na skutočnosť, že členovia Golden Kids sa rozchádzajú v zlom a riadne rozhádaní. Neckář nakoniec podporí Vondráčkovú. Marta to nesie veľmi zle. Odchádza do ústrania. Za niekoľko mesiacov Marta porodí predčasne dieťa a to v ôsmom mesiaci tehotenstva. Dnes by asi nebolo problémom takéto dieťatko udržať pri živote. Vtedy však nie. Dieťa umiera a Marta takmer tiež. Prežíva klinickú smrť. Lekári sa boja, že Marta bude dementná, bola dlho bez kyslíka. Nakoniec ju preberú. Marta sa neorientuje. Nechce sa jej žiť. Je apatická a bez chuti k životu. Nasledujúcich niekoľko rokov je v intenzívnej psychiatrickej opatere. Opakovane, niekoľko krát do roka je Marta hospitalizovaná v psychiatrickej liečebni. Ešte v roku 1969 naspievala Marta Kubišová veľmi zvláštnu pesničku. Volala sa Ukolébavka pro nenarozene děti. Samozrejme Marta nemôže dva roky napred vedieť, že tento bolestný pocit vyjadrený v piesni sa bude tak zúfalo dotýkať aj jej.

Ak by aj bezpečnostné zložky Československa udelili zákaz na tak dlhú dobu, akú nečinnosť pani Kubišovej trvala, (doba zákazu sa neudávala) musela by pani Kubišová zavraždiť aspoň šiestich komunistov a  jedného ministra vlády. Spod zákazu sa dalo pritom ľahko vyviazať. Stačilo požiadať príslušný Krajský úrad o obnovenie činnosti a  spraviť znovu tzv. hudobné prehrávky. Nebolo to náročné ani pre tých, čo mali zvlášť citlivé svedomie. Nemuseli nič sľubovať. Zdá sa, že dlhodobá umelecká nečinnosť pani Marty Kubišovej bola jej osobnou voľbou.

A v spoločnosti sa zatiaľ vyvíjala akási legenda. Legenda o neohrozenom hrdinstve krehkej, zraniteľnej Marte Kubišovej. Ľudia si so zatajeným dychom prehrávali jej nesmrteľné pesničky a snívali svoj súkromný sen o slobode. A zatiaľ možno Marta ležala na zákrokovej miestnosti v pražských Bohniciach, na druhom poschodí hlavnej budovy liečebne a celá sa triasla. Keď jej elekrickými šokmi o sile niekoľko stoviek voltov, aplikovanými rovno do hlavy, lekári obnovovali priechodnosť mozgových synapsii v snahe zabrániť tak rozvoju Martiných silno zničujúcich depresii.

Záver

Iste ide o akúsi konštrukciu, ale vystavanú na základe prísnych faktov. Ako keď riešite doplňovačku, kde sú len čísla, kopec čísiel s pevnými bodmi a vy ich pospájate ceruzkou, od najmenšieho čísla až po to najvyššie. Objaví sa zrazu netušená kresba, ktorá všetko vyjasní a prezradí.

Gustáv Husák slabý a bezmocný a Vasiľ Biľak

13. februára 2011 10:01, Prečítané 12 442x

Gustáv Husák mal mimoriadne silnú vôľu, pevnú, ako ten najcennejší kameň. Toľko elektrizujúcej vôle, že ste na neho mohli pripojiť celé mesto a ono by sa rozsvietilo a navyše by sa trblietalo, ako dáky popletený vianočný stromček. Toľko sily a odhodlania mal v sebe Gustáv Husák. Možno mal v nebesiach niekoho známeho, nejaké sudičky, čo mu náruživo držali palce, bol takto dobre vyzbrojený, toľko silou a odhodlaním, možno aj preto,  aby všetky tie príkoria, čo mal v budúcnosti zažiť, aj naozaj dôstojne prežil. Bol vybavený na omnoho väčšie strádania, aké nakoniec sám musel prežiť. Ten zvyšok, ten rozdiel využil vo svoj prospech, aby sa ešte viac zocelil a ešte intenzívnejšie a kvalitnejšie pripravil, na to čo raz naozaj príde. Svoj život naozaj prežil tak intenzívne, že ho mohli pokojne prežiť hneď niekoľkí ľudia naraz.

Ľudia v Česku vnímali povojnový slovenský zbor povereníkov na Slovensku ako pokračovanie hanebného vojnového klerikálneho Tisovho režimu. Praha bola nespokojná s tým, čo sa dialo na Slovensku. Navyše na Slovensku vyhrala voľby po vojne Demokratická strana, ktorá dostala až dve tretiny hlasov, na rozdiel od Českých krajín kde vyhrala Gottwaldova KSČ. Praha svojou predĺženou rukou, ktorou bol Gustav Husák ako šéf povereníkov odvolala všetkých nekomunistických povereníkov, kvázi ministrov slovenskej vlády a nariadila podriadenosť povereníkov pod toho ktorého ministra v Čechách. To bol takpovediac taký malý predúnorový prevrat. Až 4 dni po tom prijíma Gottwald demisiu ministrov v Čechách. 6. februára 1951, ráno Gustáva Husáka zatkli v kancelárii ústredného tajomníka KSS na rozkaz ministra bezpečnosti. Traja muži s revolvermi mierili na neho. Dali mu na ruká putá a zaviazali mu oči a po 22 rokoch práce pre Komunistickú stranu, ho odviedli na neznáme miesto, neznámo kam. Gottwald raz povedal. „Nechcel by som mať Husáka v zádech.“, takto sa Gottwald vyjadril. Neskôr aj Novotný varoval. „Veď počkajte, čo sa z neho vykľuje, to ešte uvidíte!“

Dr. Husák  mi zazvonil na vnútornú linku. Okamžite som to dvihla, jeho linka bola asociovaná zo zeleným blikajúcim svetielkom. Vždy tak trochu vo mne hrklo, keď sa rozsvietilo. Priložila som si slúchadlo k uchu. „Pôjdeme na obed?“ Opýtal sa Dr. Husák. Nie nebol to žiadny namlouvací romantický rituál. Znamenalo to, že dnes sa prezident republiky nenaje vo svojich súkromných pre verejnosť a dokonca i pre mnohých zamestnancov neprístupných priestoroch. „Samozrejme, veľmi rada budem s vami obedovať, pán prezident.“ Nikdy som neoslovovala hlavu štátu oslovením súdruh, bol to vždy pán prezident. I keď on ma často oslovoval tým svojim „soudružko“. Nebol to z mojej strany nijaký skrytý protest. Ak som niekoho oslovila „pán“ chcela som mu takto zložiť väčšiu porciu úcty, ako keby som ho oslovila iba bežným „súdruh“. Nakoniec i Biľaka som oslovovala „súdruh“ a to som si predsa len prezidenta republiky vážila o niečo viac, ako súdruha Biľaka. Zošli sme do zamestnaneckej jedálne hradu. Neviem na čo to bolo osobne naviazané, keď sa Husák rozhodol obedovať zo dva tri krát za rok, v zamestnaneckej jedálni hradu. Bolo to proste exkluzívne. Nikdy som neprišla na to v akej súvislosti mu vystala takáto potreba strenúť sa so zamestnancami hradu, s ľuďmi ktorí mu bezprostredne slúžili. Boli to záhradníci, veľa záhradníkov, zamestnanci stavebnej správy hradu, archivári, zamestnanci iných odborov, ktoré súviseli z udržiavaním celého hradu, výskumníci, rôzni stážisti, novinári, hradná stráž, bezpečnostní pracovníci a mnohí iní. Nikdy tieto jeho riedko občasné návštevy jedálne neboli pripravované, ani prakticky nemohli byť, rovnako sa vedelo, že prezident republiky dostáva vo svojej súkromnej časti hradu, inú stravu, než ktorá sa podávala nám v jedálni hradu. Vošli sme do jedálne. Všetky zraky vo vnútri sa na nás upäto zahľadeli. Takmer všetci vstali. Niektorí svojho vládcu videli po prvý krát v živote. Husák im milo pokynul, aby sa posadili. Sadli sme si k voľnému stolu. Naproti seba. Dr. Husákovi chutilo. Ako hlavný chod sme si na táckach ku stolu doniesli ryžu a nejaké mäso na šťave. Husák sa s chuťou pustil do jedla. Potom sa náhle zháčil a oddelil na kraj taniera malú hŕstku ryže. Toto som dostával v krimináli, na začiatku keď som sa musel počas troch týždňov podriadiť výsluchom a mučeniu. Len toľkoto ryže a zaliata bola troškou nejakej biednej omáčky. To mi dali na celý deň. Iní väzni mali stravu tri krát za deň, ale mňa chceli nejako zvlášť zlomiť. Bol som pre nich dôležitý. Asi už mal po chuti, zvyšok jedla nedojedol. „Často na to myslíte?“ Spýtala som sa. „Každý deň.“ Odpovedal Dr. Husák.

Od leta 1949 zbierali jeho najbližší spolupracovníci materiáli proti Husákovi a predkladali ich Klementovi Gottvaldovi. Keď ho odvliekli tri týždne ho neskutočným spôsobom vypočúvali. A mučili. Vyšetrovateľ mu povedal. Tu ste mal rezervované miesto, ešte keď ste si myslel že ste kráľ na Slovensku. Namáčali mu hlavu do vlastných hovien, ako sa sám JUDr. Gustáv Husák, CSc vyjadril. Sám pokračuje v spomienkach: „Musel som cele hodiny stáť, nesmel som si sadnúť. V noci, každých 10 minút budíček a hlásenie, vyšetrovaný číslo to a to, vyšetrovanec jeden, všetko je v poriadku. 3 dni a noci som musel neustále stať, raz v mraze raz v horku. Pri minimálnej strave, bez sekundy odpočinku mi tak vyčerpalo celý organizmus, že mi prestávali fungovať zmysli. Nohy som mal opuchnuté, pomrznuté, srdce mi vynechávalo, mal som záchvaty mdloby. Vynechával mi zrak i sluch. Po prvý krát som v živote videl ako vzorce na koberci ožili a fantasticky sa pohybovali. Červené myšky liezli po stenách. Jazykom som nevedel hýbať. Sotva som vykoktal nejaké slovo. Prestával mi fungovať rozum, vôľa sa strácala. Narastala jediná živočíšna túžba, na chvíľu zavrieť oči, na chvíľu si ľahnúť. Tri týždne som strávil v tom stave hrúzy. Chorého, ubitého a s omrzlinami ma previezli späť do Ruzyne. Nohy opuchnuté a čierne od omrzlín, z tváre a rúk mi zliezala omrznutá koža. Dostával som srdečné záchvaty. Musel ma liečiť lekár.“ Navyše ho skoro denne bili samotní väzni, ktorí sa mu takto mstili za svoje osobné príkoria, ktorých vinu pripisovali „pánom“ z hora. „Začiatkom marce 1951, po prečítaní protokolu, som ihneď celú výpoveď odvolal, ako vynútenú lož.“ Uvádza Husák. Záver vyšetrovateľa, ktorý mal jeho prípad na starosti, mimo iné znel: „Robotnícku triedu nenávidí. Je rafinovaný a neurvaný. Ide o buržoázneho nacionalistu, ktorý nenávidí český národ.“ Napriek tomu, že Husák očakával šibenicu, toto hodnotenie vyšetrovateľa mu vynieslo nakoniec len doživotie. Je mimoriadne zaujímavé, že Husák veril, že tieto spoločensko politické deformácie, ktoré mimo iné spôsobili aj jeho osud, sú len detské choroby Strany, že budú postupne odstránené a rovnako bude očistené i jeho poškvrnené meno. Husák veril i naďalej v silu myšlienky na spravodlivý svet pod vedením Komunistickej strany Československa. Napriek všetkému Husák priznal, že z tohto celkového nespravodlivého stavu na neho padala beznádej a depresia. A to dokonca do takej miery, že pri niektorých momentoch, kedy sa ho zmocnili mimoriadne slabé myšlienky, chcel jednoducho hlavu strčiť do mašiny, na ktorej ako väzeň pracoval a takto všetko raz a navždy definitívne skončiť.

V máji roku 1960 Gustáva Husáka prepustili, po deviatich rokoch väznenia. Nie je to nejaký literárny obraz ale Gustáv Husák sa vrátil z väzenia ešte mocnejší, ako doň šiel. Bol pevne rozhodnutý svoj život pevne uchopiť a viesť ho podľa svojho najsvätejšieho vnútorného presvedčenia. Podľa svojho presvedčenia Komunistu a súdruha a človeka, ktorému to myslí naozaj politicky, ktorý sa nedá zdržiavať žabomyšími bojmi. Ctibor Filčík, milenec jeho prvej manželky Oľgy Lokvencovej a fenomenálny slovenský herec bol k Husákovi ohľaduplný a nikdy sa počas jeho pobytu vo väzení k Magde nenasťahoval, aj keď ta na neho naliehala. Pokladala vzťah so svojim manželom Gustávom za skončený a úplne vyhasnutý. Paradoxne však nemala v úmysle rozvádzať sa. Husák po návrate z basy, napriek vtedy všeobecným spoločenským zvyklostiam, predložil jednoznačnú požiadavku rozvodu.

Niekedy, keď už bol sám v zajatí plnej osamelosti svojho prezidentského úradu (po roku 1987) ma Dr. Gustáv Husák vytiahol do Kráľovskej záhrady. Tá bola vtedy  súčasťou jeho súkromného sídla na pražskom hrade, luxusný exteriér Kráľovskej záhrady bolo niečo nevídané. Súdruh Gustáv Husák sa mi zdôveril, že má čoraz väčšie problémy s pohybovou koordináciou a vystupovaním pri prehliadkach čestnej stráže, ktoré boli často spojené so štátnymi návštevami Československa. Povedal: „Viem, že mám jednať v tejto veci s inými, ako s vami, ale obrátil som sa napriek všetkému na vás, pretože Vám dôverujem.“ Sedeli sme na jednej z kamenných lavičiek a okolo nás bol vďaka hradným záhradníkom, ktorí boli vo svojom remesle doslova mágmi čara a krásy, prenádherný rozprávkový Eden, posiaty všakovakými kvetmi, okrasnými krami a jazierkami. Proste Raj. Požiadala som Dr. Husáka, aby mi dal krátky čas na zamyslenie. Pár sekúnd zavládlo medzi nami úplné ticho. Husák sedel na lavičke a pôsobil veľmi vystrašene, placho a ohrozene. Celý sa chvel stareckým trasom a ústa sa mu rovnako bezmocne triasli. Po chvíli som sa ozvala. Pán prezident, s týmto by nemal byť žiadny problém, jednoducho celú ceremóniu tančeku pri prehliadke stráže zjednodušíme, proste ju oklieštime a skrátime. Nechajte ma nech celú vec prejednám s kompetentnými a potom vám dám vedieť. A tak sa aj stalo. „Viete mám strach z jednej veci. Že raz dopadnem ako generál Svoboda, že mi prezidentské kreslo vytrhnú spod zadku. A ešte ma s ním na dôvažok ovalia.“ Položila som svoju ruku na jeho, tu mal položenú na stehne. Bola celá vetchá a atrofovaná, a triasla sa ako osika. Koža na nej bola o niekoľko čísel väčšia. Husák upriamil pohľad na malú vodnú fontánku pred sebou a so slzami v očiach povedal: „Ani neviete, ako strašne sa cítim.“

Ak sa Milouš Jakeš vyznačoval akousi láskavou a pomerne ústupčivou povahou, Vasiľ Biľak bol opačný extrém, bol podozrievavý a paranoidný a do všetkého sa starel, doslova sa nabúraval do problémov iných, neustále chcel disciplinárne riešiť svojich kolegov, bol to taký inter-personalný špiceľ. Človek by mal pocit, akoby problémy vyhľadával. Nemal múdrosť politika, ktorý vyčkáva a dáva priestor času, ktorý veci necháva uzrieť, pred svojou vlastnou dôležitosťou. Vždy mal pocit, že ho chcú ľudia nachytať. Bol sociálne zručný, proste vedel ako sa vo vzťahoch pohybovať, aby mohol so situácie nakoniec čerpať. Mal jednu zaujímavú črtu, vždy pri jednaniach hral úlohu nestranného, keď všetci vyhádzali svoje „tromfy“, nakoniec sám prekvapivo uderil. Hlúpy rozhodne nebol, ako sa o ňom všeobecne hovorilo. Bol hodne prefíkaný a rafinovaný. To čo mu ako politikovi vážne chýbalo, bola intelektualita a obyčajná mužská múdrosť a nadhľad nad vecou, ktorá často, zreje u starších, zrelých  mužov, ktorí v dokonalej sýtosti a plnosti už svojich prežitých dní spokojne a s rozvahou formulujú svoje postoje, v ktorých  hlavnou ingredienciou je práve vzácny a múdry čas, ktorý je pre vyzrávanie čohokoľvek, tak dôležitý. Toto však neplatí pre hlupákov. By si sa načakal, kým by niečo dozrelo.

Dr. Husák o Biľakovi nahlas hovoril ako o ťažko použiteľnom a neschopnom materiály, s ktorým sa nedá pracovať, ani s nim v ničom počítať. Celých dvadsať rokov ho Biľak sprevádzal ako dáka sprostá šedá eminencia, sedel mu neustále za zadkom, ako vždy prítomná tajomná ideologická entita. Bol naozajstnou prekážkou. Bol to Biľak, ktorý často hatal reformné zmeny vysokých predstaviteľov režimu. Biľakove prsty často dočiahli až do Moskvy, mal silnú pozíciu ktorú bolo nemožné prehliadať. Ľudsky a profesionálne zodpovedá za to, ako sa Strana vysporadúvala s krízou po sedemdesiatom roku. Bol naozajstnou prekážkou v procese uplatňovania reformných ekonomických zmien po roku 1985, ktoré sa snažil uplatniť Lubomír Štrougal ako predseda vlády, ktorý na každom plenárnom zasadaní Strany, horúčkovite poukazoval na potrebu zmien štandardov, ktoré sa všeobecne uplatňovali v ekonomike. Už koncom sedemdesiatych rokoch Štrougal poukazoval na škodlivosť direktívneho riadenia výroby. Argumentoval tým, že štát nie je a nikdy nemôže byť dobrým správcom majetku. Navrhoval do istej miery regulované súkromné vlastníctvo dovtedy verejných výrobných prostriedkov. Vedenie Strany takéto návrhy prudko odmietlo. Úsilie Dr. Husáka a Vasiľa Biľaka ako mocného muža straníckej politiky boli veľmi často v príkrom rozpore. Gustáv Husák neoficiálne počas celého obdobia svojho prezidentského pôsobenia nastoľoval otázku dočasného pobytu sovietskych vojsk. Nevystavoval sa nejakému zvláštnemu nebezpečenstvu. Od prezidenta republiky sa predsa očakávalo nastoľovanie takýchto vecí. Brežnev takéto rozhodnutie neustále odkladal. Od vedenia našej Strany Brežnev dostával pravidelné hlásenia, ktoré podstatne skresľovali skutočnosť o stave našej vnútornej bezpečnosti. Keď sa do vedenia Komunistov v Sovietskom zväze dostal Michail Gorbačov a zasadol aj na stoličku predsedu prezídia, čo sa rovnalo funkcii prezidenta, obrátil sa Gustáv Husák na neho oficiálne, kde v liste žiadal stiahnutie sovietskych vojsk z našej krajiny. Keď Michael Gorbačov navštívil Československo, Husák na neho naďalej opakovane naliehal a žiadal jeho stanovisko v tejto veci. Gorbačov sa nevyjadril žiadnym spôsobom. Takéto správanie je aj z bezpečnostného hľadiska ale aj z protokolárneho hľadiska absolútne nesprávne. Takéto niečo si nedovolil ani Brežnev, vždy aspoň zaujal aké-také stanovisko k požiadavke našich predstaviteľov, aj keď bolo nakoniec zamietavé. Pre takéto správanie, aké predvádzal Gorbačov sa vyhlasuje skoro vojna. Minimálne vážne ochladnutie vzťahov a stiahnutie veľvyslancov. Gorbačov mal plné ústa perestrójky a glásnosti, jeho slová sa však zásadne rozchádzali s činmi. To čo sa nakoniec v Sovietskom zväze stalo bolo nekontrolované a spontánne. O tom svedčia aj bezprostredné udalosti, ktoré vzápätí v Rusku nasledovali, aj týkajúce sa jeho násilného odstavenia od kormidla moci Jeľcinom. Dnes Gorbačova oslavuje celý svet, ako veľkého záchrancu a štátnika. Nie je, ani nikdy nebol. Ani jedno, ani druhé.

Vôbec netuším, či mal Vasiľ Biľak nejakých priateľov, určite viem, že mal politických spojencov a mnoho, nespočetne veľa oponentov. Aj v samotnej Strane. I keď toto nie je tak smerodajné, ako by sa na prvý pohľad predpokladalo, mocní nikdy nemajú priateľov, preto to možno tak ďaleko nakoniec dotiahnu, nikto ich nerozptyľuje a nikto ich neťahá za nohu. Priateľstvá sú len akýmsi temným a neužitočným súžením v tele, sú naozajstnou a reálnou prekážkou a sú len na máločo dobré. Osamelosť velikánom svedčí, akoby ich v plnosti dotvárala a prehlbuje, často sa ňou venčia, ako vzácnym vavrínovým vencom, je to istý závdavok na úspech, pretože samota je viac duchovná, je viac v spojení s vnútorným duchom, a je priama a čistá a je nebývalo úprimná. Je ako omáčkou pod vzácne jedlo, jej základom. Osamelosť často kopuluje s genialitou, pretože sa kúpe v samote vlastných snov a intímnych obsedantných úvah. Je to akoby sa na takýchto ľudí, často už pri narodení zvalil strop samoty a tichého zúfalstva v osamení, a ešte k tomu beznádej a svetobôľ a nakoniec Sláva, ktorá ich znenazdajky objaví. Mocní sú často zúfalo sami.

Vasiľ Biľak bol ten bodrý ujo, čo potľapkal traktoristku po zadku a hneď sa jej spýtal na jej politický postoj, aby jej vzápätí druhou rukou strelil zaucho. To bol jeho arzenál komunikačných prostriedkov, akoby sa vám zrazu vterigal do miestnosti bez akéhokoľvek upozornenia. Akoby sa vám niekto za hrozného rachotu vrútil cez presklenú strechu rovno na váš gauč do obývacej izby. Je to ako tykanie starej žene na blogu. Bola ho vždy plná miestnosť. Biľak nemal rád neistotu, pretože tá dáva mnoho otázok a bál sa že na ne nebude vedieť odpovedať. Mal rád veci jednoducho prestreté. Tak alebo tak.

Biľak mal zvláštne postavenie medzi komunistickými politikmi, jeho kolegovia sa ho báli a málokto vedel, čo môže od neho očakávať. I keď sa nikdy nedostal až na samotný vrchol politiky, považovaný je a vždy bol za mimoriadne významného hráča. Bol prívržencom ortodoxného, konzervatívneho krídla na vtedajšej politickej mape Československa a jej Komunistickej strany, ktorá bola plne kontrolovaná súdruhmi zo Sovietskeho zväzu. Bol považovaný za naozajstného ideológa. Jeho „svetonázor“ však nikdy nebol takpovediac zakalený, potvrdený naozajstným životným strádaním, ako to bolo v prípade Husáka či Svodobu. Dá sa povedať, že sa tak trochu na toto neoficiálne prizeralo. Zakalenosť tohto druhu sa vyžadovala. Bol to len papierový káder, ktorý nepožíval príliš veľkú súdružskú autoritu všeobecne. Podľa takéhoto posudzovania sa prizeralo aj v prípade zaradenia a postupu takéhoto kádru. Komunizmus bol predsa revolučný zápas. Aj preto nikdy Biľak nebol potvrdený do skutočných vysokých oficiálnych mocenských štruktúr. Aj obyčajné krčmové vzťahy, také sa nemusia odohrávať len v krčme, obyčajné vzťahy a priateľstvá, mali naozajstný politický význam. Možno väčší ako tie oficiálne postoje. Všeobecne bol Vasiľ Biľak ostatnými súdruhmi pokladaný len za akéhosi popleteného papierového komunistu. Svoje postavenie si vyzdobil v roku 1968, jeho snahy o politickú alternatívu, robotnícko roľníckej vlády, naháňala strach aj politicky významným kolegom a súdruhom, mu veru body navyše nepriniesla. I keď s ním niektorí politicky súhlasili. Súkromne si však málokto klame, sám pred sebou to nemá význam, načo by si niekto niečo navrával? Výsledkom jeho pôsobenia nakoniec bolo to, že Biľak bol počas celej svojej kariéry zúfalo sám.

Husák a Biľak sa dostali medzi politikov, ktorí museli do Sovietskeho zväzu v roku 1968 len pár dní po vstupu vojsk do Československa, na jednania do Kremľu akosi nadpočetne a neplánovane. Hovorím o násilne diktovaných jednaniach v Kremli. Husák sa vraj sám prihlásil, že bude na schôdzke zastupovať záujmy vlády Slovenska. Biľakova prítomnosť bola vyžadovaná samými Sovietmi. Delegácia letiaca do Moskvy sa pre Gustáva Husáka zastavovala v Bratislave, aby ho tam naložili do lietadla. Bolo dôležité, že v delegácii, ktorá mala konsolidovať pomery v Československu po auguste 1968 bol aj prezident republiky generál Svoboda. Pravdepodobne by všetko bez jeho mocnej autority vyzeralo ináč. Delegácia bola očakávaná 23. augusta 1969. Pravica sa mýlila ak si myslela, že Brežnev bude niekedy vyjednávať s Dubčekom, Smrkovským alebo s niekým z reformistov. Ti dokonca ani neboli ubytovaní v Kremli, ako Brežnevovi „blízki“ súdruhovia. Línia už bola udaná. Niekde tu sa ministerka Sedlákova opýtala Vasiľa Biľaka, či je naozaj zradca a či pozval spojenecké vojska do Československa. Biľak neodpovedal priamo na jej otázku, len sa ministerky opýtal tou svojou vygajdanou rozťahanou papuľou, niečo v tom zmysle, či vie definovať slovné spojenie „zradca najlepšieho priateľa“. Dubček sa tu choval, ako blázon. Simuloval horúčkovité ochorenie, mysliac si tak, že si nejako vylepší svoju pozíciu pre vyjednávanie so Sovietmi. To vzbudilo dojem v Československu, ktoré bolo takmer bez svojich vládcov, že s Dubčekom bolo v Moskve nejako zle nakladané. Nikto mu v Moskve ani vlások na hlave neskrivil. Kladiem za obrovskú vinu a politickú chybu, súdruhovi Dubčekovi, že tieto pochyby nijako verejne po návrate do Československa nerozptyľoval. Vďaka „chorobe“ Alexandra Dubčeka zmenil Brežnev svoj názor  o ubytovaní reformistov a nechal Dubčeka ubytovať v Kremli, nemysliac tak na svoje prvé slová o prípadnom „zneuctení“ slávneho Kremľa.  To čo vyrazilo dych celej delegácii, ktorá priletela do Moskvy, bola skutočnosť akým spôsobom ich Moskovčania privítali. Biľak vo svojej knihe pamätí spomína: Na letištní ploše stála čestná jednotka složená z několika druhů vojsk, včetně námořní pěchoty. Desetitisíce Moskvanů s československými a sovětskými vlaječkami a snad celé politbyro ÚV KSSS. Hrály se hymny a byly vypáleny 24 dělostřelecké salvy.

Bez ohľadu na to čo sa v Prahe odohrávalo, vítali Moskovčania generála a prezidenta Československa Ludvíka Svobodu, ako priateľa a to aj vtedy, keď bol v minulosti zbavený všetkých funkcii a robil iba účtovníka v JRD. Naša delegácia verila v úspešnosť moskovských rokovaní.

V predzáhradke som čosi kutrala v zemi, keď pred našim domom zastali chlapci, kopajúci si do lopty. Jeden z chlapcov, taký malý tučniačik, mohol mať tak deväť rokov, pristúpil k nízkemu plotu a opýtal sa ma: „Teta, vy ste komunistka?“ „No dúfam, že áno.“ Odpovedala som s úsmevom a istou opatrnosťou, obavou, čo z toho chlapca ešte vylezie. „Viete, môj otec hovorí že ste riadna to …“ ošíval sa chlapec. Jeho kamarát do neho štuchol a povedal „Kurva“. Všetci chalani sa rehotali. Usmiala som sa. „Také škaredé ti o mne povedal?“ Opýtala som sa tučniačika. Jeho otca poznám,, taký nespratný živel, nikdy poriadne nepracoval a stále sa len povaľuje, celé dni presedí v krčme. Nemá ani na útratu, väčšinou tam sedí na sucho a čaká, že mu niekto zaplatí pol deci. Siahla som do domácej zástery a vybrala som cukríky, dala som každému chlapcovi po jednom. Tučný chlapček sa usmial a povedal. „Nebojte sa tetuška, ja poviem môjmu otcovi, že ste dobrá, poviem mu, že nie ste žiadna, to…“ „Kurva.“ Dopovedal opätovne jeho kamarát. „Tak to som naozaj rada.“ Uzavrela som našu spoločnú debatu. Deti sú tak úprimné, svoj vyhranený politický názor dokážu zmeniť okamžite.

RSDr. Vasiľ Biľak sa narodil 11. augusta 1917 v Krajnej Bystrej ako Vasiľ Gula, s prídomkom Biľak, tento si ponechal neskôr, ako svoje oficiálne priezvisko. Vyučil sa za krajčíra, do komunistickej strany vstúpil v roku 1945. Zdalo sa, že súdruh Biľak bol mimoriadne sociálne zručný, to mu nahrádzalo, jeho skutočné ndobudnuté vzdelanie. Proste vedel sa v tom pohybovať. Uměl to.

Dr. Husák o ňom raz povedal: „Veci sa prikrývali mojim menom. Bolo to tak pred 1968, ale aj po ňom. Pričinil sa o to hlavne Biľak. Mal mnoho tvári, ale vždy dokázal nasadiť takú, ktorú práve potreboval. Veľmi rafinovane a zákerne šiel za svojimi cieľmi.“ Rovnako osobne, takpovediac ľudsky (aj politik má dušu) Gustáv Husák neznášal Biľaka.

Prezident republiky usporadúval pri rôznych príležitostiach bankety, recepcie a spoločenské akcie v prospech rôznych spoločenstiev a skupín. Deň žien nebol výnimkou. Tomuto „mecheche“ predchádzalo slávnostné odmeňovanie zaslúžilých súdružiek, ktorým osobne prezident republiky ďakoval za ich významný spoločenský prínos. Gustáv Husák sa aspoň na krátko vždy objavil i na nasledovnej  slávnostnej recepcii. Aj keď to bolo len v menšine, objavovali sa na tejto recepcii pre ženy, aj ženy samé.. Asi sa nedalo spoliehať na to, že jednotliví súdruhovia na túto akciu v prospech Dňa žien zoberú aj svoje manželky. Gustáv Husák bol v takýchto prípadoch šarmantný a pozorný. Keď sa zvítal s prítomnými, takmer s každým osobne, vrhol sa k šunkovým rolkám naplnených chrenovou šľahačkou. Nahlas zakričal, toto milujem najviac. Čerta starého, nepotreboval ani trochu tieto kulinárske komédie. Najradšej mal prosté, veľmi prosté a jednoduché jedlo. Predsedníčka a krajčírka Marie Kabrhelová (čo sa to s tými krajčírmi deje, všetci na ÚV vyšívali) bola mierne pripitá a hlučná. A ako vždycky bola tragicky doobliekaná. Bol to jej obrovský deň, niečo v tomto zmysle neustále opakovala prítomným. Ženský zväz mal v osemdesiatych rokoch jeden milión členiek, ktorý veľmi úzko spolupracoval s KSČ. Neberiem a ani nemôžem brať do úvahy, výhrady súčasných žien proti minulému socialistickému režimu. Každá, ak nebola priamo v KSČ, bola v ženskom  zväze. Prosto jednotný názorový front. Takmer nik nestál bokom. Samozrejme že tu boli prítomné i najvyššie stranícke i vládne kádre. Biľak sa tu pretŕčal so svojou manželkou. Keď sa Husák predieral návštevníkmi  a objavil sa pri Biľakovi, otočil sa zrazu k švédskym stolom a začal sa z nich ponúkať, aby nemusel privítať Biľaka. Toto gesto – negesto si všimli i ostatní prítomní. Biľak sa po chvíli, keď už ostatní z neho sňali svoje súhlasné pohľady, otočil sa na podpätku a odkráčal so svojou manželkou zo sály preč.

Husák a Brežnev

6. januára 2012 16:03, Prečítané 7 324x

Napriek tomu, že generál Ludvík Svoboda odmietol vymenovať robotnícko-roľnícku vládu v roku 1968, v zložení Biľak, Indra, Kolder a Lenárt, bolo toto zoskupenie, predsa len, na krátky čas, ako-tak rešpektované. Táto pseudo-vláda nebola len akýmsi bezzubým zámerom. Súdruhovia práve z tohto čudného vládneho „zoskupenia“ predložili Sovietskemu zväzu, návrh na pripojenie Československa k  ZSSR. Nešlo teda len o nejakú „šuškandu“ medzi občanmi. Šlo naozaj o reálny politický akt. K tejto žiadosti, či návrhu sa Brežnev nikdy osobne nevyjadril. Tváril sa, akoby sa ho to netýkalo. Neoficiálne sa k nám zo Sojúzu dostali správy, že sovietska strana sa týmto návrhom naozaj zaoberala, ale v plnej miere tento dokument odmietla. Áno, pravdou je, že ZSSR odmietlo akékoľvek úvahy o pripojenie ČSSR ku Zväzu sovietskych socialistických republík. Prekvapivo, dôvody odmietnutia boli kultúrne a historické. Možno v tom bola akási sovietska nacionalita. Dodnes nechápem, prečo ľudia celú túto hlúpu hanebnosť hodili na Dr. Husáka. Nemal s ňou nič spoločné. To netvrdím len ja, tvrdí to aj Lubomír Štrougal vo svojej knihe Pamätí a úvahy (december 2009). Kto aspoň trošku rozumie zvláštnemu napätiu, ktoré vládlo medzi Husákom a Štrougalom, iste vie prečo sa odvolávam práve na Štrougala.

Brežnev sedel pokojne

Brežnev bol znamenitý blufátor. Bol rozhodný a vo vypätých situáciách, mu to pálilo. Akoby len práve vtedy ožíval. Dá sa povedať, že napriek svojej mohutnosti bol doslova hyperaktívny. Bol v znamení strelca. Tí sú často hluční a energickí. Nie je pravdou, žeby bol hlúpy. To nie. Niektorí mu vytýkajú nevzdelanosť. Na začiatku tomu možno tak bolo, vyštudoval akýsi metalurgický inštitút, neskôr si však vzdelanie doplnil. Často ani nie je dôležité, čo vyštudujeme v mladosti, ale ako sa vzdelávame počas celého života. Brežnev sa orientoval v histórii, vo vojenstve, ale i v politológii. O humanitné smerovanie sa moc nezaujímal. Obdivoval však ľudí, ktorí ho prejavovali. V zásadných rozhovoroch Brežnev používal pasívno-agresívne formulácie. To sú tie milé, pohodové slovká, pokojne cedené pomedzi zuby, avšak ich posolstvo je silné  a zdrvujúce. Sedel pokojne a zdá sa, že sa dokonale ovládal. Svojou mohutnou postavou celý dojem zaštiťoval. Dá sa povedať, že svojim spôsobom, okolie zastrašoval. Mohol si to dovoliť. Kto sa však tomuto tlaku postavil a protirečil mu, získal si jeho úctu. Musíme si k tomu všetkému uvedomiť jednu vec, Sovietsky zväz sa pod vedením L. I. Brežneva, stal skutočnou superveľmocou. A to nielen v oblasti vojenstva. Sedemdesiate roky, či prvé roky osemdesiate boli v ZSSR naozaj silnou politickou konštantou. Dostatok všetkého, pokoj pre prácu a existenciu. Stabilita a dostatok. Zbližovanie Východu so Západom, aké nikdy nebolo, pred Brežnevom, ani po ňom. Kedy ľudia pochopia, že na to, aby sa mali naozaj dobre, potrebujú svojho pevného a neotrasiteľného monarchu?

Staršina páľ do zadku

Na začiatku Leonid Iľjič, Husáka prehliadal, a dá sa povedať, že v rozhovoroch značne podceňoval. Neskôr ho však plne rešpektoval, ba mala som pocit, že ho začal obdivovať. Otvorene hovoril Gustávovi Husákovi o Biľakovej jednoduchosti, či trefne zosmiešňoval niektoré veci nášho verejného života.

„Súdruh Leonid Iľjič, poďme si pohovoriť o sovietskych vojskách v Československu.“ Husák to povedal spôsobom, akoby povedal: „Staršina, páľ do zadku!“ Nemyslite si, že to Brežneva nejako zaskočilo. To nie. Citlivo chápal reťazec, domáci-hosť. Brežnev hovoril o trpezlivosti a pokoji a rozumnosti v tejto citlivej veci. Snažil sa vysvetľovať a nabádať k času a pozhoveniu s odsunom sovietskych vojsk z Československa. Bolo jasne cítiť, že Leonid Iľjič, nie je v tejto veci až tak pevne ukotvený. Preto toľko kecal a vysvetľoval a nabádal k trpezlivosti. Brežnev pomaly sám seba vytrvalo nahlodával. Osud nám však neposkytol dostatok času. Leonid Iľjič Brežnev zomrel v novembri 1982.

Chytila mi varlatá do oboch rúk

„Súdruh Leonid Iľjič, prečo si vozíte so sebou vlastnú vodu?“

Opýtal sa Gustáv Husák, Brežneva, počas obeda. Brežnevov osobný čašník práve nalieval z obrovskej karafy do pohára vodu. Súdruh Gustáv Nikodemovič, (Otec Dr. Husáka, bol Nikodém)

„Viete…“ Brežnev sa zamyslel a pokračoval:

„…voda je voda, život je život, a láska je láska.“ zakončil v zamyslení hosť.

Bolo to v období, keď už ho  sužoval jeden infarkt za druhým. Mal za sebou i mozgové porážky. Bol už v takom stave, že i u nás kolovali vtipy o tom, že ho počas prejavu musia pridržať, hneď štyria komunisti, aby neodkväcol. Leonid Iľjič používal služby logopéda a psychológa. Postupne sa mu menila osobnosť. V obraze jeho charakteru, sa prejavovali čoraz väčšie stopy megalománie a velikášstva. Bol čoraz viac nespokojný, ba i podozrievavý. Celkovo upadal. Šlo pravdepodobne o schizofrénny rozpad osobnosti. Zdalo sa mu, že mu ľudia neprejavujú dostatok úcty a pozornosti. Jeho osobnosť prezentovala klasické prejavy toho, čo psychológia označuje za „stareckú nahnevanosť.“ Mnohí mocní v socialistickom bloku sa nechávali opatrovať ľudovými liečiteľmi. Utiekali sa k ním, niekedy viac ako k profesionálnym odborníkom. Aj Leonid Brežnev mal takéhoto odborníka neustále pri sebe. A to v podobe jednoduchej, ale ráznej Džunky Davitašvili. Túto jednoduchú ženu vodil so sebou na všetky štátnické návštevy, po celom svete. Strážil si ju, ako oko v hlave. Neustále ju obdarúval. Keď mala štyridsať päť rokov, Brežnev jej vybavil a následne daroval akademický titul lekárskych vied, Lomonosovej univerzity. Sama mala sotva štyri ľudové.

„Mal som štikavku niekoľko hodín. A, nie a nie prestať.“ Sťažoval sa Leonid Iľjič. Mlčky sme jedli a počúvali. Prítomný bol prezident Husák aj niekoľko sovietskych ministrov.

„Zavolal som Džunku. Chytila mi varlatá do oboch rúk.“ Brežnev sa  s rozmachom postavil a chytil sa rukami pod bruchom.

„Džunka ma držala a stále si hundrala popod nos. Moje štikútanie razom prestalo.“

Je ťažké niečo povedať. Uchopiť z materialistického, komunistického a pragmatického, keď chcete, vedeckého hľadiska. Oči však nemôžete zavierať. Nebolo to často, ale niekedy som mávala mimoriadne bolestivý až spastický menzes. Tak raz do roka. Bolo to počas návštevy Brežneva. Furt som bola skrútená od bolesti. Lieky mi v tom nikdy nepomohli. Dovolenka nepripadala do úvahy. Stačilo však, aby ma Džunka jemne pohladila v oblasti podbruška. Bolesti mi okamžite prestali. Mao Ce-tungovi, drobná Džunka bezkrvným spôsobom vybrala z brucha obrovské ložisko. Potom žena prejdením ruky, sotva mávnutím rukou, obrovskú ranu zacelila. Neostalo po nej ani stopy. Paradoxne sa to udialo v období, keď boli vzťahy Číny a ZSSR hodne napäté. Občasne liečila i Ericha Honeckera, ba i Fidela Castra.

Voda je voda a láska je láska

„Chápem.“ Reagoval prezident Husák na popletené odpovede svojho dôležitého hosťa.

„Voda je voda a láska je láska.“ zopakoval Leonid Iľjič a pokračoval nesúrodo:

„Viete, je to taký vzácny druh lásky. Taký čo panuje medzi našimi národmi. Medzi početnými národmi veľkého Sovietskeho zväzu a národmi ČSSR. Vždy keď Brežnev povedal ČSSR, pridal jedno „S“ navyše. Potom nám hovoril o radosti žiť v socialistickom spoločenstve, hovoril o kráse života a následne o nevďaku všetkých vychytralých sovietskych umelcov. Dá sa povedať, že kultúrni pracovníci v ZSSR ho hodne hnevali. Už ho tak nadšene neprezentovali ako na začiatku jeho pôsobenia. Než zapichol svoj príbor do vepřo-knedlo-zelo, prekladaného jablkami a lahodnou kapustou, dusenou na jemne sladkastom červenom víne, prešiel na tému nenažratých Amerikánov, ktorí už od dobroty nevedia, čo majú robiť. Keď hrímal a jedol, na krku mu nabiehali obrovské žily. A stále búchal do stolu. Na začiatku tohto všetkého bola nevinná otázka prezidenta Husáka, prečo si z domoviny vozí vlastnú vodu.

Vianoce na hrade

17. decembra 2011 14:06, Prečítané 4 905x

Žiadna ideológia nie je podstatná. Fanatizmus v akejkoľvek podobe je hnusný a nebezpečný. Marx a Engels, bola to dobrá dvojka. Bohatý priateľ podporuje svojho chudobnejšieho kamaráta. Ešte pred vojnou sa pološeptom hovorilo o zakázanom partnerskom vzťahu, týchto dvoch pánov. Už sa zabudlo. Ale o tom som dnes nechcela. Fanaticky sa upnúť na jednu myšlienku, nie je správne. Len politika – taký študent osprostie. Je potrebný rozhľad v spoločenských, humánnych vedách, byť sčítaný a rozhľadený, ale v prvom rade, mať dobré srdce. Mať láskavé srdce. Vedieť vnímať a chápať utláčaných a mať vnútornú, neuhasiteľnú potrebu pomôcť. Toto posolstvo dobra dostať aj do systému. Zo srdca rovno do praxe. Bojím sa, že tézy a komunikácia dnešných komunistov, neprinesú do budúcna nič dobrého. Nič nového. Základný materiál – človek, sa dramaticky zmenil. Zhrubol im jazyk a svoj revolučný zápal preniesli do všetkých oblastí komunikácie. Humanista, to je správny ekvivalent slova, komunista.

Pražský hrad na Vianoce vždy osirel. Všetci zamestnanci odišli, každý ku svojej rodine. Zostali len slúžiaci. Vojakom a strážnikom sme podpísali opušťáky. Na hrade ich zostala sotva tretina. Ta vraj dokáže, v prípade vojenskému napadnutiu, efektívne obrániť hrad. Čerta starého! To by nedokázali ani plné počty. Oslava a výzdoba Vianoc bola vždy rok od roka noblesnejšia a živšia. V sedemdesiatych rokoch ste si museli dakde na skrini, vo svojej pracovni, chrániť nenápadnú zelenú halúzku z jedličky či smrečka. Neskôr to už nebolo také zúfalé. Hradné chodby boli ozdobené vysokými mohutnými, rozsvietenými stromčekmi. Vstupy z dvorán taktiež. Kuchyňa a bufety žili v podobnom veselom duchu. Milujem Vianoce. Prezident sa pred Vianocami, nechal odviesť ku svojej rodine. Bral si so sebou vždy nejaké podklady, aby mohol pracovať na svojom novoročnom prejave. Gustáv Husák si novoročné prejavy písal sám. Pred tým, než sa všetci odobrali ku svojim rodinám, aby tu prežili sviatky pokoja, lásky a mieru, Vianoce, konal sa v niektorých z vhodných salónov, vianočný mejdan. Spoločenský oblek podmienkou. Bola to akcia hradu. Napriek tomu sa tu potrebovali ukázať aj nejaký ministri, či členovia ÚV KSČ. Ukázal sa tu aj prezident republiky. Pohostenie bolo v podobe švédskych stolov. To až neskôr. Tie skoršie Vianočné večierky boli organizované klasickou vianočnou večerou, šalát a rezne. Každý obdŕžal balíček s vianočným pečivom a pol litra vína na osobu. Také socialistické. Neskôr, ako som uviedla, bolo občerstvenie riešené v podobe naaranžovaného jedla v prostriedku salóna. Po bokoch miestnosti pod oknami boli stoly a stoličky na sedenie. Niektorí stáli a v skupinkách sa bavili, niektorí sedeli a pozorovali okolie. Niektorí dokonca tancovali. Ľudský džavot a vianočná podmanivá muzika.

Upútala ma tu mladá žena. Stála v rohu, bokom od dverí, bola sama. Bola veľmi jednoducho oblečená a v rukách držala tanierik. Na ňom mala naštósovaných asi osem obložených chlebíčkov. Pristúpila som k nej a predstavila som sa.
„Naďa Kvasnicová“, odpovedala ticho.
„Ste tu sama“, opáčila som. Chlebíček položila na tanierik. Pozrela sa na mňa a potom skrútila hlavu bokom, pohľad jej smeroval k oknu. Videla som, že sa jej oči zaliali slzami. Prázdnou rukou si pretrela oči. Miestnosťou z reproduktorov znela vianočná koleda.
„Čo sa deje?“ zachraňovala som situáciu.
Mladá žena sa predhrbila, akoby sa predo mnou ukláňala, premohol ju plač. Trasúce sa natiahnuté ruky v ktorých držala svoj tanierik, načahovala bezmocne ku mne. Vzala som jej ho z rúk.
„Vianoce sú pre mňa strašné.“ Vyhŕklo z ženy z akéhosi emočného pretlaku. Mlčala som. Odkiaľsi z rukáva vylovila vreckovku.
„Poznám vás pani Anka, robíte pre pána prezidenta. Videla som vás s ním. Vás nemôžu zaujímať moje problémy.“ Vreckovkou si začala utierať oči. I celú tvár.
„Viete, mám syna v detskom domove. Narodil sa, keď som mala sedemnásť rokov, nedokázala som sa o neho postarať. Vzali mi ho. A umiestnili v detskom domove. Bude mať šesť rokov.“ Z druhého rukáva vytiahla fotografiu, na ktorej bol malý usmievavý chlapec. Bola ako Hudíny. Som zvedavá, čo ešte vytiahne z rukáva. Ak v minulosti matke odobrali dieťa, bolo takmer nemožné, dostať ho späť.
„Toto je moje posledné jedlo, ja neviem dokedy.“ Odmlčala sa na chvíľu.
„Bývam na ubytovni. Nie je to tam drahé, ale keď som nakúpila synovi hračky a odniesla mu ich do detského domova, nezostalo mi nič. Kúpila som mu niekoľko autíčok so zotrvačníkom a rôzne knižky a encyklopédie a obrovskú stavebnicu Merkúr. A kopec, kopec sladkostí, hneď do dvoch tašiek. Pani vychovávateľka sa ma opýtala, či môže z nich dať aj ostatným deťom. Nič som jej neodpovedala. Keď som Miška vystískala, šla som preč.“
Žena sa zhlboka nadýchla a pokračovala.
„Sama som z detského domova. Nemám byt, ani zariadenie. Viac mi ho späť nedajú.
„Akú prácu na hrade vykonávate?“
„Som upratovačka.“
„Môžem sa vás opýtať, koľko zarobíte, aký máte plat?“
„Tisícsto korún.“ Povedala mladá žena a ešte viac sa rozplakala. Za taký plat by som plakala aj ja.
„A ako ste sa sem dostali?“ opýtala som sa prekvapená.
„Normálne som si podala žiadosť a zobrali ma.“
„Naďka, včera sa rozdávali vianočné odmeny, dostali ste?“
Zamietavo zavrtela hlavou.
„Máte tu niekde svoju vedúcu?“
„Tam je.“ Ukazovala Naďa na tlstú ženu v húfiku ľudí. Viktória. Vysvetlila mi, že upratovačky nie sú na zozname vianočných odmien. Trochu najedovaná som jej povedala, že taký prípad, ako je Naďa, by tam mal byť. Do miestnosti vošiel prezident republiky. Sálou to zašumelo. Podišla som k nemu a v krátkosti som mu prípad opísala.
„A prečo to nevyriešite?“ zaútočil na mňa prezident. Zjavne nebol vo svojej koži. Asi preto, že som ho sem nanútila. Nemal rád takéto akcie. Tanierik s chlebíčkami som vtisla prezidentovi republiky do rúk. Vzala som Naďu pod pazuchu a vyviedla von na chodbu.

„Všetko to jedlo, čo zostane na stoloch, je vaše.“ Potom som siahla do kabelky a vybrala som nejakú papierovú hotovosť. Dievča na mňa pozeralo, ako na prízrak.
„Nemám ľadničku.“ Zašvitorila. Práve prechádzal okolo nás Pišta, zo stavebnej správy hradu. Mal na starosti aj autopark. Vrazila som mu do rúk kľúče a poslala som ho do mojej kancelárie. Ľadničku som mala vyprázdnenú, takmer som ju nepoužívala.
„Neskôr to vybavíme aj papierovo.“ upokojovala som samú seba.

Trvalo to rok, napriek intervenciám hradu, kým si mohla Naďa svojho Miška odviesť do jednoizbového bytu, ktorý jej priklepli z pražského MNV. Až neskôr som zistila, že Naďa mala úplné stredoškolské vzdelanie, zakončené maturitou. Požiadala som Marii, moju dobrú priateľku, vedúcu stravovania, či by ju nevzala k sebe, do kuchynskej učtárne. Čo ma na celom prípade doslova odrovnalo, bola skutočnosť, že na ďalší rok, tesne pred Vianocami vošiel prezident Gustáv Husák do mojej pracovne a povedal: „Anička, uistite sa prosím, že tento rok svoje Vianočné odmeny dostali všetci, ktorí to naozaj potrebujú.“

Gustáv Husák, grafologické posúdenie jeho osobnosti

10. decembra 2011 09:46, Prečítané 5 569x

Akoby predpokladom, tou najsprávnejšou kvalifikáciou pre úrad prezidenta Československa, poťažmo, Česka, je povinné absolvovanie väzenia. Havel i Husák. Len s pánom Klausom to nejako nevyšlo. Snáď raz. Dejiny nepapkajú iba revolucionárov, často si pochutia aj na vladároch. To častejšie. Viacerým sa naozaj môže zdať, že vo svojich textoch, vykresľujem Dr. Gustáva Husáka, ako príliš romantického a idylického uja, preháňajúcom sa po studených hradných chodbách s kyticou ruží, spievajúc pri tom, omamné piesne. Teraz ma napadá, raz som počula Dr. Husáka pohmkávať si nejakú pesničku, myslím, že to boli „Slovenské mamičky“. Spieval hrozne, bol hluchý ako peň. Hlúpo-romantický rozhodne nebol, bol rozhodný a silný. Pozorní to iste v mojom texte rozpoznali. Bol pevný a v názorovej čistote, jasný. Ale uvedomujem si, že moje názory nie sú až tak dôležité. Česi sú v prístupe k osobnosti Gustáva Husáka dosť rozporuplní, na jednej strane, jeho skutočné kvality bagatelizujú, skresľujú, na druhej strane, čuduj sa svete, sa snažia o seriózne posúdenie, jeho celoživotného pôsobenia. I keď Slováci si ho viac vážia a oceňujú ho, snaha o seriózny výskum zo strany odborníkov, jeho osobnosti, tu však zásadne chýba. Učenci zo SAV, zrejme pracujú na dôležitejších projektoch, ako je zmysluplné zhodnocovanie našej histórie.

Grafológia sa pokladá za serióznu, prísne vedeckú, disciplínu. Rozhodne nepatrí do súboru pa-vied, akými sú, napríklad, predpovedanie či mágia. Grafológia je založená na príčinných súvislostiach, medzi povahou, psychikou človeka a jeho písmom, vyvierajúcom z grafo-psycho-motorických funkcii, ktoré sú u každého výnimočné, neopakovateľné. Ich nenapodobiteľných a výnimočných markantoch, ktoré súvisia práve s charakteristickými rysmi, tej ktorej posudzovanej osobnosti. Grafológia je len ďalšia zručnosť odborníka, je to relevantný nástroj vedeckej, exaktnej odbornosti nejedného psychológa.

Lidové noviny, požiadali významnú psychologičku Dr. Evu Boháčkovú, ktorá je rešpektovanou grafologičkou o grafologickú analýzu textu jedného z Husákových rukopisov. Súčasťou žiadosti bola aj skutočnosť, že odborníčka nevedela koho v skutočnosti posudzuje, i keď musím povedať, že tomu, až tak moc, neverím. Redaktori Lidoviek, pani Boháčkovej predložili časť dopisu Gustáva Husáka, ktorý napísal v roku 1956 z väzenia. Tento list, Dr. Husák, adresoval na Ústredný výbor Komunistickej strany Československa. Odborníčke predložili časť listu v ktorom nebolo možné, poznať, že ide práve o Gustáva Husáka. Šlo o stranu č. 6 tohto listu. Z torza listu sa dalo usúdiť, len to, že ide o väzňa, ktorý píše svoj list. Pani Boháčková zásadne trvala na tom, aby jej redaktori LN prezradili aspoň pohlavie pisateľa. Nebudem vám tu opisovať zložitú, odbornú metodiku, ktorú pani Dr. Boháčková použila, pretože tejto problematike odborne nerozumiem a túto psychologickú disciplínu neovládam. Sústredím sa teda na záverečné vyhodnotenie grafologickej analýzy.  Pomerne rozsiahlu záverečnú správu, i duplikácie v nej obsiahnuté, skrátim.

Záver grafologického rozboru

Písmo vypovedá o vysokej vzdelanosti a inteligencii. Pôsobí kultivovaným dojmom a snáď až prekvapivo – vzhľadom k tomu, že ide o muža – pôsobí mäkko a upravene. Poukazuje na „dobré vychovanie“ ku slušnosti a uhladeným spôsobom. Pisateľ prejavuje významnú orientáciu na cieľ, silná potreba uplatnenia a prejavu. Má silnú potrebu kontaktov a spoločnosti, ktorú si získava vľúdnymi a prívetivými formami vystupovania. Napriek tomu, že jeho správanie môže budiť dojem priateľskosti, jedná sa skôr o akúsi neosobnú formu či diplomatickú masku. Aj keď je pre pisateľa typické racionálne a striedme uvažovanie, je do veľkej miery – i keď nevedomej – ovplyvňovaný cítením. Jeho jasne nevyjadrené citové potreby a často nevyjadrená túžby po kontakte vytvára, zvlášť pri nedostatočnej odozve, zvýšené riziko sklamania z medziľudských vzťahov. A následne útek do izolácie. Vzťahy a ich kvalita sú tak pre neho dôležitejšie, než si sám pripúšťa. Pretože je mimoriadne citlivý, má strach z odmietnutia, citového poranenia, alebo ublíženia. Preto často váha, či má svoje city prejaviť. Obvykle sa preto drží stranou. Jeho neuvedomelé túžby a žiadosti, niekedy prevládnu nad ráciom. Pisateľ je v myslení rýchly, ponáhľajúci sa k cieľu, má schopnosť rýchleho úsudku, avšak jeho metodický prístup, krok za kokom, ho vo výslednom efekte, vlastne spomaľujú. Pri svojej práci sa môže plne spoľahnúť na sebadisciplínu a sebaovládanie. Je schopný prejavovať vytrvalé sústredenie a má vynikajúci organizačný talent. Pisateľ je zhovorčivý a rád debatuje. Jeho argumentácia je vo všetkej dôkladnosti, vždy premyslená, má svoj osobitý štýl. Pisateľ sa neustále vzdeláva a rozširuje svoje obzory, preto má živý záujem o komunikáciu a výmenu myšlienok a však v tejto oblasti môže často narážať na potrebu sebazáchovy a sebakontroly, takže vo výsledku je konzervatívnejší, než sa sám pokladá. Je navyknutý brzdiť svoje prirodzené impulzy, súdnosť triumfuje nad vášňou. K svojim cieľom pristupuje realisticky. Vážnosť, duševná disciplinovanosť a jeho triezvy pohľad na svet môžu viesť, až k akémusi suchopárnemu pohľadu, ktorému chýba iskra a humor. Tiež je pre neho typická silná viazanosť na vlastné presvedčenie a hodnoty. Jeho vnímanie pravdy potom môže byť aj dosť subjektívne, zatiaľ čo on tu svoju pravdu, bude považovať za akési objektívne meradlo.

Gustáv Husák, smútok a intimita

7. decembra 2011 15:35, Prečítané 4 284x

Ženy  sú často bezprostredné a silné. Potrebujú všade prestrieť nažehlený obrus a doprostriedka, na oči celému svetu, položiť voňavú riadne ocukrovanú bábovku. Nevdojak sa stávajú pánom každého priestoru, ktorý vždy neuveriteľným spôsobom, žensky ovládnu. Vdýchnu, všade kam dôjdu, isté čaro domova, bezpečia a prítulnosti. Prídu, vezmú metlu a vyzametajú a prehrabú tak stojaté, zabudnuté vody tmavého, mužsky organizovaného sveta. Mnohí iste vnímajú pridanú hodnotu rodovo zmiešanej society. A smejú sa, akoby sa nič nestalo. Také boli aj dievčatá z prezidentskej kancelárie. Mám na mysli jej civilnú časť. Mala som na nich rada to, že si nemysleli, že sú dákym pupkom sveta. Neustále sa smiali a boli to, čo sa dnes nazýva „pozitívne“.  Mali na starosti všetku tu agendu, ktorá neustále vdychovala prezidentskému úradu jeho dôležitosť a svojbytnosť. Paradoxne, Husák, málokedy zavítal do kancelárie, ktorá mala na starosti civilnú agendu prezidenta republiky. Zato pracovníčky kancelárie si vždy pri jeho životných príležitostiach na neho radi spomenuli. Raz to bola kytica, či nejaká bonboniéra, alebo drobný nenápadný darček, ktorý mal pripomenúť, nie stiahnuť pozornosť. Nasmerovať ju tým správnym smerom. Husák bol z týchto úctivých prejavov vždy trochu vykoľajený. Nerozumel týmto drobným pozornostiam. Pripadali mu nepatričné a možno trochu viac osobné, než by sa patrilo. Viem isto, že nešlo o jeho pýchu. To rozhodne nie. Bol jednoducho iný. Osobnosť Dr. Gustáva Husáka nedokážete odkryť z jeho prejavov, ktoré sú dodnes oficiálne zaznamenané. Prejavy a úvahy o socializme, celé sú studené a odmerané. Človek ma i city, nielen múdrosť. Tato stránka človeka nám často zostáva zakrytá.

„Prečo to robia?“ pýtal sa prezident.

„Vážia si vás, preto to robia. A tak trochu to patrí k veci. Viete, možno si chcú, podvedome, vašu osobu, vo svojom vlastnom videní poľudštiť. Takto nejako sa snažia vysporadúvať s vašou neprístupnosťou. Chápem ich. Vy pôsobíte dosť neprístupne, pán prezident.“

Poznala som ho dobre, preto ma tieto jeho „mimo“ poznámky vôbec neprekvapovali.

„Nemám rád takéto tie uctievačky.“ Povedal, a v pomykove si siahol na tvár a zmätene sa pohol k odchodu.

„Pochopte ich, pán prezident, myslia to dobre.“ Zastal a obrátil sa ku mne.

„Ja predsa viem, že to myslia dobre, ale je mi to nepríjemné.“ Vysvetľoval.

„Prečo vám to vadí, pán prezident?“ Opáčila som.

„Vadí, nevadí. Nie som s tým vyrovnaný. Nerád som, ak je niečo len o mne. Vždy, keď sa na mňa pozrelo viac ľudí, mal som potrebu ujsť. Zutekať niekam do samoty. Už za mlada som to pociťoval, čím som starší, tým je to horšie. Tá poloha mi je veľmi nepríjemná. Porozumiem tomu, až keď osamiem, vtedy to precítim. V samote si všetko riadne premyslím, potom mi dôjde. Samota je dobrá, veci v nej zrejú. Až potom, keď pochopím, zaleje ma istá vďačnosť. Radšej mlčím keď sa na mňa takto osobne, intímne obracajú, aby som nepovedal niečo nepatričné. Nezvládam takéto situácie. Viem, že by som sa tých dobrých ľudí dotkol. Viem, že mi nechcú zle, ale pani Anka, neviem, nedokážem si to náležite vychutnať. Možno neverím, že to môže byť z ich strany úprimné.“

„To hádam, pán prezident, nemyslíte vážne.“ Protirečila som mu.

„Možno neveríte ľudskej srdečnosti preto, že ste nikdy nepoznali svoju mamičku. Pán prezident, nedokážete… nikdy ste sa nenaučili prijímať vrúcnosť.“ Povedala som smutne, účastne. Tým som sa ale moc odvážila.

„Už choďte, pani Anka.“ Vyzval ma pán hradu. Pôsobil namosúrene a prísne. Keď som sa s ním o pár hodín zišla, bol opäť vľúdny a jeho oči zmäkli.

Mala som pocit, že Gustáv Husák trpí pre istú, len veľmi ťažko pochopiteľnú odťažitosť, ktorú k nemu prejavovala jeho vlastná rodina. Vlastne zvyšok jeho rodiny. Nebudem bližšie  o tejto veci, nepatrí sa. Cítila som, že mu jeho najbližší nerozumejú. Cítil tu samotu, cítila som ju i ja. V tejto veci som mu nevedela pomôcť. Neustále na niečom pracoval. Akoby sa chcel ponoriť pod hladinu, kde zabudne, kde necíti, kde nič nebolí. Kompenzoval si tak svoj vnútorný smútok, z nedostatku podnetov od vlastnej rodiny. Všetci vorkoholici pred niečím utekajú. Zahryzol sa silno do práce. Písal eseje a rôzne práce o politike. Ani v osemdesiatych rokoch nebola vypracovaný program systematickej starostlivosti o hlavu štátu. Všetko fungovalo na princípe improvizácie. Šili sme všetko horúcou ihlou, bola to nevyhnutná odpoveď na potreby, ktoré znenazdajky od pána prezidenta a jeho úradu, vyvstávali. Dnes sa hlava Českého, či Slovenského štátu teší, profesionálnej systémovej starostlivosti, ja osobne sa z toho teším, nikomu nezazlievam vyspelosť takýchto služieb, ktoré sú dnes dôstojné a na výši, tak ako sa patrí. Možno na jednej ruke, na počte prstov, by sa dalo určiť koľko pracovníkov sa priamo, hovorím priamo, starali o prezidentovu pohodu v minulosti. Akoby na Ústrednom výbore, ani nechápali potrebu prezidentského úradu. Pohybovali sme sa v akceptácii z ich strany, doslova na hrane noža. I tie najzákladnejšie potreby hradu chápali ako buržoázne.

Bežala som k vilke pána prezidenta. Volali mi, že sa pán prezident vrátil na hrad. Husák vystúpil z tmavého auta. Bol zlomený a mĺkvy. Šofér s autom odišiel. Len pred pár dňami zahynula prezidentova manželka Vierka. Prezident sa z hradu vzdialil. Na niekoľko dní. Jeho gazdiná tiež vybehla z prezidentovej vilky v kráľovskej záhrade. Zadychčaná som Gustávovi Husákovi podala ruku. Prejavila som úprimnú sústrasť. Mala som potrebu ho objať. Tak som ho objala. Gazdiná vypleštila oči, dokonca si dala ruku na udivené ústa. Husák sa zapotácal a celý sa poddal. Aj tak bol celý stuhnutý a bez vôle a od smútku celý nemohúci. Nijako som nepožiadala prezidenta o súhlas vstúpiť do vilky, proste som ho, bez akéhokoľvek opýtania, voviedla dovnútra. Zdalo sa mi to, ako záležitosť vitálnej indikácie. Posadili sme sa v hale. Gazdiná sa spýtala prezidenta, či bude niečo jesť. Husák zavrtel odmietavo hlavou. Požiadala som domácu, aby nám spravila čaj.

„Nikdy ju riadne neprijali.“ Husák hovoril o svojej rodine a pani Vierke. Niekoľko krát sa postavil a prešiel k oknu. Cítila som sa viac, než rozpoltená. Toto boli tie chvíľky, kedy som vnímala jeho bolesť i samotu. Nezaujímal ma, keď do pléna nahlas hrímal, mocne sa zastrájal a hučal ako besný úľ. Akoby na tom mal stáť celý svet. Nezaujímali ma jeho politické boje, jeho výhry. Radšej som bola pri jeho prehrách, maličkých ľudských prehrách a slabostiach, pretože som mala pocit, že som tu pre neho. Len tak som mu mohla byť naozaj na pomoci.

Dr. Husák a Majakovský, Karol Duchoň a ženy v socializme

5. decembra 2011 11:49, Prečítané 6 483x

Povedz mi, čo čítaš a ja ti poviem, čo si za blázna. Majte sa na pozore, pred tými, ktorí milujú Vladimíra Majakovského. Kto si do svojho vysokého veku zachová lásku a obdiv k tomuto básnikovi musí byť niečím zvláštny, jedinečný. Ako som už písala skôr, Gustáv Husák miloval tohto popleteného a nekomunistického komunistu. V Majakovskom horel oheň a pálila žiara, ktorú prepožičiaval svojim čitateľom. Často krát vo svojich básňach používal veľmi neslušné slová a nezvyčajné tvrdé posolstvá. Neraz siahal k obrazom, ktoré doslova poburovali. Nevie sa ako Majakovský zomrel. V roku 1930 sa, alebo zastrelil sám, alebo ho niekto zabil. Husák, ako znalec jeho tvorby, mal v tomto celkom jasno. Neraz hovoril, že tento čudák zomrel, dozaista svojou vlastnou rukou. Prezident vravel, že z niektorých básni cítiť jeho osobnostný rozpad. A istú zložku vnútornej rozháranosti, až akejsi rozčesnutosti. Prípad pre psychiatra. Husák doslova povedal: „Naozajstní revolucionári to nemajú v hlave v poriadku.“ Smial sa. Táto psychopatia však Majakovského tvorbu nepoznačila v negatívnom slova zmysle. Práve naopak. Táto patia, jeho literárnu tvorbu viac prehĺbila a obohatila o nebývalý, nezvyčajný literárny rozmer. Práve ten rozdiel, medzi normálnosťou a šialenstvom je to, čo často-krát, autora a jeho dielo, smeruje ku genialite. K nesmrteľnosti. Ten guláš rozporuplností v hlave, dokáže udržať pohromade, len veľmi vysoká inteligencia a sebakontrola. Majakovský toto, na konci svojho života nezvládol. Jeho majstrovstvo obsiahnuté v poémach, ako Vladimír označoval svoje básne, očarilo mnohých básnikov a literárnych vedcov. Napriek tomu, že ako mladík sa pohybuje v prostredí pokrokových ideí, jeho tvorba nie je nič učesané a konsolidované. Skôr naopak. Husák, sa mu veľmi podobal. Rovnako ako básnik, aj Gustáv Husák, nehľadal svoje osobné upokojenie a útočisko v ľuďoch. Vo vzťahoch. Ku svojim osobným vyprahlostiam pristupoval maximalisticky. Všetko, alebo nič. Ostatok pokladal za totálnu smrť. To všetko, nie z hľadiska slabosti. Husák nebol slaboch. Ľudia vychovaní bez matiek, nie sú nikdy slabí. Sú tak trochu monštrá. Aj keby sa na neho skydol betonový múr, otriasol by sa a pokračoval ďalej. Všetko mal premyslené a náležite zdôvodnené. Radšej nežiť, ako žiť len napoly. Niekedy som sa o neho bála. Dlhodobé pôsobenie v politike ho upokojilo, utíšilo, jeho duch v ňom však stále bublal. Práve mladí ľudia na seba často nechávajú pôsobiť silné vzory. Vladimír Majakovský bol, bezo sporu, mimoriadne silným médiom, bohom, ktorý zásadne ovplyvnil život Gustáva Husáka.

Buržoázny nacionalista Husák

Dr. Gustáv Husák nebol žiadnym čechoslovakistom. Pokladal toto výsostne české historické úsilie, presadzované najmä v 19. storočí, za absolútnu utópiu. Tak ako bol „čechoslovakizmus“ definovaný v ústave z roku 1920, bol v ňom zároveň skrytý pohľad oficiálnych československých štátnych štruktúr, na totálnu neschopnosť Slovákov, vládnuť si niekedy sami. Je smutné, že práve tento, Slovákov utláčajúci pohľad, sme si, ako komunisti, po roku 1948 osvojili. Čechoslovakizmus sme mali rázne vykázať na smetisko dejín, zasadne a neodvolateľne. Čechoslovakizmus plne ignoroval prirodzenú národnosť občanov, a poskytol príčinné dôvody, na prenasledovanie mnohých Slovákov, ktorí proti nemu vystupovali. Nielen Gustáv Husák. Gustáv Husák presadzoval, aby v našom spoločnom štáte, mal každý možnosť prihlásiť sa ku svojmu prirodzenému moravanstvu, čechizmu, či slovakizmu. Nakoniec bol Dr. Husák odsúdený za nenávisť k českému národu a za buržoázny nacionalizmus. Aj vo funkcii prezidenta, mal Husák s týmto uvažovaním problémy. Súdruhovia na ÚV brali tzv. čechoslovakizmus smrteľne vážne. Husák sa často potkýnal pri rozhovore s Miloušom Jakešom, aj s inými. Jakeš tvrdil, že prezident nechápe správne otázku čechoslovakizmu. Otvorene hovoril, že toto nie je pohľad Ústredného výboru strany. Opovažoval sa, napriek tomu, že práve Husák bol generálom ÚV. „I když se mi moc líbi Prodanka (Prodaná nevěsta), nemusím s ní ulíhat v jedné postely“, odpovedal Husák. Federalizmus, ktorý bol prijatý v roku 1968, nezmenil nijako postoje národov na oboch stranách rieky Moravy. Slováci sa necítili byť viac chránení a Česi absolútne nechápali seba-určujúce snahy Slovákov. Obe národné vlády, boli bez akejkoľvek reálnej moci. Tu naďalej, vo svojich rukách držala výhradne Federálna vláda. Husák už vtedy cítil potrebu úplného odlúčenia a osamostatnenia sa oboch národov. V tomto smere bol naozajstným vizionárom. Uvedomoval si však, že doba ešte nedozrela.

Karol Duchoň

Súčasťou našej malej slovenskej provinčnej kultúry, bol človek, veľká osobnosť, ktorú som si mimoriadne vážila. Bol to umelec nadčasový a neuveriteľný. Bol skromný a ľudský. Keď odišiel z rozhlasu, či z nahrávacieho štúdia, mohli ste ho nájsť v niektorej zo staromestských bratislavských krčiem v družnej debate s obyčajnými ľuďmi. U Františkánov, alebo u Mamuta. Najčastejšie však v Karltone. Rád sa bavil. Bol prostý a zdieľny. Bol chrabrý, odvážny a nekonformný. Nebál sa prejavovať a formulovať myšlienky a odvážne postoje. Bol pokrokový, inteligentný a krásny. Karol Duchoň. Mala som ho veľmi rada. Vážil si ho aj Karel Gott. Nie je pravdou, žeby ho nemal rád, ako mnohí tvrdili. Ani sa ho nijako neobával. Vravel o ňom, že až vyzreje, bude doslova „európsky“. To čo na ňom majster Gott obdivoval, bola jeho inteligencia a vtip, ktoré dokázal dostať do každej svojej piesne. Aj z obyčajnej, prostej odrhovačky, dokázal vystrúhať hit. Jeho používanie hlasu bolo dynamické, zároveň nežné a pritom burácajúce. Spieval s autoritou a neopakovateľnou charizmou. Akoby sa svojou piesňou privrával konkrétnemu divákovi. Dokonale spojil scénu s hľadiskom. Mal silné dramatické predpoklady. Zrejme by sa dnes uplatnil v niektorých veľkých muzikálových kusoch. Čas mu však nedožičil, aby naplno dozrel. Mal problémy s disciplinovanosťou. Mal istý čas zákaz, niekoľko krát sa poriadne opil pred koncertom. Urobil tak aj pri príležitosti istej významnej politickej akcie, na ktorú bol ako vystupujúci umelec pozvaný. „Červeni k*****“, kričal Karol Duchoň. Prečo nám tie najväčšie talenty nechutne odchádzajú? Kostolányová, Duchoň, ale sčasti aj Marika Gombitová. A nímandi a exhibicionisti tu drzo, hlavne pridlho, ostávajú. Keď Karol Duchoň odišiel, už je to 26 rokov, čo navždy stíchol, Karel Gott povedal: Takýto spevák sa len tak ľahko neobjaví. Takýto sa rodia raz za sto rokov. Ak vôbec! Keď sa Gotta redaktor opýtal, či namieta niečo proti tomu, že Duchoňa často označujú „slovenský Gott“, božský Kája odpovedal: Tak ja jsem český Duchoň.

Ženy a socializmus

Ženy boli podstatnou súčasťou československej spoločnosti. Stali na postati, ktorá im právom náležala. Politicky i spoločensky. Socialistický zväz žien, pod vedením krajčírky Kabrhelovej,  čítal viac ako milión členiek. Ženy boli pod silnou ochranou socialistickej spoločnosti. V rámci rodiny i v rámci pracovného pomeru. Zákonník práce im poskytoval takú ochranu, akú ženám už nikto neposkytol. Takmer všetky podniky, v ktorých ženy pracovali, im poskytovali z Fondu kultúrnych a sociálnych potrieb, také služby, ktoré dnes ženám poskytujú napríklad japonské, alebo nemecké spoločnosti. Služby kaderníka, pedikéra či manikúristu. Závodné materské škôlky, alebo jasle. Je pravdou, že na Slovensku sa tento servis príliš neujal. Ale v Čechách ho pracujúce ženy bohato využívali. Keď príslušné slovenské kraje, alebo okresy tlačili manažérov spoločnosti, aby takéto služby zaviedli, odpovedali niečo na spôsob: My nemáme čas na takéto serepetičky, treba robiť. Ženy boli významne chránené v prípade výpovede z pracovného pomeru. Materskej dovolenky. Významnú ochranu na pracovnom i spoločenskom priestore požívali slobodné matky. Ich pracovná zmluva bola takmer nevypovedateľná. Žena na materskej dovolenke sa nemusela starostiť, že ju počas jej neprítomnosti, vyhodia. Platy boli tabuľkové. Nebolo možné, aby žena dostala menšiu mzdu, ako muž, v rovnakom zaradení. Platila aj ochrana žien v rodinách a partnerských vzťahoch. Tieto záležitosti bola korigovaná aj po línii straníckej, pracovnej, spoločenskej a nakoniec aj policajno-súdnej. Detné rodiny boli zo strany pracoviska aktívne podporované. Celé rodiny sa mohli raz ročne, či dva krát ročne zrekreovať v podnikových zariadeniach, mnohokrát za podstatne znížené ceny, či bezplatne. Podniky boli zaviazané poskytovať bezúročné, či nenávratné pôžičky a to už zo spomínaného FKSP fondu. Podniky spolupracovali na poskytovaní bankových pôžičiek, mladomanželských a spotrebných úverov. Ak žena zastávala dôležitú pozíciu vo firme (pokojne ako robotníčka) mohla jej byť časť takejto pôžičky refundovaná k vlastným rukám späť. Vďaka takýmto opatreniam a mnohým iným, vznikala zvláštna spojitosť zamestnankýň a ich podnikov. Ľudia naozaj žili prácou a pre prácu. Niečo podobné som videla aj v USA v zamestnaneckých spoločnostiam.

Skoro sa mi zdá nevhodné, pre porovnanie opisovať, ako je to s ochranou a uplatnením žien, dnes. Postavili sme ich do nezmyselnej súťaže na pracovnom trhu, na roveň mužov. Zrejme sme nepochopili nič, keď sme ženy vyhnali na pracovný trh. Nepochopili sme nič o humanite a istej ľudskej spôsobnosti. O galantnosti a niečo v zmysle nežnej a priateľskej snobskosti. Nepochopili sme, aké sú ženy krásne a vľúdne. Nepochopili sme nič o tom, že je nedôstojné ťahať ženu ku plneniu plánu a bezodnej verejnej pokladnice. Vidíme len peniaze a pachtenie za nimi. Ženy majú dotvárať svet a nie ho vytvárať. Majú ho zdobiť a koexistovať. Byť krásne a spokojné. Veď žena, je len doplnok a nie je stavaná nato, aby sa zúčastňovala vecí, ktoré poháňajú a menia svet. Majú byť sebavedomé, múdre a opatrované. Komunizmus smeroval k tomu aby z uťahaných traktoristiek, dojičiek a muráriek nakoniec vyrástli očarujúce strážkyne rodinných krbov a rodinných zväzkov. V komunizme, ak by sme sa k nemu nakoniec dostali, by ženy voňali a cez zázemie svojho manžela, by vládli celému svetu. Celý svet ide voľáko „šrejdrem“. Ak sú nám ženy dobré, aby rodili naše deti, starali sa o ne a  milovali svojich manželov, nemali by sme ich vláčiť kanálmi a nedôstojným pracovne trhovým počínaním. Pred sto rokmi boli vyslobodené, aby boli nakoniec zneuctené, znásilnené a zotročené. Žena predstavuje lásku a je hodnotným doplnkom svojho muža. Ten sa nosí pre ozdobu, aby očaroval a iných inšpiroval.

Vznešené chrámy

Na záver, dovoľte jedno zamyslenie. V severnej Amerike existuje istý projekt. Menuje sa Halellujah Brodway. Jeho hlavnou myšlienkou, základom jeho existencie, je úvaha, že silné pesničky môžu postaviť divákov na nohy, potešiť ich srdcia a dať ľuďom niečo, čo predstavuje nádherný pocit. Taký ten, čo sme zažívali, každý jeden z nás, ako deti, keď nám niekto milovaný rozprával mäkký, nežný, farebný príbeh. Akoby nás vtedy anjeli z nebies unášali niekam do nádhernej priateľskej krajiny. Tak veľmi sme sa tešili. Tento hudobný program sa zvykne odohrávať v tých najkrajších kostoloch a katedrálach po celom svete. Manažéri programu najímajú významných umelcov a rozdávajú skutočnú duchovnosť medzi ľuďmi. Na tomto koncerte ľudia často plačú. Vidieť to aj v závere videa, ktoré prikladám. Akoby sa očisťovali od všetkej tej špiny, ktorá sa na nich usadila. Autori programu si myslia, že na to, aby sa človek pozdvihol na srdci i duši, nepotrebuje mať náboženské skúsenosti. Minulý rok predviedli tento program v Prahe. Jedným zo sólistov bol vynikajúci americký tenor Rodrick Dixon. A keď, prepánaboha, poviem, že umelcov sprevádzal Pražský filharmonický orchester, niet čo dodať. Koncert sa uskutočnil v pražskom kostole svätého Šimona a Júdy. Prebudujme všetky kostoly na koncertné siene. Nepotrebujem, aby ma niekto neustále napomínal. Samozvaní moralisti a nadutí pokrytci, čo si myslia, že zožrali všetku múdrosť sveta. Nie som za to, aby sa opäť z kostolov stali skladiská potravín, ako tomu bolo len pred nedávnom, sklady múzejného materiálu či vojenské útvary. V písme sa píše, že boh neprebýva v domoch postavených ľudskými rukami! Nech konečne chrámy prinášajú skutočnú duchovnú potechu. To všetko pre zmorených, vyčerpaných a unavených ľudí. Áno, komunisti sa vždy zastávali jednotlivca. Osud každého jedného pracujúceho, bol pre pokrokový režim, zaujímavý. Bojím sa niektorých nových iniciatív, ktoré sa hlásia k niektorým pokrokovým myšlienkam. Milí moji, nehľadajme záchranu medzi tými, ktorých jedinou agendou je, že neustále nadávajú na tých, čo sú práve pri moci. Tak ja som vám, napríklad 56 percentná. Takúto slivovičku si nechávam každý rok vypáliť v našej malej dedinskej pálenici.

Gustáv Husák, človek z mäsa a kostí. . . a z lásky

22. novembra 2011 14:45, Prečítané 9 432x

Mnohé zdroje opisujú Gustáva Husáka ako mocibažného, vraj až príliš ambiciózneho človeka. Že vraj by za dôležitý post, dokázal aj zabíjať, také som čítala. Bola v ňom sila, to bezo sporu. Bolo v ňom silné odhodlanie, to áno. Je otázkou, do akej miery sú pisatelia odborníkmi na ľudské duše, aby dokázali veci správne posúdiť. Možno si nebývalú silu ducha, ktorou Husák oplýval, zamenili za nezdravé a drzé ambície, ktoré prejavuje násilník, keď sa rozhodne prenasledovať svoju obeť. Najmä novinári sa dnes uchyľujú k nesprávnemu a nepravdivému hodnoteniu Husákovej osobnosti. Nemám o nich silné mienenie. Pre svoju chvíľku slávy, kedy sa objaví ich popletený článok na titulke, sú schopní vymeniť pravdu za lož. Je asi viac predávaná.

Láska a pravda…

Po nežnom novembri 1989 sa brány hradu s rachotom otvorili a už nikdy viac sa nezavreli. Potom, čo prebehli na úrade vlády mnohé jednania a Federálne zhromaždenie, pod nátlakom eskalácie napätia v spoločnosti, zvolilo Václava Havla za prezidenta Československej socialistickej republiky, ho na hrade prijal na neoficiálnej schôdzke, Gustáv Husák. Havel sa veľmi mýlil, ak si myslel, že situáciu plne kontrolujú. Nebolo tomu tak. Bez ohľadu na disent, ti nemali s výmenou moci takmer nič spoločné, sa politická situácia v krajine zásadne zmenila. K historickej rošáde sa dostali ako slepý k husliam. Nechali sme ich v omyle. Nech hrajú svoju historickú etudu o nezastupiteľnosti a neohrozenosti. Havel vedel veľmi dobre o všetkých jednaniach, ktoré prebehli, medzi komunistickou mocou, disidentmi a vrchnými zložkami ŠtB. A zahraničím. Vedel o odovzdaní moci už od leta roku 89. Sám sa niektorých jednaní osobne zúčastnil. Neustále však hral svoju popletenú úlohu o víťaziacej Pravde. Dohody a nie pravda. Dnes by mal ľud oslavovať najvyšších funkcionárov ŠtB, pretože práve ti naštartovali dramatické zmeny v našej spoločnosti. Husák podal Havlovi ruku. Havel nadšene jachtal: „Pravda a láska musí zvítězit… a pravda je nedělitelná… a stále táral. A páchol pivom. Prezident Husák ho mlčky ignoroval. Havel bol slabý, roztrasený a snažil sa byť žoviálny. Husák, napriek svojmu neradostnému zdraviu pôsobil vyrovnane a, nebojím sa povedať, odhodlane. Prijímal veci, také akú sú. Pokojne a s pokorou. Keď som ho na konci dňa odprevádzala do jeho vilky, zdal sa mi Dr. Husák, oproti dňu, značne rozrušený. Pred dverami prezidentskej vily sa otočil a povedal:

„Nemali narúšať kontinuitu. Na miesto, kde teraz sme, sa už nikdy nevrátime.“

Nielen chlebom je človek živý

Umenie, pravdepodobne, dotvára po celý život osobnosť človeka. Formuje ju a udržiava, takpovediac, v pohotovosti. Je mimoriadne dôležité čím sa človek „živý“. Vkus na umenie bol u Dr. Husáka diktovaný sčasti, jeho dispozíciami. Mal obrovské problémy s očami. Zrak sa mu vďaka diabetu neustále zhoršoval. Na samom konci života bol prakticky slepý. Obdivoval ruskú a sovietsku literatúru. Skoro psychologického Dostojevského, Puškina či Čechovova, geniálneho poviedkára a umelca literárnej skratky. A, preboha, nadovšetko miloval Majakovského. Miloval sebavedomosť v básni, súhlasil s tézou Vladimíra Majakovského, že báseň bez sebavedomia, nie je žiadnou básňou. Myslím, že bolo podstatné toto v súvislosti s Dr. Husákom povedať. Mal rád aj americkú poviedkovú tvorbu. Obdivoval niektoré klasické, jednoduché diela francúzskej literatúry. Raz ma veľmi prekvapil. Povedal mi, že keď sa raz narodí opätovne, bude akademickým maliarom. Nikdy som toto nepochopila. Nezaznamenala som u neho nikdy vzťah, či len malú inklináciu k tomuto umeniu. Možno ticho obdivoval túto dovednosť. Viete o tom, že celkom slušne preludoval na klavíry? Len škoda, že som nemala možnosť sa tešiť z tejto jeho danosti, viac. Pokladal toto za svoju intímnu záležitosť. Vo svojej vile, kde pobýval, mal klavír. Niekedy som začula tóny, boli zasnené a smutné. Klavír patrí osamelým, ťažko osamelým. Neskôr sa Dr. Husák bavil, kvôli postihnutiu oči, viac televíziou. Miloval staré české filmy, ba i niektoré modernejšie české komédie. Miloval zábavné programy. Nikdy si nenechal ujsť Televariéte, ktoré moderovali pani Bohdalová a Dvořák. Možno, aj preto im obom všeličo v tejto relácii prešlo. Husák bol známy medzi súdruhmi svojimi sympatiami k tomuto programu. Nemuselo sa teda nič oznamovať, nariaďovať. Odporúčať. Napriek tomu, že prezident Husák musel sedávať, najmä v Národnom divadle, pri príležitosti istých výročí, na niektorých predstaveniach, nedokázal sa na ne správne naladiť. Nebavilo ho to. Viete ako je to, keď niečo musíte. Nebol aprióri proti koncertnej hudbe, či opere. Je však rozdiel, ak si takéto sústo môžete vychutnať, ako súkromná osoba, nepoznaná a nenápadná a keď vás, na druhej strane, po očku, sleduje celé divadlo, či sieň. Gustav Husák si vážil herecké majstrovstvo pani Bohdalovej, Jiřiho Sováka, Vladimíra Menšíka. Ale aj o niečo ľahšiu Ivu janžúrovú. Raz si nechal doniesť všetky videokazety s komédiami v ktorých účinkovala. Nesmierne sa bavil. Netrpezlivo vyčkával, tak ako celá krajina, ďalší diel „Nemocnice na kraji města“. Na Buchváldeka a jeho „Muža na radnici“ sa nepozeral, nebavil ho. I keď toto dielo, svojim spôsobom, strhlo celú krajinu. Jeho sledovanosť sa blížila sledovanosti „Nemocnice“. Vždy mi závidel keď som sa vybrala do Národného divadla alebo do divadla na Vynohradech. On si takúto slobodu nikdy nemohol dovoliť, i keď si to veľmi prial.

Partnerský život Gustáva Husáka

Vnútorná sila, ktorú Gustáv Husák vyžaroval bola zaujímavá. Podobným ohňom horel aj Bohuslav Chňoupek, dlhodobý minister zahraničia ČSSR. Stretla som zopár ľudí s podobným ohňom v duši. U Gustáva Husáka bol však tento oheň niečím zvláštny a jedinečný. Súbor citov a emócii, ktoré dokázal generovať, nerozlaďovali jeho okolie, nenarúšali ho, ako to v takýchto prípadoch často býva. Naopak. V jeho prítomnosti sa človek cítil pokojne a bezpečne. Civilne.

Partnerský a citový život Gustáva Husáka bol doslova tragédiou. Od roku 1977, od skonu manželky Vierky, sa Gustáv Husák nikdy nespamätal. To sa prejavilo aj na jeho správaní k rodine, i k okoliu. Bol od tejto chvíle viac mĺkvy a uzavretý do seba. Málokoho si pripustil k sebe. Pripadal mi, akoby bol pod nejakou zásadnou a osudovou kliatbou. Vďaka smrti pani manželky Vierky, sa od neho odvrátili, verím, že bez nejakého jasne cieleného postoja, všetci priatelia a známy z jej strany. Zostal na trúchlenie sám. Nik pri ňom nestál. Ani v ťažkých novembrových dňoch roku 1989, nemal nikoho pri sebe. A mimoriadne silno vtedy potreboval tých, ktorí mu celé roky sľubovali vernosť, priateľstvo a podporu. Jeho dôverník a priateľ Viliam Plevza, autor nikdy neautorizovanej, doslova pirátskej, životopisnej knihy  „Vzostupy a pády – Gustáv Husák prehovoril. Bratislava – Tatrapress 1991“, ktorý sa dodnes rád chváli, že si s Dr. Husákom tykal, niekam v tieto pohnuté dni zaliezol. Husák sprvoti súhlasil s napísaním  životopisnej knihy. Mal však o nej inú predstavu. Spoliehal na to, veril, že kniha a jej obsah budú viac civilnejšie a prostejšie. Že text nebude pôsobiť naduto a vznešene, ako sa bohužiaľ, nakoniec stalo. Keď prezident na Plevzu apeloval, aby bola kniha viac „ľudskejšia“, vložil Plevza do textu niekoľko pasáži, ktoré Husáka skôr diskreditovali, než reálne vyobrazovali. Plevza ani netušil, čo znamená písanie. Gustáv Husák pokladal Plevzu za slušného človeka, slušného, avšak menej talentovaného. Dr. Husák text nikdy, až do svojej smrti, neautorizoval.

Husákovi sa ženy páčili

Gustáv Husák mal jednu zvláštnu vlastnosť, obdivovala som ho v tejto súvislosti. Bol nebývalo úprimný. Nejeden krát sme sa rozprávali o tom, že sa cíti osamelý. Vedel že nemá veľkú šancu. Mal silnú cukrovku a z toho vyplývajúcu diabetickú neuropatiu, ktorá ovplyvňovala citlivosťou jeho nôh. Mal problémy s chôdzou i rovnováhou. Opakovane sa podrobil operácii očí. Trpel aj chorobami interného charakteru. Výsledky očných operácii nemali očakávaný efekt. Ku vzťahu k ženám bol, aj z týchto dôvodov, plachý a nesmelý. V nedávnom rozhovore pán Plevza, pre istý týždenník uviedol, že Husák si po roku 1977 nehľadal partnerku, preto, lebo sa bál oslabenia svojho spoločenského postavenia. Pravda je na hony vzdialená. Chápem tápanie pána Plevzu, Husák sa mu nikdy neotvoril. Pán Plevza svojho priateľa nikdy poriadne nepoznal a zrejme ani život, ako taký, inak by takúto vec, nikdy nenapísal. Gustáv Husák bol denne zmáraný samotou, beznádejnou osamelosťou. Pokojne by svoj úrad vymenil za chápavú a milujúcu partnerku, ktorá by vliala do jeho odumierajúcich žíl, životodarnú silu. Po tom silno túžil. Bol denne s mnohými ľuďmi a predsa trpel silnou samotou. Niekedy si prial smrť. O kratučkom romániku s diplomatkou Cossette z francúzskeho veľvyslanectva som už písala. Takýchto prípadov nebolo veľa. Pravdupovediac, viem ešte o jednom romantickom príbehu. Ten však bol vnútorne živený viac z prezidentovej strany a jeho potrieb, ako z reálneho, zmysluplného základu. Gustáv Husák bol romantik. Tak sa i pozeral na veci lásky a milostného partnerstva. Ženy sa mu páčili. Nadovšetko si vážil priateľstvo a lásku. Jeho pohľad v tomto smere bol dosť naivný. Keď na pražskom hrade vítal vzácne návštevy, vždy nezabudol, čo najsrdečnejšie, uvítať partnerky štátnikov a až potom sa zvítal s ich dôležitými manželmi. Napriek tomu, že to bolo proti protokolárnym zvyklostiam. I jeho oponenti hovoria, že i v jednaniach prejavoval živé emócie a city. Vždy sa štátnikov a politických partnerov pýtal na to, ako sa majú ich manželky a deti. Pamätal si mená manželiek, synov a dcér, týchto ľudí. Aj pred tými najdôležitejšími jednaniami stočil rozhovor na tieto ohromné „maličkosti“.

Pán prezident sedel v knižnici. Nad ním sa týčili obrovské siahy kníh. Siahol po jednej zo svojich „kameliek“ položených na stole v krabičke a pripálil si. Silno si potiahol z cigarety a spokojne vydýchol dym. Starší muži si vedia cigarety vychutnať. Položila som tácku s občerstvením na stôl.

„Raz to celkom isto vyjde.“ Povedal. Práve koncipoval priateľský list Francoisovi Mitterandovi. Takéto, zvlášť priateľské listy, sa písavali ručne a osobne. To sa pokladalo za najvyšší prejav úcty, voči osobe, ktorej bol list adresovaný.

„Čo máte presne na mysli, pán prezident?“

„Poslal som jej darček po zvláštnom kuriérovi. Náušnice. Zlaté, s českým granátom.“ Tešil sa Gustáv Husák.

„Nie je to priskoro?“ Opýtala som sa.

„Prečo?“ Nedal sa štátnik.

„Mali ste sa s ňou najskôr stretnúť osobne. Mám na mysli schôdzku, rande. A až potom ste jej mali posielať dary.“

„Myslíte?“

Neodpovedala som. Táto žena na dar od prezidenta republiky nikdy nezareagovala, šlo o vysokoškolskú učiteľku z Moravy. Nikdy neodpovedala ani na listy, ktoré jej pán prezident poslal.

Osamelosť mocných, je všeobecne známa. Musia pre svoje dôležité poslanie a dennodenné odovzdávanie sa v prospech iných, potlačiť v sebe, to najľudskejšie a najzraniteľnejšie. Samotnú podstatu. Vlastné človečenstvo a lásku.

Dvadsať rokov od úmrtia Gustáva Husáka

17. novembra 2011 14:07, Prečítané 6 351x

Nebudem si pripomínať 17. november. Bolo by to, podľa môjho názoru trochu nerozumné a konzervované. Zaseknuté voľakde v čase. To je, akoby sme chceli odvrhnúť posledných 20 rokov a tvárili sa, že sa vôbec nič nestalo. Akoby sme onemeli a upadli do kómy už pred rokmi. Je pravdou, že sme tak-trochu kultúrou smrti.  Slávime, spomíname, múdrieme, možno až ex post. Málokedy sa radujeme zo ženícha, či nevesty, keď sú ešte medzi nami.

Zostal len sľubujúci, radostný a očarovaný jasot, spred dvoch desaťročí, keď ľudia vyšli do ulíc. Tie šťastné momentky dodnes trčia. Revú. Veci sú jednoduché. Dobré alebo zlé. Netreba politológa, ani iného špekulanta. Lebo je to o tom, aby sme si mali kam ľahnúť a mať vlastnú strechu nad hlavou. A ešte voľačo chutného do žalúdka. To je prapodstatou všetkého ľudského.

Zajtra 18. novembra, uplynie 20 rokov od úmrtia Gustáva Husáka. Zohnala som pekné mäso. Spravím rezne, uklohním zemiakový majonézový šalát a postavím na slávnostnú polievku. Teším sa, ako mi bude pokojne klokočiť na šporáku. Do toho tikot hodín, čo mám na stene. Pomalé umieranie. Nahádžem do polievky pečienkové halušky, aj domáce slíže, neťaží sa mi. Kúpila som fľašku drahého vínka a pozvem Marienku. Aj slivovicu mám. Mariena na Husáka kašle, ale je účastná, a rada sa dobre naje a napije. A tak si spolu pripomenieme. A keď sa Mariene skrížia oči, vylifrujem ju domov. Sadnem si do svojho ušiakového kresla a budem dlho, predlho spomínať. Poplačem si nad tým hnusným a neúprosným časom a nalejem do seba ešte kusisko vína.

Raz vás budem chodiť strašiť, Anka, povedal Husák

27. októbra 2011 16:43, Prečítané 7 330x

„Dôstojníčka…“ potom sa prezident Gustáv Husák zháčil a oslovil ma opätovne… „Anička, raz vás budem chodiť strašiť. Pamätajte, čo som vám teraz povedal.“ Bola som od neho mladšia. Skoro o celé dve desaťročia. To je hodne. Asi mi takto dopletene ďakoval za moje dlhoročné verné služby. „Cítim medzi nami nejaké čudné spojenie.“ Doložil  smutne Dr. Husák. Podával mi ruku. Snažil sa byť trochu viac v pohode, akosi sa mu to nedarilo. Hovoril po slovenský. Vždy spontánne prešiel do slovenčiny, vo zvlášť emocionálne vypätých situáciách. Aj umierajúci, keď sa lúčia zo životom, hovoria vždy svojou materčinou. Tá je asi nezničiteľná. Aj keby ste väčšinu života prežili v cudzine. Posledné dni pred jeho abdikáciou sa už moc na hrade nezdržiaval. Havel bol sprostý a neľudský. Neprejavoval žiadnu ohľaduplnosť. Už sa nevedel dočkať až si sadne na mocnársky stolec. Jeho žena Oľga premeriavala okná na nové závesy. Všetko to tu potiahnem súknom, nejakým hodne veselým, kričala. Husák nemal chuť sa s nimi hádať, prosiť ich o nejaký čas, zopár dní, aby sme sa mohli dôstojne vzdialiť.  Väčšina personálu s nami už ani nekomunikovala. Všetci sa radšej od nás otočili, než by sa nám mali spoločne stretnúť oči. Aj tak ich Havel takmer všetkých povyhadzoval. Obklopil sa čudnými ľuďmi. Na hrad si nasťahoval päťdesiat poradcov. Zbúrali kúpelne a prebudovali ich na kancelárie. Dlhé zlepené vlasy – nepotrebovali sa kúpať. U vojenských zamestnancov to nebolo až také vypuklé, ale civilisti sa chorľavému Husákovi smiali do očí. Husák sa na hrade v posledné dni už skoro neukazoval. Keď aj prišiel, zdržal sa len chvíľočku. Chodil ako duch. Zlomený a chorľavý duch. Dokonale dotváral smutnú temnú atmosféru šedých hradných chodieb. Karmínovo červená s šedou a s pozlátenými doplnkami, to bol gýčový interiér hradu. Smutno-crazy kombinácia.

„Koľko sme to spolu ťahali?“
Spýtal sa Husák. Sedel v knižnici a fajčil cigaretu.
Prekvapene som sa otočila smerom k nemu. Nikdy ma neoslovil „pani“: oslovoval ma buď obligátnym „soudružko“ alebo rovno menom. „Dlho, veru dlho, pán prezident. Skoro 15 rokov.“
„…už nejaký čas som sa vás chcel opýtať na istú vec.“
„Áno pán prezident?“
„Mysleli ste si niekedy na mňa?“
Hovoril ticho.
„Ako to myslíte?“
Vedela som dobre, ako to myslí. Potrebovala som kontrolovať túto nezvyčajnú situáciu. Taká malá ženská chytrosť. Prekvapilo ma, že hovoril vyrovnane a bez nejakých rozpakov. Ruka s cigaretou sa mu chvela.
„Myslel som, či ste niekedy na mňa mysleli, ako na svojho partnera. Ako na muža. Samozrejme pýtam sa čisto hypoteticky.“ doložil rýchlo. Neexistuje nič také, ako je, pýtať sa hypoteticky. Prešla som k oknu a vzala som fľašu s  vodou. Pustila som sa do zalievania kvetov. Nechala som atmosféru v miestnosti zhustnúť, nafúknuť ju.
„Odpoviete mi?“
Pokojne sa dožadoval Husák odpovede na svoju otázku.
„Pán prezident. Nato sa dá odpovedať iba dvoma spôsobmi. Buď áno… alebo mlčať.“
„Chápem.“ Odpovedal Gustáv Husák.
Dym z cigarety lenivo stúpal nahor. Štiepil sa o olovenú atmosféru vládnucu v miestnosti. Do knižnice vstúpil Náhlik. Pracoval v protokolárnom oddelení hradu.
„Pán prezident.“
Mierne sa uklonil. Potom sa zapotácal. Myslela som, že sa zvalí na zem.
„Dejiny nás konečne sťali.“
Vykríkol na celú miestnosť a položil fľašku koňaku na stôl, rovno pred Husáka. Sťatý tu bol jedine on.
„Kde máte tie svoje ostrohy?“, reval Náhlik.
Potom pokračoval.
„Kde máme ostrohy, čo nám všetkým dali krídla? Padáme k zemi, ako kabele, plné…“ Ani boh mu nerozumel.
„Netušila som, že ste poetická duša. Doteraz som vedela len o vašej spisbe pre štátnu bezpečnosť. To sa ešte podozvedáme veci.“ Zasipela som.  Nevnímal ma. Pokračoval vo svojom monológu.
„…kabele, plné hovien a straníckych lajstier.“
Dokončil muž. Husák mlčal. Mala som pocit, že má strach.
„Súdruh podplukovník Náhlik, odíďte!“
Vyzvala som dôstojníka.
„Vy nič nehovorte. Neexistujete.“
Siahla som pod okraj pracovného stola. Zatlačila som na malý spínač. Do miestnosti vošli dvaja ozbrojení muži v uniformách bezpečnosti. Pristúpila som k mužom.
„Súdruh Náhlik práve odchádza. Do konca týždňa neprekročí bránu hradu. Dohliadnite prosím na to.“
Muži pristúpili k dôstojníkovi. Husák sa na celý vývoj v miestnosti len mlčky pozeral. Ruka s cigaretou sa mu zasekla niekde na pol ceste k ústam. Muži sa postavili vedľa Náhlika. Každý z jednej strany. Dôstojník vzal fľašku zo stola a obrátil sa na mňa.
„Viete čo ste, plukovníčka?“
Muži z bezpečnostného útvaru uchopili Náhlika pod pazuchami.
„Radšej pomlčím. Ste len obyčajní zúfalci. Zúfalci, čo navždy odchádzajú… do riti.“

Bolo zopár dní pred Vianocami. Nádherný, čarovný, šťastím ťarchavý čas. Na prísľuby a nádeje. Všetko žiarilo a trblietalo sa v opojnom zrkadle, napadnutého bieleho prašanu. Poštárka mi podala cez plot niekoľko obálok. To písmo na jednej z nich, som veľmi dobre poznala. Obálka i list boli zhotovené z drahého ručne vyrobeného papiera. Veľkým úhľadným písmom mi pisateľ prial nádherné Vianoce. Podpísaný: priateľ G.H. Až vo mne hrklo. Vzniesla som sa nad zem. Pošta mi vypadla z ruky. Ako v dajakom sprostom filme. Padala spomalene k zemi, ako jesenné lístie. Náhle som sa ocitla v knižnici pražského hradu. Husák s úsmevom povedal: Dôstojníčka, raz vás budem chodiť strašiť! Pamätajte, čo som vám povedal. Gustav Husák bol už mesiac mŕtvy. Svoje slovo však dodržal. Nikdy s týmto nemal problém. Svoje vianočné prianie mi napísal zo záhrobia. Alebo je to všetko omnoho jednoduchšie. Prozaickejšie. Možno mal svoju poštu, určenú k Vianociam, už vopred nachystanú. Zomrel v polovici novembra. A ten, kto vybavoval po smrti, jeho súkromnú poštovú agendu, asi niekto blízky z rodiny, ju po jeho smrti, odniesol na poštu.

Únos prezidenta Gustáva Husáka

22. septembra 2011 16:53, Prečítané 8 865x

Zaživa pochovaná

Všetci vieme, ako to bolo s komunistickými politikmi. Keď ti zostarli. Ich funkcie, aj keď sa to nezdalo, boli už len viac-menej čestné. Už nevlastnili žiadnu reálnu moc. Väčšina z nich mali problémy s pohybovaním, s jazykom a  iné neduhy, ktoré im bránili riadnemu výkonu funkcie. Súdruhovia z generálneho štábu armády, bezpečnostných zložiek štátu ale aj civilného sveta usúdili, že by som mohla byť ta pravá, ktorá vdýchne, bude vdychovať dych života do nozdier zostarnutého Gustáva Husáka. Na jeho zdraví sa podstatne podpísal hlavne skon jeho druhej manželky Vierky. Súdruhovia hľadali niekoho, kto mu bude neustále stáť po boku a bude takpovediac riadiť každý jeho krok, ktorý už sám, vďaka podlomenému a chatrnému zdraviu, nedokázal kontrolovať. A tak som ho začala postrkovať a viesť, niekedy mi to pripomínalo akoby som viedla maňáska, kde slávu zožne on a ja v ústraní a nikým nepozorovaná riadim celú scénu. Zjednávala som mu schôdzky, niekedy som ich aj moderovala, celé odkomunikovala, čo nebolo pôvodným zámerom. Často sa krajskí tajomníci čudovali, že som, akoby zľahka prebrala funkciu generálneho tajomníka Strany. Vysvetľovala som tajomníkom, že ich funkcie nie sú koryta navždy, na večné časy.  Po takýchto straníckych aktívoch prišli od niektorých aj sťažnosti generálovi strany Husákovi na moju osobu. Na moje podpichovanie Gustáv Husák len zahundral: „Anička, čo ste to tam zase rozprávali?“ Starala som sa o neho aj po ľudskej stránke. Medzi súdruhom Gustávom Husákom a mnou postupne vznikalo zvláštne spojenectvo, priateľstvo, ktoré sa mohlo zdať i láskou. A to tým viac, čím viac politik chradol a postupne sa strácal. Možno to bolo moje silné sociálne cítenie, ktoré sa na tom podpisovalo. Prijala som túto svoju zodpovednosť, aj keď som mala v rámci Generálneho štábu Československej armády svoje vlastné ambície, ktoré sa vďaka tomuto môjmu zvláštnemu prideleniu, už nikdy nezrealizovali.  Bola som v prvom rade vyšší dôstojník armády. Moje ambície siahali až na generálny štáb. A tak som chradla a pomaly umierala vedľa svojho čudného priateľa, Gustáva Husáka. Akoby sme sa deň čo deň viac a viac strácali v nejakej nedostupnej komnate, v ktorej nás oboch spoločnosť zaživa pochovávala. Každý deň jedna lopata zeme, ktorá nám dopadla na tvár. Najskôr na tu jeho a potom na mňa. Viem presne, aké mala  súdružka Bathoryčka pocity, na sklonku svojho života.

Bol to ťažký deň

V ten deň sme toho mali dosť. Samé schôdzky. Prišli z televízie a z rozhlasu. Mnohokrát sme ani nemali echo o tom-ktorom návštevníkovi. Veci sme museli za pochodu aktivovať a uvádzať do reality. Pani Elena Galanová z televízie. sa šla vlastnou oduševnenosťou doslova usudruhovať až do odpadnutia. Viem, že ju prezident republiky usmernil, aby v texte ktorým ho oslovovala, nepoužívala toľkokrát oslovenie súdruh. Elena Galanová toto úplne vykoľajená len ťažko prijímala. Musela som si pani Elenu vziať bokom a vysvetliť jej, že priame oslovenie „súdruh prezident“ v rozhovore, pre televíziu je dobré, keď je v texte obsiahnuté tak raz, najviac dvakrát. V celom televíznom vstupe. Že nie je potrebné v jedinej vete prezidenta oslovovať štyri krát. Potom prišla na hrad nejaká školská trieda zo stredných Čiech, najlepšia trieda v zbere papiera v celom Československu. Ti chudáci v ten deň z prehliadky hradu nemali vôbec nič. Doslova som ich aj z kastelánom odbila. Ohlásil sa krajčír, prišiel opätovne pomerať pána prezidenta, aby mu ušil ďalšiu sériu slávnostných reprezentačných oblekov. Potom akási lekárska prehliadka. Medzi tým dve schôdzky a návštevy. No bolo toho v ten deň naozaj dosť. Mohlo byť tak päť hodín popoludní. Niečo drobné som pojedala vo svojej kancelárii, nestihli sme s pánom prezidentom ani na obed. Prezidentovi som nechala do „Husákovne“, knižnice kde trávil väčšinu svojho času, priniesť niečo ľahké z kuchyne. Ani som nestačila dojesť, keď sa rozsvietilo na mojom aparáte svetielko z „Husákovne“. Zdvihla som slúchadlo.

„Anka, Cossette ma na dnes večer pozvala na schôdzku:“ vypálil na mňa prezident. Tá jeho veta obsahovala, strach, radosť, ale aj úzkosť. Cossette bola po tridsiatke. Na francúzskom veľvyslanectve sa zaúčala do diplomatických móresov. Pán prezident si ju všimol na akejsi recepcii. Prezident ma nedávno pozval na večeru a tam ma požiadal o akési babské „preverenie“ tejto mladej ženy.

„No to je vynikajúce.“ Zareagovala som a už som v hlave preberala túto prezidentskú schôdzku z takticko-bezpečnostného hľadiska. Podobné veci sa plánujú aj niekoľko týždňov. Nič som však nespochybňovala, neodhovárala som ho. Pán prezident by sa asi stiahol, poznala som ho, a ja by som musela schôdzku odvolať. Chcela som, priala som si, aby sa táto schôdzka uskutočnila. Ale ako? Auto so šoférom by som len ťažko teraz v podvečer, asi tak dve hodiny pred samotnou schôdzkou vybavila. Ešte auto by sa dalo, ale bez šoféra. Pohotovosť sa vtedy nedržala. A pohotovosť na súkromné aktivity, tak ta sa nedržala nikdy. Aspoň v tej našej dobe. Gustáv Husák, akoby vedel nad čím premýšľam, s celou svojou zúfalou silou doživotne uväzneného za múrmi pražského hradu, sa opäť ozval do slúchadla.

„Máte tu auto, Anka?“ Miesto odpovede na jeho otázku som navrhla, že by bolo dobré požiadať o auto francúzske veľvyslanectvo. Husák pravdepodobne chránil samotnú pani Cossette, keď vyslovil svoje autoritatívne: „Nie!“ Páčilo sa mi, ako svoju srdcovú dámu gentlemansky chránil.

„Ja osobne tu auto nemám, je v servise. Ale počkajte zavolám Marike do kuchyne, tá by nám mohla pomôcť.“ Marika bola vedúca kuchyne a vlastnila škodovku MB „tisícku“. Dôverne ju oslovovala „Karkuľka. Auto bolo celé červené. Polepené kolom dokola štylizovanými zelenými štvorlístkami. Potom, čo som tento návrh s požičaním auta vyslovila, mala nasledovať, za normálnych okolností, dôsledná bezpečnostná prehliadka samohybu. Nič také sa nestalo.

Karkuľka so zelenými štvorlístkami

Zbehla som na nádvorie aj s kľúčmi od Karkuľky, ktoré mi Marika dala. Pravý dôvod som jej nepovedala. Malo isť predsa o prísne utajenú vec. Bezpečnosť je bezpečnosť. Autom som vošla na hlavné nádvorie a zaparkovala som ho bokom od hlavného vchodu. Okrem obslužných pracovníkov a stráží už na hrade nik nebol. Zišli sme s prezidentom republiky na nádvorie, Husák sa neustále tlačil na stenu schodiska. Správne pochopil, že opatrnosť je základ. Otvorila som zadné dvere auta. Hradný pán zaváhal a s obrovskou otázkou v očiach sa pozrel na mňa. Po chvíli túto non-verbálnu komunikáciu vzdal a nasúkal sa poslušne do auta. Zavrela som dvere a sadla som si na miesto vodiča. Topánky s vysokými opätkami som si vyzula a hodila som ich na sedačku vedľa. Podišla som s automobilom k hradnej bráne. Z bočnej miestnosti vyšiel dôstojník, veliteľ stráže. Nakukol dovnútra. V tej chvíli som videla, ako sa kapitán zatackal. Potom sa vyšponoval a zase sa ohol, aby nazrel do auta. Takmer padol z nôh. Svojho pána možno videl po prvý krát v živote. Vyšla som z auta a podišla som k službukonajúcemu dôstojníkovi.

„Preboha, to nemôžete!“ Pokračoval vo svojich vystrašených námietkach ďalej:

„Neobdržal som žiadny kód k opusteniu hradu, ani žiadnu informáciu tohto druhu. Počkajte tu, kým si zatelefonujem.“ Zahradila som mu cestu.“

„Nikam volať nebudete!“ Kričala som.

„To nie je možné.“ bránil sa strážny.

„Postavte sa do pozoru, súdruh kapitán.“ Muža ihneď vystrelo.

„Dôstojník, vy sa teraz upokojíte a otvoríte nám hradnú bránu. A o celej veci nebudete vo svojich záznamoch nič uvádzať! Rozumeli ste mi?“ Pozrela som sa na svoje bezbranné bosé nohy. Pozrel sa i on. Zachytila som ten jeho úškrn. Bola som o dve hlavy menšia, ako on. Možno o viac hláv. Muž mlčal. Významne pohol rukou smerom k bočnému oknu. Niekomu v malej kukaňke dával pokyn. Brána sa začala pomaly otvárať. Nasadla som do auta. Zrazu som začula, ako sa otvorili zadné dvere môjho auta. Kapitán si rýchlo prisadol k prezidentovi. Bez toho aby venoval akúkoľvek pozornosť svojmu hradnému pánovi, odhodlane oznámil.

„Ja ho musím chrániť!“ To už som zabáčala na hlavnú cestu. Otočila som sa od volantu, ku lojálnemu strážnemu a usmiala som sa na neho. Takmer som zrámovala mamičku s malým omašličkovaným dievčatkom, ktoré svorne prechádzali cez cestu, na ktorú som s autom smerovala. Husák len nahlas vzdychol.

Ohrozenie vnútornej bezpečnosti štátu

Celá som sa triasla. Vedela som, že to, čo som práve vykonala je jednoducho neodpustiteľné. Ľubomír Štrougal, predseda vlády, bol v ten deň odcestovaný v Španielsku. Odcestoval tam na pozvanie tamojšej mimoriadne silnej komunistickej strany. Utužovať priateľstvá je nutné. A predseda Federálneho zhromaždenia bol na chate, niekde v horách. Tým, že som odviezla prezidenta republiky z hradu som našu pokojnú republiku vystavila vážnemu vnútorne-bezpečnostnému problému. Bez preháňania. Toto je naozajstná kríza. Vládna kríza. Bezvládie. Traja najsilnejší mocnári našej krajiny nie sú prítomní na svojich postoch. Sú bohviekde. Krajina je nepripravená a nebdelá. To je naozajstný škandál. Nikto nie je na svojom mieste, pripravený krajinu chrániť v prípade akejkoľvek kolízie. Ak by sa toto imperialisti dozvedeli, máme po chlebe. Toto sa nesmie nikto dozvedieť. Na Malostranské Velkopřevorské náměstí, kde vtedy sídlilo a myslím si, že dodnes sídli francúzske Veľvyslanectvo, to nie je až tak ďaleko. Bála som sa, strašne som sa bála. Stačilo, aby do nás niekto nabúral. Ťukol. Prezident už bol hodne chatrného zdravia a ja som bola bosá. Z pravej strany auta… tam môžu pokojne búchať. Ale v ľavej časti nášho graficky vypumprdlikovanom aute sedel Gustáv Husák, no a ja.

Nakoniec sme predsa len bez ujmy došli až pred budovu francúzskeho Veľvyslanectva. Cossette nás už čakala. Bola drobná a usmievala sa. Všetci Francúzi sú drobní a usmievaví. Keď Cossette uvidela z čoho prezident vystupuje, pritisla si na pusu drobnú rúčku a chichotala sa. Smiali sa aj ostatní Francúzi, ktorí nás prišli uvítať pred budovu zastupiteľského úradu. Na otázku Cossette, čo to má znamenať, prezident odpovedal, že takýmto spôsobom sa u nás prepravujú mládenci za svojimi dievčencami. Husák zavtipkoval v angličtine. Prezident a Cossette sa stratili v budove úradu. To, že nás na námestí o chvíľu legitimovali dvaja príslušníci VB, už nebolo také dôležité. Azda sme sa im zdali podozriví. Zostalo iba pri legitimovaní, chýbali im kompetencie, nejako sa angažovať viac proti vojakom. Prezident Gustáv Husák sa u Cossette zdržal asi štyri hodiny. Onedlho personál Veľvyslanectva zavolal i nás dvoch dovnútra. Dobre sa o nás postarali. Neskôr boli aj ďalšie návštevy. Tie boli, z našej strany, omnoho lepšie a precíznejšie naplánované. Boli však stále kratšie a kratšie. Nakoniec úplne zanikli.

Ladislav Chudík

24. júla 2012 07:56, Prečítané 19 663x

Takmer som sa pokakala od zodpovednosti, ktorú pociťujem nad tvorením týchto riadkov. Chcem pojednať o minulosti spojenou s umelcami na Slovensku. Mám rada Slovensko. Aj v spoločnom štáte s Čechmi som to tak vnímala. Vždy to bolo moje Slovensko. Nakoniec takéto rúhačské zmýšľanie mi povoľovalo i štátna zmluva (Ústavný Zákon) o Československej federácii z októbra roku 1968 s účinnosťou od 1. januára nasledujúceho roku. Česi neradi videli snahu niektorých súdruhov o absolútnu informatizáciu v tomto smere. Mali sme v úmysle ľuďom vysvetliť, čo to, najmä pre Slovákov, znamená. Projekt sa však nevydaril. To dovoľovalo stavať sa k tomuto prepotrebnému zákonu povoľne a nedostatočne. Malo to samozrejme i politické konzekvencie. Ľudia mnohokrát nevedeli. Nechápali. Neverili.

Ladislav Chudík

Málokto by si asi vedel predstaviť našu kultúru bez neho. Nikto nie je svätý, a nie je ním ani Ladislav. Nik nebol tak zbavený ľudskosti a „obyčajnosti“ ako jej bol zbavený Ladislav Chudík. V jeho súvislosti sa hovorí, oprávnene, o silnom morálnom kredite. Mňa však nezaujíma božskosť ľudí, býva často pofidérna. Mňa zaujíma obyčajná cesta.

Dnes sa radšej ľudia priznajú k duševnej poruche, než k programovej angažovanosti a pokrokovosti. Nikdy riadne nevnímal, snílok, čo sa okolo neho dialo. Bol sympatický a čistý. Málo hovoril, viac sa smial. Nehovorím o inteligencii, skôr o jeho životnom postoji. Úctivo sa uklonil, placho usmial a šiel ďalej. Akoby sa všetkých naokolo bál. Záujem ho vždy potešil, ak ho dokázal zachytiť. Rovnako ho však i vyľakal. Klopil zrak pred akoukoľvek pozornosťou a snažil sa rýchlo ujsť. Museli ste s ním vždy priamo. Nerozumel náznakom, či skrytým signálom. A svet je plný polovičatých a len naznačených vzorcov správania. Strácal sa v nich. Vo filmoch bol mimoriadne presvedčivý, v skutočnosti bol však plachý a hodne nenápadný. Viac sa životom presúval, samospádom a viac-menej energiou tých druhých. Pokiaľ sa nedostal pred filmovú kameru. Akoby sa ponoril dakde pod vodu. Vnoril sa do iného, možno lepšieho sveta, kde sa naplno a nahlas prejavil. Ožil a začal konečne dýchať. Aj oči mu ožili. Navždy stratení a neorientovaní dys-praktici.

Pozrime sa do bohatej filmografie tohto výnimočného umelca. Hral v tých najrežimnejších filmoch tej doby. Nikto z hercov sa nemohol pochváliť tak „uvedomelou“ tvorbou, ako práve Ladislav Chudík. V paralelnom filmovom vesmíre vystupuje sebavedome, neraz prísne štátnicky s absolútnou autoritou. Nik z nás mu neodolal. Každý mu verí, pretože je silný a rozhodný. Múdry a presvedčivý. Štefan z Vlčích dier, kolektivistické Lazy sa pohli, a jeho Jano Kováč. Či kapitán Dabač v rovnomennom filme. Alebo jeho presvedčivý generál Svoboda, vo filme Vojaci slobody. A zase generál Svoboda v Oslobodení Prahy a napokon zase generál Svoboda v Sokolove. Testosterón, udatnosť a absolútna presvedčivosť. Na druhú stranu, v normálnom reálnom živote si ho ľudia takmer nevšimli. Milo bľabotal, hľadal slová i svoju vlastnú presvedčivosť a neustále sa ošíval. Pani Emília Vašaryová ho nazvala chlapcom. To je verne vystihnuté. Keď šiel kúpiť rohlíky, tri minúty zhľadúval po vreckách drobné mince. Gustáv Husák sa o ňom raz vyjadril, že Chudík ešte nestačil dopadnúť na zem. Aký vlastne Ladislav Chudík je? Uveďme si z jeho života nejaké fakty a spoločne, nad týmto slovenským velikánom, premietajme.

Ladislav Chudík pochádza z jednoduchej, pokrokovej rodiny. Otec pracuje ako majster vo valcovni v Podbrezovej. Je sčítaný a múdry. Mama mu spievala a otec mu často čítal. Po maturite nastúpil na Filozofickú fakultu. Študoval tu ruštinu a Literatúru. Dokončil iba dva roky. Otec na neho riadne nakričal. Pravdepodobne otec zasiahne poza jeho chrbát, pretože ho príjmu rovno do Národného divadla, ako eléva. Zároveň nastupuje na dramatické oddelenie Štátneho konzervatória v Bratislave. Striedavo na novootvorenej Novej scéne i na doskách Národného divadla stvárni desiatky postáv. Po nejakom čase ho objavujú aj filmári. Jeho prvou filmovou titulnou rolou je Kapitán Dabač. Prvá manželka Ladislava Chudíka bola moderná žena. Volala sa Helena. Redaktorka Kultúrnej tvorby. Bola to rázna Pražáčka zo Žiškova.

Manželka Helena

Ladislav mal pred Helenou jednu obrovskú lásku. Zviedol o ňu boj s bohom československej filmovej režiserskej tvorby, Paľom Bielikom. Chudík Bielikovi veľmi rýchlo ustúpil. Nevedel to moc so ženami, ani s bojom o ne. Tie, ktoré sa páčili jemu, boli zadané. A tie ktoré by chceli jeho, ani sa o nich nedozvedel. Nerozumel signálom a náznakom, ktoré mu zaľúbené dámy posielali. Už mal tridsať, keď sa ho zmocnila Helena. Ako sa hovorí, nakoniec ho uhnala. Priatelia, herci a režiséri, medzi nimi František Dibarbora, či Paľo Bielik, ho pred ňou varovali. Ani jeho rodičom sa nepáčilo, že Helena bola už dvakrát rozvedená.

Helena si do manželstva doniesla ešte jednu vec, okrem skúseností s mužmi. Pohrávala sa s temnými mocami. Predpoveďami a komunikáciou s duchmi. Skúmala svoje sny cez lucidné rozhranie. Ide o kontrolu snenia v stave spánku. Dalo by sa to prirovnať k istej forme hypnózy. Mimo iné si cez takéto rozhranie diktujete, napríklad, čo sa vám bude, počas spánku, snívať. Svoju osobnosť a jej smerovanie, zvládnutím rôznych príbuzných techník, neskôr dokážete ovládať nielen počas snenia, ale i počas vedomej existencie, normálnej reality. Helena, chcela cez túto techniku viac poznať samú seba i svet naokolo. V neposlednom rade chcela touto technikou prelomiť manželskú bariéru vlastnej neplodnosti, neschopnosti dať svojmu manželovi dieťa. Postupne vďaka tejto „podvedomej“ technike môžete ovládať nielen seba, ale i svoje okolie, v určitej miere i svoj vlastný osud. Stanete sa tak v pokročilejšej fázy dokonca mágom. Práve toto je cieľom, konečným cieľom, takýchto techník. Niektorí túto temnú techniku (niekto môže mať na kvalitu tejto techniky iný názor – rešpektujem) označujú za mimoriadne nebezpečnú.

Po nejakom čase, sa začali u Heleny rozvíjať poruchy osobnosti. Začala kričať. Tam kde sa smejeme, ona plakala. A kde zvyčajne plačeme, sa Helena smiala. Stále na Ladislava kričala, mrzko mu nadávala, tými najvulgárnejšími slovami. Takmer sa nedokázala ovládnuť. Chvíle pokoja a harmónie sa striedali s návalmi hnevu a ťažkej hlučnej hystérie. Niekedy sama Helena priznávala, že si sama seba neuvedomuje, počas týchto nepríčetných stavov. Niekoľko krát Ladislava slovne i fyzicky napadla. Jej sociálne vzťahy sa narúšajú aj v práci. Kričí po kolegoch a zradzuje svoju vlastnú profesionalitu redaktorky. Po prvý krát sa u nej objavujú epileptické záchvaty. Tieto sa svojou intenzitou postupne viac a viac zhoršujú. Intervaly medzi nimi sa skracujú. Doba trvania jednotlivých záchvatov sa však  predlžuje. Ladislav nachádza opakovane svoju manželku v zúfalom stave. Pocikanú a pokakanú, ako sám dnes uvádza. Leží pošpinená v posteli a je apatická a nezúčastnená. Chudík ju opatrí a volá medicínsku pomoc. Helena sa odmieta liečiť. Pokladá starostlivosť o duševne zdravie za nedôstojne a absolútne neprijateľné.

V tomto období, vďaka neustálemu citovému a emočnému strádaniu Ladislava Chudíka sa u neho postupne rozvíjajú ťažké zničujúce depresie. Začne sám seba ľudsky i profesionálne zanedbávať. Upadá do akejsi pasce, z ktorej sa nedokáže vymaniť. Zanedbáva sa i po hygienickej stránke, apatické stavy, nechuť žiť a neschopnosť za normálnych okolností fungovať.

Dostáva sa do odbornej starostlivosti fenomenálneho MUDr. Miroslava Plzáka. Napriek istej pofidérnosti z hľadiska odborného (psychózy málokedy súvisia s depresiami), sa u Ladislava Chudíka začínajú objavovať akési počiatočné obrazy (snáď) rozpadu osobnosti. Chudík hrozí reálnou samovraždou. Nechce žiť. V tomto veľmi ťažkom období dostáva Ladislav ponuku od vedenia Československej televízie Praha, na nakrúcanie seriálu, Nemocnice na kraji města. Karel Höger, ako predstaviteľ primára Sovu, nečakane umiera, potom čo nakrútil niekoľko dielov tohto seriálu (1977).  Hlavne na začiatku, je počas nakrúcania, prítomný aj doktor Plzák. Nedokáže uveriť, akým až zázračným spôsobom sa Ladislav Chudík dokáže absolútne, na svoju postavu, koncentrovať. Akoby Chudík do postavy primára Sovu, unikal. Pred tým zlým reálnym, nehostinným  svetom. Akoby vo svojej postave primára Sovu, nachádzal útočisko a absolútne bezpečie, pred svojou vlastnou boľavou osobnosťou. Z tohto hľadiska by si zaslúžila práca herca, omnoho hlbšiu vedeckú analýzu.

Stavy jeho manželky sa zhoršujú. Sebapoškodzovanie, agresivita. Niekedy sa zdá, ako keby svojho manžela, Helena, ani nepoznávala. Chudík sa i dnes vyjadruje v tom zmysle, že to čo bolo vtedy v Helene, nebola ona sama, ale nejaký iný, veľmi, veľmi zlý človek. MUDr. Plzák otvorene hovorí o tom, aby Ladislav Chudík svoju ženu opustil, inak jemu samému hrozí veľmi vážna zdravotná ujma. Nahovárajú ho aj kolegovia. Nalieha i vlastná manželka, keď je v stave bez agresivity a šialenstva. Nakoniec to Chudík urobí. Svoju manželku po 22. rokoch opúšťa. Neopúšťa ju, on uteká. Pred ňou i pred sebou. Tri roky nato jeho manželka Helena zomiera. Nemá ju kto pochovať. Celý pohreb i s nákladmi Chudík zabezpečuje sám. Tým sa kapitola jeho prvého manželstva s Helenou definitívne uzaviera.

Čudná emigrácia

Jeho manželka Helena ho niekoľko dní po invázii sovietskych vojsk postaví pred hotovú vec. Zbalí jeho matku, svoju matku, i samotného Ladislava a doslova ich všetkých nadiriguje, dotlačí k emigrácii do Rakúska. Volksteater sa Chudíka ujme a poskytne mu, ako emigrantovi, umelecké angažmá. Určia mu slušných 5500 šilingov mesačnej apanáže. Chudík takmer neovláda nemčinu. Dostáva tu len také drobné „šteky“. Jeho vlastní študenti z Vysokej školy múzických umení v Bratislave s ním zohrajú čudnú, zradnú hru. Vo Viedni v tichej uličke kde pobýva Ladislav Chudík, ho navštívia jeho bývalí študenti Hric, Koleničova, Kocurikova, Durdik a Kukura, a prehovárajú ho k návratu z emigrácie domov. Politický program svojej návštevy zastierajú priam dojímavou láskou študentov ku svojmu profesorovi. Popíšu celú ulicu nápismi, aby sa ich milovaný profesor vrátil domov. Idú nad odporúčané regule straníckych funkcionárov, ktorí ich vyslali. Chudík toto nakoniec, pomerne zmierlivo, odmieta. Takmer po štyroch mesiacoch od čudnej študentskej návštevy z Bratislavy sa, predsa len, Ladislav Chudík navracia aj so svojou rodinou, do Bratislavy. Dnes sa tento Chudíkov príbeh predostiera podstatne ináč. Pozmenene a klamne. Chudíkovi nehrozia za emigráciu, ktorá bola v tom období ťažkým zločinom, žiadne postihy. Súdruhovia detailne poznali rodinnú situáciu majstra Ladislava Chudíka.

Nabudúce osudy niektorých ďalších slovenských umelcov.

zrodenie revolucionára

13. júla 2012 17:55, Prečítané 13 036x

Neviem, možno sa mi to len zdá, novodobá história sa uberá dejinami v akýchsi multi-generačných skokoch v dĺžke 40, možno 50 rokoch. Potom, akoby sa všetko zmazalo, ako keď utriete školskú tabuľu, a ľudstvo začne úplne odznova. Najpodstatnejšou vecou je, aby sme sa z týchto veci vedeli poučiť, aby sme vedeli prežité veci dôsledne analyzovať.

V postupe času sa Augustínov názor na masarykovsky svet vyvíja. Od obdivu, až po úplne odsúdenie. Deti zvyknú nasiaknuť okolitými názormi. V podstate všetky deti len papouškujú, čo okolo seba počujú. Augustín je trošičku iný.

To je program

„Samota je dobrá“, opakuje Gustáv Husák po celý zvyšok svojho života. Samota, samota. To je program, celoživotný program, ktorý musel chtiac-nechtiac Husák prijať. V húfe nič nedocielite. Mnohí sa nechceli, nepotrebovali zamýšľať nad tým, prečo Gustáv Husák previedol tu „strašnú“ otočku na moskovských jednaniach v roku 1968. Niektorí nikdy nepochopili, že práve on, ako prvý, uznal, „že pod namierenými hlavňami tankov končí veškerá ilúzia o tom, že nám svetová verejná mienka pomôže, a že Sovieti zmenia svoje rozhodnutie.“ Od malíčka bol nútený premýšľať a veci dôsledne vyhodnocovať. Nielen deti, ale i mnohí dospelí v podstate len papouškujú, čo okolo seba počujú. Ako dáki dementi. Niektorí hovoria o zrade. Niektorí, je ich málo, hovoria o poznaní nutnosti.

Áno samota je dobrá, ponúka priestor na zamyslenie, zastavenie a vybudovanie si svojho vlastného názorového, nezávislého sveta, ktorý nikto nekontroluje. A je omnoho múdrejší, než názor, ktorý sa rodí za svetiel rámp.

Učiteľ chlapca podporuje

Názory dúbravského kňaza a učiteľa sa nad osobnosťou malého Gustáva, lámali. Každý mal na neho iný názor. Malý Gustík nikoho z nich nešetril. Týral svojimi všetečnými otázkami kňaza i pána učiteľa.

Zatiaľ sme len kdesi na začiatku. Triedny učiteľ navštívi otca mladého Husáka a navrhne mu, aby dal svojho syna na štúdia do Bratislavy. Otec odporuje. Nikdy ani len nepomyslel, žeby dal niektoré zo svojich detí niekedy študovať. Učiteľ je hodne presvedčivý.

Gustík nastupuje na prestížne osemročné katolícke, chlapčenské gymnázium na Grösslingove ulici v Bratislave.  Niektoré zdroje uvádzajú, že Gustáv Husák bol významným členom školskej samosprávy. Ak je pokladník školskej samosprávy významným postom, tak potom áno.

Domnievam sa, že som schopná silného sociálneho cítenia, nemôžem však akceptovať snahy, niektorých tiež-komunistov predstavovať Gustáva Husáka, ako najbiednejšieho z najbiednejších. Nikodém Husák poberá štátnu rentu vysluželca vo Veľkej vojne. Navyše poberá rentu zo sociálneho fondu pre veteránov a invalidov. Je z 80. percent nefunkčný. A ešte dostáva štátne slúžne za starostovskú stoličku v Dúbravke. Po pár sedliakoch je najmajetnejším v dedine. Je pravdou, že Gustík už od nejakých štrnástich rokov doučuje deti bohatších Bratislavčanov. Za jednu vyučovaciu hodinu obdrží 3 Kč.

Celkové prostredie

Augustín sa dožíva doby, kedy to v spoločnosti hodne vrie. Je ešte malým chlapcom keď vrcholí menová reforma, ktorá sa začala v roku 1919. Ľudia v Československu sa vadia, akoby sa malo nové platidlo volať. Frank? Sokol? Hospodársky sa krajina začne zviechať. Darí sa najmä v českej časti spoločného štátu Čechov a Slovákov. Prosperita. V roku 1921 vzniká KSČ. Prebieha poľnohospodárska reforma. 600 000 bezzemkov obdrží bezplatne po jednom hektári pôdy. Slováci velebia Čechov. Česi navrhujú, aby bol všetok priemysel presťahovaný do českej časti štátu a poľnohospodárska základina, aby bola ponechaná na Slovensku. Komunisti toto rázne odmietajú, chcú aby sa priemysel i poľnohospodárstvo rovnomerne situovali po celom štáte. Je prijatý „gumový“ zákon. Ministra Rašína zastrelil v roku 1923 anarchista. „Gumový“ zákon bol opakovane zneužitý proti komunistom. V tomto období je Cirkev nútená k podpisovaniu tzv. lojálnosti štátu. Väčšina cirkevných hodnostárov nesúhlasí s novými pomermi. Podpisovať musia úradníci a učitelia.

V roku 1922 Béla Tuka napadá existenciu Československa. Presvedčivo argumentuje, že bola porušená Pittsburska dohoda. Tá počítala s absolútnou autonómiou Slovenska v rámci Spoločného štátu. Táto autonómia sa mala, podľa tajnej prílohy, realizovať do desiatich rokov, od založenia ČSR. Do roku 1928.

Mladý Gustáv Husák pozorne sleduje všeobecnú situáciu v krajine. Navštevuje už ako mladík knižnicu vo svojej dedine i v škole v Bratislave a pozorne číta. Všetko. Debatuje o veciach s otcom, keď sa ten vráti zo starostovského úradu. Na niektoré veci majú rozdielne názory. Živo sa zaujíma o dianie v Československu. Počúva škriepky chlapov a zápalisto debatuje so svojimi spolužiakmi. Snaží sa vo všetkom zorientovať. Jeho malebná, nežná, tichá a spokojná dedinka maskuje celkové pomery, ktoré v štáte vládnu. Augustínovi je tesno. Chce do sveta. Niečo vykonať, zmeniť a zlepšiť svet. Poľudštiť ho. Vidí denne biedu okolo seba. Osamelé matky s deťmi, bez otcov, ktorí zahynuli vo Veľkej vojne. Všetko pozorne sleduje. Túži zmeniť a zlepšiť svet.

Pochyby Gustáva Husáka

3. júla 2012 16:39, Prečítané 7 355x

Len pred pár dňami som zhliadla vynikajúci americký film, Doubt (2008). Iste viete, že doubt, znamená z angl. pochyby. Film rozpráva o pochybách riaditeľky istej školy, mníšky, ktorú hrá Meryl Streep. Ta podozrieva kňaza, ktorý na ich škole pôsobí, z nevhodného správania, smerovaného k sociálne vylúčenému, čiernemu školáčikovi. Ktorí máte problémy s pochopením niektorých pasáži v angličtine, čo je aj môj prípad, nájdete české titulky na www.titulky.com. Referencia na tento film sa týka, istým spôsobom, aj môjho nasledujúceho textu.

Obdivovala som Gustáva Husáka. Súhlasila som s takmer všetkým, čo kedy povedal, učinil, i s tým, akým spôsobom žil. Nikto nie je dokonalý. A dokonalým nebol ani Gustáv Husák. Moje i jeho pochybnosti o istom zreteli našej Cesty, sa týkali tej najvnútornejšej podstaty jeho, ale i môjho bytia.

Podstatou mojich pochýb v minulosti boli otázky typu, či je potrebný pre vývoj nášho štátu komunistický ideologický podklad, ktorým sme tak radi kŕmili našich úprimných občanov. Ďalej, či je vôbec potrebný nejaký ideologický podklad o ktorý sa majú ľudia, počas svojho života opierať. Často som nad týmto premýšľala.

Kto sa naozaj úprimne venoval štúdiu marxizmu – leninizmu, skôr či neskôr, si najmä v jeho aplikovanej časti – v leninizme – musel všimnúť istých teoretických nezrovnalostí. V oblasti ekonómie náš „experiment“ nemohol nikdy zafungovať. Niektorí súdruhovia vedeli. Rozumeli o čom drkocem. Bolo potrebné vážiť slová. Usmievali sa. Vypočuli ma a šli si ďalej po svojom. Patril medzi nich Chňoupek, ale aj Lubomír Štrougal. Keď som sa raz o týchto svojich pochybnostiach rozprávala s Jiřinou Švorcovou, odpovedala mi:
„Aninko, a nie je to krásne, že všetko čo každý jeden z nás vlastníme, proste nahádžme do obrovského suda a potom to spravodlivo medzi všetkých rozdelíme?“. Nie, nie. Jiřka nebola hlúpa, bola dobrá.

Navyše Gustáv Husák mal možnosť poznať Veľkú ideu, a jej zdrvujúce účinky na svojej vlastnej koži. Jeho dlhoročné strádanie vo väzení je všeobecne známe. Toto bolo pre mňa nepochopiteľné. Musel predsa vedieť, viac než ktokoľvek iný, že Utópia socializmu a komunizmu, ako taká, v praxi nebude fungovať. Že nie je za žiadnych okolností aplikovateľná. Jednak pre prílišnú „čistotu“ a „sterilnosť“, ale najmä pre svoju „citlivosť a zraniteľnosť“. Naša idea bola už vo svojich teoretických základoch, hodne krehká. Také bývajú len rozprávky.

„Nemali by sa teda ľudia dozvedieť?“ opáčila som. Pán Prezident mi odpovedal: „Ti, ktorí vedia, vedia. A ti ktorí nevedia, dozvedia sa časom. To, čo je naozaj dôležité, je poskytnúť ľuďom šancu žiť dobrý a spokojný život.“ Potom sa Gustáv Husák otočil a vrátil sa svojou typickou neuropatickou chôdzou, niekoľko krokov späť ku mne. Zhovárali sme sa na chodbe pred knižnicou. Doložil. „Bez ohľadu na to, ako tápeme, a či vôbec tápeme, musíme si uvedomiť jednu dôležitú vec. Sme tu pre náš národ.“ Tento náš rozhovor sa udial pred Vianocami 82. roku. Ten rozhovor bol dlhší. Mám ho zaznamenaný, od slova do slova. Pre prípad nejakého toho Norimbergského procesu.

Vtedy som pochopila, že vôbec nejde o moralistu Hegla, materialistického Marxa či populárneho Lenina. Ale, že ide o dobro a lásku. Husák ako jeden z mála praktikujúcich komunistov, veril v číru esenciálnu podstatu dokonalej beztriednej spoločnosti. Veril. A možno veril, že jedného dňa sa kdesi hore, vo výške všetkých tých, vo vetre vanúcich rudých zástav, spoja všetky sny a úfania dvoch miliónov československých komunistov a že v tej chvíli sa stane neopakovateľný sociálny zázrak.

Gustáv Husák veril však aj v to, že za pomoci ľudí, tak ako ich doposiaľ poznal, sa nikdy nebude dať jeho Sen uskutočniť. Zrel, postupne zrel, ako každý muž postupne vekom zreje. A čím viac bol starší, tým viac bol, z vecí okolo seba, rozčarovaný. Nie znechutený. Mal rád ľudí a vážil si ich. Napriek tomu, že boli takí tvrdí a nepoužiteľní. Potom, čo v 1989. padol režim, bol ešte viac smutný. Pretože cítil, že sa ľudia snu o dokonalej a priateľskej spoločnosti, vzďaľujú. Vnímal s pochopením snahy ulice o dobrú a novú Cestu. Bol to on, Gustáv Husák, spolu s ním ešte niektorí súdruhovia, ktorí zabránil krvi preliatiu na sklonku roku 1989. Pretože chápal a mal rád svoj ľud.

Detské roky Gustáva Husáka

1. februára 2012 11:03, Prečítané 6 010x

Bral robotu, aká bola. Cez zimu v kameňolome a cez leto sa nechal najať na sezónne práce na poli, či v lese. Keď pracoval v lese, viacej mu platili. Hovorím o Nikodémovi, otcovi Gustáva Husáka (1881–1962). Matka, Magdaléna, rodená Frátričová (1882–1914) zomrela rok po narodení malého Gustíka. Od jeho narodenia sa už viac nezotavila. Krvácala a strácala silu. Na chvíľu ju odviezli do nemocnice, nepomohlo. Nejaký čas musel Nikodém platiť nemocnici účet za ženinu krátku hospitalizáciu. Platil pokorne a bez remcania. Dedinčania z Dúbravky i dnes svedčia o vynikajúcom vzťahu otca so synom. Syn sa videl vo svojom otcovi. Mal pekný vzťah i s macochou, ale nebolo to úplne ono. Dedinčania si zvolili vojnového invalidu Nikodéma, za richtára obce. Nemal bohvieaké školy, ale bol prirodzene chytrý. Niečo také, ako je výchova dieťaťa, zrejme neexistuje. Sú len silné, alebo menej silné vzorce správania, ktoré deti vo svojom bezprostrednom okolí odpozoruvávajú. Vzor a napodobňovanie, nič iné neexistuje. Otec svojimi postojmi v mladom Augustínovi zobúdzal zmysel pre spravodlivosť, rovnosť a právo. O to viac, keď sa otec stal v dvadsiatych rokoch richtárom dediny. Dedinčania si ho takmer jednomyseľne zvolili, pretože vojenským vyslúželcom vybavil v Bratislave pravidelnú mesačnú rentu. Nestaral sa v tejto veci len o seba, svoju osobnú pomoc poskytol aj podobne „postihnutým“ spolu-dedinčanom. Sestry Gustáva sa spoločne s macochou starali o chod domácnosti, hlavne, keď Nikodém bol celý deň v robote. S bratom mal veci taktiež rozdelené. Brat sa staral o domáce zvieratá a on nosil vodu z dedinskej nádrže pre potreby domácnosti a polieval záhradku.

Gustáv Husák bol veriaci

Platený obecný pastier, ktorého Nikodém najal do služieb dediny, každé ráno vyvádzal kravy dedinčanov poza dedinu, až pod horu, kde ich po celý deň pásol, prechádzal každé ráno okolo domu Husákových. Macocha, alebo Štefka, jedna z Husákových sestier obecnému pastierovi do batohu nachystali chlieb a hrudku syra, či masla, aby sa mohol počas dňa najesť. Gustáv Husák vyrastal v milujúcej a mimoriadne zbožnej rodine. Pokiaľ počas týždňa rodina vynechala omšu, pravidelne sa zúčastňovali na nedeľnej omši. Gustáv Husák mal takto pevný základ pre svoju osobnú vieru. Bol to práve on, kto 30. decembra 1977 právne presadil, napriek tvrdému odporu ÚV KSČ, ale i sovietov, najmä Brežneva, samostatnú slovenskú cirkevnú provinciu. Nebyť tohto dôležitého počinu Gustáva Husáka, patrila by slovenská katolícka pospolitosť dodnes pod maďarskú ostrihomskú nunciatúru. Bohužiaľ i dnes sa význam tohto Husákovho kroku značne bagatelizuje.

Nikodém Husák strelmajstrom

Spoločnosť v ktorej Nikodém Husák, najmä počas zimných mesiacov pracoval, patrila medzi tie modernejšie, také, ktoré držali krok so súčasnými technickými vymoženosťami. Inde lámali kameň stále ručne. Len s nástrojmi. V jeho firme lámali kameň už pomocou dynamitu, vtedy ešte relatívne moderným vynálezom. Nikodém obsluhoval zariadenie. Bol, dá sa povedať, v ten deň strelmajstrom. Napriek tomu, že dodržal všetky potrebné bezpečnostné regule, zranil svojim výkonom svojho dobrého kamaráta Ondreja. Ten nepočul výzvy sirény, ktorá varovala pred odstrelom. Niekoľko rokov platil jeho rodine „odškodné“ napriek tomu, že ho nikto, ani žiadny súd k takémuto niečomu nezaviazal. Každý mesiac vošiel do Ondrejovho malého domu v dedinke Lamač, zohol sa keď vstupoval do verají dverí a zložil si úctivo klobúk z hlavy. Mlčky položil peniaze na stôl a pobral sa domov.

Je ako jeho otec

Augustín Husák trávi detstvo, ako tisíce mladých chlapcov v tom období. Pamätníci ho opisujú, z telesného hľadiska, ako príliš obyčajného, v ničom sa neodlišujúceho chlapca. Vytiahnutého a trochu vychrtlého. Sama ruka samá noha. Až príliš rýchlo sa vytiahol, neskôr mal problémy s chrbticou, rýchle odvápnenie kostí počas vývoja. Jediné v čom sa azda líšil, bol neustály úsmev na jeho spokojnej tvári. A odstávajúce ušiská. Neskôr, ako si ho pamätám sa už toľko neusmieval. Duševne bol rovnako nenápadný. Aspoň na prvý pohľad. Staré ženy však o ňom hovorili, ako o tom mudrlantovi. Ten je ako jeho tec – drukovali. Každému rád všetko vysvetľoval. A hodne pritom rozhadzoval rukami. Na škole v rodnej dedine patril medzi dobrých žiakov. V tomto období už jeho otec richtárči. Šťastná zhoda okolností. Otcovo postavenie dovoľuje s prehľadom financovať mladíkove štúdia.

Do obchodu prišli četníci

V dedine funguje sociálnosť a spolupatričnosť. Obchod, ktorý si spoločne dedinčania postavili z finančných prostriedkov, ktoré Nikodém Husák spoločne s Martinom Grančom získali v Bratislave z fondu na podporu dedín, pomáhali aj tým najbiednejším. Vdovám a ženám, ktoré boli na výchovu svojich detí samé, doviezli z obchodu múku, strukoviny, konzervy, ktoré zohnali z vojenských zásob kontingentu, zavareniny a podobné potraviny, ktoré nepodľahli skaze. Túto pomoc v rozumnej miere z účtovníctva odpisovali, ako nevratnú záležitosť. Niekto z dediny tento „čudný“ spôsob hospodárenia oznámil úradom v Bratislave. Do obchodu prichádzajú kontrolóri z mesta, spoločne s četníkmi. O niekoľko hodín odchádzajú. Postup Nikodéma Husáka, richtára Dúbravky, prehlásili za zákonný a správny. Podobným spôsobom, štátnej subvencie, financovali aj výstavbu novej školy a iných aktivít v prospech dediny. Nikodém Husák bol naozajstným požehnaním pre svoju dedinu. Ľudia ho milovali. Toto všetko mladého Augustína formuje. Chce vidieť celý svet formovaný na spôsob jeho malej šťastnej dokonalej dediny. Relatívne bezpečný, koloniálny veľký svet, za humnami dediny, sa drasticky mení. V jeho mladej duši sa ozývajú rozporuplnosti. Na jednej strane obdivuje masarykovský režim a na strane druhej si chalanisko uvedomuje chudobu, útlak a nedostatok, ale i prehliadajúci a provinčný prístup Prahy na bežné potreby slovenského občana. Počuje o strieľaní četníkov do robotníkov a roľníkov. Ešte úplne nevie, ako sa s týmto tlakom vo vlastnej duši, vysporiada. V predposledný rok Ľudovej školy sa Gustík naraz prudko postaví, počas školskej hodiny, a na údiv celej triedy vyhlási: „Raz sa stanem pápežom“.

Aspoň budeš riadny chlap

Niekde sa mu musel do cesty pripliesť dajaký hnusný vírus. Krátka letná búrka. Augustín pribehol domov. Celý premočený sa triasol. Horúčka a slabosť. Antibiotiká ešte neexistovali. I tie chrípky boli rovnejšie. Už nie je nič také, ako bolo kedysi. Niekde na tele sa niečo vydulo, šprajclo a hneď ste vedeli o čo ide. Dnes dostanete chrípku, bez horúčky, a bez príznakov, všetko pri tom môžete a nič vás nebolí. A predsa vám to vypáli dieru do priedušiek, pľúc či rovno do srdca. Vľúdny, bezpečný bez-antibiotikový svet. Augustín dostal silné horúčky. Štefka, staršia sestra, ho uložila do postele. Chlapec chvíľu blúznil, neskôr zaspal. Mal necelých trinásť rokov. Keď sa prebudil, doslova horel. Boleli ho uzliny pod krkom, pod pazuchami aj v inguinách. Ťažko dýchal a vyvracal oči nahor. Otec vošiel spolu s doktorom do izby. Chlapec sa pozrel na otca a zhodil zo seba paplón. Nadvihol si nočnú košeľu. Vajíčka mal akoby mu ich nafúkli pumpou od bicykla. Boli obrovské. Gustík mal ustarostený výraz. Otec Nikodém mu jemne siahol na brucho. S úsmevom mu povedal: Aspoň budeš riadny chlap. Lekár podal chlapcovi injekciu. Na oknách izby z vonka viseli všetky decká z dediny, ktoré videli ako starý Horňák  priviezol na koňoch k Husákovým doktora. Lekár oznámil, že sa zastaví na druhý deň a doložil, že ak nebude chlapcovi lepšie, bude musieť do nemocnice. Studené zábaly, bylinkové čaje, prezliekanie postele. Za štrnásť dni chalan vyskočil z postele, rovno na nohy. Radostne skákal na posteli a smial sa od ucha k uchu. Jeho otec povedal. Keď si zvládol toto, zvládneš už všetko. Otec už nebol pri jeho najväčších politických „úspechoch“. Zomrel v roku 1962.

Mladý Husák hasičom

Malý Augustín Husák, sa hodne motal okolo hasičského zboru v Dúbravke. Práve požiarnici boli pre chlapca skutočným stelesnením odvahy, mužskosti a nakoniec i múdrosti. Aj na tú dobu to bolo pokrokové spoločenstvo. Okrem zachraňovania majetku a života  ľudí sa realizovali aj na poli kultúry a dedinskej osvety. Boli to práve dúbravskí hasiči, ktorí sa významne podieľali na organizovaní ochotníckeho divadla v dedine. Augustín mal možnosť vystrúhať si spolu z dedinčanmi zopár detských postáv v nejakých divadelno-ochotníckych kusoch. Sám po rokoch hovoril, že nebol dobrý herec, a smial sa. V divadelnej hre Kamenný chodníček od prozaika Ferka Urbánka, ktorá sa stala tradične hraným kusom v Dúbravke, pomáhal mladý Husák s kulisami. Ako to už u výrazne inteligentných detí býva, cítil sa lepšie v kolektíve dospelých ľudí, než v kolektíve rovesníkov. Chodil sem-tam na dedinské zábavy i hasičské bály, dlho však nepobil, nebavilo ho to. Trojičnú zábavu si však nenechal ujsť, tu hasiči organizovali tradične. Pravidelná tombola ho vždy rozosmutňovala. Vždy sa hneval, že nič nevyhral.

Pokračovanie nabudúce

Prvá láska Gustáva Husáka

8. februára 2012 15:43, Prečítané 5 122x

Chlapi si Gustíka doberali. Vtipy sa dotýkali jeho ešte nenaplneného partnerského života. Ani nemohol byť naplnený. Mladučký Augustín Husák mal sotva 11 rokov. Boli to práve chlapi z požiarneho zboru, ktorí mu dali prvú cigaretu. Pri svojej prvej cigarete sa nedusil, ako to býva u mnohých, ani nekašľal, rovno sa omámený zvalil do náruče jedného z hasičov, ktorý stál za ním. Chlapi sa smiali. Prebrali ho dúškom akéhosi vína, ktorým sa pravidelne častovali. I pálenky mu sem tam uliali. Nemohol sa poriadne nadýchnuť. Chlapi sa rehotali. Poznával veci, ktorých sa mu doma nedostalo. Zakúšal veci dospelých. Bol to len taký malý závdavok dospeláckeho sveta, ktorý mladých mužov často opája. S obdivom si premeriaval chlapov z požiarneho zboru a spakruky si utieral ústa. Bol rád súčasťou dospelého, benzínom, olejom a potom páchnuceho sveta chlapov z dediny. Ešte s malým Jonášom pomáhali požiarnikom s hadicami a s údržbou. Prvé naozajstné požiarnícke auto hasiči z Dúbravky, zakúpili v roku 1929. Automobil s hasičskou striekačkou. Bola to sláva. Požiarnici sa opili v dedinskej krčme do nemoty. Horniak reval, že nikto nie je viac, ako je hasič. Potom sa zvalil do priekopy pred krčmou a zaspal. Až deti, ktoré ho ráno poobstupovali, ho prebudili. Už pomerne veľký Augustín sa rozkričal po deťoch, aby sa pratali. Hanbil sa za to, že decká uvideli uja Mariána v takom zúboženom stave. Marián Horniak sa s námahou postavil, nepriateľsky zagánil na decká, potom na Gustáva, a odterigal sa do krčmy.

Závdavok na neskorší úspech

Nerozumiem úplne tajomstvu macošských rodín. V každom prípade bol to práve Nikodém Husák, otec malého Augustína, ktorý čítaval, keď kvôli robote mohol, pred spaním svojim deckám. Gustík miloval tieto vzácne chvíle. Bolo mimoriadne cenné, že otec nikdy nečítal predpísanú rozprávku, či nejaký ten príbeh zo samotnej knižky. Prečítal možno jednu dve vety a potom si celý príbeh povymýšľal. Improvizoval. Deti v izbe, dcéry a chlapci načúvali divotvorným príbehom, ktoré často pojednávali o ľahkých ženách, vagabundoch a vydriduchoch a iných, ktorí vždy, ako ináč, skončili zle, pretože i v Nikodémových príbehoch, zvíťazilo nakoniec dobro nad zlom. Po nedeľnej omši sa Husákovci naobedovali a vyobliekali sa a spoločne sa vybrali na prechádzku. Korzovali po dedine, alebo sa príliš neobliekali a šli všetci spoločne pod horu. Tam si sadli a rozprávali sa. To podnecovalo v deťoch Nikodéma Husáka lásku ku spolupatričnosti a posilňovalo vzťah k otcovi a rodine, ako takej. Ak rodič venuje svojim deťom dostatok času, dáva to deťom niečo cenné. Pocit, že ich má otec rád. Že mu na nich záleží a že s nimi počíta. Že ich akceptuje. Dobrý závdavok na neskorší úspech. Nech si kto chce, čo chce hovorí, ja tvrdím jedno. Až na samotný vrchol sa nikdy nedostane úbožiak a gauner. Iba mimoriadne kvalitní ľudia sa nakoniec vypracujú na vrchol. A platí to, tvrdím to pri všetkých zmysloch, i dodnes. Aspoň u väčšiny.

Stále usmrcované a opätovne kriesené

Už v tomto veku bol Augustín zakukaný do drobnej, nenápadnej Janky. Blonďaté utiahnuté dievča. Augustín potreboval niekoho ochraňovať. Áno, to čo bolo naozaj príťažlivé na mladom Husákovi, bola jeho silná potreba chrániť druhých. Vždy dokázal určiť, identifikovať, kto potrebuje chrániť. Bohužiaľ niekedy aj napriek nesúhlasu zachraňovaného. Ťažko niektoré veci analyzovať. Husák nadväzoval po celý život, takmer asexuálne vzťahy. Iste, že nie v plnej miere, jeho synovia neboli počatí zázračným spôsobom. Jeho motiváciou však nebol sexuálny podtext. To nebolo na prvom, ani druhom, ani žiadnom inom mieste. Sexom sa vždy všetko pokazi – tvrdil. Chápala som ho, ale vnútorne som s ním nesúhlasila. Po prvý krát som sa s takýmto spôsobom myslenia stretla u Dr. Husáka. Pokojne sedel a hovoril o tom, že je v hĺbke srdca presvedčený, že ženy, ak sú doopravdy milované, ani sex nepotrebujú. Vraj aj Sigmund Freud tvrdil, že snahy o uskutočnenie sexuálneho styku sú viac menej snahy o zničenie, zbúranie zborenie všetkého. Že sex je zničujúci. Som presvedčená, že to platí len v prípade priateľstva. Gustáv Husák vo svojich intímnych snahách, hľadal dokonalé priateľstvo. Hľadal ženu, ktorá bude jeho súputníkom, dôverníkom a dokonalým priateľom. Nie milencom! Toto je cesta osamelých, snívajúcich a sklamaných. Rozumiem mu veľmi dobre, aj keď s ním nesúhlasím. O takýto nenaplňujúci vzťah sa pokúšal s Vierou, svojou druhou manželkou. Zvuk ich lásky, duchovnej a skoro čistej, bol zvláštny. Absolútne duševné, snáď by sa dalo povedať, duchovné porozumenie, bez dotykov a vášne. My, ženy však potrebujeme byť ľúbené, milované, dobíjané a nakoniec zničené, zneuctené, napadnuté a zborené, a pokojne každý deň. Stále usmrcované a opätovne kriesené. Je to súčasťou nami chápanej a realizovanej lásky. Avšak snílkovia, fantasti a básnici, a ešte revolucionári, tomuto nikdy, nikdy v plnosti neporozumejú.

To bolo ich posledné stretnutie

Janka, do ktorej sa 12 ročný Augustín zakukal, bola pekná, ale trochu uzavretá. Máloktorý chlapec by si ju všimol. Gustáv Husák mi tieto veci, aj mnohé iné, rozprával v obrovskej knižnici na pražskom hrade. Držal v ruke cigaretu a mysľou bol niekde úplne inde. Na tvári mal úsmev. Bezpečný a spokojný. Bol taký,  aká bola doba v ktorej sa prezident ňúral. Janinka, Gustíková vyvolená bývala s matkou až na samom konci dediny. Bola plachá a usmievavá. Nosil jej jedlo. Janka s matkou boli chudobní. Gustík bol rád, že sa môže o obe ženy starať. To dokonale uspokojovalo jeho dobrotivú osobnosť. Jedlo z domácnosti bral potajme. Ani súrodenci o ničom nevedeli.  Keď sa otec Nikodém dozvedel, zariadil Jankinej matke posluhu na úrade i na fare. Nesmelé bozky a pohladenia. Pod obrovskou lipou za dedinou sa užasnutému Gustíkovi jedného dňa, Janka odhalila. Požadovala, aby ju hladil. To bolo ich posledné intímne stretnutie.

Gustáv Husák, starý asexuálny, bezpohlavný kňaz

10. februára 2012 15:53, Prečítané 9 023x

Normálne je vytiahnuť penis a povedať: „ľa, akého mám“. Chápte to prosím s určitou rezervou. Hovorím tu o prirodzených machovských prejavoch každého muža. Veci riadiť a mužsky ovládať. Dupnúť si, schytiť ženu a vykrútiť ju a poriadne jej domotať hlavu. Partnerská názorovosť Gustáva Husáka bola iná. Zdala sa mi vtedy  exkluzívna. Sama som žila v partnerskom vzťahu a preto sa mi, paradoxne zdali jeho názory čisté. Maximálna miera sebaovládania a kontroly. Vzhliadala som k nemu. Husák osobne predkladal politickému vedeniu, návrhy ktoré mali regulovať spoločnosť, najmä v oblasti morálky a správania. Máloktoré z nich prešli, málokto na takto prudérne zafarbené návrhy dokázal reagovať. Svojimi postojmi, Dr. Husák, zasahoval aj do trestno právnych legislatívnych návrhov. Konkrétne navrhoval, aby trestnoprávna zodpovednosť bola stanovená od 18. roku veku občana. Celkovú občiansku dospelosť navrhoval stanoviť až na 21. rok života. Mladších občanov pokladal ešte za deti. Bol za reguláciu morálneho prezentovania sa mladých a vyžadoval plnú kontrolu a zodpovednosť rodičov za ich správanie. Často sa zamýšľal nad tým, ako zabrániť predaju cigariet a alkoholu mladým ľuďom. Navrhoval reguláciu milostného života a to od určitého konkrétneho veku života. „A ako to chcete regulovať?“, opýtala som sa. Odpovedal mi: „Prácou s mládežou, ponúknuť im lepšie veci, ako je sex“. Hranicu sexuálneho žitia mal v úmysle posunúť až k 18. roku života. Chápal sex medzi mladými za otázku  rozpustilosti a občianskej nezrelosti. Čím zrelší tým zdržanlivejší, tvrdil. „Upjatosť“ a istá bigotnosť v jeho duši bola zjavne prítomná. Tu samozrejme narážal na oficiálnu politiku KSČ. Ak mám veci generálne vyhodnotiť, Dr. Gustáv Husák, v osemdesiatych rokoch, už nemal takmer žiadny dosah, žiadny vplyv, na reálnu politiku Československa. ÚV ho v tomto období už pokladalo za politického dinosaura.

Dnes by chlapci povedali, že je cool

Futbal je dôležitejší, než by ste si na prvý pohľad mysleli. Práve prostredníctvom tejto hry sa lámu niektoré veci sociálneho a spoločenského charakteru v náhľade na úlohu jednotlivca v kolektíve. Tu sa nakoniec rozdelia deti na tie úspešné a vodcovské a potom tie, povedzme, že lúzerské a pomalšie. A deti sa podľa týchto rozdelení aj k sebe navzájom správajú. Mladý Gustáv Husák bol podľa tohto rozdelenia skôr taktik a stratég. Nebol ten bojovník a víťaz, ktorého bez rozdielu všetci rešpektujú. Kedysi bolo normálne, že deti riešili svoje spory takzvanou „férovkou“. Augustín sa vedel vždy z takéhoto problému vykecať. Dokázal predložiť toľko argumentov, že sa zo súboja nielen vykecal, ale zrazu vyzeral pred všetkými ako víťaz. A nielen to, ten kto ho na „férovku“ vyzval, si nakoniec sám pripadal, ako idiot. Dokázal svoje obecenstvo tak zblbnúť, že ti si až neskôr uvedomili, že naleteli na jeho reč a presvedčivosť. Celá vec, pre ktorú sa poškriepili už tak nevrela a nebola teda aktuálna. Týmto postupom si, paradoxne, Augustín postupne vydobýjal rešpekt a autoritu. Pre chlapcov z Dúbravky bolo exkluzívne kamarátiť s Augustínom. Vedeli síce, že ich nedokáže ochrániť pred reálnym nebezpečenstvom, ale vedeli, že je chytrý a vynaliezavý. Dnes by azda chlapci povedali, že je proste cool. A ešte jednu vec mal vo svojom srdci, a bola koncentrovane prítomná. Bola to smelosť. Nemal na to, aby vybojoval nejaký reálny pästný súboj, aby sa s niekym pobil, to však neznamenalo, žeby sa nepobil. Bol rytiersky chrabrý a mnohí by povedali, že aj nerozumný. Husák napriek oceneniu chlapcov z Dúbravky o ich spoločenstvo ani moc nestál. Uspokojil sa s jedným dvoma kamarátmi, ktorí s ním trávili čas v Dúbravskej knižnici s čítárňou, ktorú už dedina v tej dobe vlastnila.

Na vine je sexualita

Jeho zvláštny prístup bolo možné pozorovať už v mladosti. Hovorila som s poprednými odborníkmi na ľudské duše. Povedali mi, že takáto kontrola, v oblasti prebúdzajúceho sa mužstva, mladého, či starého Gustáva Husáka, nebola normálna. Nebola bežná. Hovorila som s dvoma poprednými psychológmi v Česku a obaja sa zhodujú v tom, že mladý Augustín musel v mladosti zažiť nejakú traumatickú záležitosť, ktorá ho mohla do určitej miery poznačiť. Oni, psychológovia, ten svoj sexus zatiahnu úplne všade. Každý bol, podľa ich popleteného názoru, týraný a zneužívaný. Totálne im šibe. Čo je na vine, keď sa príliš potíte? Vaša sexualita. Čo je na vine, keď nezoženiete v svojom supermarkete banány? Váš sex. Čo je na vine, keď nezaprší? Váša sexualita, samozrejme. Nech už je to, tak či onak blok, ktorý Dr. Husák, vo svojej sexualite (sexualita nie je len sex) mal, je reálna skutočnosť. Každá žena by to spoznala. Máme na to nos.  Znalci Freuda vedia, že sexualita, jej farby odzrkadľujú verne dušu každého človeka. Ako keď sa pozriete do zrkadla. Husák v sebe nemal onú nadutosť a velikášstvo, ktoré som pozorovala u Brežneva, alebo niektorých našich  súdruhov. Dr. Husák mal v sebe pokoru, určité prejavy, ktoré ale „zbesilo“ kričali „postarajte sa o mňa, do paroma!“ Veci vyžadoval vľúdne, nebola v tom nafúkanosť, skôr beznádej a strach z ohrozenia. Ak by ste Dr. Husákovi odobrali v jednom momente všetok ten servis, z ktorého sa mohol, ako štátnik tešiť, zrútil by sa. Nemohúci a opustený. Nedokázal by existovať sám. Ženy potreboval, predstavovali pre neho servis a opateru. Chápal ich, nedotýkal sa ich však. Vnímal ich takpovediac starosvetsky. Plotňa a šporák, nič viac. Bol k ním láskavý, vľúdny a priateľský. Tieto rozpory, ktoré v prístupe prejavoval, ženy miatli, ale zároveň ich to k nemu priťahovalo. Vo výsledku, chtiac-nechtiac pôsobil ako starý asexuálny, bezpohlavný kňaz, ktorý kde sa pohne, každého požehnáva. Usmieval sa pri tom ako debil a udeľoval milosti.

Gustík vedátorom

Malí chlapci kontaktujú kadejakú výzvu. Obohacuje to ich smädnú osobnosť. V Lamači žil akýsi čudný pán. Zaoberal sa nevšednými vecami súvisiacimi s pozorovaním hviezd. Používal na pozorovanie klenby, sústavu umne zostavených sklíčok, ktoré boli zakonštruované do čudného, z polovice ručne poháňaného  mechanizmu. Sústava závaží mechanizmus poháňala. Starec, jachtal, keď mladému Augustínovi vysvetľoval zákonitosti medzi pohybom telies a čudných predpovedí do budúcnosti celého všehomíra. Predpovede zneli desivo. Raz mladý Gustík uderil klinček priamo na hlavičku, keď sa spýtal čudného uja, prečo sa celý ten mechanizmus tak divne točí a hýbe, keď podstata všetkého, okulár je nehybný a stále mieriaci na oblohu v nezmenenom uhle. Pán najskôr mlčal. Chlapec zopakoval svoju otázku trochu inými slovami. Aký priamy význam ma ten zložitý pohybujúci mechanizmus, keď tubus je nehybný? Chlap  sa po tejto modifikovanej otázke veľmi rozčúlil. Pravdepodobne mu naplno došla márnivosť a zbytočnosť jeho celoživotnej roboty. Hodinu reval, že je svet nespravodlivý a že ľudia ničomu nerozumejú. Že svetu vládne neučenosť a nepochopenie. Možno v tej chvíli vypracoval jednu zo svojich ďalších katastrofických predpovedí. Keď ho Gustáv opúšťal, učenec rozbíjal svoj unikátny prístroj. Na hodine slovenčiny Gustáv napísal esej o kozmických telesách a hroziacich katastrofách, ktoré ľudstvo v dvadsiatom storočí čakajú. Pred tým písal o Bohu a jeho spásonosnej láske, ktorá raz zachráni celučičký svet. Po slohu o vesmírnych úkazoch vystrúhal v rámci slohovej práce, ódu na Masaryka. Všetky práce si odporovali, alebo naopak, napriek svojej rozporuplnosti, názorovo paradoxne kooperovali.

Nadovšetko ich miloval

Prezident Gustáv Husák, vnímal veľmi jasne kritiku zo strany pospolitého a často nespokojného ľudu, ktorý sa písomne obracal na pražský hrad, sídlo prezidenta. Nemyslite si že chodili len oslavné listy. Často chodili na hrad aj dopisy, podpísané či nepodpísané, ktoré sršali nespokojnosťou a zlom. Existoval úzus, že ak sa pisateľ v liste reálne nevyhrážal, alebo neohrozoval svojim posolstvom prezidenta, neposkytoval sa takýto list bezpečnostným zložkám štátu. Takmer denne chodili pánu prezidentovi listy, takpovediac zvláštneho razenia. Boli to listy od spolužiakov, osobných známych priateľov, spolu uväznených, kamarátov a iných adresátov, ktorí osobne poznali Gustáva Husáka. Väčšina z nich bola negatívnych. Ľudia neodpustia úspech. Mnohí z nich sa otvorene dožadovali výhod, iní mu otvorene nadávali, že sa vo funkcii spľundril a zapredal. Mnohé hovorili pekne, ihneď však nasledovala prosba o pomoc pri nejakej osobnej patálii. Ľudia sú už takí. Husák sa usmieval. Zvláštne boli listy spoluväzňov. Všetky boli takmer prajúcne a šla z nich vzácna čistota. Na listy svojich priateľov a známych vždy odpovedal, prostredníctvom svojej kancelárie. Ani jeden nezostal bez odpovedi. Osobne odpisoval, perom vyrobeným v zlate, svojim milým a úprimným dedinčanom. Nadovšetko ich miloval.

Pozornosť okolia mu robila dobre

Gustáv Husák, ako mladík, ktorý ukončil vzdelávanie na ľudovej škole, nastúpil na reálne Masarykovo gymnázium na Gröslingovej v Bratislave (GAMCA). Všetci v okolí mu vraveli, že je už veľký, keď nastupuje do školy v Bratislave. Aj keď bola Bratislava len kúsok od ich dediny, bolo to nezvyčajné. Ženy krútili hlavami a trochu závideli. Keď prišli domov, grmli svojich synov do chrbta. „A ty si taký sprostý.“ Gustáv sa smial, bol na seba hrdý. Pozornosť okolia mu robila veľmi dobre. Iba traja chlapci v Dúbravke navštevovali školu, ktorá bola nakoniec zakončená skúškou z dospelosti. Dovtedy. Bol jediný, ktorý dosiahol  akademické vzdelanie, doktorát. Ešte nadlho sa nenašiel taký študent z dediny. Pre svoju inteligenciu, rozhľad nemal so štúdiom na gymnáziu žiadny problém. Bol to mladý veľmi pohľadný chlapec. Nemal problém so záujmom dievčat. Tu sa stretáva i s Jurajom Gaborom. Ten sa neskôr stal dominikánskym mníchom, ktorého vyhnali z kláštora. Vzpieral sa režimu, takmer ho zastrelili, keď sa so svojimi bratmi ukrýval. Ešte nemôže tušiť, že raz budú v päťdesiatych rokoch spoločne zdieľať väzenie. Snažil sa mu  počas vychádzky vo väzení vysvetliť, že ako rehoľníci nemali právo vzoprieť sa režimu. Mali uposlúchnuť a nie sa búriť. Na škole ich nepojí žiadny osobnejší vzťah. Len sa obaja smejú a sem tam bezstarostne prehodia pár slov. Pre Gustáva Husáka sa začína podstatná časť jeho života. Nemôže tušiť, že to čo sa udeje v jeho myšlienkovom svete v nasledujúcich rokoch, podstatným spôsobom poznačí celý jeho svet. Podstatne upozadí niektoré veci, ako je jeho osobná viera. Jeho myseľ opantajú sny a vízie v prospech všeobecného dobra ľudí. V trinástich rokoch sa začne zoznamovať s mocným prísľubom, prísľubom pokrokových myšlienok. Stále rozmýšľa o dokonalej spoločnosti. Niekedy nemôže zaspať, tak ho opantajú myšlienky. Dostane horúčku a blúzni. Akási vnútorná katarzia. Aby sa napokon čistý a nevinný mohol plne ponoriť do svojho novučičkého sveta. Do sveta bez tried, nadutosti. Do sveta príležitostí a rovnosti pre všetkých. Verí, že komunizmus by mohol vyriešiť všetky problémy ľudstva.

Spriahol by som sa aj s čertom

Katolícki historici a kňazi radi odsudzujú slabú vieru Gustáva Husáka. Nedokážu pochopiť, že aj keď v rodnej dedine ako mladík vystrčil hlavu z vlastnej rodnej chalúpky, stretol sa mu pohľad s mariánskou jaskyňou a ak hlavu trochu pootočil, tak s Kaplnkou Panny Márie Ružencovej, mal by vraj byť svätcom pri takejto „podpore“ od mala. Domnievajú sa , že už toto by malo zabezpečiť doživotnú osobnú vieru Gustáva Husáka, plnú svetla a obety. Navyše jedna zo sestier Gustáva sa stala rehoľníčkou. I jeho nebohá mamička bola silnou veriacou. Premúdrení kričia, že to mal teda v krvi. Krútia hlavy a nerozumejú. Sám mi, pán prezident vysvetlil. „Je to jednoduché, Anička. Mladému človeku je jedno akým spôsobom niečo dosiahne, dôležitý je vždy cieľ. Chcel som pomôcť k dobrému a láskavému svetu a bolo mi jedno akým spôsobom to dosiahnem. Spriahol by som sa aj z čertom, ak by mi v tom nejako pomohol.“

Ja ti rozbijem hubu

Po škole sa stretával s mládežníckymi pokrokovými študentami. Rečnil na každej schôdzke. Doslova horel a bol šťastný. Jeho prednes argumenty a zápal boli mimoriadne presvedčivé. Profesor Vladimír Kadlec, autor publikácie o československých prezidentoch o ňom napísal, že bol vynikajúci študent a oplýval dobrým duchom. Tento autor, ktorý nenechal vo svojej knihe na prezidentovi Benešovi nitku suchú, chartista, politik a intelektuál oceňoval na Gustávovi Husákovi dobré vlastnosti. Nenechal sa ako jeden z mála, udusiť pravičiarskou manipulatívnou demagogickou špinou.Pretože nepísal svoje názory od stola. Poznal Gustáva Husáka, ako minister československej vlády osobne. O 4 roky na to, ako vstúpil, Gustáv Husák, do Komunistického zväzu mládeže, v roku 1933 vstupuje do Komunistickej strany Československa, už ako študent Právnickej fakulty v Bratislave. 1. Septembra, roku 1938 sa ako čerstvý doktor práv žení vo svojich 25 rokoch s Magdou Lokvencovou. Aby mohla byť blízko svojho milého, nastupuje tiež na Právo. Napriek tomu, že srdce ju tiahne k herectvu a réžii. Neskôr v manželstve Gustávovi, Magda vyčíta, že ju dostatočne nepresviedčal, aby nastúpila múzické vzdelávanie. Otec jeho nastávajúcej nie je vôbec nadšený zo ženícha, nesúhlasí s tým, že si jeho dcéra berie komunistu, sám je sociálny demokrat a verejne sa šušká, že je členom Rádu maltézskych rytierov, teda zaprisáhly monarchista. Bol spravodlivý, ale príliš rázny. Jedného dňa sa mu dcéra Magda posťažuje, že bol na ňu manžel Gustáv hrubý. Len sa tak zmienila, nič zlé s tým zrejme nesledovala. Otec neváha, rozbehne sa ku skriniam a pobalí všetky veci svojho zaťa a vystrčí kufre pred dom. Neskôr sa mu za toto extempóre ospravedlní. Cestu však k sebe nikdy nenájdu. Po celé roky medzi nimi vládne tichý boj, skôr neustála hrozba zo zastrajajúceho sa napätia. Už na ich svadobnej hostine, otec Magdy Lokvencovej spôsobil poriadny humbuk. Doslova sa vyhrážal Gustávovi Husákovi napadnutím. „Ja ti rozbijem hubu“. Vždy keď svokor vyvádzal, Husák pokorne a s rozumom mlčal. Vedel kedy treba hovoriť a kedy treba mlčať, to je súčasťou diplomacie, ktorú prirodzene ovládal.

Prenajali si vilu Tajovských

Krátko po svadbe sa mladomanželia nasťahujú do vily po Jozefovi Gregorovi Tajovskom, ktorú im vdova po Tajovskom, Hana Gregorová, prenajme. Trošku predbieham. Skúsili chvíľu bývať v malej garsónke v Bratislave. V roku 1940 umiera Jozef Gregor Tajovský. Jeho manželka prozaička Hana Gregorová sa utiahla k dcére do Prahy a veľkú vilu s krásnou záhradou a bazénom, prenajíma Husákovým. Nikdy som Hanku Gregorovu, ktorú nikto nenazval ináč ako teta Naňa, osobne nepoznala. Bola to výnimočná žena. Okrem obecného vzdelania všetku svoju múdrosť, ktorá sa v jej tvorbe zračí, načerpala ako samouk. Bola pokroková, múdra, scestovaná a bohémska. Rada vo svojej vile v Bratislave spolu s Jozefom Gregorom prijímala významných hostí, najmä umelcov a viedla s nimi debaty, sama ich moderovala. Tajovský sedel v rohu a do debát sa príliš nezapájal. Bafkal so svojej fajky a načúval. Mladí Husákovci v dome bývali zhruba 6 rokov, spoločne s ďalšími poprednými ľavicovými intelektuálmi. Sú to veľmi dobré roky. Plné debát, ale i ohnivých politických sporov. Pred rokmi u Gregorových-Tajovských býval aj maliar Benka, nemal peniaze a tak Tajovským platil za nájom, obrazmi. To ešte žil burlivák, večne nespokojný, a najedovaný, cholerik Jozef Gregor Tajovský. Vraj hodne pil. Už v tomto období pomáha mladej rodine Husákových, pani Hanka. Zlatá Hanka Kyselicová. Od tohto obdobia sa stáva vernou, dobrou hospodyňkou. Neskôr pomáha a posluhuje aj prezidentovi Husákovi v jeho vilke v Kráľovskej záhrade. Putuje s ním kam sa len pohne. Pani Hanka umiera v roku 1991, v tom istom roku, ako jej dôležitý pán.

Jiřina Švorcová

23. januára 2012 16:33, Prečítané 11 952x

V jednom zo svojich starších blogov som písala o jej občasných návštevách na pražskom hrade. Vždy zo sebou niečo doniesla. Upečený, voňavý koláč, alebo cukríky, či žiarivý úsmev. Milovala „Slávie“ cukríky  nedávno sa zase objavili na trhu. Boli, a aj dnes sú balené, v červeno-bielom papieriku s červenou hviezdou. Jiřka bola krásna a keď prehovorila, jej hlas objímal celé okolie. Herec Jiři Vala, ktorý bol jej dlhoročným partnerom raz povedal, že to práve jej hlas ho tak náramne uchvátil. A potom úplne všetko. Jiřina Švorcová, zanechávala stopu, silnú a neprehliadnuteľnú. Neskôr sme si potykali. Náš vzťah nebol taký, akým azda mohol byť, keby sme sa stretávali častejšie. Bol však vľúdny a na výsosť súdružsky. Myslím že je to viac, ako priateľský. V plnosti bol realizovaný bez mätúcich nánosov pseudo-lojálnosti, či popletenej ženskej spolupatričnosti. To, aby sa z nás stali naozaj dobré priateľky bolo marené tým, že sme tak často neprichádzali osobne do kontaktu.

13. komnata súdružky Švorcovej

Herectvo sa v spoločnosti, ani „hore“ nevnímalo príliš seriózne, inak by Švorcová dávno sedela na poste ministra kultúry. Sama hovorila otvorene o sile, ktorá ju zvnútra rozkladá, o sile organizovať a slúžiť ľuďom v našej kultúre. V našej krajine. Zo svojho postu predsedníčky Zväzu dramatických umelcov, pomohla mnohým kolegom, hercom z Vinohradského divadla, či z iných divadiel. V divadle Na Vinohradoch pôsobila celých 40 rokov. Za komunizmu sa jej dostávalo od kolegov, akej-takej vďačnosti, potom už nie. Bočili od nej aj ti, čo im doslova zachránila kúži. Neskorší návrat zo zahraničia, opilstvo, nekázeň v souboru a podobne. Tu ono známe „Za dobrotu na žebrotu“ dostávalo úplne iný, podstatne významnejší rozmer. Jiřina Švorcová, sa netajila tým, že by mohla byť dobrým vrcholovým manažérom. Osud ju smeroval trošičku inde, do akéhosi politického súkolia, ktoré ju nakoniec, a to sa veru dalo očakávať, osudovo zomlelo. Bola vynikajúca herečka, takto sa však do sŕdc občanov nikdy nezapísala. Túžila podporovať mladých hercov, to sa jej sčasti splnilo, vyučovala herectvo. Ľudia ju však stále vnímali len ako političku. Toto osobnostné nenaplnenie sa stalo jej „13. komnatou“.

Napísala mi po rokoch email. Niekoľko mesiacov pred svojou smrťou: Aninko, piš. Ať se lidé dozvědí. Piš! Ať láska a poznání dál kvete. Piš! Možná ještě dostaneme svou druhou šanci. Piš! Reagovala na môj súbor blogov, tuná na Pravde.

Ja vás naučím po kostole hvízdať

A potom mi v e-maily pripomenula historku s Gustávom Husákom. V maily spomenula, ako sa zahrávala a vtipkovala na účet prezidenta Husáka. Boli to len také malé láskavé narážky. Pohladila ho po tvári a rukou zišla na jeho hruď a dolu na brucho. Ten držal, ako hluchý dvere. Koketne okolo neho prešla. Veľmi zlou slovenčinou povedala:
„Ja vás naučím po kostole hvízdať.“
Ja by som si nikdy niečo také nedovolila. Jiřka bola taká. Gustáv Husák ju vykázal von. Bol to, čomu Česi vravia trochu „upjatý“. Správanie Jiřiny označil za nesocialistické. Zasmiala som sa. Hlas Gustáva Husáka sa triasol a zdalo sa mi, že najmocnejší muž v republike, nesmelo uhýbal pohľadom. Jiřka sa otočila vo dverách a koketne prezidentovi zamávala. Neskôr sa mu ospravedlnila. Vravela som jej, aby ho toľko netrápila. Niekedy sa k nemu naozaj správala, ako k nejakému nevyzretému zajačikovi. Husák ju napriek týmto drobným excesom mal rád a vážil si ju. Zomrela v auguste 2011.

To bych musela být pořádne vožralá

Bola osobnostne obrovská. Na pravidelných zasadnutiach ÚV strany bolo veselo, len vďaka Jiřinke, inak by tam všetci pospali. Veľmi často sa v debatách, ostrých a nekompromisných púšťala do jednotlivých členov zasadnutia. Obhajovala nielen kauzy kultúrne, ako bol napríklad prípad Dany Medřickej, skvostnej herečky, a jej španielskeho manžela Artemia. Vyjadrovala sa aj ku veciam, ktoré s kultúrou nesúviseli. Napadla ono známe zdražovanie detských vecičiek v osemdesiatych rokoch a aktívne podporila zvýšenie detského prídavku, ktorý osobne navrhol sám Gustáv Husák, ako kompenzáciu. Vystupovala i proti nezmyselnej, nekoncepčnej a nesystémovej výkladnej skrini socializmu, JRD Slušovice. Bola to osobná priorita druhého najmocnejšieho muža socialistického Československa, Lubomíra Štrougala. Nedbala. O projekte sa vyjadrovala nesúhlasne a raz tento projekt označila za obrovský penis. Keď sa jej Lubomír Štrougal spýtal, či sa nejako špeciálne zaujíma o jeho projekt, ihneď pochopila a „Žena za pultem“ promptne reagovala: To bych musela být pořádne vožralá, drahý soudruhu, a ještě ležet pod pultem.

Herci sú riadna bagáž

Ešte za socializmu sa Jiřka sťažovala, že mnohí kolegovia od nej bočia a nerozprávajú sa s ňou. Na straníckych schôdzach však boli až príliš aktívni a angažovaní. Kemr mal dve tváre, na jednej strane odmietal vyznamenania, národného i zaslúžilého umelca, a na strane druhej bral role v tých najrežimnejšich seriáloch a filmoch. Rovnako i Jirásková, ta mala hneď niekoľko tvári. S Bohdalkou sa ešte ako-tak dalo, ale dosť dala na druhých. Nikdy nemala svoj vlastný autonómny názor. Ani keď sa opila. Herci sú riadna bagáž. Jiřka mi povedala: „Ani za jedného herca z nášho divadla, by som nedala ruku do ohňa. Skôr za tých mladých, to skôr. V hereckej brandži bol jediný človek, ktorý bol naozaj rovný, bol to Jiří Vala. Rozchádzali sme sa spolu desať rokov. Ešte aj potom som sa do neho niekoľko krát zamilovala. Po revolúcii ma opustili všetci.“

Tragikomická komunistická figurka

Niekedy v lete roku 1996 sme sedeli spolu s Jiřinou Švorcovou, vonku pred malou kaviarničkou s výhľadom na pokojnú Vltavu. Rozprávali sme sa. Spomínali. Hodne sme sa nasmiali.
„Vo svojom srdci chovám dve veci, ktorých sa dodnes bojím a ktorých dosť ľutujem. Jedna je, že som nemala deti. Keď som ich mohla mať, nebolo chlapa, a keď bolo chlap, bolo už neskoro.“
Jiřina Švorcová sa pozrela smerom k rieke.
„Druhá vec, je to skôr obava. Nechcela by som dopadnúť ako Pelikánová. Tragikomická komunistická figúrka, bez rozumu a talentu. Bola z nášho divadla. Vždy vysmiata. A tupá. Kazila nám všetkým povesť. Bola mizerná herečka. Nechcela by som, aby sa mi raz ľudia posmievali a ukazovali, aha to je ta sprostá krava.“
„Veď sa ti posmievajú.“ reagovala som.
„Ja viem.“ povedala skromne Jiřina.

Samovražda Gustáva Husáka

24. októbra 2013 18:40, Prečítané 20 042x

„Anička, myslíte si, žeby som to mal vykonať?“ Opýtal sa ma Gustáv Husák, najmocnejší muž v krajine. Bolo to len pár dni po 17 novembri 1989. „Vychádza mi, že práve toto je tá situácia, ktorá by si vyžadovala tento rázny čin“, premietal Husák nahlas a silno, náruživo si potiahol z cigarety. Znepokojivé bolo, že pôsobil vyrovnane a pokojne. Som pôvodným povolaním lekárka, mám atestáciu zo psychiatrie. Vedela som, že keď o tejto veci rozpráva, nikdy nenájde v sebe silu, aby niečo také vykonal. Trendy vo svojom obore som celý život sledovala a tak som vedela, že pes, ktorý breše nehryzie. Neskôr ma však napadlo, že jeho úzkosť a istá panika, nemusela primárne súvisieť s tým, čo sa udialo v tej dobe na konci roka 89. Skôr mohlo ísť o akési politické vyústenie jeho osobného vkladu. Program, zúfalý scenár – ako sa správne zachovať. Hrdinstvo a zodpovednosť. Láska a obeta. Akási poznaná a nevyhnutná nutnosť. Presne, ako ta záležitosť o kapitánovi lode a jeho poslednej fatálnej úlohe, keď už loď stroskotá. Ten jeho pokoj ma desil. Pozrela som sa na prezidenta Husáka. Jeho pohľad smeroval niekam ďaleko. Zdalo sa, že v súčasnej reálnej dobe sa už jeho génius nemal čoho poriadne zachytiť. Je veľkou otázkou, či sú takíto ľudia zbabelci a či sú naopak hrdinovia. Vedela som, že je držiteľom strelnej zbrane. Mal pridelenú svoju osobnú zbraň.

Bola to zlá doba. Husák bol na sklonku roka 89. už hodne slabý a veľmi chorý. Bol takmer slepý. Vedeli to len najbližší, že sme ho museli väčšinou vodiť. V spoločnosti a na verejnosti bol prezentovaný pomerne normálne. Žiadne citové a číro číre ľudské výlevy. V tej dobe sa to jednoducho nenosilo. Tento dramatický a temný rozhovor sme viedli v jeho vilke, v prezidentskej vilke, v ktorej sa obklopoval svojim súkromným svetom, ktorý bol už hodne starecký a opustený. Veľa rozprával o svojom detstve a o väzení. Nehodnotil, nevyvodzoval a neanalyzoval, len ticho spomínal. Tu a tam zašomral niečo, nad čím sa pousmial a opätovne sa zahĺbil do seba. Vedela som, že postupne dohára. Sedel rezignovane v obývacej miestnosti za mohutným pracovným stolom. Najradšej by však žil v drevenici, ak by mu to dovolili. Sem do prezidentskej vilky nemohol za ním takmer nikto. Len jeho najbližšia rodina a zopár ľudí, ktorí mu zabezpečovali bežný servis. Jeho bezprostredné potreby zabezpečovala teta Kyselicová. Neustále sa šuchtala v obrovských teplých papučiach po vile. Usmievala sa a tíško pána prezidenta napomínala. Hubovala mu za to, že neje, že fajčí, že sa o seba nestará, že stále ponocuje a podobne. Bola ľudská a milá. Samozrejme do prezidentskej vilky sa nedostali ani žiadni funkcionári, či ministri vládneho kabinetu. Ani predstavitelia strany. Pokiaľ mu neboli blízki do takej miery, aby ich k sebe pozval. Bohuš Chňoupek ho navštevoval často. I Válek sa tešil tejto vzácnej priazni od pána prezidenta. Ale aj Štrougal, ktorý s ním viedol časté rozhovory. Medzi ním a Štrougalom to intelektuálne pulzovalo. Lubomír Štrougal sa často nabúraval do jeho intimity. Akoby si nárokoval na viac z Husákovho srdca, ako mu náležalo. Bolo to spôsobované pravdepodobne Štrougalovou priamosťou, bezprostrednosťou a sociálnou zručnosťou. Chcel mu stáť po boku, nielen ako súdruh, ale i ako priateľ, i keď Husák na jeho priateľské signály príliš nereagoval. Pýtala som sa pána prezidenta, prečo Štrougala do istej miery ignoruje, zraňuje tak jeho osobnú dôveru. Gustáv Husák mi odpovedal niečo v tom zmysle, že buď ste dobrí kolegovia, alebo dobrí priatelia. Tieto veci sa nedajú zamiešať, uzavrel pán prezident.

Je nutné uznať, že Lubomír Štrougal koncom sedemdesiatych rokov, doslova zachránil profesionalitu Gustáva Husáka. Husák sa zrútil potom, čo mu práve Štrougal oznámil skon jeho manželky, pani Vierky. Husák sa totálne zložil. Nemal chuť ďalej pracovať, nemal chuť ďalej existovať. Žiť. Štrougal začal filtrovať profesionálny život Gustáva  Husáka. Prísne triedil jeho povinnosti a preberal tie, ktoré boli neodkladné. Zastupoval ho na všetkých dôležitých politických i spoločenských podujatiach. Prispôsoboval program tak, aby sa Husák nemusel vecí zúčastňovať. Doslova ho v tej dobe chránil. Toto trvalo asi dva roky, až do roku 1979.  Bdel nad ním a chránil ho, až kým sa Husák úplne nepozviechal. Ja predsa viem, ja viem, že takto sa správajú iba priatelia.

Ľubomír Štrougal mal v sedemdesiatych rokoch zvládnuté zručnosti, ktoré až tak nenáležali socialistickému dnešku. Vedel sa prezentovať voči verejnosti a vytvárať tak o sebe, o svojom úrade, a štáte obraz, ktorý bol pre verejnosť pomerne prijateľný. Štrougal i vďaka svojmu osobnému zanieteniu pre šport, sa obklopoval významnými športovcami v Československu, pozýval ich do sídla svojho úradu, fotil sa s nimi, bavil na recepciách a zúčastňoval sa i samotných dôležitých medzinárodných športových podujatí. Neraz cestoval s našimi športovými tímami i do zahraničia, kde mali športovci reprezentovať socialistické Československo. Takýto postup bol nezvyklý. Intelektuálnu a kultúrnu obec si Štrougal získaval pôsobením a rečnením na takých fórach, akými boli Zjazd spisovateľov, ale i pravidelné profesijné zasadnutia Zväzu dramatických umelcov, architektov a iných záujmových skupín. Poskytoval osobné oficiálne zaštítenie významným akciám a podujatiam s medzinárodným dosahom. Tu otváral i nezvyklé témy. Témy, ktoré boli citlivé, ale pre záujem verejnosti mimoriadne potrebné. Mnohé západné zahraničné noviny o ňom začali písať ako o modernom a nekonformnom politikovi. Toto PR si budoval Lubomír Štrougal úplne sám, nemal k tejto záležitosti pridelený žiadny aparát. Bol schopný, a moderný. Tu niekde bol pes zakopaný. Gustáv Husák bol predstaviteľom starej školy. Jeho zmýšľanie sa neprekrývalo so zmýšľaním a postupmi predsedu vlády Lubomíra Štrougala. Aj keby sa Štrougal rozkrájal, srdce Gustáva Husáka by nezískal. Napriek tomu všetkému nové a moderné postupy prezentácie Lubomíra Štrougala, Husák prijímal a oceňoval. Štrougal predsedal siedmym, po sebe zvoleným vládam. Ľudsky však, podľa môjho názoru, k sebe cestu nikdy poriadne nenašli.

Čo som mala pánovi prezidentovi na jeho rezignované slová povedať? Nezabíjajte sa, prepánaboha, pán prezident, bola by vás veľká škoda! Vypadala by som ako krava. Tu predsa žiadne slová nepomôžu, možno snáď objatie, pohladenie, útecha. Nehodilo sa to. Z toho čo povedal som bola hodne vyľakaná, prekvapená. Pripadalo mi, akoby som zrazu na všetko zostala sama. Vnímala som veľmi jasne to, čo sa dialo vonku na ulici v novembri 89. Ľudia boli v revolučnom ošiali, všetko bolo v rýchlom pohybe, svet uháňal obrovskou rýchlosťou popri nás. Len my sme zostali stáť zaseknutí na jednom mieste. Krhličku na kvietky som doslova hodila na okennú parapetu a hlučne som odkráčala z miestnosti.

Preboha vezmi si ma celú a buď konečne chlap

2. mája 2013 17:52, Prečítané 18 771x

Mňa nehnevá politika, nezaujíma ma moc. Čo ma viac škrie je, že sa kamsi vytratili chlapi. Kde-kto má dnes penis, ale to ešte nemusí byť naozajstný muž. Klamstvo, slabota, nevýraznosť a úlisnosť. Nedozretí, nejasní a ja neviem akí. Nik nedupne nohou. Toto zrejme zásadne mení tvár celej našej spoločnosti. Plodia deti a neustále rozširujú tento nebezpečný model blednutia. A sú čoraz krajší. Zásadovosť a priamosť je dávno preč. Chlapi ešte stále vytvárajú podmienky sveta. Lež pravdou je, že chlapi sa nám pred očami zásadne menia. Neschopnosť dupnúť, rozhodnúť, vládnuť. Ani by som sa za takým neobzrela, aj keby zostal jediný na celom šírom svete. Toto je realita, ktorá valcuje podstatnou mierou celú dnešnú ľudskú spoločnosť. Modely jemného, krásneho a nevýrazného, nemužného, sladkého muža, zavalili dnešok. Nik mu neodolá. Málokto z nás si však uvedomí, že ich žiarivý úsmev už navždy poznačil našu prítomnosť. Sladkosť a neistota, slabota sa dostali, prenikli do každého oboru našej činnosti, presiakli skrz-naskrz všetkým a nám tak nezostáva nič iné, len vytvárať si iné, zástupné dôvody oslabenia a pádu našej krásnej súčasnosti.

Príď, tresni mi jednu, pevne ma stisni a potom si ma celú zober. Budem kričať a besniť a nakoniec ťa nechám posadiť za mreže. A potom zatiahnem všetky závesy v dome a posteľ navždy usteliem a zamknem drahým prehozom. Ale ty budeš už navždy môj boh a vládca. Budeš napĺňať až do konca môjho života všetky moje myšlienky a slová a skutky. Pretože si chlap.

Radšej hneď v úvode poviem, neverím už v komunizmus, neverím v Internacionalizmus, neverím v beztriednu spravodlivú spoločnosť. Neverím v ľudí. Zhrubli a stvrdli. Už sa s nimi nedá pracovať. Všetko je iné. Marx sa mýlil. Pádom komunizmu prestalo ľudstvo i svet úplne existovať. Žiadna špirála sa viac nekoná. Pohli sme sa smerom k peklu. Pohli sme sa hodný kusisko k sebazničeniu. Ako som už dávnejšie povedala, vitajte pred bránami samotného pekla, priatelia. Mnohí kriesia nevzkriesiteľné. Už sa nedá. Všetky funkcie skolabovali a dych z nozdier týchto mŕtvol navždy opustil telo. A neverím ani v čisté úmysly nových kriesiteľov. Zostáva teda čo? Len zúfalý prázdny pocit, ktorý neuteší, nepohladí. Zostáva tma a vákuum. Zostáva len tiché odovzdané zúfalstvo.

Odkaz pre prvomájových lídrov

Čo mi ale v srdci zostalo je bezbrehá láska a neustále deň čo deň rastie. Mám rada ľudí, mám rada svoj národ, ktorý je mimoriadne pracovitý a krásny. Marx vo svojej práci vychádzal z vtedajšej spoločenskej klímy. Bol múdry a bol dobrým pozorovateľom. Vládlo vtedy iné poznanie a hlavne vládla iná atmosféra. Ľudia boli hodne veriaci a pevní. Vládla spolupatričnosť a solidarita. Nie je možné sa dnes oháňať Marxizmom a už vôbec nie agresívnym Leninizmom. Pretože tí dnešní odhodlaní mladučkí kniho-šmoľkovia ešte svoje poznanie nesyntetizovali. Nezmiešali tieto myšlienky s ľudským teplom, dobrotou a odhodlaním a nevytiahli z tejto zmesi to cenné a použiteľné. Načo Marx a načo Lenin, keď ste nepochopili, že tých utlačených a vzdychajúcich, čo ste pozvali včera na námestia, treba aj počastovať, pohostiť. Slovom, ale i chlebom. Nejeme len pre fyziologickú potrebu. Vždy sa jedlo a pilo so vzácnymi priateľmi – ako Slovania tomu iste rozumieme. Ak na to nemáte peniaze, vykašlite sa na to, moji milí. Vaše slová potom nemajú valnú cenu. Verte mi prosím, nemajú potom žiadnu cenu. Zachovajte tradíciu, keď o nej furt tak radi hovoríte. Chcete ovládať ľudí a ste bez ľudskosti? Chcete moc a nemáte v srdci vľúdnosť? Ponúkate istoty a sami nemáte istotu vo svojich srdciach? Teda prehliadate zásadným spôsobom dobro. Stávate sa tak len ďalším bezprizorným zneužívateľom slabých a vzdychajúcich. Tak potom ja prvá kričím, NEVERÍM!


Sviečková manifestácia

Kléristi a veriaci si myslia, že mali nejaký vplyv na to, čo sa dialo počas revolúcie v 89.. Tak je to dnes predostierané. Mali a nemali. Mám v úcte veriacich a osobnú vieru každého z nás plne rešpektujem. Pokladám to za slušné a nevyhnutné. Rešpekt a úcta. Ani neviem aké sú to kruhy, čo dnes dávajú rovnítko medzi sviečkovou manifestáciou z roku 1987 a tým, čo sa dialo v novembri 89. To chce naozaj obrovskú fantáziu, ak niekto niečo takéto spojí. Je mi ľúto, že ľudia boli v posledných 5. rokoch pred revolúciou, zneužívaní katolíckou Cirkvou svätou. Najskôr Velehrad, potom iné púte a nakoniec i sviečkové zhromaždenie. V rámci zhromaždení boli žiadané náboženské slobody a vymenovanie biskupov na neobsadené miesta. Jedným z dôvodov neobsadenia biskupských stolcov bola nechuť Vatikánu toto učiniť. Viem, že Vatikán mal presvedčivé dôvody (Pacem in Terris) ale nakoniec sa to všetko aj tak zviezlo na hlavu komunistov a vtedajšej moci. A oni to dobre vedia.

Sviečkové zhromaždenie organizovali prostredníctvom Mikloška a Čanogurského. Nad tým všetkým ako svätí patróni stáli biskup Korec a Silvester Krčméry. V duchu Krčméryho pomýleného osobného hesla „Musíme sa vychovávať k tomu, aby sme vedeli prijať aj utrpenie.“ nahnali zopár stoviek ľudí do nepovolenej demonštrácie. Zatiaľ čo ti hlavní organizátori Korec a Krčméry sedeli doma a pozerali v televízii na film Angelika, s Michèle Mercierovou v hlavnej roly, ktorá bola operatívne zaradená do vysielania československej televízie. Práve vtedy, veriaci odhodlane (asi 700 ľudí, niektorí tvrdia 2000) demonštrovali, možno ani sami poriadne nevedeli proti čomu.

Čo sa týka neustáleho remcania predstaviteľov Cirkvi, to sa, ku podivu, nikdy netýkalo viery, ba ani článkov viery, či organizovania návštevnosti veriacich. To čo Cirkev vie a o čo im vždy v každom zriadení ide najlepšie, je kontrolovanie a rozširovanie vlastných majetkov. Kardinál Tomášek bol na hrade neustále varený-pečený. Stále vstupoval do jednaní s Gustávom Husákom o tom, aby štátna moc vrátila niektoré významné cirkevné stánky do rúk Cirkvi. Hlavne mu šlo o Chrám svätého Víta (dnes sa volá ináč). Husák mu stále vysvetľoval, že on takéto niečo, ani ako prezident, nedokáže zariadiť. Kardinál bol neoblomný, neustále vyvolával nové a nové schôdzky s prezidentom. Chrám svätého Víta je súčasťou komplexu pražského hradu. Kardinál chápal veci až priveľmi priamočiaro. Pokladal Husáka za správcu/prezidenta/majiteľa/boha. Prezident so svojou kanceláriu nemal moc vydať nehnuteľnosti Cirkvi, to chápal každý, kardinál však nie. Tomášek neustále vypisoval listy na všetky strany, domáhal sa v nich, takmer vždy, navracania majetku a nehnuteľností. Nedalo sa s tým nič robiť, bol už senilný a popletený. To je fakt, sama som s ním nejeden krát jednala. Ani jediný z listov, ktoré neustále rozosielal nepožadoval väčšie slobody a vysvätenie nových biskupov, tých zásadných cieľov, ktoré neustále pred veriacimi ako utláčaná Cirkev, prezentovali. Neskôr sa takéto dokazujúce listy objavili, ich autentičnosť však nedokážem potvrdiť.

Gustáv Husák sám nemal problém pozitívneho angažovania sa vo veciach viery. Zachránil oltár z prezidentskej kaplnky tak, že ho nechal umiestniť na celé roky do farského kostola v Dúbravke. Dnes je tento oltár v kaplnke parlamentu. Sám sa zapríčinil o zrušenie maďarskej ostrihomskej nunciatúry, ktorá stratila vplyv na Slovensku a dal tak možnosť vzniknúť našej samostatnej nunciatúre. Veriaci iste vedia a možno niektorí nevedia a možno niektorí nechcú vedieť.

Nakoniec trošíčku o Marxizme a Marxovi

Je viac ľudí, ktorí sa hlásia k, povedzme, že pokrokovým myšlienkam. Na tomto sa však nedá stavať. Rozhodne nie. To sú ľudia, ktorí majú oprávnené požiadavky, sú hladní, a nespokojní. Tým však nejde o vybudovanie novej beztriednej dokonalej spoločnosti. Potrebujeme múdrych a vzdelaných lídrov, nie vzdelaných v marxizme, ale ľudí, ktorí sú múdri vo všeobecnosti a rozhľadení. Ktorí sú dobrí. Krátko po vstupe do Internacionály (1921) sme spravili vážnu chybu. Do strany sme vzali, prepáčte mi, kde-koho. A to bola zásadná chyba. Stavali sme na kvantite a nie na kvalite. Nič kvalitného, elitného a výnimočného takto nemôže vzniknúť. Tu niekde by som, ja osobne, začala odznova, ak by som mala k dispozícii nejaký ten stroj času. Strhlo nás to so sebou, tie šovinistické, niekedy až príliš zásadové programy Socialistickej Internacionály. Hodne mi to dnes zaváňa, s prepáčením, fašizmom. Revolúcia je fajn, ale len vtedy ak je na konci dobro a spokojnosť ľudí. To sa však, uznávam i ja, moc nepodarilo. Nezabúdajte súdruhovia, že Karol Marx 1. Socialistickú (robotnícku) Internacionálu, ako jej zakladateľ, znechutený po 12 rokoch rozpustil (1864-1876). „Projekt sa nevydaril!“, ako sám neskôr pre isté nemecké noviny prehlásil. Len tak vo vnútri premýšľam, (toto je fakt tajné), sama seba  sa pýtam: prečo sme experimentovali ďalej?

O deň o dva pokračujeme.

Eva Kostolányiová – jej prekliatím boli ľudia

23. apríla 2013 10:53, Prečítané 30 988x

Eva Kostolányiová – Eva Vermešová, neskôr prijala meno po svojom manželovi, Kostolányiová, sa narodila do jednoduchej, chudobnej rodiny v Trnave. Nad ich chalúpkou sa týčil vysoký komín trnavského cukrovaru. Svetlo sveta, ako sa zvykne vravieť, uzrela, 2. novembra. 1942. Tiež sa zvykne vravieť, že deti narodené v zime sú všeobecne odolnejšie aj v iných oblastiach, ako je len chlad, či teplo. Môj priateľ hovorí, že z Nemecka a z Trnavy nikdy nič riadneho nevzišlo. Vždy sa spakruky na neho zaženiem, ten niekedy poriadne tára.

Boli chudobní, ale spokojní

Evička Vermešová Kostolányiová sa narodila do detnej rodiny ešte ďalších siedmych súrodencov. V rodine bolo chudobne, ale spokojne. Otec bol taký fičúr, figliar, ako sa zvyklo vravieť. Aj pokrepčil, aj dačo zaspieval, keď si vypil. Dohán a pálenka.  Mamička bola na druhej strane veľmi starostlivá, ale tichá, trochu utiahnutá. Jej kráľovstvom bola kuchyňa. Tu neustále pripravovala pochúťky pre svoju rodinu. Patrila medzi gazdinky, ktoré vedeli aj z ničoho dobre a chutne navariť. Neustále potrebovala svoje deti pohládzať a túliť k sebe, na rozdiel od svojho muža. Obaja, Peter i Jozefína boli veľmi jednoduchí. Pri narodení Evy z numerologického hľadiska dominuje jednoznačne osudové číslo „dvojka“. Ak sčítate všetky numerá v dátume narodenia dokopy, potom ešte aj výsledný dvojciferný výsledok, dostaneme dvojku. To vypovedá o vysokej intuícii. Takýto ľudia sú mimoriadne silní v oblasti EQ, teda v oblasti, emočnej inteligencie. Takže v popredí je pocitovosť, intuitívnosť, empatia a pochopenie. A hlavne nesebeckosť, dobroprajnosť. To boli naozaj Evine silné stránky.

Volali ju chalanský pupok

Ako dieťa bola hodne ochranárska a dá sa dokonca povedať, že prejavovala i akúsi tvrdosť k tým, ktorí jej skrížili cestu, ale hlavne jej osobné záujmy, pri ochrane iných detí. Jej istá tvrdosť, bola v rozpore s tým, ako vyzerala, ako navonok pôsobila. I keď je nutné povedať, že Evka bola dôkazom teórie blonďatého „škaredého káčatka“ z ktorého sa nakoniec v dospelosti vykľuje, nádherná žena. Eva vyznávala istú osobnú teóriu. Mala radšej chalanov, ako dievčatá. Ak to, čo len trochu šlo, nevnikala nikdy do dievčenského kolektívu. Jednoducho nerozumela ženskému spôsobu spracovávania sociálnych podnetov. Raz prišiel brat Ivan domov. len tak prehodil, že mal problém s chalanom z vedľajšej ulice. Eva si vec vypočula a venovala sa ďalej svojej činnosti. Práve štopkala ponožky. Na druhý deň útočníka bez upozornenia nakopla. Chlapec sa s prekvapením otočil a vzápätí na to sa rozplakal od bolesti. Eva ho kopla do citlivej píšťaly. Ihneď po ukončení ôsmych rokov základnej školy nastupuje do miestneho mäsokombinátu. Tu pomáha pri spracovávaní a vykosťovaní mäsa. Mnohokrát ako trinásťročná prichádza autobusom za jednu korunu na druhý koniec Trnavy po jedenástej v noci. Jej majster ju raz v porcovni mäsa nemiestne sexuálne napadol. To nemal robiť. Eva ho zmastila ako koňa. Chlap bol raz toľký. Na druhý deň mu nabančali aj jej bratia. Je v práci hodne šikovná a iní majstri ju chvália. Má však doráňané, pooškierané a neraz i porezané ruky, následkom ťažkej práce v porcovni mäsa. Je to jej brat Ivan, ktorý ju prihlási v 14 rokoch na prijímacie pohovory do SĽUKU. Už v tomto období hráva Evička na pravidelných „čajoch“ v trnavskom kulturáku. Po pracovnej zmene v mäsokombináte Eva váha, či ma na pohovory ísť. Je vystresovaná. Ivan, jej brat, sám je amatérskym hudobníkom, ju odprevádza. Je prijatá. Komisia u nej konštatuje obrovský talent k tancovaniu. Eva bola v SĽUKU štyri roky. Stále ju to ťahá ku spevu. V tomto období sa stretáva so synom vychýreného barového kapelníka Ľuda Galbavého. Jeho rodičia však nechcú ani počuť o tom, žeby ich syn mal chodiť s dcérou obyčajného „bíreša“. Eva, aby sa nejako vysporiadala s vlastným žiaľom, odchádza do Vojenského umeleckého súboru VUSu do Bratislavy. Podpisuje tu zmluvu zase  ako tanečnica.O speve malá Eva moc neuvažovala, dá sa dokonca povedať, že nespievala až tak dobre. Snívala skôr o ceste tanečníčky. Bol to práve Ivan Krajíček, ktorý ju viac menej z cesty tanečníčky odklonil na cestu, kam podľa môjho názoru osudovo patrila. Na cestu speváčky.

Začiatkom sedemdesiatych rokov u Evy Kostolányiovej diagnostikovali rakovinu prsníka. Dostala veľmi agresívny typ rakoviny. Dnes už s touto naozaj veľmi vážnou diagnózou zvyknú ľudia vystačiť po celý život. U Evy sa jednalo, bohužiaľ len o niekoľko málo rokov. V roku 1971 si Eva nahmatala na pravej strane pod pazušnou jamkou drobnú hrčku. To bol začiatok. Rakovinového bujenia. To súvisí hodne s imunitou, teda ťažisko jej ochorenia, dnes už to vieme, spočívalo v štýle jej života. Možno v strádaní a napätí, ktoré Eva často pociťovala. Do toho zájazdy, v šesťdesiatych rokoch, keď jazdila so SĽUKOM, častý hlad a je to tu. Je pravdou, že detstvo prežila v chudobe. Boli však spokojní a šťastní.

Ako by dnes asi Evka dopadla?

Som vo veku, kedy je mojim chlebom už len dávna spomienka. Ta kŕmi moje telo. Keď sa i dnes stretnem so svojimi českými priateľmi, často sa dostaneme v diskusii k umelcom. Evku Kostolányiovú nám dodnes, naši českí priatelia, závidia. V decembri 1973 nastal v jej živote obrat. Eva hodne pribrala a následkom hormonálnej liečby a tým potlačenia jej ženskosti, jej ako vonkajší syndróm, zhrubol hlas. Eva až tak príliš nepribrala, len jej zhrubli kosti a svaly, následkom aplikovania mužského hormónu. Šlo o to, aby sa potlačilo jej nádherné ženstvo, ktoré komplikovalo ešte viac jej karcinogénne ochorenie. Vtedajšia liečba v rámci „lege artis“ bola z hľadiska dnešného dosť hrubá.. Zdá sa mi, že dnešnými postupmi by sa predsa len dal  postup jej ochorenia podstatne zmierniť. Rakovina vtedy spočívala hlavne v chirurgickej  liečbe. Citostatiká, lieky, ktoré majú chemicky potláčať rakovinové bunky boli veľmi primitívne, hlavne neboli adresne cielené. V podstate poškodzovali aj zdravé tkanivo. To isté sa týkalo rádiovej liečby. Psychologický program v tej dobe takmer neexistoval.

Eva bola veľký stresátor. Bála sa každého koncertu, ktorý bol pred ňou. Mnohí nechápali, pretože bola vždy pripravená. Bola obrovským stresátorom, pobehávala, zalamovala rukami a potila sa. Až pokiaľ nevyšla na pódium, potom akoby z nej všetko padlo. Začala spievať a nervy boli naraz preč. Mnohí vedia. že stres a rakovina sa veľmi dobre znášajú. Neustále prítomný stres je živnou pôdou pre vznik chaosu na bunečnej bázy. Umelci si myslia, že tréma a isté obavy sú v človeku prítomné, pretože vraj umelec nie je dostatočne pripravený. Nie je to tak. Tréma, nemusí vždy súvisieť s kvalitou prípravy. Tréma, úzkosť a obavy sú často krát následkom povahy a istej rozvykľanosti osobnosti človeka. Neistota a úzkosť súvisia aj z vierou v samého seba, so sebavedomím. Malé sebavedomie, to bol Evin prípad. Patrila k ženám, ktoré si moc neverili, vlastne si neverila vôbec. Jej sebavedomie bolo absolútne na nule. Eva často až fyzicky pociťovala svoje obavy. Reagovala na prítomný stres  bolesťou žalúdku, niekedy až triaškou. Zavrela sa osamote a vyčkávala na čas, keď bude môcť konečne vyjsť na pódium. Pódium bolo jej záchranou. Až tu sa konečne dokázala upokojiť.

Eva Máziková sa jej často kvôli tomu jej prežívaniu smiala. Obe boli úplne iné. Eva Máziková bola, dá sa povedať dosť ľahtikárska. Problémy si nepripúšťala a celkovo svet okolo seba zľahčovala. Eva Kostolányiová, bola iná. Zo všetkého si robila veľkú hlavu. Z miery ju dokázala vyviesť každá maličkosť, pokiaľ súvisela s jej profesionálnymi záujmami.  Obe Evy sú škorpiónky. Súžitie škorpiónov je vždy hotová katastrofa. A tak vyzeralo i priateľstvo oboch umelkýň. Eva Máziková dnes ten vzťah dosť zľahčuje, ale Eva Kostolányiová to za svojho života, v tej dobe videla úplne inak. Ja viem, čas obrúsi všetko a je láskavý, pretože dá zabudnúť. To sa však týka iba živých. Ti dokážu zabudnúť, mŕtvi už nie.

Eva bola zvláštna

Eva bola húževnatá a silná žena. Málokoho však k sebe pustila bližšie. Bola vnútorne tajomná až démonická. Takí škorpióni sú. Sú silní a často majú v sebe istú tvár, ktorej iní nerozumejú. Títo ľudia žijú pre svoj vnútorný cieľ, pre svoju vnútornú pravdu. Eva sa rozdávala, pretože to bol jej pohľad na život okolo seba, bola to jej životná filozofia. Istý odborník z U.S.A. raz uviedol, že najviac samovrážd spáchali za posledných 200 rokov (v Amerike) práve ľudia, ktorí sa narodili v znamení škorpióna. Áno, celý obraz života Evky Kostolányiovej mal aj odvrátenú tvár. Jej Slnko osudu, bolo z druhej strany fejkové, tmavé a temné, bez úsmevu. Málokto však toto jej vnútorné rozpoloženie vnímal. Eva sa bála ukazovať svoju druhú tvár. Obávala sa nepochopeniu a výsmechu. Nezakladala si moc na svojej sláve, ale nedokázala, málokoho dokázala požiadať o pomoc. To viac súviselo s jej neistotou a obavou so zľahčovania a výsmechu. Eva musela profesionálne bojovať omnoho viac, ako iní umelci. Nemala žiadne vzdelanie. V tej dobe sa vzdelanie, hodnota vzdelania vnímala trochu ináč, ako dnes. Dnes je všetko relativizované. Eva bola na všetko  sama.

Eva nerozumela každému priateľstvu. V šoubiznise už vtedy vládli nerovné vzťahy. Mnohí služobne starší umelci, zneužívali svoju moc. Pri každej príležitosti dávali najavo svoju nadradenosť. To že boli služobne starší, niekedy znamenalo viac, než všeobecná politická angažovanosť. Ak títo boli navyše členmi KSČ, boli absolútni vládcami nad tými druhými.Eva mala všeobecný imidž bezstarostnej a pohodovej ženy. Ktorá ľahučko pláva spoločenským svetom, kde jej každý uhýba z cesty a pomáha, kam sa len pohne. Skutočnosť však bola iná. Čudné rošády, ktoré previedol Ľubo Belák a Braňo Hronec s Janou Belákovou a Evkou Kostolányovou, len málokto vtedy chápal. Jana Beláková prechádza od Braňa Hronca k Belákovi a Eva je odídená ku Braňovi Hroncovi. Isteže, aj Jana Beláková, bola v tom období hviezda, ale s Evou Kostolányovou sa nemohla porovnávať. Preboha, veď ani na Wikipédii doteraz nie je. Ale láska je láska. Jana Beláková, sestra kapelníka Ľuba Beláka, sa zakukala do jedného z Belákových hudobníkov a Eva Kostolányiová musela z kola von. Čo si budeme hovoriť, to podľa môjho názoru, Ľuba Beláka navždy poznačilo. Bolo to zlé rozhodnutie. Dá sa povedať, že tu niekde začína jeho, už len úradnícka, verejnosťou málo vnímaná cesta, tohto talentom výnimočne nadaného hudobníka. Pán Belák by mal o Evke Kostolányovej napísať kvalitnú insitnú a vyčerpávajúcu monografiu. Podľa mňa to Slovensku dlhuje. Eva je veľká osobnosť Slovenska. A viem, že pán Ľubo Belák by mal čo opisovať. Eva sa mu hodne zverovala.

Eva bojovala

Eva celý svoj život prijímala údery. Jej milovaný otec Peter, zomrel vo svojich 49 rokoch. Hodne mala k nemu blízko. Jej brat, Ivan, ktorý s ňou spievaval na  „Čajoch o piatej“ (trnavsky „Té o péci“), ktoré sa konali v Kovosmalťáckom kulturáku, zomrel vo svojich 29 rokoch. Krátko potom, ako ju diagnostikovali na rakovinu, jej zomrela jej dlhoročná priateľka.  Manželstvo sa jej nevydarilo. Jej manžel hodne žiarlil. Eva, potom, čo ochorela, takmer nemala blízkeho človeka. Máziková sa profesionálne i ľudsky od nej vzdialila. Eva zostala na najťažšie obdobie svojho života od roku 1971 až do svojej smrti absolútne sama. Všetkých blízkych, mimo rodinu, začal Evin život a osud zaujímať, až keď tu už medzi nami nebola. Po smrti. Aj to si musela počkať, až všetci ti čo sa k nej dnes hlásia, ukončili svoj profesný život, teda keď odišli na dôchodok. Potom sa začali združovať a spomínať na ňu. Prvá skutočná monografia o tejto veľkej slovenskej umelkyni vznikla až 20 rokov po jej smrti.

Eva a zlatej Karel

Eva často hovorila o samovražde. Len ti najbližší azda vedeli, že navštevovala celé roky psychiatra. Nie nebola duševne chorá. Bola len unavená z prehliadania a nezáujmu blízkych. Bola smutná a často sa cítila okolím nedocenená. Hlavne zo strany svojich priateľov. Profesionálne ponuky neodmietala, brala proste všetko. To preto, aby zabudla. Jedinú pozitívnu energiu, ktorej sa jej dostávalo, bol ohlas na svojich vystúpeniach. Tu sa nik nezaujímal, či má na to čo robí, či je dostatočne vzdelaná a podobne. Koncerty sa však nakoniec skončia a svetla rámp na noc stíchnu a nakoniec jej zostane len studená posteľ v nevykúrenom byte v Podunajských Biskupiciach, byt bez vody a bez priateľov. Jej vzťah s manželom sa totálne rozpadol. Pre akúsi aféru s ktorou nechcel, odmietal skončiť. A Eva denne vystupuje pred svojimi rozžiarenými fanúšikmi. Ktorých naozaj miluje, pretože ich tak zúfalo potrebuje. Eva v tomto zmysle raz poskytla rozhovor pre Mladý svět. So zúfalstvom v hlase a smútkom v očiach hovorila o týchto svojich ohromno-maličkostných veciach. Článok v Mladom svete nikdy nevyšiel. Keď sa o to Eva, zaujímala, prečo jej krehká intímna spoveď doposiaľ v MS nevyšla, povedali jej v pražskej redakcii, že majú celkom iné redakčné záujmy.

Karel Gott v roku 1969 nahral platňu „Vánoce v zlaté Praze“. Evu Kostolányiovú táto hudobná vec ohromne nadchla. Karel Gott bol už na začiatku 70. rokov obrovskou hviezdou. Osobne sa domnievam, že už nikdy nebol tak slávny, ako práve v tomto období. Bolo to krátko po diagnostikovaní Evkynej rakoviny, keď sa rozhodla kontaktovať Karla Gotta. Mala v úmysle požiadať ho, poprosiť ho, o nejakú formu spolupráce. Za absolútny úspech, by považovala, ak by spolu natočili nejakú pesničku. Kontaktovala ho celkovo tri krát. Nikto z jeho štábu sa naspäť neozval. A to Eva už v tom období, doslova valcovala slovenskú hudobnú scénu. Kade Karel Gott chodil, pěl chválu na Karla Duchoňa, Evy si ani nevšimol. (Duchoň ešte nie je v tej dobe pre Gotta skutočnou hrozbou, ako umelec len začína). Pre naozaj nadaných spevákov, popri Karlovi Gottovi, nebolo vo vtedajšom Československu, viac miesta. Ani pre Evku Kostolányiovú, ani pre Pavla Bartoňa.  Súdruh Milouš Jakeš sa v lete 89 sťažuje na tu „hodnou holku Zagorovou“. Prý vyděláva celé bažilióny. Gott ich vydělával už začiatkom sedemdesiatych rokov, v dobe tej „najtvrdšej“ normalizácie. Ak sa nemýlim, len „Vánoce ve zlaté Praze“, sa predali v množstve 13,7 milióna kusov, v Československu i v zahraničí, hlavne v nemecky hovoriacich krajinách. Celkovo za svoju kariéru, dodnes, Karel Gott predal neuveriteľných 135 miliónov nosičov. Po revolúcii obdrží Karel Gott multiplatinovú dosku. Karel Gott je vzhľadom ku svojej stálosti zapísaný aj v slávnej Guinessovej knihe. Za 40 korunový výlisok dostával (za socializmu) Karel Gott 1,70 Kčs. Z exkluzívnej časti nákladu, ktorá bola spravidla zazmluvnená zahraničným subjektom, vydavateľstvom Polydor, šlo o 4 Kčs. Karel Gott má so spoločnosťou Polydor doživotne garantovanú, právne nezrušiteľnú zmluvu. (info v odstavci opravené, doplnené.)

Eva hodne trpí

Na veci minulosti treba nazerať z hľadiska vtedajšej doby. Nie z hľadiska dnešnej doby. Mnohé veci by sme tak len ťažko z minulosti pochopili, ak by sme zostali mentálne v tej našej dobe. V minulosti bolo bežné v poslednom štádiu rakoviny, kedy mával, postihnutý človek, také bolesti, že nebolo možné ich ničím vtedy dostupným zvládnuť, podávať zvláštne lieky. Takzvané halucinogeny, hlavne z oblasti psychodelík. Človeku neutíšili bolesti úplne, ale prehrali jeho ukrutnú bolesť, mimo jeho telesnej schránky. Dalo sa potom hovoriť o akejsi bolesti  „tam“, a nie primárne o „mojej“ bolesti. Človeka prehrali tieto liečivá úplne inam, zdôraznili jeho snový vnútorný level, ktorý tieto lieky zrazu vytiahli na povrch. Človek takto znášal i tie najväčšie bolesti s ľahkosťou a pohodou. Eva si tieto látky zadovážila vonku, za hranicami, pretože tie ktoré jej podávali u nás, boli len málo účinné. To všetko vravím len preto, že niektorí občania, ktorí sa o tomto dozvedeli, vraveli, že Eva sa na konci života, dala na drogy. Áno dala sa na tvrdé drogy, spolu s tisíckami chorých  na rakovinu, ktorí v závere svojej otravnej choroby, trpeli neznesiteľnými bolesťami. Takúto liečbu ordinoval a vždy plne kontroloval skúsený onkológ.

Eva sa po jasnom potvrdení diagnózy podrobuje vyčerpávajúcej operácii. Operácia sa podarila, ale základný problém ani zďaleka nerieši. Nádor odstránili, lekári však objavia ďalšie ložiská nádoru, ktoré smerujú od poprsia dolu. Eva si nechá ostrihať svoje nádherné dlhé vlasy. Je to akoby sa nechala navždy začepčiť k rukám tvrdého nezmierniteľného osudu. Začepčená nevesta, ktorá sa sľúbila svojmu milému. Ktorá sa vydala na ťažkú cestu. V ten deň sa zbavila, rezignovala na svoju nádhernú ženskosť a silu. Zdá sa, že sa v nej niečo zlomilo. Veľmi jej zhrubol hlas, to je pre speváka naozajstná pohroma. Partitúry piesni si nechala transponovať o kvartu nižšie a šla. Od tohto dňa nedovolí absolútne nikomu,  aby ju naďalej prezentovali ako sex-symbol tej doby. Dokonca v tomto smere napomína pri jednom verejnom vystúpení Ivana Krajíčka, ktorý ju ohlasuje, ako najkrajšiu a najpodmanivejšiu ženu v Československu. Eva s úsmevom túto poctu odmieta. Jej ostrihané vlasy pokorne svedčia!

Prosila zodpovedných

Za svoje profesionálne spevácke, herecké i tanečné výkony, brala omnoho menšie odmeny, ako jej kolegyne, alebo kolegovia. Spomínala hlavne kolegyne, nikdy sa neporovnávala s mužmi. Mala k ním prirodzenú úctu. Rozdeľovala prísne život na mužský a žensky. Ten ženský pokladala za menej dokonalý. V období tej najväčšej slávy, keď sa denne na nás usmievala z obrazoviek televízorov a neustále sme ju počuli z rozhlasových prijímačov, bývala v tých najhorších podmienkach, aké si len dokážete predstaviť. Nik z umelcov, pred ňou a veru ani po nej, v takých neskutočných bytových podmienkach nežil. Všetci ju obdivovali a blahorečili ju, ale nik jej vtedy nepomohol. Prosila zodpovedných, nik sa nad ňou nezmiloval. I v dobách jej najväčších úspechov ňou hlavne hudobníci ale aj umelci všeobecne, pohŕdali. Jednoducho ju nepokladali za umelkyňu, pretože v tejto oblasti nemala žiadne oficiálne vzdelanie. Vlastne jej neustále pripomínali, že nemala vzdelanie žiadne. Nikoho nezaujímalo, že si toto vzdelanie sama iniciatívne postupne nadobúdala. Za vlastné peniaze a súkromne. Eva pri svojich začiatkoch vôbec nevynikala, ako speváčka. Jej sila bola skôr v tanci. To sa však, vďaka súkromne braným hodinám od najväčších hudobných pedagógov na Slovensku, veľmi skoro zmenilo.

Evka a úplne prvý slovenský  muzikál

V roku 1972 Eva Kostolányiová dostala ponuku na hlavnú rolu v muzikály Mam´zelle Nitouche. Nebola to žiadna láskavosť, humanita o ktorej dnes vravia Slavo Marušiak a Ľubomír Feldek. Vraj to ponúkli Eve, pretože bola chorá a chceli jej takto spraviť radosť. Prípravy s Mam´zelle Nitouche sa začali v roku 1970. Marušiak a Feldek, ak nie sú proroci, nemohli ani len tušiť o Evinom ochorení.  Eva sa o ňom sama dozvedela až v roku 1971.
Eva bola hodne smutná zo svojho okolia. Muzikál Mam´zelle Nitouche zvládla bravúrne. Napriek tomu, že Eva bola predstaviteľkou hlavnej úlohy, ba dokonca v tomto naozaj vydarenom kuse zohrala dvojrolu, obdržala celkový honorár vo výške 4598.- Kčs. Martin Huba, za vedľajšiu úlohu 8965.- Kčs, Marián Labuda 7246.- Kčs a Leopold Haverl  9160.- Kčs. Haverl a Labuda si túto sumu vybrali dvomi zálohovými platbami.

Keď sa na vedení Československej televízie v Bratislave Eva Kostolányiová pýtala na dôvody nízkeho honoráru, vysvetlil jej príslušný pracovník, že nie je v oblasti herectva, ani speváctva vyvzdelaná.

Záver

Odchodom Evy Kostolányiovej počalo na slovenskom hudobnom Olympe iba kratučké obdobie bez kráľovnej. V pozadí sa však už niekto ozýva, dáva o sebe silno vedieť. K nám všetkým sa prediera, pod osudovým ľúbivým podmazom, fenomenálna Marika Gombitová. Eva Kostolányiová skonala 3. októbra 1975.

Jiřina Jirásková bojuje

26. novembra 2012 03:59, Prečítané 19 644x

Je dobré a láskavé, ak si doba svojich vlastných protagonistov, potom čo sa skončí, zmierlivo navždy odprace, ukryje. Pochová a nakoniec pohrebne opatrí. Aby sa veci náležite uzavreli. Nie je dobré kvety presádzať do novej, neznámej zeminy. Zvlášť ak ma pôda celkom iné zloženie, než na aké sme boli zvyknutí. To vám povie každý flórista. Chvíľku sa kvietky tešia zo života, z nového prostredia a potom pomaly uvädajú a nakoniec celkom uschnú. Nová doba im už nesvedčí. Už sa nedokážu prispôsobiť novým pomerom. Každý náležíme tej svojej dobe. Keď sa skončí, a my tu nedopatrením uviazneme, len sa potom zosmiešňujeme. A deti sa nám smejú, že už vôbec ničomu nerozumieme. Mnohí sme plne nepochopili novú dobu, ktorá nastala po osemdesiatomdeviatom roku. A naďalej sa tvárime, ako keby sa nič nestalo.

Aká bola

Jiřina Jirásková, v súčasnosti, práve v týchto hodinách, bojuje asi svoj posledný boj. Hodne schudla a pomaly sa jej zastiera myseľ. Je hodne nervózna a dosť kričí. Hodne sa jej priťažilo i fyzicky. Sťažuje sa na bolesti chrbta. Kiež žije naveky. Bola som v posledné mesiace v Prahe a mala som možnosť hovoriť s niektorými ľuďmi, ktorí sa okolo nej v súčasnosti, točia. Je sama. Tých naozaj blízkych, dnes okolo nej, moc nie je. A ktorí sú, cítia sa ponižovaní jej agresivitou a stareckou zlobou. Ostala sama. Zostala pri nej len fenka, trojročná Amálka. Jiřina patrila k dobe minulej, bola s touto dobou veľmi silno zrastená. Patrí však aj dnešku. Schizofrenická rozpoltenosť. Stojí rozkročená medzi oboma epochami a ťažko udržiava rovnováhu. Táto jej vnútorná rozhádzanosť ju vyciciava. Pripravuje o posledné zvyšky jej životnej sily. A to už dlho. Svoju autoritu Jiřina Jirásková, počas celého svojho života čerpala, ako odrazenú veličinu, od svojho často vyľakaného okolia. Potrebovala vždy okolo seba vystrašených ľudí, aby sa sama cítila naozaj bezpečne. Cítila sa tak vždy spokojnejšia. Odrazenou energiou svojej tvrdej, často nezmieriteľnej povahy, ktorá sa mohla mnohým zdať arogantná, tvrdá a necitlivá, pokorovala ľudský svet okolo seba. Jiřina Jirásková bola mimoriadne tvrdý človek. Nikdy som nepoznala tvrdšieho človeka.

Jirásková a ŠTB

Spoluprácu s ŠTB podpísala ešte začiatkom sedemdesiatych rokov. Nemala potrebu nejako zvlášť podporovať vtedajší režim, skôr potrebovala kontrolovať, podvoliť si prostredie v ktorom sa, ako umelkyňa, sama pohybovala. Spoluprácou s ŠTB, si dostatočne upevnila postavenie medzi svojimi kolegami. Ich nechuť z jej nekomunikatívnej a neempatickej povahy sa čiastočne zmenila na pocit strachu a obáv. Bola teda pre mocenské zložky silno použiteľná a perspektívna persóna. V položke IQ v jej osobnom spise, ktorý ŠTB o nej pozorne viedla, svieti, na ženu až príliš vysoká hodnota: 131. Táto žena sa orientovala v technike, astronómii, ba i v matematike. V spise boli zmienky o jej inklinácii ku psychológii. Bola hodne sčítaná a ako som už uviedla, mimoriadne inteligentná. Agent z ŠTB, ktorý sa s ňou často „pracovne“ stretával, vždy s úsmevom hovoril: „som zvedavý, čo si na mňa zase ta baba vymyslí“. Niekedy by sa mohlo zdať, že agentom tu bola Jirásková a spolupracovníkom, ten úbohý operatívec.

Likvidovala život mnohým hercom

Nepriateľský a nechápavý postoj k Radoslavovi Brzobohatému, ktorý len nedávno skonal, nikdy Jirásková neskrývala. Verejne hanobila herecké dovednosti Radka Brzobohatého. Raz sa o ňom vyjadrila ako o „blbom mačovi“. Kolegom z Vinohrad často hovorila, že pre Radka v jej divadle miesto nie je. Z vinohradského divadla ho v deväťdesiatych rokoch, v podstate vyštvala. K odchodu z tohto hviezdneho ansáblu prinútila i Petra Haničinca. Haničinec musel z jej divadla odísť, pretože sa otvorene postavil proti Jiřine Švorcovej, ktorá nakoniec divadlo opustila. Niektorí herci z Vynohrad však hovoria, že nešlo o politický postoj. Jirásková so Švorcovou boli veľmi dobré kamarátky. Vinohradské divadlo Jirásková šéfovala od 1990 do 2000 roku. Veľmi zlé vzťahy mala i s Vlastou Chramostovou, legendou českého herectva. Chramostová, priam psychologicky, vo svojim pamätiach, rozoberá povahu Jiřiny Jiráskovej. Hovorí tu o nej ako o silno egocentrickej a neznášanlivej osobe. Vraj jej zásadným a určujúcim povahovým prvkom je, že z každej veci musí vždy vyliezť, nepoškvrnená a čistá. Na vlastnom imidži jej hodne záleží. Jirásková sa tvrdo postavila i proti vdove po Radkovi Brzobohatom, Hane Gregorovej. Ta ju po smrti manžela obvinila z toho, že Radoslava, vyštvala z jeho domovského divadla z Vinohrad. Jirásková nedávno v tejto veci zareagovala: „Žádná Gregorová mi nebude mejt prdel!“

Rozporuplnosti

Často o sebe Jirásková rozpráva, ako o dievčati z pavlačového domu, pochádzajúcej z robotníckej štvrte. Pri ďalšom nádychu však zanietene vysvetľuje svoj, až manický vzťah ku drahým kožuchom a diamantom. Na jednej strane sa silno sťažuje na mimoriadne zlý zdravotný stav, dokonca hrozí, že sa už čoskoro odoberie do večnosti. Na druhej strane však nezabudne podotknúť, že s obľubou fajči svoje anglické cigarety s ruským tabakom, ktoré stoja, to nikdy nezabudne spomenúť, stošesťdesiat českých korún. A vraj stále popíja koňak Napoleon, ktorý si rada mieša s mirindou. Jirásková sa často vyznáva z lásky a obdivu k mužom. Štátna bezpečnosť však v jej spise uvádza, že vnímala partnersky svet, lesbickým spôsobom. Osobne nedokážem posúdiť, do akej miery je táto čudná informácia pravdivá. Musela byť však nejakým spôsobom podložená, inak by v spise nefigurovala. V partnerskom, manželskom vzťahu bola po dlhé roky so Zdeňkom Podskalským, významným českým režisérom. Jiřina Jirásková nezanechala žiadne deti.

zrodenie revolucionára

13. júla 2012 17:55, Prečítané 13 036x

Neviem, možno sa mi to len zdá, novodobá história sa uberá dejinami v akýchsi multi-generačných skokoch v dĺžke 40, možno 50 rokoch. Potom, akoby sa všetko zmazalo, ako keď utriete školskú tabuľu, a ľudstvo začne úplne odznova. Najpodstatnejšou vecou je, aby sme sa z týchto veci vedeli poučiť, aby sme vedeli prežité veci dôsledne analyzovať.

V postupe času sa Augustínov názor na masarykovsky svet vyvíja. Od obdivu, až po úplne odsúdenie. Deti zvyknú nasiaknuť okolitými názormi. V podstate všetky deti len papouškujú, čo okolo seba počujú. Augustín je trošičku iný.

To je program

„Samota je dobrá“, opakuje Gustáv Husák po celý zvyšok svojho života. Samota, samota. To je program, celoživotný program, ktorý musel chtiac-nechtiac Husák prijať. V húfe nič nedocielite. Mnohí sa nechceli, nepotrebovali zamýšľať nad tým, prečo Gustáv Husák previedol tu „strašnú“ otočku na moskovských jednaniach v roku 1968. Niektorí nikdy nepochopili, že práve on, ako prvý, uznal, „že pod namierenými hlavňami tankov končí veškerá ilúzia o tom, že nám svetová verejná mienka pomôže, a že Sovieti zmenia svoje rozhodnutie.“ Od malíčka bol nútený premýšľať a veci dôsledne vyhodnocovať. Nielen deti, ale i mnohí dospelí v podstate len papouškujú, čo okolo seba počujú. Ako dáki dementi. Niektorí hovoria o zrade. Niektorí, je ich málo, hovoria o poznaní nutnosti.

Áno samota je dobrá, ponúka priestor na zamyslenie, zastavenie a vybudovanie si svojho vlastného názorového, nezávislého sveta, ktorý nikto nekontroluje. A je omnoho múdrejší, než názor, ktorý sa rodí za svetiel rámp.

Učiteľ chlapca podporuje

Názory dúbravského kňaza a učiteľa sa nad osobnosťou malého Gustáva, lámali. Každý mal na neho iný názor. Malý Gustík nikoho z nich nešetril. Týral svojimi všetečnými otázkami kňaza i pána učiteľa.

Zatiaľ sme len kdesi na začiatku. Triedny učiteľ navštívi otca mladého Husáka a navrhne mu, aby dal svojho syna na štúdia do Bratislavy. Otec odporuje. Nikdy ani len nepomyslel, žeby dal niektoré zo svojich detí niekedy študovať. Učiteľ je hodne presvedčivý.

Gustík nastupuje na prestížne osemročné katolícke, chlapčenské gymnázium na Grösslingove ulici v Bratislave.  Niektoré zdroje uvádzajú, že Gustáv Husák bol významným členom školskej samosprávy. Ak je pokladník školskej samosprávy významným postom, tak potom áno.

Domnievam sa, že som schopná silného sociálneho cítenia, nemôžem však akceptovať snahy, niektorých tiež-komunistov predstavovať Gustáva Husáka, ako najbiednejšieho z najbiednejších. Nikodém Husák poberá štátnu rentu vysluželca vo Veľkej vojne. Navyše poberá rentu zo sociálneho fondu pre veteránov a invalidov. Je z 80. percent nefunkčný. A ešte dostáva štátne slúžne za starostovskú stoličku v Dúbravke. Po pár sedliakoch je najmajetnejším v dedine. Je pravdou, že Gustík už od nejakých štrnástich rokov doučuje deti bohatších Bratislavčanov. Za jednu vyučovaciu hodinu obdrží 3 Kč.

Celkové prostredie

Augustín sa dožíva doby, kedy to v spoločnosti hodne vrie. Je ešte malým chlapcom keď vrcholí menová reforma, ktorá sa začala v roku 1919. Ľudia v Československu sa vadia, akoby sa malo nové platidlo volať. Frank? Sokol? Hospodársky sa krajina začne zviechať. Darí sa najmä v českej časti spoločného štátu Čechov a Slovákov. Prosperita. V roku 1921 vzniká KSČ. Prebieha poľnohospodárska reforma. 600 000 bezzemkov obdrží bezplatne po jednom hektári pôdy. Slováci velebia Čechov. Česi navrhujú, aby bol všetok priemysel presťahovaný do českej časti štátu a poľnohospodárska základina, aby bola ponechaná na Slovensku. Komunisti toto rázne odmietajú, chcú aby sa priemysel i poľnohospodárstvo rovnomerne situovali po celom štáte. Je prijatý „gumový“ zákon. Ministra Rašína zastrelil v roku 1923 anarchista. „Gumový“ zákon bol opakovane zneužitý proti komunistom. V tomto období je Cirkev nútená k podpisovaniu tzv. lojálnosti štátu. Väčšina cirkevných hodnostárov nesúhlasí s novými pomermi. Podpisovať musia úradníci a učitelia.

V roku 1922 Béla Tuka napadá existenciu Československa. Presvedčivo argumentuje, že bola porušená Pittsburska dohoda. Tá počítala s absolútnou autonómiou Slovenska v rámci Spoločného štátu. Táto autonómia sa mala, podľa tajnej prílohy, realizovať do desiatich rokov, od založenia ČSR. Do roku 1928.

Mladý Gustáv Husák pozorne sleduje všeobecnú situáciu v krajine. Navštevuje už ako mladík knižnicu vo svojej dedine i v škole v Bratislave a pozorne číta. Všetko. Debatuje o veciach s otcom, keď sa ten vráti zo starostovského úradu. Na niektoré veci majú rozdielne názory. Živo sa zaujíma o dianie v Československu. Počúva škriepky chlapov a zápalisto debatuje so svojimi spolužiakmi. Snaží sa vo všetkom zorientovať. Jeho malebná, nežná, tichá a spokojná dedinka maskuje celkové pomery, ktoré v štáte vládnu. Augustínovi je tesno. Chce do sveta. Niečo vykonať, zmeniť a zlepšiť svet. Poľudštiť ho. Vidí denne biedu okolo seba. Osamelé matky s deťmi, bez otcov, ktorí zahynuli vo Veľkej vojne. Všetko pozorne sleduje. Túži zmeniť a zlepšiť svet.

Ladislav Chudík

24. júla 2012 07:56, Prečítané 19 663x

Takmer som sa pokakala od zodpovednosti, ktorú pociťujem nad tvorením týchto riadkov. Chcem pojednať o minulosti spojenou s umelcami na Slovensku. Mám rada Slovensko. Aj v spoločnom štáte s Čechmi som to tak vnímala. Vždy to bolo moje Slovensko. Nakoniec takéto rúhačské zmýšľanie mi povoľovalo i štátna zmluva (Ústavný Zákon) o Československej federácii z októbra roku 1968 s účinnosťou od 1. januára nasledujúceho roku. Česi neradi videli snahu niektorých súdruhov o absolútnu informatizáciu v tomto smere. Mali sme v úmysle ľuďom vysvetliť, čo to, najmä pre Slovákov, znamená. Projekt sa však nevydaril. To dovoľovalo stavať sa k tomuto prepotrebnému zákonu povoľne a nedostatočne. Malo to samozrejme i politické konzekvencie. Ľudia mnohokrát nevedeli. Nechápali. Neverili.

Ladislav Chudík

Málokto by si asi vedel predstaviť našu kultúru bez neho. Nikto nie je svätý, a nie je ním ani Ladislav. Nik nebol tak zbavený ľudskosti a „obyčajnosti“ ako jej bol zbavený Ladislav Chudík. V jeho súvislosti sa hovorí, oprávnene, o silnom morálnom kredite. Mňa však nezaujíma božskosť ľudí, býva často pofidérna. Mňa zaujíma obyčajná cesta.

Dnes sa radšej ľudia priznajú k duševnej poruche, než k programovej angažovanosti a pokrokovosti. Nikdy riadne nevnímal, snílok, čo sa okolo neho dialo. Bol sympatický a čistý. Málo hovoril, viac sa smial. Nehovorím o inteligencii, skôr o jeho životnom postoji. Úctivo sa uklonil, placho usmial a šiel ďalej. Akoby sa všetkých naokolo bál. Záujem ho vždy potešil, ak ho dokázal zachytiť. Rovnako ho však i vyľakal. Klopil zrak pred akoukoľvek pozornosťou a snažil sa rýchlo ujsť. Museli ste s ním vždy priamo. Nerozumel náznakom, či skrytým signálom. A svet je plný polovičatých a len naznačených vzorcov správania. Strácal sa v nich. Vo filmoch bol mimoriadne presvedčivý, v skutočnosti bol však plachý a hodne nenápadný. Viac sa životom presúval, samospádom a viac-menej energiou tých druhých. Pokiaľ sa nedostal pred filmovú kameru. Akoby sa ponoril dakde pod vodu. Vnoril sa do iného, možno lepšieho sveta, kde sa naplno a nahlas prejavil. Ožil a začal konečne dýchať. Aj oči mu ožili. Navždy stratení a neorientovaní dys-praktici.

Pozrime sa do bohatej filmografie tohto výnimočného umelca. Hral v tých najrežimnejších filmoch tej doby. Nikto z hercov sa nemohol pochváliť tak „uvedomelou“ tvorbou, ako práve Ladislav Chudík. V paralelnom filmovom vesmíre vystupuje sebavedome, neraz prísne štátnicky s absolútnou autoritou. Nik z nás mu neodolal. Každý mu verí, pretože je silný a rozhodný. Múdry a presvedčivý. Štefan z Vlčích dier, kolektivistické Lazy sa pohli, a jeho Jano Kováč. Či kapitán Dabač v rovnomennom filme. Alebo jeho presvedčivý generál Svoboda, vo filme Vojaci slobody. A zase generál Svoboda v Oslobodení Prahy a napokon zase generál Svoboda v Sokolove. Testosterón, udatnosť a absolútna presvedčivosť. Na druhú stranu, v normálnom reálnom živote si ho ľudia takmer nevšimli. Milo bľabotal, hľadal slová i svoju vlastnú presvedčivosť a neustále sa ošíval. Pani Emília Vašaryová ho nazvala chlapcom. To je verne vystihnuté. Keď šiel kúpiť rohlíky, tri minúty zhľadúval po vreckách drobné mince. Gustáv Husák sa o ňom raz vyjadril, že Chudík ešte nestačil dopadnúť na zem. Aký vlastne Ladislav Chudík je? Uveďme si z jeho života nejaké fakty a spoločne, nad týmto slovenským velikánom, premietajme.

Ladislav Chudík pochádza z jednoduchej, pokrokovej rodiny. Otec pracuje ako majster vo valcovni v Podbrezovej. Je sčítaný a múdry. Mama mu spievala a otec mu často čítal. Po maturite nastúpil na Filozofickú fakultu. Študoval tu ruštinu a Literatúru. Dokončil iba dva roky. Otec na neho riadne nakričal. Pravdepodobne otec zasiahne poza jeho chrbát, pretože ho príjmu rovno do Národného divadla, ako eléva. Zároveň nastupuje na dramatické oddelenie Štátneho konzervatória v Bratislave. Striedavo na novootvorenej Novej scéne i na doskách Národného divadla stvárni desiatky postáv. Po nejakom čase ho objavujú aj filmári. Jeho prvou filmovou titulnou rolou je Kapitán Dabač. Prvá manželka Ladislava Chudíka bola moderná žena. Volala sa Helena. Redaktorka Kultúrnej tvorby. Bola to rázna Pražáčka zo Žiškova.

Manželka Helena

Ladislav mal pred Helenou jednu obrovskú lásku. Zviedol o ňu boj s bohom československej filmovej režiserskej tvorby, Paľom Bielikom. Chudík Bielikovi veľmi rýchlo ustúpil. Nevedel to moc so ženami, ani s bojom o ne. Tie, ktoré sa páčili jemu, boli zadané. A tie ktoré by chceli jeho, ani sa o nich nedozvedel. Nerozumel signálom a náznakom, ktoré mu zaľúbené dámy posielali. Už mal tridsať, keď sa ho zmocnila Helena. Ako sa hovorí, nakoniec ho uhnala. Priatelia, herci a režiséri, medzi nimi František Dibarbora, či Paľo Bielik, ho pred ňou varovali. Ani jeho rodičom sa nepáčilo, že Helena bola už dvakrát rozvedená.

Helena si do manželstva doniesla ešte jednu vec, okrem skúseností s mužmi. Pohrávala sa s temnými mocami. Predpoveďami a komunikáciou s duchmi. Skúmala svoje sny cez lucidné rozhranie. Ide o kontrolu snenia v stave spánku. Dalo by sa to prirovnať k istej forme hypnózy. Mimo iné si cez takéto rozhranie diktujete, napríklad, čo sa vám bude, počas spánku, snívať. Svoju osobnosť a jej smerovanie, zvládnutím rôznych príbuzných techník, neskôr dokážete ovládať nielen počas snenia, ale i počas vedomej existencie, normálnej reality. Helena, chcela cez túto techniku viac poznať samú seba i svet naokolo. V neposlednom rade chcela touto technikou prelomiť manželskú bariéru vlastnej neplodnosti, neschopnosti dať svojmu manželovi dieťa. Postupne vďaka tejto „podvedomej“ technike môžete ovládať nielen seba, ale i svoje okolie, v určitej miere i svoj vlastný osud. Stanete sa tak v pokročilejšej fázy dokonca mágom. Práve toto je cieľom, konečným cieľom, takýchto techník. Niektorí túto temnú techniku (niekto môže mať na kvalitu tejto techniky iný názor – rešpektujem) označujú za mimoriadne nebezpečnú.

Po nejakom čase, sa začali u Heleny rozvíjať poruchy osobnosti. Začala kričať. Tam kde sa smejeme, ona plakala. A kde zvyčajne plačeme, sa Helena smiala. Stále na Ladislava kričala, mrzko mu nadávala, tými najvulgárnejšími slovami. Takmer sa nedokázala ovládnuť. Chvíle pokoja a harmónie sa striedali s návalmi hnevu a ťažkej hlučnej hystérie. Niekedy sama Helena priznávala, že si sama seba neuvedomuje, počas týchto nepríčetných stavov. Niekoľko krát Ladislava slovne i fyzicky napadla. Jej sociálne vzťahy sa narúšajú aj v práci. Kričí po kolegoch a zradzuje svoju vlastnú profesionalitu redaktorky. Po prvý krát sa u nej objavujú epileptické záchvaty. Tieto sa svojou intenzitou postupne viac a viac zhoršujú. Intervaly medzi nimi sa skracujú. Doba trvania jednotlivých záchvatov sa však  predlžuje. Ladislav nachádza opakovane svoju manželku v zúfalom stave. Pocikanú a pokakanú, ako sám dnes uvádza. Leží pošpinená v posteli a je apatická a nezúčastnená. Chudík ju opatrí a volá medicínsku pomoc. Helena sa odmieta liečiť. Pokladá starostlivosť o duševne zdravie za nedôstojne a absolútne neprijateľné.

V tomto období, vďaka neustálemu citovému a emočnému strádaniu Ladislava Chudíka sa u neho postupne rozvíjajú ťažké zničujúce depresie. Začne sám seba ľudsky i profesionálne zanedbávať. Upadá do akejsi pasce, z ktorej sa nedokáže vymaniť. Zanedbáva sa i po hygienickej stránke, apatické stavy, nechuť žiť a neschopnosť za normálnych okolností fungovať.

Dostáva sa do odbornej starostlivosti fenomenálneho MUDr. Miroslava Plzáka. Napriek istej pofidérnosti z hľadiska odborného (psychózy málokedy súvisia s depresiami), sa u Ladislava Chudíka začínajú objavovať akési počiatočné obrazy (snáď) rozpadu osobnosti. Chudík hrozí reálnou samovraždou. Nechce žiť. V tomto veľmi ťažkom období dostáva Ladislav ponuku od vedenia Československej televízie Praha, na nakrúcanie seriálu, Nemocnice na kraji města. Karel Höger, ako predstaviteľ primára Sovu, nečakane umiera, potom čo nakrútil niekoľko dielov tohto seriálu (1977).  Hlavne na začiatku, je počas nakrúcania, prítomný aj doktor Plzák. Nedokáže uveriť, akým až zázračným spôsobom sa Ladislav Chudík dokáže absolútne, na svoju postavu, koncentrovať. Akoby Chudík do postavy primára Sovu, unikal. Pred tým zlým reálnym, nehostinným  svetom. Akoby vo svojej postave primára Sovu, nachádzal útočisko a absolútne bezpečie, pred svojou vlastnou boľavou osobnosťou. Z tohto hľadiska by si zaslúžila práca herca, omnoho hlbšiu vedeckú analýzu.

Stavy jeho manželky sa zhoršujú. Sebapoškodzovanie, agresivita. Niekedy sa zdá, ako keby svojho manžela, Helena, ani nepoznávala. Chudík sa i dnes vyjadruje v tom zmysle, že to čo bolo vtedy v Helene, nebola ona sama, ale nejaký iný, veľmi, veľmi zlý človek. MUDr. Plzák otvorene hovorí o tom, aby Ladislav Chudík svoju ženu opustil, inak jemu samému hrozí veľmi vážna zdravotná ujma. Nahovárajú ho aj kolegovia. Nalieha i vlastná manželka, keď je v stave bez agresivity a šialenstva. Nakoniec to Chudík urobí. Svoju manželku po 22. rokoch opúšťa. Neopúšťa ju, on uteká. Pred ňou i pred sebou. Tri roky nato jeho manželka Helena zomiera. Nemá ju kto pochovať. Celý pohreb i s nákladmi Chudík zabezpečuje sám. Tým sa kapitola jeho prvého manželstva s Helenou definitívne uzaviera.

Čudná emigrácia

Jeho manželka Helena ho niekoľko dní po invázii sovietskych vojsk postaví pred hotovú vec. Zbalí jeho matku, svoju matku, i samotného Ladislava a doslova ich všetkých nadiriguje, dotlačí k emigrácii do Rakúska. Volksteater sa Chudíka ujme a poskytne mu, ako emigrantovi, umelecké angažmá. Určia mu slušných 5500 šilingov mesačnej apanáže. Chudík takmer neovláda nemčinu. Dostáva tu len také drobné „šteky“. Jeho vlastní študenti z Vysokej školy múzických umení v Bratislave s ním zohrajú čudnú, zradnú hru. Vo Viedni v tichej uličke kde pobýva Ladislav Chudík, ho navštívia jeho bývalí študenti Hric, Koleničova, Kocurikova, Durdik a Kukura, a prehovárajú ho k návratu z emigrácie domov. Politický program svojej návštevy zastierajú priam dojímavou láskou študentov ku svojmu profesorovi. Popíšu celú ulicu nápismi, aby sa ich milovaný profesor vrátil domov. Idú nad odporúčané regule straníckych funkcionárov, ktorí ich vyslali. Chudík toto nakoniec, pomerne zmierlivo, odmieta. Takmer po štyroch mesiacoch od čudnej študentskej návštevy z Bratislavy sa, predsa len, Ladislav Chudík navracia aj so svojou rodinou, do Bratislavy. Dnes sa tento Chudíkov príbeh predostiera podstatne ináč. Pozmenene a klamne. Chudíkovi nehrozia za emigráciu, ktorá bola v tom období ťažkým zločinom, žiadne postihy. Súdruhovia detailne poznali rodinnú situáciu majstra Ladislava Chudíka.

Nabudúce osudy niektorých ďalších slovenských umelcov.

Ctibor Filčík

2. augusta 2012 13:34, Prečítané 19 877x

Medzi hercami existuje istý, povedzme, že neprekročiteľný úzus. Hranica, ktorú málokto z nich prekročí. Územie nikoho. Územie desu a temnoty a istej opatrnosti. Je ním divadelná rola Fausta. Stretnutie neba s peklom. Boha s diablom. Ide o divadelnú rolu, ktorú máloktorý herec príjme. Je vraj totiž prekliata. Mnoho hercov, svetových i tých našich, si na nej, nielenže vylámali zuby, ale krátko po uvedení inscenácie, predčasne ukončili svoj beh na zemi. Áno, Faust, je prekliaty. Režiséri často tento príbeh, po formálnej i vecnej stránke, načisto zmenia. Doslova ho prekopú, zaonačia, aby obrúsili jeho osudové ostrie. Prípadné temné hrany, tohto čudného kusu. Niekedy je to účinne, inokedy nie. Fausta si len málokto z nich dovolí uviesť, v čistej, klasickej podobe. Petr Čepek (1940-1994), český herec, si v Švankmajerovej adaptácii zahral Fausta. Kašľal na povery. Tá adaptácia sa na klasického Fausta moc nepodobala. Za pár týždňov po uvedení inscenácie, Čepek umiera.

Filčík ochorie

V podobnom kuse si zahral aj Ctibor Filčík (1920-1986). Bol to Sartreov Diabol a Pánboh. Hra nevychádzala priamo z Fausta. Rieši však naliehavé otázky existencie medzi dobrom a zlom. Temnotou a svetlom. Šlo o unikátny, svetovo preslávený kúsok. Uvedenia hry v Bratislave sa zúčastnil aj samotný autor, Jean-Paul Sartre. Príbeh bol silný a inšpirujúci. Ctibor Filčík sa po odohratí niekoľkých predstavení zrútil (1966). Dostal silný zápal pľúc. Priebeh ochorenia bol hodne progresívny. Na poslednú chvíľu mu napichli akýsi americký metabolizant. Filčík si uchránil krk. Avšak náhle a úplne neočakávane umiera jeho osudová priateľka, Magda Lokvenc Husáková (1916-1966).

Aký je jeho prejav?

Filčíkov herecký prejav je hodne zvláštny. Taký učesaný a na môj vkus až príliš uvedomelý. Niektorí vravia, že je moc medový a presladený. Je to snaživec a dríč. Je všeobecne známe, jeho až fanatické zanietenie, zvládnuť svoju rolu. Prichystať sa na ňu. Celé dlhé noci presedel nad podkladmi, aby dokonale zvládol svoj kus. Aby očaril a ukázal všetkým. Bola som na viacerých predstaveniach na Novej scéne, v ktorých Ctibor Filčík hral. Priťahoval a odpudzoval zároveň. Exceloval i nudil. Navyše jeho poňatie rolí, moc vytŕčalo. Kričalo a strhávalo na seba pozornosť. Na úkor ostatných umelcov, ktorí s ním boli na javisku. On nehral, on deklamoval. Akoby Filčík nemal vo svojej bohatej hereckej tvári, to najdôležitejšie. Vkus a cit pre mieru. Nech hral v čomkoľvek, vždy to bolo iba o ňom. Bol príliš nápadný. Nebol veru tímový hráč. Hral vždy len za seba. Ak by pôsobil v nejakom športovom tíme, asi by ho vyhodili. Svojim herectvom dokázal klásť naliehavé otázky. Nepobavil však.

Súkromie

Filčík, si až neskutočným spôsobom, chránil svoje súkromie. Toto jeho úsilie, vo výslednom efekte, pôsobilo nenormálne. Nikdy sa nezmienil o svojich víkendových, či prázdninových aktivitách. A to ani svojim dlhoročným spolupracovníkom. Nikto z jeho okolia sa nedostal do jeho príbytku. Nikto s nim za celé dlhé desaťročia, nemal možnosť stráviť, čo len minútku jeho súkromného, voľného času. Ľuďom sa v podstate vyhýbal. Akoby niečo schovával, uviedli niektorí spolupracovníci. V profesionálnom kontakte so svojimi kolegami, býval odmeraný. Majster Chudík sa dnes vyjadruje k jeho herectvu, o osobných vlastnostiach Ctibora Filčíka, však taktne mlčí.

Filčíkov oheň a láska

Mária Kráľovičova (*1927), naozajstná diva slovenskej divadelnej scény, sa dokonca pyšní partnerským vzťahom s Ctiborom Filčíkom (niekedy v 1948). Dávnejšie sa ženám nemohlo ani len snívať, o komplexnom, niekedy dekadentnom, inokedy možno čudnom, mužskom svete. Ženy ani len netušili. Často aj tak v takýchto nenaplnených vzťahoch, jednali rázne a ukončujúco. Dôvody podobného druhu, viedli i Máriu Kraľovičovú k tomu, že Filčíka po krátkom, vo svojej základnej podstate, nenaplnenom vzťahu, opúšťa a odchádza do Bratislavy.

Husák sa zastrája

Láska ma mnoho podôb. Na Novú scénu prichádza Magda Lokvenc Husáková (1946). Je bystrá a pohotová. A vôbec nevyzerá zle. V zmluve ma určené zaradenie, asistujúca režisérka. Na jeden rok sa dokonca vzdáva svojho platu, aby sa vyhla podozrivým rečiam o intervencii svojho manžela Gustáva Husáka. V roku 1951 Husáka zatkli. Magdu, kvôli manželovi z Novej scény prepúšťajú. O štyri roky nato sa Magda na Novú scénu vracia. Medzi Magdou Lokvenc Husákovou a Ctiborom Filčíkom sa rozvíja veľmi, ale veľmi zvláštny, vzťah. Vzťah, ktorý vzhľadom k plnosti ľudskej emocionality, citovosti a sexuality, môže len málokoho uspokojovať. A predsa je ich spojenie výnimočné. Nežné a čisté. A silné.  Galantnosť, inšpirácia, kolegialita, priateľstvo a skutočná láska.

Vzhľadom k bujarej a plno-mužskej  emocionalite Gustáva Husáka, sa Magde nedarí, na návšteve svojho manžela, vo väzení, vysvetliť zvláštnu číro-číru podstatu vzťahu s Ctiborom Filčíkom.  Husák nevládne jemným múzickým zmýšľaním, akého je schopná jeho krehká pani. Ta mu rozpráva o čistej, esenciálne čírej láske, ktorá nie je znečisťovaná žiadnym zmyselným správaním. Husák besní a zastrája sa. Keď sa mu vraj podarí ujsť z väzenia, celú vec rázne ukončí. Aj Gustáv Husák ovláda, že skutočnou neverou, je nevera srdca.

Husák dáva svojej pani ultimáta

Zastavený a zosmradnutý čas vo väzení, býva v mnohých ohľadoch láskavý. Uzamkne vás vo svojom tele a po dlhých nociach vás úpenlivo prehovára. A je poriadne presvedčivý. Zatiaľ sa na Novej scéne rozvíja zvláštne priateľstvo herca a režisérky. Ctibor Filčík sa stará o oboch synov uväzneného Gustáva Husáka. Nahrádza im takto otca. Ku chlapcom je láskavý a nežný. Chlapci ho milujú. Rozum a cit, je ako oheň a olej. Akoby ani neprebývali v jednom organizme. Husák po prepustení z väzenia dáva Magde tvrdé ultimáta. Husák je ešte primladý. Je príliš mladý, aby si uvedomil podstatnú vec. Že, žena si nakoniec vždy vyberie slobodu. Aj keby mala napokon prísť o všetko.

Milada Horáková a vôňa doby

27. novembra 2012 23:15, Prečítané 14 612x

Niekoľko milých, úprimných diskutérov v poslednej debate namietalo: Anka je už potrebné zabudnúť a nechať veci tak. Nie stále na ne ukazovať. Súhlasím! Hneď potom, čo sa poriadne pomenujú a zaevidujú. Potom áno. Nie skôr. Potlačené spomienky. Potlačené veci sa neskôr samé objavia.  Pretlačia sa na povrch a zanechajú mokvajúce boľačky. Na duši i na tele. Potom je terapia omnoho náročnejšia. Veci treba pomenovať a poukázať na ne, aby sa už nikdy neopakovali. Aj keď si, to uznávam, serkám tak trochu, do vlastného hniezda.

Všetci sme takí

Ak píšem o Jiráskovej, píšem i o sebe. O tebe, i o vás. O každom jednom z nás. Nejde mi o to, aby som ju zosmiešňovala. Ide mi o to, aby som ukázala, akí všetci sme. Sme na jednej lodi. Nik z nás nie je bez viny. Ak poukazuješ na viny iného, poukazuješ aj na tie svoje. Pretože všetci sme rovnakí. Osadzuješ niekoho – odsudzuješ aj seba. Nik z nás nie je slávnejší, či onakvejší.

Milada Horáková

Milada bola ďaleko od obyčajnosti a bola, podľa môjho názoru, nemúdra a zanovitá. Som za hrdinstvo, ale odtiaľ potiaľ. Neporozumela plne dobe, nejako sa zasekla a nechcela ísť, ani zapánaboha, ďalej. Ako dáka sprostá mulica. A ešte kopala okolo seba. Ak by zpokornela, uvädla trochu, bolo by to celé dopadlo ináč. Veľmi sa na ňu hnevám za tú jej pochabosť. V jame levovej sa hrala na hrdinku. Panna Orleánska. Zaťala sa a zachraňovala aj tých, čo o to vôbec nestáli. Neskôr o pár rokov „po“, som mala možnosť hovoriť s niektorými, ktorí proces s ňou a jej  „spolupracovníkmi“, pred rokmi, pripravovali. Nikto z nich nemal potrebu popraviť ženu. V súčasnosti sa prezentuje tá doba, ako doba neandertálizmu a akéhosi pošahaného stredoveku. Iste boli tu niektoré veci iné, ako v období rokov sedemdesiatych, či neskôr. Nikto zo zúčastnených však netúžil dávať lekciu národu, obesením ženy. Milada absolútne nedokázala vyhodnotiť situáciu, zaťala sa a … Nakoniec zistila, že zostala sama. I zahraničné kontakty, na ktoré tak zúfalo spoliehala, sa od nej nakoniec odstrihli. Akoby sa ani poriadne neorientovala. Rozzúrené psiská dráždila, bosou nohou. Nenabrala múdrosť, ako to v ľudskom rode chodí? Mala už 50 rokov a to človek, aký taký rozum, predsa nadobudne.

Počas jej procesu nebola úplne v bezvýchodiskovej situácii, ako sa to zvykne dnes prezentovať. Mala možnosti a nemusela zapredávať ani svoje citlivé svedomie. Ona akékoľvek rady zásadne odmietala. Odmietala načúvať. Mala pocit, že ak by komunikovala, žeby sa tým nejako zásadne politicky poškvrnila. Bola fanatická. Rozhodla sa zachrániť celý „odpor“. Chcela zachrániť svet. Je mi jej ľúto. Nepokladám ju za hrdinku. Pokladám ju za ľahtikársku a … veľmi nešťastnú. A nad to všetko, ešte jedna podstatná vec. Veci, všetky veci, je možne posudzovať len cez optiku doby. Iba hlupák si uzavrie pohľad bez toho, žeby veci preskúmal optikou súdobých realít.

Ozvena z diaľky

50. roky boli úžasné. Ulice boli prázdne, hlavne v podvečer a vzduch bol celkom iný. Bolo v ňom niečo elektrizujúce. Niečim, čo vás doslova nabíjalo. Nebyť tých nádherných pokojných, trochu ospalých večerov, asi by ste v tej dobe o niečo zásadného prichádzali. Vzduch akoby viac pichal do hrude a otváral vám dušu. Niektoré okná svietili, nesmelo sliepňali petrolejovými lampičkami. Ani tie rozžiarené elektrickým svetlom neboli o moc jasnejšie. Vo vzduchu bolo cítiť pach spáleného uhlia, a to tým viac, čím sa blížil večer. Ľudia prichádzali domov a kúrili si. Malé zapadnuté uličky plné pachu od uhlia. Z takmer každého okna sa linula vôňa žehleného prádla. Bola to značka tej doby. Uhlie a žehlené prádlo. Každý dom, do ktorého ste vošli mal svoj vlastný odór, ktorý náležal len tomu miestu. Vôňa restnutej cibuľky a kávy cigórky. Ak niekto na vrchnom poschodí varil kapustnicu, cítili ste to až úplne dole. A možno až na druhú stranu ulice. Čo dnes robia s tými potravinami? Vôňa dnešného jedla sa sotva doplazí pár metrov za dvere bytu. A ľudia boli guľatejší. Telesne i na duši. Nič z nich nevytŕčalo. Nič z nich neotravovalo. A mladí sa vtedy vodili za ruky. Ulice boli skoro prázdne, keď však niekto z činžiaku vyšiel, usmieval sa a mával dakomu na druhej strane. Bol to, konečne čas mieru, priateľstva a nádejí.

Milí priatelia, nejde o žiadne vydieranie, na to vás mám až moc rada, ale musím vám s obrovskou pokorou oznámiť, že toto je môj predposledný článok. Ak dožijem do januára roku 2013, napíšem aj svoj posledný článoček.

anka

Jiřina Jirásková skonala

9. januára 2013 23:55, Prečítané 16 567x

Zomrela Jiřina Jirásková. Práve tohto sa týkalo viacero e-správ, ktoré som v posledných hodinách obdržala. Je nutné na ne reagovať. Utriasam všetko v hlave. Zatiaľ nebudem reagovať. Potrebujem nejaký čas, odstup. Hlas smädného na púšti, málokde doletí.

Ľudia majú radi silných a rozhodných. Nebudú sa identifikovať so slabochom. To sa nerobí. Napriek tomu sa Jiřina Jirásková nikdy nepostavila proti žiadnemu tlaku, ak mu mala čeliť osamotená. Vždy potrebovala publikum. Tak to bolo s jej životom, a nakoniec asi aj s jej smrťou. Bez publika nedokázala už byť. Potrebovala ho – žiadne však nebolo. Zachytila som v televízii nejaké šumy o samovražde. Volala som známym do Prahy. Dnes viem, že tieto fámy o samovražde, sú asi dosť reálne, a celkom významne podložené. Nevyčítam jej to, mnohí z nás sme hodne slabí. Policajti, ktorí boli v jej dome na Vinohradoch, bezprostredne po jej smrti, ktorý je len kúsok od vinohradského divadla, sa v dome zdržali celých päť hodín. Pitva vraj nie je nutná. Veď aj načo? Čo potrebovali, asi vedia. Opona je dole.

Helena Ružičková za svojho života o Jiráskovej povedala, že je slizká a hnusná. Už nie je! Smrťou každý z nás zaplatí. Všetko je vytreté a navždy zabudnuté. Čítala som dnes nejaké reakcie diskutérov na Hanu Gregorovú, ktorá jediná sa v týchto hodinách snaží poukázať na odvrátenú stranu zbožšteného mesiaca. Gregorovú, vdovu po Radkovi Brzobohatom, ktorého Jirásková vyštvala z Vinohradského divadla, diskutéri na internete lynčujú a odsudzujú. Gregorová i teraz po smrti Jiráskovej bolestne kričí, že jej nikdy neodpustí. Len naozaj zainteresovaní vedia, že Radek Brzobohatý zomrel omnoho skôr. Skonal o celé roky skôr, než v septembri 2012. Vďaka silnému pocitu ublíženia, sa v posledných rokoch u Brzobohatého začali prejavovať významné psychické problémy. Prejavovali sa nespavosťou, oslabenou schopnosťou sústrediť sa. Návalmi hystérie a zúfalstva. Ak dnes Gregorová tvrdí, že Radka Brzobohatého, jej manžela, Jirásková zabila, rozumiem jej veľmi dobre.

Kým sú niektorí medzi nami, môžu sa iní dosť pretvarovať. Byť slušní a lojálni. Keď už všetky dôvody definitívne pominuli, k obdivu nás neprinútia, ani párom volov. Bohdalová nikdy nemala vlastný názor. Kedysi som tu uviedla, že ani vtedy, keď si vypila. Bohdalka je hodne nekonfliktná, submisívna. Prekvapila ma jej včerajšia reakcia na žiadosť novinárov o kondolenciu k úmrtiu Jiřiny Jiráskovej. Novinárom povedala, že im nemá čo povedať. Šokovalo ma to. Kráľ už je mŕtvy, choďte domov! Bohdalová zrejme už nepociťovala potrebu chrániť svoju „svetácku“ kamarátku. Doteraz k nej vzhliadala z úcty. A strachu. Bola to práve Jirásková, ktorá celé roky znevažovala herecké schopnosti Jiřiny Bohdalovej. Znevažovala aj jej mentálne schopnosti. Bohdalka sa nikdy proti hrubosti Jiráskovej neohradila. Obracala to vždy na srandu. Pokorne niesla túto jej hrubosť na svojom chrbte. Bohdalka jej asi predsa len nikdy neodpustila. Podla všetkého, jej nikdy neodpustila Helenu Rúžičkovu, Brzobohatého, Janžúrovú, Moučku, Haničinca, Peška, či hereckú kolegyňu Štepničkovú, pre ktorú žiadala trest smrti, za jej nepodarenú emigráciu. Nikdy jej neodpustila Menšíka, ktorý ju vo svojej prostorekosti, raz označil za „krávu“ A zrejme jej nikdy neodpustila „pleskotiádu“ okolo jej niekdajšej sokyne v láske, Jiřinky Švorcovej. Tých, čo pri nej bdeli až do samého konca, bolo naozaj málo. Zomrela sama a opustená. Smiešna, bohatá a opustená. Na samom konci s ňou bola iba sučka Amálka a Lucia Bíla. Aj ta len v myšlienkach a vo svojom srdiečku, ako neraz uviedla.

Václav Havel ležící, spící

2. novembra 2013 20:03, Prečítané 33 206x

Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí!

Tento minimalistický otčenáš som po prvý krát počula od Václava Havla, myslím že ho zarecitoval z balkóna Melantrichu, v roku 1989. Pred tým sa spôsobne uklonil a odfrkol si a odchrchľal. A pani Marta Kubišová zaspievala. Bolo to režírované a dojemné. Václav Havel vždy tvrdil, že túto riekanku vymyslel sám (jej autorom je Gándhi). Keď som to zaklínadlo počula, zmocnila sa ma definitíva, pocit, že je všetko totálne stratené a nič už nepôjde vrátiť. Túžby mnohých ľudí sú pochované a zmarené. Koleso dejín zastalo. So škrípaním. Prekvapene sa rozhliadlo a zhúklo: „seru na to!“.

Člen KSČ

Súdruh Václav Havel bol do 69. roku riadnym členom KSČ (súbežne predsedal PEN klubu). Videla som ho párkrát. Bolo to tesne po novembrovej revolúcii. O niekoľko dní si tento masový akt pripomenieme. Havel na mňa pôsobil ako troska. Bol roztrasený a neistý. To, že bol Václav Havel členom KSČ, mnohí odmietajú. Zdeněk Mlynář, niekdajší člen Ústredného výboru KSČ vo svojej knihe „Mráz prichádza z Kremľa“ v tiráži svojej publikácie predstavuje niektoré osobnosti. Stranícku príslušnosť Václava Havla v nej jasne potvrdzuje. To sa prekrýva i so záznamami ŠtB. Sám Mlynář vystupuje v tomto období ako chartista. Kniha vyšla v Kolýne nad Rýnom v roku 1978.

Spolu s disidentom Jirousom, ktorý bol neustále pod dozorom štátnej bezpečnosti, prejavovali spolu s Havlom, menšinové sexuálne zameranie. Medzi jeho spolu-chartistami bolo hneď niekoľko intímnych priateľov. D. D. a A. V. Jeden bol po-novembrový veľvyslanec v USA a nedávny minister obrany ČR, a druhý, vysoký pohlavár katolíckej cirkvi. Významná chartistka Kamilka Bendová mu aj na verejnosti hovorila “ teplý bratříčku“. Pri bujarých večierkoch, ktoré často disidenti usporadúvali, prebiehali hlučné a divoké orgie. Havel sa nikdy k „akcii“ nepridal. Rozjareným a opitým dámam o štyroch ráno vykal a neustále sa im snažil niečo dôležité vysvetľovať.

Vo väzení

Vo väzení mával Václav Havel často pracovné zaradenie v práčovni. Staral sa o bielizeň spoluväzňov. Nemusel byť tak účastný na ťažkých väzenských prácach, pri ktorých sa vyžadovala fyzická sila a plnenie tvrdých noriem. Niektorí spoluväzni sa domnievali, že Havel bol udavač. Za toto ho väzni opakovane fyzicky napadali. Havel útočníkov nikdy príslušníkom väzenskej správy neoznačil. Dostával pravidelne balíčky od rodiny a priateľov, dokonca i priepustky domov, čo bolo hodne výnimočné. Jeho spoluväzni sa napriek tomuto privilegovanému prístupu mýlili. Havel nikdy s ŠtB nespolupracoval. To, čo Havla hodne oslabovalo, charakterovo a osobnostne, bola jeho závislosť na alkohole. Jeho stav bol klinický. Sám počas uväznenia, keď bol „odstavený“ od alkoholu, prekonával klinické príznaky abstinencie. Opakovane musel byť hospitalizovaný vo väzenskej nemocnici, aby u neho aplikovali detoxikačnú kúru. Tá spravidla trvala niekoľko dní, Potom bol eskortovaný naspäť do väzenia. Jedna detoxikačná kúra sa v roku 1983 nepodarila. Havel počas nej dostal silný epileptický záchvat. A to hneď dva záchvaty bezprostredne po sebe, čo sa i dnes považuje za vážny stav. Bolo to v roku 1983. Šlo o Grand mal záchvaty. Dohrýzol si pri nich ústa. Lekári vytvorili na vedenie väznice tlak. Havla predčasne prepustili z výkonu trestu.  Predčasne, na podmienku, bol Havel prepustený z väzenia aj v lete v roku 1989.

Václav Havel, už ako prezident Československej socialistickej republiky, absolvoval detoxikačnú a revitalizačnú kúru. Spočívala v medikamentóznej injekčnej liečbe, pití metabolizujúcich čajov a mierneho športu. Použité boli aj niektoré behaviorálne psychologické postupy. Niektorí ľudia si začiatkom deväťdesiatych rokov všimli, že sa Havel dosť zmenil. Jeho hlas sa upokojil, neustála triaška sa vytratila, viacej sa smial a pôsobil omnoho spokojnejšie. Bol to následok kúry, ktorú mu poskytovali významní odborníci na duševné zdravie vo vtedajšom Československu. Ľudia zasvätení do medicínskych postupov dealkoholizácie vedia, že s procesom sú spojené isté nebezpečenstvá, zvlášť ak je pacient starší. U Václava Havla sa začali prejavovať niektoré fyzické problémy. Výstelky jeho čriev sa stenčili a perforovali. Vždy na inom mieste. Vtedy treba pacienta sledovať a vždy účinne chirurgicky zasiahnuť. Zmeny nastali i na iných telesných systémoch.

Osobnosť

Osobnosť Václava Havla vo svojej prirodzenosti vykazovala isté napätie, podozrievavosť a hodne sa prezentovala nedôverčivosťou. Bol utiahnutý a nevýrazný. Nadmerný prísun alkoholu osobnosť nielen „uvoľňuje“, ale i deformuje. Čas je dôležitý. Vo verejnosti vládne predpoklad, že osobnosti alkoholikov sa nejako zásadne zmenia. Nie, nie je to úplne pravda, osobnosť takýchto ľudí sa zásadne nezmení, iba sa zvýraznia niektoré jej črty. Klinické príznaky nevytvárajú nové zápisy, vždy pracujú s tým, čo už k dispozícii majú. Havel začal postupne prejavovať intenzívnejšie nedôveru a podozrievavosť. V osobnosti sa začali prejavovať aj isté projekčné zmeny. Ak sa pre vysvetlenie psychologickej projekcie udáva príklad mníšok, ktoré nenávidia mužov, pretože majú prikázaný celibát, u Václava Havla projekcia zahŕňala nenávisť k minulému režimu, pretože ten mu pripomínal osobnostné „zlyhania“ prejavené v styku s bezpečnostnými zložkami. Psychologická projekcia sa týka osobných intímnych postojov. Nikdy nezahŕňa vyššie spoločenské postoje. Výsledkom nenávisti k minulému režimu mohol byť teda jeho ustráchaný, hodne defenzívny postoj počas výsluchov. Je známe, že Havel počas výsluchov plakal a celý sa triasol. Nikdy nič podstatného nevyzradil, vypočúvanie znášal však veľmi zle.

Väzenská služba v jeho spise uvádza, že Václav Havel sa prejavuje priateľsky, vystupuje a jedná s ľuďmi s ohľadom a vzťahy si dokáže získavať inteligenciou. Jeho správanie vo väzenskom prostredí neprekračuje protispoločenské postoje. Na druhej strane vraj pôsobí samotársky, nezúčastnene a často sa straní kolektívu. Podľa mňa tieto dva obrazy si dosť protirečia. Ak sú pravdivé, Havel bol sociálne zručný a tvárny. Väzenská správa plzenskej väznice na Boroch, odporúča aby väzňa číslo 655, Václava Havla, príslušníci správy, pred ostatnými väzňami chránili a nedovolili im fyzicky ho napádať.

Nadpis môjho článku neprejavuje neúctu k zomrelému Václavovi Havlovi. Je požičaný od Járy Cimrmana a je skôr nadsadeným, synonymickým odkazom, pre životnú púť človeka.

Výročie narodenia Gustáva Husáka

10. januára 2012 11:54, Prečítané 6 703x

Nie nechcem a nebudem otravovať, len si trošku pripomeniem. Pri všetkých tých úmrtiach, Václav Havel, Josef Škvorecký, aspoň jedno narodenie. Výročie. Dnes uplynie 99 rokov od narodenia prezidenta spoločného štátu, Čechov a Slovákov, Dr. Gustáva Husáka. Jeho odchodom z pražského hradu, pred dvadsiatimi dvomi rokmi, nastala v našich dvoch republikách zmena politickej klímy. Ta, do dnešného dňa nedovolila zmysluplne, pravdivo a vedecky zhodnotiť pôsobenie Gustáva Husáka. Nielen pragmaticky, ale aj ľudsky sa zamyslieť nad jeho životom a prínosom, pre budúce generácie. Verím, že nastane doba, ktorá to raz, jedného dňa, dovolí. Pravdou je, že dodnes nejestvuje ucelená monografia o tejto významnej osobnosti našich novodobých dejín.

Utreli ho a zabalili

Gustáv Husák sa narodil v nočných hodinách. 10. januára 1913. Vonku bolo naváľaného snehu. Chlapec sa narodil doma, pod zdravotným dozorom Dúbravskej babice. Otec Nikodém Husák (32) nervózne prestupoval pred vchodom do domu. Jeho verná manželka,  31 ročná Magda Husáková, dievčenským menom Fratričová, ležala v posteli spotená a tlačila, ako len mohla. Babica Maňkových sedela vedľa nej a starostlivo jej utierala pot z čela.  Pôrod bol ťažký. Babica už-už premýšľala nad tým, že pošle otca po doktora do Bratislavy. Nakoniec to predsa len povolilo a chalanisko sa ocitol na svete.  Poutierali ho a dali mu meno Augustín. Vonku sa neudialo žiadne znamenie, nič pozoruhodné, len snáď to, že babici sa prevrhol  kastról s horúcou vodou na zem. Zaujímavé bolo, že chlapca ten zvuk nevystrašil. Utreli ho a zabalili do zavinuvačky a podali matke Magdaléne do postele. Otec Nikodém si naliali pálenky.

Vzal chabinu do ruky a šiel do Bratislavy

Nikodém Husák bol chlap, ako hora. Bol robotníkom v neďalekom kameňolome. Niekoľko krát ho z roboty vyhodili, ani nevedel prečo, po čase ho však zase vzali späť. Raz vytiahol spod kamenia ťažko doráňaného kamaráta, bola z neho kalika, ale chvalabohu, prežil. Nedá sa povedať, že by rodina hladovala, to nie, ale vyskakovať si tiež nejako nemohli. V roku 1914 matka Magda umiera. Azda to súviselo s posledným pôrodom. Neustále po poslednom pôrode krvácala. A možnože šlo o krvnú embóliu, dnes už sa s určitosťou nedá povedať. Po smrti tu zanechala len ročného Augustína. Starostlivosť o neho prevezme Štefka, jedna zo starších sestier malého Gustáva a hlavne ich babka. Otec Nikodém rukuje do Veľkej vojny. Vracia sa z nej ako invalida.  Renta, vojnového veterána a invalidu, spolu so starostlivosťou širšej rodiny, pomáhajú zabezpečiť ich potreby. Nikodém Husák vidí, že v rodnej Dúbravke je viac rodín, ktorých otcovia sa vrátili z Veľkej vojny a sú bez akéhokoľvek zabezpečenia. Mnohým vo vojne padol otec a zostali vdovy s kopou deciek, bez otcov. Nikodém Husák vezme chabinu do ruky, nasadí si klobúk, má problémy s chôdzou, rana z vojny, a ide do neďalekej Bratislavy. Poza humna dedinčanov to má kúsok. Tu napomôže viacerým Dúbravčanom k rente za vysluželstvo vo vojne. Dúbravčania si ho aj za toto zvolia za richtára. Bol čestným a starostlivým richtárom. Spolu s Martinom Grančom získali v Bratislave peniaze na výstavbu školy v dedine. Dnes tam sídli obecný úrad. A nielen to, vybudovali aj dedinský obchod. Pretože magacín patril celý dedine, dalo sa z neho pomáhať aj tým najbiednejším z dediny. Dnes je tam kino a materská škôlka. Pozemky pod školou a obchodom vtedy darovali dedinčania.

Cítil, že jej dlží veľa

Keď bol Gustáv Husák 9 rokov zatvorený, bola to práve Štefka, jeho staršia sestra, ktorá sa starala o jeho dvoch synov, Jána a Vladimíra. Aj jeho rodine, kým bol áreštuvaný, boli vyvlastnené pozemky, ako komukoľvek inému. Rodina bez neho hodne strádala. Husák po celý čas, čo bol generálom strany a prezidentom ČSSR, trávieval Vianoce na Slovensku. V dopoludňajších hodinách štedrovečerného dňa, vždy navštevoval tetu Štefku. Starí Dúbravčania dobre vedeli. Jedol s ňou pupáčiky pomáčané v mlieku posypané makom a obliate horúcim maslom. Cítil, že jej dlží veľmi veľa. Keď od nej odchádzal, nežne ju vždy bozkal na líce.

Gustáv Husák odišiel chorý, ale spokojný

24. júna 2012 21:08, Prečítané 9 787x

(Na úvod sa všetkým ospravedlňujem, osobné zdravotné problémy)

Decká lietali po lúke. Hneď za novou dúbravskou školou, čo na ňu zohnal peniaze starý Grančo spolu s Augustínovým otcom Nikodémom. Augustín mal už nejakých desať rokov. Bol bystrý, pohotový a teda nečudo, že bol naozaj vynikajúci žiak. Bol všetko, za čo ho iné deti mohli nenávidieť. Decká zo všetkých lúk na svete sa hodili na malého Gustáva. Doslova sa nagniavili na neho. Skučal a kričal, nepomohlo mu to. Takto mu ostatní dávali na vedomie, aby sa konečne vpratal do kože. Vyvŕšili sa na ňom aspoň počas hry. Niektoré deti z dediny mohli mať pocit, že sa nad nich Augustín vystatatuje. Nevystatoval sa, len ich poúčal, vysvetľoval im. Stále dokola im niečo vysvetľoval. Úlohu diplomata ešte nedokázal naplno zvládať a tak ich neustále napomínal a poúčal. Keď sa spod nich na lúke vyštveral, chytil sa za čelo a rozbehol sa do dediny. Jeden z chlapcov mu kolenom rozsekol obočie. Nechcel smokliť pred nimi, aby sa mu decká nesmiali. Dôstojnosť si treba vybojovať. Dobehol domov.

Otec bol dobrý, ale ľúbil si vypiť

Otec sedel za kuchynským stolom, práve sa doterigal z kŕčmi. Otec bol dobrý, ale ľúbil si vypiť. Vtedy sa to tak nebralo, ako dnes: každý hneď kričí, keď si niekto vypije. Kedysi to jednoducho patrilo ku každému chlapovi. Kto si s inými chlapmi v krčme nevypil, bol čudný. Starý Nikodém pil, vtedy ho aspoň prestalo omínať a bolieť. Zranenie z vojny. Po pár poldecákoch sa mu uľavilo. Otec zahnal malého Augustína za sliepkami, aby im nasypal. Chlapec niečo zahundral a vybehol na dvor. Po chvíli sa však nahnevaný a od plaču sa trasúci, vrútil do kuchyne. „Upokoj ma otec, decká ma ubili, upokoj ma!“ Kričal Augustín na svojho otca. Matku nemal, len nejakú tetu, s ktorou otec zrovna žil. V Augustínovi Husákovi bolo niečo šľachtického, niečo vznešeného. Napriek istej slabosti, v ňom bola rozhodnosť a sila. Jeho charakter bol pevný a na jeho vek, veľmi zrelý. Otváral srdcia, nielen svojim najbližším. Jeho povaha, i keď sa to na prvý pohľad nezdalo, bola plná emócii, citu a priateľstva. Bol silne emotívny typ. Mnohí jeho politický „súperi“ s ním radi komunikovali, pretože bol ľudský a hodne citovo podfarbený.

Štrougal

Lubomír Štrougal často poukazoval na tento jeho náboj. Ku podivu pokladal toto jeho sympatické a podľa môjho názoru, mimoriadne užitočné cítenie, za nepatričné. Zahraniční diplomati a politici vítali mimoriadne úprimné a diplomaticky nezviazané, jednanie politika  Husáka. Očakávali dogmatika a fanatika a stretli sa s priateľským a milým, alebo na druhej strane rozhorčeným a burácajúcim Husákom. V každom prípade s človekom ľudským a cítiacim. Obdivovali ho. Vo svete politiky a diplomacie, niečo nevídané. V neskoršom období zahraniční hostia žiadali za svojho partnera pri jednaniach výhradne Husáka. Husák bol presvedčivý a priamy. Nehral sa na niekoho, nechytráčil, jednal priamo.

Štrougalove početné referencie o Husákovi sú hodne rozporuplné. Na jednej strane sa vyhlasuje za jeho priateľa, na strane druhej ho obviňuje z nejednoznačnosti a neraz, čuduj sa svete, presvedčivo vyargumentováva krivotu svojho priateľa.  Samozrejme malo sa hlavne týkať jednania so Sovietmi. Štrougal bol mimoriadne bystrý, jeho IQ sa pohybovalo nad 140 bodov, to v jeho zložke uvádzala tajná služba. Bol inteligentný a túto výhodu, zdá sa, si veľmi jasne uvedomoval. Husák bol o niečo jednoduchší. Emocionálnou múdrosťou však Štrougala ďaleko prevyšoval. Smutné na celej veci bolo, že Štrougal sa snažil jednania medzi nimi dvoma kontrolovať. Husák si toto uvedomoval a preto sa mu v istej chvíli prestal zdôverovať. Jednoducho ho o niektorých jednaniach, či veciach, prestal informovať. Štrougal sa z titulu svojich funkcii niektorých informácii dožadoval. Husák ho proste ignoroval. Hovoril mu len veci nevyhnutne nutné. Bol medzi nimi istý, len veľmi ťažko definovateľný boj.  Vo svojich knihách sa Lubomír Štrougal o Husákovi, vyjadruje len veľmi málo. Na tak rozsiahle diela, ktoré Lubomír Štrougal doposiaľ publikoval, by sa dalo očakávať omnoho viac informácii o Husákovi. Všetko je písané nejasným a neistým perom. Zjavne Štrougal bojuje svoj vnútorný, zdá sa, že jeden z posledných svojich osobnostných bojov. Písať totiž o vlastných nepresvedčivých krokoch, popri presvedčivosti a jednoznačnosti Husákových krokov je proste nemožné. To sa proste nedá.

Niekedy v roku 1988, potom, čo zložil Štrougal všetky politické funkcie, varoval Husáka pred nadchádzajúcimi vecami. Tak trochu sa hral na proroka. Varoval Husáka, aby dokázal identifikovať správne čas, kedy má aj on z politiky odísť. Možno Štrougal očakával, že spoločne s ním odídu do dôchodku, všetci mocní tej doby. A budú tak účastní na jeho osobnom smútku a rozčarovaní z toho, že ho nemenovali za Generála strany. Vymenovaný do tejto funkcie v roku 1988 bol Milouš Jakeš.

Jsem kapitán, Luboši!

Doslova na Husáka tlačil. Hovoril o umení vedieť včas odísť a o zachovaní si tváre. Útekom, dokladám ja. Husák sa na neho pozeral. Jemne, skoro nebadane sa pri tom usmieval. Pred tým, než sa od Lubomíra Štrougala vzdialil, povedal: „Jsem kapitán, Luboši!“ Štrougal ihneď reagoval: „Nerozumím, pane prezidente.“ Ja som mu dobre rozumela. Kapitán vždy opúšťa svoju loď ako posledný. Husák bol múdry. Veci formuloval jednoducho a priamo. To robia len múdri. Nepredvádzal sa, ako to rád robieval súdruh Štrougal.

Najpresvedčivejší v Štrougalovej prvej knihe je záver jeho Pamětí … Niektoré knihy sú najlepšie práve na konci. Ich jediným prínosom je to, že sa končia. Škoda, že sa koncom nezačínajú. Na konci svojej knihy sa už Štrougal prestal hrať na Štrougala a seba samého zatienil zraniteľným a dohárajúcim človekom. Vo svojej knihe opisuje posledné stretnutie s exprezidentom Husákom v jeho bratislavskej vile.  Opisuje ho ako zlomeného a slabého človeka, ktorý už nemá svetu čo povedať. Bola som s exprezidentom práve v tomto období, ktoré predseda Štrougal opisuje. Husák bol ešte mentálne v poriadku a zlomený nebol. I keď pripúšťam, že smutný bol.  Husák sa pred Štrougalom kontroloval. Tak ako sa kontrolujeme pred tými „z roboty“, aby nás pred inými kolegami neohovorili. Nijako zvlášť mu už na Štrougalovi nezáležalo. Gustáv Husák v tejto dobe hodne komunikuje so svojou rodinou a snaží sa udržiavať zdravé a dovtedy hodne podvyživené vzťahy so svojou rodinou. Je pribratý a spokojný. Veľa sa prechádza po malej záhrade a na pleciach ma prehodený hrubý teplý sveter. Svoju palicu, ktorú na hrade, počas posledných rokov, pred inými schovával, už teraz z ruky, takmer neodloží. Jeho spokojnosť a jeho  dobrý duch, ktorého prejavuje, vyvieral v tej chvíli z naplnenia vzťahov so svojimi najbližšími. Naozaj to medzi nimi začalo klapať. Chvála bohu.

Skon Gustáva Husáka

4. júla 2012 16:18, Prečítané 8 125x

Absolútna sociálna vyspelosť. Stať sa štátnikom, nielen politikom. To nie je len vedieť milovať svojich blízkych a seba samého. Podľa môjho názoru, je to umenie milovať svoju komunitu a nado všetko milovať svoj národ. To sa nepodarí, hneď tak niekomu. My obyčajní ľudia, takým niečím azda pohŕdame, vysmievame sa takému vznešenému postoju, pretože mu celkom úplne nerozumieme. Vravím, ani hudba a ani hrdinovia medzi nami, nie sú celkom z tohto sveta. Rozumieme tak nanajvýš svojej kešeni a s prepáčením, vlastnému brušku. Keď sa človek, jedinec, vymaní spod obyčajných, šedých ľudských stereotypov a položí vlastný život k nohám druhých, zostane nakoniec, to vám garantujem, úplne sám. Nepochopený a často všetkými odvrhnutý. Žijeme hnusný čas. Všetko cenné devalvuje a my sa zúfalo obzeráme do minulosti, kedy sa akosi častejšie takýto snílkovia a čudáci medzi nami objavovali.

Gustáv Husák sa rok pred svojou smrťou podrobuje ťažkému operačnému onko-zákroku v oblasti žalúdka v bývalom Štátnom sanatóriu v Bratislave. Stalo sa tak 5. novembra roku 1990. Je neustále navštevovaný svojimi rodinnými príslušníkmi. Ako keby si obe strany chceli takto zúfalo vynahradiť, všetok ten ušlý vzácny čas. Navštevovali ho hlavne jeho starostliví synovia. Leží apatický, takmer vôbec nekomunikuje. Je pri vedomí, ale s nikým sa nepotrebuje rozprávať. Napriek tomu, že lekári konštatujú, že po medicínskej stránke je všetko v poriadku. Akýsi sanitár, alebo ošetrovateľ, k nemu pristúpil, niekedy po večeri. Výsmešne mu povie: „No, čo ty trtko, ty si to všetko riadne dodrbkal.“ Mladík použil omnoho tvrdšie slová. Gustáv Husák sa akoby prebudil zo sna a vážnym tónom mladíkovi odvetil. „Boli by ste taký láskavý a vyniesli by ste mi misu? Je plná.“

Neskôr s každým živo komunikuje. Rodinní príslušníci nestačia znášať bomboniéry, Gustáv Husák potrebuje každého okolo seba obdarúvať. Na hrade na neho úplne zabudli. Od prvého januára roku 1990 je Gustáv Husák bez akéhokoľvek príjmu. Dievčatá z prezidentskej kancelárie na túto skutočnosť niekoľko krát upozorňujú Václava Havla. Až od 1. mája 1991, teda po jeden a pol roku od svojho penzionovania, začal poberať dôchodca Gustáv Husák svoju penziu. Vo výške necelých 3800 Kčs. Dôchodok si prevzal celkovo sedem krát. Zomrel 18. novembra 1991.

Doslov

14. februára 2011 10:32, Prečítané 6 010x

A tretí čierny apokalyptický jazdec je Pretvárka. Už sa k nám vrútil a podmaňuje si všetko, na čo len príde. Pretvárka, to je synonymum slova „človek“. O dvoch apokalyptických jazdcoch som hovorila v predchádzajúcich častiach. Ľahostajnosť a Skepsa. Pretvarujeme sa, to nám naozaj ide, od malička, tomu sme riadne vyškolení. Nie nerýpem len tak bez dôvodu. To čo hovorím súvisí z Pretvárkou veľmi úzko. Od malička sme k tomu nútení. Čoraz viac radikalizujúca sa psychológia to označuje za proces socializácie. Proste prispôsobenie sa okoliu, vzťahom a všetkému, aby sme boli presne ako ti druhí. Dokonca si psychológovia na tom založili metodiky svojich meraní. Výnimočnosť a neopakovateľnosť osobnosti je podľa nich len defekt. Úplná socializácia a nivelizácia všetkých odlišností, nemyslite si, že je to len záležitosť socialistickej kultúry. Učia nás pretvárke a jednotnosti už v materskej škôlke. A potom na základnej škole. To mi ani nepripomínajte, to je zúfalé, ako dokážeme znetvoriť detské duše práve na tomto stupni školského vzdelávania. Kedy prídeme na to, že skutočne najväčšie škody napáchame na svojich potomkoch práve tým, že ich podrobíme vplyvu jednotnému školskému systému, ktorý v deťoch zabíja ich individualitu a jedinečnosť. Zadúša v nich oheň výnimočnosti, ktorý si každé dieťa donesie zo svojho domáceho prostredia, ktoré každé jedno je neopakovateľné a inak konštruované. Miesto toho aby sme túto rôznorodosť v deťoch využili, rovno ju zahlušíme. Pre toto sa na prváčikov na tých najmenších žiačikov najímajú tie „najskúsenejšie“ učiteľky. Práve v rodinách a jedine tu sa rodí všetko to, čo má potencionálny  význam pre ľudskú spoločnosť. Často krát jednoduché ženy v školstve toto dedičstvo svojich rodín v deťoch bezohľadne zorú a zachloštia v zárodku tento vzácny poklad v každom jednom z nich, ktoré sa im dostane pod ruky a to jednotným a uniformným prístupom. Tu sa rúca pevná základina našej budúcnosti.

Nedávno Európska komisia zverejnila akúsi hodnotiacu správu s ktorej vyplynulo, že naše deti sú na základných školách jedným z najhoršie pripravovaných. Zdá sa, že sa nik, nezamýšľal nad skutočnými príčinami takéhoto stavu. Problém sa vždy prehráva na tie zle a neporiadne deti. Dokonca sa volá po tom, aby sa učiteľom poskytla ochrana verejného činiteľa. Podľa môjho názoru z tejto správy vyplýva jediné a to, že máme najhorších učiteľov zo sledovaných a hodnotených krajín. Ich prístup odstraňuje všetku kritičnosť a samostatnosť a individualitu detí. Vlastnosti, ktoré by naše deti tak strašne potrebovali vo svojom nasledujúcom živote. Toto zakladá príčinu toho, že sa deti prispôsobujú svojmu okoliu a stávajú sa súčasťou Pretvárky, falše a klamu. Rodičia nechávajú dobrovoľne  aby ich decká vraždil inštitucionalizovaný systém, ktorý by mal deti v prvom rade chrániť. Takto naše ťažko postihnuté deti nie sú mravné, len mravnosť predstierajú, nie sú cieľavedomé, pretože cieľavedomosť len predstierajú. Pretože je spoločensky „in“. Nie sú húževnaté, pretože sa v škole naučili že zakalenosť sa v živote nevypláca. A nie sú ani múdre, pretože ani ich učitelia sa k ním múdro nikdy nesprávali. Nejestvuje žiadny komunizmus ani kapitalizmus, sú len ľudia, ktorí sú buď pripravení, alebo nepripravení meniť za pochodu ráz svojej krajiny. Kolektivizmus v oblasti vzdelávania nemá žiadnu cenu. Cesta je možno v rodinných, malých vzdelávacích spoločenstvách známych z Ameriky. Ťažisko je určite v menších spoločenstvách. Kolektív deťom neosoží, len ich potiera. A to nehovorím o hlúpom memoristickom modeli nášho vzdelávania. Takto sa učitelia nikdy nedozvedia o individuálnych schopnostiach svojho žiaka, učiteľa to zrejme ani nezaujíma. Deti sú potom skeptické a apatické. Život len predstierajú, pretože ich už dávno, ešte v detstve zabil ich školský pedagóg. Kvalitné  a profesionálne vzdelávanie a múdra láskavá výchova, je úplný základ všetkého. Len kvalitnou  zmenou tohto segmentu raz vyriešime všetky problémy súčasného sveta. Nad týmto minimalistickom modely vzdelávania, ktoré sa malo odohrávať v malých kolektívoch deti sústredených z niekoľkých rodín sa zamýšľali súdruhovia už začiatkom osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Tento model dokonca nachádzal stranícku a politickú podporu. Výučbu malej skupinky žiakov mala prevádzať niektorá z matiek deti. Toto predpokladalo finančné zabezpečenie, ktoré by však nebolo tak nákladné ako dnešný monster model školského systému, pretože výuková skupina by sa schádzala v byte niektorej z rodín. Na niekoľkými takýmito skupinami by prevádzal odborný dozor diplomovaný učiteľ, ktorý by korigoval a vyvažoval výučbu v prospech jednotlivých detí. Po revolúcii sa týmto rozpracovaným projektom nevenovala už žiadna pozornosť. Takmer žiadna.

Oblasť sociálneho zabezpečenia, sociálna politika štátu bola v minulosti štruktúrovaná viac proľudsky a rozumne. Bola viac namierená k potrebám ľudí. Financovanie slabých nebolo žiadnou záťažou pre štátny rozpočet Československa, takéto financovanie ani v najmenšom nevytváralo tlaky na rozpočet krajiny. Dnes zúfalé snahy systému o úplné zrušenie detských domovov a premiestnenie detí do pestúnskych rodín, len zakrýva skutočný dôvod takejto reštrukturalizácie a tým je podstatné odľahčenie štátnemu rozpočtu. Všetko je dobré a prijateľné, čo je lacnejšie. Problematika sa zahmlieva popletenými tvrdeniami o tom že i homosexuálni rodičia sú lepší ako je systém detských domovov. Do systému sa tak dostávajú popletení liberálni snílkovia, ktorý nemajú o problematike ani šajnu. Štát pustil do svojej sociálnej politiky rôzne pochybné združenia, ktoré sa dnes tvária ako keby boli nenahraditeľné. Poškodzujú celý systém svojou nahlúplou činnosťou a svojimi individuálnymi postupmi, ktoré mnohokrát neodborne sanujú túto tak potrebnú časť verejného problému. Verejná kontrola na tomto poli nie je až tak žiaduca. Pre rôznorodosť názorov. Nie každá žena je kompetentná podieľať sa priamo na sociálnej činnosti v prospech odkázaných. Často práve rodová príslušnosť je jediným kritériom odbornosti takýchto znalcov.

Čo sa týka sociálneho zabezpečenia starých ľudí v dôchodkovom veku, ta sa odvíjala od rôznych špecifík. Jednou z nich bola skutočnosť, že až 90 % obyvateľov Československa žilo v dvojgeneračných a trojgeneračných domácnostiach. Tento trend bol zjavný v sedemdesiatych rokoch ale i v osemdesiatych i keď v tomto poslednom období mierne ustupoval. Ináč povedané každý starý a nemohúci človek bol v opatere a fyzickej blízkosti svojej  rodiny. Ak aj nebol, žil vo finančne dostupnom domove dôchodcov. Od tejto skutočnosti sa odvíjala aj výška starobných dôchodkov. V niektorých prípadoch mohlo ísť o 1000 Kčs. Neraz aj menej. Štát predpokladal, že sa o svojich rodičov či prarodičov jeho rodina dokáže postarať, k tomuto ho zaväzoval aj ešte donedávna platný Zákon o rodine v ktorom bolo jednoznačne stanovené, že deti sú povinné postarať sa o svojich zostarnutých rodičov. Štátny sociálny systém mal v tom napomôcť aj tým, že zostarli občania mali množstvo úľav a vymožeností. Bezplatné rekreácie a liečebné pobyty, kúpele, bezplatné, alebo znížené  poplatky za cestovné, preplatenie nemocenských nákladov – protetiky, liekov zo zahraničia a cestovného spojeným so zdravotnou starostlivosťou a pod. Starí ľudia mohli navštevovať kultúrne a spoločenské zariadenia buď úplne bezplatne, alebo za podstatne znížené ceny. Rovnaké výhody požívali aj invalidní dôchodcovia, nemuseli ani dokladovať percento svojho poškodenia, čo dnes pokladám za absolútne nedôstojné. Štruktúra bývania obyvateľstva je dnes úplne odlišná. Je veľmi veľa opustených a osamotených dôchodcov, ktorí vzhľadom ku kúpnej sile svojich sociálnych príjmov dostávajú v priemere 40 % z toho, čo dostával kedysi československý dôchodca. A okrem zníženého poplatku za mestské cestovné dnešnému dôchodcovi, ktorý sa aj dožije sedemdesiatky, aby sa mohol skoro zadarmo voziť v električke, nikto nič nedaruje.

Plat ministerského predsedu Československa Dr. Lubomíra Štrougala bol 25 000 Kčs mesačne. Za svoje dlhoročné pôsobenie vo Federálnom zhromaždení nedostával ani korunu, rovnako i ministri vlády. Ministerský plat bol na úrovni 15 000 Kčs. Poslanci Federálneho zhromaždenia dostávali za svoju zákonodarnú činnosť 2000 Kčs mesačne, pretože všetci do jedného mali svoje riadne kmeňové zamestnania. Nemecký kancelár Helmut Kohl zarábal v osemdesiatych rokoch desaťnásobok Štrougalovho platu. V markách! Gustáv Husák ako prezident republiky zarábal mesačne 35 tisíc Kčs. Podľa môjho názoru tieto platy neboli nijak moc prehnané, v porovnaní s dneškom.

Gustáv Husák vošiel do mojej kancelárie, postavila som sa. Smial sa. „Dnes sa mi podarilo kardinálovi Tomáškovi povedať štyri krát súdruh kardinál. To ste mali vidieť, doslova ho “omejvali“. Na chvíľku sa zháčil a potom rýchlo doložil: „Nerobím to naschvál, ani by ma nenapadlo robiť mu naprieky. Vždy mi to tak vykĺzne, človek si chráni, stráži češtinu a jednoducho mu to potom ujde.“ Pobavene rozprával Dr. Husák. „Je to milý pán, ale keby ste videla ako sa vždy zatvári, keď mi to ujde, neudržala by ste sa od smiechu. Vždy sa začne v kresle tak čudne krútiť a jeho oči sa na mňa prosebne pozrú. Možno si myslí, že to naozaj robím naschvál.“ Smiala som sa aj ja. „A ako vám hovorí on, ako vás oslovuje?“ Opýtala som sa. „Hovorí mi, vaša excelencia.“ Odpovedal prezident. „No a vy by ste ho mal oslovovať, tak hovorí protokol, eminencia.“ „Ja viem, určite sa polepším.“ Keď Dr. Husák odchádzal, frflal si popod nos. „Excelencia, eminencia, kto sa má v tom vyznať.“ Pripadal mi ako by vo svojom úrade sedel od včerajška. Bol to jeden z jeho svetlých posledných dní. Kardinál Tomášek na neho vždy pôsobil upokojujúco a občerstvujúco. Bol to veľmi rozumný a múdry muž. A to nielen ako cirkevný vodca, kardinál, ale aj obyčajne ľudsky. Husák ho v posledné mesiace na hrade bral, ako svojho priateľa a dá sa povedať i ako akéhosi dôverníka. Nemyslím si, že Husák bol jednou z tých zblúdilých ovečiek, ktoré sa nakoniec navrátili ku svojmu pastierovi. Ich priateľstvo spájalo dvoch starých mužov, kde jeden druhému má čo povedať. Vzájomne si poskytnúť útechu obyčajného prostého slova. Neboli to návštevy, kde by sa rodili a preberali veľké veci, ktoré by nakoniec nejako zásadne ovplyvnili históriu. Boli to stretnutia ľudí, ktorí chceli a potrebovali tráviť spoločne svoj čas. Niekoľko krát som ich vyrušila pri vzájomnom stretnutí, videla som ako pokojne sedia obaja vo svojich kreslách, doktor Husák pokojne fajčil a kardinál ho s miernym úsmevom pozoroval. Preberali nejaké otázky z filozofie, dotýkali sa  zmyslu života. Veľkí muži preberajúci veľké myšlienky o prostých a tých najjednoduchších veciach života. Položila som občerstvenie na stôl a pobrala som sa preč. Raz kardinál Tomášek povedal prezidentovi Husákovi, že musí so svojimi cirkevnými spolupracovníkmi bojovať, aby uspokojivým spôsobom dokázal obhájiť svoje návštevy na pražskom hrade. Husák ho vyzval, aby ho teda nenavštevoval, ak by mal mať s týmito návštevami nejaké problémy. Kardinál sa usmial a povedal, že vie kde je jeho miesto, že on je v prvom rade pastier a že ho bude rád i naďalej navštevovať, pretože cíti, že ho jeho prezident a vládca potrebuje. Potom sa chvíľu zamyslel a doložil: „Cítim excelencia, že sa potrebujeme navzájom.“ Husák sa so záujmom pozrel na hlavu a primasa československej cirkvi a povedal: „Jsem dojat, děkuji vám soudruhu kardinále.“

Niekedy je veľmi ťažké, naozaj ťažké udržať rovnováhu a o to si myslím, že starým ľuďom v prvom rade ide o to, udržať rovný krok, aby sa dokázali vyrovnať so svojim okolím a všetkým, čo za svoj život postretali. Zmieriť sa so všetkým a všetkými. Nejako to na konci svojich dní všetko to nahromadené počas života spracovať. Vedieť sa so všetkým zmieriť, aby nič čo po nás raz zostane, nezostalo nejakým spôsobom nedoriešené a trčiace z našej úbohej truhly, posledného miesta odpočinku. Urobiť podrobný súčet všetkého. A všetko musí nakoniec sedieť. Len samé aktíva, zašmodrlíchať pasíva, aby nič nekričalo a neobviňovalo nás. Aby všetko zapadlo ako má, už nikdy sa to viac nevynorí. A nič nebude vyčnievať a pripomínať nám vlastnú hanbu, ako dajaký štít po celú večnosť. Taká malá milostivo zmanipulovaná inventúra, ktorá nakoniec každého jedného z nás vyslobodí a následne v milosti usmrtí.

Veci a dlhy narobené počas života samé túžia po vybavení a následnom našom umŕtvení, aby nastala dokonalá rovnováha, okolo nás i v našej naveky už spiacej duši, všetko chce pokoj a istotu, len tak môžeme nakoniec prežiť, ak máme sami so sebou vnútorný pokoj a súlad. Usmrtiť a vyriešiť, aby sa nik viac nepýtal a neškemral.

Veci a všetky kauzy s poznámkou „Vybaviť“ mám neustále v pozornosti a sú vždy na predku môjho pracovného stola, aby som si ich stále pripomínala a nezabudla tak na ne, než príde exekútor aby ma zoťal svojim mečom ničoty a tmy. Je pre mňa potrebné, viac než potrebné, aby som si dôsledne udržiavala akúsi životnú psychohygienu, ktorá v konečnom dôsledku vyslobodzuje všetkých, ak ju aj oni dodržiavajú. Môj vek a staroba, ktorá sa na mňa už dávno vyšplhala, mi zakalila zrak a možno sčasti aj môj drevný úsudok, tiež pozorne prebrala hrach môjho nazerania na mnohé veci, ktoré som možno kedysi vnímala tak ostro. Už o chvíľu pán Osud ten hrach hodí o stenu a nik sa už viac neobzrie. Dnes už máločo vnímam tak jasne, ako kedysi. Niektoré veci v mojom vnútri však naopak ešte viac dozreli a neustále pučia stále vo mne, ako kriaky v zabudnutej a smutne opustenej záhrade, v mojej duši dozreli, ako silne kryštalicky jasné dogmy, ktoré postupne syntetizovali do obrovských granúl a tými sa dnes hlavne kŕmim, tieto ma stále držia pohromade, aby som nepadla, keď dnes kráčam po svojej malej záhradke, vyšliapanými cestičkami, ktorá je súčasťou mojej neradostnej staroby. Malá záhradka, môj zabudnutý príbeh, kdesi vzadu za domom, ďaleko od vonkajšej prístupovej cesty. Niektoré veci sa v mojej hlave stále vynárajú a trápia ma počas dní i dlhých bezsenných nocí. Ozývajú sa vo všetkej svojej naturálnej surovosti a rečníckej sile, aby ma neustále mátali, kravy jedni sprosté.

Och bože, ako som len milovala prvomájové sprievody. Toľko smejúcich a krásnych ľudí pokope. A toho jasotu a farieb a prenádherných uzmierených ľudí. A vyzdobené vozy s výsostnými znakmi spokojnosti a prosperity. Ľudia spievali, spoločne so svojimi deťmi a celými rodinami mávali nadšene vlajočkami i svojimi srdcami. Víťazstvo a nadšenie nám všetkým zdúvalo hruď. Dnes mnohí tvrdia, že to boli len herci, za pivo a párok. Pozrite sa do tvári ľudí tej doby, je dosť filmového materiálu a dosť ľudí, čo pamätajú a nemajú potrebu falšovať túto skutočnosť, veď len spomínajte a ponorte sa do tej doby, aby vám poobmývala nohy ako príliv pokojného a šťastného mora. Odmeňme sa pravdou. Toto je viac než proklamácie a čísla, ktoré sú takmer nemé, len hundrú, kto z nás im rozumie, veď len všetko skresľujú.

Azda krajšie boli už len spartakiády. Prehliadky všetkých sociálnych štruktúr obyvateľstva. Dnes by na nich asi cvičili bohatí so svojimi peňaženkami, to by bol ich cvičebný nástroj a chudobní by nemali asi vôbec nič, len by tam tak zmätene poskakovali a jeden po druhom pomaly odpadávali od únavy a hladu.

Definícia chudoby, vzhľadom k chýbajúcemu stanoveniu základného spotrebného koša, je dosť zložitá a u nás doposiaľ neexistuje. Odhaduje sa, že okolo celej polovice obyvateľstva Slovenska je v naozajstnej a reálnej moci chudoby. Pravica často naduto hovorí, že za chudobu môže nedostatočné vzdelanie. Nech vytvoria podmienky na vzdelanie pre každého, kto má záujem. Veď už i len základná škola je mnohokrát spojená s neúnosným finančným zaťažením mladých rodín. Mladých rodín, z ktorých neraz obaja sú nezamestnaní. Školy so svojimi učiteľmi sa už dnes tvária, akoby bezplatné základné školstvo nebolo u nás ani realitou. Je normálne, že ak je u nás základné školstvo povinné, malo by byť toto celé jeho financovanie, niesť na svojich bedrách výhradne štát. Nemôžeme na ľudí nakladať nezákonné bremeno a tváriť sa pritom, že je všetko v absolútnom poriadku. Štát nemá právo spájať občiansku povinnosť s nejakými nákladmi. To je nenormálne. To je neprístupné. Je dnes častým problémom, že učitelia trestajú deti bez pomôcok. A často ich ani nezaujíma, že ich rodičia na tieto výdavky proste nemajú. Štát takto nepriamo zvýhodňuje majetné rodiny na úkor rodín sociálne odkázaných. Deti bez pomôcok učiteľov nezaujímajú, nech by boli aké bystré. Prečo sa v školstve nerobili po revolúcii poriadky, dnes sa mnohí marxisticky založení učitelia rýchlo prezliekli za demokratov a takýto dnes významne ovplyvňujú myseľ našich detí. Veď si len spomeňme na to, keď sme nastupovali do prvého ročníka základnej školy, alebo ktoréhokoľvek iného ročníka základnej školy. Natreté  lavice obložené novými písankami, farbičkami a tužkami. Knihy často voňajúce novotou a všetko tam bolo, čo nejako súviselo so školou. Kto sa neuspokojil s perom či farbičkami, ktoré mu poskytla škola, požiadal rodičov, aby mu kúpili drahšiu a krajšiu alternatívu. Ale všetky pomôcky, ktoré dieťa potrebovalo dostalo od svojej základnej školy. Do jednej. Nie je dobré, že mnohé školy nútia deti kupovať si dnes dokonca aj knihy, mnohokrát veľmi drahé knihy. A myslel niekto na city detí chudobných rodičov? A myslel niekto na city osamelej viac detnej matky?

Mnohokrát nadané deti končia so štúdiami ihneď po absolvovaní základnej školy. Tým sú samozrejme znevýhodnené na trhu práce a sociálny kolotoč neúspechov a prehier takéhoto jedinca sa môže začať. A tu by sme aj s vypočítavaním negatív tejto doby mohli skončiť, pretože ak je už samotný začiatok zlý, asi málokto očakáva, že veci nasledujúce budú v poriadku.

Milujem ľudí, nech sú akí chcú. Milujem hlavne tých nespútaných a večne frflajúcich pretože potrebujú moju, potrebujú našu pomoc. Ich stav vyžaduje aby sa usadili a našli pokoj, ktorý ja nikdy nenachádzam a boh vie, že ho už ani nikdy nenájdem. Nič ma už nemôže prekvapiť, videla som všetko. Hlavne keď sa pravda halila do tmy. Som už unavená z toľkých prestrojení, mojich i tých vašich. Unavujú ma tie moje. Len mi v skrini zaberajú miesto. Poďme sa hrať na pravdu a odvrhnime masky pretvárky a opime sa do nemoty vínom pravdy. Nestojí veľa a predsa je svojou chuťou tak výnimočné, je také, čo sa kladie na stôl len pred tie najvzácnejšie návštevy. A pod stôl, všetci spoločne vylejme to skalené, zľaknuté a kyslé. A nepotrebné!

Zásady a remeň, to je to čo dáva absolútnu slobodu, v žití i prezentácii. Len človek riadne spútaný do okov chápe zrelo význam slobody. Dajte niekomu absolútnu slobodu a spľundravie. Zákony a zásady vás nakoniec rozosmejú šťastím a v plnej miere vás osamostatnia. Len vďaka istote nakoniec obživnete a bezstarostne poskočíte ako malé bezstarostné dieťa, ktoré vie, že olovrant dostane o štvrtej hodine, keď udychčané, na poslednú chvíľu pribehne do kuchyne. Prílišná sloboda nás nakoniec zotročí a uvrhne do náručia želiez a spúta v nás všetky sny, ak sme vôbec dáke mali. A láska samozrejme, musí svietiť do toho všetkého poriadku, aby sa naše láskavé väzenie neponorilo nakoniec do hustej tmy zúfalstva.

Moji rodičia ma milovali, boli jednoduchí a priami. Otec pracoval na štátnych majetkoch. Bol lesným robotníkom a mamička pracovala celý život na družstve. Pendlovala medzi živočíšnou a rastlinnou výrobou, vždy podľa potreby. S letom bola na poli, bolo treba zozbierať všetku úrodu. Mamička vraveli, že je to najkrajšia robota na svete. Vždy vonku a na slnku. Vstávala skoro nad ránom, nakŕmila kravy a dobehli domov, aby nám stačila nachystať raňajky. A celý domov bol úhľadný a čistý. Opálená a šťastná nás vychystala do školy, aby nakoniec sama bežala do kravína. Dostala som do vienka naozajstné a silné rodičovské vzory, ktoré ma tak výrazne formovali v mojom neskoršom živote. Jemnosť a krehkosť maminých pohladení a rozhodnosť a silu svojho otca, ktorý stínal stromy. I obyčajný čaj od maminky bol hotový zázrak. Keď upiekla koláč, bola som skoro u vytrženia. Otec veľa nehovoril, keď ale niečo povedal, stálo to zato. Mala som krásne detstvo, krajšie už ani nemohlo byť. Rodičia dbali na to, aby som sa dostala k dobrému vzdelaniu. Moc mi to však v škole nešlo. Nebola som ta šprtka, ktorá za každých okolností robí škole len radosť. Prechádzala som na dvojky ba aj trojka na vysvedčení bola mojim častým osobným vstupom do konfliktu s mojim otcom. Keď na mňa nakričal, mamička ma objala a utešila. Hodiny klavíru, stredná škola, potom vysoká. Vyštudovala som medicínu. Bol to môj veľký sen. Chcela som písať knihy a popri tom liečiť ľudí. Túžila som vyliečiť všetkých ľudí na svete. Aby už nikto nebol chorý. A predstavovala som si, ako dieťa aj to, že vynájdem nejaký dôležitý, univerzálny liek na všetky neduhy, čo s nimi ľudia zápasia. Vždy keď niekto z našej rodiny ťažko ochorel, nevedela som sa dočkať toho, až raz budem dospelá. Postupne, keď som trochu dorástla, môj sen o lekárke máličko vyprchával, keď sa mi doslova navalilo učenia, že som myslela, že to nikdy nemôžem zvládnuť. Prišli na radu aj opravné termíny, ale nakoniec som to zvládla. Už na vysokej škole sme viedli zapálené debaty o dokonalej spoločnosti. Verili sme že taká spoločnosť existuje. V zafajčených miestnostiach sme viedli zapálené dišputy o beztriednej dokonalej komunistickej spoločnosti. S posvätnou úctou som počúvala svojich kolegov, ktorý tak zaujímavo predostierali tieto dokonalé a uskutočniteľné sny. Z dymu našich cigariet sa postupne naše túžby zhmotňovali vedľa nás a my sme sa ich mohli reálne dotýkať. Bolo to ako na nejakej pošiahanej mysterióznej seanse, vedeli sme, verili sme všetci do jedného, že sa niekedy tieto predstavy naplnia. Nie je nič jednoduchšie ako rázne vstať spoza stola a vykonať, čo je potrebné. Preto sme verili.

Zväz mládeže, neskôr i členstvo v Komunistickej strane Československa bolo zákonitým vyústením, či pokračovaním môjho úporne hľadaného sna z mladosti. Hľadám i snívam doteraz. Celá moja cesta bola tiež len prostriedkom tohto pátrania, nie jeho vyústením. Boj sa nikdy nekončí. Doposiaľ som nenašla, čo som tak zúfalo hľadala. Len dokonalé teórie. Naleštené, krásne a výstavné. Neprestala som však hľadať ďalej. Ťahalo ma to k vojsku. Vojaci sa mi zdali zásadoví a priami. Preukazovali vlastnosti, ktoré som u civilistov nevidela. Ich „zviazanosť“ sa mi videla sympatická. Akoby som u nich nachádzala smer a istotu, ktorú som tak veľmi potrebovala. Mám radšej priame a elementárne riešenia. Taký sa mi zdá aj život, vo svojej všeobecnosti jednoduchý a priamy, všetko navyše je afekt a pretvárka. Len sa nikdy nezahltiť sofistikovanými prekomplikovanými stereotypmi, aby bol aj čas a priestor na lásku a priateľstvá. A pomoc iným ľuďom. Ak pohlušíte v sebe obyčajnú ľudskú prirodzenosť, ste naozaj v pasci. Túžila som v sebe niesť tú rodičovskú pochodeň jednoduchosti a priamosti. Niekedy sa mi zdalo, že som toho dosiahla, že sa moje sny na chvíľočku splnili, mýlila som sa však, bol to len nenápadný prívetivý tieň, ktorý sa o mňa na chvíľu šuchol. Nenašla som doposiaľ spoločensky jasne formalizovanú istotu pre ľudí, pre všetkých ľudí na svete. Dokonalú spoločnosť, ktorá dá svojou priamou a nie prešpekulovanou rukou ľuďom to, čo potrebujú. Ľudia prosia a nik nič nedáva.

Prechádzala som obrovskými opustenými dlhými chodbami pražského hradu, vonku zneli oslavné piesne víťazstva. „Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí.“ Slzila som nad celým oklamaným národom Čechov a Slovákov. Nad cestou, ktorú zahatali banditi a ľahtikári. Rovnako i nad vlastnými, kariérou pochovanými, snami. Nad lekárskym diplomom, ktorého odkaz som ani za mak nenaplnila. Nad svojou krásou a mladistvým elánom, ktoré ma nenávratne opustili. Učupená, opretá o chladnú stenu chodby som sčitovala všetky doterajšie prehry. Nikdy pred tým, ani potom som nebola tak smutná. „Oni sa spamätajú, to chce len čas.“ Prihovoril sa mi dôstojník z vojenskej kancelárie prezidenta republiky, ktorý sa zrazu ocitol nado mnou. „O to nejde.“ Bránila som sa. Mlčal. Iba sa zohol ku mne a jemne ma chytil za lakte rúk, aby ma zodvihol zo zeme. Poddala som sa jeho láskavosti. Len pred nedávnom sme na seba dvihli hlas na jednej skoro nepodstatnej schôdzi. Nič, nie je podstatné, ak sa kvôli tomu ľudia hádajú. „Prepáčte mi dôstojník, že som toť bola na vás taká hnusná.“ „Bola ste len rozhodná!“ „Áno, rozhodná a teraz ma celú rozsypanú zachraňujete.“ „Zajtra náčelníčka zachránite vy mňa,“ povedal dôstojník a ťahal ma do svojej kancelárie. Pozorne ma usadil na stoličku a podal mi pohár studenej vody. S chuťou som sa napila. Mám rada vojakov. Potom sme mlčky obaja pozerali von z okna.

Doposiaľ mám obrovské dlhy. Monumentálne. Nerozdala som za svoj život deckám dosť cukríkov, nepobozkala som dosť pekných mužov a nepomohla som uľahčiť život mnohým. Nevidela som doposiaľ dosť úchvatných západov slnka a nepreviedla moc slepcov cez prechod pre chodcov. Mamičkám s deťmi som nepovedala, ako ich mám veľmi rada a nepovedala som všetkých starým ľuďom na zemi, ako veľmi im rozumiem, keď som stále s nimi. Nepovedala som motýľom na lúke, ani v toto posledné leto, ako ich mám rada, pretože sa podobajú našim myšlienkam, čo stále poletujú tu a tam. Motýle sú tak úchvatne bezstarostné. A samotnej Kráse som doposiaľ nepovedala, aby ešte chvíľočku vyčkala, kým nastane úsvit. A dobrodeniu som sa plne neoddala, pretože som bola tak zamestnaná, to je môj sakramentský dlh. A dosť piesni som neponúkla a nehrala ich ľuďom, aby som im pomohla vykúzliť úsmev na perách a veršom útechy som ich nepočastovala, aby úplne zabudli na zlé a otravné veci. Toto sú v len skratke moje dlhy. Je ich viac. Asi sa v nich utopím. Ak za mnou raz prídu vymáhači dlhov, asi z nejakej ruskej mafie, som už stará, nebudem sa škriepiť a uznám bez odporu svoj záväzok. Zatiaľ však, kým prídu, budem pomaly trpieť svoj trest za to, že som hrešila, kým ma z pod jarma mojej nevery, nakoniec úplne nevyslobodia.

Chcela som sa, milí moji, dotýkať vašich sŕdc, tak ako sa ich dotýka popletený umelec, keď sám seba vybičuje k neuveriteľnému umeleckému a ľudskému výkonu, keď sa mu varia emócie, aby zo seba poskytol, dostal zo seba všetko, čo dokáže dostať. Chcela som vás mať chvíľu blízko pri sebe, kým vám vyrozprávam svoje spomienky.  A opatrne sa vás všetkých dotýkať. Rovnako i vy máte ruky na mojom besniacom tepe a keď svoju ruku položíte na moju vystrašenú, vzpínajúcu sa hruď, počujete to jasne. Počujete to moje kolektivistické srdce, ktoré patrí vám všetkých v tejto malej ustarostenej zemi. Bije za nás všetkých. Vítajte v mojom svete, priatelia.

Koniec

Tak a to je všetko! Snáď časom, až si trošíčku odpočiniem, možno na jeseň, ak dožijem napíšeme spoločne ďalšie moje spomienky, aby Ste mi ich potom darovali, to aby som sa mala z čoho tešiť.

vaša anka

Ohviezdičkujte článok!

Debatovať môžu aj neprihlásení

herman Moja tvorba

kategórie príspevkov

Najnovšie príspevky

Top príspevky na stránke

Prejdite navrch