herman Moja tvorba

Gott 1.

G

Od malíčka ma Gott fascinoval a mučil zároveň. Bol som ako on, jedináčik. Ale trochu ináč, než on. Aj keď som vyrastal vo veľkej rodine, bol som stále osamelý. Cítil som sa, akoby ma všetci zanechali. Vždy keď som ho začul spievať, v rádii alebo v rozhlase, čo bolo za mojich mladých rokov mainstreamové médium, doslova som stuhol. Akoby ma k zemi prikuli. A cítil som sa ešte viacej sám, než tomu bolo doposiaľ. Hrdlo sa mi stiahlo a nedokázal som sa nadýchnuť. Jeho tóny, ktoré vyludzoval ma vláčili priestorom.

Jeho precítený, emotívny náklad, ktorý som z jeho podmanivého hlasu živo vnímal, mi doslova učaroval. Keď spieval, pripadalo mi, akoby skladal úhlie. To vypätie a farebné emotívne vzlyky, ktoré sa z neho drali, ma brali o všetok pokoj. Neustále som na neho myslel. Niečo ma k nemu magicky priťahovalo. Keď skončil, nik ma nedokázal vrátiť do normálnych obrátok a nejaký čas so mnou nebola reč. Chalani do mňa dobiedzali. Nevšímal som si ich, nebol som schopný, ani keby som ako chcel, sa s nimi baviť.

V tej dobe som mal tajného imaginárneho priateľa. Mal som asi šesť alebo sedem rokov a po nociach som sa s ním schádzal. Na noc sme vybehli na ulicu a stvárali sme spolu veci, akoby bol deň. Bol to malý škriatok a volal sa Aladár. Túlali sme sa po planétách šírim vesmírom a často, pred tým ako sme sa vrátili na Zem, sme sa zastavili u neho, na jeho domovskej planétke. Bola ako dlaň. Malá a útulná. Hovorili sme aj o Karlovi. Zamyslene povedal: “To je prípad.”.

Stále som na speváka Karla myslel. Na jeho produkciu som sa tešil a zároveň som ju v modlitbách silno odmietal. Priam plasticky som vnímal jeho uhrančivé kantilény, ktorých texty mu písal brat Ladislava Štaidla Jiří. V sedemdesiatych rokoch sa zabil pri autonehode. Bez neho už boli Karlove piesne len polovičaté. Aj nebohý Jiří, textár kamarádil so škriatkom Alim. Aladár vravel, že sa necháva poznať iba ľuďom, ktorí sú tak-trochu mimo. Opýtal som sa, čo myslí tým “mimo”? Odpovedal, že ho zaujímajú ľudia a deti, ktorí majú svoju vlastnú cestu a nemajú potrebu vyjasňovať práve tú cestu. Ktorí vraj nechodia po vychodených cestách, ale kráčajú po uličkách, vydláždených vlastnými názormi a pohľadmi. Na moju otázku, prečo ho takí bavia doložil, že sme celkom iní. Nepozemskí.

Karlové emotívne silné balady boli na začiatku poriadne prežívané. Unikal vo svojich piesňach. Možno ho iní v televízoroch videli, ale keď začal spievať, mne sa vždy stratil, nevidel som ho. V tomto sa silno podobal mne, aj keď ja som nespieval. Veci okolo mňa ma pohlcovali, vcucli ma ako malinu. Prežíval som presne to, čo on. Jeho zázračné emócie a jeho vklad trval, podľa mňa, do polovice sedemdesiatok. Niečo sa s jeho piesni potom postupne vytratilo. Zdalo sa mi, že zosmutnel. Karel Gott si začal dávať zrazu pozor, aby sa príliš v produkcii svojich piesni neangažoval. Už sa tak nestrácal, zrazu bol vecný a na pódiu statický. Zdalo sa mi, bol som vtedy pred pubertov, akoby mu niečo bránilo v tom, aby sa vo svojich piesňach a vo svojom prejave naplno prejavil. Aby sa odviazal, zdalo sa mi, že sa kontroloval. Dačo mu sadlo na chrbát a nedalo mu pokoj. Bušilo do neho a nedovolilo, aby si svoje piesne zase, ako kedysi, naplno osedlal. Jeho emotívna angažovanosť sa pomaly vytrácala a zostala normalizovaná v nepríliš nenáročnej polohe. To, čo z neho zostalo v osemdesiatych rokoch by už uspievalo i malé dieťa. Majster Gott sa upokojil. Technika mu zostala a s tou, bohužiaľ, vydržal až do konca. Ale ten oheň, ten život a živočíšnosť už tam neboli. Na škodu veci. Škriatok vedel, že je Master v koncoch a tak za ním prišiel. Vyhľadal ho a začal Karla zachraňovať. To je môj názor, to je môj pohľad.

V týchto chvíľach, keď Karol prestal unikať, prežívať svoje piesne, som zažíval ešte väčšie utrpenie, akému som čelil pred tým. Veľmi ťažko som prijímal spevákovú zmenu. Nedokázal som sa uspokojiť s tým, že sa prestal ponárať pod vodu a unikať do svojich svetov, aby našiel tú energiu, tu zvláštnu a tak prepotrebnú energiu, ktorá by jeho prednes okorenila a dala mu zmysel. Lebo len ak sa počas produkcie vytratiš, odídeš do svojho sveta, len vtedy naozaj obohatíš svet. Zdalo sa mi, akoby Karel načisto zaspal. A to, čo z neho nakoniec zostalo, bol len slabý, vyblednutý prízrak minulého. Zombík, ktorý chce zúfalo žiť. A ono to už akosi nejde.

Myslím si, že okrem logopedickej starostlivosti, Gott asi do polovice sedemdesiatych rokov silno šušľal, prešiel náročnou liečbou nejakej emocionálnej poruchy. A to bol kameň jeho úrazu i konca. Nik si nevšimol, možno len jeho blízki, že sa vytratila najväčšia ikona európskej hudobnej scény. Tie zvyšky, čo z neho zostali, stačili i naďalej ohurovať ľudí a poskytovať potešenie. Nie však už osloviť svet. Zostal i naďalej nehasnúcou hviezdou Československého neba a niektorých po nemecky hovoriach krajín. Prekonal niekedy na začiatku sedemdesiatok ťažkú duševnú poruchu? Zrejme ho sužovali depresie. Manio – depresívna porucha alebo iná emocionálna porucha. Rovnakým ochorením trpel aj Miloš Kopecký a pokiaľ viem, boli to dobrí kamarádi. Mali si asi čo povedať. Spieva kde kto a uživí ho to. Karel však, nie vlastnou zásluhou, v tomto období zletel z bájneho umeleckého Olympu medzi nás, obyčajných smrteľníkov. Karel potreboval, aby ho Aladár zachránil.

Pomaly sa konsolidoval, z nohy na nohu. Až ku koncu siedmej dekády, až sa dokonsolidoval do malebného divadielka v Slanom. Tam naplno prepukol v učesaný a normalizovaný prejav a lá Gott, tak ako ho poznali státisíce jeho fanúšikov. Ťažká, vyčerpávajúca duševná porucha, ktorá zrejme zasiahla emocionálnu časť jeho krehkej, umeleckej osobnosti, urobila svoje.

Pretože som vám vravel, že Karel Gott silno oplyvnil môj život, dokonca i osobne, rozhodol som sa vám tento náš, povedzme, že spoločný, neobyčajný príbeh vyrozprávať.

Ohviezdičkujte článok!

Debatovať môžu aj neprihlásení

herman Moja tvorba

kategórie príspevkov

Najnovšie príspevky

Top príspevky na stránke

Prejdite navrch